Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 28, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoPr/5/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713217400
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:1713217400.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a

sudcov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľky: G. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. XX, XXX XX D. R., štátna občianka SR, zastúpenej JUDr. Ivanom Jánošíkom,
advokátom, so sídlom L. XX, XXX XX R., proti odporcovi: Slovenská Logistická, s.r.o., so sídlom Tulská
33, 010 08 Žilina, IČO: 35 861 258, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou a náhradu mzdy, o odvolaniach navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
18Cpr/4/2014-210 zo dňa 16. 04. 2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č. k.
18Cpr/4/2014-253 zo doňa 21. 05. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 18Cpr/4/2014-210 zo dňa 16. 04. 2015 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 18Cpr/4/2014-253 zo dňa 21. 05. 2015 p o t v r d z u j e .

Odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 18Cpr/4/2014-210 zo dňa 16.
04. 2015 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 18Cpr/4/2014-253 zo dňa
21. 05. 2015 podané elektronickými prostriedkami dňa 16. 06. 2015, doplnené písomným podaním dňa
18.06.2015 na pošte Bratislava 25 o d m i e t a .

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobný návrh v celom rozsahu zamietol. Súčasne rozhodol, že o
trovách konania rozhodne v lehote do 30 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že z predloženej pracovnej zmluvy preukázané, že
navrhovateľka ako zamestnanec a odporca ako zamestnávateľ dňa 13.01.2012 uzavreli pracovnú
zmluvu na dobu neurčitú so skúšobnou dobou tri mesiace s tým, že zamestnanec nastúpil do práce
dňa 16.01.2012. Miesto výkonu práce bola územná pôsobnosť prevádzky distribučného strediska Senec

a v prípade zmeny sídla spoločnosti, jej nové sídlo strediska. Bol dohodnutý druh práce - dispečer
nákladnej dopravy. Navrhovateľka tiež predložila súdu listinu označenú ako Výpoveď zamestnávateľa
pre nadbytočnosť zamestnanca podľa § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce. Z danej listiny adresovanej
navrhovateľke od odporcu s dátumom 05.09.2013 vyplýva, že na základe písomného rozhodnutia
štatutárneho orgánu zamestnávateľa č. 3/2013 zo dňa 22.08.2013 o organizačnej zmene -
zníženístavuzamestnancov,ktorousazrušilipracovnépozícieaznížilpočetzamestnancovorganizácie,
bude pracovná pozícia "dispečer nákladnej dopravy" zrušená ku dňu 01.09.2013, na základe čoho sa

navrhovateľka stala nadbytočnou. Keďže odporca nemá inú vhodnú prácu, nemá možnosť ju ďalej
zamestnávať. Pracovný pomer skončí uplynutím výpovednej doby dňa 30.11.2013. Daná listina nebola
nikým podpísaná. Navrhovateľka sa v konaní domáhala určenia neplatnosti tejto výpovede. Namietalaaj rozhodnutie štatutárneho orgánu ohľadom organizačnej zmeny s tým, že predsa odporca naďalej
podniká. Návrh na začatie konania bol doručený súdu v lehote dvoch mesiacov (§ 77 Zákonníka práce).
V rámci vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že rozhodnutím č. 3/2013 zo dňa

22.08.2013 odporca rozhodol o znížení stavu zamestnancov z dôvodu zabezpečenia efektívnosti
práce (pokles počtu prepráv) prevádzky v Senci, v dôsledku čoho sa zmenila organizačná štruktúra u
zamestnávateľa a dňom 01.09.2013 sa znižuje stav zamestnancov so zaradením dispečer strediska v
počte 1 pracovné miesto. Rozhodnutie nadobudlo účinnosť dňom 22.08.2013.
Ak aj odporca ešte pred týmto rozhodnutím prijal na takú pozíciu ďalšieho zamestnanca, pre toto konanie

je to irelevantné, nakoľko k rozhodnutiu o organizačnej zmene došlo až následne. Pokiaľ sa odporca
rozhodol prepustiť z dvoch zamestnancov na rovnakej pracovnej pozícii práve navrhovateľku, bolo to
jeho rozhodnutie. Je len na jeho voľbe, voči ktorému zamestnancovi sa rozhodne skončiť pracovný
pomer. V zmysle ustálenej judikatúry túto okolnosť nie je súd oprávnený skúmať.
Z rozhodnutia odporcu č. 4/2013 z 25.10.2013 vyplýva, že sa ním mení organizačná štruktúra tak,
že aktuálny stav zamestnancov pre stredisko Senec bude 1 dispečer, 1 vodič (po

dobu likvidácie strediska). Zamestnávateľ z dôvodu nadbytočnosti ostatných pracovných miest nemá
možnosť zamestnancov ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Z rozhodnutia
odporcu č. 5/2013 zo dňa 31.10.2013 o časovom harmonograme rušenia doterajších stredísk, vzniku
strediska Žilina, vyplýva, že všetky doterajšie strediská sa od 01.01.2014 zlučujú a
vytvára sa následnícke stredisko Žilina (preberá všetky činnosti a prepravy) a termíny ukončenia činnosti

na stredisku Senec je 31.12.2013 ukončenie prepráv, 02.01.2014 uvoľnenie prenajatých priestorov
a do 08.01.2014 presun vozidiel do strediska Žilina. Taktiež bolo nepochybne v konaní zistené, že
odporca dňom 31.12.2013 ukončil činnosť vnútroštátnej nákladnej dopravy. Z podnájomnej zmluvy zo
dňa 19.12.2011 a z dodatku č. 1 k tejto zmluve zo dňa 19.12.2012, vyplýva že podnájom
pre prevádzku odporcu v Senci bol dohodnutý na dobu určitú, a to do 31.12.2013. Hoci navrhovateľka

vzniesla pochybnosti ohľadne rozhodnutia odporcu o znížení počtu zamestnancov z dôvodu zrušenia
prevádzky v Senci, súd I. stupňa nezistil žiadny relevantný dôvod pochybovať o danom rozhodnutí, ktoré
v zmysle ustálenej súdnej praxe súd nie je oprávnený ďalej posudzovať. Postačuje len jeho existencia.
Je nepochybné, že odporca ukončil svoju činnosť - prevádzku v Senci.
Z vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že navrhovateľka bola od

