Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 26, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoPr/3/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111224048
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2111224048.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Zlatice Javorovej

a JUDr. Daše Kontríkovej v právnej veci žalobcu: V. O., nar. XX. F. XXXX, bytom O., K. T. XXX a
zast. splnomocnenkyňou: BÁNOS s.r.o., Galanta, Mierové námestie 2, proti žalovanej: O. N., nar. XX.
X. XXXX, bytom G., M. XXX/XX, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, o
odvolaniach žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 17. októbra 2014 č. k. 17Cpr/1/2011 -
150 a uzneseniu rovnakého súdu z 29. januára 2015 č. k. (22)17Cpr/1/2011-198 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti poplatkovej povinnosti
žalovanej p o t v r d z u j e .

V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Súdu prvého stupňa nariaďuje vykonanie opravy označenia žalovanej v úvodných častiach oboch
napadnutých rozhodnutí aj vo výroku napadnutého uznesenia.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 294,45 eur a to
splnomocnenkyni žalobcu do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. určil za neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru
žalobcu žalovanou (ďalej tiež len „OSPP“) dňom 15. augusta 2011 (inak pri doručení písomného prejavu
vôle žalovanej žalobcovi až 9. septembra 2011) a tiež, že pracovný pomer medzi účastníkmi, založený
pracovnouzmluvouzo16.mája2011,trvá;II.žalovanejuložilpovinnosťzaplatiťžalobcovináhradumzdy
vo výške 7.054,76 eur a „nahradiť“ (i tu správne „zaplatiť“) mu „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania

(nadbytočneaj„titulomprávnehozastúpenia“abezuvedeniasplnomocnenkynežalobcuakoplatobného
miesta prisudzovanej náhrady) vo výške 2.126,19 eur, všetko do 3 dní a napokon III. žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok za „návrh“ (v tzv. sporovom konaní správne
„žalobu“ - tu por. i § 79 ods. 1 poslednú vetu Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“) v sume 522,50 eur, v tomto prípade do 15 dní.
Už na tomto mieste sa žiada uviesť, že takto rozhodol presne opačne, ako v poradí prvým (tunajším
súdom však zrušeným) rozsudkom z 19. júla 2012 a do úvodnej časti oboch napadnutých rozhodnutí

(napadnuté bolo aj uznesenie, o ktorom ešte reč bude) a výroku uznesenia pojal označenie žalovanej
spôsobom „Veronika Kruželová - VERA (predtým Veronika Kruželová - Kružel), Slnečná 969/23, Trnava,
IČO: 44 920 849“. Rozhodnutie rozsudkom vo veci samej odôvodnil právne v časti oboch určovacích
požiadaviek (týkajúcich sa neplatnosti OSPP aj ďalšieho trvania pracovného pomeru) ust. § 68 ods.1, a §§ 70 a 77 a § 79 ods. 1 Zák. práce (zákona č. 311/2001 Z. z. v znení účinnom k 16. augustu
2011), v časti náhrady mzdy potom okrem ostatného z ustanovení zhora tiež ust. § 134 ods. 1, 2, 4 a
5 Zák. práce v znení účinnom do 30. novembra 2011. Vecne sa prakticky odvolal na názor odvolacieho

súdu o neakceptovateľnosti snahy okamžite skončiť pracovný pomer spätne a o neplatnosti úkonu
tomuto odporujúceho už len z takéhoto dôvodu (ako bol tento názor formulovaný v tzv. zrušujúcom
uznesení Krajského súdu v Trnave z 28. augusta 2013 č. k. 10CoPr/1/2012-91), okrem toho však mal
aj za to, že nebola splnená ani obsahová náležitosť posudzovaného právneho úkonu predstavovaná
náležitým skutkovým vymedzením použitého dôvodu OSPP nezameniteľným spôsobom (de facto pre

nekonkretizovanie žalovanou v písomnom OSPP, v čom malo spočívať žalobcovi pripisované porušenie
záväzku mlčanlivosti). Preto ani nešlo pripustiť návrhy žalovanej na dopĺňanie dokazovania a namieste
bolo vyhovieť i žalobe na určenie ďalšieho trvania pracovného pomeru účastníkov, ak žalovaná s
poukazom na čiastočnú zmenu obchodného mena a tvrdené ukončenie podnikania v odbore stavebnej
činnosti sa snažila zbaviť zodpovednosti za svoje počínanie a žalobca na ďalšom zamestnávaní trval.
Žalobcovi patrila i náhrada mzdy, určená na základe priemerného mesačného zárobku a to za obdobie

