Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 28, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/470/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244396
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244396.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajču v právnej veci navrhovateľa: J.. Q. V., A. M. T. Č.. XXX,
M. T., zastúpeného FUTEJ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Radlinského č. 2, proti odporcovi: Slovenská
republika - Národná banka Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o náhradu škody,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 10. júna 2013, č.k. 7C
179/2011-516, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia sumy 108.918,20 eur s príslušenstvom, titulom náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) pri vykonávaní bankového
dohľadu nad činnosťou Podielového družstva slovenské investície (ďalej len „PDSI“ alebo „Družstvo“) a
obchodníkascennýmipapiermi(ďalejaj„OCP“)aodporcovinepriznalnáhradutrovkonania.Vykonaným
dokazovaním zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá, čl. 2 ods. 2, 3,
čl. 20 ods. 3, čl. 46 ods. 3, 4 Ústavy SR podľa § 3 ods. 1, § 4, § 9 ods. 1, § 15, § 16 zák. č. 514/2003 Z.z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 415, § 441 Občianskeho zákonníka, §
222, § 223, § 59 Obchodného zákonníka, podľa zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
a investičných službách a dospel k záveru, že činnosť zo strany NBS nemohla založiť nesprávny
úradný postup v spojení s uplatňovaním jeho právomoci vymedzenej zákonom. PDSI je ako Družstvo
spoločenstvom neuzavretého počtu osôb, ktoré sa združili, aby spoločnou činnosťou zabezpečovali
uspokojovanie podnikateľských a s nimi súvisiacich potrieb svojich členov a účelne hospodárili s
majetkom Družstva, je podnikateľský subjekt založený podľa Obchodného zákonníka, ktorý je nositeľom

podnikateľského profitu, ale aj podnikateľského rizika (Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým
osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a
nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá). Družstvu bolo umožnené ako podnikateľovi
vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním právnych úkonov (zmlúv). V súlade s princípom
zmluvnejautonómierovnakéhopostaveniaúčastníkovprávnychvzťahovnavrhovateľdobrovoľnevstúpil
do záväzkového vzťahu s PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzal na
seba práva a povinnosti vyplývajúce z členstva v Družstve v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy

a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa
má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti t.j. do slobodného súkromného rozhodovania
fyzických a právnických osôb. Štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti
družstva(tedaaniDružstvaPDSI)ajehomajetkovoprávnychvzťahov,vktorýchmáDružstvoautonómnepostavenie a jeho vnútorné vzťahy sa spravujú princípmi členskej samosprávy v Družstve v zmysle
stanov Družstva a ustanovení Obchodného zákonníka. Pokiaľ by NBS zakázala činnosť spočívajúcu
v uzatváraní záväzkovo-právnych vzťahov s členmi Družstva (občanmi) a Družstvom, zasiahla by

tým do občiansko-obchodno-právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva,
ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,
pretože by tým obmedzil resp. zmaril ich možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty a realizovať svoje
práva a uplatňovať nároky vyplývajúce z uvedených zmlúv. Konštatoval, že až odo dňa 1.
6. 2010 - od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 Zákona o cenných papieroch č.

129/2010 Z.z. - malo PDSI zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície a až
odvtedy mohla NBS kontrolovať, či PDSI dodržiava schválený prospekt investície, pričom za prípadné
nedodržiavanie tejto povinnosti v období po 1. 6. 2010 bolo možné PDSI sankcionovať. Dovtedy (pred
1. 6. 2010) NBS nemohla PDSI nič prikazovať a nariaďovať a už vôbec nemohla určovať, či a do
akých konkrétnych cenných papierov má PDSI investovať. Odporca nezodpovedá za podnikateľské
rozhodnutia a aktivity PDSI. Za plnenie prospektu investície PDSI zodpovedá predstavenstvo Družstva

ako štatutárny orgán PDSI (pričom žalobu v mene družstva proti členom predstavenstva Družstva o
náhradu škody spôsobenej porušením povinností pri výkone ich funkcie možno podať podľa ustanovení
§ 251 ods. 2 a § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka a proti členom kontrolnej komisie Družstva podľa
ustanovení § 244 ods. 8 v spojení s § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka). Za plnenie Prospektu
investície PDSI nezodpovedal odporca. Uviedol, že v danom prípade PDSI podnikalo na základe

ustanovení Obchodného zákonníka a v zmysle Občianskeho a Obchodného zákonníka vstupovalo
do zmluvných vzťahov s fyzickými osobami (navrhovateľom) a s právnickými osobami (obchodníkom
s cennými papiermi). Nebola preto daná kompetencia NBS zasiahnuť voči PDSI, keďže uzatváranie
vzťahov medzi navrhovateľom (ako členom družstva) a PDSI bolo mimo rámca dozoru NBS. V návrhu
na začatie konania ani počas konania navrhovateľ neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých

by bolo možné vyvodiť, že NBS si neplnila zákonom jej dané povinnosti. Navrhovateľ v snahe dosiahnuť
vyššie výnosy z vložených peňazí si musel byť vedomý, že uzavretie právnych úkonov s PDSI
môže byť spojené adekvátnym rizikom. Uzatvorené právne vzťahy medzi nimi riadne definovali práva
a povinnosti s vkladom spojené, na ktorých pochopenie nebolo potrebné, aby navrhovateľ disponoval
odbornými vedomosťami či skúsenosťami. Konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o