28.08.2013 práceneschopná, a to aj ku dňu 31.10.2013, k 02.05.2014. Navrhovateľka dňa 04.08.2014
o 16:38 hod. elektronicky oznámila odporcovi ukončenie PN dňom 04.08.2014 s výzvou, že
žiada prideľovať prácu v stredisku Senec, pričom na danej výzve uviedla svoju adresu bydliska v D. R..
Na to jej odporca dňa 05.08.2014 o 7:36 hod. elektronicky oznámil, nech sa najneskôr do 06.08.2014
dostaví do sídla spoločnosti do Žiliny. Na túto výzvu reagovala navrhovateľka elektronicky a oznámila

odporcovi, že jej to je ľúto, ale vrátila sa do Senca a nemá sa za čo dostaviť do Žiliny.
Navrhovateľka sa teda nedostavila do Žiliny napriek žiadosti odporcu, pričom neuviedla inú adresu pre
doručovanie a komunikovala s odporcom iba mailom, aj keď minimálne z tohto súdneho konania mala
vedomosť, že odporca už v Senci nemá stredisko. Preto ju odporca opätovne vyzýval, aby sa dostavila
do sídla spoločnosti.

Dňa 21.08.2014 odporca skočil pracovný pomer s navrhovateľkou okamžite. Odporca jej danú listinu
doručoval doporučene do vlastných rúk na adresu jej bydliska v D. R., pričom nemal vedomosť o
inej adrese navrhovateľky. Navrhovateľka danú zásielku na adresu oznámenú odporcovi neprevzala
v odbernej lehote. Predmetom tohto konania však nie je určenie neplatnosti uvedeného okamžitého
skončenia pracovného pomeru.

Odporca odhlásil navrhovateľku z povinných poistení a doručil jej zápočtový list, podľa ktorého pracovný
pomer trval od 20.03.2012 do 03.09.2014 s uvedením - neospravedlnená absencia od 08.08.2014 do
03.09.2014.
Z potvrdenia o zamestnaní zo dňa 05.09.2014 vyplýva, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu
trval od 20.03.2012 do 03.09.2014, z toho PN bola od 01.09.2013 do 04.08.2014 a od 08.08.2014

do 03.09.2014 bola neospravedlnená absencia.
Taktiež je nepochybné, že vo "vzoroch" zaslaných navrhovateľke bol uvedený dátum 05.09.2013 spolu
s uvedením dátumu začatia plynutia výpovednej doby. Prokurista však toto vysvetlil tým, že si tento vzor
tak pripravil, a to následne po stretnutí s navrhovateľkou bez zámeru doručovať ho navrhovateľke.
Táto listina nebola navrhovateľke nasledujúci deň riadne doručovaná, ale iba elektronicky bez podpisu

zamestnávateľa, t.j. odporcu, z čoho je zrejmé, že išlo len o nejaký vzor. Sama navrhovateľka požiadala
odporcu o zaslanie danej výpovede dňa 06.09.2013, na čo odpovedal najprv konateľ, keď jej poslal
dohodu a až následne prokurista po požiadavke navrhovateľky, že chce výpoveď, jej zaslal "správny
vzor".Okresný súd zdôraznil, že pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že jej bola odporcom daná výpoveď dňa
05.09.2013, nie je mu zrejmé prečo jej nebola ponechaná bez ohľadu na jej údajné odmietnutie
navrhovateľky ju podpísať. Navrhovateľka v konaní netvrdila odmietnutie prevzatia výpovede, ale iba jej

podpísania a prečo nebola výpoveď riadne vyplnená, pokiaľ sa podľa jej tvrdení nejednalo o „vzor". Táto
výpoveď nebola podpísaná, nebola ani datovaná. V konaní bolo nepochybne preukázané, že napriek
údajnej výpovedi z 05.09.2013 boli navrhovateľke odporcom zasielané každý mesiac výplatné pásky
a navrhovateľka ako jeho zamestnanec nebola odhlásená z poisťovní a aj počas PN jej boli zasielané
výzvy.

Navrhovateľka sama vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedla, že zámer odporcu rozviazať s ňou
pracovný pomer usúdila až vtedy, keď jej bol doručený list od právnej zástupkyne odporcu zo dňa
16.09.2013, v ktorom od nej odporca žiadal ďalšie veci (kľúče,..). Je teda zrejmé, že navrhovateľka
pri osobnom stretnutí s konateľom a prokuristom odporcu nemala za to, že jej bola zo strany odporcu
daná výpoveď. Tomu nasvedčuje i nasledovná komunikácia a správanie obidvoch účastníkov. Konateľ
odporcu Ing. Jan Heidrich na pojednávaní sám uviedol, že pri návrate zo služobnej cesty v Senci

sa spoločne s prokuristom Ing. Pavlom Koniarikom zastavili u navrhovateľky, ktorá bola PN, a to po
mobil a za účelom prejednania možnosti skončenia jej pracovného pomeru. Trval na tom, že sa chceli
s navrhovateľkou dohodnúť na spôsobe rozviazania pracovného pomeru a v ten deň (05.09.2013)
nedoručovali navrhovateľke žiadnu výpoveď. Je nepochybné, že mailom jej najprv poslal dohodu, aj keď
navrhovateľka požadovala zaslať výpoveď, z čoho tiež možno usúdiť, že odporca pri stretnutí jej nedával

výpoveď, ale iba pracovné vzory týchto dokumentov. Okresný súd zdôraznil, že ak by odporca dal
navrhovateľke výpoveď dňa 05.09.2013, nebol by žiaden dôvod na to, aby navrhovateľka až následne
usúdila vážnosť vôle odporcu, a to až na základe jeho listu zo 16.09.2013. Rovnako bolo v
konaní nepochybne zistené, že navrhovateľka dňa 06.09.2013 požiadala odporcu o zaslanie výpovede
poštou alebo osobne, lebo ju chcela podpísať, avšak odporca jej ju poslal iba mailom, aj to najprv

dohodu a až následne na jej ďalšiu požiadavku výpoveď a následne nevykonal žiadne ďalšie kroky, či
úkony ohľadom tvrdeného skončenia pracovného pomeru. Nevyzýval, neurgoval navrhovateľku, a ani
ju nežiadal navrhovateľku o vrátenie výpovede s jej podpisom. Ako už bolo uvedené
vyššie, odporca neodhlásil navrhovateľku z poisťovní. V konaní bolo tiež preukázané, že odporca dňa
25.10.2013 písomne žiadal zástupcu zamestnancov o prerokovanie výpovedí - 5 pracovných miest so

