Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 30, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/294/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202820
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202820.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
a členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Iveta Jankovičová, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou:
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so

sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri
výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k.
10C/175/2014-78 zo dňa 02.10.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd výrokom I. zamietol žalobu o zaplatenie

- majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 545,82 Eur vzniknutej nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 12Er/1282/2010,
- majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 647,24 Eur vzniknutej nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 26Er/535/2010,
- majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 660,15 Eur vzniknutej nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 20Er/674/2010,

- majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 330,- Eur vzniknutej nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 17Er/390/2010,
- majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 584,55 Eur vzniknutej nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 23Er/1234/2011,
Výrokom II. rozhodol, že žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobami došlými súdu dňa 27.09.2012 sa žalobkyňa domáhala voči
žalovanej zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy vo výške uvedenej vo výroku rozsudku

a tiež vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým by sa deklarovalo porušenie jej práv. Dôvodila,
že ako veriteľka navrhla súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému vykonanie exekúcie voči
viacerým svojim dlžníkom (uvedeným ďalej) na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym
rozhodcovským súdom. Súdny exekútor požiadal Okresný súd Galanta ako exekučný súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Hoci žiadosť spĺňala všetky zákonné náležitosti a súd mal podľa
žalobkyne rozhodnúť o udelení poverenia do 15 dní od jej doručenia, rozhodol o ňom až po uplynutí tejto

lehoty s výrazným omeškaním, hoci vec podľa nej nebola právne zložitá a nevyžadovala si spoluprácu
s účastníkmi konania. Konkrétne išlo o exekúcie voči povinným O. F. (žaloba pôvodne vedená na
okresnom súde pod sp. zn. 10C/175/2014), A. D. (pôvodne pod sp. zn. 10C/199/2014), U. K. (pôvodnepod sp. zn. 10C/215/2014), A. A. (pôvodne pod sp. zn. 10C/360/2014) a X. P. (pôvodne pod sp. zn.
11C/200/2014). Postup Okresného súdu Galanta ako exekučného súdu v týchto veciach považovala
žalobkyňa za nesprávny úradný postup v zmysle § 10 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, v dôsledku ktorého jej vznikla majetková
škoda ako náhrada účelných výdavkov spojených so správou a vymáhaním uplatňovanej pohľadávky
za obdobie tvrdených prieťahov, ktorú žalobkyňa paušalizovala, a nemajetková ujma, ktorú žalobkyňa
vyčíslila v peniazoch s poukazom na sumy primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré podľa
nej priznáva Ústavný súd SR v podobných prípadoch a ktoré podľa žalobkyne predstavuje približne

660,- Eur za jeden rok prieťahov. Dôvody na náhradu nemajetkovej ujmy videla žalobkyňa v tom,
že oneskorené zamietnutie žiadosti o udelenia poverenia jej znemožnilo včas realizovať kroky na
mimosúdne vymoženie svojich nárokov. Jej právu tak nebola poskytnutá súdna ochrana v zákonom
predpokladanej kvalite a peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je tak jedinou vhodnou satisfakciou. Svoje
nároky uplatnila voči žalovanej v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, tá však do dňa podania
žaloby nereagovala.

Po vykonaní dokazovanie súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 9, § 17 ods. 2 zák.
č. 514/2013 Z.z., § 44 ods. 2 veta druhá, § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, § 135
ods. 1 a 2 O.s.p. Rozhodnutie vecne odôvodnil tým, že žalobkyňa podala žiadosti o predbežné
prerokovanie uplatnených nárokov, dospel súd po uvážení viacerých skutočností: Predovšetkým,
žalovaná (Ministerstvo spravodlivosti SR) uznalo, že mu bolo v krátkom časovom rozmedzí doručených

niekoľko desiatok tisíc žiadostí o predbežné prerokovanie. Súd aj na základe skúseností s vecami
prerokúvanými pred ním je presvedčený, že žalobkyňa svoje podania generuje z jednotnej počítačovej
databázy vecí, čomu nasvedčujú mechanicky dopĺňané údaje do inak šablónovitých podaní a opakujúce
sa rovnaké chyby (spôsobené zrejme nesprávnym nastavením pri tvorbe zostáv z tejto databázy).
Na základe toho súd považuje za hraničiace s istotou, že rovnakým spôsobom žalobkyňa generovala

