Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 31, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/33/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113206993
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8113206993.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.

Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci žalobcu: mBank SPÓLKA AKCYJNA, so
sídlom Senatorska 18, Warszawa, 00-950, Poľská republika, IČO: 001254524, podnikajúca na území
Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky mBank S.A., pobočka zahraničnej banky so
sídlom organizačnej zložky Pribinova 10, 851 01 Bratislava, IČO: 36 819 638, právne zastúpený: B & S
Legal s.r.o., Grösslingova č. 5, IČO: 32929049, Bratislava, proti žalovanej: G. F., nar. XX. X. XXXX, trvale
bytom S. D. XXXX/X, S., o zaplatenie 3084,26 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 12C 232/2013-79 zo dňa 25. 9. 2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku III. a IV.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) konanie v časti nad
uplatnenú sumu 2834,26 eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 16,5 % ročne zo sumy 3084,26 eur
od 7. 4. 2011 do 22. 8. 2013; so zmluvným úrokom vo výške 16,5 % ročne zo sumy 2984,26 euro od
23. 8. 2013 zo 17. 9. 2013; so zmluvným úrokom vo výške 16,5 % ročne zo sumy 2884,26 eur od 18.
9. 2013 do 31. 10. 2013; so zmluvným úrokom vo výške 16,5 % zo sumy 2834,26 eur od 1. 11. 2013

do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3084,26 euro od 1. 1. 2012 do 22.
8. 2013; úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2984,26 eur od 23. 8. 2013 do 17. 9. 2013;
s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2884,26 eur od 18. 9. 2013 do 31. 10. 2013; s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2834,26 eur o od 1. 11. 2013 do zaplatenia zastavil.
Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1250,80 eur s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 1800,80 eur od 1. 1. 2012 do 22. 8. 2013, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
1700,80 eur od 23. 8. 2013 do 17. 9. 2013, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1600,80

eurod18.9.2013do31.10.2013,súrokomzomeškaniavovýške9%ročnezosumy1550,80 eurod1.
11. 2013 do 21. 7. 2014, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1400,80 eur od 22. 7. 2014
do 2. 9. 2014, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1250,80 od 3. 9. 2014 do zaplatenia,
v mesačných splátkach 130 eur, vždy do 25-ho dňa toho-ktorého mesiaca pod výstrahou v prípade
omeškania s plnením čo i len jednej splátky nastane zročnosť celého plnenia, počnúc právoplatnosťou
tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi
trovy konania titulom zaplateného súdneho poplatku v sume 31,08 eur na účet jeho právneho zástupcu,

v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa okrem iného odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že žalobca a žalovaná dňa 26. 8. 2008 uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere na sumu3319,39 eur s uvedením dohodnutej úrokovej sadzby vo výške 16,50 % ročne, ročnej percentuálnej
miery nákladov vo výške 17,81% a celkových nákladov dlžníka spojených s týmto úverom vo výške
4900,88 eur. Žalovaná sa zaviazala poskytnutý úver splácať pravidelnými mesačnými splátkami vždy

k 26. dňu kalendárneho mesiaca vo výške 81,60 eur počnúc dňom pripísania peňažných prostriedkov
na účet až do 26. 8. 2013.

Keďže žalovaná si na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere neplnila riadne svoje povinnosti, a
to nevykonávaním úhrad dohodnutých splátok poskytnutého úveru a splatnú časť svojho záväzku

neuhradila, žalobca listom zo dňa 4.10.2011 odstúpil od zmluvy. V danej právnej veci súd prvého stupňa
považoval za právne významný právny úkon žalobcu, ktorým odstúpil od zmluvy a stalo sa tak podaním
zo dňa 4.10.2011. Vychádzajúc z obchodných podmienok článku 2.4 dohodu 2.4.7 odmietnutie prevzatia
zásielky alebo vrátenie zásielky z pošty ako nedoručenej sa považuje za jej doručenie.

Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým

zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z
porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom
vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ). Čo v danej právnej veci predstavuje sumu čerpanú sumu úveru
žalovanou 3319,39 eur po odpočítaní sumy, ktorú žalovaná uhradila, t.j. zostalo neuhradených 1250,80
eur. Súd prvého stupňa započítal aj úradu sumy, ktoré žalovaná preukázala spolu vo výške 300 eur. V

prevyšujúcej časti žalobu uplatnenej istiny čiastočne pre späťvzatie návrhu vo vzťahu k sume 250 eur
zastavil a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že aj v prípade odstúpenia od úverovej zmluvy nezaniká záväzok
dlžníka splatiť dlžnú sumu vrátane príslušenstva, tu súd uvádza, že ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy,

ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinností
vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie
záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej
povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Inými slovami
povedané dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi účastníkmi konania sú

nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku. V danej veci žalobca,
ako dodávateľ, naformuloval zmluvu (štandardná typová zmluva) a dobrovoľne sa rozhodol využiť
ustanoveniezmluvyoodstúpení,ajkeďexistujúinéinštitútysúkromnéhopráva,ktorézmluvukomplexne
nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, strata výhody splátok).

Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica“). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na
dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba však povedať, že ak sa neberie do úvahy výber
sumy úveru a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy.

Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v
ustanovení § 54 OZ. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii
je zjavná a viaceré rozhodnutia súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza
Claro, bod 25,26,27, rozsudok C-240/98 až C-244/98).

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že na predmetnú vec sa vzťahuje ustanovenie právneho predpisu,
špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ, že ide o
spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia
spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom (predtým porov. § 23a zákona č. 634/1992 Z.z., ktorý za spotrebiteľskú

zmluvu označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka.

Z týchto dôvodov súd prvého stupňa zamietol žalobu, čo sa týka uplatnených úrokov vo výške 16,50
% od 23. 6. 2009 do zaplatenia.

Vzhľadom k tomu, že čas plnenia nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nebol medzi
účastníkmi dohodnutý a ani čas plnenia tohto typu nároku nie je zákonom stanovený a ani nebol určený
v rozhodnutím, žalovaná je v súlade s ust. § 563 Občianskeho zákonníka povinná plniť žalobcovi jeho
peňažnú pohľadávku až deň nasledujúci po tom, ako ju žalobca o plnenie požiadal.Žalobca žalovanú vyzval na úhradu dlhu podaním zo dňa 4. 10. 2011 a vo svojom v pôvodnom návrhu
žalobca žiadal priznať úroky z omeškania vo výške 9% ročne od 1. 1. 2012 do zaplatenia, preto súd

priznal nárok úrokov z omeškania od 1.1.2012.

Z výsluchu žalovanej mal súd prvého stupňa zistené, že žalovanej jediným príjmom je minimálna mzda,
z ktorej uhrádza predovšetkým výdavky spojené s bývaním a je teda vo finančnej núdzi. Vzhľadom na jej
príjmy nie je schopná vyrovnať pohľadávku žalobcu jednou sumou, preto jej súd prvého stupňa podľa

§ 160 ods. 1 O.s.p. povolil splátky po 130 eur mesačne s tým, že keď riadne a včas nezaplatí, čo i len
jednu splátku, stane sa zročnou celá pohľadávka, resp. jej zostatok.

O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 v spojení s ust. § 146 ods.
2 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku.

V ďalšom súd prvého stupňa postupoval v súlade s argumentáciou NS SR rozhodnutie sp. zn. 6MCdo
5/2013.

Podľa súdu prvého stupňa totožne možno postupovať aj v prípade účastníka konania, súdu je známe,
že v prípade žalobcu tento obdobné žaloby na rovnakom skutkovom základe (za úplne rovnakých

zmluvných podmienok poskytnutých úverov) podal veľké množstvo a jedná sa o formulárové žaloby,
kde sa mení len výška pohľadávky.

Z týchto dôvodov súd prvého stupňa dospel k záveru, že jediným účelným nákladom, ktorý žalobcovi a
ktorý mal len čiastočný úspech v konaní bolo zaplatenie súdneho poplatku. Náhradu nákladov konania

spojených so zastupovaním advokátom súd žalobcovi nepriznal, pretože sa nejednalo o náklady účelne
vynaložené.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní okrem iného
namietalpoužitienesprávnychustanovenínepríslušnéhoprávnehopredpisunaposúdenievzťahumedzi

žalobcom a žalovaným. Žalobca sa stotožňuje s právnym názorom súdu, podľa ktorého spotrebiteľské
vzťahymedzipodnikateľmiaspotrebiteľmispadajúpodochranu§52anasl.Občianskehozákonníkaajv
prípade, ak ide o tzv. absolútne obchodné vzťahy, akým je napríklad aj vzťah založený zmluvou o úvere.
Samotná skutočnosť, že tzv. absolútny obchodný vzťah je založený medzi dodávateľom (§ 52 ods. 3
OZ) a spotrebiteľom (§ 52 ods. 4 OZ) však nezakladá automaticky pôsobnosť Občianskeho zákonníka

v celom rozsahu, ale zakladá iba aplikáciu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Znamená to teda,
že ak je tzv. absolútny obchodný vzťah posúdený zároveň ako spotrebiteľská zmluva, použijú sa naň
príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, v tomto prípade najmä ustanovenia o zmluve o úvere (§
497 a nasl. OBZ) a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. OZ),
prípadne ustanovenia osobitných predpisov. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ určuje, že zmluvné podmienky

stanovené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech
spotrebiteľa. Uvedené ustanovenie však vylučuje iba určité zmluvné dojednania (zmluvné podmienky),
nie príslušné zákonné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na danú spotrebiteľskú zmluvu. Zo samotného
osobitného zákona prijatého za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa teda vyplýva, že spotrebiteľ je v
prípade využitia svojho osobitného, zákonom stanoveného práva odstúpiť od zmluvy, teda v prípade,

kedy spotrebiteľ neporuší žiadnu povinnosť voči veriteľovi, povinný vrátiť veriteľovi istinu aj s úrokom
z istiny. Taký výklad ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, ktorý popiera uplatnenie Obchodného
zákonníka na vzťahy vyplývajúce z uzatvorenia zmluvy o úvere, je v rozpore so slovenským právnym
poriadkom,jehoštruktúrou,akoajsprincípomprávnejistoty,apretonemôžemaťoporuanivpožiadavke
eurokonformného výkladu. Odvolateľ ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 3.

