Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 14, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Co/54/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212737
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912212737.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Drahomíry Dibdiakovej, členiek senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej
veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zast. AK Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, menom
ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát proti odporcovi Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a o návrhu na prerušenie konania, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 9C/159/2012-46 zo dňa 27. apríla

2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 9C/159/2012-46 zo dňa 27. apríla 2015 p o t v r d
z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím zamietol okresný súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania a na
zaplatenie sumy 2262,48 Eur ako majetkovej škody a sumy 532,50 Eur ako nemajetkovej ujmy
spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone

verejnej moci. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ podal návrh na zrušenie nariadeného pojednávania,
odôvodňujúc ho objektívnym porušením zásady nestrannosti súdu a sudcu a súčasne navrhol prerušiť
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
O. s.p.) do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti,
predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd.

Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že o námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom rozhodol
Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý zákonného sudcu v prejednávanej veci z konania nevylúčil.
Samotná skutočnosť, že navrhovateľ nie je s týmto rozhodnutím spokojný, v dôsledku čoho podal
sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky, nie je dôvodom na prerušenie konania.

Okresný súd neprihliadol ani na návrh navrhovateľa na prerušenie konania do skončenia konania

o prejudiciálnej otázke, ktorú položil Okresný súd Prešov v konaní č. k. 7C/6/2010 Súdnemu dvoru
Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.Prerušenie konania podľa tohto ustanovenia je fakultatívnym prerušením konania, preto súdu nevzniká
povinnosť konanie prerušiť, pokiaľ sa mu na základe skutočností vyplývajúcich zo spisu prerušenie
konania nejaví ako nevyhnutné, preto oba návrhy na prerušenie konania zamietol.

K nároku navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom okresného súdu ako súdu exekučného v odôvodnení uviedol, že
podmienkou pre jeho uplatnenie na súde je aj žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, ktorú síce navrhovateľ doručil odporcovi, avšak táto nebola v čase podania návrhu na súd ním

ešte prejednaná, a teda navrhovateľ nepostupoval tak, ako to vyplýva z § 16 zák.č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zák.č. 514/2003 Z.z.).

Tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívajúcom v tom, že
nebola dodržaná zákonná lehota 15 dní na vykonanie úkonu alebo vydanie rozhodnutia nepovažoval

za správne.

Zo strany exekučného súdu nedošlo k zbytočným prieťahom od doručenia žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do zamietnutia žiadosti tak, ako to navrhovateľ tvrdil, čo okresný súd zistil z
priloženého exekučného spisu, pretože exekučný súd postupoval v súlade s § 44 ods.2 EP. Poukázal aj

na to, že navrhovateľ nepreukázal jeden zo základných predpokladov vzniku nároku poškodeného na
náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorý spočíval v nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu
pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože s
poukazom na § 44 ods.2, posledná veta Exekučného poriadku (ďalej EP) súdna prax ustálila, že lehota
15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd pre

rozpor žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom uznesením žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne. Tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom
postupe exekučného súdu spočívajúcom v tom, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie úkonu
alebo vydanie rozhodnutia nie je preto správne, keďže žiadna lehota pri takomto postupe exekučného
súdu zákonom stanovená nebola, preto ňou nemôže byť súd viazaný.

V prejednávanej veci nebola žiadnym príslušným orgánom konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia
exekučného súdu a ani prieťahy v konaní, preto z tohto dôvodu, ale ani z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ktoré malo spočívať v prekročení zákonom určeného rozsahu
prieskumu rozhodcovského rozsudku tvrdeného navrhovateľom nie je možné požadovať náhradu škody

a nemajetkovej ujmy.

Ohľadom navrhovateľom tvrdeného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa
žiadnasťažnosť,aninerozhodovalÚstavnýsúdSR,vdôsledkučohonebolisplnenézákonnépodmienky
pre konanie o nároku na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. V tejto súvislosti poukázal

na judikatúru súdov SR, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má za následok
porušenie základného práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 Ústavy SR,
resp. na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru.