od 15. augusta 2011 (od času neprideľovania mu žalovanou práce) do októbra 2013 v sume 7.054,76
eur (netto), s bližším odôvodnením spôsobu jej výpočtu v odôvodnení rozsudku, čo inak obdobne platilo
aj u rozhodnutí o trovách konania a poplatkovej povinnosti žalovanej za žalobu, právne odôvodnených
len paušálnymi odkazmi na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 14 ods. 1 písm. a/, c/ a e/, ods. 5 písm. b/
a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (tzv. advokátska tarifa, odôvodnením rozsudku označovaná

aj za citovanú vyhlášku bez toho, aby tam čo i len jedno z jej ustanovení bolo aj skutočne citované) v
znení účinnom do 30. júna 2013 a § 13a ods. 1 písm. c/ a d/ a ods. 4, § 15 písm. a/, § 16 ods. 3 a §
17 ods. 1 advokátskej tarify v aktuálnom znení, resp. § 2 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. d/ a § 7 ods. 1 písm.
c/ zákona (SNR) č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a položkou
1 písm. a/ a b/ sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho súčasť zákona vrátane poznámky 6 k takejto

položke a vecne predovšetkým úspechom žalobcu, zo zákona oslobodeného od súdnych poplatkov a
prechodom poplatkovej povinnosti takéhoto účastníka na neúspešnú žalovanú. Napadnutým uznesením
potom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za
odvolanie 522,50 eur a pri odôvodnení takéhoto rozhodnutia sa obmedzil iba na paušálny odkaz na už
vyššie spomínanú položku sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti rozsudku i uzneseniu podala včas odvolania len žalovaná a to so zrejmým návrhom na zmenu
rozsudku zamietnutím žaloby a bez zrejmého odvolacieho návrhu v prípade uznesenia (kde však z
obsahu podania nemohlo byť pochýb o nesúhlase odvolateľky s tým, aby bola zaťažená čo i len
čiastočne jej ukladanou poplatkovou povinnosťou). V odvolaniach zdôvodnených viacerými zákonom

ustanovenými odvolacími dôvodmi (nepodaním návrhu na začatie konania, hoci to bolo potrebné,
výskytom inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nedostatkom procesnej
spôsobilosti účastníka v spojitosti s nedostatkom jeho riadneho zastúpenia aj tým, že pre ďalšie dosiaľ
neuplatnené skutočnosti či dôkazy nemôže obstáť zistený skutkový stav) namietala predovšetkým
nezohľadnením (zo strany súdu prvého stupňa) nedostavenia sa žalobcu do práce a nekvalitným

výkonom prác, z čoho druhé bolo urobené tiež predmetom reklamácie objednávateľmi (uvádzanými
v odvolaní). Rovnako neboli do úvahy vzaté samotným žalobcom priznané ekonomické dôvody
nedostavovania sa ním do práce i porušenie ním záväzku mlčanlivosti (bližšie opisované odvolaním
proti uzneseniu) a napokon ani to, že pri jej (odvolateľkinom) živnostenskom podnikaní nastali zmeny
spočívajúce v zániku oprávnenia vykonávať činnosti, pri ktorých žalobcu zamestnávala.

Žalobca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny, stotožňujúc sa pritom s oboma
kľúčovými závermi vedúcimi k vyhoveniu žalobe (s tým o neplatnosti OSPP pre nedoručenie písomného
prejavu vôle žalovanej pred zamýšľaným nástupom jeho účinkov a snahu takto skončiť pracovný pomer
spätne i s ďalším o absencii skutkového vymedzenia použitého dôvodu OSPP zákonom ustanoveným

