Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, March 3, 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 17C/278/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112225047
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrícia Miskolczyová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7112225047.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I samosudkyňou JUDr. Patríciou Miskolczyovou v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o.,
Grosslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp.zn.
7C/6/2010 o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie n e p r e r u š u j e .

Žalobu z a m i e t a .

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.9.2012 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi titulom majetkovej škody sumu 125 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 466,53 eur. Taktiež
žiadal priznať náhradu trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade
s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním spísaným
procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. zákona č.233/1995 Z.z. (ďalej len "Exekučný
poriadok") súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní
a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 9130926 dlžníkom: D.K.

F., X.. XX.XX.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou
exekučnej veci číslo EX2550/2010. Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou
došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde. Súdny exekútor v snahe postupovať
pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne, predložil návrh žalobcu na vykonanie
exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Košice I (ďalej len
"Exekučný súd") a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie,

čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej
v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku platného od 1.6.2011: Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podkladerozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších
predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do

15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. b) Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
platného od 1.6.2010 do 31.5.2011: Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do
15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto

procesných pravidiel sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Sťažovateľ disponuje exekučnými titulmi, ktorými
sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov. Nejde tu teda o rozhodnutie rozhodcovskej komisie, ale o rozsudok
rozhodcovského súdu. Zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie rozhodcovská
komisia, a naopak používa slovné spojenie rozhodcovský súd. Platí interpretačné pravidlo predpoklad
racionálneho zákonodarcu, ktorý ak použil dva odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné veci. Podľa
odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie resp. zmierom ňou schváleným

(uvedený inštitút bol pôvodne exekučným titulom podľa Občianskeho súdneho poriadku a neskôr
bol prenesený do Exekučného poriadku) sa rozumeli rozhodnutia v pracovných sporoch vydané
rozhodcovskýmikomisiamivrozhodcovskomkonanípodľa§207Zákonníkapráceavyhláškyč.42/1975
Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami (Handl, J. - Rubeš,
V. akol.: Občanský soudní řád. Komentář. II. díl. Praha, Panorama 1985, s. 298). Prejednávame a

rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 01.02.1991 zrušené? rozhodnutia rozhodcovských komisií
a nimi schválené zmiery ostali však i naďalej vykonateľné (Bureš, J. Drápal, L. Mazanec, M.: Občanský
soudní řád. Komentář. 4. vydání. Praha, C. H. Beck 2000, s. 1010? Tripes, A.: Exekuce v soudní
praxi. 1. vydání. Praha, C. H. Beck 1997, s. 16). Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je teda úplne
iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným

titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a neskôr Exekučného poriadku § 274
písm. h) Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku ako iné (ako v
zákone výslovne uvedené) vykonateľné rozhodnutia a schválené zmiery, ktorých súdny výkon pripúšťa
zákon. Tento záver je v odbornej literatúre prezentovaný absolútne jednotne (Handl, J. Rubeš, V. akol.:
Občanský soudní řád. Komentář. II. díl. Praha, Panorama 1985, s. 298; Bajcura, A. akol.: Občianske

procesnéprávo.Bratislava,VOPFUK1995,s.216;Krajčo,J.:Exekučnýporiadok.Komentár.Bratislava,
Eurounion 2009, s. 150). V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená
povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010:

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných
pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala
vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu,

alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním
prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti ani si nevyžadovala takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný
k posúdeniu a rozhodnutiu (návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia navykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom); rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 23.11.2010 (konanie pritom začalo dňa
15.3.2010) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o poverení tak

došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 253 dní). Žalobca vyvinul enormné
úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a primel porušovateľa k vydaniu rozhodnutia (aj
vo vzťahu k iným skutkovo a právne porovnateľných exekučných veciach) a dňa 2.7.2009, 23.9.2009,
13.11.2009 a 25.2.2010 podal Žiadosť o informáciu o stave konania, kde namietal porušovanie svojich
práv márnym plynutím času a požadoval informáciu o stave konania aj konkretizovanie prekážky, ktorá

bránirozhodnutiusúduožiadostisúdnehoexekútoranavydaniepoverenia;dňa30.8.2010,23.11.2010a
25.5.2011podalSťažnosťnaprieťahyvkonaní,v tejposlednejexplicitneupozornilnafakt,žedôsledkom
prieťahov mu vzniká škoda spočívajúca v nemožnosti výkonu práva priznaného exekučným titulom,
v oslabení vymožiteľnosti pohľadávky, poklese bonity dlžníka a v nebezpečenstve, že sa dlžník bude
zbavovať svojho majetku. Žalobca nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu. Žalobca
nedisponuje ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený

dátum doručenia súdu. Žalobca použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na
vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Podľa ust. § 39 ods. 2 zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) k návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí
rovnopis rozhodnutia opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti (exekučný titul). Generálne žalobca

