Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 27, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Co/60/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213578
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Križanová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213578.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Aleny Križanovej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Daniely Maštalířovej v právnej
veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota, č.k. 14C/ 274/2012-77 zo dňa
24. novembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota, č.k. 14C/274/2012-77 zo dňa 21. novembra 2014
potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“)
zamietol návrh navrhovateľa vo veci a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom domáhal voči odporcovi
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu(OkresnéhosúduRimavskáSobota),ktorýnerozhodoložiadostiovydaniepoverenianavykonanie

exekúcie v zákonom stanovenej lehote.

Z exekučného spisu exekučného súdu sp.zn. 2Er/1368/211 okresný súd zistil, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu dňa 15.8.2011 bola uznesením
zo dňa 12.10.2011 zamietnutá .

Okresný súd uviedol, že v danej exekučnej veci exekučný súd pri rozhodovaní neporušil ustanovenie

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Vzmysle§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomvčasezačatiaexekúcielehota15-tichdníod
doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí
rozporžiadostialebonávrhualeboexekučnéhotitulusozákonomamusírozhodnúťozamietnutížiadosti
o vykonanie exekúcie. V uvedenom ustanovení je výslovne uvedené, že táto lehota sa nevzťahuje na
prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm. c) a d) Exekučného poriadku . Exekučný súd

postupoval správne, keď v predmetnej exekučnej veci preskúmaval predložený rozhodcovský rozsudok
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom navrhovateľ nepreukázal, že by sa v rámci tohto
preskúmavania dopustil exekučný súd nesprávneho úradného postupu.Poznamenával, že v predmetnej exekučnej veci bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie
poverenia pre exekútora vydané do 58 dní od doručenia tejto žiadosti na súd, čo nemožno považovať
za zbytočný prieťah alebo nečinnosť zo strany exekučného súdu. Zároveň nie je možné považovať

tvrdenie navrhovateľa o rozhodnutí o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí
zákonom stanovenej doby ( v omeškaní viac ako 143 dní ) za pravdivé.

Navrhovateľ nepreukázal o akú konkrétnu hodnotu sa zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti
s porušením právnej povinnosti zo strany odporcu v konkrétnej exekučnej veci, resp. akú hodnotu

mohol získať, keby ku porušeniu tejto povinnosti nebolo došlo; že by v opačnom prípade získal od
povinného celú vymáhanú istinu aj s príslušenstvom; existenciu bezprostredného a priameho vzťahu
medzi porušením právnej povinnosti zo strany odporcu a vznikom tvrdenej škody.

Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa týkajúce sa nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
pri preskúmavaní exekučného titulu spôsobom odporujúcim zákonu súd poukazuje na právny názor

NajvyššiehosúduSRnachádzajúcisavrozhodnutíNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo/1/2012aobdobne
v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/135/2012.

Okresný súd poukázal aj na to, že navrhovateľom podávané hromadné podania v zmysle Exekučného
poriadku v iných exekučných veciach - a to v počtoch výrazne negatívne ovplyvňujú plynulé vybavovanie

exekučnej agendy tunajším súdom v zákonom stanovených lehotách, pričom následkom toho došlo k
mimoriadnej zaťaženosti tohto exekučného súdu.

Návrh navrhovateľa, ktorý sa domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy na základe
nesprávneho úradného postupu, spočívajúci v nevykonaní úkonu alebo nevydaní rozhodnutia z

zákonom stanovenej lehote, považoval okresný súd za nedôvodný.

Na rozhodnutie o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1. O.s.p. a odporcovi
náhradu trov konania nepriznal, keďže si trovy konania nevyčíslil v zmysle § 151 ods. 1 O. s. p..

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie a žiadal,
aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie právne
odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 205 ods. 2 O.s.p. s použitím § 221 ods. 1 O.s.p.