spôsobom), popierajúc ďalšie tvrdenia žalovanej z jej odvolania a napokon majúc za to, že odvolateľkou
uvádzané dôvody odvolania nemajú na spôsob rozhodnutia žiaden vplyv a preto ani touto účastníčkou
navrhované ďalšie dôkazy (žalovanou z jej vlastnej viny nepoužité už v prvostupňovom konaní) nie sú
v odvolacom konaní prípustné.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolaní žalovanej obe
veci (odvolania voči rozsudku i uzneseniu) v celom rozsahu (keď od výslovne napadnutých výrokov
rozsudku vo veci samej, týkajúcich sa neplatnosti OSPP a určenia ďalšieho trvania pracovného pomeru
žalobcu boli závislými aj všetky jeho ostatné výroky a u uznesenia okrem uloženia poplatkovej povinnostiodvolateľke nebolo rozhodnuté o ničom inom) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože
tu síce šlo (predovšetkým) o vec samu, popri tom však nie aj o ktorýkoľvek zo zákonom ustanovených
prípadov, vyžadujúcich si prejednanie veci odvolacím súdom na pojednávaní (i z dôvodov uvedených

neskôrtunevzniklapotrebaopakovaniaanidopĺňaniadokazovania,nešlotuokonanievoveciporušenia
zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý
verejný záujem) a dospel k záveru, že obe napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa treba až na nie
celkom správne formulovaný a navyše predčasný tzv. náhradový výrok rozsudku a napriek nedostatku
riadneho odôvodnenia uznesenia i pochybeniu pri označení žalovanej v úvodných častiach oboch

rozhodnutí aj vo výroku uznesenia považovať za vecne správne.

Predovšetkým odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s argumentáciou súdu prvého
stupňa, použitou ním na podporu zvoleného spôsobu rozhodnutia v oboch prípadoch predostretých
odvolaciemu súdu (tak ako tieto dôvody boli urobené súčasťou písomného vyhotovenia rozsudku
a z pohľadu dosledovania úvah vedúcich súd k rozhodnutiu použiteľnými boli - hoc aj tu len

sprostredkovane - i na uznesenie). Odôvodnenie napadnutého rozsudku totiž tentoraz nevykazovalo
žiadne vecné, logické ani právne medzery; bolo tak nielen vnútorne dostatočne súdržným, ale i
objektívne presvedčivým (ktorou objektívnou presvedčivosťou tu samozrejme treba rozumieť schopnosť
presvedčiť každého s výnimkou toho, kto má záujem na inom výsledku konania) a odvolaciemu súdu pri
vypravení rozsudku súdu prvého stupňa takýmto odôvodnením by prakticky postačovalo i len obmedziť

sanakonštatovaniesprávnostidôvodovpoužitýchužvprvomstupni(prváčasťust.§219ods.2O.s.p.).
Len pre nevyhnutnosť aspoň stručného vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami, pre celkovú úplnosť
a taktiež na margo už spomínaných dielčích nedostatkov napadnutých rozhodnutí potom považuje za
potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Tunajší odvolací súd už vo svojom prvom rozhodnutí v tejto veci (v už vyššie zmieňovanom tzv.
zrušujúcom uznesení z 28. augusta 2013 č. k. 10CoPr/1/2012-91) uzavrel, prečo žaloba v prejednávanej
veci bola zjavne opodstatnenou i včas podanou a prečo jej po odstránení vád zabraňujúcich vydaniu o
nej konečného vecného rozhodnutia bolo treba vyhovieť.

Práve z dôvodov pojatých do takéhoto skoršieho rozhodnutia a pre neexistenciu ničoho, čo by malo
mať za následok ustúpenie od skoršej argumentácie, nešlo prijať odvolaciu námietku žalovanej údajným
nepodaním žaloby, hoci táto bola potrebnou. Žaloba tu totiž podaná bola, hoc aj vadná, avšak po
usmerneniach odvolacieho súdu už vytknuté vady boli zo samotnej iniciatívy žalobcu odstránené - čo sa
týkalo 1. zosúladenia rozsudočného návrhu, nazývaného tiež petitom žaloby, s jej textovou časťou tak,

že aj do petitu bola zanesená i požiadavka na určenie neplatnosti OSPP aj 2. konkretizácie požiadavky
nanáhradumzdyuvedenímsúhrnnejpožadovanejsumy(kdesaskoršienetrvaniesúdomprvéhostupňa
na odstránení tejto vady žaloby stalo pre žalobcu do istej miery výhodou, pretože uplatnením pôvodnej
neakceptovateľnej požiadavky nielen na už splatnú náhradu mzdy, ale na takúto náhrady akoby formou
renty až do právoplatnosti rozsudku bola otvorená cesta jednak k „dosadeniu“ do pôvodnej neúplnej