inicioval exekučné konanie formou zápisnice spísanej u zvoleného súdneho exekútora. Návrh na
vykonanieexekúciezachytenývobsahuzápisnicesanenachádzavdispozíciižalobcu,alebolpostupom
podľa ust. § 44 ods.1 Exekučného poriadku predložený súdnym exekútorom exekučnému súdu a to so
žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Žalobca objektívne nemôže predložiť rovnopis
príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu aj

preto, že návrh na vykonanie exekúcie (tam kde nedošlo k spísaniu zápisnice), doručoval zvolenému
súdnemu exekútorovi a nie súdu. Podľa ust. § 36 ods.2 veta prvá Exekučného poriadku exekučné
konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Žalobca sa
snaží vyriešiť prekážky vyplývajúce z vyššie uvedených skutočností práve tým, že ako dôkaz označuje
príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné

skutočnosti. Žalobca používa na označenie exekučnej veci všetky informácie, ktoré má k dispozícii
a ktoré pozná. Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii
exekučného konania na všeobecnom súde. Opísaný postup exekučného súdu žalobca hodnotí ako
nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. §44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom
prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so

zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci
rozhodnutej. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej

sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva
zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR,
sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02, I. ÚS 13/05).
Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne. Žalobcovi vznikla

majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o ne. Žalobca vynaložil
v tomto období: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na

administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojenésvyhotovenímurgenciíadresovanýchexekučnémusúdusumu,napoštovnéatelekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Celkovo
vynaložil žalobca vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a to výlučne

vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125 eur. Táto suma by nezaťažila
žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu.Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa nášho názoru dôsledkom
jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti
majetkového práva žalobcu. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu

nasledovných rizík: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného, najmä žalobca mohol vďaka
skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky
a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup
exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Akokoľvek,

náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov a základných práv. Žalobca uvádza aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o
náhradu nemajetkovej ujmy: a) Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných
právžalobcuvspojenísabsolútnounemožnosťousúdnehouplatňovaniapohľadávkyajejpríslušenstva,

vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; b.) Zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov.
Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj
na strane jeho majiteľov; c.) Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské

postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná
právna úprava (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 77/02). Všeobecný súd pri
realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého

práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. mája 2010). Reálne uplatnenie základného práva na
súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom
predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom
rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad

a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a
zmyslom (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 271/05). Potreba náhrady

nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy žalobca vychádzal pre možnú analógiu z doktríny
prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, ak sa za
každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia 20.000 Sk, t.j. cca 660 eur s poukazom na niektoré

nálezy ústavného súdu. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery
v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené
v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 466,53 eur.

Žalobca uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu, teda 660
eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55 eur za mesiac.V danom prípade sa žalobca domáha podanou žalobu náhrady majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Košice I. Žalobca postupoval
podľa ust. §15 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné

prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne
nereagoval. S poukazom na vyššie uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu žalobca tvrdí, že je
nutné: a) deklarovať porušenie práva žalobcu na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v

primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd;b) deklarovať porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá
v zákonom predpokladanej kvalite; c) deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu (Okresný súd Košice I.), konkrétne princípu legality, princípu

ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo, princípu právnej istoty; d) nahradiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti
s porušením práv označených pod písm.a a b) a princípov právneho štátu označených pod písm. b).
a preto žiada, aby súd:
a) medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods. 2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe

veci tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Košice I, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu zo Zmluvy o úvere č.: 9130994 proti
povinnému: D. F., X.. XX.XX.XXXX (EX2550/2010) postupom, v ktorom by správne interpretoval a
aplikoval ust. § 44 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z. b) rozsudkom rozhodol tak, že žalobe vyhovie.

Žalovaná k žalobe uviedla, že v žalobnom návrhu sa v tomto prípade vyskytujú viaceré nedostatky,
napr. že sú zmätočne označení povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy narodenia, nie sú uvedené
spisové značky príslušných exekučných konaní vedených na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátum
doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa žalobca

dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti žalovaná musí namietať, že žalobca nepriložil ani jeden
relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik
skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď... Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na
exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné
bremeno znáša žalobca sám. Žalovaná zdôrazňuje, že tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisovej

značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde, má charakter zavádzajúceho
tvrdenia, pretože sám žalobca uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu, pričom tieto
muselibyťoznačenéspisovýmiznačkamidotknutýchexekučnýchkonaní. Neoznačeniespisovejznačky
exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného
súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí), bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný

súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu
(príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp.
zn. IV. ÚS 374/2012). V tejto súvislosti si žalovaná dovoľuje konajúcemu súdu navrhnúť aplikáciu
ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. Nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Žalobca uvádza
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť

ako namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe
prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca
uplatňuješkodu,keďževžalobesatietotitulyprelínajúažalobcajednoznačneneuvádza,zktoréhotitulu/
titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného
postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z

dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní v prvom
rade je potrebné poznamenať, že žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného
stavu. V druhom rade formu „žiadosti o informáciu o stave konania nemožno považovať za riadny
prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov a ich účinnému odstráneniu. Žalobca
neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil

možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu, resp.
možnosť podania ústavnej sťažnosti (t. z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie
konania). Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 3.5.2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež
poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura(každý nech si stráži svoje právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V treťom
rade, žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať
prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o

