Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5MCdo/4/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9015898541
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:9015898541.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. J. G., bývajúcemu v U., proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Štúrova č. 2, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp.zn. 10 C/66/2012,
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne zo 4. marca 2015 č.k. 17 C/998/2014-183 a rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica

z 5. augusta 2014 sp.zn. 10 Co/66/2012, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Považská Bystrica (v poradí druhým) rozsudkom z 5. augusta 2014 č.k. 10 C/66/2012-153

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 17 600 € s 5,15% ročným úrokom z omeškania od
vykonateľnosti tohto rozsudku do zaplatenia, žalobu v zostávajúcej časti zamietol a žalobcovi nepriznal
náhradu trov konania (§ 142 ods. 3 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že žalobca ako zákonný sudca
rozhodoval trestnú vec vedenú pred Okresným súdom Trenčín, pod sp.zn. 4T/114/2007. Vyšetrovateľ
PZ - Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Západ - Nitra začal
uznesením ČVS:PPZ- 104/BPK-Z-2009 zo dňa 13. júla 2009 trestné stíhanie za prečin zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona (ďalej len „Tr. zák.“), na
tom skutkovom základe, že doposiaľ neustálená osoba vystupujúca v postavení sudcu Okresného súdu
Trenčín, dňa 30. októbra 2008 v budove Okresného súdu Trenčín, v trestnej veci vedenej na Okresnom
súde Trenčín pod sp.zn. 4T/114/2007 v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech,
do zápisnice z hlavného pojednávania, po poučení o možnosti podať opravný prostriedok v rozpore
so skutočnosťou nadiktoval, že prokurátorka sa k podaniu alebo nepodaniu opravného prostriedku

nevyjadruje, hoci prokurátorka sa jednoznačne vyjadrila, že voči rozsudku podáva odvolanie, a to proti
výroku o vine a treste, čím spôsobil, že oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť bez toho, aby o
podanom odvolaní okresnej prokuratúry rozhodoval Krajský súd v Trenčíne. Po vykonanom dokazovaní
v prípravnom konaní Generálny prokurátor SR žiadosťou zn. VII/2GV126/09-15 zo dňa 11. januára 2010
požiadal ústavný súd SR podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy SR s poukazom na ustanovenie § 231 písm. 1
Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“) a na § 14 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného

súdu SR o udelenie súhlasu na trestné stíhanie sudcu Okresného súdu v Trenčíne - žalobcu z dôvodu,
že je dôvodne podozrivý zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326
ods. 1 písm. a/ Tr. zák., ktorý mal spáchať na tom skutkovom základe, že ako sudca Okresného súdu v
Trenčíne dňa 30. októbra 2008 v budove Okresného súdu Trenčín v trestnej veci na Okresnom súde v
Trenčíne pod č. 4T/114/07 v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, do zápisnice
z hlavného pojednávania po poučení o možnosti podať opravný prostriedok v rozpore so skutočnosťou

nadiktoval, že prokurátorka sa k podaniu alebo nepodaniu opravného prostriedku nevyjadruje, hoci
prokurátorka sa jednoznačne vyjadrila, že voči rozsudku podáva odvolanie, a to proti výroku o vineaj treste, čím spôsobil, že oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť bez toho, aby o podanom
odvolaní okresnej prokuratúry rozhodoval Krajský súd v Trenčíne. Ústavný súd SR na verejnom
zasadnutí dňa 23. júna 2010 odoprel súhlas na trestné stíhanie žalobcu. Rozhodol tak z dôvodu, že

skutok, pre ktorý žiadal generálny prokurátor vydať sudcu na trestné stíhanie, spadá do rozhodovacej
činnosti sudcu v trestnom konaní súdnom. Žiadosť v spojení s jej prílohami podľa ústavného súdu
nesignalizovala dostatočne dôvodný záver (dôvodné podozrenie), že sudca mohol na tam uvedenom
skutkovom základe naplniť všetky znaky skutkovej podstaty prečinu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Uzavrel, že v žiadosti sa generálny prokurátor otázkou

