Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, March 17, 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/270/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115216370
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8115216370.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia

Slovakia, s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného JUDr.
Ján Šoltés, advokát, so sídlom Karadžičova 8, P.O.BOX 205, Bratislava, proti žalovanému: X. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, o zaplatenie 5 388,59 s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Konanie zastavuje v časti o zaplatenie sumy 648,99 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne z tejto sumy od 03.07.2012 až do zaplatenia.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3 686,29 € spolu s úrokmi z omeškania vo

výške 9 % ročne zo sumy 122,876 € od 03.07.2012 až do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v prospech jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Šoltésa
náhradu iných trov konania vo výške 104,51 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom došlým súdu dňa 15.06.2015 v znení jeho čiastočného späťvzatia zo dňa 04.03.2016 sa

žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 4739,60 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,00%
ročne z tejto sumy od 03.07.2012 až do zaplatenia.
Žalobca uviedol, že uplatňovaný nárok vyplýva zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej so
žalovaným dňa 21.12.2011.
K výške dlžnej sumy dospel žalobca nasledujúco: Žalovaný mal úver vo výške 4300,67 € zaplatiť v 35
mesačných splátkach vo výške 166,87 €, spolu 5840,45 €. Žalovaný zaplatil sumu 1,36 €.
Dlžná suma 4739,60 € pozostáva zo splátky č. 1 vo výške 165,61 € splatnej dňa 20.01.2012 a zo splátok

č. 2 - 5 splatných od 20.02.2012 do 20.05.2012, spolu vo výške 166,87 € x 4 = 667,48 €. Zvyšok dlžnej
sumy 3906,61€ predstavuje zvyšok istiny bez navýšenia o zmluvné úroky.
Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

Súd vykonal dokazovanie listinami tvoriacimi súdny spis a zistil nasledujúce:

Dňa 21.12.2011 Consumer Finance Holding ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli zmluvu o

spotrebiteľskom úvere s názvom Zmluva o poskytnutí účelovej pôžičky.
Z tejto zmluvy vyplýva, že žalovanému bola poskytnutá pôžička vo výške 4300,67 €, ktorú mal splatiť
v 35 mesačných splátkach vo výške 166,87 €. Termín konečnej splatnosti bol dojednaný na 11/2014,celkové náklady spotrebiteľa mali predstavovať sumu 1539,78 €, ročná úroková sadzba bola 23,97 %,
RPMN 23,97 % a priemerná hodnota RPMN 20,65 % ročne.
Podstatným pre rozhodovanie súdu bol účel pôžičky a to úhrada iných pôžičiek, pri ktorých bol žalobca

správcom. Išlo o pôžičky so zostatkom 1179,91 €, 1224,78 € a 1895,98 €.

Žalobca ďalej súdu predložil písomnosť s názvom „Vypovedanie zmluvy“ s dátumom vyhotovenia
23.06.2012, ktorým mala byť zmluva o spotrebiteľskom úvere vypovedaná a žalovaný mal zaplatiť celú
dlžnú sumu 4739,60 € jednorázovo.

Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:

Podľa § 1 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z . o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov - Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo

obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Podľa § 2 písm.d) zákona č. 129/2010 Z.z. - zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 7 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. - Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s
odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa

a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak
je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo
cennýmipapiermi;týmniejedotknutéustanovenie§17ods.3.

Podľa § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. - Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1
,niejeoprávnenývyžadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

Podľa § 14 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. - Veriteľ môže zmluvu o spotrebiteľskom úvere na dobu

neurčitú vypovedať, ak je to dohodnuté v zmluve o spotrebiteľskom úvere na dobu neurčitú. Výpovedná
lehota nesmie byť kratšia ako dva mesiace. Výpoveď veriteľ zašle spotrebiteľovi písomne alebo na inom
trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

Neplatnosť výpovede úverovej zmluvy zo strany žalobcu.

Pokiaľ ide o výpoveď úverovej zmluvy zo strany žalobcu - veriteľa, túto považuje súd za neplatný právny
úkon (§ 39 Občianskeho zákonníka) pre jeho rozpor s § 14 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z.
Z tohto ustanovenia totiž vyplýva možnosť veriteľa vypovedať iba zmluvu o spotrebiteľskom úvere na

dobu neurčitú, čo a contrario (dôkazom opaku) znamená, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere na dobu
určitú (prejednávaná vec) veriteľ vypovedať nemôže.
Nemožnosť tejto výpovede (v prejednávanej veci pre nesplácanie úveru) potvrdzuje aj ustanovenie §
11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z., pretože inak by nemožnosť predčasného zosplatnenia úveru pre
porušenie povinnosti skúmania bonity klienta bolo možné obísť výpoveďou úverovej zmluvy.

