Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 11, 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/158/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309215702
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Jurkovič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2309215702.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: Y. M., nar. X.X.XXXX, bytom R. J. č. XXX, F. L., za účasti
súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, o vymoženie 336,60
Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Okresného súdu Galanta č. k. 8Er/714/2009-30 zo dňa 30. marca 2012, takto

r o z h o d o l :

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvého stupňa“) exekúciu zastavil a
zároveňzaviazaloprávneného,abysúdnemuexekútorovizaplatilnáhradutrovexekúcievovýške76eur.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g), § 196, § 200, § 203 ods. 1,2,3 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 53
ods. 1 a ods. 4 písm. r), § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 1, 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov, § 1 ods. 2, § 2 zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čl. 3 ods. 1,3 čl. 6 Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vyhláškou Ministerstva Spravodlivosti Slovenskej

republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení vyhlášky č. MS SR
č. 141/2008 Z. z. (ďalej len „vyhláška“), ako aj judikatúrou Európskeho súdneho dvora (napr. rozsudok
C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Noguiera) .
Vecne potom mal zato, že nároky priznané rozhodcovským rozsudkom (exekučný titul), ktorý vydal
rozhodcovský súd majúcim sa vychádzali zo zmluvy o úvere č. 53330741 zo dňa 14.8.2005 uzatvorenej
medzi oprávneným a povinným (prvým ako veriteľom a druhým v postavení dlžníka). Prvostupňový súd

mal za to, že sa v danej veci jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa má aplikovať spotrebiteľské
právo ako aj to, že dojednanie rozhodcovskej doložky uvedenej v bode 17. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré tvoria súčasť predmetnej Zmluvy o úvere je
neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neplatná,
keďže spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva

ho výlučne na vôli dodávateľa. Túto doložku si spotrebiteľ osobitne nedojednával a táto ho núti podrobiť
sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Vzhľadom na to, že zmluva o úvere, na základe ktorej vznikol
exekučný titul obsahuje neprijateľné podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, slovenským
právnym poriadkom ako aj právnym poriadkom Európskeho spoločenstva a ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa., súd prvého
stupňa vyhlásil s poukazom na ustanovenie 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu zastavil.O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 a ods. 2, ako aj vyhlášky
tak, že oprávneného zaviazal, aby súdnemu exekútorovi uhradil trovy exekučného konania v celkovej
výške 76 eur.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní okrem
iného uviedol, zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí
rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci
konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov
rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí

v Slovenskej republike prijatý (§ 1 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ). Taktiež poukázal
na ustanovenie § 7 ods. 1 OSP ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy len vtedy, ak
prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákona prislúcha inému orgánu (v tomto prípade
rozhodcovskémusúdu).Taktiežnamietal,žeexekučnýsúd(súdprvéhostupňa)konalprirevíziirozsudku
rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej

rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné
zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Ďalej namietal, že ak
by aj odvolací súd usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tak
táto je platná. Z textu uzavretej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli že sa
buď v prípade sporu obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd. Nemožno sa teda stotožniť s

právnym názorom konajúceho súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Nejde pritom
o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť,
že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže
byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné
dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len

spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi
podľa názoru oprávneného dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53
ods.4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Taktiež poukazuje na to, že exekučný súd svoje rozhodnutie
založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a
úplne nemožné. Všetky exekučným súdom citované rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie nemajú

všeobecnú záväznosť a to preto, že označujú tých, ktorým sú určené a teda sú záväzné len pre nich (čl.
288 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Taktiež uviedol, že nesúhlasí ani s právnym posúdením
zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa
názoru oprávneného vzhľadom na charakter svojej podnikateľskej činnosti, nie je možné, aby poskytoval
úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jeho činnosť nepatrí do pôsobnosti tohto

zákona. Na podklade vyššie uvedených skutočností oprávnený navrhol napadnuté uznesenie zrušiť.
Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 O.SP) a zistení, že odvolanie
spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O s. p. potvrdil. Toto uznesenie bolo
prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v
znení neskorších zmien a doplnení).
Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom

výkonejudikovanéhoprávavyjadrenéhoexekučnýmtitulom,ktoréhopovahaurčujerozsahmateriálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného
titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť
a možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi. Kým formálna právoplatnosť rozhodnutia je vždy

bezvýnimočná, pretože rozhodnutie je alebo nie je napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom,
materiálna právoplatnosť rozhodnutia z vážnych dôvodov umožňuje výnimky z jeho vykonateľnosti.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení
poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom

pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe
možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu
exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý
charakter - môže ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadneustanovenia ustanovujúce tzv. exekučné imunity a pod. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré
ustanovujúpovinnosťexekučnéhosúduskúmaťajmateriálnusprávnosťexekučnéhotitulu,tedaposúdiť,
či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.

Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. zákona o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „ZoRK“), ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti
aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 ZoRK preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná
exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto

ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v §
40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným
ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho
základe. Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.
Formálnaprávoplatnosťrozhodnutiapodľaustálenejjudikatúryaprávnejteórievyjadruje,žerozhodnutie

nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov a nenastane odkladný (suspenzívny
účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto
právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei
iudicatae),oktoromnemožnoznovakonaťaktorýjezáväznýmedziúčastníkmiavočivšetkýmorgánom.
Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné

riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilnou.
V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre
určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné
neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí teda nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z
nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá

prihliadať, určuje zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takejto vyjadrenej právnej úpravy,
pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými
zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom.
Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného
rozhodnutia súdu (§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Toto ustanovenie v spojení s § 159 OSP

určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd,
ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZoRK.
Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 15 ZoRK. Toto ustanovenie v
sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu
rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej

právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným
vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku
priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v § 45 ZoRK.
Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je tak potrebné na
účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK

oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda
viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do
jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 O.s.p.
(resp. súčasnom § 57 Ex. por.), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo
či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie).
Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto
samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1ods. 1 ZoRK), či

v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť
obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o
plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ
čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného

poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť,
nie je explicitne dané, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného
titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, žeexekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a/
Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že
rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo

neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom
exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f/
Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku
v rozhodnom znení), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod" sa môže týkať

aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd
rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno
exekúciu vykonať.

Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.
Z exekučného spisu vyplýva, že poverenie na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 8016/2009 pre súdneho
exekútoravydalexekučnýsúddňa7.10.2007,keďexekučnýmtitulomjerozhodcovskýrozsudokStáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., pod č. k. SR 05426/09 zo dňa
23.6.2009. Exekúcia bola vedená na vymoženie sumy 3243,63 eur spolu s denným úrokom z omeškania

vo výške 0,25 % denne zo sumy 217,76 eur od 6.1.2009 do zaplatenia, trov predchádzajúceho konania
v sume 117,20 eur a a trov exekúcie. Zo zmluvy o úvere pripojenej v spise bolo zistené, že oprávnený
ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa 5.12.2007 zmluvu o úvere pod č. 2370254, ktorou sa
oprávnený zaviazal, že poskytne povinnému úver a povinný sa zaviazal zaplatiť veriteľovi poskytnutú
sumu zvýšenú o príslušný poplatok. Podľa obsahu zmluvy neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú

Všeobecnépodmienkyposkytnutiaúveru.Zbodu17.týchtopodmienokvyplýva,žeoprávnenýapovinný
sa dohodli na rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov
o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťouSlovenskározhodcovskáa.s.,akžalujúcazmluvnástranapodážalobunarozhodcovskom
súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to

jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu.
Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom
povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.

o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31. 12. 1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a
účinné v období od 1. 1. 2000 do 24. 11. 2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného
zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie
obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi

právamiapovinnosťamizmluvnýchstrán,najmä1.podmienky,ktoréviažupredajvýrobkunaposkytnutie
služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje
predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho
ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v
rozpore s dobrými mravmi. S účinnosťou od 25. 11. 2004 (do 30. 6. 2007) citovaný zákon v § 23a

definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých
prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Nadväzne dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z., ktorý
v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými

podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie

zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 1. 11. 2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007
Z. z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách.Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od
1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období
od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo

alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom

podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31 12.2007,
teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi (uzavretá dňa 7.2.2006), zmluva

o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52
Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou
v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa
Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je
z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi

účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.
Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.

§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb. Námietka odvolateľa, že § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka nie je možné aplikovať na daný právny vzťah, s poukazom na vyššie uvedené preto neobstojí.
Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval
v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v
zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je
spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o

úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné
prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi
spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z. z.
Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv

vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.
Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere
je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3
písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis

derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch.