úmyselného zavinenia nielenže vôbec nezaoberal, ale táto ani nevyplynula zo žiadneho vykonaného
dôkazu. Následne vyšetrovateľ PZ - PPZ, ÚBOK, OBPK Západ - Nitra uznesením ČVS:PPZ-104/BPK-
Z-2009 zo dňa 10. decembra 2010 podľa § 215 ods. 1 písm. d/ Tr. por. s poukazom na § 9 ods. 1 písm.
b/ Tr. por. trestné stíhanie zastavil. Žalobca žiadosťou z 19. marca 2011 sa domáhal na Generálnej
prokuratúre SR predbežného prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a žiadal, aby Slovenská republika zastúpená Generálnou

prokuratúrou SR mu uhradila 500.000 € ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré podľa neho
zodpovedá intenzite zásahu do jeho práv. Listom z 29. apríla 2011 oznámila Generálna prokuratúra
SR žalobcovi, že zo strany prokuratúry neboli zistené nezákonné rozhodnutia ani nesprávny úradný
postup a za škodu spôsobenú v trestnom konaní vyšetrovateľom zodpovedá Ministerstvo vnútra
SR. Žiadosťou z 15. mája 2011 sa žalobca domáhal predbežného prerokovania nároku na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom aj na Ministerstve vnútra SR, ktoré tejto žiadosti
písomným stanoviskom zo 7. novembra 2011 nevyhovelo s poukazom na to, že neboli naplnené
základné predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to
existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu. Súd prvého stupňa vyslovil
názor, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

podľa § 6 ods. 1 cit. zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola škoda
spôsobená, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009, kde bolo interpretované toto ustanovenie tak, že nestačí vychádzať
len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť
výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a

účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46
ods. 3 Ústavy SR nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia,
ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať
výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o

začatí trestného stíhania a vzneseniu obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takému rozhodnutiu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvinením, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, tzn. že zanikajú účinky rozhodnutia
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky

trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň to znamená, že podozrenie zo
spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného
stíhania o vznesení obvinenia. Uvedený výklad považoval za potrebné použiť pre prejednávaný prípad,
vyšetrovateľ na základe záväzného pokynu prokurátora začal trestné stíhanie, ktoré bolo následne
právoplatne zastavené. Tým sa trestné (prípravné) konanie skončilo, podozrenie zo spáchania trestného

činu sa nepotvrdilo, ústavný súd odoprel súhlas k trestnému stíhaniu žalobcu z dôvodu, že skutok, pre
ktorý začalo trestné stíhanie spadá do rozhodovacej činnosti súdu a nemôže byt' predmetom trestného
stíhania a žiadosť generálneho prokurátora nebola odôvodnená ani vo vzťahu k dôvodnosti podozrenia
zo spáchania prečinu a týmto je potom daná nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania. Zo
skutkovej vety uvedenej v uznesení o začatí trestného stíhania je osoba podozrivá zo spáchania prečinu

zneužívania právomoci verejného činiteľa celkom zreteľne identifikovaná, pretože sa jedná o osobu v
postavení sudcu Okresného súdu Trenčín, ktorý pojednával vec sp.zn. 4T/114/2007 obvinených R. J. a
spol. a s takto definovaných znakov osoby je takáto osoba celkom jednoznačne poznateľná a konkrétna
a z takto formulovaného uznesenia je bezpochyby zistiteľné, že touto osobou je sudca Okresného súdu
v Trenčíne JUDr. J. G., t.j. žalobca. Táto osoba bola od začiatku orgánom prokuratúry známa, trestné

stíhanie smerovalo proti osobe žalobcu od začiatku, čo vyplýva aj z priebehu prípravného konania, z
výsluchov svedkov a ostatných zadovažovaných dôkazov a napokon zo samotnej žiadosti generálneho
prokurátora o vydanie žalobcu na trestné stíhanie, ktorá po udelení súhlasu ústavným súdom otvorene
smerovala k vzneseniu obvinenia žalobcu. Keďže uznesenie o začatí trestného stíhania bolo zastavené,súd prvého stupňa z týchto dôvodov ustálil, že žalobca má podľa § 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. právo na
náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Považoval za splnené
všetky predpoklady na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy podľa

zák. č. 514/2003 Z.z., t.j. nezákonné rozhodnutie, vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru,
že u žalobcu došlo k značnému zníženiu dôstojnosti a spoločenskej vážnosti, a preto je odôvodnené
priznanie nemajetkovej ujmy. Žalobca je sudcom Okresného súdu Trenčín, pričom zo svedeckých
výpovedíbolopreukázané,žekolegoviažalobcuazamestnanciOkresnéhosúduTrenčínmalivedomosť

