Rozhodnutie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 22, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/462/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226150
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112226150.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: Z., s.r.o., so sídlom I., Z. XX, U.: XX XXX XXX,
zastúpeného L. Z., s.r.o., so sídlom I., M. 4, proti odporcovi: S. republika - A. spravodlivosti S. republiky,
so sídlom I., ŽQ., o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č.k. 12C/360/2012-32 zo dňa 15. apríla 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v

r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 599,30 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Súd prvého
stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného

v čase podania žiadosti, t.j. od 01.06.2010 do 31.05.2011, § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného
poriadku, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 veta druhá a § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov. Uviedol, že podľa citovaných ustanovení sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z titulu
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní poverenia, resp. rozhodnutia exekučného
súdu v 15-dňovej zákonnej lehote od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z

vykonaného dokazovania bolo súdom prvého stupňa zistené, že exekučný súd rozhodol o predmetnej
žiadosti uznesením po 6,84 mesiaca po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty od podania žiadosti a nie v
navrhovateľomtvrdenejlehote10,9mesiaca.Navrhovateľsadomáhalnáhradyskutočnejškodyvovýške
125,- Eur spočívajúcej v nákladoch na správu pohľadávky a nákladoch na urgencie a zisťovanie stavu
konania, no nepreukázal žiadnym dôkazom výšku skutočných nákladov. Okrem toho nebola splnená
zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože

nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený
musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré je možné zahrnúť do náhrady trov
konania exekúcie a došlo by k dvojitému plneniu. Z týchto dôvodov súd žalobu v tejto časti zamietol
ako nedôvodnú. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bol súd toho názoru, že v
prejednávanej veci by stačilo iba samotné konštatovanie porušenia práva a nie sú dôvody na priznanie
náhrady v peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené v § 17 ods. 3 cit. zákona a to hlavne z

dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol v dôsledku trvania exekučného
konania. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou
na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným a tak isto nie je dôvodom k vzniku
insolvencii povinného, pretože obvykle dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho nesolventnosť ešte
v čase pred rozhodnutím v základnom konaní ako aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere.
Navrhovateľ poukazuje na vyvolanie uvedených rizík, avšak je všeobecne známe a počíta sa pri každom

podnikaní s určitým rizikom podnikania. Samotnú situáciu vyvolal sám navrhovateľ aj tým, že z dvoch
možných alternatív v základnom konaní si vybral súkromnoprávny orgán -rozhodcovský súd a dalprednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi ako nositeľmi verejnej moci. Za predpokladu, že by
rozhodcovské súdy postupovali spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe a
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, k danej

situácii by nemuselo dôjsť. Preto súd zamietol žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy. O náhrade
trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov
konania proti neúspešnému navrhovateľovi, pretože žiadnu nežiadal a ani mu žiadna nevznikla.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo

k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm.
a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti
odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne
a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd

o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa
a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na
rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným

sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol
aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako
nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a

zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne
konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy

na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a
rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu,

koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,
ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe
iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v
odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd

bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil
sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktorého tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy

informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd
dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,

ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovejškody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.

Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú

irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebné zrušiť podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a podľa ust. § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie z týchto dôvodov:

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa tento v prejednávanej veci využil možnosť
predpokladanú ust. § 115a ods. 2 O.s.p. v náväznosti na ust. § 200ea O.s.p., pretože hodnota uplatnenej
pohľadávky neprevyšuje sumu 1.000,- eur, preto súd prvého stupňa v zmysle ust. § 156 ods. 3 O.s.p. dňa

08.04.2013 verejne vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania v spojení s ust. § 115a ods. 2 O.s.p.,
podľa ktorého pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ani v drobných sporoch. Miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote (dňa 02.04.2013) s tým,
že účastníci konania na verejnom vyhlásení rozsudku prítomní neboli. Súd rozhodoval vo veci preto
podľa ust. § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania na základe listinných dôkazov navrhnutých

navrhovateľom.