Existencii prieťahov v konaní).
Žalovaná poukazuje na to, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola
okresnému súdu doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-
mesačnej lehoty, ale skôr. S ust. § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z."). vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo
dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku
mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76,

uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má žalovaná za to, že ide o predčasne uplatnený
nárok na súde. Zároveň žalovaná informuje súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí,
ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná
odpoveď,kdežalobcanepreukázalpožadovanéskutočnosti,nedoplnilžiadanéinformácie,dátumy,kedy

sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť,
či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce
"ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými
odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné
prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na

náhraduškody,oktoréhoprerokovaniesámpožiadal.MinisterstvospravodlivostiSRakoorgánpríslušný
podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. preto
nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.
Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné

rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/vznik škody, 3/príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti
štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného
postupu spočívajúceho v rozhodnutí o poverení exekútora po 15-dňovej lehote prax ukázala už
dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne

posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok,
najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov
exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C40/ 08), ktorý
nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov,

by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský
rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. V tomto kontexte je však potrebné poukázať aj na ustanovenia
Exekučného poriadku. Samotný žalobca uvádza znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
účinného od 1.6.2011 a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Z týchto ustanovení jednoznačne
vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského

súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 1.6.2011, kedy bol Exekučný poriadok novelizovaný
zákonom č. 102/2011 Z.z., čo znamená, že akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho
úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach
začatých po 1.6.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. Pred 1.6.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených". V

samotnejdôvodovejspráve,jeknovelizovanémuustanoveniu§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadku
uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor
SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová "rozhodnutí rozhodcovských súdov", predstavovala
len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia.

Argumentáciažalobcujevinterpretáciitoho,čozamýšľalzákonodarca,nefundovanáanepravdiváa§41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6.2011.
Vo všeobecnosti je taktiež potrebné poukázať na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02. Z
uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automatickyprieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,žetietosatýkajúprávnychvzťahovpodliehajúcichrežimu

spotrebiteľských zmlúv.

Nesprávny úradný postup v súlade s rozhodovacou praxou možno vymedziť ako porušenie právnou
normouustanovenéhopredpísanéhopostupuštátnehoorgánu,resp.porušenieúčelupostupuštáýtneho
orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí -

nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí (rozsudok NSSR sp. zn. 4Cdo/24/04). Podľa
ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Je zrejmé, že pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o. i. nevyhnutné, aby

nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom
proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného
súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je možné

posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie
poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je vylúčená a nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím. V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3. marca
2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo

146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5 Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne

procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa
názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v
právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva

prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského
právneho poriadku, je legitímny. Žalovaná poukazuje aj na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe

zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm.
c) a d) Exekučného poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá
predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.

Žalovaná aj vo vzťahu k otázke existencie zbytočných prieťahov v konaní odkazuje na ustanovenie
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z
čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho
v zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd
konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať len z výsledkov

vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na
prieťahy alebo že by existovali vyššie uvedené rozhodnutia, kde by bolo konštatované porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, teda nie je preukázaný nesprávny úradný postupspočívajúci v existencii prieťahov. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom
kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy

s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Žalovaná považuje za potrebné podotknúť, že
podľa jej názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o
náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti,
resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že

by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho
istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov
v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR, dospel napr. Krajský súd v Nitre (sp.zn. 9Co 285/2011).
Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu

v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa

dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR. Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie
žalovaná poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR. Z ustanovenia § 53 ods. 1
zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická
osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich
základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov
a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte

predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Avšak vzhľadom na to,
že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné
zadosťučinenie priznáva, je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať
za ne náhradu nemajetkovej ujmy.
Žalobkyňa tiež vzniesla námietku premlčania všetkých nárokov, ktorým premlčacia doba uplynula

pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred doručením prvých žiadostí o predbežné prerokovanie nároku)
vzhľadom na moment vedomosti žalobcu o tvrdených prieťahoch resp.
od momentu právoplatnosti rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.
Žalobca sa vo svojej žalobe domáha náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom
vymáhanej od povinného. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003Z.z., uhrádza sa

skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody.
Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné
považovať za hypotetické. Žalobca neuvádza, či paušalizované vecné náklady predstavujú skutočnú
škodu alebo ušlý zisk. Uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie

majetku poškodeného ani za ušlý majetkový prospech a teda sa ich domáhať podľa zák. č. 514/2003
Z.z. Žalobca by na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri
každej individuálnej pohľadávke. Ďalej žalovaná upriamuje pozornosť na skutočnosť, že žalobca by v
tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej
individuálnej pohľadávke. V prvom rade žalovaná má za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa

zaoberá spotrebiteľským úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém,
ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých
prieťahov ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom
exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných
nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/

vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Žalobca
uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody "udržiavanie" systému. Tu ide taktiež o činnosť, ktorú
musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako
ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorása špecializuje na poskytovanie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za
spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti s uvedeným,
ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné

výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s ohľadom na to, že
väčšina žiadostí o poskytnutie informácií sa mohla hospodárnejšie vykonať elektronicky). Na druhej
strane, samotný zástupca žalobcu uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 2.7.2012, že disponuje jednotnou a
nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme a že, návrhy boli spracované v elektronickej

forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky. Z tohto dôvodu žalovaná má
znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 125 eur/175
eur paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je
potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by
mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody zo strany žalobcu a preskúmanie
predmetného nároku je znemožnené. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu

neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných
údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne
nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Čo sa týka prípadov uplatnenia majetkovej škody vo
výške istiny s príslušenstvom je potrebné poukázať na nasledovné. Žalobca v prvom rade nepreukázal
existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha. V druhom rade nepreukázal

existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a v treťom rade ani
nevymožiteľnosť pohľadávky, ku ktorej navyše žalovaná uvádza, že: 1) nie je pravdivé tvrdenie žalobcu,
ženiejemožnévymôcťpohľadávkyoddlžníkovžalobcuatvrdenie,žerozhodnutievpodobezamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí iba
preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Žalobca

však mal možnosť získať iný exekučný titul a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp.
platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobách
namieta; 2) ak by aj nastala situácia, že si toto právo žalobca uplatnil novým návrhom, musel by
preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadované nároky od
dlžníkov v sume, v ktorej ich požaduje od žalovanej a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v

dôsledku pochybenia okresného súdu, to znamená, že nebyť správneho úradného postupu okresného
súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobca
nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli
insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti atď...
Žalobca sa vo svojej žalobe domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá má byť

spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných práv a má kompenzovať každé porušenie
práva na súdnu ochranu, ktoré žalobca uplatňoval podaním návrhu na začatie občianskeho súdneho
konania. Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma

v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a)
osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. V

prvom rade, žalobca poukazuje na viacero nálezov ÚS SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného
zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné povedať, že poskytovanie finančného zadosťučinenia
nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti
sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660 eur alebo 663,88 eur, ktorá musí byť priznaná za
každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní ÚS vychádzal aj z významov sporu

pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. ÚS
prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok
nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy, keď predseda súdu nemal
možnosť prípadnú nápravu zjednať. V druhom rade je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej
ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti

v podobe "frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si
náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra
poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené,
že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie jemožnévzťahovaťnafyzickéosoby,ktorésanačinnostiprávnickejosobynejakýmspôsobomzúčastňujú,
lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj "zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských
plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia

"ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu." V druhom rade požadovaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či
rozumnou úvahou. Žalovaná považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy
percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie

je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu žalovaná
nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v
peniazoch.
Podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V tejto
súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému

postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo
žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných

konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Žalovaná v
tejto súvislosti upozorňuje a dokladá list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť
pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri
Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami
žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na

ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu
na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C76/
10). Žalovaná dáva do pozornosti celý text priloženého listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré
výňatky: "Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné
podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili

veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov
práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov
je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa." "Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ

s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa
odchyľujú od kogentných
ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo
viacerých dôležitých aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej." "Celkové náklady úverov
poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa

javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer
100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria
náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky,
ktoré si účtujú banky." "Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných
záväzkov sankciu vo výške 0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne." "Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť

veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok
(95,6 % z úveru) v plnej výške." "Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky
vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa..." Okrem vyššie uvedeného o negatívnej
percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr.
Spotrebiteľské centrum) svedčí napr. článok v denníku SME zo dňa 16.7.2012, z ktorého napr. vyplýva,

že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov
označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje
aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom na
rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN
a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že Asociácia

organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich
radov. Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli
predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom
dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľovna všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné
podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné
opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu,

a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva
zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené
má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade
posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie
vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného

úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje
žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody
voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej
podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu
už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vzhľadom na

vyššie uvedené žalovaná zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia
práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. po zohľadnení osoby
poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou
využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi

mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovanej žalobcovi priznaná
žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Z ust. § 5 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného
postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť

medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav
(príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako
priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda
postupom okresného súdu. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru,

že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom
neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že
rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol,

si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv,
a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané
čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia
základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z., považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom

rozsahu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Žalovaná si uplatnila nárok na náhradu
trov konania.

Účastníci konania sa na pojednávanie vo veci vytýčené na 3.3.2016 nedostavili. U oboch mal súd
doručenie predvolania riadne preukázané, lehota na prípravu na pojednávanie bola u účastníkov

zachovaná. Žalovaná svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila, nežiadala o odročenie termínu
pojednávania. Žalobca ani jeho právny zástupca svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil,
nežiadal o odročenie termínu pojednávania, ale podal návrh na prerušenie konania.