svojich tvrdeniach, a teda nepreukázal základný atribút vzniku škody, a to, že by odporca nesprávne
úradne postupoval. Poukázal na výpoveď svedka (bývalého štatutárneho zástupcu družstva) J.. D. Q.,
ktorý bol zároveň predsedom dozornej rady OCP s tým, že aj prostredníctvom neho malo Družstvo
(čiže aj navrhovateľ ako člen) dostupné všetky informácie o činnosti OCP, a mali zabezpečené priame
dohliadanie na činnosť OCP (vzhľadom na kompetencie dozornej rady Družstva a členov dozornej

rady najmä podľa ustanovení § 197 až § 201 Obchodného zákonníka). Ďalej dospel k záveru, že
nie je daná príčinná súvislosť medzi konaním Slovenskej republiky, zastúpenej NBS a
vznikom v návrhu označenej škody navrhovateľovi, pretože táto nevznikla navrhovateľovi, tým, že vložil
finančné prostriedky do PDSI, ale škoda mu môže vzniknúť jedine v dôsledku neschopnosti PDSI
splniť svoj záväzok z uzavretých zmlúv z dôvodu jeho nepriaznivej finančnej situácie (navrhovateľ

si uplatnil svoju pohľadávku v konkurznom konaní), pričom navrhovateľ žalobu voči PDSI nepodal.
PDSI a jeho dcérske spoločnosti sú podnikateľské subjekty (Družstvá), ktoré vznikli a vyvíjajú činnosť
podľa Obchodného zákonníka (najmä podľa ustanovení § 2 ods. 2 a § 221 až § 260 Obchodného
zákonníka). Navrhovateľ vložil svoje finančné prostriedky do PDSI s plným vedomím toho, že vložením
finančných prostriedkov sa stal členom podnikateľského subjektu - družstva, pričom s členstva sú

spojené určité práva a povinnosti, ktoré sa týkajú okrem iného aj hospodárenia a majetku Družstva.
Za činnosť Družstva zodpovedá a v mene Družstva koná predstavenstvo ako štatutárny orgán, ktorý
riadi jeho činnosť a rozhoduje o všetkých jeho záležitostiach, pokiaľ nie sú zákonom, stanovami
alebo rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu. Členovia predstavenstva sú povinní
vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami družstva a všetkých jej

členov (sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa
predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých
prezradenie tretím osobám by mohlo Družstvu spôsobiť škodu alebo ohroziť jeho záujmy, alebo záujmy
jeho členov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len
niektorých členov alebo záujmy tretích osôb pred záujmom Družstva). Členovia predstavenstva, ktorí

porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu,
ktorú svojím konaním Družstvu spôsobili (Obchodný zákonník ust. § 243a ods. 1 a 2). Navrhovateľ
(ako člen Družstva a ako investor) vedel, že s takouto investíciou je spojené aj riziko a doterajší
(propagovaný) výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona č. 566/2001Z.z. o cenných papieroch a investičných službách). Členská schôdza je najvyšším orgánom Družstva,
prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti Družstva, kontrolujú činnosť
jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a čl. 33 Stanov PDSI. NBS vykonáva dohľad

nad PDSI, ako vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, a to len v zákonom limitovanom
rozsahu vymedzenom ustanoveniami zákona o cenných papieroch a investičných službách. Úrad pre
finančný trh (ktorého kompetencie pri výkone dohľadu prešli od 1. 1. 2006 na Národnú banku Slovenska)
schválil pre Družstvo dňa 21. 3. 2002 Prospekt investície (prospekt je informačný dokument, ktorého
účelom je investorom poskytnúť dostatok informácií pre ich investičné rozhodnutie) podľa § 127 ods.

2 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (právoplatný
dňa 28. 3. 2002), na základe ktorého bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou
verejnej ponuky majetkových hodnôt 10 rokov. Za pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedá
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorého vyhlásenie o tom,
že skutočnosti uvedené v Prospekte investície sú úplné a pravdivé ako aj jeho podpis, ktorý Prospekt
investíciemusíobsahovať.ObsahomProspektuinvestíciejeibazoznamzmlúv,ktorézabezpečujúodbyt

výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje,
čo je povinná náležitosť prospektu podľa § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10 zákona č. 566/2001 Z.z. o
cenných papieroch a investičných službách. Zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách však nepožadoval, aby pri schvaľovaní Prospektu boli predložené samotné zmluvy (požadoval
len ich zoznam) a schválený predmetný Prospekt investície tieto samotné zmluvy nikdy neobsahoval.

Schválenie Prospektu neznamenalo schválenie zmluvy. Schválením Prospektu investície nevznikol
medzi Družstvom a OCP, Prospekt investície neukladá povinnosti tretím osobám (ani obchodníkovi s
cennými papiermi), ale zaväzuje len vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt. Povinnosťou
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo uzatvoriť s obchodníkom s cennými papiermi
zmluvu, ktorá by obsahovala zásady správy portfólia uvedené v prospekte, kontrolovať plnenie zmluvy

a v prípade jej neplnenia vymáhať súdnou cestou splnenie zmluvných záväzkov vyplývajúcich na
prospech členov Družstva (investorov). Družstvo (predstavenstvo a tiež kontrolná komisia) boli povinné
vykonávať svoju činnosť tak, aby si splnilo všetky záväzky voči svojim členom, pričom členovia Družstva,
teda aj navrhovateľ, majú práva a povinnosti spojené s členstvom v Družstve, okrem iného aj
schvaľovať ročnú účtovnú závierku a voliť a odvolávať členov predstavenstva a kontrolnej komisie.