Aj keď okresný súd pripustil, že pri rozhodovaní exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora do jej

rozhodnutia uplynula dlhšia lehota, stalo sa tak z dôvodu, že súd preskúmaval exekučný titul, ktorým
bol rozhodcovský rozsudok, bol nevyhnutný širší a časovo náročnejší prieskum, pričom jeho postup
sťažilo nadmerné množstvo rovnakých návrhov a žiadostí podaných na konajúci súd navrhovateľom,
kedy musel každý jeden návrh kvalifikovane posúdiť, čo nie je možné podľa názoru okresného súdu
považovať za zbytočné prieťahy v konaní.

Pokiaľ odporca v písomnom vyjadrení vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa, okresný súd
sa touto námietkou nezaoberal, keďže návrh zamietol z iných dôvodov.

S rozhodnutím okresného súdu sa neuspokojil navrhovateľ a podal proti nemu odvolanie. V odvolaní

poukázal na tú skutočnosť, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., keď sa mu
ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods.2 písm.a/
O.s.p. v spojení s § 221 ods.1 písm.f/ O.s.p., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, keď
rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám podľa § 221 ods.1 O.s.p., keď súd prvého stupňa nesprávnevec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Namietal tiež, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho
zástupcu napriek tomu, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody s predložením
listiny, ktoré tieto preukazovali. Podľa jeho názoru nemohol okresný súd postupovať podľa § 101 ods.2
O.s.p. a ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Poukázal na tú skutočnosť, že žiadal o prerušenie konania, čo okresný súd neakceptoval a nariadil
pojednávanie. Neakceptoval ani jeho žiadosť o zrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Tá okolnosť, že krajský súd neprihliadol na ním uvádzané
dôvody, ktoré vylúčenie sudcu z prejednávania tejto veci odôvodňovali nič nemení na tom, že v jeho
očiach, a objektívne v očiach verejnosti, nie je možné takéhoto sudcu považovať za nestranného. Tvrdil
preto,ževkonaníbolomožnéuskutočniťlentakéúkony,ktorénepripúšťajúodklad,pričompojednávanie

súd vo veci odložiť mohol. Z dôvodu jeho neprítomnosti na pojednávaní sa nemohol vyjadriť k tvrdeniam
odporcu, z ktorých okresný súd pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na
ktorých založil svoje rozhodnutie. Z týchto dôvodov preto došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti,
jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti navrhovateľovi konať pred súdom. Z dôvodu,
že sa nemohol vyjadriť ku skutkovým a právnym otázkam prejednávanej veci, ako aj z dôvodu, že nebol

oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, ku ktorým sa tiež nemal možnosť vyjadriť a ani navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení, považoval rozhodnutie okresného súdu za nesprávne.

Podľa jeho názoru nemohol okresný súd vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a jeho právo
na kontradiktórny súdny proces porušil tým, že vykonal dokazovanie obsahom exekučného spisu, pre

ktorý dôkaz sa rozhodol sám, pričom nie je zrejmé, či šlo o dôkazy, ktoré boli založené v exekučnom
spise. Záverom sa vyjadroval k majetkovej škode, ktorú si v návrhu uplatnil a ohľadom ktorej súd návrh
zamietol. V odvolaní uviedol, že súd skúmal len škodu, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka, čo však
z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplýva. Okresný súd sa podľa jeho názoru žiadnym spôsobom

nevysporiadalanisoznaleckýmposudkomovznikuavýškevzniknutejškody,ktorýnavrhovateľpredložil
súdu.

K nemajetkovej ujme navrhovateľ uviedol, že okresný súd v rozhodnutí nevysvetlil, prečo nedošlo k
porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy

SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote, keď sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a nezdôvodnil ani, prečo konal vo veci, keď navrhovateľ predložil návrh
na prerušenie konania pred pojednávaním vo veci samej.