Konkrétne poukázal na to, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho

právneho zástupcu, s odôvodnením, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavili. V tejto
súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a súdu
predložil listiny spojené s označenými dôvodmi, a preto okresný súd nemohol postupovať podľa § 101
ods. 2 O.s.p., čím mu odňal právo na konanie pred súdom. Ďalej uviedol, že v návrhu upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho

manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Krajský súd však na túto
okolnosť neprihliadol. V jeho očiach a objektívne i v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných
krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Keďže podal ústavnú sťažnosť pre porušenie
jeho práva na nestranný súd, nebolo prípustné, aby konania pokračovala pojednávaním v ktorom

vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase
jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu
na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm.c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie,
keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie ( odročenie ) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu,

pričom na pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil, že trvá na osobnej
účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené nestranným sudcom
na nestrannom súde. Ďalej uviedol, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým došlo k degradácií zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred

súdom. Okrem toho namietal, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Aby okresný súd mohol konštatovať, že v príslušnom exekučnom konaní
sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment doručenia riadneho poverenia( rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia ). Okresný súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil
vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich

tvrdení. Podľa jeho názoru, v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo
potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise
a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k návrhu, mu mal okresný súd umožniť uplatňovať svoje
stanoviská k skutkovým, ale aj k právnym otázkam v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a
výškou spôsobenej škody. Keď okresný súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre neho pozitívne

rozhodnutia, mal vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov a umožniť im , aby sa kontradiktórne
vyjadrili. Okresný súd vykonal dokazovanie listiny, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní
môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k tomu, že vec sa týka nesprávneho
úradného postupu štátneho orgánu. Ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k návrhu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre

zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O.s.p. Skutkovým základom sa mal stať ním ( navrhovateľom )
tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ
dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol, ignorujúc
ustanovenie § 153b O.s.p. Okresný súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej
neodôvodnenosti. V odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou

pohľadávky počas nečinnosti súdu, opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla z príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka ( povinného ) , pričom ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z
dôvodu udržiavania a správy informačného systému a výdajov na administratívne spracovanie textov, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje ( urgovanie a
kontrolastavukonanianaexekučnomsúde),pretojerozhodnutiesúdunepreskúmateľnéprenedostatok

dôvodov a je prejavom svojvôle súdu. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Okresný súd nemal
byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný. V prípade, keď sú právne závery
v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii
súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozhodnutie, ktoré je v rozpore

s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1.ÚS 243/07 z 19. júna 2008 ). Okresný súd odôvodnil svoje negatívne
rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupujú totožní účastníci, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej, a teda skutkový základ.
Pri dodržiavaní jeho práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať,

že okresný súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Nesúhlasí ani s tvrdením,
že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník ( povinný ). V prípade, ak by
došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora
a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v danej veci
nesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúdu, zaktorýdlžníknemôženiesťzodpovednosť.Prišpecifikácií

majetkovej škody v návrhu výslovne uviedol, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy. Z dôvodu
ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné korešpodenčne
predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Na pojednávaní chcel predložiť dôkazy
o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku. Okresný súd vykonal dokazovanie ex
offo, nepoučil ho podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že chce vyhlásiť rozhodnutie

vo veci samej. Množstvo dôkazov vzniklo po podaní návrhu, ktoré nemohol predložiť spolu s návrhom a
nemohol ich predložiť ani neskôr, pretože nebol poučený a informovaný. Okresný súd vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie
veci v primeranej lehote zaručeného v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Okresný súd zistil, že o
návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný
postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. V súvislosti s majetkovou ujmou
analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Jeho práva boli porušené prekročením zákonom
stanovenej lehoty, preto sú irelevantné úvahy okresného súdu o tom:

1) aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil,
2) o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
3) o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, ktorý nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na
vykonanie exekúcie od exekučného súdu.Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu ustanovenia § 212 ods. 1
O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnutý rozsudok okresného súdu

podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p., ako vecne správny potvrdil. Rozsudok bol odvolacím súdom
verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods. 2 a § 156 ods. 1 O.s.p. V zmysle ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p.
bolo verejné vyhlásenie rozsudku oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa
21.4.2016.