Národná banka Slovenska vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt v zákone č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách len v zákonom
vymedzenom limitovanom rozsahu, a to dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt ustanovených v zákone č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných
službách, teda kontroluje zverejnenie schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky

(ust. § 126 ods. 2 a ust. § 127 citovaného zákona), aktuálnosť prospektu investície počas lehoty
trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt a splnenie povinnosti predložiť pred zverejnením Národnej banke Slovenska na posúdenie
oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. S účinnosťou odo

dňa 1. 6. 2010 bola Národná banka Slovenska oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ
majetkových hodnôt dodržiava schválený Prospekt investície. Národná banka Slovenska nevykonávala
a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, pretože by to bolo nezákonným prekročením jej kompetencií. Družstvo bolo podľa
zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách povinné predkladať Národnej

banke Slovenska polročné a ročné správy o svojom hospodárení, čo aj pravidelne predkladalo. Z
hospodárskych výsledkov, uvedených v týchto správach, nevyplývali indície ani informácie o zhoršenej
finančnej situácii Družstva, ktorá by ohrozila vyplácanie vyrovnávacích podielov či podielov na zisku
jeho členom. Národná banka Slovenska po podaní podnetu Družstvom a oboznámení sa s informáciami
uvedenými v podnete vykonala ihneď v období od 20. 4. 2010 do 6. 5. 2010 u OCP dohľad na

mieste. OCP neposkytoval pre Družstvo investičnú službu riadenie portfólia v zmysle zákona č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, v rámci dohľadu na mieste nepredložil
Národnej banke Slovenska žiadnu dokumentáciu, ktorá by preukazovala, že OCP obhospodaroval
portfóliá tých Družstiev, s ktorými uzavrel zmluvu o riadení portfólia, nepredložil žiadnu dokumentáciu,
ktorá by preukazovala, že vykonával ktorúkoľvek z činností uvedených v čl. I bode 2 zmlúv

o riadení portfólia, nepredložil žiadne pokyny portfólia manažéra, konfirmácie obstaraných obchodov
pre Družstvá, nepredložil zmluvy o kúpe alebo predaji cenných papierov obstaraných pre
Družstvá, výpisy z evidencie majetkových účtov či doklady preukazujúce úschovu a správu cenných
papierov. Zdôraznil, že vlastníctvo členských podielov patriacich jednotlivým členom Družstva zaväzuječlenov Družstva, aby sa aktívne a s dostatočnou starostlivosťou riadne a včas zaujímali o svoje
práva a výkon svojich práv voči Družstvu, pretože inak ich podcenením či zanedbaním sa môžu sami
pričiniť o znehodnotenie alebo nevymožiteľnosť (stratu) svojich majetkových, satisfakčných a iných práv

súvisiacich s Družstvom. Zo skutkových okolností prípadu dospel k záveru, že bol to práve samotný
navrhovateľ (v danom prípade sa jedná o člena Družstva a vzťah člena Družstva k Družstvu a
dodržiavanie stanovených povinností v tomto vzťahu ako prevenčnej povinnosti predchádzať škodám),
ktorý zanedbal prevenčnú povinnosť uloženú mu Obchodným zákonníkom ako členovi Družstva,
a preto musí následky s tým spojené znášať sám. Mal postupovať ako člen Družstva v spolupráci

s ďalšími členmi Družstva s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo
požadovať a zvážiť možnú mieru rizika. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ho podielu viny
nezbavuje. V čase rozhodnutia súdu navrhovateľ nepodal nijakú žalobu o náhradu škody proti PDSI,
proti žiadnemu členovi predstavenstva PDSI, ani proti žiadnemu členovi kontrolnej komisie PDSI aj
keď každý člen Družstva je oprávnený v mene Družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi
predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči Družstvu za ním spôsobenú škodu, každý veriteľ

Družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky Družstva na náhradu škody proti
členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ Družstva nemôže uspokojiť
svoju pohľadávku z majetku Družstva, a ak je na majetok Družstva vyhlásený konkurz, nároky
veriteľov Družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie môže uplatňovať
správca konkurznej podstaty Družstva. Navrhovateľ sa mohol a súčasne mal povinnosť sa presvedčiť

ako člen Družstva o skutočnostiach uvádzaných PDSI, mal sa aktívne, s dostatočnou
starostlivosťou riadne a včas zaujímať o svoje práva (výkon svojich práv) voči Družstvu, nakoľko ich
podcenením či zanedbaním sa sám pričinil o znehodnotenie alebo nevymožiteľnosť (stratu) svojich
majetkových, satisfakčných práv súvisiacich s Družstvom, a pokiaľ sa rozhodol v spornom období
vložiť peňažné prostriedky do Družstva, pretože ponúkalo zhodnotenie vloženej sumy o výnos, ktorý

prevyšoval mnohonásobne úroky poskytované bankami, znamená to, že navrhovateľ mal vedomosť
o tom, aké úroky poskytujú banky. Navrhovateľ svoje finančné prostriedky vložil do Družstva PDSI
a ponechal ich v Družstve PDSI (štandardne ako svoj členský vklad), a bol v danom
prípade v právnom vzťahu s PDSI, či už na základe vloženého členského vkladu, zmenky, prípadne
na základe zmeniek vydaných na výplatu údajných vyrovnacích podielov. S poukazom na ustálený

skutkový stav dospel k záveru, že iba PDSI vznikla povinnosť vrátiť navrhovateľovi finančné prostriedky
v žalovanej výške. A len v prípade, ak by sa navrhovateľ nedomohol svojich pohľadávok proti PDSI,
tak až následne by bolo zrejmé, či mu vznikla alebo nevznikla škoda (a v akej výške). Navrhovateľ vložil
finančné prostriedky do podnikateľského subjektu, ktorým je PDSI. Podľa Stanov PDSI, je Družstvo
spoločenstvom neuzavretého počtu osôb, ktoré sa združili, aby spoločnou činnosťou zabezpečovali