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods.2 O.s.p., pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané
prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods.2 a §
156 ods.1 a 3 O.s.p., čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici, pričom

dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že predmetom sporu je právo navrhovateľa na zaplatenie
sumy ako majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom
okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci, pričom navrhovateľ žiadal konanie v

prejednávanej veci prerušiť do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti, ako aj do skončenia
konania o prejudiciálnej otázke, ktorú položil Okresný súd Prešov v konaní č. k. 7C/6/2010 Súdnemu
dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Už v návrhu navrhovateľ žiadal, aby z dôvodu námietky predpojatosti okresného súdu, ktorý má vec

prejednať z dôvodu, že svojim konaním sám vyvolal skutočnosť, ktorá založila právo navrhovateľa
uplatňované týmto návrhom, a to jeho nesprávnym úradným postupom, nemôže byť ako štátny
orgán, ktorý je škodcom v spore medzi navrhovateľom a štátom objektívne rozhodujúcim orgánom v
prejednávanej veci, preto navrhol postup podľa § 12 O.s.p., a teda, aby nadriadený súd rozhodol predprvým prejednaním veci o jej prikázaní inému súdu, pretože sudcovia konajúceho súdu sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Z dôvodu
námietky zaujatosti vznesenej navrhovateľom, z ktorej vyplynulo, že pridelením tejto veci ktorémukoľvek

zo sudcov konajúceho súdu by právo navrhovateľa na prerokovanie veci nezávislým a nestranným
súdom bolo porušené, keďže neexistuje podľa rozvrhu práce na súde žiaden sudca, ktorý by nebol vo
veci zaujatý, predložil okresný súd nadriadenému súdu na rozhodnutie námietku zaujatosti vznesenú
navrhovateľom. Nadriadený súd o nej rozhodol tak, že v prejednávanej veci vylúčil z rozhodovania len
toho sudcu, ktorý konal v navrhovateľom namietanej exekučnej veci. Ostatných sudcov okresného súdu

z prejednávania a rozhodovania tejto veci nevylúčil.

Navrhovateľ si návrhom uplatnil právo na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z toho
dôvodu, že exekučný súd potom, ako dostal od súdneho exekútora žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, nekonal pri udelení poverenia v súlade s § 44 ods.2 EP, keď nerozhodol
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia

žiadosti a keď o nej rozhodol tak, že ju zamietol až po uplynutí stanovenej lehoty. Nesprávny úradný
postup, ktorý mal za následok vznik majetkovej škody je preto daný nevydaním rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, a preto bol aj príčinou
vzniku materiálnej škody a nemajetkovej ujmy. K prieťahom v exekučnom konaní došlo najmä tým,
že exekučný súd opätovne posudzoval práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu napriek právoplatnému

exekučnému titulu - rozhodcovskému rozsudku, ktorý tvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Výšku majetkovej škody navrhovateľ vyčíslil z náhrady istiny a príslušenstva, ktorá už nemôže byť
priznaná právoplatným rozhodnutím súdu v občianskom súdnom konaní vedenom voči dlžníkovi a
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si uplatnil z toho dôvodu, že nesprávnym úradným postupom
exekučnéhosúdudošlokzmareniulegitímnehoočakávanianavrhovateľa,žezákonnýmpostupomdôjde

k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol pri skôr vydanom rozhodnutí exekučného súdu, ktoré
by bolo vydané včas a v zákonnej lehote uskutočniť rad iných krokov, ktoré by boli zvýšili jeho úspech
mimo súdneho zabezpečenia vymožiteľnosti pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by bol vedel, že
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Náhrada nemajetkovej ujmy má tak základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za

porušenie základných práv navrhovateľa a princípov právneho štátu.

