Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/370/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234367
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234367.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
v mene ktorej koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich PhD., advokát a konateľ proti odporcovi - Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu
škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.
7C/299/2012-85 zo dňa 24.02.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody vo výške 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 492,35
eur titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (Okresný súd Žilina) v exekučnej
veci vedenej podľa sp. zn. súdneho exekútora EX 13859/2010 (povinný - dlžník F. H., dlžník zo Zmluvy
o úvere č. 5022815). Navrhovateľ tvrdil v návrhu, že okresný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 24.5.2011 (konanie pritom začalo 30.8.2010), a to
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K označenému rozhodnutiu došlo po uplynutí
zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 267 dní. Nesprávny úradný postup orgánu štátu
navrhovateľ videl v nečinnosti, v konaní exekučného súdu s prieťahmi, napriek navrhovateľom podaných
viacerých žiadostí o informáciu o stave konania (dňa 02.07.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010) a
sťažnosti na prieťahy (podané 30.8.2010, 23.11.2010, 25.5.2011) nedosiahol vecný posun v exekučnom
konaní v skoršej lehote. Postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotil za nesprávny, v rozpore s ust.

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010. Pritom v predmetom prípade
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že vydaním rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súd pristúpil až po
veľmi dlhej dobe.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatnil náhradu majetkovej škody v
celkovej výške 125 eur, podľa neho predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených

s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. V dotknutom období
totiž vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, naadministratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojenésvyhotovenímurgenciíadresovanýchexekučnémusúdusumu,napoštovnéatelekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 Eu,r. Poznamenal,

že výšku hmotnej škody stanovil na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že
presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.
Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval tým, že
nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti je takej intenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv.

Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík: neskorým ukončením
procedúry k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii
povinného. On v prípade skorého rozhodnutia exekučného súdu včas a efektívne mohol uskutočniť rad
iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva.
Akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho

zákonných nárokov a základných práv. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp.
u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, hospodársku stratu na strane

navrhovateľa, ale aj na strane ich majiteľov, ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ videl v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutia adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil sumu 492,35 eur,

výpočet tohto nároku alikvótnym pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu vychádza z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR v nálezoch Ústavného súdu (tie v
návrhu konkrétne označil) v prípade priznania finančného zadosťučinenie za konštatované prieťahy
všeobecnými súdmi v jednotlivých konaniach.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu sp. zn.
18Er/4933/2010 (sp. zn. spisu súdneho exekútora EX 13859/10) zistil, že okresnému súdu žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená 26.11.2010, exekučným titulom
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s.
so sídlom Bratislava zo dňa 30.06.2010, sp. zn. SR 05380/10 vo veci oprávneného Pohotovosť, s.r.o.,

Bratislava proti povinnému F. H., o vymoženie pohľadávky 970,58 eur s príslušenstvom. Po doručení
žiadosti o udelenie poverenia exekučný súd v rámci ex offo prieskumu s poukazom na § 45 zákona č.
244/2002Z.z.vspojenís§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvykonalprocesnýúkon,vyzvalvýzvouzodňa
26.11.2010 Stály rozhodcovský súd na predloženie rozhodcovského spisu, prípadne kópie doručenky
potvrdzujúcej doručenie rozhodnutia povinnému. Napokon uznesením č.k. 18Er/4933/2010-26 zo dňa

21.4.2011 súd žiadosť exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol keď v rámci
ex offo prieskumu v spotrebiteľskej veci konštatoval výkon práv oprávneného podľa rozhodcovskej
doložky za nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a za opodstatnené
považoval aplikovať § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd konštatoval nekalosť
rozhodcovskej doložky. Rozhodcovský súd absolútne opomenul aplikáciu príslušných kogentných

vnútroštátnych európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Dojednanie rozhodcovskej
doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá bránila tomu, aby na jej základe bol
vydaný rozhodcovský rozsudok. Navrhovateľ ako oprávnený proti uvedenému rozhodnutiu exekučného
súdu nepodal odvolanie, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 1.6.2011.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z aplikácie ust. § 1 písm. a/, § 3 ods. 1, § 9 ods. 1,
2, § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej
moci pri výkone verejnej moci. Ďalej pri právnom hodnotení vychádzal i z ust. § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku v účinnom znení od 1.6.2010 do 31.5.2011 a od 1.6.2011, z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v účinnom znení od 1.6.2010 do 31.5.2011.

