Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 9, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/578/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713209524
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5713209524.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny
Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
D. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., D. E. XXXX/XX, právne zastúpený JUDr. Vladimírom Kašubom,
advokát so sídlom v E., U. XX, proti odporcom: 1/ MORÁVIA-CHEM, s.r.o., so sídlom Hrobice 145,
Hrobice, Česká republika, IČO: 253 144 16, právne zastúpený Advokátska kancelária Kašuba, spol. s

r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Horná 41, IČO: 368 590 95, 2/ Slovenská kancelária poisťovateľov,
Trnavská cesta 62, Bratislava, IČO: 36 062 235, právne zastúpený JUDr. Ladislavom Udvarosom,
Advokátska kancelária Detvai Ludik Malý Udvaros, so sídlom B. XX, T., o náhradu nemajetkovej ujmy,
na odvolanie odporcov v rade 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Martin, č. k. 11C/40/2013-152 zo
dňa 29. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu mení tak, že odporca v rade 1/ a odporca v rade 2/ s ú p o v i n n í
zaplatiť navrhovateľovi sumu 45.000 Eur do troch dní s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v

rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia druhého z odporcov.

Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcom v rade 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 90.000 Eur s tým, že plnením jedného z
odporcov zaniká v rozsahu plnenie a povinnosť ostatných odporcov (výrok I.). Rozhodnutie o trovách

konania ponechal na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok II.).
Navrhovateľ si voči odporcom uplatňoval žalovanú istinu z titulu nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy lebo dopravnou nehodou došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práv na ochranu osobnosti
upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, konkrétne do jeho práva na súkromie a rodinný život.
Okresný súd vychádzal zo zistenia, že dňa 29.06.2010 došlo k dopravnej nehode, v súvislosti s ktorou
boli usmrtení príbuzní navrhovateľa a to jeho manželka, dcéra a syn. Nehodu zavinil vodič motorového
vozidla, ktorého prevádzkovateľom bol odporca v rade 1/. V čase vzniku dopravnej nehody vodič S. G.

plnil pracovné povinnosti ako zamestnanec odporcu v rade 1/. Vodič auta, ktoré spôsobilo dopravnú
nehodu bol uznaný vinným z prečinu usmrtenia z nedbanlivosti v rámci trestného konania.
Nepovažoval za dôvodnú námietku odporcu v rade 1/ o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie,
nakoľko nezavinil nemajetkovú ujmu navrhovateľa. Vychádzal z toho, že neoprávneného zásahu do
osobnostnýchprávnavrhovateľasadopustilvodičmotorovéhovozidla,ktorýbolzamestnancomodporcu
v rade 1/ a bol ním použitý na výkon činnosti, pri ktorej došlo k uvedenému zásahu.

Uviedol, že ak bezprostredným pôvodcom zásahov do osobnosti bola fyzická osoba, ktorá bola
právnickou osobou použitá na výkon jej činnosti, treba vyriešiť otázku, či konanie tejto fyzickej osoby
je zásahom, za ktorý nesie zodpovednosť osoba sama, alebo táto právnická osoba. Keďže ust. § 11a nasl. Občianskeho zákonníka osobitne túto situáciu neriešia, analogicky podľa § 853 Občianskeho
zákonníka aplikoval na právny vzťah navrhovateľa a odporcu v rade 1/ zákonné ustanovenia upravujúce
zodpovednosť za majetkovú škodu a to § 420 ods. 2 a § 427 Občianskeho zákonníka, ktoré sú obsahovo

a účelovo najbližšie právnemu vzťahu, ktorý je predmetom konania.
Námietku premlčania vznesenú odporcom v rade 1/, s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR vydaného v konaní 5Cdo/265/2009 dňa 17.02.2011 nepovažoval za dôvodnú. Zhodne so závermi
tohto rozhodnutia uviedol, že premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je nárok podľa

ust. § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, nejde o škodu a preto sa na ňu nevzťahujú ustanovenia
§ 106 Občianskeho zákonníka o premlčaní. Analogické použitie ust. § 420 ods. 2 a ust. § 427 a nasl.
Občianskeho zákonníka, sa uplatňuje len pri určení osoby zodpovednej za zásah proti osobnosti fyzickej
osoby vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Predpoklady zodpovednosti
sa však posudzujú podľa § 13 Občianskeho zákonníka.