o začatí trestného stíhania v súvislosti s osobou žalobcu, dokonca táto téma bola prednesená na porade
zamestnancov súdu a rozprávalo sa o tom medzi notármi, advokátmi, prokurátormi, občanmi mimo
právnickú obec, čo potvrdili svedkovia Mgr. R. J., JUDr. S. F., J. J., JUDr. H. T.. Prihliadol i na to, že
žalobcu ako sudcu, ktorý rozhodoval vo viacerých mediálne známych kauzách pozná verejnosť a je
z médií známy aj ako bývalý hovorca Okresného súdu Trenčín z čoho je zrejmé, že zásah do jeho
cti a vážnosti bol výrazne spôsobilý znížiť vážnosť jeho osoby v spoločnosti, jeho česť a dôstojnosť

ako pred kolegami tak i pred osobami pôsobiacimi v policajnom zbore i pred verejnosťou. Pre záver
o značnom znížení dôstojnosti žalobcu a jeho vážnosti v profesijnej sfére ich spoločnosti poukázal
na to, že svedecké výpovede jednoznačne opísali vnímanie osoby žalobcu v postavení naznačujúcom
trestnú činnosť a je bez pochyby, že takéto vnímanie morálneho profilu osoby žalobcu cez pochybnosti
o jeho čestnosti spôsobili nemajetkovú ujmu medzi kolegami i priateľmi, ľuďmi, ktorí ho poznali z jeho

rozhodovacej činnosti, alebo z médií. Považoval za nepochybné, že hrozba trestného stíhania vyvolala
u žalobcu pocit neistoty zo zabezpečenia rodiny, manželky a detí, v prípade, že by bolo vznesené
obvinenie, mohol mu byť pozastavený podľa § 22 ods. 1 zák.č. 385/2000 Z.z. výkon jeho funkcie, čo
by následne spôsobilo stratu na príjme, na ktorý je odkázaná jeho rodina. Zohľadnil zásady uvedené v
§ 17 ods. 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z. považoval za primerané zásahu do práv žalobcu, že k vyváženiu

následkov neoprávneného porušenia jeho práv dôjde uspokojením nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Viazaný názorom odvolacieho súdu (vysloveným v tejto veci) o aplikácii §17 ods. 4 zák.č. 524/2003 Z.z.
účinného od 1. januára 2013 rozhodol o nemajetkovej ujme vo výške 17 600 € a žalobu v zostávajúcej
časti (nad sumu 17 600 € s príslušenstvom) zamietol. Dodal, že priznanie náhrady vo väčšom rozsahu
neumožňuje novelizované znenie § 17 ods. 4 zák. č. 514/2004 Z.z. účinné od 1. januára 2013.

Na odvolanie žalobcu (v žalobe zamietajúcej časti) a žalovanej (v žalobe vyhovujúcej časti) Krajský
súd v Trenčíne napadnutý rozsudok potvrdil rozsudkom zo 4. marca 2015 sp.zn. 17 Co/998/2014
(§ 219 ods. 1 O.s.p.) a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p.). V odôvodnení k žalovanou uplatnenému
odvolaciemu dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (t.j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) k ustanoveniu § 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z., podľa
ktorého v prípade, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom uviedol, že súd prvého stupňa v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia vykonal systematický aj teologický výklad citovaného zákonného

ustanovenia a vychádzal zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona
ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym
úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, kedy nemožno lipnúť na formálnom zrušení alebo
zmene tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. S
takýmtovýkladomakoajaplikácioucitovanéhozákonnéhoustanovenianazistenýskutkovýstav,ktorýje

nepochybný a jednoznačný, sa stotožňuje aj odvolací súd a v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
poukazuje na správne dôvody súdu prvého stupňa k tejto otázke. K odvolacej námietke žalovanej, že
zodpovednosť štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. môže vzniknúť len obvinenému a
nie osobe, ktorá nemala postavenie účastníka konania a ktorá nebola obvinená, uviedol, že žalobca bol
opodstatnene považovaný za osobu, ktorej v dôsledku nezákonného rozhodnutia vznikla škoda, a preto

má aktívnu legitimáciu v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvého stupňa v
súlade s obsahom spisu konštatuje, že žalobca bol v uznesení o začatí trestného stíhania jednoznačne
identifikovaný tak, že bolo každému zrejmé, že sa jedná o žalobcu. Pre totožný skutok, ako bolo začaté
trestné stíhanie s doslovným označením, bola podaná aj žiadosť na Ústavný súd SR o udelenie súhlasu
na trestné stíhanie sudcu Okresného súdu v Trenčíne s výslovným označením mena, priezviska ako aj

ostatných osobných údajov žalobcu.