Odvolací súd berúc zreteľ na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania a požiadavku
Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil
kontrole prednostne rozhodcovskú doložku.
V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované
ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V
ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky vspotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.
S účinnosťou od 1.1.2008 novelou vykonanou zák. č. 568/2007 Z. z. boli citované ustanovenia

Občianskeho zákonníka novelizované nasledovne:
V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 2008 spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa

ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca
demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami.
Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r/ v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v

spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods.
5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa
dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde
uplatní svoje právo. Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná

podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej
zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.
Článok1písm.q/prílohySmerniceRady93/13/EHSz5.4.1993účinnejod 21.4.1993onekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú

zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov

Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa
vyžaduje,abyvýkladvnútroštátnehoprávaboleurokonformný,tedaabysúdvykladalvnútroštátnenormy
vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem
inkorporované.
ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd

je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Súdny dvor Európskej únie vo veci „C-40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina
Rodrigeuez Nougueira“ označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku tiež neprijateľné (vzdialené) miesto
rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv.
Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného

práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a
zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania
sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového
poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje,
prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej

zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený,
nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.
Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú

podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná
rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi. (uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 2. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19).Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, §
53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 ZoRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice - postarať

sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali.
Pokiaľ pri preskúmaní rozhodcovského rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zistí exekučný súd vyššie uvedené nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia zamietne.
V danom prípade v zmysle bodu 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru tvoriacich súčasť
zmluvy o úvere uzavretej účastníkmi dňa 14.8.2005 bola dojednaná rozhodcovská doložka v zmysle

ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská
a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude
vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom

ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný

záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola

dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol

len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému
konaniu.Tátorozhodcovskádoložkanapĺňaznakyneprijateľnejpodmienkyspotrebiteľskejzmluvypodľa
§ 53 ods. 1, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj
keďsitospotrebiteľvýslovneneželá,vprípadeakkonanievyvoládodávateľ(oprávnený).Rozhodcovská
doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade,

ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ a keďže v prejednávanej veci oprávnený (dodávateľ) v zmysle
rozhodcovskej doložky inicioval rozhodcovské konanie, povinný nemal možnosť vyjadriť nesúhlas.
V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná

a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za
použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za
svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa
nedošlo.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná
účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná rozhodcovský
súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť prípadné
spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v

ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.
Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s
cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia
predmetnej zmluvy (ku dňu 14.8.2005) Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené

až novelou účinnou od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych
vzťahov a nároky vzniknuté pred 1. 1. 2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov,
neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1Občianskeho zákonníka za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú
smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.
Keďžepredmetnározhodcovskádoložka,spoukazomnavyššieuvedenúargumentáciu,jeneprijateľnou

zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom
medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich
ZoRK, nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný nulitný,
neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust.§ 41

Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (napr. rozhodnutie NS SR pod
sp. zn. 3 M Cdo 20/2008).
S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.
Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi

odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej
hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o
daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 14 ods. 1, 2 vyhlášky ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu
súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za

jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura. Paušálna suma za každý jednotlivý úkon
exekučnej činnosti je 3,32 eura.
Podľa § 15 vyhlášky paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej činnosti:
a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie,
b) doručenie príkazu na začatie exekúcie,

c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie,
d) doručenie exekučného príkazu,
e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie,
f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní,
g) každé zisťovanie bydliska povinného,

h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného,
i) každé zisťovanie účtu povinného
j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného.
Podľa § 6 vyhlášky odmena za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti je 33,19 eura
za každú takto zexekvovanú nehnuteľnosť.

Odvolací súd preskúmal exekútorom predloženú špecifikáciu trov a k záveru, že súdnemu exekútorovi
prináleží odmena za nasledovné úkony: odmena za získanie poverenia na vykonanie exekúcie v sume
3,32 eur, odmena za doručenie príkazu na začatie exekúcie vo výške 3,32 eur, odmena za doručovanie
upovedomenia o začatí exekúcie vo výške 3,32 eur, t. j. za 4 úkony mu prináleží odmena
vo výške 3,32 eur. Nakoľko súdny exekútor preukázal, že je platcom DPH jeho odmena za 4 úkony

právnej služby sa zvyšuje o 20% DPH teda o sumu 3,32 eur. Súdnemu exekútorovi taktiež s poukazom
na ustanovenie § 6 vyhlášky prináleží odmena za zriadenie exekučného záložného práva vo výške 39,83
eur (33,19 eur + 20% DPH). Súdnemu exekútorovi teda po zaokrúhlení v
zmysle § 26 vyhlášky prináleží odmena vo výške 76 eur, t. j. v takej výške ako mu bola priznaná súdom
prvého stupňa.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu
exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 40 eur, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako
vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a ods. 2 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3 a § 151 ods.

1 OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že v odvolacom konaní
bolaúspešná,atozdôvodu,žesináhradutrovodvolaciehokonanianeuplatnilaanimužiadnenevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.