Postup podľa ust. § 115a predstavuje výnimku zo zásady, že súd môže vykonať skutkové zistenia len
tým z dôkazných prostriedkov, ktorými bol vykonaný dôkaz spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Skutkové
zistenia súd preto robí z listín, ktoré predložili účastníci k návrhu, prípadne ktoré si vyžiadal súd na

základe dôkazných návrhov účastníkov. Súd preto môže brať do úvahy listiny, ktoré predložili účastníci
s tým, že ak ich títo nemajú k dispozícii, môže ich zadovážiť súd sám na základe ich návrhu. Z tohto
potom následne vyplýva, že rozhodnutie bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 115a O.s.p. nemožno
založiť na tom, že niektorý z účastníkov nenamietal bremeno tvrdenia, alebo dôkazné bremeno.

Z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že súdny exekútor JUDr. X. D. podal dňa 28.04.2010
na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia vo veci vedenej na jeho exekútorskom úrade
pod sp.zn. EX 1689/10 v prospech navrhovateľa v procesnom postavení oprávneného na základe jeho
návrhu proti povinnému S. K., bytom G. S. XX na základe exekučného titulu a to rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu č.k. SR 16581/09, ktorý vydala Slovenská rozhodcovská, a.s. dňa 05.11.2009,

ktorý sa stal právoplatným dňa 07.12.2009 a vykonateľným dňa 10.12.2009

Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 08.12.2010, č.k. 49Er/991/2010-14 zamietol žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie s tým, že toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 10.01.2011.
K zamietnutiu žiadosti po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia došlo zo strany exekučného súdu z

dôvodu,žerozsudokStálehorozhodcovskéhosúdupriznávaplneniezákonomnedovolenéaodporujúce
dobrým mravom. Exekučný súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe
rozhodcovskej doložky, ktorá má charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky, kedy rozhodca akceptoval
neprimeraný 80% poplatok za poskytnutý úver, 0,25 % denný úrok, čo činí 91,25 % ročne, ktorý považuje
za neprijateľnú zmluvnú podmienku a neprimeranú sankciu. Tiež sa rozhodca nevysporiadal s vylúčením

inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa, čím porušil kogentné predpisy určené na ochranu
spotrebiteľa. Svojím rozhodnutím preto rozhodcovský súd zaviazal povinného na plnenie právom
nedovolené, teda také, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu. Z vyššie uvedeného
je potom zrejmé, že na základe žiadosti súdneho exekútora doručenej na Okresný súd Trenčín dňa28.04.2010 rozhodol Okresný súd Trenčín o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia uznesením zo dňa
08.12.2010, ktoré bolo účastníkom riadne doručené, žiaden voči nemu nepodal opravný prostriedok a
preto toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 10.01.2011.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 27.01.2011, pričom konanie začalo dňa 08.03.2010,
a to zamietnutím žiadosti o udelenia poverenia a preto k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
došlo po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, teda omeškanie predstavuje viac ako 325 dní.

Ako vyplýva z doposiaľ vykonaného dokazovania žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá na pravde. Ako
správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podal na súd žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora
dňa 28.04.2010 a nie v žalobe tvrdeného dňa 08.03.2010 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia
došlo uznesením, ktoré bolo vydané exekučným súdom dňa 08.12.2010 a nie navrhovateľom tvrdeným

vydaním rozhodnutia dňa 27.01.2011.Zároveň však tým, že súd prvého stupňa vo veci nenariadil
pojednávanie, nedal navrhovateľovi možnosť reagovať na rozpory v ním tvrdenom skutkovom stave
uvedenom v návrhu a stave zistenom z exekučného spisu, ktoré sa preukázali ako zásadne odlišné. V
takomto postupe súdu prvého stupňa videl v konečnom dôsledku odvolací súd upretie práva účastníka
konania konať pre súdom, pretože ako vyplýva z vyššie uvedeného, základná premisa tvrdená v