Okresný súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku odporcu v rade 2/ o nedostatku jeho pasívnej
vecnej legitimácie z dôvodu, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý je predmetom konania nie
je nárokom podľa Zákona č. 381/2001 Z. z.. Z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým
po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu zadosťučinenie peňažnou formou podľa §

13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Túto v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa
§ 4 ods. 2 písm. a/ Zákona č. 381/2001 Z. z.. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozsudok Súdneho
dvora Haasova C 22/12, ktorý sa týkal náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so zodpovednosťou za
škodu spôsobenú motorovým vozidlom. Podľa tohto rozhodnutia sa pod pojmom ujma na zdraví má
rozumieť akákoľvek ujma, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu z

vnútroštátnehoprávauplatniteľnéhovdanomspore,ktorábolaspôsobenázásahomdoosobnejintegrity,
čo zahŕňa fyzickú ako aj psychickú traumu. Súdny dvor na základe svojich úvah dospel k záveru, že
medzi škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia nahradiť v súlade s prvou, druhu a treťou
smernicou patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho
práva.

Pri posúdení výšky náhrady nemateriálnej ujmy vychádzal okresný súd z preukázaných väzieb
navrhovateľa k usmrteným osobám. Zobral do úvahy skutočnosť, že pri úmrtí nemôže žiadne
zadosťučinenie odčiniť vzniknutú ujmu a prihliadajúc na všetky okolnosti danej veci rozhodol o výške
nemajetkovej ujmy voľnou úvahou. Zohľadnil vzťah pozostalého navrhovateľa s usmrtenými osobami,

silné sociálne, morálne, kultúrne a citové putá v rámci súkromného a rodinného života. Prihliadol na
to, že z nečakanej smrti blízkych osôb má navrhovateľ neustále pocity úzkosti, smútku, straty možnosti
viesť už riadny rodinný život. Následky, ktoré navrhovateľ utrpel nebolo možné podľa okresného súdu
odstrániť len morálnou satisfakciou, ale bolo mu potrebné priznať mu aj nemajetkovú ujmu. Pri uplatnení
peňažnej náhrady vo výške 90.000 Eur prihliadol na nenapraviteľný smrteľný následok vzniknutý v

dôsledku protiprávneho konania, ako aj na dôsledky, ktoré smrť manželky a dvoch detí u navrhovateľa
vyvolali.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote obaja odporcovia.

Odporca v rade 1/ označil rozsudok okresného súdu za nesprávny a nezákonný. Svoje odvolanie
odôvodnil citáciou zákonného ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ Občianskeho súdneho poriadku.
Na základe výzvy odvolacieho súdu na odstránenie vád odvolania, odporca v rade 1/ doplnil odvolanie
podaním zo dňa 26.02.2015. Uviedol, že okresný súd dňa 29.04.2014 vo veci vykonal pojednávanie
a dokazovanie a rozhodol rozsudkom vo veci samej v prospech navrhovateľa. V čase pojednávania

však právny zástupca odporcu v rade 1/ nemal doručenie predvolania vykázané. Okresnému súdu bolo
doručené až po tomto konaní dňa 05.05.2014. Takýmto postupom mu okresný súd odňal možnosť konať
pred súdom. Odporca v rade 1/ žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca v rade 2/ podaným odvolaním žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že žalobný návrh

bude voči jeho osobe v celom rozsahu zamietnutý. Namietal správnosť právneho posúdenia veci
okresným súdom, keď tento dospel k záveru o existencii jeho pasívnej legitimácie . Uviedol, že Európsky
súdny dvor v rozsudku, z ktorého vychádzal okresný súd nekonštatoval, že ust. § 4 ods. 2 písm. a/
Zákona č. 381/2001 Z. z. a ust. § 11 a nasl. a § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, sú v rozpore súnijným právom. Uviedol, že nie je možné stotožňovať nárok na náhradu škody podľa ust. § 4 ods. 2
písm. a/ tohto zákona s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných
práv. Medzi týmito nárokmi je pojmová aj obsahová odlišnosť. Pokiaľ išlo o subjekt povinného na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, okresný súd podľa jeho názoru správne konštatoval, že týmto
je subjekt, ktorý sa dopustil určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobných práv,
a teda je pôvodcom subjektom zásahu. Ani analógiou však nemožno dospieť k záveru, že subjektom,
ktorý neoprávnene zasiahol do osobných práv navrhovateľa, je odporca v rade 2/, ktorý z toho dôvodu
nemôže byť ani pasívne vecne legitimovaný. Uplatnenie nároku v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka

logicky a systematicky nespadá pod úpravu náhrady škody, náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
predstavuje satisfakciu - zadosťučinenie za utrpenú traumu a nie náhradu škody. V slovenskom právnom
poriadkuplatíprincíppísanéhopráva,pretoanirozhodnutieEurópskehosúdnehodvora,anirozhodnutia
národných súdov nemajú naň subsidiárny právny účinok.
Ďalejodporcavrade2/namietal,žebolsodporcomvrade1/zaviazanýzaplatiťžalovanúsumuspoločne
a nerozdielne. Uplatnený nárok je však potrebné voči každému z odporcov posúdiť samostatne,

nemožno hovoriť o solidarite.
Nesúhlasil ani s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Uviedol, že vychádzajúc zo spoločných
koreňov práva bývalej ČSFR a rozhodovacej praxe súdov Českej republiky, čo by malo byť aj keď
len nepriamym vodítkom na riešenie problematiky, nemožno obísť úpravu uvedenú v § 444 Českého
občianskehozákonníkavzneníplatnomkudňu29.06.2010.Priznanávýškanáhrady nemajetkovejujmy

je potom v značnom nepomere k sumám, ktoré sú ustálené v tomto právnom predpise a činí približne
ich trojnásobok.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu v rade 2/ navrhol rozsudok okresného súdu
v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. Namietal, že odporca v rade 2/ opakuje argumentáciu,

ktorú prednášal aj v prvostupňovom konaní a s ktorou sa okresný súd dôsledne zaoberal. Poukázal na
závery rozsudku Európskeho súdneho dvora, z ktorého vychádzal okresný súd, kde sa konštatuje, že
ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obetí dopravenej nehody požadovať náhradu
nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla.
Vnútroštátna úprava v Slovenskej republike takýto nárok priznáva, preto by mal byť v zmysle týchto

záverov uvedený nárok krytý z povinného zmluvného poistenia.

Krajský súd, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a po nariadení
odvolacieho pojednávania a doplnení a opakovaní dokazovania rozsudok okresného súdu podľa § 220
O.s.p. zmenil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

V čase odvolacieho konania bolo začaté insolvenčné konanie voči odporcovi v rade 1/, v zmysle
právneho predpisu platného a účinného v Českej republike, a to Zákona č. 182/2006 Sb. Krajský súd sa
pre potreby ďalšieho priebehu odvolacieho konania zaoberal posúdením účinkov insolvenčného konania
na prejednávanú vec.

Vychádzal z ust. článku 4, ods. 1 Nariadenia rady (ES) č. 1346/2000 z 29.05.2000 o konkurznom konaní,
podľa ktorého ak v tomto nariadení nie je stanovené inak, konkurzné konania a ich účinky sa riadia
právom členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začne; tento štát sa ďalej označuje ako „štát,
v ktorom sa konanie začne“.

Insolvenčné konanie voči odporcovi v rade 1/ začalo v Českej republike, krajský súd preto vychádzal z
ustanovení Zákona č. 182/2006 Sb. o úpadku a spůsobech jeho řešení (Insolvenční zákon).

Podľa § 101 ods. 1 insolvenčního zákona zahájení insolvenčního řízení oznámí insolvenční soud

vyhláškou, kterou zveřejní nejpozději do 2 hodin poté, kdy mu došel insolvenční návrh.

Podľa § 109 ods. 1 písm. a/ insolvenčního zákona se zahájením insolvenčního řízení se spojují tyto
účinky: pohledávky a jiná práva týkající se majetkové podstaty nemohou být uplatněny žalobou, lze-li
je uplatnit přihláškou.