Z vykonaného dokazovania súd mal preukázané, že žiadosť o vydanie poverenia doručená 26.11.2010
bola rozhodnutím okresného súdu zo dňa 21.04.2011 (právoplatnosť nadobudlo 1.6.2011) zamietnutá.
K nesprávnemu úradnému postupu v dotknutom exekučnom konaní nedošlo. V rozhodnom čase boloúčinné ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorom procesná lehota 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie platila pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne

podľa zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, t.j. notárske zápisnice
a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Zákon upravuje túto
výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Táto
výnimka upravená v § 44 ods. 2 bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z.
z. s účinnosťou od 1.6.2010. Zákonom č. 102/2011 Z. z. s účinnosťou od 1.6.2011 bolo zákonné

ust. § 41 ods. 2 písm. d/ doplnené za slovom rozhodnutí o „rozhodcovských súdov“. Vychádzajúc
z dôvodovej správy k predmetnému zákonu čl. II. bod 2 sa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku v znení účinnom pred 1.6.2011 sa týka aj rozhodcovských rozsudkov. Exekučným titulom
v predmetnej exekučnej veci bol rozsudok rozhodcovského súdu, teda lehota 15 dní sa na vydanie
poverenia v danom prípade nevzťahovala. Navyše z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva,
že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Naopak zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá.
Uvedené platilo aj pred 1.6.2010. V exekučnom konaní je exekučný súd zo zákona oprávnený a povinný
preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní (poukaz súdu na rozsudok NS SR zo dňa 26.9.2011 v rozhodnutí 3MCdo

11/2010). Rozhodcovský rozsudok bol vydaný v spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje zvýšená
ochrana spotrebiteľa. Súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia
nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí.

Exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval, jednalo
sa o činnosť súdu priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, preto takúto činnosť nie je možné
považovať za úradný postup s charakterom nesprávnym a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený,
neefektívny. Navyše dĺžku konania od podania návrhu na vydanie poverenia do vydania rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia, pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre vydanie

takéhoto rozhodnutia, v trvaní cca 6 mesiacov nepovažoval súd prvého stupňa za neprimeranú, ktorú
by hodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní. Súhrnne okresný súd dospel k záveru, že nie je právne
dôvodné priznať navrhovateľovi uplatňované peňažné plnenie, majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu na
ním tvrdenom skutkovom základe. Súd nemal za preukázaný základný predpoklad zodpovednostného
vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Navrhovateľ nesplnil už prvú podmienku zodpovednosti odporcu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď v konaní nepreukázal nesprávny úradný
postup. Všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na
nesplnenie prvej základnej podmienky, súd považoval za nadbytočné a nehospodárne vyjadrovať sa
k splneniu ďalších podmienok, a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Pokiaľ sa jedná o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, súd poznamenal, že túto otázku je
možné skúmať len u existujúceho nároku. V danom prípade však nárok navrhovateľa na náhradu škody
preukázaný nebol.

Otázku trov prvostupňového konania okresný súd riešil postupom podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s

§ 151 ods. 1 O.s.p., odporca úspešný účastník právo na náhradu trov konania si neuplatnil, zo spisu mu
trovy nevyplývajú. Z týchto dôvodov odporcovi okresný súd právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Namietal prioritne, že mu

postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatnené.

V konkrétnostiach namietal aplikáciu postupu podľa §101 ods. 2 O.s.p., a na tomto základe prejednanie
veci v neprítomnosti účastníkov. On riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité
dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, nemohol preto súd postupovať podľa §101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie
pred súdom.
Odvolateľ citoval obsahové znenie ustanovenia § 15, § 14 ods. 1, O.s.p. namietajúc vydanie rozhodnutia

nestranným sudcom. On uskutočnil podanie (obsiahnuté v návrhu na začatie konania), ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na
prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach jeho (odvolateľa)
a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto,

že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v
skutkovoaprávnetotožnýchveciach.Tentojehoprávnynázorjepodporovanýirozhodovacoučinnosťou
Krajského súdu v Trnave, napr. v rozhodnutí zo dňa 17.10.2012 sp. zn. 11NcC/46/2012-24 v právne
a skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda. Obdobne
rozhodovali v skutkovo a právne rovnakých veciach Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove.
Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na

nestranný súd, rozhodovanie veci nezákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného
súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I.ÚS 27/98, III.ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva

v Štrasburgu, neobstojí; keď on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca. Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Dôsledok správania súdu kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,

zakladajú porušenie jeho práva na súdnu ochranu (navrhovateľa), osobitne maria jeho možnosť konať
pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.
Okresný súd ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom za

neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že trvá na osobnej
účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na
nestrannom súde.