uspokojovanie podnikateľských a s nimi súvisiacich potrieb svojich členov a účelne hospodárili
s majetkom Družstva. S poukazom na zistený skutkový stav dospel k záveru, že v danom
prípade nie sú splnené podmienky na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keďže NBS
vydala relevantné rozhodnutia, pričom neboli zistené ani prieťahy v jej konaní, NBS postupovala v
súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a v súlade so

zákonom o dohľade. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením navrhovateľa v tom, že medzi navrhovateľom
označenou škodou, ktorá sa má rovnať hodnote investovanej sumy (vkladu) do PDSI a navrhovateľom
označeným údajným nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v údajnej nečinnosti NBS, je daná
príčinná súvislosť, a ani v tom, že keby NBS včas zakročila a pozastavila by činnosť PDSI a OCP,
nebol by navrhovateľ svoje peniaze zveril PDSI. Uzavretím právneho úkonu s PDSI, navrhovateľovi

(členovi Družstva) ním označená škoda ešte nevznikla, vznikla mu vymožiteľná pohľadávka voči PDSI
a škoda mu prípadne vznikne až v dôsledku nevymožiteľnosti tejto pohľadávky voči PDSI, pričom táto
skutočnosť t.j. nevymožiteľnosť, nemá príčinnú súvislosť v údajnej nečinnosti NBS, ale vo finančnom
hospodárení PDSI (družstva) v rozsahu jeho predmetu podnikania. Pokiaľ by teda bola zakázaná
činnosť PDSI a OCP tak to samo o sebe ešte neznamená, že pohľadávka navrhovateľa z uzavretých

právnych úkonov by bola uspokojená, práve naopak uložením sankcií by mohla byť táto vymožiteľnosť
ohrozenázdôvodudosahunacelúichpodnikateľskúčinnosť.Štát(Slovenskárepublika)nemôžepriamo
zasahovať do vlastnej činnosti družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo
autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy PDSI sa spravovali v danom čase stanovami Družstva,
ustanoveniami Obchodného zákonníka. Navrhovateľ ako člen Družstva (t.j. podnikateľského subjektu)

neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale
práve naopak, členská schôdza je najvyšším orgánom Družstva, prostredníctvom ktorého členovia
uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti Družstva, kontrolujú činnosť Družstva v jeho orgánov v zmysle
ustanovení Obchodného zákonníka a stanov PDSI. S poukazom na uvedené uzavrel, že navrhovateľnepreukázal svoje tvrdenia, t.j. že NBS porušila svoju povinnosť tým, že neurobila nekonkretizovaný
úkon alebo nevydala nekonkretizované rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, že bola nečinná
pri výkone verejnej moci, že robila zbytočné prieťahy v konaní alebo že vykonala iný nezákonný zásah

do práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Na základe uvedených
právnych záverov mal za to, že v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti štátu
- Slovenskej republiky za navrhovateľom uplatnenú škodu titulom nesprávneho úradného postupu, a
preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa §
142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, keďže mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa jeho
zmeny tak, aby bolo jeho návrhu vyhovené alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205

ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány

verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi,
t.j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal na riadny
výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože nemohol predpokladať, že dohľad nad
Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah
podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom

investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého,
ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že upozornil
Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva, označil za úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade

orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval
záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí
bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom

stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý", keď mu nepatrili ani zákonom
stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými
mohol zabezpečiť dodržiavanie Zákona o cenných papieroch, resp. sankciami k dodržiavaniu zákona
porušujúci subjekt donútiť. Dôvodil, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia §
137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov

o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia
§ 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi, patrili k
povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska. Národná banka Slovenska mala
preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť

ňou vydaných Družstvu (Prospekt investícií vydaný Úradom pre finančný trh a následne pravidelne
kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi, pričom povinný
zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že mala
zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na
činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou

obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu jeho záujmov - ako klientov dohliadaných
subjektov. Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 7C
206/2011 bolo výpoveďou svedka J.. D. Q., E.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku
2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio,
ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.s., ktorá v tom čase

akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky
peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s
obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia
Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany bankyrozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING
a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 %
dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom

predstavenstva alebo konateľom, J.. R. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka s cennými
papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a
investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s., a obchodníkom a napriek tomu, že vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými
papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil Zákon o

cennýchpapierochvoviacerýchpodstatnýchohľadoch.Anipovydanítohtorozhodnutia,okremudelenej
pokuty v sume cca. 10.000,- eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle Zákona o cenných papieroch
a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi tak vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti

ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom
k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto
investíciu mu banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere
neochránila. Poukázal tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s
cennýmipapiermiodňalalicenciunačinnosťaDružstvuzakázalačinnosťvroku2011,potvrdiladlhodobé

porušovanie Zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych
predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30.
5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií, pričom ustálila trvanie jeho neaktuálnosti až od mája
2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom

2010, táto neaktuálnosť siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska
dňa 27. 8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo
prepojené; údaje boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú
nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt

a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli neaktuálne už k 31.12.2006, z
čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128
ods. 1 písm. b/, c/ a h/, § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od
31.12.2006,avšakNárodnábankaSlovenskavočiDružstvuúradnezasiahlaažvmáji2011,kedyčinnosť
Družstva zakázala. Existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,

ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto
návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny
stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť jeho uspokojenia ako veriteľa v konkurznom
konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné
rozvrhovéuzneseniekonkurznéhosúdu(rozsudokNajvyššiehosúduČeskejrepublikyzodňa11.4.2012,

sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je povinný zohľadniť napr. správy ustanoveného
správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žiadna platná právna norma preto neumožňuje
vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemal možnosť vymôcť
plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané
plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie

súkromnoprávnych vzťahov; naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie
vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i Trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to
znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je

subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Z písomného vyjadrenia správcu
konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne
prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych
sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a
iným odporcom. Aktuálny stav konkurzu preto vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu

uspokojiť.Taktiežnamietal,žezozápisnícopojednávanípredprvostupňovýmsúdomvyplýva,želistinné
dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané
spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 31.1.2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že prvostupňový súd vo veci postupoval
maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového

stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických
veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých jej
úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu
prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Na základe
správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci dospel k

správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS
209/2004, I. ÚS 241/2007 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 58/2012).
Dôvodil, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo
na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa. Argumentoval, že navrhovateľ

nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh
proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho
riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Kompetencie Národnej banky Slovenska pri
vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze
vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány

verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich
z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska postupovala v
súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila
žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala

zákonné pravidlá zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade a Zákona o
cenných papieroch. Navrhovateľ mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom
zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo mu byť známe,
že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také

porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom, a ktoré zároveň
patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia §
129 ods. 3 Zákona o cenných papieroch, teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície, a teda až odvtedy

mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený prospekt investície dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia §
127 ods. 4 Zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z.z. stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite

zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície. Podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností,
pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, na rozdiel od
iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto

reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa
ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ Zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené
alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať
taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo

propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie Prospektu investície
Družstva bolo aj voči jeho členom vždy zodpovedné predstavenstvo, ako štatutárny orgán, a to bez
ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola
osobitne zákonom uložená. Odporca uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to,či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia

§ 130 Zákona o cenných papieroch. Tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a
ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s (bývalými)
ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných
ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná
banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov

v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so Zákonom o cenných papieroch,
zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo
vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý poukázal
navrhovateľ, uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu
a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci, pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku

škodyprizodpovednostištátuzaškoduspôsobenúvýkonomverejnejmoci sotázkouzodpovednostných
nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. Teda zodpovednosť
štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát
nemôže zbaviť. Musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a
následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri predpoklady tejto

zodpovednosti za škodu. Navrhovateľovi doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť v
akej výške a kedy mu škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí na
výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak právo
veriteľa (navrhovateľa) voči dlžníkovi sa stane fakticky nevymáhateľným. K námietke navrhovateľa, že
v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani jeden a

pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné
vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.9.2011, v ktorom správca konkurznej
podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a
po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v
neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti

bezriadnehozaznamenaniavúčtovníctve.Pohľadávkynebolipopretézdôvodu,žebybolinedostatočne
zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. K
námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal listinné dôkazy v súlade s ustanovením §
129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto
pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že

súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne
špecifikoval, o aké doklady išlo. V súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 27.2.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne
poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom

a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať.
Je mu známe, že na Okresnom súde Bratislava I. sú proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom
skutkovomaprávnomzákladeavovšetkýchsporochmajúnavrhovateliarovnakéhoprávnehozástupcu.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu a v medziach dôvodov

podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľačl.2ods.2ÚstavySR,štátneorgánymôžukonaťibanazákladeÚstavy,vjejmedziachavrozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods.3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôže nútiť,

aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.Podľa čl. 20 ods.3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.

Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje

zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže
prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým
štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon.
Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom
napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa

vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným
postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená požiadavka
predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj
všeobecná záväznosť práva pre všetkých (orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické osoby) ako aj
jeho dostupnosť (publikovateľnosť) ich adresátom.

Z uvedeného pre účely preskúmavanej veci vyplýva, že NBS mohla realizovať výkon štátneho dohľadu
len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie, ktoré zákon
umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich činnosti, ktorá podlieha
dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im výslovne ukladá zákon. Kompetenciu
orgánu štátu tak nemožno zakladať rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení aj na prípady

v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.

Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď
im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo
im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom

zmluvnej autonómie navrhovateľ dobrovoľne vstúpil do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, jeho
prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzal na seba
práva a povinnosti člena Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje
záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo
forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 1, bod 5

stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.
do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely
preskúmavanej veci, zdôrazniť, že Družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia
je podnikanie alebo zabezpečovania potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z
uvedeného potom vyplýva, že Družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského

rizika a členovia Družstva sa svojimi členskými vkladmi do Družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní
Družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účasti
na Družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe
členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda
štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej

strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je nadobudnutie (zhodnotenie)
vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu
verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie
možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým
sa domáhal zaplatenia náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal
odporca na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v
súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich

základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom orgánov
štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods.2, § 9 ods. 1, § 17 ods.1) v spojení so
zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len "zákon o CP") a

zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom (ďalej len "zákon o dohľade") a
svoje dôvody, pre ktoré návrhu navrhovateľa nevyhovel a neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu
orgánov štátu (NBS) pri výkone dohľadu, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z §
157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé.Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku
súdu prvého stupňa z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2, písm. b/,
c/, d/, f/ O.s.p., keď aniv odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo

dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych
záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným

trhom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasné splnenie tri podmienky, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného
2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

Z dikcie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj nečinnosť
orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany
orgánu verejnej moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej -

zodpovedajúcej právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej
realizujesvojuprávomocvymedzenúprávnymipredpismi,predpokladáaktívnypostuppodľapríslušných
procesných ustanovení, ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania.
Z uvedeného potom vyplýva, že za nečinnosť možno považovať pasivitu zo strany štátneho orgánu bez
toho, aby existovala objektívna zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.

Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie
rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska

zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán
pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie, a že v dôsledku toho je ním
vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za
iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona,

právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné
od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má
rozhodnutie dotýkať.

V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo, ako

vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná banka
Slovenska bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho činnosťou.
Predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo podľa §
135 ods. 2 zákona o CP, v znení účinnom do 10.7.2009, dodržiavanie podmienok ustanovených
povoleniami vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich

vyplývajúceho a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného
vymedzenia rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu podnikania
zapísaného v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním podmienok Prospektu

investície, pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa zákona o CP. Až s
účinnosťou od 1. 6. 2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená zákonom
o CP povinnosť dodržiavania schváleného Prospektu investície (§ 129 ods. 3 zákona o CP v znení
zákona číslo 129/2010 Z.z.), odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej zákonom o
CP vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad a uplatňovať

sankcie. S účinnosťou od 10. 7. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o CP rozšírený predmet
dohľadu NBS voči dohliadaním subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov
o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti, ako aj informáciea podklady
o rizikách a dostatočnom krytí rizík, ktorým sú alebo môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo,ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy
Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp.

vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.

Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia rizík
bola minimálna aj s účinnosťou od 10. 7. 2009, nakoľko v tomto smere zákon o CP; a ani žiadny
iný všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt

žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b) zákona o CP stanovenú
povinnosť upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené
riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

Navyše ani od 10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia

nariaďovaťvyhlasovateľovi-Družstvu,doakýchkonkrétnychcennýchpapierovaleboinýchmajetkových
aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS
v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva, a tým sa
de facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.

So zreteľom na uvedené potom navrhovateľ nedôvodne namieta, že NBS mala, vzhľadom na zistené
nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v
roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 10.7.2009.

Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací súd poukazuje na
zápis z rokovania zo dňa 24. 8. 2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla Družstvu nedodržiavanie
Prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 %
zmenkami jednéhoemitenta. Vnadväznostinauvedenédokladovalpredseda predstavenstvaDružstva
bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva, ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval,

že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, Prospektu
investícií, ako i na dôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo strany
klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie Prospektu investície im
umožňuje rozloženie finančných nástrojov v Družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že sa tam bude
nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta, a keďže je táto avalovaná ďalšími dvoma

spoločnosťami, dochádza k rozloženiu investičného rizika. Vo vzťahu k Prospektu investície, z ktorého
vyplýva, že angažovanosť voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na celkových
aktívach, uviedli, že ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho
investičnej stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať ako
povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie, keď navyše

zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier. Z uvedeného vyplýva,
že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej; v relevantnom
období; zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala s členmi štatutárneho orgánu dohliadaného
subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 Zákona o dohľade č. 747/2004 Z.z. Napokon, ako vyplýva z
obsahu spisu, výsledkom rokovania bolo rozloženie portfólia finančných nástrojov Družstvom do troch

subjektov v súlade so znením schváleného Prospektu investície. V danom čase nemalo Družstvo
zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS nedisponovala právomocou uložiť
mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti, pretože z jeho strany nedošlo k
porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.

Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods. 7 zákona
o CP, keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s cennými papiermi
spravoval a v tomto smere vykonala v dňoch 20.3.2007 - 12.4.2007 dohľad na mieste a v nadväznosti
na výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.8.2007 s členmi predstavenstva Družstva , začala
z vlastného podnetu - listom zo dňa 4.9.2007, vo vzťahu k OCP konanie, výsledkom ktorého bolo

uloženie mu sankcie v podobe pokuty pre porušenie Zákona o cenných papieroch. Pokiaľ v tomto smere
navrhovateľ namietal, že uvedená sankcia bola nedostatočná, a že NBS neprijala žiadne následné
kontrolné alebo významnejšie opatrenia (zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia na činnosť
alebo udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje odvolací súdna to, že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých do úvahy
prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže byť
predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže

by tým došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je
výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným inštančne
nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného prostriedku.

Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú)

správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale
týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať
a posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP. Okrem

toho je potrebné konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnej služby
od 13. 5. 2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povolenie na
poskytovanieinvestičnýchslužieb-riadenieportfóliarozhodnutímdňa22.4.2008anáslednebolamedzi
obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa 2. 6.
2008. S ohľadom na uvedené nemožno vyvodiť záver o zanedbaní dohľadu NBS nad OCP.

Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval podľa §
126 ods.4vspojenís§122ods.4až9 zákonaoCP,vzneníúčinnomdo1.8.2008,vintenciáchktorého
preskúmaval, či Prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri svojom rozhodovaní o žiadosti
o schválenie Prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov

uvedených Prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky a oprávnenosti
osôb podpisujúcich prospekt; v prípade, ak v rámci konania o žiadosti zistil, že údaje v Prospekte
nezodpovedajú skutočnosti, Prospekt neschválil. Jednou z náležitostí Prospektu investície podľa §
128 ods. 1 písm. h) zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho zástupcu vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, že skutočnosti uvedené v prospekte investície sú úplné a

pravdivé. S účinnosťou od 1. 8. 2005 bol upravený dodatok k prospektu v § 125c zákona o
CP, v zmysle ktorého každá nová významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť týkajúca
sa údajov zahrnutých do Prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných papierov,
sa musela uviesť v dodatku k Prospektu, ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu. S
účinnosťou od 1. 1. 2006 prešla kompetencia schvaľovať Prospekt na Národnú banku Slovenska; v