Podľaustanovenia§3ods.1,2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012 ( ďalej len „ zákon č. 514/2003 Z.z.“ ), štát zodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona 514/2003 Z.z. , štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Z definície verejnej moci vyplýva, že sa jedná o takú moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach
a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo
povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a
obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým

prostredníctvom orgánov moci zákonnodárnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže
vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov, ktorými sú
a) územné samosprávy a správne celky
b) záujmové, resp. profesijné ( stavovské ) samosprávy
c) verejnoprávne inštitúcie

d) fyzické osoby, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci ( napr. činnosť notára alebo súdneho
exekútora.
Verejná moc teda predstavuje vo svojej podstate určitý ucelený, presne organizovaný systém konkrétne
( Ústavou, prípadne zákonom ) definovaných prvkov a vzťahov, ktorý je determinovaný vývojom
spoločnosti.

Základným právnym prameňom aktuálnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je Ústava Slovenskej republiky, ktorá v druhej hlave - základné práva a slobody, v siedmom
oddiele - právo na súdnu a inú právnu ochranu, v článku 46 ods. 3 priamo zakotvuje, že „ každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu

verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Ďalším prameňom aktuálnej právnej úpravy
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je tiež článok 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd ( týkajúcich sa odškodnenia za nezákonné pozbavenie osobnej
slobody ), ale aj článok 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
( týkajúcich sa odškodnenia za justičný omyl a zákon č. 514/2003 Z.z. ).

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i praxi
označujú, ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu týchto

predpokladov ( podmienok ):
1) porušenie právnej povinnosti ( protiprávny úkon ), prípadne relevantná udalosť
spôsobujúca škodu ( škodná udalosť ) ;
2) nepriaznivý následok protiprávneho úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma);3) príčinná súvislosť ( kauzálny nexus ) medzi porušením právnej povinnosti ( protiprávnym
úkonom ), resp. právne relevantnou udalosťou spôsobujúcou škodu, ( škodnou udalosťou) a
nepriaznivým následkom ( teda ujmou ) škodou.

Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Ide o činnosť orgánu verejnej moci, ktorá je v rozpore s objektívnym právom. Protiprávnosti, resp.
nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nesprávnym úradným postupom
c) rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody ( za
podmienok uvedených v § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. ),
d) rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe ( za podmienok
uvedených v § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. ).

Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá
sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy ( t.j. vo forme skutočnej škody, ušlého zisku )
alebo vo forme nemajetkovej ujmy.

Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosť ( kauzálny nexus ) medzi protiprávnosťou ( nezákonnosťou ) pri rozhodovaní alebo úradnom
postupe orgánu verejnej moci a vznikom škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak
škoda vznikla v dôsledku ( ako priamy následok ) nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, inak povedané, ak nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a

škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo
k nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody.
Príčinou škody môže byť taká okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pretože
zákonná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako
objektívna zodpovednosť, resp. presnejšie ako absolútna objektívna zodpovednosť, od poškodeného

sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje preukázanie len vyššie uvedených
zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený povinnosťou preukazovať i
zavinenie zodpovedného subjektu, ako by to bolo v prípade, ak by zákonná úprava zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bola založená na subjektívnom princípe - na zavinení
zodpovedného subjektu ( t.j. ak by sa jednalo o subjektívnu zodpovednosť ) .