Žalobca písomným podaním z 25.2.2016 navrhol prerušenie konania do právoplatného

skončenia konania o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie v konaní vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010, ktorého sa mal podľa žalobného návrhu dopustiť Okresný
súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej
doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozporeso zákonmi schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu
spotrebiteľa na finančnom trhu. V uvedenom
konaní vystupujú na strane žalovaných v 1. rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky a v 2. rade POHOTOVOSŤ, s.r.o., za účasti vedľajšieho účastníka:
Združenie na ochranu spotrebiteľa - HOOS. Žalovaná v 1. rade vo svojej argumentácii poukazuje
na rozhodnutia Súdneho dvora C40/09 Asturcom Telecomunicaciones a C76/10 Pohotovosť, ktoré
sa týkali spotrebiteľských vzťahov. Žalovaná v 1. rade uvádza: "V oboch prípadoch sa vnútroštátne
súdy prostredníctvom prejudiciálneho konania snažili zistiť, či sa smernica 93/13/EHS má vykladať v

tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, má ex offo rozhodnúť o nekalej povahe sankčného
úroku v uvedenej spotrebiteľskej zmluve. Súdny dvor v týchto rozhodnutiach pripomenul dôležitosť
zásady rei iudicatae, a konštatoval, že z práva Európskej únie v zásade nevyplýva pre vnútroštátne
súdy povinnosť prelomiť zásadu právoplatne rozhodnutej veci (Asturcom, b 37). Otázka, či má a v
akom rozsahu vnútroštátny súd skúmať nekalé podmienky, keď skúma právoplatné rozhodnutie v

rámci konania o návrhu na jeho nútený výkon, závisí od procesných pravidiel vnútroštátneho práva,
pričom toto konštatovania Súdny dvor oprel o zásadu procesnej autonómie členských štátov. V zmysle
tejto zásady podmienky vykonávania zásady právnej sily rozhodnutej veci musí stanoviť vnútroštátny
právny poriadok, pričom tieto podmienky nesmú byť menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné
vnútroštátne konania (zásada ekvivalencie), ani nesmú byť naformulované tak, aby v praxi spôsobili

nemožnosť alebo nadmerné sťaženie výkonu práv uznaných právnym poriadkom Európskej únie
(zásada efektivity). V tomto prípade skutočne nedošlo k porušeniu zásady ekvivalencie a zásady
efektivity, nakoľko žalobkyňa mala niekoľko právnych prostriedkov nápravy, ktoré nevyužila a podľa
názoru žalobcu štát nemôže nahrádzať konanie účastníka konania a svojou činnosťou nachádzať
konanie, ktoré má smerovať práve k náprave nastoleného stavu, s ktorým účastník konania nesúhlasí.

Žalobkyňa bola v konaní pred rozhodcovským súdom nečinná, preto rozhodnutie rozhodcovského
súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Exekučný súd následne vydal poverenie na vykonanie
exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorý mimochodom bola
žalobkyňa následne oprávnená zrušiť žalobou v zákonnej lehote. Po vydaní poverenia bola žalobkyňa
následne oprávnená odvrátiť stav výkonu rozhodnutia podaním námietok voči uzneseniu o začatí

exekúcie, čím by s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú,
minimálne v časti a tým by žalobkyňa predišla samotnej exekúcii. Následne bola žalobkyňa oprávnená
podať návrh na zastavenie a odklad exekúcie, ktorý síce žalobkyňa podala, avšak z nesprávnych
právnych dôvodov, čo nemôže byť na úkor štátu, ale na úkor konkrétneho právneho zástupcu žalobkyne.
Exekučné konanie doposiaľ nie je ukončené a doposiaľ žalobkyňa nevyužila zákonnú možnosť

domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od oprávneného v exekučnom konaní, ktorý práve touto
exekúciou získal bezdôvodné obohatenie. Okresný súd Prešov v danom konaní uznesením zo dňa
12.3.2015 v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach a o predložení prejudiciálnych otázok v znení:
1.) Či ide o závažné porušenie práva Európskej únie, ak sa vymôže v exekúcii vedenej na základe

rozhodcovského rozsudku plnenie z neprijateľnej podmienky v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
Európskej únie; 2.) Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva
pred tým, ako účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho
poriadku členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia? vzhľadom na skutkový stav veci, môže v
tomto prípade vzniknúť táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon

rozhodnutia a pred vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia;
3.) V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie
orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na absolútnu
nečinnosťžalobkyneavzhľadomnanevyčerpanievšetkýchprávnychprostriedkovnápravyumožnených
právom členského štátu; 4.) Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho

práva, je žalobkyňou uplatňovaná suma škody, za ktorú má zodpovednosť členský štát, možno škodu
v tomto poňatí stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením; 5.) Má
vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou škody?
Zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 7C/6/2010, ktorého účastníkmi sú zhodne žalobca i žalovaná v tomto konaní, má pre