Bez podnetu (v zmysle § 243e ods. 4 O.s.p. v spojení s § 35 ods. 2 písm. l/ O.s.p.) podal generálny
prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti obomuvedeným rozsudkom v žalobe vyhovujúcej časti (o povinnosti zaplatiť 17 600 € s príslušenstvom) z
dôvodu, že súdy predmetnú vec nesprávne právne posúdili (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, že
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn. 4 MCdo 15/2009) a obdobné rozhodnutia, na

ktoré sa odvoláva súd prvého stupňa, sa vzťahuje na prípad, kedy zároveň nastali v trestnom konaní
dve skutočnosti, a to : došlo k vydaniu uznesenia o začatí trestného stíhania a zároveň bolo vznesené
obvinenia konkrétnej osobe. Týmto dvojjediným úkonom zo strany orgánov činných v trestnom konaní
(jednorozhodnutie)nastalasituácia,žesazačalotrestnéstíhanieakonkrétnaosobasastalaúčastníkom
konania v pozícii „obvineného“. Následne v prípade, ak obvinený využil riadne opravné prostriedky proti

uzneseniu o vznesení obvinenia a došlo k zastaveniu trestného stíhania, má sa za to, že uznesenie o
začatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvineniasapovažujezanezákonné.Vyššiepopísanásituáciavšak
v prípade žalobcu nikdy nenastala. Žalobca sa nikdy nestal účastníkom trestného konania a nikdy nemal
postavenie „obvineného“. Je teda nesporné, že nie je možné na daný skutkový stav aplikovať závery
vyplývajúce z ustálenej judikatúry týkajúcej sa nezákonného rozhodnutia v rozsahu „začatia trestného
stíhania a vznesení obvinenia“. V trestnej veci na ktorú žalobca v konaní poukazuje bolo vydané len a

výlučne uznesenie o začatí konania vo veci a v zmysle platnej právnej úpravy a ani ustálenej judikatúry
takýmto rozhodnutím nie je možné škodu spôsobiť konkrétnej osobe, a to z dôvodu, že žiadna osoba
sa nestáva účastníkom konania. Súdom vytkol tiež nesprávnu interpretáciu § 17 zákona č. 514/2003
Z.z. pri určení výšky nemajetkovej ujmy. Za neprípustnú považoval takú interpretáciu označenej normy,
ktorá by umožňovala priznať výšku nemajetkovej ujmy za zásah do dobrej povesti v dôsledku obavy z

možného trestného stíhania, ktorá je rovnaká, ako odškodnenie za smrť.

Žalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu poukázal na nerovnosť v postavení, keď odvolací súd
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v rozhodnutí nepripustil a oprávnenie takýto prostriedok
má v zmysle právnej úpravy iba generálny prokurátor, ktorý je v tomto prípade sám účastníkom konania.

Rozhodnutia v napadnutej časti považoval za správne a preto navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení

s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu
alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený
zákon /§ 243f/, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá
proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O.s.p.).

Citované ustanovenie vymedzuje tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve
v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou z týchto

podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou je požiadavka na
ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a treťou
nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami. Všetky uvedené podmienky konania
o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému
prejednaniu mimoriadneho dovolania.

Podľa názoru dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho
prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu
založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, napriek ich uplatneniu nebol úspešný.

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. len vtedy, ak sám
podnecovateľ mimoriadneho dovolania využil všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na
ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, najmä podaním niektorého z opravných
prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov. Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného

zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s
princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom
procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti (viď napr.uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 1996 sp.zn. PL. ÚS 43/95 a 19. júla
2000 sp.zn. PL. ÚS 57/99).