Jedným, osobitne vymedzeným zákonným dôvodom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je
zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti
považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných
orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda

o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho
ustanovuje právny predpis. Nesprávnym úradným postupom je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý
pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v
rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Aktuálna právna úprava v
ustanovení § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady, ktoré sa považujú

za nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní, alebo o iný nezákonný zásah
do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Vzhľadom na širokú škálu rozličností a náročností jednotlivých vecí, ktoré sú prejednávané, či už v rámci

občianskoprávneho konania, trestného konania alebo správneho konania, nie je objektívne možné ( až
na určité výnimky ) určiť konkrétnu lehotu, v ktorej mal alebo musel orgán verejnej moci ( spravidla
súd ) rozhodnúť. Východiskom pri skúmaní otázky „ včasnosti rozhodnutia“, resp. „ prieťahov v konaní“
je potom najmä článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s príslušnými ustanoveniami jednotlivých procesných predpisov

( napr. § 6 O.s.p. ) . Hľadisko včasnosti rozhodnutia, v ktorom sa realizuje zásada rýchlosti konania, ktorá
je eminentnou podmienkou subjektívneho práva účastníka konania na rozhodnutie veci bez zbytočných
prieťahov a v primeranej lehote, je síce veľmi dôležité hľadisko, ale nejde o absolútne hľadisko, ktoré
by dominovalo nad ďalšími relevantnými požiadavkami, ktoré sú spojené s rozhodovaním, napr. nadpovinnosťou súdu vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, najmä v
prípadoch, keď sú napr. v civilnom konaní niektoré skutočnosti medzi účastníkmi sporné. Za porušenie
zásady rýchlosti konania, ktorá je vo svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom, je možno preto

považovať len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá zložitosti, skutkovej
a právnej náročnosti prejednávanej veci, a keď dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z
pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Štát však nemôže zodpovedať za prieťahy v konaní, ktoré sú
spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo zámerným pôsobením zo strany účastníkov konania, alebo
ak sú vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdov a v ich inštitucionálnom a

organizačnom vybavení. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že s ohľadom na konkrétne okolnosti
môže byť za nesprávny úradný postup považovaná akákoľvek činnosť verejnej moci, ktorá je spojená
s výkonom verejnej moci, ak pri jej vykonávaní, alebo v súvislosti s ňou došlo k porušeniu pravidiel
predpísaných právnymi normami pre jej výkon, alebo k porušeniu poriadku, ktorý je určený povahou
alebo funkciou konkrétneho postupu. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že podmienkou na aplikáciou
ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je to, aby štát ( prostredníctvom svojich orgánov alebo iných

orgánov verejnej moci ) vystupoval ako nositeľ verejnej moci pri jej uplatňovaní. Pre úplnosť je potrebné
konštatovať, že i v prípade tejto zodpovednosti - zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradnýmpostupomsavyžadujeexistenciavšeobecnýchpredpokladovškody,atovznikškodyapríčinná
súvislosť ( kauzálny nexus ) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Oprávneným
subjektom nároku na náhradu škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom môže byť každá ( teda

fyzická i právnická ) osoba, ktorej bola spôsobená škoda v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom.

Súčasná právna úprava ( § 15 až § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. ) ako podmienku uplatniteľnosti
nároku na súde obligatórne vyžaduje v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Obligatórnosť predbežného
prerokovania nároku spočíva v tom, že podľa ustanovenia § 16 ods. 1, s použitím § 15 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. sa poškodený môže ( úspešne ) domáhať uplatnenia nároku ( alebo jeho neuspokojenej

časti ) na súde len v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí jeho nárok na náhradu škody ( alebo
jej časť ) do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Z
daného vyplýva, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predstavuje zákonom stanovenú
podmienku procesného charakteru preto, aby tento nárok mohol byť prejednaný v občianskom súdnom
konaní. Pri určovaní príslušných orgánov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zákon