Podľa § 109 ods. 4 insolvenčního zákona účinky zahájení insolvenčního řízení nastávají okamžikem
zveřejnění vyhlášky, kterou se oznamuje zahájení insolvenčního řízení, v insolvenčním rejstříku.Podľa § 140a ods. 1 insolvenčního zákona účinky rozhodnutí o úpadku nastávajú okamžikem jeho
zveřejnení v insolvenčním rejstříku. Rozhodnutím o úpadku se přerušují soudní a rozhodčí řízení o
pohledávkach a jiných právech týkajícich se majetkové podstaty, které mají být v insolvenčním řízení

uplatneny přihláškou, nebo na které se v insolvenčním řízení pohlíži jako na přihlášené, a nebo o
pohledávkach, které se v insolvenčním řízení neuspokojují (§ 170). Není-li dále stanoveno jinak, v těchto
řízeních nelze pokračovat po dobu, po kterou trvají účinky rozhodnutí o úpadku.

Krajský súd mal z insolvenčního rejstříku v znení v čase začatia odvolacieho pojednávania konaného

dňa09.09.2015zistené,žebolozačatéinsolvenčnékonanievočiodporcovivrade1/, nebolorozhodnuté
rozhodnuté o úpadku odporcu v rade 1/. Vychádzajúc z tejto procesnej situácie a z ustanovenia § 109
insolvenčného zákona dospel k záveru, že začaté insolvenčné konanie nie je dôvodom na prerušenie
predmetného odvolacieho konania. K prerušeniu konania by došlo ex lege v prípade, ak by bolo
rozhodnuté o úpadku odporcu v rade 1/ tak ako to upravuje § 140a ods. 1 tohto zákona.

Pokiaľ ustanovenia § 109 ods. 1 insolvenčného zákona so začatím insolvenčného konania spája
nemožnosť uplatňovať si žalobou pohľadávky a iné práva týkajúce sa majetkovej podstaty ide o prípad,
ak v čase začatia insolvenčného konania takýto nárok ešte nebol uplatnený žalobou, teda o ňom
konanie neprebieha. V prípade, že takéto konanie prebieha, začatie insolvenčného konania nemá na
jeho priebeh do času vyhlásenia úpadku vplyv.

Po takomto procesnom vyhodnotení procesnej situácie vzniknutej v súvislosti s insolvenčným konaním
voči odporcovi v rade 1/ krajský súd preskúmal dôvodnosť odvolaní odporcov v rade 1/ a 2/.

Právny zástupca odporcu v rade 1/ vo svojom vyjadrení na pojednávaní uviedol, že primárne odporca

v rade 1/ namieta vadu konania okresného súdu tak, ako to uvádzal v podanom písomnom odvolaní.
Zároveň poukázal na odporcom v rade 1/ vznesenú námietku premlčania, na ktorú okresný súd
neprihliadal. Uviedol, že pokiaľ okresný súd analogicky vo veci aplikoval ustanovenia zodpovednosti
za škodu, potom mal aplikovať aj ustanovenia o premlčaní nároku zo zodpovednosti za škodu. Ďalej
poukazoval na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia v časti priznanej výšky nemajetkovej ujmy.

Domnieval sa, že okresný súd svoje rozhodnutie založil na dôkazoch vykonaných na pojednávaní, na
ktoré nebol riadne predvolaný. Z obsahu odôvodnenia však nevyplýva, ktoré konkrétne dôkazy okresný
súd zobral do úvahy.

Rovnako právny zástupca odporcu v rade 2/ vo svojom vyjadrení na pojednávaní zotrval na písomných

dôvodoch podaného odvolania. Na doplnenie uviedol, že ustanovenie § 16 Občianskeho zákonníka
konkrétne uvádza, že v prípade ak je zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobená škoda,
táto sa uplatňuje podľa ustanovení zodpovednosti za škodu. Z tohto zákonného ustanovenia je teda
nepochybné, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňovaný navrhovateľom je iným druhom
nároku, než náhrada škody a nemožno tieto nároky vzájomne spájať.

Právny zástupca navrhovateľa vo svojom vyjadrení na pojednávaní žiadal rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdiť. Nestotožnil sa s argumentáciou odporcu v rade 1/ a 2/ o nedostatku ich pasívnej
vecnej legitimácie. Pokiaľ išlo o výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy uviedol, že nárok navrhovateľa
predstavuje 9 % zo sumy jedného milióna Eur, čo je najnižšia suma hornej hranice poisteného krytia,

ktoré by mala poisťovňa podľa Nariadenia Európskej únie poistenému poskytovať. Ďalej poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, ktorý v súvislosti so stratou matky dieťaťu priznal nemajetkovú
ujmuvovýške30.000Eur.Uviedol,ževprejednávanejveciideoobdobnúsituáciu,kderodičstratildieťa.

Z obsahu spisu mal krajský súd preukázané, že okresný súd nariadil na deň 29.04.2014 pojednávanie,

na ktoré boli predvolaní právni zástupcovia účastníkov konania, medzi nimi aj právny zástupca odporcu
v rade 1/ - Advokátska kancelária Kašuba, spol. s r.o., so sídlom v Banskej Bystrici. Z doručenky
zažurnalizovanej na č. l. 139 spisu vyplýva, že právny zástupca odporcu v rade 1/ súdnu zásielku s
oznámením tohto termínu pojednávania prevzal dňa 05.05.2014.

Je teda nepochybné, že v čase pojednávania dňa 29.04.2014 nemal prvostupňový súd vykázané
doručenie predvolania na tento termín pojednávania od právneho zástupcu odporcu v rade 1/, ktorý
sa predmetného pojednávania, rovnako ako jeho klient odporca v rade 1/ nezúčastnili. Okresný súd v
úvode zápisnice o pojednávaní konštatuje, že odporcovi v rade 1/ a jeho právnemu zástupcovi bol termínpojednávania oznámený, avšak títo sa bez ospravedlnenia nedostavili. Ako vyplýva z obsahu spisu, v
čase predmetného pojednávania nemohol mať súd vedomosť o tom, že bol odporcovi v rade 1/ a jeho
právnemu zástupcovi termín pojednávania oznámený. Okresný súd napriek tomu vec prejednal s tým,

že vykonal dokazovanie čítaním listinných dôkazov (č. l. 147 rub).

Nepochybne takýmto postupom prvostupňového súdu došlo k porušeniu procesných práv odporcu v
rade 1/ a to, že na termín pojednávania nebol riadne predvolaný (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a následne bolo
porušené jeho právo vyjadriť sa k dôkazom, ktoré boli vykonané (§ 123 O.s.p.).

Krajský súd za účelom odstránenia tejto vady konania pred okresným súdom vo veci nariadil
pojednávanie, na ktoré bol odporca v rade 1/ ako aj jeho právny zástupca (vrátane ostatných účastníkov
konania) riadne predvolaný. Opätovne vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré boli vykonané
okresným súdom na pojednávaní konanom dňa 29.04.2014 s tým, že mal právny zástupca odporcu v
rade 1/ možnosť k vykonaným dôkazom sa vyjadriť.

Právny zástupca odporcu v rade 1/ namietal, že týmto postupom odvolacieho súdu nemôže byť
odstránená vada konania pred okresným súdom a dochádza tak k porušeniu zásady dvojinštančnosti
konania, čím je odporcovi v rade 1/ odňatá možnosť konať pred súdom.
S touto argumentáciou právneho zástupcu odporcu v rade 1/ sa krajský súd nestotožňuje.

Zásada dvojinštančnosti, patrí medzi zásady civilného procesu, je dôležitou súčasťou súdneho konania
a jej dodržiavanie súdmi smeruje k zaisteniu práv účastníka konania na spravodlivý proces. Táto zásada
predstavuje právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.
Odvolací súd, sa ako súd druhej inštancie zaoberal preskúmaním správnosti skutkových a právnych
záverov okresného súdu. Svojim procesným postupom, nariadením pojednávania a opakovaním

dokazovania iba odstránil porušenie procesných práv odporcu v rade 1/ tým, že mu umožnil oboznámiť
sa a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

Ďalej sa odvolací súd zaoberal dôvodnosťou vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku
odporcom v rade 1/ a námietky existencie jeho pasívnej vecnej legitimácie.

