Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 4, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/291/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814203421
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8814203421.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a sudcov JUDr.

Antónii Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci žalobcu CD Consulting s. r. o., Politických
vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO:: 26 429 705, právne zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanému: W. V.
(predtým N.), nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX E., K. XXX/XX, v konaní o uplatnenie pohľadávky 36
Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 10. 03. 2015,
č. k. 4C/30/2014-43 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Pripúšťa späťvzatie žaloby v časti zmenkového úroku v rozsahu nad 0,06 % denne, v tejto časti rozsudok

zrušuje a konanie zastavuje.

Čo do zvyšku rozsudok p o t v r d z u j e.

Žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol
a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobca sa návrhom na uplatnenie pohľadávky domáhal zaplatenia

istiny 36 Eur, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne tak ako bol rozpísaný v návrhu. Žiadal priznať aj
úrokvovýške6%tak,akobolrozpísanývnávrhuazmenkovúodmenuvovýške1/3percentazmenkovej
sumy, čo predstavuje sumu 0,31 Eur. Svoj nárok odôvodnil tým, že je nadobúdateľom všetkých práv zo
zmenky, ktorú vystavil žalovaný dňa 28. 07. 2010 na zmenkovú sumu 92 Eur, pričom sa zaviazal aj k
úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 27. 02. 2011. V texte zmenky bol uvedený záväzok
žalovaného zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad zmenkovému veriteľovi. V texte zmenky bol
uvedený záväzok žalovanej zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad zmenkovému veriteľovi.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej žalobcom predložená zmenka
zabezpečovala hlavný záväzkový vzťah, ktorým bola zmluva o úvere uzavretá medzi žalovaným ako
dlžníkom a spoločnosťou G., s.r.o. J. ako veriteľom dňa 28. 07. 2010. Zmluvu o úvere uzatváral žalovaný
ako občan - fyzická osoba. Zmluva bola uzatváraná na formulári veriteľa, mala predtlačený text a do
zmluvy sa dopisovali len údaje, ktoré vzhľadom na charakter nemohli byť vopred dané a to osobné údaje
dlžníka, výška poskytnutého úveru, výška poplatku a spôsob splatnosti. Do zmluvy sa dopisovala len

suma úveru, suma poplatku a výška splátok, ako aj počínajúci deň splatnosti, pričom v predtlačenej
forme formulára bol obsiahnutý aj text, že dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi sumu úveru zvýšenú o
príslušný poplatok. Neoddeliteľnou časťou zmluvy o úvere boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru,dohoda o vyplnení zmenky a mediačná dohoda. Taktiež sa zmluvné strany dohodli na tom, že v zmysle
§ 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa ich právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom.

S poukazom na § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o
úvere každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, je
spotrebiteľskou zmluvou, ak dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka) a spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v

rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho
zákonníka). Súčasne sa vyžadovalo, aby spotrebiteľské zmluvy neobsahovali ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
teda neprijateľné podmienky (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) s tým, že zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech
spotrebiteľa a spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu Občiansky zákonník priznáva,

alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V pochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2
Občianskeho zákonníka).

Vzniknutý právny vzťah sa považoval za vzťah spotrebiteľský a na tento vzťah boli aplikované

ustanovenia spotrebiteľského práva. Povaha tohto právneho vzťahu sa nezmenila ani postúpením
zmenky.

Hoci žalovaný v konaní vyslovene nenamietal, že zmenka je neplatná, platnosť zmenky bola podrobená
skúmaniu, nakoľko princíp, podľa ktorého právo patrí bdelým v spotrebiteľských veciach v konkrétnych

súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Vychádzajúc z
povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu,
odporuje požiadavka na podrobnej znalosti právnych predpisov. Na túto vec sa vzťahuje viacero
právnych predpisov (Občiansky zákonník, zákon o ochrane spotrebiteľa, zákon o spotrebiteľských
úveroch, zákon o zmenkách), pričom je nepochybné, že vzhľadom na rozsiahlosť a dynamickosť právnej

úpravy, spotrebiteľ nemôže dokonale poznať každý z vyššie uvedených zákonov. Neinformovanosť
spotrebiteľa resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Účelom
spotrebiteľského práva je poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v prípadoch, keď môže dodávateľ zneužiť
neinformovanosť spotrebiteľa tým, že do zmluvy zakomponuje zmluvné podmienky, ktoré sú v
neprospech spotrebiteľa. Úlohou súdu je v takýchto prípadoch ex offo skúmať prijateľnosť zmluvných

podmienok a v prípade, že sú zmluvné podmienky neprijateľné, zabezpečiť rýchlu a účinnú ochranu
spotrebiteľa.