aj žiadosti o predbežné prerokovanie a že je teda takmer vylúčené, aby žalobkyňa tento nárok
nebola uplatnila žiadosťou o predbežné prerokovanie. Z rovnakého dôvodu (presvedčenie na základe
skutočností známych súdu z úradnej činnosti o spôsobe práce žalobkyne) súd zamietol návrh žalobkyne
na vykonanie dôkazu spismi Ministerstva spravodlivosti SR o predbežnom prerokovaní, keď takýto
dôkaz nepovažoval za potrebný. Navyše by vykonávanie takéhoto dôkazu bolo aj zrejme nehospodárne,

keď žalovaná sama uvádza, že žiadostí bolo podaných niekoľko desiatok tisíc a nájsť v nich práve tú
týkajúcu sa tohto nároku by si zrejme vyžiadalo rezerváciu značných kapacít na strane žalovanej. Súd na
tomto mieste len pripomína, že ak by nebol na základe iných dôkazov a skutočností známych z úradnej
činnostipresvedčenýopodanížiadostiopredbežnéprerokovanie,takýtodôkazbymuselvykonať.Treba
totiž prisvedčiť žalobkyni, že nebolo jej povinnosťou vyhotovovať si kópie alebo archivovať doručenky

k podaným žiadostiam, keďže ich existenciu skutočne môže dokazovať spismi žalovanej. Za daných
okolností (aj vzhľadom na celkový výsledok konania) by však takéto dokazovanie nebolo účelné.
Ku skutkovým záverom ohľadom zvýšených nákladov žalobkyne na mzdy zamestnancov, na poštovné,
na tlač a na správu informačného systému dospel súd zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorého
faktickú správnosť v tomto smere súd nespochybňuje. Z uvedeného znaleckého posudku však podľa

súdu v žiadnom prípade nevyplýva, že tieto zvýšené náklady sú v príčinnej súvislosti práve s tými
troma exekučnými konaniami, ktoré sú predmetom tohto konania a v ktorých malo podľa tvrdenia
žalobkyne dôjsť k prieťahom (t.j. 12Er/1282/2010, 26Er/535/2010, 20Er/674/2010, 17Er/390/2010 a
23Er/1234/2011). Pri hodnotení tohto dôkazu súd vyšiel z týchto úvah:
Predovšetkým, znalecký posudok č. 1/2014 nie je dôkazným prostriedkom v zmysle § 127 O.s.p.

(tzv. úradný znalecký posudok), keďže ho nepodal znalec ustanovený súdom, ale znalec poverený
a odmeňovaný účastníkom konania (žalobkyňou; tzv. súkromný znalecký posudok). Podľa ustálenej
súdnej praxe (napr. rozhodnutie 3 Cdo 16/2012, ale aj judikáty R 22/1979 a R 31/1993) takýto znalecký
posudok treba považovať za listinu a dôkaz ním vykonávať v zmysle § 129 O.s.p., teda oboznámením.
Rozdiel medzi úradným a súkromným znaleckým posudkom sa prejavuje aj v jeho hodnotení a najmä

v možnostiach súdu nahrádzať jeho obsah vlastným posúdením. Úradný znalecký posudok si súd v
zmysle § 127 ods. 1 O.s.p. nechá podať, ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba
odborné znalosti. Postavenie súkromného znaleckého posudku je však celkom odlišné. Predovšetkým
ho súdu predkladá účastník konania, a to bez toho, aby súd predtým uvažoval nad tým, či na posúdenie
skutočností, na ktorých posúdenie účastník znalecký posudok predložil, vôbec treba odborné znalosti.

Z tohto podstatného rozdielu potom vyplýva, že súd môže nahradiť odborné závery obsiahnuté v
súkromnom znaleckom posudku za podmienky, že dospeje k záveru, že na ich posúdenie netreba
odborné znalosti. Nemožno totiž apriórne vychádzať z toho, že každá činnosť znalca je vždy a výlučne
len aplikáciou odborných znalostí, ktoré sú bežnej verejnosti (napríklad sudcovi) nedostupné. Právenaopak, znalec sa na objednávku účastníka môže v znaleckom posudku zaoberať aj relatívne triviálnymi
otázkami(vextrémnomprípadenapríkladniejevylúčenézadaťznalcovizodvetviamatematikyznalecký
posudok na zistenie jednoduchého súčtu alebo súčinu). Ak by sa akceptoval názor žalobkyne, že súd

nemôže nahradiť takýto znalecký posudok vlastnou úvahou (i keď rozhodnutia, na ktoré sa žalobkyňa
odvolávala, sú v tomto smere nepoužiteľné, pretože sa týkajú situácie prieskumu správnych rozhodnutí
súdmi v správnom súdnictve, nie oprávnenia súdov ako primárnych zisťovateľov skutkového stavu v
občianskom súdnom konaní), znamenalo by to v podstate, že by sa absolutizovala sila tohto dôkazu,
pretože by ho (kam zrejme žalobkyňa smeruje) bolo možné vyvrátiť jediné znaleckým posudkom podľa