návrhu (nevydanie uznesenia v lehote 325 dní) sa ukázala ako nepravdivá. Ťažko tu potom možno
konštatovať, že by sa malo jednať o zhodné tvrdenie účastníkov. Súd prvého stupňa sa následne nijakým
spôsobom nevysporiadal s tým, či zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v náväznosti na § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v lehote 6,84 mesiaca po uplynutí zákonnej lehoty predstavuje nesprávny úradný
postup súdu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného ku

dňu vzniku škody.
Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postuputak,akotopredpokladáust.§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.. Vnáväznostinavyššieuvedené
je potom nutné ďalej uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať prípadnou nemajetkovou ujmou,

tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. by v prvom rade muselo dôjsť
k nesprávnemu úradnému postupu. V tomto smere je preto čiastočne dôvodná odvolacia námietka zo
strany navrhovateľa ohľadom vnútornej rozpornosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý v časti nároku
týkajúceho sa náhrady nemajetkovej ujmy konštatoval, že v prejednávanej veci by stačilo i samotné
konštatovanie porušenia práva bez toho, aby sa zaoberal samotným základom nároku tak, ako bolo

vyššie uvedené, takže tým, či možno v prejednávanej veci konštatovať nesprávny úradný postup.
Ďalšia odvolacia námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval
vylúčený sudca však dôvodná nie je. Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke
navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo
právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19. októbra 2012 pod sp.zn.

6NcC/117/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Trenčín JUDr. O. D. nie je
vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania
vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil

zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací
súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými
namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že
krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto
okresného súdu.

Okrem toho odvolací súd dodáva, že nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prejednal vec v
neprítomnosti navrhovateľa, odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2
O.s.p., pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil a že o veci rozhodoval
nezákonný sudca a rovnako nie je pravdou ani tvrdenie navrhovateľa, že súd ignoroval žiadosť o
odročenie pojednávania, že súd rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, o tom, že

navrhovateľ žiadal odročenie pojednávania, prípadne, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadne vyjadrenie odporcu sa v spise nenachádza. Preto
žiadna z týchto odvolacích námietok neobstojí.Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového, jedinečnosti daného deja,
ktoré súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný
návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach,

pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch,
ktoré sa z 90% sa nevzťahujú na prejednávaný prípad tak, ako bolo vyššie konštatované.

V konečnom dôsledku však za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj
nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na

spravodlivý proces je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentmi a
návrhmi a to aj s prihliadnutím na zachovanie princípu dvojinštančnosti súdneho konania. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu musí obsahovať náležitosti uvedené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 167
ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.) a súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami,
pričom jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení vysvetlený nielen s poukazom na výsledky
vykonaného dokazovania, zistené rozhodujúce skutočnosti a ustanovenia právneho predpisu, ale tiež s

poukazom na ním prijaté právne závery, z ktorých musí byť zrejmé, akými úvahami sa spravoval, keď
danú vec posúdil podľa určitého ustanovenia právneho predpisu. V odôvodnení rozhodnutia musí súd
spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť svoj postup a dôvody
rozhodnutia, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a
ako ju interpretoval.

Pokiaľtedaodvolacísúdvychádzaztoho,žepredpokladomzisteniazodpovednostizaškoduspôsobenú
nesprávnym úradným postupom je splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný
postup, 2/ vznik škody alebo majetkovej, či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym
postupom a vznikom škody s tým, že súd prvého stupňa sa z tohto pohľadu vecou vôbec nezaoberal,

ako aj v náväznosti na procesný postup súdu prvého stupňa, ktorým bola odňatá možnosť účastníkov
konať pred súdom, nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, len rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a
vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvého stupňa pripojiť si príslušný exekučný spis, nariadiť vo veci

pojednávanie a vo veci opätovne rozhodnúť.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania
(§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný ( § 226 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .