Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 19, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoPr/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615207552
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5615207552.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a
členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej v právnej veci navrhovateľky: Bc. L. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, M. T., zastúpenej JUDr. Martinom Dianiškom, advokátom so sídlom
J. XX, T. T., proti odporcovi: DRUŽBA, s. r. o., so sídlom Hotel Družba - Jasná, Demänovská Dolina,
IČO: 36 017 302, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní odporcu

proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6Cpr/2/2015-40 zo dňa 10.11.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporca j e p o v i n n ý nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania vo výške 87,74 eur a
tieto zaplatiť na účet advokáta JUDr. Martina Dianišku do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou, danou
odporcom navrhovateľke listom zo dňa 30.04.2015, je neplatné, a pracovný pomer medzi

navrhovateľkou a odporcom trvá. Navrhovateľke priznal náhradu trov konania spočívajúcich v trovách
právneho zastúpenia vo výške 643,09 eur, ktoré odporcovi uložil zaplatiť advokátovi JUDr. Martinovi
Dianiškovi v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Podľa okresného súdu vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľka a odporca uzavreli
dňa 28.08.2014 pracovnú zmluvu, na základe ktorej navrhovateľka bola zamestnaná u odporcu ako F&B

manager s miestom výkonu práce Hotel Družba Jasná, Demänovská Dolina. Ďalej prvostupňový súd
konštatoval, že deň nástupu do práce bol dojednaný na 02.09.2014, pričom sa jednalo o pracovný pomer
nadobuneurčitú.Listomzodňa30.04.2015odporcadalnavrhovateľkevýpoveďprenadbytočnosťpodľa
ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Odporca vo výpovedi uviedol, že navrhovateľka
sa stala pre spoločnosť nadbytočnou na základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa o znížení
stavu zamestnancov, s cieľom zabezpečenia zvýšenia efektívnosti práce. Zároveň vo výpovedi odporca
uviedol, že pracovný pomer navrhovateľky sa skončí uplynutím výpovednej doby jeden mesiac,

ktorá začne plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede.
Odporca navrhovateľke nedoručil výpoveď na pracovisku - podľa stanoviska odporcu výpoveď mienil
navrhovateľke doručiť dňa 30.04.2015 na pracovisku konateľ spoločnosti Mark Blitshteyn, pričom
navrhovateľka sa tento deň bez ospravedlnenia na pracovisku nezdržiavala. V nasledujúcich dňoch,
keď navrhovateľka bola na pracovisku, odporca sa jej už nepokúšal túto výpoveď doručiť osobne.
Výpoveď odporca zaslal navrhovateľke poštou - zásielka obsahujúca výpoveď bola odovzdaná na

poštovú prepravu dňa 30.04.2015, pričom poštová zásielka neobsahovala poznámku „do vlastných rúk“.
Navrhovateľzaslalodporkynivýpoveďnaadresujejtrvaléhobydliska-doM.T.,pričommedziúčastníkmi
bolo nesporné, že poštovú zásielku neprevzala osobne navrhovateľka, ale jej sestra W. H. dňa06.05.2015. Sestra navrhovateľku dňa 06.05.2015 telefonicky informovala o tom, že prevzala uvedenú
zásielku, aj o jej obsahu, pričom navrhovateľka uvedenú zásielku prevzala následne od svojej sestry dňa
07.05.2015. Od 07.05.2015 bola navrhovateľka práceneschopná až do nástupu na materskú dovolenku

(termín pôrodu má určený na deň 05.12.2015). Listom zo dňa 14.05.2015, doručeným odporcovi dňa
18.05.2015, navrhovateľka oznámila zamestnávateľovi, že výpoveď jej nebola doručená do vlastných
rúk a že poštovú zásielku prevzala jej sestra W. H.. Podľa okresného súdu v zmysle ustanovenia §
61 ods. 1 Zákonníka práce musí byť písomná výpoveď doručená pod následkom neplatnosti v zmysle
ustanovenia § 38 ods. 1 Zákonníka práce. Navrhovateľka týmto listom oznámila odporcovi, že trvá na

ďalšom zamestnávaní z dôvodu, že jej pracovný pomer sa neskončil a žiadala, aby jej bola prideľovaná
práca podľa pracovnej zmluvy, doplatená mzda/náhrada mzdy v zmysle ustanovení Zákonníka práce.
Zároveň oznámila odporcovi, že je tehotná, k čomu pripojila originál lekárskeho potvrdenia vystaveného
dňa07.05.2015.Oznámením(listinabezdátumu)odporcaoznámilnavrhovateľke,žejejpracovnýpomer
trvá ďalej, a to vzhľadom na jej oznámenie o tehotenstve. V ďalšom odseku sa odporca vyjadril k
mzdovým nárokom navrhovateľky s tým, že na záver jej oznámil, že je povinná pracovať až do „úplného

skončenia pracovného pomeru“.
Vzhľadom na uvedené okresný súd mal za preukázané, že odporca nepostupoval pri doručovaní
výpovede zákonným spôsobom, keď výpoveď zo dňa 30.04.2015 nedoručil odporkyni na pracovisku,
a pokiaľ zaslal výpoveď navrhovateľke poštou, na zásielke nebola vyznačená položka „do vlastných
rúk“. Okresný súd tiež konštatoval, že odporca zavinil, že výpoveď navrhovateľke nebola doručená do

vlastných rúk. Pretože bolo nesporne preukázané, že poštovú zásielku prevzala sestra navrhovateľky,
nebola splnená povinnosť zamestnávateľa doručiť výpoveď zamestnancovi tak, ako to upravuje
ustanovenie § 38 Zákonníka práce. Uvedené pochybenie zamestnávateľa má preto za následok
neplatnosť výpovede ako takej.
Vzhľadom k uvedenému okresný súd konštatoval, že navrhovateľka nesúhlasila s výpoveďou,

postupovala v súlade s ustanovením § 79 Zákonníka práce, keď mu listom zo dňa 14.05.2015 oznámila,
že trvá na ďalšom zamestnávaní. Ďalej dôvodil, že z obsahu spisu vyplýva, že odporca bol na jednej
strane uzrozumený s tým, že ním daná výpoveď nie je platná, ale na druhej strane toto svoje stanovisko
neprezentoval vo vzťahu k navrhovateľke jednoznačným a určitým spôsobom. Listom bez dátumu
oznámil navrhovateľke, že jej pracovný pomer trvá naďalej, ale danú výpoveď neodvolal tak, ako

to je upravené v ustanovení § 61 ods. 4 Zákonníka práce. Navyše, toto oznámenie odporcu nie je
jednoznačné, nakoľko v ďalšom texte odporca uložil navrhovateľke povinnosť „pracovať až do úplného
skončenia pracovného pomeru“. Nie je rozhodujúce podľa okresného súdu, či uvedená veta sa týka
mzdových nárokov, alebo skončenia pracovného pomeru, ale vzhľadom k tomu, že pracovný pomer
bol uzavretý na dobu neurčitú, bola spôsobilá vyvolať v navrhovateľke značné pochybnosti o tom, či

odporca mienil výpoveď odvolať alebo nie. Stanovisko odporcu, že výpoveď v zmysle ustanovenia § 61
ods. 4 Zákonníka práce je možné odvolať iba v prípade, ak táto bola doručená, nie je relevantné. Právne
účinky výpovede danej organizáciou zamestnancovi síce nastávajú až jej doručením zamestnancovi,
ale rozhodujúcim okamihom, keď zamestnávateľ prejaví svoju vôľu takto skončiť pracovný pomer, je
aj odoslanie výpovede poštou (R 21/1975). V konaní bolo pritom nesporne preukázané, že výpoveď

daná odporcom sa dostala do sféry poznania navrhovateľky telefonicky dňa 06.05.2015 a fyzicky dňa
07.05.2015, kedy navrhovateľke odovzdala túto listinu jej sestra. Navrhovateľka nasledujúci deň po tom,
ako sa dozvedela o výpovedi, nastúpila na PN, ktorá trvala až do nástupu na materskú dovolenku.
Navrhovateľka teda nevykonávala prácu podľa pracovnej zmluvy a vzhľadom na nejednoznačný
obsah oznámenia odporcu „bez dátumu“, ktorú listinu odporkyňa prevzala dňa 17.07.2015, mohla