§ 127 O.s.p. To je však v zjavnom rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov výslovne upravenou
v § 132 O.s.p., ktorá vylučuje priznanie apriórnej dôkaznej sily ktorémukoľvek dôkaznému prostriedku.
Podľa názoru súdu tak súd v prípade súkromného znaleckého posudku môže preskúmať nielen tie
otázky, ktoré môže beztak skúmať aj pri znaleckom posudku úradnom (skutkové východiská, logickosť
záverov a pod.), ale aj otázku, či sú vôbec potrebné odborné znalosti na posúdenie tých skutočností,
ktoré sa v súkromnom znaleckom posudku posudzujú. Ak súd dospeje k záveru, že v skutočnosti žiadne

odborné znalosti nie sú potrebné, môže pokojne nahradiť odborné závery súkromného znaleckého
posudku vlastnou úvahou, pravda, za rešpektovania ostatných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku (najmä riadneho hodnotenia dôkazov a riadneho odôvodnenia rozhodnutia).
Súd po preskúmaní znaleckého posudku č. 1/2014 konštatuje, že sa v ňom len čiastočne posudzujú
také skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti. Navyše podľa názoru súdu tento posudok vychádza

čiastočne z iného skutkového stavu, než bol zistený v tomto konaní, ďalej vychádza z apriórneho
právneho hodnotenia určitých skutočností, ktoré znalcovi vonkoncom neprislúcha, a ako celok je vo
vzťahu k preukázaniu majetkovej škody žalobkyne a jej súvisu s nesprávnym úradným postupom
nepreskúmateľný. Preskúmateľnosť a overiteľnosť odôvodnenosti je však v zmysle § 17 ods. 6 piatej
vety zákona č. 382/2014 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov jednou zo základných požiadaviek na znalecký posudok.
Pri výpočte zvýšených mzdových nákladov znalecký posudok vychádza v podstate z jednoduchej
„trojčlenky", pri ktorej analyzuje potrebu zvýšeného pracovného času na jednotlivé úkony, ktoré (podľa
znalca) súvisia s nesprávnym úradným postupom, a následne takto zistené zvýšenie potrebného
pracovného času prepočíta na počet zamestnancov, ktorí tomuto pracovnému času zodpovedajú.

Zoznam úkonov, ktorých časovú náročnosť znalec bral do úvahy, je na s. 17 až 20, z ktorých vyplýva,
že znalec skúmal časovú náročnosť rôznych telefonických a mailových zisťovaní, urgencie, podávanie
rôznych žiadostí o informáciu o stave konania a sťažností (za obdobie medzi 2. júlom 2009 a 25. májom
2011), úhrady poplatkov, spracovania písomností zo súdov, overovania bonity dlžníka a komunikácie s
ním a overovania prijatie elektronického podania. Súd nespochybňuje mechanizmus určenia časových

náročností týchto úloh, ani metodiku ich prepočtu na počet zamestnancov. Zo žiadnej časti znaleckého
posudkuvšakniejezrejmé,akoznalecdospelkzáveru,žeprávetietočinnostibolivsúvislostistvrdeným
nesprávnym úradným postupom. Inak povedané, nie je zrejmé, prečo táto zvýšená potreba pracovného
času nemohla nastať aj v prípadoch, ak by súd všetky žiadosti vybavil v zákonnej lehote Zo všetkých
týchto dôvodov dospel súd k záveru, že predložený znalecký posudok preukazuje nanajvýš tak fakty v

ňom uvedené (skutočnosť, že u žalobkyne došlo v rokoch 2009 až k zvýšeniu mzdových nákladov a
nákladov na poštovné, tlač a správu počítačového systému), no v žiadnom prípade nepredstavuje dôkaz
príčinnej súvislosti týchto zvýšených nákladov s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Na základe
toho súd podľa § 132 v spojení s § 120 ods. 1 O.s.p. (dôkazné bremeno žalobkyne) dospel k záveru,
že vznik škody v príčinnej súvislosti nebol dokázaný.