Odporca v konaní namietal, že navrhovateľ nepreukázal jeho tvrdenie, že by činnosťou exekučného
súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu nerozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia v zákonom stanovenej lehote, pretože z § 44 ods.2 EP vyplýva len to, že 15-dňová lehota na

vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Znenie § 44 ods.2
EP účinné od 01.06.2011 viaže splnenie povinnosti 15 dní pre vydanie poverenia pre súdneho exekútora
len k vydaniu poverenia, avšak táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm.c/ a d/,
a teda neplatí pre vydávanie poverení pri rozhodnutiach rozhodcovského súdu ako exekučnom titule,
preto je nárok navrhovateľa neopodstatnený.

Odporca poukázal na nesplnenie podmienok pre uplatnenie nároku navrhovateľa na súde, pretože
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú navrhovateľ doručil odporcovi nebola
v čase podania návrhu na súd ešte prejednaná, a teda navrhovateľ nepostupoval tak, ako to vyplýva z §
15 a § 16 ods.4 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zák.č. 514/2003 Z.z.) cit. zák. Podľa
názoru odporcu bol preto návrh navrhovateľa podaný na súd predčasne. Uplatnený nárok nemôže byť
ani z dôvodu, že žiadosť o udelenie poverenia exekučný súd zamietol a ani z dôvodu, že by bolo došlo
k vydaniu tohto rozhodnutia po zákonom stanovenej lehote dôvodný. Nejedná sa ani o zodpovednosť
štátuzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom,pretožetýmtonemôžebyťakýkoľvekpostup

súdu a ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože podľa § 6 ods.1 cit.
zák. je možné právo na náhradu škody z tohto dôvodu uplatniť len vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom,
k čomu však v prejednávanej veci nedošlo. Zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je podľa
názoru odporcu limitované žiadnou lehotou, pretože lehota 15 dní sa podľa § 44 ods.2 EP vzťahuje

len na ten prípad, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu. Ak
ho súd nepoverí, 15-dňová lehota pre iný postup súdu neplatí. Vo vzťahu k prieťahom exekučného
súdu v konaní odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by bol podal sťažnosť na prieťahy v
konaní, resp. žiadosť o prešetrenia vybavenia sťažnosti, ani že by existovalo právoplatné rozhodnutievydané v disciplinárnom konaní, prípadne iné právoplatné rozhodnutie ESĽP, resp. Ústavného súdu
SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z
tohto dôvodu nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov tak, ako to

navrhovateľ v konaní tvrdil. Odporca v konaní vzniesol aj námietku premlčania v súlade s § 19 ods.1
cit. zák. Namietal tiež, že z návrhu nevyplýva, či navrhovateľom uplatnená škoda vo forme vecných
nákladov predstavuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk tak, ako to vyplýva z § 17 ods.1 cit. zák., pričom
paušalizáciu vecných nákladov nepovažoval za zmenšenie majetku navrhovateľa ako poškodeného a
ani za ušlý majetkový prospech, preto nie je možné, aby sa ich podľa zák.č. 514/2003 Z.z. domáhal. Ani

náklady na udržiavanie systému ako položku majetkovej škody odporca neuznal za preukázanú, pričom
sa jedná o paušálne sumy za len všeobecne deklarované činnosti bez akýchkoľvek dôkazov. V časti
navrhovateľom uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu poukázal na § 17 ods.2 a 3 zák.č. 514/2003
Z.z. a tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal, že by ho ním uvádzané porušenie práva oprávňovalo aj na
uplatnenie zadosťučinenia, pretože nedošlo k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy a ani toho, že by
sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepreukázal podmienky

vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ako ani príčinnú súvislosť, vznik skutočnej škody a prípadnej
nemajetkovej ujmy, navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd správne zistil skutkový stav a vec
právne správne posúdil, preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia.

Len na zdôraznenie správnosti, a to s prihliadnutím na tvrdenia navrhovateľa v odvolaní uvádza
ďalšie skutočnosti. Námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní sú námietkami procesného, ale aj
hmotnoprávneho charakteru. K procesným námietkam odvolateľa, ktoré sa týkajú tej skutočnosti, že

vec prejednal a rozhodol zaujatý sudca je potrebné uviesť, že Krajský súd v Banskej Bystrici ako
súd nadriadený právoplatne rozhodol o námietke navrhovateľa týkajúcej sa zaujatosti všetkých sudcov
okresného súdu, ako aj jeho návrhu na prikázanie veci inému súdu, v dôsledku čoho je súd prvého
stupňa rozhodnutím nadriadeného súdu viazaný.