Zhodne so súdom prvého stupňa, považoval za podstatné, že pri činnosti, ktorou došlo k zásahu
do osobnostných práv navrhovateľa (pri dopravnej nehode), sledoval vodič motorového vozidla, ktoré
dopravnú nehodu spôsobilo, S. G. z objektívneho aj subjektívneho hľadiska plnenie úloh právnickej
osoby(odporcuvrade1/).Tedaobjektívneisubjektívneišloočinnosťkonanúprezamestnávateľa,vjeho

prospech, resp. v jeho záujme. O exces, ktorý by vylučoval pasívnu vecnú legitimáciu odporcu v rade
1/ by išlo vtedy, ak by k zásahu došlo pri takej činnosti S. G., ktorou by sledoval výlučne uspokojovanie
osobných záujmov či potrieb, poprípade záujmov tretích osôb. V prejednávanom prípade takýto exces
preukázaný nebol.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením okresného súdu, ktorý pri riešení otázky určenia
subjektu zaťaženého povinnosťami vyplývajúcimi z neoprávneného zásahu do práv navrhovateľa na
ochranuosobnostivychádzalvzmysle§853ods.1Občianskehozákonníka,analogickyzust.§420ods.
2, nakoľko právna úprava ochrany osobnosti (§ 11 až 16 Občianskeho zákonníka) neobsahuje osobitné
riešenie problematiky zásahu vykonaného právnickou osobou, je plne primerané právne posúdenie

tejto otázky prostredníctvom ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Jedná sa totiž o právnu úpravu
obsahom i účelom najbližšiu vzťahom vznikajúcim pri zásahu do práv na ochranu osobnosti právnickou
osobou. Na druhej strane však nemožno akceptovať požiadavku odporcu v rade 1/, že ak sa analogicky
použilo predmetné zákonné ustanovenie z právnej úpravy zodpovednosti za škodu, je na mieste
analogicky použiť aj ustanovenie upravujúce premlčanie nároku na náhradu škody. Premlčanie práva

na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva priamo z právnej úpravy Občianskeho zákonníka, nejedná sa o
vzťah ním neupravený a preto ani nie je dôvod uvažovať o použití analógie. Inými slovami, analógiu je
možné uplatniť len tam, kde nie je výslovná (priama) právna úprava; čo nie je prípad premlčania práva
na náhradu nemajetkovej ujmy.

Pokiaľ odporca v rade 1/ mal za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy má byť predmetom
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, z
titulu ktorého ide fakticky o nárok na náhradu škody, tento záver nemožno považovať za správny. V tejtosúvislosti krajský súd poukazuje na nižšie uvedené dôvody, ktorými sa zaoberal pri vysporiadaní sa s
odvolacou námietkou odporcu v rade 2/ o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie.

Zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla v ust. § 15 od 01.01.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného
na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické
právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného, a to vo výške (v tom rozsahu), v akom za
škodu zodpovedá poistený, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie

zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla.

Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a
za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania zodpovednosti, aby poisťovateľ za neho poskytol
poškodenémupoistnéplnenievrozsahupodľa§4ods.2citovanéhozákona,t.j.uplatnenéapreukázané
nároky na náhradu škody, okrem iného škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a/

citovaného zákona).

Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale
aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna

teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré
môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného,
t.j. ujmám i materiálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada
(odškodnenie). Podľa právnej úpravy poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel v smerniciach (Smernica Rady č. 72/166/EHS, Smernica č. 90/232/

EHS, Smernica č. 2000/26/EHS) sú členské štáty Európskej únie povinné prijať všetky primerané
opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a
potenciálnychobetínehôdaabyakékoľvekškodyaujmyvoblastipovinnéhopoistnéhokrytiacestujúcich
motorových vozidiel nezostali neuhradené. V súlade s týmto cieľom sa úpravou povinného poistenia

občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel okrem iného
vyžaduje, aby poistenie zodpovednosti za ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu na zdraví
spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúce z prevádzky vozidla (čl. 3 ods. 1 Smernice č.
72/166/EHS, čl. 1 Smernice č. 90/232/EHS) a aby bolo zaručené poškodeným osobám, ktoré utrpia ujmu
alebo škodu následkom havárie motorového vozidla poskytnutie poistného plnenia a priame právo na

podanie žaloby proti poistiteľovi zodpovednej osoby, pričom podľa citovaných smerníc za poškodeného
za považuje akákoľvek osoba, ktorá utrpela ujmu alebo škodu následkom dopravných nehôd, oprávnená
na náhradu odškodné, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu alebo ujmu spôsobenú motorovými vozidlami (čl.
1 ods. 2 Smernice č. 72/166/EHS a i Smernice č. 90/232/EHS).