Čo sa týka námietok žalovanej proti žalobám, t.j. nezrozumiteľnosť žalôb, nesprávne predbežné
prerokovanie nárokov uviedol, že žaloby nemožno považovať za nezrozumiteľné ani za zmätočné. Je
pravdou, že sa v nich vyskytujú chyby (pravidelné uvádzanie jedného dátumu narodenia, nesprávne
časové súvislosti exekučných konaní), no ako celok je z obsahu žalôb zrejmé, v akom konaní a čím
mala žalobkyni vzniknúť škoda a nemajetková ujma a v akej výške sa domáha ich náhrady. Trvať

napr. striktne na uvedení spisovej značky súdu za stavu, že sú známe spisová značka exekútora,
údaje o povinnom, vymáhanom nároku či exekučnom titule by podľa názoru súdu bolo nadmerným
formalizmom. Vzhľadom na to súd žaloby žalobkyne neodmietol, ale ich prerokoval meritórne. Rovnako
súd považoval žaloby za meritórne prerokovateľné aj čo do vymedzenia nároku. Nie je totiž povinnosťou
žalobcu právne kvalifikovať svoj nárok, ale uviesť skutkové okolnosti, na ktorých ho zakladá (porov.

napr. 5 Cdo 196/2009). Tieto náležitosti žaloba obsahovala (obsahovala popis úradného postupu -
exekučného konania, ktorý bol podľa žalobkyne nesprávny, ako aj uvedenie toho, v čom je nesprávny)
a je povinnosťou súdu právne tieto skutočnosti kvalifikovať a na základe toho o žalobe rozhodnúť.Súd skutkovo ustálil, že považuje žiadosť o predbežné prerokovanie nárokov za podanú 23. apríla
2012. V zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2012, t.j. v
čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie a aj v čase uplynutia tam uvedenej lehoty) platilo, že

príslušný orgán mal 6 mesiacov na to, aby uspokojil uplatnený nárok mimosúdne. Podľa názoru súdu
z ustanovenia § 15, ani § 16 ods. 1 cit. zákona nemožno vyvodiť žiadne ďalšie náležitosti žiadosti o
predbežné prerokovanie, ani žiadne ďalšie požiadavky na žiadateľa. Naopak, ustanovenie § 16 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. v cit. znení zaväzuje každého na poskytnutie súčinnosti ústrednému orgánu pri
predbežnom prerokovaní nároku. Zákon tak vytvára možnosti pre príslušný ústredný orgán, aby mohol

sám a v potrebnom rozsahu vyšetriť všetky okolnosti potrebné pre uznanie či odmietnutie nároku na
náhradu škody a podľa názoru súdu nemožno v tomto smere od poškodeného žiadať viac, než že opíše,
akým konaním mu škoda mala vzniknúť a uplatňovanú výšku škody.
K predčasnosti žaloby súd uviedol, že aj rozhodnutia citované žalovanou vo vyjadrení preukazujú
prekonanie pôvodne vysloveného názoru v judikáte R 28/1978 a neskôr v bode 1 judikátu R 20/1981,
ktoré považovali predbežné prerokovanie nároku za podmienku konania v zmysle § 103 a § 104

ods. 1 O.s.p., ktorej nedostatok je odstrániteľný. Súd sa stotožňuje s názorom, že nedostatok
predbežného prerokovania je hmotnoprávnou podmienkou, a to totiž podmienkou žalovateľnosti nároku.
Z ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je totiž zrejmé, že podaním žiadosti o predbežné
prerokovanie začína plynúť šesťmesačná lehota na uspokojenie nároku. Citované ustanovenie je tak v
podstate lex specialis k § 563 Občianskeho zákonníka o splatnosti nároku (porov. v tomto smere napr. aj

rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Co/6/2010, citovaný v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 7 M Cdo 16/2011), ktorá v tomto prípade - na rozdiel od iných občianskoprávnych záväzkov - nastáva
až uplynutím šiestich mesiacov od výzvy veriteľa v podobe žiadosti o predbežné prerokovania nároku.
Splatnosť záväzku je pritom predpokladom jeho žalovateľnosti. Pre posudzovanie podmienok
žalovateľnosti záväzku je však v zmysle § 154 ods. 1 O.s.p. rozhodný stav v čase vyhlásenia rozsudku,

nie v čase podania žaloby. Súdna prax už v súlade s týmto ustanovením dospela k záveru, že žalobe
o splnenie záväzku možno vyhovieť vtedy, ak sa záväzok stal splatný až počas konania, keďže je
to v súlade s cit. ustanovením O.s.p. (vyplýva to napr. z R 57/1968). Podľa názoru súdu nemožno
pristupovať inak ani k posudzovaniu predbežného prerokovania nároku v zmysle § 15 a nasl. zákona č.
514/2003 Z.z. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že aj právny vzťah medzi štátom ako škodcom, resp.

zodpovedným za konanie škodcu (orgánu verejnej moci), a poškodeným je vzťahom súkromnoprávnym
(občianskoprávnym, porov. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2013 Z.z., tak výslovne aj R 26/2000). Predbežné
prerokovanie nároku podľa § 15 a nasl. cit. zákona tak nie je žiadnym osobitným konaním, ale jednou
z foriem uplatňovania pohľadávky (nároku), teda výzvy veriteľa (poškodeného) adresovanej dlžníkovi
(zodpovednému za škodu) na jej splnenie, ktorou začína plynúť lehota na jej uspokojenie (čo možno

nepriamo vyvodiť aj z cit. judikátu R 26/2000, ktorý uznal náklady predbežného prerokovanie za civilné
príslušenstvo nároku v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
V tu prerokúvaných veciach súd ustálil, že žiadosti o predbežné prerokovanie nárokov boli žalovanej
podané 23.04.2012. Aj keď treba uznať, že k 27. septembru 2012 neuplynula ešte šesťmesačná lehota
ustanovená v § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uplynula najneskôr v októbri 2012, teda celkom

zreteľne pred dňom vyhlásenia tohto rozsudku, preto nepovažoval námietky žalovanej vo vzťahu k
nesprávnemu predbežnému prerokovaniu, resp. predčasnosti žaloby za opodstatnené.
V merite veci ohľadom posúdenia otázky, či je daná zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú
tým skutkovým dejom, ktorý žalobkyňa vytýka, teda nedodržaním zákonom ustanovenej 15-dňovej
lehoty na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia, resp. na tvrdených prieťahoch v konaní zo strany

Okresného súdu Galanta., poukázal, že v zmysle konštantnej judikatúry je všeobecným predpokladom
zodpovednosti za škodu 1. existencia nezákonného rozhodnutia (tak ako ho vymedzuje zákon) alebo
nesprávneho úradného postupu, 2. vznik škody u poškodeného a 3. príčinná súvislosť medzi nimi.
V prerokúvanej veci bolo skutkovo zistené, že
- v konaní sp. zn. 17Er/390/2010 súdny exekútor podal žiadosť o vydanie poverenia pred 1. júnom 2010

(konkrétne 27. apríla 2010), pričom tejto bolo v plnom rozsahu vyhovené až 6. septembra 2010, teda po
uplynutí 15-dňovej lehoty uvedenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
-vostatnýchkonaniach,zktorýchžalobkyňaodvodzovalavznikškody(12Er/1282/2010,26Er/535/2010,
20Er/674/2010 a 23Er/1234/2011), podal žiadosti o vydanie poverenia až po 1. júni 2010 (konkrétne
8. decembra 2010, 7. júna 2010, 15. júla 2010 a 6. septembra 2011), v dôsledku čoho sa na konanie

exekučného súdu vôbec nevzťahovala uvedená zákonná lehota.
V dôsledku toho možno konštatovať, že k nesprávnemu úradnému postupu v podobe nevydania
rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote mohlo dôjsť jedine v konaní Okresného súdu Galanta sp. zn.
17Er/390/2010. V takom prípade by žalobkyni v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. síce patrilanáhrada skutočnej škody a ušlého zisku, no ako vyplýva zo zisteného skutkového stavu, žalobkyňa
nepreukázala žiadnu skutočnú škodu, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s týmto konaním. Že
by jej bol ušiel nejaký zisk, žalobkyňa v žalobe ani netvrdila.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. má žalobkyňa aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak a ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pri
posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy sa pritom prihliada na kritériá uvedené v § 17 ods. 3 cit. zákona,
teda najmä a) osobu poškodeného, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Z takto formulovaných kritérií
je podľa názoru súdu zrejmé, že žalobkyne ako právnickej osoby sa môže týkať nanajvýš kritérium
uvedené v písmene b), pretože ostatné sa celkom zjavne môžu týkať len fyzickej osoby. Žalobkyňa
nemá súkromný život ani spoločenské uplatnenie, ani „osobu", doterajší život alebo prostredie, kde žije
a pracuje.
Podľa súdu však práve okolnosti danej veci neumožňujú priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Žalobkyňa si totiž musela byť vedomá, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity na to,
aby v krátkom čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Z obsahu exekučných
spisov je pritom zrejmé, že minimálne súdny exekútor musel byť na takýto nápad pripravený, čo sa
prejavuje napríklad tým, že na zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie, je jeho
podpis pripojený len formou podpisovej pečiatky alebo naskenovaného faksimile, nie originálne. Je síce

pravdou,žejepovinnosťouštátuzabezpečiť,abybolaspravodlivosťposkytnutávčas,pričompersonálne
a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru súdu však uvedené zásady platia pre
štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod sa zaujímať
o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v

priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, sa v rámci prevencie
(§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jeho
podania schopný vybaviť, a je povinný akceptovať, že vybavenie jeho vecí nemusí byť tak promptné,
ako vybavovanie vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup
k spravodlivosti pre všetkých a žalobkyňa nemohla očakávať, že súd promptne vybaví všetky jej veci

na úkor všetkých ostatných. Žalobkyňa tak podľa názoru súdu nemohla rozumne (legitímne) očakávať
vybavenie svojich žiadostí v 15-dňovej lehote ani v tých prípadoch, v ktorých mala nárok na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie. Za týchto okolnosti nemohla žalobkyňa z nedodržania tejto lehoty
zažiť žiadnu „stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci". Za ujmu nemožno považovať ani samo
„vyvolanierizíkohrozujúcichkonečnévymoženiepohľadávky",„vnútornézásahydospoločnosti"(zrejme

pocity„frustráciečlenovriadiacichorgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľov"),keďževtomtoprípadeide
o príliš hypotetické a navonok prakticky nedokázateľné následky. Samo „ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania" je podľa názoru súdu v prvom rade dôsledkom predošlého plánovania a
rozhodnutia žalobkyne zahltiť exekučné súdy tisícmi vecí v pomerne krátkom čase, v dôsledku čoho
tu jednoznačne prichádza do úvahy spoluzavinenie žalobkyne ako poškodenej pri vzniknutom stave (§

441 Občianskeho zákonníka).
To všetko podľa názoru súdu vylučuje, aby žalobkynina ujma musela byť kompenzovaná ešte aj
náhradou v peniazoch.
V ostatných konaniach Okresného súdu Galanta (sp. zn. 12Er/1282/2010, 26Er/535/2010,
20Er/674/2010 a 23Er/1234/2011) však k nesprávnemu úradnému postupu v podobe nevydania

rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote nemohlo dôjsť. To samozrejme bez ďalšieho nevylučuje
možnosť, že došlo k prieťahom. V tejto súvislosti sa však súd nestotožňuje s námietkou žalovanej, že
nie je v právomoci súdu konajúceho o nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. posúdiť otázku, či v inom
súdnom konaní došlo či nedošlo k prieťahom v konaní.
Je pravdou, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1. januára 2013 platí,

že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré

má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov. Podľa názoru súdu sa však nároky žalobkyne, ktoré odvodzuje z nesprávneho úradného
postupu v rokoch 2010 a 2011, musia spravovať právnou normou obsiahnutou v § 9 cit. zákona v
tom znení, aké bolo účinné do 31. decembra 2012. Opačný postup by podľa názoru súdu znamenal

neprípustnú retroaktivitu, pretože žalobkyňa v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu malo
dochádzať, nemohla nijako predpokladať (§ 9 cit. zákona to na rozdiel od § 6 ods. 1 a 2 nevyžadoval), že
na uplatnenie nároku na náhradu škody musí využiť dostupné prostriedky nápravy v podobe sťažnosti
predsedovi súdu či sťažnosti Ústavnému súdu SR. Spätne pritom žalobkyňa tieto sťažnosti podať
nemôže. Žalobkyňa tak v roku 2010 a 2011 postupovala s dôverou v existujúci právny stav, ktorý podanie

takýchto sťažností nevyžadoval, a preto nemôže byť následnou zmenou právnej úpravy účinnou od 1.
januára 2013 v tejto dôvere bezdôvodne sklamaná.
Znenie § 9 ods. 1 cit. zákona účinné do 31. decembra 2012 tak neobsahovalo žiadnu požiadavku, aby
existencia prieťahov bola deklarovaná iným príslušným orgánom. To ostro kontrastuje s už citovanými
ustanoveniami § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré v prípade nezákonného rozhodnutia
výslovne požadovali, aby nezákonnosť bola vyslovená príslušným orgánom, a tým túto otázku výslovne

vylučovali z posúdenia súdom pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Podľa názoru súdu tak treba vychádzať z názoru, že ak by zákonodarca skutočne chcel vylúčiť, aby
si súd mohol otázku zbytočných prieťahov v konaní (ktoré sú v § 9 ods. 1 výslovne uvedené ako jeden
druh nesprávneho úradného postupu, pričom nie je nijako obmedzené, že by malo ísť len o prieťahy v
správnom či nesúdnom konaní) posúdiť ako otázku predbežnú, bol by do § 9 už v znení do 31. decembra