K odvolaniu navrhovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie
konania odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd obligatórne preruší
konanie, pokiaľ rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Vo svojich
písomných podaniach navrhovateľ opakovane argumentuje nesprávnym procesným postupom súdu,
keď z rozhodovania vo veci nevylúčil zákonného sudcu. V rozpore s právoplatným rozhodnutím

nadriadeného súdu, ktorý zákonného sudcu z prejednávania veci nevylúčil vyjadril názor, že sú dané
objektívne dôvody na vylúčenie všetkých sudcov okresného súdu. Rozhodnutie o vylúčení sudcu v danej
veci však nie je otázkou, ktorú súd nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Okresný súd po vznesení
námietky zaujatosti zákonného sudcu vec správne predložil na rozhodnutie nadriadenému súdu, ktorý
právoplatne rozhodol o tom, že zákonný sudca nie je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený. O

nezaujatosti zákonného sudcu už právoplatne rozhodol nadriadený súd, právnym názorom ktorého je
okresný súd viazaný, preto len z dôvodu navrhovateľom pôvodne vznesenej námietky zaujatosti sudcov
nie sú splnené podmienky na obligatórne prerušenie konania.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. je súd oprávnený konanie prerušiť v prípade, ak prebieha konanie,

v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak dal súd na takéto
konanie podnet. Navrhovateľ tvrdil, že Ústavnému súdu SR doručil sťažnosť na porušovanie jeho
základného práva na súdnu ochranu, osobitne práva na zákonného sudcu, ako aj práva na nestranný
súd zriadený zákonom. Konanie na ústavnom súde by mohlo byť považované za dôvod na prerušenie
konania, pokiaľ by jeho výsledok mal význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Ako však vyplýva

z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v skutkovo a právne totožnej veci (Uznesenie I.
ÚS 89/2013 zo dňa 06.02.2013, dostupné na www.concourt.sk ), obsahovo
zhodná sťažnosť navrhovateľa bola ústavným súdom odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu SR na jej prerokovanie a rozhodnutie. Ústavný súd SR v cit. rozhodnutí uviedol, že k porušeniu
práv navrhovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že napadnutými rozhodnutiami krajský súd nevylúčil

všetkých sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetnej veci napriek tomu,
že škoda, ktorú si uplatnil v podaných žalobách vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom toho istého okresného súdu. Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb avylúčiť nimi označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom. Pokiaľ
podľa názoru navrhovateľa krajský súd na jeho námietky neprihliadol a napadnutými rozhodnutiami

rozhodol zjavne neodôvodnene, potom mal právo podať proti nim mimoriadny opravný prostriedok -
dovolanie. V tomto prípade v predmetných konaniach existoval iný súd, a to Najvyšší súd SR ako súd
dovolací, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. Ústavný súd SR preto nemá
dostatok právomoci na preskúmanie námietky nezákonného sudcu, ktorá smerovala voči napadnutým
rozhodnutiam krajského súdu. Z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplýva, že sám vyslovil

nedostatok svojej právomoci rozhodnúť o sťažnosti, pre ktorú navrhovateľ žiadal prerušiť konania, a
preto jeho rozhodnutie o priloženej sťažnosti nemôže mať význam pre rozhodnutie vo veci samej a nie
sú dané ani dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietol, že v napadnutom rozhodnutí okresný súd neodôvodnil, prečo
sa v čase rozhodovania domnieval, že neboli splnené podmienky pre prerušenie konania, a preto

je nepreskúmateľné, odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Okresný súd odôvodnil
napadnuté rozhodnutie v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. keď uviedol, z akých skutočností pri rozhodovaní
vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. V zmysle návrhu
na prerušenie konania skúmal, či podanie sťažnosti na Ústavný súd SR je konaním v ktorom sa rieši
otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Dôvody svojho rozhodnutia

v odôvodnení riadne uviedol, pričom poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR a dospel k
správnemu záveru, že otázka namietanej zaujatosti sudcu už bola právoplatne rozhodnutá nadriadeným
súdom, preto nie je daný dôvod na prerušenie konania ani z tohto dôvodu.