Z uznesenia sp.zn. III. ÚS 331/06 z 19. októbra 2006 vyplýva, že podľa názoru ústavného súdu ochrana
poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha
podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky
na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov alebo takéto právne prostriedky nemala k
dispozícii, prípadne boli tu objektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie. Z tohto zákonného

predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci
svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu

opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z

roku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú
vadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú
dva odlišné právne názory. Vo vzťahu k Slovenskej republike porovnaj judikatúru ESĽP vo veciach
COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 25132/13, body 68,69, 74 a 78 odôvodnenia
rozsudku z 9. júna 2015; DRAFT - OVA a.s. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 72493/10, body

76 až 79, 84 a 86 odôvodnenia rozsudku z 9. júna 2015; PSMA, spol. s r.o. proti Slovenskej republike,
sťažnosť č. 42533/11, body 68 až 71, 78 a 79 odôvodnenia rozsudku z 9. júna 2015.
Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky pri riešení
otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť
a záväznosť, keď pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a

pod sp.zn. PL.z. 3/2015-22 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc
princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity
podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky,
je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom

dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k
dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ Ústavný súd
v tomto stanovisku uviedol, že uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho
poriadku Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných pochybení na
strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237 O.s.p., v zmysle

ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, (...). V prípade existencie
niektorého z už uvedených dovolacích dôvodov má samotný účastník konania k dispozícii mimoriadny
opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré môže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto
mimoriadneho opravného prostriedku procesne neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia
konajúcich súdov, je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len „Ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením
v rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná
nezmeniteľnosť.

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je
povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je
možné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má,

je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka
konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc
vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje
o mimoriadnom opravnom prostriedku.Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych
znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ

ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád
uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované
v § 237 ods. 1 O.s.p. je súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy - teda bez ohľadu
na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že každé dovolanie podané
v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou exekučného konania -

viď § 237 ods. 2 O.s.p.) dáva vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je
spôsobilé podstatne ovplyvniť dotknuté rozhodnutie.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné
prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura

scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby
sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná
a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §

243e až § 243j O.s.p. Ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať
dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie
mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

Z týchto názorov vychádza aj Stanovisko prijaté na spoločnom zasadnutí občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 20. októbra 2015 pod Cpj 41/2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle §
243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku, ktorého práva vete znie : „Procesná prípustnosť
mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená
tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne

a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ (publikované v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015).

Stanovisko sa opiera o názory, ktoré vyjadrili senáty občianskoprávneho, ako aj obchodnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu v rozhodnutiach, ktoré vychádzali zo subsidiárnej povahy mimoriadneho
dovolania a reflektovali závery vyjadrené v aktuálnych rozhodnutiach ESĽP a Ústavného súdu
Slovenskej republiky (rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. septembra 2014 sp.zn. 2 MOber 1/2013, zo
16. júna 2015 sp.zn. 1MObdo 2/2014, z 25. júna 2015 sp.zn. 3 MCdo 18/2014 a 3 MCdo 19/2014, z 10.
septembra 2015 sp.zn. 3MCdo 10/2014, z 10. septembra 2015 sp.zn. 3 MCdo 4/2015, z 18. septembra

2015 sp.zn. 5MCdo 14 /2014).

Stanovisko je, okrem iného, odôvodnené tým, že z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
upravujúcich riadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý
je nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi procesnými

úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo, využil postupne všetky
procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
Pravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade pochybnosti o účinnosti
opravného prostriedku, požaduje využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať,
že povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby

- až po najvyššiu úroveň využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo
aj len potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť v jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí.
Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku
nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex
officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Mimoriadne dovolanie podané na

podnet účastníka konania (teda nie mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom vo veciach
uvedených v § 35 ods. 1 a 2 O.s.p. a tiež nie mimoriadne dovolanie podané na podnet osoby odlišnej
od účastníka konania) nemožno považovať za procesne prípustné, ak účastník konania bol pasívny
v tom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť podať riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoréboli v jeho dispozícii. V prípade, že účastník občianskeho súdneho konania nevyužil sám možnosť
napadnúťrozhodnutiesúduprvéhostupňariadnymopravnýmprostriedkom(odvolanímaleboodporom),
je mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora smerujúce proti tomuto rozhodnutiu procesne

neprípustné. Obdobne je procesne neprípustné mimoriadne dovolanie, pokiaľ je ním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému predtým (neúspešne) nepodal dovolanie ten účastník
konania, na podnet ktorého generálny prokurátor podal neskôr mimoriadne dovolanie.

V stanovisku je tiež poukázané na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že systém opravných prostriedkov

zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6
Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru
vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného
právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou
platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane
tiež zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať

nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad
Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)]. Právoplatnosť rozhodnutia súdu môže byť prelomená
len výnimočne a výlučne iba za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov
(viď Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre
súdny systém”, nie však z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku

2009) alebo iného právneho názoru. ESĽP tieto predpoklady prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov opätovne zdôraznil v rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFT-OVA, a.s. proti
Slovenskej republike, PSMA, s.r.o. proti Slovenskej republike a COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej
republike. Poukázal v nich na svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty
v dôsledku zrušenia právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe

mimoriadnych opravných prostriedkov a pripomenul, že takýto postup je prípustný len za účelom
napravenia podstatných vád konania alebo omylov vo výkone spravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv
na právny systém a nie za účelom zabezpečenia právnej čistoty. ESĽP zastáva názor, že ak súd
nezistí žiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré by odôvodňovali výnimku z princípu právnej
istoty, ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch, nemožno takýto

mimoriadny opravný prostriedok použiť. V označených veciach došlo podľa ESĽP v dôsledku využitia
inštitútu mimoriadneho dovolania k porušeniu práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie, ktoré je
zaručené čl. 6 Dohovoru.

V danom prípade mimoriadne dovolanie smeruje voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré možno

napadnúť dovolaním v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. pre tzv. vady zmätočnosti, predovšetkým spájané s
nesprávnymprocesnýmpostupomsúduvtomzmysle,žepriňomnebolazachovanáprávnymporiadkom
stanovená procedúra prejednania veci zavŕšená súdnym rozhodnutím, a to i s ohľadom na ústavné
garancie o zachovaní práv na súdnu ochranu, ako aj Dohovorom zaručeného práva na spravodlivý
súdny proces. Účastník konania - v rámci takto nastavených limitov daných právnym poriadkom

- má možnosti brániť sa tomu, čo v konaní i rozhodnutí súdu považuje za zmätočné (arbitrárne),
nespravodlivé, nezodpovedajúce zákonu.

Mimoriadne dovolanie neuvádza žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by žalovanej znemožnili podať
dovolanie (§ 236 až § 243d O.s.p.). Z obsahu mimoriadneho dovolania nevyplýva, aby išlo o taký

prípad, kde potreba zrušiť rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad
princípom právnej istoty, resp. že tu ide o zaistenie opravy „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém”, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť náprava „justičného omylu“.
V kontexte okolností tohto individuálneho prípadu a vo svetle vyváženého pohľadu na otázku „vážnosti“
dotknutých práv, ako výnimky odôvodňujúcej prelomenie princípu právnej istoty, sa žiada uviesť, že

mimoriadne dovolanie uvádza ako dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorý je odôvodnený
odlišným právnym názorom, než aký vo veci zaujali konajúce súdy. Generálny prokurátor uvádza právne
argumenty v mimoriadnom dovolaní, ktoré už boli predložené samotnou žalovanou v pôvodnom konaní
(prvostupňovom i odvolacom), a ktoré boli súdmi zodpovedané. Ani z hľadiska zachovania princípu
rovnosti (a rovností zbraní) sa nezdá byť presvedčivým, aby pre rovnaké (a už zodpovedané) právne

argumenty bol žalovanej (oproti žalobcovi) priamo dostupný ďalší prostriedok nápravy založený na
úvahe mimoriadneho dovolateľa, konajúceho v tomto spore za žalovanú.Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva spoločné stanovisko
občianskoprávnehoaobchodnoprávnehokolégianajvyššiehosúdu,zjednocujúcestanoviskoústavného
súdu a judikatúra ESĽP, skúmal na podklade spisu, či žalovaná napadla rozhodnutie odvolacieho súdu

dovolaním, po zistení, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodala, že tu nevyplynuli
žiadne objektívne prekážky, ktoré by využitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v tejto
veci znemožňovali a nezistil také „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré by odôvodňovali výnimku
z princípu právnej istoty, najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako
procesné neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods.

1 písm. c/ O.s.p.).

Úspešný žalobca nepodal návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní; najvyšší
súd mu preto nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní (§243i ods. 2 O.s.p., § 142 ods.
1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.