č. 514/2003 Z.z. explicitne odkazuje na konkrétne orgány, ktoré sú v jednotlivých zodpovednostných
vzťahoch oprávnené za štát
( § 4 ). Vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa ustanovenia §
3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v
prípade, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom. Ak príslušný orgán neuspokojil nárok poškodeného na náhradu škody ( alebo jeho
časť ), poškodený sa po uplynutí 6 mesiacov odo dňa, ako oprávnený orgán prijal jeho žiadosť ( odo dňa,
keď mu bola fakticky bola doručená), môže domáhať uspokojenia nároku ( alebo jeho neuspokojenej
časti ) na súde ( § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ). Táto 6-mesačná lehota má význam v tom, že
až po jej uplynutí je nárok poškodeného splatný.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky navrhovateľa je potrebné v prvom rade zdôrazniť,
že odvolací súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi ( § 212 ods. 1 O.s.p.). V danom
prípade je zrejmé, že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní
navrhovateľom na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými

zisteniami uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov
reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia návrhov okresnými súdmi SR v obdobných veciach.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na termín pojednávania
riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby na súdnom pojednávaní predložili alebo označili dôkazy, a to

najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie, do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené
neskôr sa nepriliada ( § 114 ods. 2 O.s.p. , § 120 ods. 4 O.s.p. ).Právny zástupca navrhovateľa doručil súdu návrh „ na zrušenie“ nariadeného pojednávania zo dňa
20.11.2014 z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Poukázal na to,
že podal sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky pre porušenie jeho práva na zákonného

sudcu a práva na nestranný súd, ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia Krajského súdu vo veci
nevylúčenia sudcu povereného pojednávaním veci, pričom navrhol, aby okresný súd prerušil súdneho
konanie, a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej
sťažnosti.

Na pojednávaní okresný súd rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania tak, že návrh
navrhovateľa na prerušenie konania zamieta. Zároveň nevyhovel žiadosti navrhovateľa o zrušenie
nariadeného pojednávania s tým, že bude pojednávať v neprítomnosti účastníkov, resp. ich zástupcov a
následne rozhodol vo veci samej. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že v danom prípade neboli
splnené obligatórne ani fakultatívne podmienky pre prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1,
2O.s.p.,pretookresnýsúdpostupovalsprávne,keďnávrhnavrhovateľanaprerušeniekonaniazamietol.

Skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, a
následne rozhodol vo veci samej ( vzhľadom na neodôvodnenosť návrhu na prerušenie konania a vecnú
správnosťrozhodnutiaokresnéhosúduozamietnutínávrhunaprerušeniekonania)nemožnovžiadnom
prípade hodnotiť ( s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania ), ako procesný postup okresného
súdu, ktorý by založil vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka, za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie
je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania, pretože ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p.
umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Aj v prípade, ak

účastník požiada z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, alebo súd mu neoznámi, či jeho
žiadosti vyhovuje, alebo nevyhovuje, má účastník právo sa na pojednávanie dostaviť a hájiť svoje práva.

Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi
možnosťkonaťpredsúdom,nakoľkosatejtomožnostisámzbaviltým,žesanapojednávanienedostavil,

hoci bol na pojednávanie včas predvolaný ( viac ako 5 dní pred termínom pojednávania ) podľa
ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané navrhovateľom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia § 101 ods.
2 O.s.p., a preto navrhovateľ a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na pojednávaní
svojeprocesnéoprávnenia(napr.navrhovaťdôkazy,vyjadrovaťsakvykonanýmdôkazomaktvrdeniam

protistrany ). Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, nakoľko
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici o nevylúčení zákonnej sudkyne bolo navrhovateľovi
doručené.

Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že okresný súd disponoval spisovým materiálom dostatočne

preukazujúcim skutkový stav veci. Navrhovateľ v návrhu označil konkrétne dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, pričom z ním označených dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil konkrétny
exekučnýspis,oboznámilsasjehoobsahom,pretoneobstojínámietkanavrhovateľa,ženemalmožnosť
sa vyjadriť k dôkazom a k tvrdeniam odporcu, a to i s poukazom na to, že mu bolo doručené vyjadrenie
odporcu k návrhu, ku ktorému sa nevyjadril.

Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne ( v súlade s
ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. ), keď prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, pretože boli naplnené
všetky zákonné podmienky aj pre vyhlásenie meritórneho rozhodnutia, čomu nebránila ani skutočnosť,
že navrhovateľ podal návrh na prerušenie konania, o ktorom okresný súd na pojednávaní rozhodol

( ako už bolo uvedené vyššie ), rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania, a teda okresný súd svojím
postupom neznemožnil realizáciu procesných práv navrhovateľa, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva, t.j. neodňal mu možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1

O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonnej sudkyne už rozhodoval Krajský súd v Banskej
Bystrici uznesením č.k. 17NcC/614/2012 - 10 zo dňa 16.10.2012, ktorým nebola z prejednávania a
rozhodovania vo veci vylúčená zákonná sudkyňa W.. A. I., pretože u nej neboli zistené okolnosti, ktoré
by ju z prejednávania a rozhodovania veci vylučovali. Odvolací súd takisto nezistil žiadne skutočnosti,ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonnej sudkyne. Sudcu je možné vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré
sudcovi zjavne bránia rozhodnúť vec v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo.

Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu existujú okolnosti vylučujúce
ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z
jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na to,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama
skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca

vykonáva súdnictvo ( viď napr. uznesenie NS SR sp.zn. 3Nc 14/2010 z 31.5.2010). Dôvodom na
vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne ( podľa tvrdenia
navrhovateľa ) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. ( viď napr. uznesenie NS SR sp.zn.
6Cdo/201/2013 z 19.6.2013, sp.zn. 3Cdo/202/2013 z 12.9.2013 ).

Odvolací súd konštatuje, že exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovijepovinnýskúmať,čisúsplnenéformálneimateriálnepredpokladyprevedenieexekúcie.Je
predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty
a či nie je v rozpore so zákonom ( § 44 ods. 2 EP ). V prípade, ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok je nevyhnutné vychádzať okrem Exekučného poriadku , aj zo zákona č. 244/2002 Z.z. o

rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
je exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v
zmysle § 44 ods. 2 EP oprávnený aj bez návrhu ( ex offo ) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi

zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy ( doložky ), je oprávnený vyvodiť všetky
dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou
zmluvou viazaná ( viď uznesenie NS SR z 10.10.2012 sp.zn. 6Cdo/105/2011, R 66/2013 ).

Odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotnoprávnych
dôvodov, pre ktoré okresný súd návrh zamietol. Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu bolo
nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný
postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie opatrenia.

Zobsahuspisuvyplýva,žežiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciebola
doručená exekučnému súdu dňa 15.8.2011, pričom uznesením exekučného súdu zo dňa 12.10.2011
bola žiadosť súdneho exekútora o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá.

Exekučný súd písomne poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní od doručenia jeho
žiadosti o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie len v tom prípade, ak nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom.

Ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietne podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP. V prípade zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15-dňová zákonná lehota neplatí.

Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie exekučného súdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože došlo k zamietnutiu
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods.
2 EP.

K okolnostiam daného prípadu odvolací súd uvádza, že z jeho rozhodovacej činnosti je mu známe,
že navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil
exekučný súd väčším počtom podaní, a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodnutiuexekučného súdu s určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené aj tým, že exekučný súd
náležitým spôsobom preskúmal exekučný titul
[vrátanezmluvyuzavretejmedziúčastníkmi,návrhunavykonanieexekúcieižiadostisúdnehoexekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v dôsledku čoho došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda exekučný súd adekvátnym spôsobom
procesne zareagoval na nezákonnosť vedenia exekúcie na základe návrhu na vykonanie exekúcie
navrhovateľom ( v pozícií oprávneného ) ], a preto nie je možné stotožniť sa stvrdením navrhovateľa, že
na strane exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu ( viď uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS 606/2012-20 zo dňa 14.12.2012 ).

Nakoľko navrhovateľ v súdnom konaní nepreukázal
a) existenciu nesprávneho úradného postupu,
b) vznik škody,
c) príčinnú súvislosť ( kauzálny nexus )

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu
škody, ani nemajetkovej ujmy. Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu, ako vecne správny podľa
ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, lebo odporca ako v spore úspešný nepodal

návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.

Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.