Odčlenenie zmenkového abstraktného vzťahu od spotrebiteľského vzťahu nie je možné, pretože práve
v spotrebiteľských vzťahoch bolo použitie zmenky regulované a obmedzené v § 4 ods. 6 zákona č.

258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v rôznom znení do 31.12.2007 a od 01.01.2008. Posledná
platná úprava obsiahnutá v § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch dokonca
zmenku v spotrebiteľských úveroch úplne zakazuje. Ak by došlo k odčleneniu abstraktného vzťahu
zo zmenky, nebolo by možné aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, čím by sa zmaril účel
spotrebiteľského práva. V takomto prípade by zmluva mohla obsahovať viaceré neprijateľné zmluvné

podmienky, ktoré by ale nemohli byť skúmané, čím by sa spotrebiteľovi odňalo jeho právo na právnu
ochranu.

Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ demonštratívne určuje, čo je možné vyhodnotiť ako neprijateľné zmluvné
podmienky. Čo sa týka prípustnosti zmenky v spotrebiteľskom vzťahu demonštratívny výpočet nekalých

podmienok uvedených Občianskym zákonníkom je potrebné doplniť ustanovením § 4 ods. 6 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, podľa ktorého v
súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo
šekom. Aby veriteľ mohol prijať zmenku od spotrebiteľa, musia byť naraz splnené dve podmienky a
to, že ide o zabezpečovaciu zmenku a že zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške

aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných
nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého
spotrebiteľského úveru. Tieto podmienky splnené neboli.Za takejto situácie zmluvné dojednanie dohody o vyplnení zmenky je potrebné považovať za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa a sleduje cieľ obísť
právnepredpisytýkajúcesaochranyspotrebiteľa.Dohodaovyplnenízmenkyjevrozporesustanovením

§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj
všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak
je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Dohoda o vyplnení zmenky uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá
voľba konkrétne znamená. Žalovaný sa v porovnaní s právnym predchodcom žalobcu nachádzal v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ išlo o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia
ho viedla k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred právnym predchodcom žalobcu bez toho, aby

mohol vplývať na ich obsah a aby si uvedomil ich následky. Žalovaný si neuvedomil, že vyplnením
zmenky došlo k značnému zhoršeniu jeho postavenia, pretože veriteľ vyplnením zmenky nepochybne
zamýšľal obísť zákonné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, pretože na základe takto vyplnenej
zmenky požadoval zmenkový úrok 0,25 % denne, ktorý je vzhľadom na svoju výšku považovaný za
odporujúci dobrým mravom a v spotrebiteľských vzťahoch neprípustný. Veriteľ ako dodávateľ finančnej

služby oproti neznalému spotrebiteľovi s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať
neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Žalobca ako nadobúdateľ zmenky
zabezpečujúcej záväzok spotrebiteľa musel počítať s tým, že nárokom majúcim svoj základ v nekalej
podmienke a jej použití, súd nemôže poskytnúť právnu ochranu.

Súd prvého stupňa preto žalobu žalobcu zamietol.

Výrok o trovách odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť

tak, aby jeho návrhu na uplatnenie pohľadávky bolo v celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod uviedol,
že pri rozhodovaní došlo k porušeniu práva Európskej únie a to konkrétne k porušeniu článkov 4,
5 a 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ( ES) č. 861/2007 z 11.07.2007. Nariadenie má
všeobecnú pôsobnosť a je záväzné vo všetkých svojich častiach a priamo aplikovateľné v Slovenskej
republike. Na rozhodnutie o nariadení pojednávania neboli splnené podmienky nariadenia. Výnimočná

možnosť ústneho pojednávania zabezpečuje hospodárnosť a rýchlosť konania s nízkou hodnotou
sporu. Pojednávanie možno nariadiť podľa nariadenia len vo veciach rozporných tvrdení účastníkov
konania, kde nebude možné potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia účastníkov len na základe predložených
listinných alebo iných dôkazov. Pojednávanie nemožno uskutočniť za účelom zisťovania doplňujúcich
informácii od účastníkov konania, doplnenia skutkových tvrdení a doplnenia dôkazov, pretože na tento