§ 125 ods.2 zákona o CP bola uložená povinnosť schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej
banke Slovenska, ktorá mala pri schvaľovaní prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad
predložených dokladov a ich zrozumiteľnosť (§ 125 ods. 7). Vo vzťahu ku schvaľovaniu dodatku
Prospektu (cenných papierov) bola kompetencia NBS daná ustanovením § 125c zákona o CP s tým,
že na schvaľovanie dodatku sa vzťahoval primerane § 125. Ustanovením § 127 ods. 2 zákona o CP bola

s účinnosťou od 1.1.2006 stanovená právomoc NBS schvaľovať aj Prospekt investície vyhlasovateľa
verejnejponukymajetkovýchhodnôt,zaúplnosťapravdivosťjehoúdajov naďalejzodpovedalštatutárny
zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1, písm.h/). Až novelou zákona
účinnou od 1.1.2009 bola NBS povinná dohliadať aj na aktuálnosť Prospektu investície (§ 127 ods.
4 zákona o CP v znení účinnom od 1.1.2009 v spojení s § 125c ods. 1), pričom povinnosť predložiť

dodatok na schválenie orgánu dohľadu mal štatutárny orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti na uvedené
odvolací súd uzavrel, že navrhovateľ v tomto smere nepreukázal, že sa NBS mala a mohla aj inak, ako
z oznámenia Družstva, dozvedieť o vykonaných zmenách v údajoch schváleného prospektu investície,
napr. z pravidelne jej predkladaných finančných správ; v tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že
dohľad NBS nezahŕňal kontrolu nad správnosťou finančných ukazovateľov Družstva. Rovnako nebolo

ničím podložené tvrdenie navrhovateľa, že nedostatky v aktualizácii údajov Prospektu, mali vplyv na
hodnotenie majetkových hodnôt, resp. že by sankcionovanie Družstva orgánom dohľadu, ovplyvnilo
jeho rozhodnutie zotrvať v Družstve, resp. ďalej investovať do majetku Družstva. Navrhovateľ ničím
nepreukázal, že ku vzniku škody spočívajúcej v nevyplatení mu vyrovnacieho podielu došlo v priamej
a bezprostrednej príčinnej súvislosti s neaktualizovaním údajov Prospektu, resp. že jeho nemožnosť

rozpoznať riziko investície bola zapríčinená zanedbaním dohľadu NBS nad aktualizáciou údajov, resp.
nesankcionovaním Družstva za nesplnenie si v tejto súvislosti jeho povinnosti.O zhoršenej finančnej situácie Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy za
rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30. 4. 2010, avšak už predtým dňa 15. 4. 2010
Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste u OCP

vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 1. 5. 2010. V nadväznosti
na uvedené oznámenie NBS okamžite konala vo vzťahu k OCP, keď u neho vykonala dohľad na
mieste v období od 20. 4. do 6. 5. 2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú
neaktuálnosť údajov uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20. 4. 2010, aby
predložil žiadosť o schválenie dodatku k Prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím

zo dňa 26. 8. 2010 tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k Prospektu investície
bolo zastavené pre nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27. 8. 2010 začala
NBS proti Družstvu konanie o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30. 5. 2011,
ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie Prospektu investície v zmysle §
129 ods. 3 zákona o CP, rozhodnutím zo dňa 21.12.2010 odobrala povolenie obchodníkovi s cennými
papiermi na poskytovanie investičných služieb a dňa 27. 7. 2010 podala trestné oznámenie v súvislosti

s podozreniami o spáchaní trestného činu.

Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 441 Obč. zák. ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.

V tejto súvislosti odvolací sú poznamenáva, že navrhovateľ mal postupovať s priemernou
dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika
spojeného s jeho investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musel byť vedomý

aj vzhľadom na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej
ponuke (§ 129 ods. 1 písm. b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehal na to, že štát v rámci výkonu
dohľadu je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia. Navrhovateľ
preto nedôvodne argumentuje, že bolo porušené jeho právo na legitímne očakávania v tom, že štát bude
vykonávaťdohľadnadfinančnýmtrhomriadne,ažehovpresvedčení otom,žeinvestíciadoPDSInieje

riziková, ochráni pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ho podielu viny nezbavuje.
Navrhovateľ rovnako zanedbal svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti Družstva, keď
svojou účasťou na členskej schôdzi, mohol uplatňovať svoje práva vyplývajúce jej z členstva, a to riadiť
záležitostiDružstvaakontrolovaťčinnosťDružstva ajehoorgánov.Navrhovateľuloženímpeňažných
prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu prevzal na seba určité riziká, a to vrátane rizík

spojených s jeho zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát.

Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením navrhovateľa v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má
rovnať hodnote ním investovanej sumy do Družstva, resp. výške vyrovnacieho podielu a nesprávnym
úradným postupom, spočívajúcim v nečinnosti orgánu dohľadu, je daná príčinná súvislosť v tom, že

kebyvčaszakročilapozastavilbyčinnosťDružstvaaleboOCP,nebolbynavrhovateľsvojepeniazezveril
Družstvu, resp. že by vymohol ním vložené peniaze, resp. vyrovnací podiel. Navrhovateľovi nevznikla
škoda tým, že vstúpil do Družstva a vložil do neho peňažné prostriedky formou členských vkladov alebo
tým, že skôr nevystúpil z Družstva, ale tým, že mu vznikla nevymožiteľná pohľadávka voči Družstvu na
vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda mu vznikne v dôsledku

nevymožiteľnosti tejto jeho pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť, t.j. nevymožiteľnosť, nemá
príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu, ale vo finančnom hospodárení Družstva. Pokiaľ by bola
Družstvu uložená (najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe ešte neznamená, že
pohľadávka navrhovateľa by bola uspokojená.