zaradením vodič prevádzky Senec v zmysle § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce. Z danej žiadosti,
ako ani z inej jeho žiadosti však nevyplýva, že by odporca žiadal prerokovať aj výpoveď navrhovateľky.
Zožiadnejlistinytedanevyplýva,žebyodporcažiadalzástupcuzamestnancovoprerokovanievýpovede
navrhovateľky (§ 74 Zákonníka práce).
Z konania odporcu a ani z jeho ďalších úkonov teda nevyplýva, že by jeho vôľou bolo skočiť pracovný

pomer s navrhovateľkou dňa 05.09.2013. Okresný súd uzavrel, že ak odporca nedal navrhovateľke
výpoveď, nemal dôvod ju odvolať, a nemožno ju preto považovať za neplatnú.
Pokiaľ právny zástupca navrhovateľky označil konanie odporcu za špekulatívne, keďže podľa neho
odporca následne sám mal posúdiť výpoveď za neplatnú, je to iba jeho hypotetická úvaha. Z výpovede
navrhovateľky na pojednávaní dňa 16.10.2014 vyplynulo, že ani ona konanie odporcu dňa 05.09.2013

nepovažovala za výpoveď, hoci jej právny zástupca prezentoval iný názor v jej mene.
Odporca nevykonal žiadne ďalšie úkony, ktoré by sa mali týkať danej výpovede z 05.09.2013 a stále
považoval navrhovateľku za svojho zamestnanca.

Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že odporca zaslal navrhovateľke okamžité skončenie

pracovného pomeru zo dňa 21.08.2014, o čom mala navrhovateľka vedomosť minimálne z tohto
konania, keďže tvrdila, že jej nebolo nič doručené. Uvedená listina bola však navrhovateľke zasielaná na
adresu trvalého bydliska známu odporcovi, ktorú mu uviedla navrhovateľa a preto účinky jej doručenia
nastali v súlade s ust. § 38 Zákonníka práce. Navrhovateľka v konaní netvrdila, ani nepreukázala
existenciu súdneho konania o určenie neplatnosti tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Zároveň okresný súd zdôraznil, že ak by odporca dal navrhovateľke výpoveď dňa 05.09.2013, nemal by
dôvod dávať jej okamžité skončenie pracovného pomeru dňa 21.08.2014.

Okresný súd citoval ust. § 38 ods. 1 a 4, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 62 ods. 1, § 15, § 64 ods. 1 písm.
a), § 63 ods. 1 písm. b) a § 62 ods. 3 písm. a) Zákonníka práce a konštatoval, že vzhľadom na

vykonané dokazovanie a pre účely rozhodnutia vo veci samej bolo potrebné ustáliť, či vôbec bola
výpoveď daná a až následne skúmať platnosť, či neplatnosť výpovede. Navrhovateľka tvrdila, že jej bola
daná výpoveď dňa 05.09.2013, aj keď pred súdom sama výslovne uviedla, že to až následne tak usúdila,
teda, že niekedy do budúcna malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru u odporcu, čo sa zhoduje ajs tvrdením odporcu. Ani svedkyňa - matka navrhovateľky nepotvrdila obsah predkladaných listín, iba
potvrdila, že navrhovateľke boli pri stretnutí s konateľom a prokuristom odporcu predkladané viaceré
listiny.Zvyjadrenianavrhovateľkyvyplynulo,žestretnutiesodporcomvpredmetnýdeňnepovažovalaza

doručenie výpovede. Ako výpoveď to posúdila až vtedy, keď od nej odporca žiadal vrátenie služobných
vecí. Sama uviedla, že si to po stretnutí rozmyslela a dňa 06.09.2013 požiadala odporcu, aby jej zaslal
výpoveď, aby ju mohla podpísať. Navrhovateľka však nedisponuje žiadnou výpoveďou podpísanou
odporcom.
Odporca popieral, že by dal navrhovateľke dňa 05.09.2013 výpoveď s tým, že v ten deň jej boli iba

ponúkané možnosti skončenia pracovného pomeru vzhľadom na zrušenie prevádzky v Senci, pričom
dňa 05.09.2013 navrhovateľka bola PN. Avšak dňa 06.09.2013 jej poslal v prílohe dohodu a následne
výpoveď tak, ako to požadovala navrhovateľka. Navrhovateľka však viac nereagovala. Odporca to
následne neriešil, keďže navrhovateľka bola PN a bol si vedomý znenia ust. § 64 ods.1 písm. a)
Zákonníka práce. Odporca síce v podaní zo 16.09.2013 vyzval navrhovateľku na vydanie vecí, no z
dôvodu, že je PN a pri osobnom stretnutí 05.09.2013 mu navrhovateľka požadované veci neodovzdala.

Je prirodzené, že pokiaľ je niekto dlhšie PN a zároveň sa v tomto čase ruší prevádzka, (čo vyplýva aj
z predložených rozhodnutí odporcu), je potrebné zo strany zamestnanca tieto veci vrátiť, bez ohľadu
na to, či zamestnanec je alebo nie je PN. Z následného konania odporcu vyplýva, že nedal výpoveď
navrhovateľke, keďže ani ju neodhlásil z poisťovní.
Súd teda nemal v konaní preukázaný žiadny úkon zo strany odporcu, ktorý by smeroval k

výpovedi navrhovateľky, teda nepožiadal o prerokovanie, neodhlásil ju z poisťovní a dokonca následne
po ukončení PN ju vyzýval k nástupu do Žiliny vzhľadom na zrušenú prevádzku v Senci.
Keďže navrhovateľka sa na výzvu odporcu nedostavila do zamestnania (prevádzka v Žiline),
odporca jej dal okamžité skončenie pracovného pomeru. V konaní bolo preukázané, že odporca nedal
navrhovateľke dňa 05.09.2015 výpoveď, a ani následne.