Bezúročnosť úveru.

Napriek tomu, že v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere dňa 21.08.2012, ustanovenie §
11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. neobsahovalo sankciu bezúročnosti úveru pre porušenie povinnosti

dodávateľa skúmať bonitu klienta, má súd za to, že k takému záveru možno dospieť aj aplikáciou § 3
ods.1 Občianskeho zákonníka - Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi.V prejednávanej veci neboli zo strany žalobcu predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že s
odbornou starostlivosťou posudzoval úveryschopnosť dlžníka.

Cieľom § 7 ako aj § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej
schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky,
tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou
mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania,

predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.).
Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami
spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru.
Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a
prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver

bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď
z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod.
Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí
nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať.
Z textu zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či

zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver.
Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ
vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z
informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie
zhromaždiť,vyhodnotiťichdostatočnosťarozhodnúť,čiaktoréinformáciejenevyhnutnéďalejoverovať.

Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný
získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii.
Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto
povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa
potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o

spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť.

Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na
frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných
prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej

výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako
stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (tj. konkrétne
príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť
alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje.

Ak by v prejednávanej veci žalobca postupoval vyššie uvedeným spôsobom a neobmedzil sa iba na
zistenie zamestnanosti žalovaného, dospel by k záveru, že žalovaný splátky vo výške 166,87 € mesačne
nie je schopný splácať, potvrdením o čom je aj ďalší postup žalobu, ktorý sa snažil úverovú zmluvu už po
6 mesiacoch jej existencie ukončiť, pričom zo strany žalovaného došlo k zaplateniu iba zanedbateľnej

čiastky.
Súd je presvedčený, že v prípade, ktorý nastal a v ktorom žalobca či už úmyselne alebo konaním
hrubo odporujúcim odbornej starostlivosti zvýšil zadlženosť žalovaného, je konaním hrubo odporujúcim
dobrým mravom, aby žalobcovi patrila odmena vo forme úrokov. Súd teda dospel k záveru, že žalovaný
je povinný z prejednávaného úverového vzťahu vrátiť iba istinu a nie aj úroky.

(Ne)priznané plnenie

Zo záverov súdu o tom, že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo vyplýva, že súd mohol

žalobcovi priznať iba splátky splatné ku dňu jeho rozhodovania. Vzhľadom na konečnú splatnosť úveru
- 11/2014, boli už všetky splátky splatné.Podľa § 101 Občianskeho zákonníka - Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - Orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná dňa 15.06.2015, sú všetky splátky splatné pred dňom
15.06.2012 premlčané, na čo súd musí prihliadať z úradnej povinnosti. Premlčané tak boli splátky č. 1
- 5, splatné v čase od 20.01.2012 do 20.05.2012.
Vzhľadom na to, že súd dospel k záveru, že žalovaný nie je povinný platiť úroky, dospel súd k dlžnej
sume nasledujúco:

Výška splátky (žalobca súdu rozpis splátok, z ktorého by bola zrejmá istina každej splátky nezaslal) -
4300,67 € (istina)/35 (počet splátok) = 122,876 €. Z istiny 4300,67 € je potrebné odpočítať sumu 1,36 €
(zaplatená suma) a ďalej sumu 121,516 € (premlčaná splátka č. 1 bez sumy 1,36 €) a taktiež sumu 4 x
122,876 € (spolu 491,504 € ako premlčané splátky č. 2 - 5) = 3686,29 €.

Pokiaľ ide o úroky z omeškania, tieto žalobca požadoval od dňa 03.07.2012. K tomuto dňu (po
zohľadnení premlčaných splátok) bola dlžná splátka č. 6 splatná dňa 20.06.2012 vo výške 122,876 €
a z tejto patria úroky z omeškania.

Právo žalobcu na úroky z omeškania vyplýva z nasledujúcich právnych predpisov:

§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka - Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak
ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len

jednotlivých plnení.

§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka - Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

§ 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. - ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom k uzatvoreniu úverovej zmluvy - Výška úrokov z omeškania je o 8
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému

dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Základná úroková sadzba ECB v deň 03.07.2012 bola 1,00 % ročne a tomu zodpovedajú úroky z
omeškania vo výške 9,00% ročne.

Trovy konania.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods.2 O.s.p. Žalobca požadoval istinu 5388,59 €
(čiastočné späťvzatie žaloby je neúspechom žalobcu) a priznaná mu bola suma 3686,29 €.