Aj keď je podkladom práva navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nesprávny

úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá to automaticky pomer sudcu
k veci, preto neexistuje žiaden relevantný dôvod k tomu, aby bol zákonný sudca z prejednávania a
rozhodovania tejto veci vylúčený. Zákonného sudcu, ktorý prejednáva a rozhoduje vec na vecne a
miestne príslušnom súde nemôže vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci len tá skutočnosť, že
postupom sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda (rozhodnutie NS SR č.k. 3Cdo

102/2013). Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že navrhovateľ nesúhlasil s postupom okresného
súdu, keď v prejednávanej veci nebolo prihliadnuté na jeho námietku zaujatosti a žiadosti o prikázanie
veci inému súdu a keď okresný súd nevyčkal na výsledky konania o ústavnej sťažnosti navrhovateľa,
ktorú podal na postup okresného súdu Ústavnému súdu SR z dôvodu porušenia jeho základného práva
zaručeného mu čl. 46 ods.1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd na spravodlivý súdny proces. Odvolaciemu súdu je z iných rozhodnutí Ústavného
súdu SR, napr. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06.02.2013, I. ÚS 92/2013 zo dňa 13.02.2013, ktorými už
rozhodoval o rovnakej sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniam nadriadeného súdu zrejmé, že návrh
navrhovateľa bol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na ich prerokovania a rozhodnutie
odmietnutý a keďže iné dôvody, pre ktoré by mal byť zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania

tejto veci vylúčený okresným, ale ani odvolacím súdom zistené neboli, je námietka navrhovateľa o tom,
že vo veci rozhodoval nezákonný a zaujatý sudca nedôvodná. Odvolací súd preto nepovažoval postup
okresného súdu, keď vec prejednal a rozhodol za také porušenie, ktoré by mohlo mať za následok
nesprávne rozhodnutie v prejednávanej veci.

Podľa § 101 ods.1 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odvolací súd s tvrdením navrhovateľa o tom, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v

neprítomnosti jeho právneho zástupcu napriek tomu, že požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol
dôležité dôvody s predložením listiny, ktoré tieto preukazovali, nestotožnil. Ak okresný súd prejednal vec
na nariadenom pojednávaní bez účasti navrhovateľa, nie je možné procesný postup okresného súdu
považovať za nesprávny a za rozporný s § 101 ods.2 O.s.p. a ani za taký, ktorý by mal za následok
odňatie možnosti navrhovateľa konať pred súdom. Okresný súd neznemožnil navrhovateľovi realizáciu

jeho procesných práv tým, že vec prejednal a rozhodol bez jeho účasti, pretože o odročenie tohto
pojednávania navrhovateľ súd nepožiadal. Nie je možné súhlasiť s jeho tvrdením, že žiadosť o zrušenie
pojednávaniaježiadosťouojehoodročenie,pretožepreodročeniepojednávaniamusíúčastníksúdneho
konania uviesť dôležitý dôvod, ktorý má za následok jeho odročenie. Okresný súd správne vyhodnotildôvod uvedený navrhovateľom v jeho žiadosti o zrušenie pojednávania, a to podanie sťažnosti na
Ústavný súd SR proti rozhodnutiu nadriadeného súdu z dôvodu jeho nesúhlasu za taký, ktorý nespĺňal
podmienky pre odročenie pojednávania, a to aj preto, že rozhodnutie nadriadeného súdu bolo v čase

pojednávania právoplatné a z prejednania a rozhodnutia tejto veci vylúčený nebol.