v navrhovateľke spôsobiť pochybnosti o stanovisku odporcu k otázke trvania pracovného pomeru.
Navrhovateľka podľa okresného súdu vyvinula pritom primerané úsilie odstrániť nezrozumiteľnosť tohto
oznámenia odporcu, keď jej právny zástupca kontaktoval telefonicky odporcu (konateľa spoločnosti
Marka Blitshteyna), pričom odporca nebol ochotný sa vecou zaoberať s odôvodnením, že už odpovedal
listom a nie sú potrebné žiadne ďalšie úkony.

Napokon okresný súd ustálil, že neplatnosť výpovede ako takej môže vysloviť iba súd v prípade
podania návrhu na začatie konania o neplatnosti výpovede. Zamestnanec ani zamestnávateľ nemôžu
jednostranne rozhodnúť o tom, či výpoveď je platná alebo nie. V prípade, že zamestnanec namietal
platnosť výpovede a zamestnávateľ, túto argumentáciu uznal, mal postupovať spôsobom upraveným
v ustanovení § 61 ods. 4 Zákonníka práce a odvolať výpoveď. Nakoľko obsah výpovede sa

dostal do sféry poznania navrhovateľky, nesporne k takémuto odvolaniu výpovede by sa vyžadovalo
súhlasné stanovisko navrhovateľky. Takýto úkon však odporca nevykonal, a preto sa navrhovateľka
dôvodne domáhala na súde vyslovenia neplatnosti výpovede. Nakoľko nepochybne výpoveď nebolanavrhovateľke doručená zákonným spôsobom, je táto neplatná. Súd preto návrhu navrhovateľky
vyhovel.
Podľa okresného súdu navrhovateľka mala v konaní plný úspech, a preto jej podľa ustanovenia § 142

ods. 1 O. s. p. patrí náhrada trov konania. Uplatnila si iba trovy konania, ktoré jej vznikli právnym
zastúpením, ktorú výšku vyčíslil právny zástupca navrhovateľky na sumu 735,25 eur. Pričom okresný
súd jej priznal náhradu trov konania vo výške 643,09 eur, keď jej nepriznal náhradu trov konania za úkon
právnej pomoci za písomné vyjadrenie zo dňa 03.11.2015.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, keď namietal, že náhrada
mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru vzniká zamestnancovi odo dňa, kedy
zamestnávateľovi doručil oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní, a to až do času, keď mu
zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, čo ale nie je prípad navrhovateľky, nakoľko navrhovateľke
v pokračovaní v práci nikto nebráni. Naopak, podľa odvolateľa je navrhovateľka povinná pracovať
až do úplného skončenia pracovného pomeru. Poukázal tiež na to, že právne účinky spôsobuje len

doručená výpoveď. Nedoručená alebo nesprávne doručená výpoveď akoby ani nebola daná, a preto
ju nebolo možné v zmysle ustanovenia § 61 ods. 4 Zákonníka práce odvolať a navrhovateľke bolo
zaslané oznámenie o trvaní jej pracovného pomeru. Tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľky o tom,
že kontaktoval telefonicky konateľa spoločnosti práve za týmto účelom, nie je akceptovateľné, nakoľko
prejednávanie tak závažnej veci telefonicky je neprípustné už len z dôvodu, že konateľ spoločnosti

nemohol mať istotu, že ide naozaj o právneho zástupcu navrhovateľky. Poukázal tiež na to, že ich
spoločnosťodzaloženiavroku1997neeviduježiadnezáväzkyapodlžnostitakvočisvojimodberateľom,
ako aj voči zamestnancom a nikdy nebola účastníkom žiadneho sporu v pozícii odporcu a takto to bolo
aj v prípade navrhovateľky, ktorej boli vyplatené aj príjmy, na ktoré nemala nárok. Má za to, že v konaní
bolo preukázané, že navrhovateľke bolo oznámené, že jej pracovný pomer naďalej trvá, a preto náklady

navrhovateľky boli neopodstatnené, úmyselne a neprimerane vynaložené. Rozhodnutie okresného súdu
tak vychádza z nesprávneho posúdenia skutkového stavu.