Úspech žalobcu - 68,40%, neúspech žalobcu - 31,60% a čistý úspech žalobcu - 36,80%.
Žalobcovi tak patrí náhrada trov konania v rozsahu 36,80% zo zaplateného súdneho poplatku.
Súdny poplatok bol zaplatený v sume 323 €. Z dôvodu späťvzatia žaloby v časti o zaplatenie 648,99 €,
sa žalobcovi vráti časť zaplateného súdneho poplatku.
Vo vzťahu k predmetu konania 4739,60 € (pôvodná suma 5388,59 € - späťvzatie 648,99 €) predstavuje

SP - 284 € a 36,80 % z neho je 104,51 €, čo predstavuje náhradu trov konania žalobcu.

Trovy právneho zastúpenia nepriznal súd z nasledujúcich dôvodov:NS SR vo veci sp. zn. 4 M Cdo 21/2009 uviedol, že „Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených
úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa.

Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a
neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej,
právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú
právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu
posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo

každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.“

Procesný súd v danej veci dospel k záveru, že jediným účelným nákladom, ktorý žalobcovi (ktorý
mal v konaní plný úspech) v konaní vznikol, bolo zaplatenie súdneho poplatku. Náhradu nákladov
konania spojených so zastupovaním advokátom procesný súd žalobcovi nepriznal, pretože sa nejednalo
o náklady účelne vynaložené. Procesný súd nijako nespochybňuje právo žalobcu na zastúpenie

advokátom(§25O.s.p.)avpriebehukonaniahorešpektoval.Právoúčastníkanazastúpenieadvokátom
na strane jednej a právo na náhradu nákladov konania s tým spojených na strane druhej sú práva, ktoré
síce spolu úzko súvisia, avšak nie sú nerozlučne spojené. Merítkom účelnosti uvedeným v § 142 ods.1
O.s.p. je preto nevyhnutné pomerovať všetky náklady, ktoré účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda
ajnákladyvynaloženéúčastníkomvsúvislostisjehozastúpenímadvokátom.Naposudzovanieúčelnosti

nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že účastník pri zastúpení advokátom
realizuje svoje právo na právnu pomoc.
Procesný súd náklady zastúpenia žalobcu advokátom považuje za neúčelné po zistení, že sa jednalo
o vec typovo veľmi jednoduchú po skutkovej i právnej stránke, pričom k uplatňovaniu týchto nárokov
žalobcom dochádza vzorovou žalobou, v ktorej sa menia iba identifikačné údaje žalovanej strany, dátum

uzavretia zmluvy a výška dlžnej sumy. Vyplňovanie týchto žalôb je rutinnou činnosťou, nevyžadujúcou
odborné znalosti.

AktuálnedospelNSSRpriposudzovaníotázkynáhradytrovkonaniavhromadnýchveciachvrozhodnutí
sp . zn. 6 M Cdo 5/2013, k nasledujúcemu záveru: „ Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom

v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej
individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené
na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu,
ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s
názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu

súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti
so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať
advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa
účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom

konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje
k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa
preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy ktoré vynaložil v tejto súvislosti
nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto záveru a
vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú správne.“

Uvedený právny záver platí podľa procesného súdu aj vo vzťahu k účastníkovi konania.
V rámci argumentácie týkajúcej sa náhrady trov konania súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu
ČR z 25. júla 2012, sp. zn. I.ÚS 988/2012, podľa ktorého typový spôsob uplatnenia pohľadávky je
dôkazom toho, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej pomoci, ale parazitovanie
na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré sú umelo navyšované do nezmyselnej výšky za účelom

zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie je zneužitím práva na zastúpenie advokátom, resp.
dokonca procesnou šikanou, a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci bol účastník vo veci
samej úspešný.
Ústavný súd ČR vo veci sp. zn. III. ÚS 2985/14 uviedol: „Právo žalující strany domáhat se svého nároku
u soudu a využít k tomu služeb advokáta nezbavují obecný soud povinnosti brát na zřetel všechny

relevantní okolnosti pro posouzení výše účelně vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní
pohledávky.
Relevantní okolnosti je třeba vyhodnotit ústavně konformním způsobem, tedy racionálně a srozumitelně,
s respektem k výkladu provedeným Ústavním soudem ohledně posuzování výše nákladů v tzv.formulářových žalobách, kdy je vedle obecně použitelných obratů prováděna jen konkretizace osobních
údajů žalované strany, čísla linky prostředku hromadné dopravy, data jízdy, variabilního symbolu tzv.
hlášenky revizora a kopie této listiny.

Pokud by obecný soud nepřihlédl ke specifickým okolnostem případu, které mohly mít vliv na výši účelně
vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní pohledávky, porušil by svým postupem právo na
spravedlivý proces zaručené čl. 36 odst. 1 Listiny, a to tím spíše pokud takové okolnosti neúspěšná
strana namítala (srov. nález Ústavního soudu ze dne 15. 5. 2012 sp. zn. II. ÚS 3011/11). Relevantní
okolnosti však nelze toliko slovně zohlednit, nýbrž je třeba je rovněž vyhodnotit ústavně konformním

způsobem, tedy racionálně a srozumitelně.
Právě této povinnosti krajský soud v napadeném rozhodnutí nedostál. Jeho závěru, že žalující stranou
podaný návrh nelze hodnotit jako tzv. formulářovou žalobu, neboť obsahuje konkrétní žalobní tvrzení,
nemůže Ústavní soud přisvědčit ani při maximální zdrženlivosti stran prosazování svého vlastního
hodnocení dílčích skutečností posuzovaného řízení. Jak vyplývá ze spisového materiálu, lze z obsahu
původního návrhu považovat, vedle osobních údajů stěžovatelky, za konkrétní žalobní tvrzení pouze

uvedení linky hromadné dopravy, kterou stěžovatelka měla cestovat bez platného dokladu, datum, kdy
se tak mělo stát, variabilní symbol tzv. hlášenky revizora a kopii této listiny. Všechny ostatní údaje a
tvrzení lze považovat za obecně uplatnitelná ve všech obdobných sporech, kterých žalující strana musí
jako provozovatel hromadné dopravy v krajském městě vést dlouhou řadu. Tak je v judikatuře Ústavního
soudu chápána formulářová žaloba (srov. např. bod 28 nálezu Ústavního soudu ze dne 29. 3. 2012

sp. zn. I. ÚS 3923/11). Uvedený skutkový závěr krajského soudu lze proto považovat za tzv. extrémně
rozporný s provedenými důkazy, neboť jej při žádné rozumné interpretaci nelze považovat za správný.
Toto hodnocení je přitom v zásadě jediným konkrétním tvrzením, o nějž krajský soud opírá svůj závěr o
účelnosti nákladů vynaložených žalující stranou za právní zastoupení. Zbytek odůvodnění představuje
toliko argumentace obecnými právními principy, dle nichž "žalující má právo domáhat se svého nároku u

soudu a využít k tomu služeb advokáta". Taková tvrzení nelze nijak zpochybnit, nejsou však bez dalšího
dle Ústavního soudu jakkoliv relevantní pro posouzení účelnosti účastníkem vynaložených nákladů
řízení. Kritérium účelnosti je přitom pro přiznání náhrady nákladů řízení zcela klíčové, přičemž Ústavní
soud ve výše zmíněné ustálené judikatuře opakuje názor, že soudní vymáhání bagatelních pohledávek
nenímožnébrátjakovpodstatěbezpracnýzpůsobgenerovánínepřiměřenéhozisku,aťužspolečnostmi

zabývajícími se skupováním pohledávek, či právních zástupců napojených na společnosti, které se
vymáháním bagatelních pohledávek zabývají v podstatě denně.“
Ústavný súd ČR ďalej vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 3372/11 uviedol, že: „Právní řád a jeho
interpretace Ústavním soudem soudům zachovává prostor, aby ve svých rozhodnutích zohlednily nejen
okolnosti průběhu řízení, ale i případné chování účastníků a jejich poměry konstituované ještě před jeho

zahájením (viz ustanovení § 143, § 147 odst. 1, § 150 a § 151 odst. 2 o. s. ř.). Soudy při rozhodování
o náhradě nákladů řízení jsou povinny posoudit účelnost právního zastoupení žalobce, zvláště ve
specifických případech, kdy jde
-zaprvéořízení,vněmžprotirozsudkunalézacíhosouduneníodvolánípřípustné(řízeníotzv.bagatelní
věci),

- za druhé jednotlivé žaloby se v zásadě liší jen údaji o žalovaných a žalované částce (jde o tzv.
formulářovou žalobu),
- za třetí jde o pohledávky ze smluv, kde jednou ze stran byl spotřebitel,
- za čtvrté jde o smlouvu, nebo podmínky jiného právního důvodu k plnění, při nichž je spotřebitel
fakticky vyloučen z možnosti sjednat si je s jiným obsahem (typicky půjde zejména o smlouvy o přepravě,

dodávce tepla nebo energií, spotřebitelském úvěru, běžném účtu, o poskytování služeb informační
společnosti, o poskytování služeb elektronických komunikací, o pojistné smlouvy, o regulační poplatek
podle zák ona č. 48/1997 Sb., o veřejném zdravotním pojištění a o změně a doplnění některých
souvisejících zákonů).“

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v 3
vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať náležitosti uvedené v ust. § 205 ods.
1 a 2 O. s. p..Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.