účel slúži súdu procesný prostriedok upravený v článku 7 ods. 1 písm. a/ nariadenia. Pojednávania
nie je možné nariadiť podľa nariadenia vtedy, ak súd hodlá vykonávať iné právne posúdenia alebo ak
súd neschvaľuje materiálne vyjadrenie práva Európskej únie prejavujúce sa v zostavení prílohy č. III
nariadenia (tlačivo „ C“ na žalobnú odpoveď). V podmienkach Slovenskej republiky rozhoduje súd o
nariadení pojednávania formou uznesenia. Súd žiadne rozhodnutie o nariadení pojednávania nevydal

a nedoručil ho stranám v súlade s ustanovením § 45 a nasl. O.s.p. Ak súd o nariadení pojednávania
nerozhodol platne uznesením toto sa nemohlo uskutočniť a ak sa uskutočnilo jeho výsledky nemohli byť
použité pre meritórne rozhodnutie súdu. Právne účinky môžu zakladať len také procesné úkony súdu,
ktoré súd vykonal na základe právoplatných rozhodnutí. Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia vo
veci sa vykonalo dokazovanie okrem iného oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom

a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a ani žalovaný dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným
spisom, či ďalšími listinnými dôkazmi vôbec nenavrhli. Podľa ustanovenia § 120 O.s.p. dokazovanie v
sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočnosti
tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1
O.s.p. in fine síce súdu umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy, ako tie ktoré navrhli

účastníci konania, avšak tento postup je možné využiť len výnimočne, ak je vykonávanie nenavrhnutých
dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho,
že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho
dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jejpríslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej
fázy konania a vykonaného dokazovania vykonaného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula
potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo

výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje právo žalobcu.
Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je preto jediným legitimizačných prostriedkom, ktorý nie je možné
ničíminýmnahradiť.Žalovanýmoholnazákladečl.5ods.3a6nariadeniavzniesťnámietkyvočizmenke
a ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej týmto nariadením. Súd prvého stupňa navyše pri rozhodovaní vychádzal z podľa

neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou G. s.r.o. uzatvoril
zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a
že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údajne nesporné skutočnosti však neboli
tvrdením ani jedného z účastníkov konania. K týmto skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili, preto
neexistuje spôsob akým by súd prvého stupňa mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností.

K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je samostatným
abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať či podmieňovať inými
okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení
o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je

nevyhnutné zdôrazniť, že predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah.
Žalobca v konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovaného, že za zmenku zaplatí. Súd však
vec posudzoval ako by išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Následkom tohto postupu
bolo nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením
ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov ak

prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom
konaní vedenom podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vykonané bez návrhu.
Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť
o tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje.
Zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú

zmenku. Žalobcom uplatnený nárok je tak v celom rozsahu dôvodný. Samotný zákon č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch pripúšťal, aby na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru bola
vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej
vyplnenia. Zmenka preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Zákon súčasne
nelimituje použitie len istého druhu zmeniek ani nevylučuje použitie určitých doložiek a podobne. Z

uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky
s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z formulácie ustanovenia §
4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. a použitia spojenia „v čase vyplnenia“ ako aj zo slov „vyplnenú
veriteľom“, je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení,
pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie zmenky zo strany

veriteľa. Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla
byť neprijateľnou zmluvou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava
explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek.

Žalovaný vo svojej odpovedi uplatnený nárok zo zmenky uznal. V zmysle ust. § 153a ods. 1 O.s.p.

pri takomto uznaní súd vo veci rozhodne rozsudkom na základe uznania. Zákonodarca nedáva súdu
možnosť odklonu od tohto procesného postupu a zaväzuje súd rozhodnúť práve týmto spôsobom.
V konaní sa postupovalo v rozpore s uvedenou procesnoprávnou normou a tým sa zasiahlo do
základných práv účastníkov konania, najmä práva na spravodlivý súdny proces a došlo k odňatiu
možnosti účastníkov konať pred súdom.