2012 zaradil podobné ustanovenie, aké je obsiahnuté v § 6 ods. 1 cit. zákona. Tým, že tak neurobil (a
že tak urobila až novela v roku 2012 účinná od 1. januára 2013) podľa názoru súdu odôvodňuje záver,
že skúmanie otázky, či v súdnom konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom, do 31. decembra 2012
z právomoci súdu vylúčené nebolo.
Taký záver napokon vyplýva aj z § 135 ods. 1 a 2 O.s.p., ktoré výslovne vylučujú, aby si súd ako

prejudiciálnu otázku posúdil trestnosť činu a vinu páchateľa, osobný stav, vznik a zánik spoločnosti
a zápis základného imania. Odsek 2 tohto paragrafu naopak výslovne ustanovuje, že všetky ostatné
otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, si súd môže posúdiť sám. Súd si tak napríklad
môže posúdiť otázku právoplatnosti súdneho rozhodnutia (v rámci čoho môže napríklad aj preskúmať
otázku zákonnosti doručovania) či obsahovej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, vrátane rozhodnutia

odvolacieho či dovolacieho súdu, pričom o tomto oprávnení súdu neboli v súdnej praxi nikdy pochybnosti
(ustálená judikatúra, porov. za všetky napr. judikáty R 21/1981 alebo R 27/1984). Pritom § 159
ods. 2 O.s.p. vyhlasuje výrok právoplatného rozsudku za záväzný pre každý orgán, teda aj pre súd
rozhodujúci o zastavení exekúcie; napriek tomu judikatúra opísanú prieskumnú právomoc exekučnému
súdu priznáva. Naopak, žiaden právny predpis neustanovuje, že by bol priebeh iného súdneho konania

nepreskúmateľný iným súdom. Odlišný je samozrejme účel a povaha tohto prieskumu.
Celá koncepcia zákona č. 514/2003 Z.z. ako zákona o náhrade škody je postavená na poskytnutí
prostriedkov následnej reparácie, resp. satisfakcie za už nastalé porušenia práva, nie dozorných
(dohľadových) prostriedkov umožňujúcich zasahovať do prebiehajúcich konaní. Jediné Ústavný súd
SR alebo predseda súdu je oprávnený autoritatívne (vo výroku svojho rozhodnutia) deklarovať, že k

prieťahom dochádza, a nariadiť v prebiehajúcom konaní opatrenia na ich odstránenie; naopak, ani
jednému z nich nepatrí právo odškodniť sťažovateľa za utrpenú škodu (účel primeraného finančného
zadosťučinenia v peniazoch, o ktorom môže Ústavný súd SR rozhodnúť, nie je nahrádzať škodu).
Právomoc Ústavného súdu SR a tiež predsedu súdu je daná len v prebiehajúcich konaniach (konštantná
judikatúra ÚS SR, napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 104/03, vo výsledku zhodne aj I. ÚS

235/03, č. 352/2003 ZNaU, I. ÚS 6/03, I. ÚS 16/04, z posledného obdobia potom napríklad III. ÚS
557/2013 a IV. ÚS 307/2013). Naopak, právomoc súdu konajúceho podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je
daná až ex post, po vzniku škody, ku ktorej dochádza až v dôsledku (teda aj v časovej následnosti) po
nesprávnom úradnom postupe, teda ex post. Z uvedených dôvodov neobstojí ani námietka žalovanej,
že by Ústavný súd SR musel sťažnosti na prieťahy odmietať kvôli subsidiarite všeobecného súdu - tým,

že v právomoci všeobecného súdu nie je deklarovať porušenie práva a urobiť opatrenia na odstránenie
ďalšieho porušovania, ale len rozhodnúť o nahradení vzniknutej škody (na čo zasa nie je daná právomoc
Ústavného súdu SR), je právomoc Ústavného súdu SR v konaní podľa čl. 127 Ústavy SR a všeobecných
súdov v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v skutočnosti komplementárna, nie vo vzťahu subsidiarity.
Pokiaľ ide o námietku narušenia inštančného usporiadania súdov, súd poukazuje na to, že medzi súdmi