žaloby už konečnej sumy zodpovedajúcej obdobiu od vzniku nároku až do času urobenia podania
odstraňujúceho túto vadu žaloby - rozumej bez potreby menenia žaloby jej rozširovaním a rozhodovania
o takejto zmene v režime § 95 O. s. p., ale i k upusteniu od pôvodnej rovnako nekonkretizovanej
požiadavkynanáhraduaždoprávoplatnostirozsudku-ktorémalocharakterokresnýmsúdomevidentne
prehliadnutého čiastočného späťvzatia žaloby stále trpiacej vadou, vyžadujúceho si postup podľa § 96

ods. 1 vety tretej, resp. i ods. 2 O. s. p., pred ktorého uplatnením však zároveň nie je možné hovoriť o
vyčerpaní predmetu sporového konania a takto ani rozhodovať o trovách konania).

Rovnako nemohla obstáť námietka údajným nedostatkom procesnej spôsobilosti a nazastúpenia
účastníka, na strane ktorého takýto nedostatok nastal. Odhliadnuc od absolútnej všeobecnosti tejto

námietky, pri ktorej sa šlo len dohadovať, že účastníkom dotknutým tvrdenými nedostatkami má byť
práve žalovaná uplatňujúca príslušnú námietku, totiž najprv žalovaná a po nej ani žalobca nerozlišovali
najednejstranemedzispôsobilosťoubyťúčastníkomkonaniapodľa§19O.s.p.(totožnoustzv.právnou
subjektivitou podľa tzv. hmotného práva) a procesnou spôsobilosťou podľa § 20 O. s. p. (odvodzovanou
od dostatku tzv. hmotnoprávnej spôsobilosti na právne úkony) a na strane druhej ani medzi označovaním

účastníkov tzv. hmotnoprávnych vzťahov (najmä pri uzatváraní zmlúv rôzneho druhu) a ich riadnym
označovaním spôsobom zodpovedajúcim právu procesnému (v súdnom konaní, akým bolo aj to v
prejednávanej veci); pričom druhej z takýchto nepresností sa následne pri označovaní žalovanej v oboch
napadnutých rozhodnutiach dopustil aj súd prvého stupňa.Kým prvé zo zhora uvádzaných rozlišovaní vedie aj k pochopeniu rozdielu medzi jednou z
neodstrániteľných prekážok konania (resp. prekážkou, u ktorej spôsob jej prípadného možného

odstráneniaužznamenáuskutočneniekonaniasniekýminým)ajednouztakýchprekážok,ktorénaopak
odstrániť ide (a takto aj k zvoleniu súdom správneho postupu pri výskyte jednej či druhej z nich), to druhé
má pôvod v špecifiku možného zúčastňovania sa v tzv. hmotnoprávnych i procesnoprávnych vzťahoch
fyzickýchosôbbezživnostenskéhooprávneniačipodnikateľskéhostatusu(akouosoboubolvintenciách
prejednávanej veci žalobca), fyzických osôb s takýmto oprávnením (akou osobou tu bola naopak

žalovaná) a do tretice právnických osôb. Problém (a dualizmus pri označovaní) pritom zásadne nevzniká
u fyzických osôb - nepodnikateľov ani u právnických osôb (z ktorých prvé disponujú len tzv. občianskym
menomapriezviskomadruhéibaobchodnýmmenomčijemunaroveňpostavenýmnázvomapririadnej
identifikácii jedných i druhých v hmotnoprávnych vzťahoch aj v konaní pred súdom sa používa takéto ich
jediné meno - pretože iné nemajú), ale u fyzických osôb - podnikateľov. U tých tzv. hmotnoprávna úprava
počíta nielen s možnosťou zhody obchodného mena s menom a priezviskom fyzickej osoby (kedy je

situácia prakticky totožnou s tou opisovanou vyššie a k rozdielom v označovaní fyzickej osoby pri jej
podnikateľskej činnosti a v súdnom konaní rovnako ako u fyzických osôb - nepodnikateľov nepríde, v
tejto súv. por. aj § 8 ods. 1 vetu prvú Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení, ďalej len „Obch. z.“ v spojitosti s ust. § 79 ods. 1 vety druhej a piatej O. s. p.), ale tiež s
ďalšou možnosťou doplnenia občianskeho mena a priezviska podnikateľa dodatkom odlišujúcim osobu

podnikateľa alebo druh podnikania (tu por. aj § 8 ods. 1 vetu druhú Obch. z. a opäť ostatné vyššie
zmienené ustanovenia O. s. p.).