V konaní sa dospelo k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s
dobrými mravmi, a teda v tejto časti považoval súd prvého stupňa zmenku za čiastočne neplatnú pre
rozpor s dobrými mravmi. Zmenku pritom vystavil samotný žalovaný. Túto dobrovoľne podpísal a išlo o
prejav jeho slobodnej vôle. Sadzba zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola mu známa v čase

vystavenia zmenky. Žalovaný teda mal vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje 0,25
% denne a s takouto sadzbou zmenkového úroku jednoznačne súhlasil.Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a
zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Vo veci nie je možné stotožniť sa s argumentáciu spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov.
V prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu
sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom
Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného
Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje

zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s
cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva
a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky
potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež
použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné

dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými
dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č.
861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo
čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne

vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné
dokazovanieanariadiťústnepojednávaniepokiaľtopovažujezapotrebné.Zjednodušenáformakonania
podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo
veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom

členského štátu v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V

danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

V zmluve o úvere zo dňa 28. 07. 2010 (č. l. 30 spisu) okrem údajov potrebných na identifikáciu
žalovaného (meno a priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu),
iné údaje uvedené nie sú. Kolónky umožňujúce identifikovať žalovaného ako subjekt konajúci v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania,
číslo živnostenského registra, iné oprávnenie ako živnostenský list) vôbec vyplnené neboli. Z iných

konaní je pritom známe, že právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce
činnosť na základe iného ako živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich
obchodným menom a prideleným identifikačným číslom. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom
charaktere zmluvy o úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.

Základnoučrtouspotrebiteľskýchzmlúvjeto,žesúprespotrebiteľavopredprepravenéaniejevytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom
žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybnosti
všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené
pre veľký počet spotrebiteľov. Právny predchodca žalobcu mal v predmete svojej činnosti poskytovanie

úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo preukázané, aby úver poskytol žalovanému za
účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti tohto účastníka. S prihliadnutím
na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca.Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že
nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaci

údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď
na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s
uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej
podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 120 ods. 1 veta prvá
O.s.p. si žalobca nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi právnym

predchodcomžalobcuažalovanýmrovnakývplyv,akokebyvzmluveúčeljejuzatvoreniauvedenýnebol.
Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere bol teda bez akýchkoľvek pochybností preukázaný.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a

správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu

spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa
je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto

obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi, ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo

dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a

o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,

že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.

Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. v
znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Podľa tohto ustanovenia v súvislosti s poskytovaním
úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať
od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o
zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky

nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.
Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je
povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny
majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Vyššie uvedené ustanovenie teda výslovne zakazovalo splniť dlh zmenkou alebo šekom. Výnimku
tvorila len zabezpečovacia zmenka zo zákonnými limitmi obmedzujúcimi výšku zmenkovej sumy. Právny
predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy vôbec nerešpektoval a zmenku napriek výslovnémuzákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka vystavená v rozpore s právnym predpisom
predstavuje neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne
informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny
predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť

ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jehodôsledkovvneprospechžalovaného.Kýmrešpektovanietohtoprincípuvspotrebiteľskýchprávnych
vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti
prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy

spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje
požiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto

cenného papiera, si žalovaný bez akýchkoľvek pochybnosti zhoršil svoje zmluvné postavenie. Potreba
vystavenia a odovzdania zmenky právnemu predchodcovi žalobcu pritom pre žalovaného priamo
vyplývala zo všeobecných úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie
§ 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže

vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Dojednanie o zmenke nezohľadňujúce právne predpisy na ochranu spotrebiteľa odporuje ustanoveniu §
54 ods. 1. 2 Občianskeho zákonníka, a preto je absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka.