Prvostupňový súd zdôraznil, že bola to práve navrhovateľka, ktorá nepriamo zavádzala súd, nakoľko
svojím návrhom na začatie konania požadovala určiť aj to, že jej pracovný pomer u odporcu trvá, ako
aj náhradu mzdy od 01.12.2013 s tým, že odporca jej neprideľuje prácu, no žiadnym spôsobom sa
nezmienila o tom, že od 28.08.2013 bola práceneschopná (PN). Z uvedených dôvodov jej práca zo

strany odporcu nemohla byť prideľovaná a taktiež jej nemohla byť vyplácaná ani náhrada mzdy od
01.12.2013, keďže jej boli hradené nemocenské dávky počas PN. Na tieto skutočnosti upozornil súd až
odporca. Jedná sa pritom o podstatné skutočnosti, ktoré navrhovateľka spoločne so svojím zástupcom
(advokátom) pred súdom úmyselne zamlčala.
Hoci Ing. Hiedrich uviedol v elektronickej komunikácii, že navrhovateľka odmietla prevziať výpoveď, z

celkového dokazovania a zistených okolností v ich vzájomnej súvislosti súd dospel k tomu, že výpoveď
nebola 05.09.2013 navrhovateľke doručovaná, a to ani nasledujúci deň, keď jej boli mailom zaslané iba
nejaké vzory, či pracovné verzie. Konanie navrhovateľky okresný súd vyhodnotil ako špekulatívne už
aj z tohto dôvodu, že táto predkladala súdu výpoveď, ktorej vzor jej bol zaslaný odporcom práve na
základe elektronickej žiadosti navrhovateľky zo dňa 06.09.2013. Navrhovateľka teda doposiaľ

nedisponuje žiadnou výpoveďou z pracovného pomeru danej jej odporcom, ktorej určenia neplatnosti sa
v konaní domáha. Okresný súd všetky vykonané dôkazy súd hodnotil v súlade s § 132 O.s.p. a dospel k
záveru, že na strane odporcu chýbala vôľa pre dať výpoveď navrhovateľke dňa 05.03.2015 a doručiť jej
ju. Takýto prejav jeho vôle v konaní nebol preukázaný. Ak odporca nedal dňa 05.09.2013 navrhovateľke
výpoveď, nebol dôvod v konaní posudzovať platnosť, či neplatnosť tohto právneho úkonu. Z toho dôvodu

súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.
Rozhodnutie o trovách konania prvostupňový súd odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

Opravným uznesením č. k. 18Cpr/4/2014-253 zo dňa 21.05.2015 prvostupňový súd opravil označenie
odporcu (jeho obchodného mena), čím odstránil zrejmú nesprávnosť v záhlaví napadnutého rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá sa domáhala
jeho zmeny a to tak, že odvolací súd návrhu v celom rozsahu vyhovie, alternatívne navrhla napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie prejednanie a rozhodnutie.
Pre prípad, že odvolací súd rozsudok okresného potvrdí, navrhla, aby pripustil voči svojmu rozhodnutiu

dovolanie pre výskyt otázok po právnej stránke zásadného významu: a) či zrušenie distribučného
strediska samo o sebe, bez ďalšieho úkonu zamestnávateľa a zamestnanca vyvoláva zmenu miesta
stáleho pracoviska zamestnanca; b) či je súd pri svojom rozhodovaní viazaný stavom, ktorý existuje v
čase vyhlásenia rozsudku alebo eventuálne nie; c) či je súd viazaný žalobným návrhom eventuálne je najeho voľnej úvahe, v akom rozsahu bude vec posudzovať a najmä akú okolnosť medzi navrhovateľom
bude riešiť bez prihliadnutia na samotný obsah a sledovaný cieľ žaloby.
Uviedla, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku toho dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Namietala, že prvostupňový súd postupoval voči nej neštandardne, čím došlo
k porušeniu jej najzákladnejších práv garantových Ústavou (článok 46 ods. 1, článok 48 ods. 2), ako
aj Listiny základných práv a slobôd (článok 36 ods. 1 a 3). Okresný súd totiž rozhodol spôsobom,

ktorý nemal základ vo vykonanom dokazovaní a dokonca na základe listiny eventuálnych skutočností,
o ktorých navrhovateľka nemala a nemá žiadne informácie a navrhovateľke tak odňal možnosť konať
pred súdom. Postup prvostupňového súdu, a najmä jeho závery uvedené v odôvodnení jeho rozsudku, v
ktorom označil konanie navrhovateľky za špekulatívne, označila odvolateľka za viac ako neštandardné.
Navrhovateľka zdôraznila, že účastníci dňa 13.01.2012 uzatvorili pracovnú zmluvu, na
základe ktorej navrhovateľka nastúpila do práce v uvedený deň s tým, že ako miesto výkonu práce boli

dojednané priestory prevádzky distribučného strediska Senec, na adrese Diaľničná 18, 903 01 Senec.
Na uvedené miesto navrhovateľka aj nastúpila, a teda sa jedná o miesto jej výkonu práce. V meste E.
sa navrhovateľka tiež trvalo zdržiava, kde aj trvalo žije. S poukazom na ust. § 87 písm. a) O.s.p. bol
miestne príslušný na konanie a rozhodovanie v tejto veci Okresný súd Pezinok. V danom prípade je
nepodstatné, či odporca vykonal úkony smerujúce k vytvoreniu dojmu „o zrušení prevádzky". Jediným

právne významným úkonom ako zmeniť miesto výkonu práce navrhovateľky je totiž len postup, ktorý
upravuje Zákonník práce, konkrétne jeho ust. § 54. Keďže zo strany odporcu nedošlo k žiadnemu úkonu,
ktorým by zmenil trvalé pracovisko navrhovateľky, Okresný súd Žilina nebol mieste príslušný konať a
rozhodovať v tejto veci.
Navrhovateľka nesúhlasila so záverom okresného súdu, že pracovný pomer medzi účastníkmi skončil,

no odporca navrhovateľke nedal výpoveď, a ak niečo, čo navrhovateľka označila ako výpoveď odporcu
zo dňa 05.09.2013 neexistuje, nemá prečo rozhodovať o neplatnosti uvedeného právneho úkonu.
Podľa názoru odvolateľky okresný súd nepostupoval pri svojom rozhodovaní v súlade s ust. § 132
O.s.p. Nesúhlasila s názorom okresného súdu, že tvrdenia navrhovateľky sú nehodnoverné a že
navrhovateľka sa dopustila v konaní špekulatívneho konania. Na druhej strane okresný súd, mnohé z

nich prehliadol a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nimi ani nezaoberal. Navrhovateľka zotrvala na
tvrdení, že odporca listom zo dňa 05.09.2013 oznámil navrhovateľke rozviazanie pracovného pomeru
výpoveďou podľa zásad § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. Ako dôvod
rozviazania pracovného pomeru uviedol, že na základe písomného rozhodnutia štatutárneho orgánu
zamestnávateľa č. 3/2013 zo dňa 22.08.2013 o organizačnej zmene - zníženie stavu zamestnancov,

ktorou sa zrušili pracovné pozície a znížil sa počet zamestnancov organizácie, bude vaša pracovná
pozícia „dispečer nákladnej dopravy" zrušená ku dňu 01.09.2013. Na základe tejto skutočnosti ste sa
stali pre zamestnávateľa nadbytočným. Keďže Slovenská Logistická s.r.o., so sídlom Tulská 33, 010
08 Žilina nemá inú vhodnú prácu zodpovedajúcu Vašej kvalifikácií a vzdelaniu, nemá možnosť Vás
ďalej zamestnávať. Vzhľadom na vyššie uvedené Vám dávam výpoveď v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm.