Navrhovateľ namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení rozhodnutia, nemal možnosť vyjadriť sa ani k
dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie bola porušená
zásada kontradiktórnosti súdneho konania. On ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa pritom neobmedzuje

len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je
z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za
dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu,

že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu.
Odvolateľ poukazoval i na to, že za situácie, keď odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil
písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu
rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b/ O.s.p., skutkovým základom pritom sa mal stať navrhovateľom
tvrdený skutkový stav.

Odvolateľ namietal i nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v otázke hodnotenia
majetkovej, ako i nemajetkovej ujmy. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, rovnakoje tomu tak i v prípade chýbajúcich dôvodov pri záveroch o nepreukázaní nemajetkovej ujmy. On
hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške
majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, súd

však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, jeho (navrhovateľa) nepoučil
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Na jednej strane súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody,

preto rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval
ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.
Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. Práve
všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa, nerešpektovanie
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom

v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil súd v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p., a vec správne

právne aj posúdil. Rozhodnutie okresného súdu po obsahovej stránke zodpovedá požiadavkám
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa dáva účastníkom konania
relevantné odpovede na všetky skutkové a právne významné otázky na základe ktorých súdenú vec
uzavrel.

Za rozporuplné vyhodnotil krajský súd odvolací argument navrhovateľa, ktorým namietal nestrannosť
súdu a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná
sudkyňa JUDr. Gabriela Dúbravková, ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie, uznesením
nadriadeného súdu - Krajského súdu v Žiline č.k. 8NcC/151/2013-24 zo dňa 8.3.2013 z prejednania
a rozhodovania veci vylúčená nebola. Označené uznesenie nadriadeného súdu právnemu zástupcovi

navrhovateľa súd doručil dňa 23.4.2013. Ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu neexistuje teda
rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa JUDr. Gabriela Dúbravková (ktorá vec prejednala a meritórne
aj rozhodla) mala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania veci, naviac námietka navrhovateľa v
odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom
štádiu rozhodovania o jeho odvolaní.

Navrhovateľ na meritórne pojednávanie bol riadne predvolaný. Predvolanie na pojednávanie konané
dňa 24.2.2014 právny zástupca navrhovateľa prevzal 27.1.2014. V uvedený deň mu súd doručoval i
písomnévyjadrenieodporcuknávrhunazačatiekonania.Jejednoznačné,ženavrhovateľovisúdvytvoril
procesný priestor, aby v dostatočnom časovom predstihu sa mohol pripraviť, argumentovať, zúčastniť sa

pojednávania, navrhovateľ disponoval i s vecnými argumentáciami odporcu, ktorý odporca v písomnom
vyjadrení k návrhu na začatie konania prezentoval. Bolo na navrhovateľovi, či súdom vytvorený
a umožnený procesný priestor zúčastniť sa pojednávania, priamo na pojednávaní argumentovať,
navrhovať dôkazy, resp. vyjadrovať sa k argumentáciám protistrany, využije alebo nie. Tým, že
navrhovateľ sa meritórneho pojednávania nezúčastnil, sám sa o túto možnosť obral a napokon

navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní (ani jeho právny zástupca) písomne neospravedlnil, nežiadal
ani z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.Z pohľadu konštatovanej hore uvedenej procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky
podmienky, aby vec v neprítomnosti účastníkov prejednal postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vo
veci aj meritórne rozhodol.