Správnym nie je ani tvrdenie o povinnosti súdu rozhodnúť vo veci rozsudkom na základe uznania
nároku v zmysle ust. § 153a ods. 1 O.s.p. Tento druh rozsudku je založený na hmotnoprávnom úkone
plniacom funkciu zabezpečenia záväzku (§ 558 Občianskeho zákonníka). Uskutočnenie tohto úkonu
počaskonaniaumožňujesúduredukovaťčinnosť, pokiaľjejpredmetomjevecnáopodstatnenosťžaloby,

napreskúmanieplatnostiúkonuzhľadiskahmotnéhoprávaavprípadekladnéhozáverunajehozáklade
spor meritórne rozhodnúť. Ako už bolo skôr konštatované, dojednanie o zmenke nerešpektujúce právne
predpisy na ochranu spotrebiteľa predstavuje neplatný právny úkon, a preto nie je ani možné platne
uznať záväzok vyplývajúci z takéhoto absolútne neplatného úkonu. Účelom ust. § 558 Občianskeho
zákonníka ako zabezpečovacieho inštitútu je uznanie záväzku vzniknutého na základe platného úkonu

a nie uznanie neexitujúceho záväzku opierajúceho sa o úkon neplatný. Navyše v súčasnosti je účinné
ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by

inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Právny predpis, ktorého súčasťou
je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj
na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Ak právny predchodca žalobcu pri zabezpečení svojho
nároku zo spotrebiteľského úveru prostredníctvom zmenky konal v rozpore s právnymi predpismi na
ochranu spotrebiteľa na uznanie takéhoto nároku sa prihliadať nemohlo.

Právne bezvýznamná je i námietka, podľa ktorej vo veci sa nevydalo žiadne rozhodnutie o nariadení
pojednávania a ani sa takéto rozhodnutie nedoručovalo stranám. Článok 5 ods. 1 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 priamo zakotvuje oprávnenie súdu alebo tribunálu nariadiť
ústne pojednávanie nielen vtedy, ak o to požiada niektorá zo strán, ale aj vtedy, ak to považuje za

potrebné. Akým spôsobom dochádza k nariadeniu pojednávania a aké sú jeho náležitosti v tomto
nariadení uvedené nie je. Na nariadenie pojednávania sa preto musí v súlade s čl. 19 Nariadenia
č. 861/2007 aplikovať procesné právo Slovenskej republiky podľa ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku. V prejednávanej veci pojednávanie bolo bez akýchkoľvek pochybností nariadené na deň 10.03. 2015 o 08:25 hod. a na toto pojednávanie boli predvolaní účastníci a právny zástupca žalobcu.
Ust. § 115 O.s.p. ukladá súdu nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá
účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. V predvolaní na pojednávanie doručenom

žalobcoviaprávnemuzástupcovižalobcubolbezakýchkoľvekpochybnostíobsiahnutýiúdajonariadení
pojednávania na konkrétny termín. Zo žiadnych zákonných ustanovení nevyplýva, aby nariadenie
pojednávania muselo mať formu samostatného rozhodnutia. Nariadenie pojednávania predstavuje
rozhodnutie, ktoré sa týka vedenia konania, a preto nemusí v súlade s ustanovením § 169 ods. 2 O.s.p.
obsahovať odôvodnenie. Proti takémuto rozhodnutiu, ktorým sa upravuje vedenie konania odvolanie nie

je prípustné, čo vyplýva z ustanovenia § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. Aj za predpokladu, ak by písomnosť
obsahujúca nariadenie pojednávania nebola označená ako uznesenie, išlo by síce o vadu, avšak nie
takú, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Občiansky súdny poriadok v ustanovení
§ 212 ods. 3 O.s.p. ukladá odvolaciemu súdu povinnosť prihliadať len na vady konania pred súdom
prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V priebehu odvolacieho konania žalobca vzal žalobu späť v časti zmenkového úroku v rozsahu nad
0,06 % denne. V dôsledku uvedeného bolo potrebné v súlade s ust. § 208 O.s.p. v tejto časti pripustiť
späťvzatie žaloby, rozsudok čiastočne zrušiť a konanie zastaviť.

Čo do zvyšku odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom vyplývajúcim z ustanovenia

§ 219 ods. 1, 2 O.s.p..

O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods.
1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca v konaní úspech nemal
a žalovanému v súvislosti s konaním žiadne trovy nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.