ďalší priebeh a rozhodnutie v konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody
má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na
výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.
Uvedený záver je potvrdený medzi inými napr. Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom v konaní sp.zn: 11C 355/2012, Okresným súdom Bratislava II v konaní sp. zn. 19C 1952012 zo dňa 20.01.2015,
Okresným súdom Pezinok v konaní sp. zn. 6C 2632012 zo dňa 12.2.2015, ktoré pristúpili k prerušeniu
konania až do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach. Vzhľadom na uvedené má

žalobca za to, že je daný dôvod v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP na prerušenie konanie o zaplatenie
až do právoplatného skončenia konania o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie v konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,

ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

Vzhľadom na predmet tohto konania nie je zrejmé, aké otázky a skutočnosti relevantné pre toto konanie
majú byť v konaní o predmetných prejudiciálnych otázkach zodpovedané. Prerušenie konania je v
takomto prípade v rozpore s požiadavkou rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov konania, čo je v

konečnom dôsledku i podstatou samotného žalobného návrhu. Nakoľko tunajší súd dospel k záveru, že
zodpovedanie uvedených prejudiciálnych otázok nemôže mať význam pre rozhodnutie súdu v konaní
sp.zn. 17C/278/2012, návrhu žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania
vedeného na Súdnom dvore Európskej únie nevyhovel a konanie neprerušil.

Súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. rozhodol, že vec prejedná v neprítomnosti účastníkov konania.

Súd lustráciou v registri tunajšieho súdu a na základe žiadosti o lustráciu v registri Okresného súdu
Košice II zistil, že v predmetnej exekučnej nekonal Okresný súd Košice I, ako nesprávne uviedol žalobca
v žalobnom návrhu, ale Okresný súd Košice II.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením obsahu listinných dôkazov a to zo spisu Okresného
súdu Košice II sp.zn. 38Er/1239/2010 a zistil nasledovný skutkový stav veci:

Žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého sp.zn. EX 2952/10 o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie vo veci oprávneného Pohotovosť, s. r. o. proti povinnému Gabrielovi Kučerovi,
Wupertálska 63, Košice, pre vymoženie 466 eur s príslušenstvom a to na podklade exekučného
titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s. sp. zn. SR
20994/09 zo dňa 10.12.2009, bola doručená Okresnému súdu Košice II dňa 28.4.2010.

Okresný súd Košice II listom z 3.5.2010 adresovaným súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému
vyzval exekútora, aby vykonal opravu a doplnenie podľa § 40 ods. 1 s poučením podľa § 40 ods. 2 EP
a teda aby zaslal predmetnú zmluvu o úvere uzavretú medzi oprávneným a povinným. V odpovedi zo
dňa 10.5.2010 súdny exekútor súdu oznámil, že oprávnený sa rozhodol, že nebude predkladať zmluvu o
úvere k návrhu na vykonanie ani v priebehu exekučného konania, keďže konajúci súd sa má možnosť

oboznámiť s priebehom základného (rozhodcovského) konania len v obmedzenom rozsahu a to na
podklade exekučného titulu.

Uznesením Okresného súdu Košice II sp.zn. 38Er/1240/2010-11 zo dňa 30.8.2010 (t.j. po 124 dňoch,
nie 253 dňoch ako uvádzal žalobca) bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietnutá s odôvodnením, že súd musí mať pre svoje rozhodovanie podľa § 45 ods. 1
zák. č. 244/2002 Z.s. k dispozícii predovšetkým zmluvu o úvere s prílohami a rozhodcovskú doložku,
preto keďže oprávnený zostal nečinný, súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pre možný rozpor exekučného titulu s uvedeným zák. ustanovením. Taktiež konštatoval,
že z rozsudku nevyplýva ani aká suma úveru bola poskytnutá povinného, koľko z priznanej istiny

predstavuje poplatok za poskytnutie úveru a pod., ani zmenková suma na zabezpečovanej zmenke,
preto uzavrel, že pre nepreskúmateľnosť exekučného titulu z pohľadu v akom rozsahu zaväzuje na
plnenie odporujúce zákonu alebo dobrým mravom za súčasnej nečinnosti oprávneného, musel žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť v celosti. Uznesenie bolo doručené právnemu
zástupcovi oprávneného dňa 27.9.2010.

Uvedené uznesenie oprávnený včas napadol odvolaním a Krajský súd v Košiciach uznesením
sp.zn. 5CoE/62/2011-31 z 29.6.2011 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Uznesenia nadobudli
právoplatnosť dňa 26.8.2011. Následne s poukazom na ust. § 44 ods. 3 súd exekučné konanie zastavil.Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená

orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému
vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody,
je viazaný rozhodnutím tohto orgánu Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený

podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci,
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb;
za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo

výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné

prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak
je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,

plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1 až 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, v znení
platnom v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekútor, ktorému bol doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15
dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o

exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné,
súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti,
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 45 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom v čase rozhodovania

o predmetnej žiadosti na vydanie poverenia pre súdneho exekútora, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov (§ 45 EP) na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, (§ 57 EP), b) ak rozhodcovský rozsudok má
nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 1 cit. zák. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 45 ods. 3 cit. zák. proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Predmetom tohto konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca domáha poukazujúc