Súd prvého stupňa v dôkaznom konaní vychádzal prioritne z procesného návrhu navrhovateľa na
vykonanie dokazovania, ktorý uviedol v návrhu na začatie konania, podstatným a prioritným dôkazom
bol obsah exekučného spisu, ktorý okresný súd pre účely súdneho konania pripojil, oboznámil sa s
jeho obsahom. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou

v spise sp. zn. 18Er/4933/2010 (sp. zn. súdneho exekútora EX 13859/2010). V dôvodoch rozhodnutia
okresný súd dáva účastníkom konania odpovede na otázky, z ktorých vychádzal. Uviedol, ktoré
ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec aplikoval. Právny záver okresného
súdu opierajúci sa aj o ustanovenia Exekučného poriadku, konkrétne o § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.5.2011 a od 1.6.2011 má svoj zákonný rámec. V zmysle označených
ustanovení totiž viazanosť exekučného súdu lehotou 15 dní na vydanie poverenia od doručenia žiadosti

súdneho exekútora platí iba v prípade pozitívneho záveru, t.j. v prípade, ak exekučný súd poverenie
pre súdneho exekútora vydá. Exekučný súd lehotou 15 dní nie je viazaný v prípade, ak žiadosť
súdneho exekútora na vydanie poverenia zamietne, ako sa to stalo i v súdenej veci. K zamietnutiu
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia došlo na základe ex offo prieskumu exekučného súdu
v štádiu exekučného konania, tento procesný postup je prípustný, keďže predmetom prebiehajúcej

exekúcie, ale i rozhodcovského rozsudku (exekučný titul) bola spotrebiteľská vec a v takomto prípade
exekučnému súdu prislúcha právomoc i v štádiu vedenej exekúcie podrobiť súdnemu prieskumu, či
exekučným titulom nie je priznané oprávnenému neprijateľné plnenie, resp. plnenie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi, resp. či mal rozhodcovský súd právomoc na vydanie exekučného titulu vzhľadom na
obsah rozhodcovskej doložky. Napokon dôvodom zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia

bola materiálna nevykonateľnosť exekučného titulu, nekalá povaha rozhodcovskej doložky a na tomto
základe konštatovaná neexistencia právomoci rozhodcovského súdu na vydanie rozhodnutia.

V meritórnom rozsudku okresný súd nerozhodoval o procesnom návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., takýto procesný návrh navrhovateľ ani neuplatnil. Z tohto

dôvodu sa javí odvolacia argumentácia navrhovateľa ako účelová a ničím nepodložená. Obdobne
za ničím nepodložený zhodnotil odvolací súd odvolací argument navrhovateľa, keď vytýkal súdu
ignorovanie jeho žiadosti o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Takúto
žiadosť navrhovateľ u prvostupňového súdu si ani neuplatnil. Rozsah a obsah vykonaného dokazovania
si okresný súd neustále svojvoľne a sám, ale vychádzal z obsahu exekučného spisu, ktorý navrhovateľ

v návrhu na začatie konania označil. Neexistoval dôvod pre rozhodovanie rozsudkom pre zmeškanie.
Ako z obsahu spisu vyplynulo, odporca sa k návrhu písomne vyjadril, jeho písomné vyjadrenie súd
právnemu zástupcovi navrhovateľa aj doručil, navyše v konaní bola konštatovaná neopodstatnenosť
návrhu navrhovateľa

Zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup je zodpovednosťou objektívnou. Zákon č. 514/2003
Z. z. v účinnom znení do 31.12.2012 vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok
tohto zodpovednostného vzťahu. Stačí, ak nie je splnená jedna zákonom vyžadovaná podmienka, už nie
je naplnený zodpovednostný vzťah štátu. V súdenej veci nebol splnený primárny základný predpoklad
zodpovednostného vzťahu. Správne konštatuje okresný súd, že neexistoval nesprávny úradný postup,

tento záver potom následne má za následok nadbytočné skúmanie ďalších zložiek zodpovednostného
vzťahu, či už otázku vzniku a výšky škody, otázku príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom. Uvedený záver je jednoznačne opodstatnený aj pri hodnotení nároku navrhovateľa
vo vzťahu k požadovanej nemajetkovej ujme.

V súvisiacom výroku o trovách prvostupňového konania rozhodovanie okresného súdu má oporu v §
142 ods. 1 O.s.p..

Podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov
odvolacieho konania krajský súd nepriznal, navrhovateľ v odvolacom konaní úspech nemal, odporca -

úspešná procesná strana si trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.