Práve v ostatnom uvádzanom prípade ale treba mať na zreteli odlišnosť právnych konštrukcií
obchodných mien právnických a podnikajúcich fyzických osôb. U právnickej osoby (ako púhej právnej

konštrukcie) je obchodné meno jej jediným menom a súčasťou jej identifikácie ako osoby nadanej
nutnými spôsobilosťami podľa hmotného aj procesného práva, u podnikajúcej fyzickej osoby sa ale
jej obchodné meno buď celkom zhoduje s tzv. občianskym menom a priezviskom, alebo obsahuje i
pre riadne označenie účastníka v súdnom rozhodnutí (teda nie z pohľadu hmotného, ale rozhodnej
časti procesného práva) nadbytočný (a zjavne i mätúci) dodatok, spôsobujúci predsa len odlišnosť

obchodného mena od mena a priezviska a prinášajúci (inak len zdanlivé) pochybnosti o tom, kto je tu
osobou so spôsobilosťou byť účastníkom konania. Tou je však s prihliadnutím k povahe identity fyzickej
osoby (pomenovateľnej za pomoci literárnejšieho výraziva za „osobu z mäsa a kostí“) vždy len osoba
ako taká, ktorá získaním oprávnenia na podnikanie, jeho stratou a ani akýmikoľvek inými zmenami
v tomto smere (napr. ani zmenou dodatku obchodného mena v súvislosti so zmenami v predmete

podnikateľskej činnosti, o aký prípad malo ísť aj v prejednávanej veci) svoju pôvodnú identitu určujúcu
pre podržanie si spôsobilosti byť účastníkom konania aj procesnej spôsobilosti nestráca. To je aj dôvod,
pre ktorý obchodné meno podnikajúcej fyzickej osoby v podobe predpokladanej ustanovením § 8 ods.
1 vety druhej Obch. z. má len povahu názvu používaného v tzv. hmotnoprávnych vzťahoch bez dopadu
na spôsobilosť takéhoto názvu samého osebe učiniť zadosť požiadavke na riadne (úplné) označenie

účastníka súdneho konania. Práve v tomto duchu je teda potrebné pristúpiť aj ku korektnému výkladu
ustanovení § 79 ods. 1 vety druhej a piatej a § 157 ods. 1 O. s. p. a uzavrieť, že náležitosti žaloby podľa
§ 79 ods. 1 piatej vety O. s. p. nemajú vo vzťahu k náležitostiam podľa vety druhej paragrafu, odseku i
zákona, o ktorom je reč, povahu náležitostí alternatívnych (rozumej majúcich byť zanesených do žaloby
namiestonáležitostívyžadovanýchunepodnikajúcichfyzickýchosôb),aledoplnkových(atotýmskôr,ak

nie príliš podarene formulované pôvodné znenie piatej vety, zanesenej do zákona už s účinnosťou od 1.
septembra2003-vtejtosúv.preprípadzáujmupor.ičl.Ibod36ačl.IIIzákonač.353/2003Z.z.-operuje
aj s pojmom sídlo fyzickej osoby oprávnenej podnikať, ktoré je však pre hmotnoprávne zakotvenie najmä
v ust. § 2 ods. 3 Obch. z. iného pojmu „miesto podnikania“ právnym nezmyslom). Druhým zo záverov,
zasluhujúcich si zovšeobecnenie, že presným označením účastníka v súdnom rozhodnutí spôsobom

nevyvolávajúcim pochybnosti o jeho vykonateľnosti v zmysle § 157 ods. 1 O. s. p. môže byť uvedenie
obchodného mena fyzickej osoby oprávnenej podnikať (podľa odvolacieho súdu inak údaja pre presnosť
označenianepotrebného)nanajvýšakodoplnkovéhoúdaja,nietedaúdajamajúcehoidentifikovaťosobu
ako takú (práve pre možnosť zmien obchodného mena fyzickej osoby - podnikateľa a aj skončenia ňou
podnikania bez ovplyvnenia tým jej fyzickej existencie a takto aj spôsobilostí podľa §§ 19 a 20 O. s.