b) Zákonníka práce s tým, že Váš pracovný pomer skončí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná
doba je dvojmesačná a začína plynúť od 01.10.2013 a uplynie 30.11.2013. Dňa 05.09.2013 došlo
k osobnému stretnutiu medzi štatutárnymi zástupcami odporcu a navrhovateľkou, kedy jej bola bez
akéhokoľvek upozornenia doručená výpoveď. Išlo teda o úkon realizovaný konateľom a prokuristom
odporcu. Navrhovateľka v šoku odmietla prevziať doručovanú výpoveď a jej doručenie podpísať. Z

daného dôvodu predstavitelia odporcu si predkladanú listinu zobrali so sebou a navrhovateľke ju
neponechali. Následne sa z daného miesta presunuli do miesta trvalého bydliska navrhovateľky za
účelom vydania a prevzania vecí - majetku odporcu, ktoré bolo odôvodnené skončením pracovného
pomeru. Komunikácia medzi účastníkmi však pokračovala. Navrhovateľke bola dňa 06.09.2015 o 10:52
hod. doručená emailová správa od Ing. Heidricha, konateľa odporca obsahu „túto výpoveď si včera

odmietla prevziať. Podľa môjho názoru je platná aj bez Vášho podpisu. Prosím prediskutujte to s Vaším
poradcom, môžeme urobiť dohodu". Následne v ten istý deň o 14:18 hod. bola navrhovateľke doručená
emailová správa od Ing. Koniarika, prokuristu odporcu o obsahu „Pán Heidrich Vám poslal omylom inú
prílohu. Zasiela správnu - Výpoveď podľa § 63. Stále je možnosť: rozviazať pracovný pomer na základe
dohody (dohodnúť termín skončenia + odstupné)". Platnosť, právny význam úkonu - výpovede zo dňa

05.09.2013 následne potvrdila aj JUDr. U. E., advokátka, ktorá v liste zo dňa 16.09.2013 konštatovala,
že navrhovateľka v mieste svojho bydliska dňa 05.09.2013 „pri osobnej návšteve konateľom spoločnosti
Ing. Janom Heidrichom a prokuristom spoločnosti Ing. Pavlom Koniarikom, kde odmietla prevziať
výpoveď z pracovného pomeru, na požiadanie neodovzdali ..............." . Z uvedených skutočností jezrejmé a nesporné, že skutkový stav je iný, ako to uvádza odporca, ktoré stanovisko prevzal do svojho
odôvodnenia aj prvostupňový súd. Priebeh stretnutia potvrdili aj svedkovia napr. matka navrhovateľky,
ktorá jej navrhla nepodpisovať prevzatie výpovede bez porady s právnikom. Je zrejmé a nesporné, že

postup odporcu bol v rozpore zo zákazom výpovede upraveným v ust. § 64 ods. 3 písm. a) Zákonníka
práce. Podľa názoru navrhovateľky práve táto okolnosť bola dôvodom pre zmenu obrany odporcu v
konaní.
Označenie konania navrhovateľky v súdenej veci za vadné, účelové a konštatovanie jej nesprávneho
postupu nepovažuje navrhovateľka zo strany prvostupňového súdu za správne. Jedná sa o jej

autonómne právo, ktoré nemá zrejme dôvod posudzovať ani súd, a to už vôbec ho označovať ako
nehodnoverné či dokonca za špekulatívne. Je vecou navrhovateľky, či si svoje právo uplatní alebo nie.
Navrhovateľka bola dočasne práceneschopná, o čom vedela nielen ona, ale aj odporca. Predstavitelia
odporcu(konateľaprokurista)navštívilinavrhovateľkupočasprvých10dníjejpráceneschopnosti.Nešlo
síce o zdvorilostnú návštevu, ale úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru - išlo o
doručenie výpovede, pri evidentnej vedomosti odporcu o stave navrhovateľky, ktorá inak oznámila na

pracoviskuvznikdočasnejpracovnejneschopnostivdeňjejvzniku.TakýtopostupjejumožňujeZákonník
práce.
Podľa podanej žaloby sa navrhovateľka domáhala určenia neplatnosti výpovede odporcu zo dňa
05.09.2013, trvania pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu a priznania náhrady mzdy i trov
súdneho konania. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že súd rozhodoval len o výpovedi,

ktorú dal odporca navrhovateľke dňa 05.09.2013, ktorú navrhovateľka považovala za neplatnú.
Odvolateľka potvrdila, že dňa 21.08.2014 s ňou odporca skončil pracovný pomer jeho okamžitým
zrušením. Danú listinu však odporca doručoval navrhovateľke na adresu jej trvalého bydliska, ktorú
však navrhovateľka po jej oznámení neprevzala v odbernej lehote. Predmetom konania však nie je
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ale určenie neplatnosti výpovede z

05.09.2013. Navrhovateľka totiž po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti vychádzajúc z tvrdení
odporcu produkovaných v rámci súdneho konania, že jej pracovný pomer má údajne trvať, vyzvala
odporcu na prideľovanie práce v dohodnutom mieste výkonu prácu, t. j. v budove na Diaľničnej ceste
č. 18 v Senci a na miesto výkonu práce sa opakovane dostavila. Na túto výzvu odporca nereagoval.
Navrhovateľke neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy, ani inak. Z dôvodov zahmliť reálny a inak

značne právne zrejmý stav odporca odhlásil navrhovateľku z povinných poistení a doručil jej zápočtový
list, podľa ktorého jej pracovný pomer trval od 20.03.2012 do 03.09.2014 s tým, že v časti ďalšie
oznámenia organizácie uviedol: neospravedlnená absencia od 08.08.2014 do 03.09.2014, čím uznal
neplatnosťskončeniapracovnéhopomeru,kuktorémumalodôjsťvýpoveďouzodňa05.09.2013.Týmito
skutočnosťami sa prvostupňový súd nezaoberal, hoci preň platí znenie ust. § 154 ods. 1 O.s.p..