na nesprávny úradný postup súdu vo vyššie uvedenom exekučnom konaní. V zmysle § 15 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je predbežne prerokovanie tohto nároku na základe písomnej žiadosti poškodeného
príslušným orgánom. Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že zo strany žalobcu jej boli doručené
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a to dňa 23.4.2012. V čase rozhodovania

súdu teda už uplynula 6 mesačná lehota od prijatia týchto žiadosti. Vzhľadom k tomu má súd za to, že
žalobca si splnil svoju povinnosť, keďže podal žalovanej pred podaním návrhu žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom súd nemal preukázané, aby nárok žalobcu na náhradu
škody alebo jeho časť bol do rozhodnutia súdu uspokojený.

Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na nedostatky žalobného návrhu a navrhla aplikáciu
ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru súdu žalobné návrh podaný
žalobcom má všetky náležitosti návrhu na začatie konania v zmysle ustanovení § 42 ods. 3 O.s.p. a §
79 ods. 1 O.s.p., žalobca správne označil účastníkov konania, opísal skutočnosti, na základe ktorých
uplatnil svoj nárok, označil dôkazy a uviedol čoho sa domáha. preto postup v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p.

súd považoval za nedôvodný.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení tiež uplatnila námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy. Súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že k premlčaniu žalobcomuplatneného nároku nedošlo a teda žalobný návrh bol podaný v rámci plynutia 3-ročnej premlčacej
doby. V danej veci 3-ročná premlčacia doba mohla začať plynúť až momentom doručenia rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žalobcovi resp. jeho právnemu

zástupcovi v exekučných konaniach, keďže až vtedy sa žalobca mohol dozvedieť o škode, ku ktorej
malo dôjsť práve rozhodnutiami o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora. Z predmetného exekučného
spisu bolo zistené, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté Okresným
súdom Košice II ako súdom exekučným dňa 30.8.2010, ktoré bolo právnemu zástupcovi oprávneného
doručené 27.9.2010. Žaloba bola podaná dňa 27.9.2012 t.j. v rámci plynutia 3-ročnej premlčacej doby.

K samotnému nároku žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd uvádza, že
predpokladomzodpovednostištátuzaškoduvzmyslezákonač.514/2003Z.z.jesúčasnésplnenietroch
podmienokatopreukázanieexistencienezákonnéhorozhodnutiaresp.nesprávnehoúradnéhopostupu,
existencia škody t.j. majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch resp. nemajetkovej ujmy a preukázanie
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a škodou.

Nesprávny úradný postup spočíva v akejkoľvek činnosti určitého štátneho orgánu spojenej s výkonom
jeho právomoci, ak v súvislosti s ňou dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi.
Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie resp. oneskorené vydanie rozhodnutia
dôsledkom porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, teda nečinnosť štátneho
orgánu. Ide o úkony úradného postupu, ktoré samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak

by aj bolo rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia. Škodou je majetková
ujma predstavujúca zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou
a ktorá predstavuje hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. O
príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a škodou
ide vtedy, ak medzi nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím a škodou je

vzťah príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený. Zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je objektívnou
zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť a za splnenia vyššie uvedených podmienok za túto škodu
zodpovedá. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť pritom splnené všetky zákonom požadované
podmienky súčasne. Podľa žalobcu k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci malo dôjsť tým,

že súd v exekučnom konaní, v ktorom žalobca mal procesné postavenie oprávneného zamietol
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a to po zákonnej 15-dňovej
lehote určenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmaval exekučný titul nad rámec
právomoci zverenej exekučnému súdu tým, že preskúmaval skutkový stav veci a konal tak, akoby sám

rozhodoval vo veci samej, čím vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok.

Z predmetného exekučného spisu súd zistil, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo
zamietnuté, exekučným titulom mal byť rozsudok rozhodcovského súdu. Je nepochybné, že posúdenie
veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno

odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup,
ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného
rozhodnutia. Právny vzťah medzi oprávneným a povinným bol hodnotený exekučným súdom ako
spotrebiteľský právny vzťah a to, či už na základe predložených úverových zmlúv resp. aj na základe
skutočností uvedených v odôvodneniach exekučných titulov. Poukazujúc na ustanovenie § 44 ods.

2 zákona č. 244/2002 Z.z., v danom prípade exekučný súd je nie len oprávnený, ale aj povinný a
to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania t.j. aj pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, skúmať zákonnosť exekučného titulu t.j. rozhodcovského rozsudku. V tejto
súvislosti súd poukazuje napr. na rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo 439/2012, sp. zn. 6Cdo 290/2012,
či Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 278/2013, sp. zn. IV. ÚS 55/2011. Posudzovanie zákonnosti

rozhodcovských rozsudkov v rámci exekučného konania tak nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný
postup.