Nie je podstatná ani ďalšia jeho námietka o tom, že sa nemohol vyjadriť k dôkazom predloženým
odporcom, pretože to, či sa navrhovateľ zúčastní pojednávania a svoje právo vyjadriť sa k veci a ku
skutočnostiam a dôkazom predloženým odporcom využije je výlučne v jeho právomoci. Navrhovateľ

bol na pojednávanie súdom riadne predvolaný, v predvolaní na pojednávanie bol podrobne poučený
o všetkých jeho právach a povinnostiach a keďže neexistoval žiaden dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania,oktoréodročenieaninavrhovateľsúdnežiadal,bolpostupokresnéhosúduprivykonávaní
a hodnotení dôkazov správny. Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi a stanoviskami, vyjadriť sa k nim a ak sa na súdom nariadené pojednávanie z vlastnej vôle
nedostavil, nesie za takýto prístup zodpovednosť výlučne sám. (rozhodnutie NS SR 1 Cdo 100/2011)

Okresnému súdu nie je možné vytknúť ani procesný postup, ktorým vykonal dokazovanie aj obsahom
exekučného spisu, ktorý sa prejednávanej veci týkal, pretože práve v exekučnom konaní mala vzniknúť
navrhovateľovi ním uvádzaná škoda. Sám navrhovateľ nemal výhrady k tomu, aby rozhodujúce
skutočnosti týkajúce sa nesprávneho úradného postupu nedodržaním 15-dňovej lehoty pre vydanie

poverenia pre súdneho exekútora a nerozhodovanie bez zbytočných prieťahov preskúmal, inak by
nemohol vo veci bez takto zisteného skutkového stavu rozhodnúť. Takýmto postupom okresného súdu
nemohlovžiadnomprípadedôjsťkporušeniuprávanavrhovateľanaspravodlivésúdnekonanie,pretože
dôkazná povinnosť je výlučne na tom účastníkovi, ktorý porušenie práva tvrdí. V právomoci súdu, ktorý
prejednávanú vec rozhoduje je zasa posúdenie významu dôkazov a potreba ich vykonania, pričom sám

zváži, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie podľa toho, či sú pre rozhodnutie veci potrebné alebo nie. Z
Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom súd nie je nimi viazaný a nemusí vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov súd vykoná a ktoré nie je podľa § 120
ods.1 O.s.p. vecou súdu, a nie účastníkov konania. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR do obsahu

základnéhoprávapodľačl.46ods.1ÚstavySRaprávanaspravodlivýprocespodľačl.6ods.1Dohovoru
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
aniprávodožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov,resp.toho,abysúdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (rozhodnutie ÚS SR sp.zn. II.ÚS 3/97 a sp.zn. II.ÚS 251/03).

Z vyššie uvedených dôvodov je preto odvolací súd toho právneho názoru, že navrhovateľovi nebolo
odňaté jeho právo konať pred súdom, ani právo na kontradiktórny súdny proces. Vo veci rozhodol
zákonný a nestranný sudca, preto takýmto postupom nemohlo dôjsť k porušeniu žiadneho jeho práva.

K hmotnoprávnym dôvodom uvádzaným navrhovateľom v odvolaní ohľadom ním uplatneného nároku,
ktorému nebolo vyhovené z dôvodu nepreukázania nesprávneho úradného postupu ako základného
predpokladu pre vznik práva na náhradu škody, ktorý dôvod navrhovateľ založil na nedodržaní 15-dňovej
lehoty stanovenej Exekučným poriadkom v § 44 ods.2 pre vydanie poverenia súdnemu exekútorovi v
exekučnom konaní odvolací súd uvádza, že okresný súd správne dospel k záveru, že v exekučnom

konaní k žiadnym prieťahom nedošlo a exekučný súd ani nekonal tak, že by nebol dodržal zákon
a že by bol svojim postupom zapríčinil vznik škody, ktorú si navrhovateľ v konaní uplatnil. Dĺžka
exekučného konania, ktorú navrhovateľ popísal od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
povereniaexekučnémusúdudovydaniarozhodnutia,ktorýmexekučnýsúdjehožiadosťzamietolnebola
neprimeraná, pretože exekučný súd bol ex offo povinný posúdiť zákonnosť vedenej exekúcie, a teda