p.), napr. spôsobom (Veronika Kruželová, podnikajúca pod obchodným menom „Veronika Kruželová -
VERA“) a to bez možnosti uvádzania aj už nepoužívaných obchodných mien (bez ohľadu na to, koľko
ich bolo a či v čase vzniku hmotnoprávneho vzťahu neskôr urobeného predmetom súdneho konania
používaným ono, alebo niektoré z viacerých skorších obchodných mien používané bolo), nakoľko je tutiež zákonná zásada, že pre rozsudok (a podporne aj pre uznesenie) je rozhodujúci len stav v čase jeho
vyhlásenia (§ 154 ods. 1 a § 156 ods. 4 O. s. p., resp. i § 167 ods. 2 a § 170 ods. 1 rovnakého zákona).

Ak sa súd prvého stupňa uvedeným zhora neriadil, vyslúžil si tým aj nutnosť nariadenia mu odvolacím
súdom opravy oboch jeho rozhodnutí (postupom podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p.), odvolávajúcej
sa žalovanej, pokúšajúcej sa bez preháňania o únik pred zodpovednosťou za dôsledky jej počínania z
minulosti však za pravdu dať nešlo.

Všetky ďalšie odvolacie námietky, snažiace sa urobiť predmetom dokazovania aj porušenia pracovnej
disciplíny žalobcom uvádzané až v priebehu konania (ktorých súčasťou boli tiež výhrady žalovanej
voči odmietaniu ďalších návrhov na dôkazy), resp. poukazujúce aj na iné motívy nedostavovania sa
žalobcom do práce totiž boli nepochopením alebo prejavom neochoty rešpektovať celkom jednoznačnú
a súdmi oboch stupňov citovanú i vyloženú úpravu, pojatú do ustanovenia § 70 Zák. práce, ktorej
súčasťou je nielen to, že okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec

urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné, ale aj to, že
uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Práve preto bolo právne celkom bezvýznamným, na čo všetko si z aspektu možného vytýkania žalobcovi

žalovaná ešte spomenula potom, čo celkom konkrétnym, avšak neudržateľným spôsobom hodlala so
žalobcom skončiť pracovný pomer.

Stále platí, že splnením povinnosti „doručiť v ustanovenej lehote“ možno u skončenia pracovného
pomeru v skúšobnej dobe aj okamžitého skončenia pracovného pomeru rozumieť len urobenie tak

najneskôr v posledný deň skúšobnej doby a u okamžitého skončenia pracovného pomeru doručenie
v deň, ktorým sa má pracovný pomer takto skončiť (nie teda skôr ani neskôr, čo nasvedčuje
potrebe vyhnutia sa pokusom uvádzať v okamžitom skončení pracovného pomeru akýkoľvek deň,
ktorým by mal pracovný pomer skončiť). Ostatný záver zhora je tu namieste navzdory názorom
z praxe, zasadzujúcim sa o posun účinkov okamžitého skončenia pracovného pomeru na niektorý

z dní nasledujúcich po doručení tzv. zrušovacieho prejavu (k čomu najmä v minulosti pristupovali
predovšetkým zamestnávatelia s cieľom zabezpečenia si istej časovej rezervy pre prípady komplikácií
s doručovaním zrušovacieho prejavu), nakoľko takýto výklad popiera samotnú povahu inštitútu aj jeho
pomenovania v zákone - keďže okamžitým skončením nemôže byť skončenie predpokladajúce aj určitý
časový priestor medzi dôjdením prejavu vôle jednej strany vzťahu druhej a nástupom účinkov takéhoto

prejavu vôle. Úplnou samozrejmosťou (bez možnosti akejkoľvek, nieto ešte zmysluplnej diskusie o tu
uvádzanom) však je, že sú absolútne neakceptovateľnými snahy okamžite skončiť pracovný pomer
(ale tiež skončiť ho v skúšobnej dobe) spätne (teda tak, žeby čas skončenia pracovného pomeru,
predpokladaný príslušným právnym úkonom jednej strany vzťahu mal predchádzať času doručenia
príslušného prejavu vôle strane druhej) a pokiaľ sa práve toto „podarilo“ žalovanej, jej obrana voči žalobe

bola celkom bez nádeje na úspech.

Ak potom odvolanie obsahovalo len dôvody týkajúce sa neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru a nie aj určenia ďalšieho trvania pracovného pomeru a náhrady mzdy a odvolací súd bol viazaný
aj dôvodmi odvolania, zúžilo to priestor pre preskúmavanie rozhodnutia rozsudkom vo veci samej len

na otázky uvedené vyššie a odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v takýchto
častiach podľa § 219 ods. 1 aj 2 O. s. p. potvrdil.

To isté platilo aj u rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, kde síce súd prvého stupňa opomenul faktor
kumulácie až dvoch určovacích požiadaviek a jednej na plnenie (pre ktorý by suma poplatku mala byť

vyššou) a dopustil sa i nesprávnosti pri zaokrúhľovaní poplatku (kde zaokrúhľovať bolo treba už dielčie
poplatky a nie len výsledok, tu por. aj § 7 ods. 11 zákona SNR č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení,ktorýpodľanázoruodvolaciehosúdunepripúšťainývýkladnežtenopotrebezaokrúhľovaniaaj
každého čiastkového poplatku), prvú z takýchto nesprávností však pri odvolaní podanom len žalovanou
naprávať nešlo (keďže by šlo o porušenie zákazu zmeny k horšiemu v neprospech odvolateľa, čo

v sporovom konaní až na výnimky tu neprítomné do úvahy neprichádza) a druhá zhodou okolností
výsledok neovplyvnila.Pre už spomínané opomenutie rozhodnúť aj o časti predmetu konania zodpovedajúcej pôvodnej
požiadavke, ktorá nebola krytá žalobe vyhovujúcim rozsudkom, však vylúčené (ako predčasné) bolo
rozhodnutie (napadnutým rozsudkom) o trovách konania (pominúc na tomto mieste iné jeho vady) a toto

preto odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Napadnuté uznesenie by principiálne pre nedostatok jeho odôvodnenia bolo súce taktiež na zrušenie, v
tomto prípade však súčasťou konštantnej rozhodovacej praxe tunajšieho odvolacieho súdu v podobných

veciach je tiež záver, podľa ktorého pri voľbe medzi potvrdením a zrušením inak nepreskúmateľného je
rozhodujúcou elementárna správnosť záveru o existencii poplatkovej povinnosti a o jej výške. Nakoľko
napadnutému uzneseniu z tohto uhla pohľadu nešlo nič vytknúť a dôvody pre uloženie žalovanej
poplatkovej povinnosti za žalobu oslobodeného žalobcu boli použiteľnými i na vlastné odvolanie
žalovanej, odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil aj toto rozhodnutie.

O nariadení opravy už reč bola a pre úplný neúspech odvolania žalovanej, týkajúceho sa vo veci samej
len otázok vyriešených napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa (pri ktorých nehralo žiadnu rolu
nerozhodnutie o časti pôvodného predmetu konania, dotknutej čiastočným späťvzatím žaloby) to bola
táto účastníčka, komu podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vznikla i povinnosť na náhradu trov
odvolacieho konania súpera v spore. Žalobcovi v odvolacom konaní vznikli trovy len na právnej službe

za vyjadrenie advokátskej obchodnej spoločnosti k odvolaniu vo veci samej (§ 13a ods. 1 písm. c/
v spojení s § 10 ods. 1 a § 13 ods. 3 advokátskej tarify), paušálnej náhrade k takému úkonu (§ 16
ods. 3 advokátskej tarify) a na DPH (§ 18 ods. 3 advokátskej tarify) riadne vyčíslenými sumami 237,34
eur, 8,04 eur a 49,08 eur (spolu inak 294,46 eur a nie o požadovaný eurocent menej) a odvolací súd
preto žalovanej uložil tiež povinnosť zaplatiť žalobcovi jeho splnomocnenkyňou požadovanú náhradu

trov konania tejto splnomocnenkyni (platobné miesto podľa § 149 ods. 1 O. s. p., definované inak než
zaužívaným spôsobom pre absenciu rúk právnickej osoby) a to v zákonnej lehote 3 dní (§ 160 ods. 1
O.s.p. a nezistenie dôvodu pre výnimku z pravidla).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 zákona č.

757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti uložené rozsudkom aj uznesením súdu prvého stupňa v spojení

s týmto rozsudkom odvolacieho súdu nebudú splnené dobrovoľne, možno sa
ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.