Podľa názoru prvostupňového súdu nedošlo k výpovedi, ale napriek tomu nejakým spôsobom pracovný
pomer zanikol, čo je nepodstatné, napriek tomu, že navrhovateľka sa domáhala určenia, že jej pracovný
pomer existuje aj naďalej. Z obsahu rozhodnutia prvostupňového súdu je zrejmé a nesporné, že zo
stranyodporcudošlokpostupu,ktorýprávnaúpravanepoznáaneumožňuje.Odporcadalnavrhovateľke
neplatnú výpoveď, nakoľko tú jej doručoval v čase dočasnej pracovnej neschopnosti, následne tvrdil,

že ku skončeniu pracovného pomeru došlo iným spôsobom, pre údajnú absenciu, t. j. neprítomnosť
navrhovateľky v inom mieste, ako mieste trvalého výkonu práce/pracoviska. Úplným bludom, ku
ktorému sa odporca znížil je tvrdenie, že došlo ku skončeniu pracovného pomeru pre úkon, o ktorom
navrhovateľka nevie, nikdy jej nebol doručený a pod.. Tieto názory a tvrdenia odporcu prevzal do svojho
rozhodnutia aj prvostupňový súd, ktorý naviac nevykonal dokazovanie na základe návrhu navrhovateľky.

Navrhovateľka teda nemá informácie o okamžitom skončení pracovného pomeru, a tento úkon nebol
ani predmetom oboznámenia na pojednávaní. Postupom odporcu došlo k porušeniu základných zásad
pracovnoprávnych vzťahov deklarovaných v článku 1 až 11 Zákonníka práce. Vybudovanie možnosti,
že zamestnávateľ sám vyhlási, že „nedoručuje výpoveď, že „ruší" prevádzku na tomto základe „zmení"
miesto výkonu práce, keď pri neakceptovaní takéhoto rozhodnutia zamestnancom

ide o porušenie pracovnej disciplíny s možnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru je podľa
názoruodvolateľkyneprípustné.Navrhovateľkesanaviacjavíakonemožné,abytakýtosvojvoľnýpostup
podliehal súdnej ochrane.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako

vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil voči navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 72,92 Eur.
Konštatoval, že prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní v prejednávanej veci dospel k správnym
skutkovým aj právnym záverom. Tvrdenia navrhovateľky, v ktorom namieta, že jej prvostupňový súdodňal možnosť konať pred súdom, robiť prednesy, navrhovať dôkazy sú účelové a zavádzajúce, čo
vyplýva z obsahu spisového materiálu. Navrhovateľka bola v konaní zastúpená právnym zástupcom,
navrhovala a predkladala dôkazy, bola jej daná možnosť vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, čo

prostredníctvom svojho právneho zástupcu aj uskutočňovala. Taktiež mala možnosť nahliadať do spisu,
robiť si z neho fotokópie. Miestnu príslušnosť Okresného súdu Žilina pre konanie a rozhodovanie v tejto
veci rozhodol Krajský súd v Žiline vo svojom uznesení 9NcC/26/2014 zo dňa 27.03.2014.
Nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľky, ktorá uviedla, že odporca vedel, že navrhovateľka žije trvalo
v E.. Navrhovateľka túto skutočnosť v rámci konania nijako nepreukázala a stále má trvalé bydlisko

v D. R., kde bola aj počas práceneschopnosti. Ani z podaného odvolania nevyplýva jej iná adresa,
než adresa trvalého bydliska A. XX, XXX XX. D. R.. Odporca opätovne zdôraznil, že navrhovateľka
od 05.08.2014 s odporcom nekomunikovala, neuviedla mu žiadnu inú adresu na doručovanie a až
obyčajnou listovou zásielkou (list zo dňa 02.09.2014, adresovanou právnym zástupcom navrhovateľky
právnemu zástupcovi odporcu, ktorý mu bol doručený 09.09.2014) bolo odporcovi oznámené, že
navrhovateľka sa nachádza v E. a má kontaktnú adresu E., U. X. G. XX.

Odporcatiežpoukázalmato,ženavrhovateľkadoterazneopravilachybnéoznačenieobchodnéhomena
odporcu.
Hoci navrhovateľka vo svojom opravnom prostriedku poukazuje na emailovú komunikáciu odporcu,
sama sa nezmieňuje o svojej emailovej komunikácii, v ktorej žiadala odporcu poslať výpoveď, že si
to rozmyslela a chce ju podpísať. Taktiež v celom svojom odvolaní sa nezmienila, ani nevysvetlila, z

akého dôvodu pri podaní žaloby zamlčala skutočnosť, že od 28.08.2013 sa stala práceneschopnou a
jej práceneschopnosť trvala aj v čase podania žalobného návrhu na súd. Konštatovanie navrhovateľky
na strane 8 odvolania, že ak odporca realizoval úkony na skončenie pracovného pomeru k 03.09.2014,
je nesporné, že uznáva neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ku ktorému malo dôjsť výpoveďou
zo dňa 05.09.2013 je len nelogické a špekulatívne konštatovanie navrhovateľky. Odporca zotrval na

svojom tvrdení, že navrhovateľka nedisponuje žiadnou výpoveďou alebo dohodou zo dňa 05.09.2013,
ktorá by bola navrhovateľke riadne doručená a podpísaná, pretože žiadna taká listina neexistuje,
a preto ani neexistujúcu výpoveď alebo dohodu nemohol odporca ako zamestnávateľ zobrať
späť. O tom, že žiadna taká listina neexistuje svedčí aj následný postup odporcu po skončení
práceneschopnosti navrhovateľky, listinné dôkazy, ktoré sú obsahom spisového materiálu, z ktorých

vyplýva,ženavrhovateľkabolaodporcomvauguste2014vyzývanánanástup dozamestnania.
Odporca by opakovane nevyzýval na nástup do zamestnania niekoho, s kým skončil pracovný pomer,
a následne mu viedol neospravedlnenú absenciu.
K žiadnemu skončeniu pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 05.09.2013 nedošlo, preto ani odporca
nemôže uznávať jej neplatnosť, čo si navrhovateľka z neznámeho dôvodu spojila s okamžitým

skončením pracovného pomeru k 03.09.2014. Okamžité skončenie pracovného pomeru je iným,
nenadväzujúcim konaním na podanú žalobu zo dňa 27.11.2013. Pracovný pomer navrhovateľky u
odporcu skončil až 03.09.2014, a to za závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľky.
Navrhovateľka v podanom odvolaní neuviedla žiadne iné skutočnosti, ktoré by okresnému súdu neboli
známe v čase jeho rozhodovania.