či navrhovateľom predložený exekučný titul je po stránke materiálnej vykonateľným titulom, a to najmä
z toho dôvodu, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, ktorý sa týkal vzťahu veriteľa a
dlžníka, pričom dlžník bol spotrebiteľom. Odvolací súd považuje postup okresného súdu ako súdu
exekučného, ktorý potom, ako mu bola doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku, v ktorom musel podľa ustálenej judikatúry

súdov Slovenskej republiky ex offo preskúmať a zistiť, či k rozhodcovskému konaniu došlo na základe
platnejrozhodcovskejzmluvy,resp.doložky.(rozhodnutieNSSRsp.zn.5Cdo230/2011,6Cdo105/2011,
3Cdo 385/2012, 1Cdo 54/2013 a pod.) V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktoromuviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté

exekučné konanie zastaviť“.

V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že žiadna lehota pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
na udelenie poverenia pre súdneho exekútora z Exekučného poriadku nevyplýva. Aj keď majú súdy
konať plynule a bez zbytočných prieťahov, k vydaniu rozhodnutia exekučného súdu, keďže okresný

súd nebol 15-dňovou zákonnou lehotou tak, ako to tvrdil navrhovateľ v exekučnom konaní viazaný,
keďže pre súdneho exekútora žiadne poverenie nevydával. Z gramatického a logického výkladu § 44
ods.2 EP vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na vydanie poverenia, ktoré v prejednávanej veci
vydané nebolo. Pre iné rozhodnutie exekučného súdu, a to rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie
poverenia žiadna lehota stanovená nebola, preto okresný súd nemohol porušiť žiaden svoj procesný
postup.

S prihliadnutím na vyššie uvedené okolnosti, keď aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti
známe hromadné podávanie návrhov na začatie exekúcií a následne žiadosti súdnych exekútorov
o udelenie poverení na vykonanie exekúcií v relatívne krátkom čase v enormných množstvách, o
čom vedel aj navrhovateľ, a preto mal a mohol očakávať, že tieto budú vybavované postupne, nie je

možné lehotu, ktorá uplynula od podania žiadosti súdneho exekútora do rozhodnutia o jej zamietnutí
exekučným súdom v žiadnom prípade posudzovať ako neprimeranú a nie je možné ju považovať ani za
neakceptovateľnú. Odvolací súd nesúhlasí s tým, že by takáto dĺžka konania na exekučnom súde mala
nutne za následok prieťah v súdnom konaní, a tým porušenie práva účastníka na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, pretože exekučný súd nebol kapacitne schopný vybaviť viac žiadostí o vydanie

poverenia, než vybavil (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 42/2001).

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že tak, ako to vyplýva aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 4Cdo 24/2004 pod termín „postup“ možno subsumovať ako činnosť štátneho orgánu, tak aj jeho
nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie). Keďže v prejednávanej veci nebol nesprávny úradný postup v

konaní exekučného súdu zistený a ani preukázaný, nemohlo dôjsť ani ku vzniku zodpovednosti štátu za
škodu, preto okresný súd správne postupoval, keď aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania
ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti, okrem predpokladu, či skutočne exekučný súd nesprávne
postupoval, keď nedodržal navrhovateľom tvrdenú zákonnú lehotu a nerozhodol bez zbytočných
prieťahov v konaní, neskúmal.

Ku skutočnostiam uvedeným v závere odvolania, ktoré sa týkali námietok navrhovateľa ohľadom
nezdôvodnenia rozhodnutia okresného súdu o škode, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu odvolací súd uvádza, že táto argumentácia navrhovateľa sa prejednávanej veci netýka.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku
vecne správne, preto ho podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p. rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho konania tak, že
ich náhradu odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný nepriznal, pretože si žiadne trovy

neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.