Súd podotýka, že rozhodnutím exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo k reálnej nevymožiteľnosti istiny a jej príslušenstva,

o ktorých už rozhodoval rozhodcovský súd. Pokiaľ aj nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku,
ktorý bol v exekučnom konaní exekučným titulom a na základe ktorého nedošlo k vydaniu poverenia na
vykonanie exekúcie postupom podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, žalobca
má právo iniciovať konanie pred všeobecným súdom, ktorý v občianskom súdnom konaní posúdi dôvod,pre ktorý rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom. Napr. v prípade, že rozhodcovský súd
rozhodoval na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže založiť prekážku res iudicata a to z
dôvodu, že rozhodcovský súd nemal právomoc na rozhodovanie o uplatnenom nároku a teda o takomto

nároku môže byť znova rozhodnuté všeobecným súdom. Rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo
nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský
rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu na súde. Nadobudnutím
právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie
jeho práva na súde. Žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul podaním návrhu na začatie súdneho

konania. Ak by tak aj bol konal, musel by preukázať, že by mu súd priznal požadovaný nárok od
dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od žalovanej a taktiež, že nebyť nesprávneho úradného postupu,
či nezákonného rozhodnutia okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu
pohľadávky.

Okrem toho, že exekučný súd mal oprávnenie preskúmavať exekučný titul súd uvádza, že v uvedených

veciach nie je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu t.j. rozhodnutí o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Predmetné rozhodnutie exekučného súdu o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie totiž nebolo zrušené
resp. zmenené pre nezákonnosť.

K skutočnosti, že súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote, konkrétne po 124 dňoch (nie 253 ako zavádza žalobca), súd
má za to, že podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonná 15-dňová lehota platí v
prípadoch, kedy exekučný súd vo veci vydá poverenie na vykonanie exekúcie, a teda nie pre prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora, ako to bolo v danom prípade. V súvislosti s tým, súd poukazuje

na tú skutočnosť, že v uvedenej veci súd okrem žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu považoval za potrebné sa zaoberať aj zmluvou o úvere s prílohami a
rozhodcovskou doložkou z dôvodu, že sa jednalo o spotrebiteľskú zmluvu, avšak oprávnený bol napriek
výzve súdu prostredníctvom súdneho exekútora nečinný.

V súvislosti s namietanými skutočnosťami uvádzanými žalobcom v žalobnom návrhu pokiaľ sa týka
oneskoreného rozhodnutia súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je potrebné
uviesť aj fakt, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktoré by konštatovalo prieťahy
v danom exekučnom konaní a teda nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti
tunajšieho súdu v uvedenej veci. V neposlednom rade súd v súvislosti s prieťahmi v exekučných

konaniach,naktorépoukazuježalobcaakuktorýmmalodôjsťneskorýmrozhodnutímexekučnéhosúdu,
poukazuje na článok 48 ods. 2 Ústavy SR s tým, že porušenie uvedeného článku na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov patrí do právomoci Ústavného súdu SR. Tunajší súd teda nemá právomoc
konštatovať prieťahy v súdnom konaní. Navyše, ako konštatoval samotný Ústavný súd SR napr. v
rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje

automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci (v danom prípade napr. aj objektívna zaťaženosť súdu, keď už zo sp. zn. -
por. č. 1240 v r. 2010 je zrejmý enormný počet vecí), so zreteľom na ktoré je potrebné skúmať, či ide o
také významné prieťahy, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy. Súd poukazuje na znenie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., kde sa výslovne uvádza, že

súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie
prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia
sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí
vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho
previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti,
ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.

Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostiatonepredloženierozhodnutiapríslušnéhoorgánuoexistencii
prieťahov v daných exekučných konaniach a neprávomoc tunajšieho súdu na rozhodnutie o prieťahoch,
má súd za to, že v uvedených veciach nebol zo strany žalobcu preukázaný nesprávny úradný
postup exekučného súdu a v tomto smere teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázalexistenciu nečinnosti resp. prieťahov pri rozhodovaní o žiadosti na vydanie poverenia v exekučnom
konaní. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatuje, že zo strany žalobcu nebol
v konaní preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedenom exekučnom konaní,

ani nezákonnosť rozhodnutia exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené súčasne, pričom zo
stranyžalobcunebolapreukázanáužprvázvyššieuvedenýchpodmienok. Súdpretoprenepreukázanie
existencie podmienok priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu, jeho návrh v
celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ sa týka žalobcom uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy súd napriek uvedenému konštatuje, že
zo strany žalobcu výška ním uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy nebola žiadnym spôsobom
preukázaná. Žalobca v tomto smere nepredložil žiadne listinné dôkazy, nenavrhol žiadne dokazovanie
a teda v tomto smere taktiež neuniesol dôkazné bremeno.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní tento v súlade s citovaným zák. ustanovením nemá právo na
náhradu trov konania. Úspešnej žalovanej v konaní žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania,
ktoré si uplatnila vo svojom vyjadrení k žalobe, avšak z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli, ani

v zákonom stanovenej lehote svoje trovy nevyčíslila, preto jej súd náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Košiciach, písomne v troch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).