Proti rozsudku okresného súdu podala navrhovateľka prostredníctvom svojho zástupcu odvolanie aj
elektronickými prostriedkami dňa 16.06.2015, ktoré doplnila písomným podaním podaným na pošte
Bratislava 25 dňa 18.06.2015.

Skôr, než odvolací súd pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia zaoberal sa
včasnosťou tohto v poradí druhého podaného odvolania.

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje
(§ 204 ods. 1 vety prvej Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len O.s.p.).

Podľa ust. § 158 ods. 2 O.s.p. rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku sa doručuje účastníkom,
prípadne ich zástupcom do vlastných rúk.

Z obsahu spisového materiálu mal odvolací súd jednoznačne preukázané, že navrhovateľke bol

napadnutý rozsudok doručený dňom 27.04.2015, kedy ho prevzal jej právny zástupca. Lehota na
podanie odvolania s poukazom na ust. § 57 O.s.p. začala navrhovateľke plynúť dňa 28.04.2015 a
skončila dňom 12.05.2015.Keďže navrhovateľka podala v poradí druhé odvolanie proti napadnutému rozsudku elektronickými
prostriedkami dňa 16.06.2015, ktoré doplnila písomným podaním na pošte Bratislava až dňa 18.06.2015
(č. l. 258 a 277 spisu), odvolací súd pri aplikácii ust. § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p. toto jej odvolanie ako

oneskorene podané o d m i e t o l .

V tomto smere odvolací súd poukazuje na ust. § 204 ods. 1 vety druhej O.s.p., z ktorého vyplýva,
že ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy. Opravným uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 18Cpr/4/2014-253 zo

dňa 21.05.2015 bola odstránená len zrejmá nesprávnosť v označení obchodného mena odporcu. Z
uvedených dôvodov odvolací súd sa obsahom druhého v poradí odvolania podaného navrhovateľkou
vecne nezaoberal.

V prípade odmietnutia odvolania sa odvolací nemôže zaoberať vecnou správnosťou napadnutého
rozsudku a jeho preskúmaním na základe námietok odvolateľa uvedených v jeho opravnom prostriedku.

Uvedený postup vyplýva z článku 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Odvolací súd tak preskúmal napadnutý rozsudok len na základe odvolania navrhovateľky podaného
elektronickými prostriedkami dňa 13.05.2015, ktoré bolo doplnené písomným podaním na pošte

Bratislava 25 dňa 12.05.2015.

Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu,
ktorémožnonapadnúťtýmtoopravnýmprostriedkom,podľa§212ods.1,2písm.a),b)O.s.p.preskúmal
rozsudok okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. za použitia ust. § 156 ods. 3 O.s.p. ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru,
že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich

skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a návrh
navrhovateľky aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku
napadnutého odvolaním zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd podľa
§ 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky navrhovateľky uvedené v opravnom prostriedku a po ich
preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

Odvolateľka vo svojom opravnom prostriedku len zopakovala argumentáciu prezentovanú v
prvostupňovom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnila so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu, tak ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Otázku miestnej príslušnosti Okresného súdu Žilina na konanie a rozhodovanie tejto veci už právoplatne
ustálil Krajský súd v Žiline, teda súd nadriadený Okresnému súdu Žilina, vo svojom uznesení sp.
zn. 9NcC/26/2014 zo dňa 27.03.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.04.2014. Jeho rozhodnutie

bolovydanéprávenazákladenámietkymiestnejnepríslušnostipodanejnavrhovateľkouprotipostúpeniu
veci Okresným súdom v Pezinku na prejednanie Okresnému súdu Žilina. V tomto smere odvolací súd
poukazuje na znenie ust. § 105 ods. 3 O.s.p. V súdenej veci bol preto Okresný súd Žilina súdom miestne
príslušným na konanie.

Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo
v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané je teda
vždy vecou súdov (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Pokiaľ odvolateľka namietala,že okresný súd sa pri zisťovaní skutkového stavu uspokojil len s tvrdeniami odporcu, ktoré však nemal
v konaní preukázané, odvolací súd konštatuje, že v danom prípade sa nejednalo iba bezdôvodné
presvedčenie súdu. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia totiž riadne uviedol, prečo

tvrdenia navrhovateľky nepovažoval za pravdivé v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov.
Na strane druhej bola tak v konaní preukázaná pravdivosť tvrdení odporcu.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva neunesenie dôkazného bremena navrhovateľky v tomto súdnom
konaní. Odvolací súd vo všeobecnej rovine k výsledkom dokazovania a jeho hodnoteniu zo strany
prvostupňového súdu pre úplnosť udáva, že v sporovom konaní primárne nesie dôkazné bremeno

navrhovateľ v súvislosti s tými tvrdeniami, ktoré umožňujú žalobe vyhovieť, ak budú tieto tvrdenia
preukázané a na strane druhej i odporca nesie dôkazné bremeno tých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoju
obranu proti žalobe. Ak nie je možné zistiť určitú skutkovú okolnosť, ktorá je medzi účastníkmi sporná
a pre rozhodnutie dôležitá, postihne nepriaznivý dôsledok toho účastníka, ktorý mal v súvislosti s ňou
dôkaznú povinnosť. V danom prípade išlo o navrhovateľku a jej skutkové tvrdenia a dôkazy navrhnuté
v tomto konaní. Ak po vykonanom dokazovaní nie je možné urobiť záver ani o pravdivosti tvrdenia