Spoužitímeurokomformnéhovýkladupojmov„náhradaškody,škodanazdraví“vustanoveniachzákona
č. 381/2001 Z. z. (§ 4 ods. 1, § 4 ods. 2, § 4 ods. 4 a § 15 ods. 1) a s prihliadnutím k samotnému účelu
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel,
z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou
motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým

po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie)
peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka - ktorú v širšom ponímaní treba
považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z..

Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka tak

podľa názoru krajského súdu spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti odporcu
v rade 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa uvedeného zákona č. 381/2001
Z. z..

K uvedeným záverom krajský súd viedol aj rozsudok Súdneho dvora vo veci C-22/2012, Katarína

Haasová proti Rastislavovi Petríkovi, Blanke Holingovej. Súdny dvor v tomto rozhodnutí konštatoval, že
„ Pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom
do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu (bod 47 rozsudku), keďže rôznejazykové verzie čl. 1 ods. 1 druhej smernice v podstate používajú pojem „ujma na zdraví“, ako aj pojem
„osobná ujma“, treba sa sústrediť na štruktúru a účel týchto ustanovení a smernice. V tejto súvislosti
treba uviesť, že tieto pojmy dopĺňajú pojem „škoda na majetku“ a pripomenúť, že uvedené ustanovenia

a smernica sa snažia najmä o posilnenie ochrany obetí. Za týchto okolností treba uplatniť extenzívny
výklad uvedených pojmov, ktorý je uvedený v bode 47 tohto rozsudku (bod 49 rozsudku).

Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za
škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami

dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v čl. 1 ods.
2 druhej smernice (bod 55 rozsudku).

V prejednávanej veci by to tak malo byť, pretože podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, majú
osoby nachádzajúce sa v postavení pani U. a jej dcéry v súlade s § 11 a 13 českého Občianskeho
zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca (bod 56

rozsudku).

Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy
patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahu do ochrany
osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu

v pravom zmysle slova (bod 57 rozsudku).

Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11
a 13 českého Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu
povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo

zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice (bod 58 rozsudku). Súdny dvor preto
rozhodol, že čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24.04.1972, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice
Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983, zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu a Rady
2005/14/ES z 11. mája 2005 a čl. 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/
EHS zo 14. mája 1990 sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.“

Krajský súd ustálil, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia nahradiť, patrí aj

nemajetková ujma, ktorú podľa slovenského právneho poriadku možno požadovať v zmysle ust. § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka, preto je tento nárok krytý povinným zmluvným poistením a je v tomto
prípade daná pasívna vecná legitimácia odporcu v rade 2/.

Právo navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy voči odporcom v rade 1/ a 2/ vzniklo z rozličných

právnych dôvodov, preto nejde u odporcov o spoločný záväzok (solidaritu) podľa § 511 ods. 1
Občianskeho zákonníka, preto krajský súd nerozhodoval o ich povinnosti nahradiť priznanú žalovanú
istinu navrhovateľovi spoločne a nerozdielne. Rozhodol však, že v prípade plnenia jedného z odporcov
v rozsahu tohto plnenia zaniká povinnosť plnenia druhého odporcu.

Krajský súd sa vzhľadom na vznesené odvolacie námietky zaoberal aj preskúmaním správnosti výšky
priznaného plnenia. Hoci aktuálna súdna prax i právna teória považujú za náležité občianskoprávne
sankcie za zásah do osobnosti fyzickej osoby (spočívajúci napr. aj v usmrtení blízkej osoby pri dopravnej
nehode), priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, zatiaľ neboli dostatočne jasne ustálené
ani (aspoň) základné medze, v rámci ktorých by sa mala pohybovať výška tejto peňažnej náhrady.

Odvolací súd za základ svojich úvah vzal verdikt Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“)
v prípade Kontrová proti Slovenskej republike. V predmetnom rozhodnutí ESĽP priznal sťažovateľke
nemajetkovú ujmu v sume 25.000 Eur, pričom neoprávneným zásahom (nekonaním štátnych orgánov,
ktoré v konečnom dôsledku viedlo k nezabráneniu trestnému činu) do osobnostných práv pani P. bolo
zasiahnuté usmrtením jej oboch maloletých detí (vo veku 5 a 1 rok).