K podanému odvolaniu sa vyjadrila navrhovateľka. Poukázala na to, že rozhodnutie okresného súdu je
vecne správne. K námietkam odporcu uviedla, že list odporcu bol značne neurčitý a jednoznačne z neho

nevyplýva vyhlásenie odporcu, ako zamestnávateľa o tom, že považuje skončenie pracovného pomeru
za neplatné a preto bol žalobný návrh podaný dôvodne. Namietala tiež, že tvrdenia odporcu uvedené
v odvolaní sú iné ako tie, ktoré uviedol na pojednávaní, hoci mal možnosť pojednávania sa zúčastniť
a svoje tvrdenia preukázať.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O. s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ustanovenia § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v
zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vyvodil správny právny záver.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Krajský súd primárne uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia vyššie citovaného zákonného
ustanovenia, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného
súdu a v podrobnostiach na jeho závery odkazuje. Krajský súd dodáva, že v prípade aplikácie

ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. nie je žiaduce, aby boli zopakované tie vecne správne závery, ktoré
sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu, ako aj správne posúdenie, pretože práve za
použitia ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. je postačujúce, ak vo vzťahu k odvolacím dôvodom sa len na
zvýraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu zdôraznia podstatné a rozhodné skutočnosti a
okolnosti. Uvedený postup a záver krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.

zn. IV. 350/2009 zo dňa 8.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a
odvolaciehosúdunemožnoposudzovaťizolovane,pretožeprvostupňovéaodvolaciekonaniezhľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecnýchsúdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.
Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd použil na daný skutkový stav správne právne

predpisy, tieto aj správne vyložil a jeho závery zodpovedajú obsahu použitých právnych predpisov, a
preto odporcom uvádzané odvolacie dôvody nie sú spôsobilé spochybniť správnosť prvostupňového
rozhodnutia vo vzťahu k vyhodnoteniu skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Odvolací súd
poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na

prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Naopak, rozsudok vyčerpávajúcim spôsobom
zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri výklade aplikácie
právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich
účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je výlučne na

ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov, na ktorých okresný súd založil svoje
meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek protiargumentáciu.
Nakoľko odvolacie dôvody odporcu boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (pokiaľ majú vplyv na vecnú
správnosť v rozhodnutí vo veci samej), tento potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

K odvolacím námietkam odporcu odvolací súdu konštatuje, že sa stotožňuje s argumentáciou
navrhovateľky vo svojom vyjadrení ohľadne dôvodnosti podania žalobného návrhu v tom smere, že
bez ohľadu na obsah nedatovaného listu odporcu (ktorým reagoval na oznámenie navrhovateľky,
adresované voči odporcovi ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní), nemala inú
možnosť, ak považovala výpoveď za neplatnú, domáhať sa vyslovenia neplatnosti predmetnej výpovede

súdom. Okrem toho o obsahovej stránke predmetný list odporcu je aj podľa názoru odvolacieho súdu
neurčitý a nevyplýva z neho jednoznačné vyhlásenie odporcu ako zamestnávateľa o tom, že považuje
skončenie pracovného pomeru za neplatné, a preto nemožno navrhovateľke vytýkať, že podala žalobný
návrh o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru bezdôvodne.
Zároveň odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu čo do výroku o náhrade trov konania,

nakoľko tento zodpovedá zákonu a vykonávaciemu predpisu o priznaní odmeny právnemu zástupcovi
navrhovateľky.

Podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho konania
tak, že navrhovateľka bola úspešná v konaní o odvolaní odporcu proti rozsudku prvostupňového súdu

vo veci samej. Preto odvolací súd uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho
konania vo výške 87,74 eur, a to za vyjadrenie k odvolaniu odporcu v zmysle ustanovenia § 13a ods.
2 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 64,54 eur, ako aj režijný paušál 8,58 eur v zmysle
ustanovenia § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky, vrátane 20 % DPH vo výške 14,62 eur.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.