Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 19, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoE/12/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515203806
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8515203806.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o. Vajnorská 100/A, Bratislava,
IČO: 45 869 464, právne zastúpený JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, Martinčekova 13,
Bratislava, proti povinným 1./ U. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, H. nad H., 2./ D. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, H. nad H., o vymoženie 3 781,77 eura s príslušenstvom, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 2Er 446/2015 - 51 zo dňa 09.12.2015
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie so spresnením, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola
zo dňa 16.07.2015.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. O.. D. G., H..,
Exekútorský úrad Rimavská Sobota EX 7600/2015 zo dňa 16.07.2013 (správne má byť uvedené zo dňa
16.07.2015 - poznámka odvolacieho súdu) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení uviedol, že sa vymáha plnenie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a. s. sp. zn. IA-
A/0913/0181 zo dňa 14.02.2014. Právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného (Poštová
banka, a.s.) a povinnými vznikol na základe zmluvy o úvere č. 2304884089 zo dňa 14.09.2010, ktorá
má spotrebiteľský charakter. Rozhodcovská doložka (článok 10, bod 10.2.2 všeobecných obchodných
podmienok právneho predchodcu oprávneného), ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu vec
prejednať a rozhodnúť predstavuje v danom prípade neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná.
Rozhodcovskú doložku si povinní ako spotrebitelia osobitne nevyjednali a nemali na výber vzhľadom na
jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Uviedol najmä, že exekučný
súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia. Exekučný súd nemá zákonné
oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku.
Postup súdu zasahuje do princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní, lebo účastník konania
nemôže jednoznačne predpokladať, ktoré normy súd v jeho veci bude aplikovať a ktoré dôkazy bude
vykonávať. Ďalej uviedol, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §
37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie
veci, disponuje atribútom právnej záväznosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a je po
uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t.j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Exekučný súd nie
je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie,
ani zmluvu, na základe ktorej bol vydaný. Navyše oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a.s.

bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 93b
Zákona o bankách ukladalo povinnosť bankám ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky. Z tohto
dôvodu oprávnený ako právny nástupca nemal inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom súde.
Oprávnený namietal odňatie možnosti konať pred súdom, lebo exekučný súd vykonával dokazovanie
skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd
v nachádzacom konaní, pričom oprávnený nemal možnosť sa vyjadriť k takto vykonaným dôkazom.
Navrhol zmeniť napadnuté uznesenie a udeliť poverenie na vykonanie exekúcie, alebo zrušiť napadnuté
uznesenie a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho
poriadku.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O. s. p.), vzhľadom
na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávnom právnom posúdení bolo zistiť, či súd
prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Podľa ust. § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia
spotrebiteľskej zmluvy (t.j. k 14.09.2010), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a
zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa ust. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného ku dňu uzatvorenia úverovej
zmluvy (ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona
je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Podľa § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom
fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 2 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej
podnikateľskej činnosti.

Podľa § 2 písm. d) Zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver

a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom.

Právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o úvere (č.l. 10), z obsahu ktorej
vyplýva, že povinní uzavreli zmluvu o úvere (pôžička na bývanie) ako fyzické osoby - nepodnikatelia a
oprávnený (jeho právny predchodca) pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
Je teda nepochybné, že predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, pričom aj zmluvu
uzavretú podľa Obchodného zákonníka možno považovať za spotrebiteľskú. Z tohto dôvodu súd prvého
stupňa správne na posúdenie právneho vzťahu aplikoval ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Navyše v
čase uzatvorenia zmluvy o úvere, t.j. dňa 14.09.2010 povinná v 1. rade uviedla údaj o zamestnávateľovi
a povinný v 2. rade uviedol, že je nezamestnaný. Je pritom zrejmé, že obsah zmluvy si povinní ako
spotrebitelia osobitne nevyjednali a nemali ani možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah.

Vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa samotného oprávnenia exekučného súdu preskúmavať
exekučný titul, ktorým je rozsudok rozhodcovského súdu, odvolací súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo 146/2011, podľa ktorého exekučný súd
je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Rovnaký právny názor je obsiahnutý aj v uznesení Najvyššieho súdu SR zo
dňa 21.11.2012 sp. zn. 6Cdo 207/2011, podľa ktorého už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu
na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie
(iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak
určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práva a povinností, jednak vyjadrenia uloženej
povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi
iným v tom, že jeho právomoc vec prejednávať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy.
Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Iba platná
rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec
prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol
nikdy uzavretý. Obdobne porov. aj uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 6Cdo 143/2011, sp. zn. 2Cdo
245/2010, uznesenia Ústavného súdu vo veciach sp. zn. IV. ÚS 55/2011, sp. zn. IV. ÚS 60/2011 a nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011.

Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá
je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, pričom nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Prvostupňový súd odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebitelia osobitne
nevyjednali a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné
rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje.

Postup súdu bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
V danom prípade zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia súdom prvého stupňa nemalo za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd postupoval podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a preto
následne po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia bude exekučné konanie zastavené v súlade s
ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku. Právne posúdenie neplatnosti rozhodcovskej doložky je v súlade
aj s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.

Uvedeným postupom exekučného súdu nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom účastníkom
konania, ani k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, prípadne práva na súdnu
ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky.

Naopak, dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej na konanie zo zmluvy o úvere je oprávnený
len rozhodcovský súd, je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej

republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je v súlade s ust. §
54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach obsahu spotrebiteľských zmlúv
sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, čo je v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

S oprávneným nie je možné súhlasiť, že išlo o naplnenie § 93b Zákona o bankách, lebo nedošlo
k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej doložky, ktorá bola vopred pripravená na formulárovom
tlačive právneho predchodcu oprávneného. Možnosť voľby povinných neprijať návrh na uzatvorenie
rozhodcovskej zmluvy je len iluzórna, keďže rozhodcovská doložka bola vopred pripravená pre neurčitý
počet klientov. Pokiaľ povinní chceli uzatvoriť zmluvu o úvere, museli bezpodmienečne súhlasiť aj so
všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré obsahovali rozhodcovskú doložku. Odvolacia námietka,
ktorou oprávnený poukazoval na plnenie si zákonnej povinnosti svojho právneho predchodcu v zmysle
§ 93b Zákona o bankách, nebola preto dôvodná.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so
zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími
námietkami.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté
uznesenie ako správne potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. so spresnením, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia bola zo dňa 16.07.2015 (nie zo dňa 16.07.2013), ktorá skutočnosť
nepochybne vyplýva z obsahu spisu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.