Nakoľko výkon dohľadu NBS sa nevzťahuje na spory vyplývajúce zo záväzkovo-právnych vzťahov
medzi obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP), nemôže niesť NBS
zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s
cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia a povinnosti
domáhať sa ich riadneho splnenia súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.

Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať
činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.Odvolací súd zhodne s odporcom konštatuje, že nakoľko navrhovateľ nebol v žiadnom právnom vzťahu,
ako člen Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom - vyhlasovateľom
verejnej ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v bezprostrednej a priamej príčinnej

súvislosti s prípadným zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS nad OCP ku vzniku škody na
majetku navrhovateľa.

Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodeného ušlo (ušlý zisk).

Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady
škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,
lebotým,ženebolatátodlžníkomzaplatená,nezväčšilsamajetkovýstav,hocibytobolomožnédôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti

dlžníkovi nie je uspokojené.

V zmysle uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ si navrhovateľ uplatnil pohľadávku v konkurznom
konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže byť v rámci
konkurzu uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň jej uplatnenie

ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky môže
privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko navrhovateľovi škoda (v
podobe nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže mu vzniknúť až po skončení konkurzného
konania, resp. po právoplatnosti rozvrhového uznesenia. V prvom rade si teda navrhovateľ musí
vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si

môže uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo
záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo navrhovateľa na plnenie nebolo a už nemôže
ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno
úspešne domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec
majetková ujma veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky navrhovateľa voči Družstvu, a

to buď v rámci súdneho či konkurzného konania, eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti
zodpovedným predstaviteľom štatutárnych orgánov titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju
funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a
Obchodného zákonníka). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvého
stupňa o tom, že návrh navrhovateľa bolo potrebné zamietnuť aj z toho dôvodu, že bol predčasne

podaný.

V tejto súvislosti odporca dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonných
možností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného

právneho vzťahu. Navrhovateľ sa mylne domnieva, že existencia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi
mu automaticky zakladá vznik majetkovej škody, táto mu totiž nevzniká v okamihu splatnosti jej
pohľadávky voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, respektíve v prípade jeho omeškania so
zaplatením tejto pohľadávky, ale škoda mu vzniká až v prípade, ak sa stalo jeho právo na plnenie voči
priamemu dlžníkovi nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka navrhovateľa,

že zákon číslo 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych
vzťahov a že žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani
vtedy, ak doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je jej povinný dané plnenie vrátiť.

Pokiaľ navrhovateľ argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29 Cdo

4968/2009 zo dňa 11. 4. 2012 vo vzťahu k predčasnosti návrhu, poukazuje odvolací súd na to, že
tento na daný prípad nedopadá, keďže ním bolo judikované v súvislosti s § 3 zákona číslo 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom do 31. 12. 2007, že rozvrhové uznesenie nie je samé o
sebe skutočnosťou rozhodnou pre vznik alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; a teda predmetom judikovanej veci nebolo

posudzovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. V danom prípade tak
odvolací súd považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 2601/2010 zo dňa 25. 8. 2010, ktorý sa v ňom zaoberal nárokom
na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci a v tejto súvislosti vyslovil záver, že nárok nanáhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy,
ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu
povinný plniť, a v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka môže veriteľovi škoda vzniknúť

až vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu, pričom za nedobytnú je
možno pohľadávku považovať až ku dňu, kedy navrhovateľ obdržal plnenie na základe právoplatného
rozvrhového uznesenia bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.

Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2, písm.b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale
jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní.
Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na
takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v
odvolaní namietaná (ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese
dokazovania nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak

je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods.
2 O.s.p.

Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Dôkaz listinou sa vykoná tak, že
predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah;

to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1 O.s.p.).

Námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v súlade s ustanovením §
129 ods. 1 O.s.p., nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, keď zo skutočnosti, že v zápisnici nie je
zachytené, či oboznámenie vykonal súd prvého stupňa prečítaním presne označených listín alebo ich

presne označených častí, nemožno vyvodiť ich procesnú neúčinnosť, resp. ich nevykonanie zákonným
spôsobom. Navyše, ide predovšetkým o listinné doklady predložené samotným navrhovateľom, a preto
mu bol ich obsah známy, dokonca sa na tieto dôkazy odvolával v súvislosti s preukazovaním svojho
nároku, a preto súd prvého stupňa nevychádzal pri svojom rozhodovaní zo žiadnej takej rozhodujúcej
skutočnosti, resp. listinného dôkazu, preukazujúceho také skutočnosti, ktoré by navrhovateľovi neboli

známe, a na ktoré skutočnosti či dôkazy by nebol mohol v konaní patrične, svojimi procesnými návrhmi
a vyjadreniami, reagovať. Napokon navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca, nenamietali v priebehu
pojednávaní, že by na ňom nedošlo k oboznámeniu s listinnými dokladmi, resp. že by došlo
k zaprotokolovaniu tejto skutočnosti v rozpore s faktickým stavom.

S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané
zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol
správne ustálený súdom prvého stupňa a účastníci mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa k
týmto dôkazom vyjadriť (§ 123 O.s.p.).

Súd prvého stupňa k skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v súlade s §
122 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1 O.s.p., a preto v konaní pred súdom prvého stupňa nedošlo k procesnej
vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

So zreteľom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že

NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri
výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa
pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základných práv a ľudských slobôd, a preto z jej strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu a jej postup mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR.

Odvolací súd tak nepovažoval námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľom
uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

Keď teda súd prvého stupňa za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol návrh
navrhovateľa z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodol vecne správne a odvolacísúd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, vrátane výroku o náhrade
trov konania, potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods.
1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže nepodal návrh na
rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1, vety prvej O.s.p. a
ani mu v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.