účastníka o určitej skutkovej okolnosti, ale ani záver o nepravdivosti tohto tvrdenia, znamená to, že
tvrdená skutočnosť nebola preukázaná. Dôsledok neunesenia dôkazného bremena, v danom prípade
na strane navrhovateľky, sa premietol do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Nie je pravdivým ani tvrdenie navrhovateľky o nevykonaní dôkazov okresným súdom vo
vzťahu k okamžitému skončeniu jej pracovného pomeru u odporcu dňom 03.09.2014. Okresný súd

na pojednávaní konanom dňa 26.03.2015 vykonal dokazovanie (okrem iných) aj prečítaním listinných
dôkazov, týkajúcich sa okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu, čo vyplýva
zo zápisnice o súdnom pojednávaní z uvedeného dňa na č. l. 206-207 spisu.
Navrhovateľka vo svojom návrhu na začatie konania zo dňa 27.11.2013 vymedzila skutkové okolnosti,
z ktorých odvodzuje svoj nárok voči odporcovi uplatnený návrhom na začatie

konania (žalobou). Navrhovateľ môže v priebehu konania so súhlasom súdu meniť žalobu v tom, čoho
sa domáha tzv. v žalobnom návrhu (v petite), alebo skutkovom základe návrhu. Predmetom občianskeho
súdneho konania je v konaní uplatnený nárok (procesný nárok), ktorý vymedzuje navrhovateľ, a to nie
je len určením predmetu, teda žalobného petitu, ale aj určením rozhodujúcich skutočností, o ktoré svoje
tvrdené právo opiera. Úlohou súdu je skúmať, či platné právo umožňuje, aby na základe skutkového

stavu tvrdeného navrhovateľom mohlo byť žalobe (návrhu na začatie konania) vyhovené. Ak zmení
navrhovateľ svoje skutkové tvrdenia tak, že nové tvrdené skutočnosti je potrebné podradiť pod hypotézu
inej právnej normy, než v skutočnosti pôvodne tvrdené, jedná sa o zmenu žaloby.
Navrhovateľka však v tomto konaní nepodala procesný návrh, ktorým by požiadala súd o zmenu
jej pôvodného návrhu na začatie konania, spočívajúcu v jeho rozšírení (§ 95 ods. 1 O.s.p.), v ktorom

by sa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré jej dal odporca
listom zo dňa 21.08.2014. Tento právny úkon odporcu voči navrhovateľke nebol preto predmetom tohto
súdneho konania. Akákoľvek argumentácia navrhovateľky v tomto smere je preto v tomto konaní právne
irelevantná.
Ako správne konštatoval prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí, vzhľadom na to, že navrhovateľka v

lehote upravenej v ust. § 77 Zákonníka práce nepodala ani samostatnú žalobu na súd, v ktorom by sa
domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré jej dal odporca listom
zo dňa 21.08.2014, jej pracovný pomer u odporcu skončil uvedeným spôsobom dňom 03.09.2014.

Okresný súd v súdenej veci dospel ku správnemu záveru, že odporca neskončil pracovný pomer s

navrhovateľkou výpoveďou zo dňa 05.09.2013, čoho si bola nepochybne vedomá aj navrhovateľka, s
prihliadnutím na jej následnú komunikáciu s odporcom. Je zrejmé, že úmyslom odporcu dňa 05.09.2013
nebolo doručenie výpovede navrhovateľke. Nasvedčuje tomu aj jeho následné správanie. Odporca
ako zamestnávateľ neodhlásil navrhovateľku ako svojho zamestnanca zo zdravotného a sociálneho
poistenia. Odporca dňa 25.10.2013 písomne žiadal zástupcu zamestnancov o prerokovanie výpovedí,

ktoré chcel dať viacerým zamestnancom (§ 74 Zákonníka práce). Z tohto konania odporcu, a ani z jeho
ďalších úkonov teda nevyplýva, že by bolo jeho vôľou skočiť pracovný pomer s navrhovateľkou dňa
05.09.2013. Okresný súd preto správne uzavrel, že ak odporca nedal navrhovateľke výpoveď, nemal
dôvod ju odvolať, a nemožno ju preto považovať za neplatnú.
Ak okresný súd zamietol návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti výpovede zo dňa 05.09.2013,

nemôže byť daný, ani základ nároku pre jej mzdové nároky uplatnené v návrhu na
začatie konania, a to z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku. V prvostupňovom konaní bolo
nesporne preukázané, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu trval od 20.03.2012 do 03.09.2014,
z toho PN bola od 01.09.2013 do 04.08.2014 a od 08.08.2014 do 03.09.2014 mala neospravedlnenúabsenciu. Hoci navrhovateľka bola v období od 28.08.2013 do 04.08.2014 dočasne práceneschopná a
ako poistenec odporcu poberala dávky nemocenského poistenia, svojím návrhom na začatie konania
požadovala od odporcu aj náhradu mzdy od 01.12.2013 s odôvodnením, že odporca jej

neprideľuje prácu. Ak bola navrhovateľka práceneschopná, práca jej zo strany odporcu nemohla byť, (a
ani nebola), prideľovaná. Rovnako jej nemohla byť vyplácaná ani náhrada mzdy od 01.12.2013, keďže
jej boli hradené nemocenské dávky počas PN.
Pre súd je rozhodujúci stav v čase rozhodovania (§ 154 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ pracovný pomer
navrhovateľky u odporcu zanikol okamžitým zrušením zo strany odporcu listom zo dňa 21.08.2014, a

to ku dňu 03.09.2014, prvostupňový súd správne konštatoval, že už nemôže v tomto konaní vysloviť
jeho ďalšie trvanie.

Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci okresný súd postupoval v súlade s ust. § 132
O.s.p., podľa ktorého dôkazy súd vyhodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

včítane toho, čo uviedli účastníci. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že všeobecný
súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,aleibanatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania, čo v danom prípade bolo splnené. Odvolací súd zhodne s okresným

súdom dospel k záveru o nedôvodnosti nároku navrhovateľky uplatneného žalobou. Úvaha okresného
súdu v prejednávanej veci nebola ľubovoľná, ale vychádzala z dostatočne zisteného skutkového stavu
a zodpovedala skutočnostiach, ktoré boli v dokazovaní zistené, vyhodnotenia a závery okresného súdu
nebolivrozporestým,čobolovkonanípreukázané,aanivrozporesformálnoulogikou.Naviac,okresný
súd výsledky hodnotenia dôkazov zahrnul aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku a v súlade s § 157

ods. 2 O.s.p. dostatočne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za rozhodné, preukázané a z ktorých
dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci
samej, i v závislom výroku o trovách konania, proti ktorému odvolateľka nevzniesla žiadne odvolacie

námietky, v spojení s jeho opravným uznesením, ako vecne správny p o t v r d i l .

Zároveň odvolací súd uvádza, že nezistil žiaden z dôvodov, na pripustenie dovolania proti svojmu
rozsudku podľa § 238 ods. 3 O.s.p. požadovaného navrhovateľkou. Poukazuje pritom na
odôvodnenie svojho rozhodnutia a ustálenú súdnu prax.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p.,
keďže s poukazom na ust. § 151 ods. 1 a 3 si súd prvého stupňa rozhodnutie o trovách konania ponechal
na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.