Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 16, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/560/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233596
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233596.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Kotrčovej a členov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grosslingova 4, IČO: 36 864 421 proti
odporcovi Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Župné námestie 13, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 18C/253/2012-85 zo dňa 12. 9. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol, odporcovi náhradu trov konania
nepriznal.
Z výsledkov vykonaného dokazovania, najmä z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
18Er/2340/2010malzistené,žedňa8.6.2010boladoručenážiadosťoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie vo veci EX 4747/10 na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu č.k. SR 01546/10 zo dňa 1. 4. 2010 s právoplatnosťou 19. 4. 2010 a vykonateľnosťou 22. 10.

2010. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané dňa 10. 2. 2011. Zo spisu exekučného súdu je
zrejmé, že vykonával úkony za účelom zabezpečenia podkladov pre rozhodnutie o žiadosti. Pokiaľ
sa týkalo právneho posúdenia veci, na daný právny vzťah primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení zmien a doplnkov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 7. 2004. Poukázal, že nie každý prieťah
v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy
automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods.

2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci, musí ísť o významné prieťahy v konaní,
ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00). Naviac
podľa okresného súdu navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Vyúčtované
režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na
celkovú podnikateľskú činnosť. Naviac, nie každý obchodný prípad podnikateľa musí byť ekonomicky
výhodný, znáša aj podnikateľské riziko, možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov.
Za rozpor s dobrými mravmi považoval požadovať režijné náklady v takmer 45 000 žalobách len z

titulu správy pohľadávok prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí samozrejme dostávajú mzdu,
ako aj za náklady za spracovanie urgencií súdom, kontrolu stavu konania na exekučnom súde a za
udržiavanie a správu informačného systému, ktoré vyčíslil len nejakou paušalizovanou sumou bez
riadneho preukázania. Taktiež podľa názoru okresného súdu navrhovateľ nepreukázal ani nemajetkovúujmu, keď ničím nezdokladoval údajné „následky“ ako je pocit úzkosti, frustrácie, neistoty. Nepreukázal
ako daná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Okresný súd za nie bez významu tiež
považoval, že právna neistota navrhovateľa nedodržaním zákonom garantovanej 15-dňovej lehoty bola

narušená približne o 7 mesiacov, pričom navrhovateľ naviac napriek tomu tvrdil, že v danej veci došlo k
omeškaniu viac ako 11 mesiacov. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda a nemajetková ujma mala
vzniknúť nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnej veci, ktorá vznikla zo spotrebiteľského
vzťahu, a teda ustálil, že vzhľadom na problematiku spotrebiteľských vzťahov a rozsiahlu právnu
úpravu týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa bolo povinnosťou súdu aj v rámci exekučného konania skúmať

rozhodcovské rozhodnutie s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EU vo veci C-40/08 Asturcom,
podľa ktorého Smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí,
pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu
posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve, uzatvorenej predávajúcim alebo
podnikateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto

posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti
o udelenie poverenia nie je preto postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré príslušným
súdnym exekútorom neboli súdu zaslané, a teda súd bol nútený zabezpečovať si ďalšie podklady, či
môže alebo nemôže udeliť poverenie na vykonanie exekúcie. Na podklade uvedeného potom ustálil,
že konštatovanie porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je v danom prípade

dostatočným zadosťučinením, a to i vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
ktorú navrhovateľ žiadnym spôsobom súdu nepreukázal. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu
príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi.
O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v súvislosti s § 151 ods. 1 O.s.p.
a odporcovi, aj napriek úspechu v spore, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko túto si návrhom

neuplatnil a ani nepreukázal, že by mu účelne vynaložené výdavky v konaní vznikli.

Proti rozsudku okresného súdu, v zákonnej lehote, doručil odvolanie navrhovateľ. V podanom odvolaní
vytýkal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - ak účastníkovi konania sa
postupom okresného súdu odňala možnosť konať pred súdom, v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 221 ods. 1 O.s.p., ak rozhodoval vylúčený sudca, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O.s.p., prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v

neprítomnosti odporcu, jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., a to aj
napriek tomu, že navrhovateľ podal elektronicky na zverejnenú e-mailovú adresu návrh na zrušenie
pojednávania. V tejto žiadosti poukázal na skutočnosť, že súdu boli v žalobe oznámené skutočnosti,
pre ktoré sú všetci sudcovia daného okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci.
Na základe týchto skutočností mal súd postupovať podľa § 15 O.s.p. a predložiť vec na rozhodnutie

predsedovi súdu a ten vzhľadom na ust. § 12 O.s.p. mal predložiť vec na rozhodnutie o jej
pridelení inému súdu. Zdôraznil, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“.
V konaní mal okresný súd uskutočňovať také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo
veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. Ďalej poukazoval,
že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal.

Zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Vytýkal okresnému súdu, že sa dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi

ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Žiadal preto
rozsudok okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozsudok okresného súdu ako správny, podľa § 219 O.s.p.
potvrdil.Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vyvodil
správny právny záver. Svoje rozhodnutie napokon náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil (§

157 ods. 2 O.s.p.).

Otázka zákonného sudcu v predmetnej veci bola vyriešená uznesením Krajského súdu v Žiline ako
súdu nadriadeného sp. zn. 8NcC/185/2013 zo dňa 28. marca 2013, ktorým nadriadený súd sudkyňu
Okresného súdu Žilina JUDr. Gabrielu Panákovú nevylúčil z prejednávania a rozhodovania predmetnej

veci, na podklade čoho je možné ustáliť, že v predmetnej veci konal a rozhodoval zákonný sudca.

Pokiaľ sa týkalo ďalších námietok navrhovateľa o tom, že súd sám určil rozsah dokazovania, navrhovateľ
ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom vykonanými listinnými

dôkazmi uloženými v exekučnom spise, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal
možnosť k týmto dôkazom a tvrdeniam sa vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení, je potrebné uviesť, že sám sa tohto svojho práva vzdal, keď sa na vytýčený termín
pojednávania, na ktorý bol riadne predvolaný, nedostavil. Pokiaľ i žiadal pojednávanie odročiť z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, vzhľadom na rozhodovaciu činnosť a prax

nadriadeného súdu Okresnému súdu Žilina o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov okresného súdu v
jednotlivých obdobných veciach, nemal dôvod spoliehať sa na to, že okresný súd jeho žiadosti o
odročenie pojednávania vyhovie a v konaní nebude ďalej pokračovať.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať i na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý vyslovil

názor, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť
vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd
pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že
vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným

postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z.. Názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti
vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne
obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Naviac okresný súd v rámci dokazovania oboznámil exekučný spis, oboznámenie ktorého ako dôkazu

bolo navrhnuté samotným navrhovateľom. Z vyjadrenia odporcu, ktoré síce v rozsudku spomenul,
pri rozhodovaní nevychádzal, nakoľko námietky odporcu nemali zásadný vplyv na rozhodnutie súdu.
Podstatným pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci bola skutočnosť, že v rámci vykonaného
dokazovania okresný súd nezistil, že by k nevydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným
súdom nedošlo viac ako 11 mesiacov. V danom prípade poverenie bolo už vydané približne po 7

mesiacoch, pričom k nedodržaniu zákonnej lehoty došlo z dôvodu, že exekučným titulom a podkladom
pre vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci, a teda súd v rámci
skúmania predpokladov pre vydanie poverenia musel si zabezpečiť ďalšie podklady, po doručení ktorých
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia vyhovel a poverenie mu udelil.

Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky považovať za porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, vždy je potrebné skúmať dôvody, pre ktoré k nedodržaniu
lehoty došlo a od toho odvíjať i zodpovednosť konajúceho subjektu. V poukazovanej exekučnej veci
skutočne exekučný súd nedodržal zákonom stanovenú lehotu, neurobil to však svojvoľne tým, že by
vo veci vôbec nekonal, naopak v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zákona

o rozhodcovskom konaní zabezpečoval si podklady pre ďalší procesný postup. Konal v súlade so
zákonom, keď žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia vyhovel až po obdržaní a preskúmaní
potrebných podkladov. Podstatným však je, že v danom prípade nedošlo k omeškaniu exekučného
súdu podľa tvrdenia navrhovateľa o 11 mesiacov, ale iba o 7 mesiacov, a teda pokiaľ svoje nároky zo
zodpovednostnéhovzťahunavrhovateľodvíjalodnedodržanianímuvádzanejlehoty,nepreukázalnielen

základ nároku zodpovednosti odporcu za vznik škody, ale ani potrebu vykonávať ďalšie dokazovanie a
zaoberať sa jeho námietkami vo vzťahu k ďalším atribútom zodpovednostného vzťahu.V nadväznosti na uvedené krajský súd stotožniac sa s odôvodnením rozhodnutia zo strany okresného
súdu, toto ako správne, podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko tieto si návrhom neuplatnil, ani
nevyčíslil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie prípustné.