Krajskýsúdzvolildotknutérozhodnutiezavýchodiskoajztohotitulu,ževkategóriáchnemajetkovejujmy
v rodinných, emocionálnych vzťahoch je prakticky nedosiahnuteľné bližšie vymedzenie všeobecnejších
kritérií. Takmer každá (aj maximálne) racionálna a logická úvaha totiž môže byť interpretovaná rozlične,možno až protichodne, resp. opačne. Napríklad nedá sa nič namietať proti konštatovaniu, že hodnota
usporiadaného rodinného života, resp. hodnota žiaľu, smútku a bolesti pri narušení rodinných vzťahov
úmrtím/usmrtením blízkej osoby je nevyčísliteľná v peniazoch. Uvedené konštatovanie však automaticky

neznamená, že súvisiaca výška náhrady za nemajetkovú ujmu je prakticky z hľadiska hornej hranice
neobmedzená. Rovnako možno z daného konštatovania dedukovať, že nevyčísliteľnosť vedie k záveru
o „nulovom“ základnom východisku.

Ako už bolo uvedené vyššie, náhrada nemajetkovej ujmy priznaná ESĽP v prípade Kontrová za zásah

do práva na súkromie, zahŕňajúce právo na rodinný život, činila 25.000,- Eur. Išlo pritom
o zásah spočívajúci v absolútnom rozvrátení a deštrukcii rodinného života menovanej, nakoľko došlo
k súčasnému usmrteniu oboch (jediných) jej detí; deti boli zastrelené ich otcom, manželom pani P.,
ktorý následne spáchal samovraždu. Použitím hraničného zjednodušenia možno konštatovať, že vo
vzťahu k jednému dieťaťu by sa jednalo o čiastku 12.500 Eur. Krajský súd v pomerovaní s okolnosťami
súdenej veci zohľadnil, že pri dopravnej nehode došlo okrem usmrtenia oboch detí navrhovateľa aj

k usmrteniu jeho manželky, teda došlo k úplnému znemožneniu naďalej napĺňať vzťah ako rodiča
a dieťaťa, tak aj vzťah manžela. Vzhľadom na predložené listinné dôkazy týkajúce sa študijných
výsledkov maloletých detí, ako aj spoločných rodinných fotografií možno ustáliť, že vzťahy v rodine
navrhovateľa boli intenzívne. Zo strany odporcov nebolo preukázaná a ani spochybňovaná pravdivosť
tvrdení navrhovateľa týkajúca sa týchto rodinných vzťahov. Po zvážení všetkých súvislostí krajský súd

za primeranú satisfakciu (pri nezmenenom skutkovom stave veci „len“ na základe odlišnej voľnej úvahy)
považoval výšku nemajetkovej ujmy 45.000 Eur a vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol..

Na záver v časti odôvodnenia týkajúcej sa výšky náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd dáva do
pozornosti rozhodnutie ESĽP vo veci Kontrová c/a Slovenská republika aj v súvislosti s odôvodnením

priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. ESĽP v danej otázke v bode 72 svojho rozhodnutia
konštatovallen:„Súdsadomnieva,žesťažovateľkaurčiteutrpelanemajetkovúujmu.Uskutočniacodhad
na spravodlivom základe, priznáva jej z tohto titulu 25.000 Eur“. Hoci je zrejmé, že funkcia i pozícia ESĽP
je výrazne odlišná od statusu vnútroštátnych všeobecných súdov, aj z citovanej formulácie je zrejmé, že
voľnú úvahu ohľadne výšky nemajetkovej ujmy v prípade zásahu do práva na rodinný život je len veľmi

ťažko zdôvodňovať konkrétnejšími východiskami a závermi, než „odhadom na spravodlivom základe“.
Krajský súd tak nepovažoval za opodstatnenú námietku odporcu v rade 1/, že okresný súd rozhodnutie
o výške priznanej nemajetkovej ujmy riadne neodôvodnil.

Okresný súd v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p. ponechal rozhodnutie o trovách konania na čas po
právoplatnom skončení veci, vo svojom rozhodnutí v zmysle ust. § 224 ods. 4 O.s.p. rozhodne i o trovách
tohto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.