2010 sp. zn. 2Sžo 258/2009 a uviedol, že z odôvodnenia najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že
právna úprava spotrebiteľského úveru obsiahnutá v zákone o spotrebiteľských úveroch a právna úprava
úverovej zmluvy obsiahnutá v Obchodnom zákonníku sa navzájom nevylučujú, ale naopak, že sa majú
aplikovať spoločne, pričom úverová zmluva so spotrebiteľom sa uzatvára podľa Obchodného zákonníka.
V prípade zmluvy o úvere je hospodárskou protihodnotou práve zmluvný úrok ako forma odplaty za

poskytnutie peňažných prostriedkov. Je nepochybné, že odstúpenie od zmluvy je krajnou možnosťou
ukončenia zmluvného vzťahu z dôvodu závažného porušenia zmluvných povinností druhou zmluvnou
stranou. Ide o ukončenie takých situácií, kedy nie je možné spravodlivo požadovať ďalšie zotrvávanie v
zmluvnom vzťahu. Možnosť odstúpenia od zmluvy o úvere jasne definuje § 506 Obchodného zákonníka.Nejde teda o zmluvné dojednanie. Vzhľadom na vyššie uvedené je žalobca toho názoru, že výlučná
aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka na záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným
ako spotrebiteľom nie je celkom správna. Skutočnosť, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, zakladá aplikáciu

ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, no zároveň nevylučuje aplikáciu ustanovení Obchodného
zákonníka, ktorý upravuje úverovú zmluvu ako absolútny obchod. V súvislosti s odstúpením veriteľa od
úverovej zmluvy vzniká špecifická situácia, a to z dôvodu, že napriek odstúpeniu od zmluvy naďalej trvá
záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úrok. Odstúpením od zmluvy de facto
dochádza k mimoriadnej splatnosti úveru a strate výhody splátok. A contrario odstúpenie od úverovej

zmluvy v zmysle ust. § 506 OBZ nie je zhodné s právnym inštitútom odstúpenia od zmluvy podľa § 344
a nasl. OBZ a jeho právne účinky nie sú stanovené v § 351 OBZ. Ďalej odvolateľ v odvolaní uviedol, že
nesúhlasí s názorom súdu, že trovy právneho zastúpenia neboli nevyhnutne vynaložené len z dôvodu,
že je mu známe, že obdobné žaloby na rovnakom skutkovom základe boli podané žalobcom vo veľkom
množstve a jedná sa o formulárové žaloby, kde sa mení len výška pohľadávky. Je irelevantné tvrdiť,
že žalobcovi nepatrí náhrada trov právneho zastúpenia len z dôvodu, že právny zástupca zastupuje

klienta v niekoľkých obdobných sporoch. Je potrebné uviesť, že v každom prípade, či už je to prípad
jednoduchý alebo zložitý, právny zástupca musí vykonať úkony smerujúce k riadnemu uplatneniu práva,
a preto zamietnutie náhrady trov právneho zastúpenia v celom rozsahu nemožno považovať za správne.
Pre doplnenie žalobca uvádza, že mu nie sú známe ani vecné dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré
by umožňovali súdu náhradu trov žalobcovi nepriznať. Žalobca tiež v odvolaní namietal, že napádaným

rozsudkom bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR. Žalobca je presvedčený, že správne rozhodnutie o napadnutej právnej otázke je
celkomzrejmé.Napriektomu,vprípade,akbysaodvolacísúdnestotožnilsobsahomodvolaniažalobcu,
žalobcažiada,abyodvolacísúdvyslovilvovýrokusvojhorozhodnutia,žedovolaniejeprípustné,pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v časti

výroku I. a II. potvrdil a v časti výroku III. a IV. zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad
upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny

(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny
právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne

závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového
súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:

Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba podľa názoru odvolacieho súdu vykladať tak, že v prípade
dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije

obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie
spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície
čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov
súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods.
1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej

Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ).

Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v
súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne
priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri

zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia,
ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o
obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia odstúpenia od zmluvy pri spotrebiteľskom
právnomvzťahuprávnuúpravuobsiahnutúvObčianskomzákonníku(porov.rozsudky voveciachsp.zn.
6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené

kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS
402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická
právna úprava odstúpenia a premlčania). Z uvedených dôvodov nie je dôvod na pripustenie dovolania.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny (§ 219

ods. 1, 2 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a
žalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto túto náhradu
účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.