(na rozdiel od orgánov verejnej správy) neplatí vo všeobecnosti princíp subordinácie. Inak povedané,
vyššie súdy nie sú vo všeobecnosti nadriadené nižším, pretože Ústava SR v čl. 144 ods. 1 vyhlasuje
všetkých sudcov (bez rozdielu druhu súdu) za nezávislých a viazaných jedine zákonom, nie pokynmi
vyšších súdov. Prvok nadriadenosti a podriadenosti sa prejavuje len v konkrétnej rozhodovanej veciv podobe viazanosti názorom vyššieho súdu, a aj to v rozsahu ustanovenom zákonom (napr. § 226
O.s.p.). Súd už vyššie uviedol príklady, kedy nižšie súdy (napríklad exekučné) môžu preskúmať postup
(doručovanie) alebo rozhodnutie súdov vyšších, čo v doterajšej praxi nikdy nenarazilo na zásadnejší

nesúhlas alebo problém.
Na základe toho súdu dospel k záveru, že nie je vylúčené z jeho právomoci preskúmať otázku,
či existovali prieťahy v konaní Okresného súdu Galanta ako exekučného súdu pri rozhodovaní o
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov
v prospech žalobkyne ako oprávnenej. V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR treba pri posudzovaní

otázky, či došlo k prieťahom, skúmať tri otázky:
a) povahu (zložitosť) veci,
b) správanie účastníkov,
c) postup súdu.
V prerokúvanej veci šlo o exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym
rozhodcovským súdom voči spotrebiteľom, a to na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve

o úvere so spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že takéto doložky sa môžu považovať za neprijateľné
podmienky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež vzhľadom na relatívne turbulentný
vývoj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vo veciach ochrany spotrebiteľa v danom období (porov.
rozsudky citované aj v zamietavých uzneseniach Okresného súdu Galanta) nemožno podľa názoru
tunajšieho súdu uvedené veci považovať za právne úplne jednoduché, pretože až do daného času ešte

netvoril prieskum rozhodcovských rozsudkov úplne obvyklú a bežnú súčasť agendy exekučných súdov
pri rozhodovaní o žiadosti o povolenie exekúcie. To sa prejavovalo najmä požiadavkou na predkladanie
spisov rozhodcovských súdov, ich preskúmavaním a pod.
Správanie účastníkov síce k dĺžke konanie samo osebe neprispelo. K otázke spoluzodpovednosti
žalobkyne na vzniknutom stave však možno odkázať na bod 22 tohto rozsudku. I napriek tomu však

podľa názoru okresného súdu nemožno postup Okresného súdu Galanta v exekučných konaniach
vymedzených vo výroku považovať za poznačený zbytočnými prieťahmi. Súd pritom poukazuje na
judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej sa dokonca ojedinelá nečinnosť v období niekoľko mesiacov
nekvalifikuje ako zbytočné prieťahy v konaní (porov. napr. IV. ÚS 388/04, III. ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013
a v nich citované rozhodnutia). Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že o žiadosti vo veci sp. zn.

12Er/1282/2010 podanej 8. decembra 2010 rozhodol súd 9. júna 2011, sp. zn. 26Er/535/2010 podanej
7. júna 2010 rozhodol súd 10. januára 2011, sp. zn. 20Er/674/2010 podanej 15. júla 2010 rozhodol súd
21. decembra 2010 a sp. zn. 23Er/1234/2011 podanej 6. septembra 2011 rozhodol súd 21. decembra
2011. Celková dĺžka konania tak v oboch prípadoch dosahovala medzi 3 až 7 mesiacov, v rámci ktorých
súd obstaral spisy rozhodcovského súdu, preskúmal ich a vypracoval písomné uznesenie. V takýchto

konaniach je tak možné identifikovať nanajvýš ojedinelé prieťahy v trvaní niekoľkých týždňov a tieto
nemožno kvalifikovať ako prieťahy „zbytočné" v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa Okresný súd Galanta
nedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuvpodobe„zbytočnýchprieťahovvkonaní"vzmysle§9ods.1
zákona č. 514/2003 Z.z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala

žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami priznania náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala.
Na základe toho súd všetky žaloby v spojených konaniach zamietol (bod I výroku). Pokiaľ sa žalobkyňa
domáhala okrem iného i vydania medzitýmneho rozsudku [nie samostatného určovacieho výroku v
zmysle § 80 písm. c) O.s.p.] o zodpovednosti žalovanej. Vydanie medzitýmneho rozsudku však z logiky

veci prichádza do úvahy len v prípade, že súd žalobe vyhovie (najskôr deklaruje opodstatnenosť jej
právneho základu, potom výšku plnenia). Ak súd dospeje k záveru, že už právny základ žaloby nie
je opodstatnený, zamietne ju. Keďže v prerokúvanej veci súd žaloby zamietol, nebol daný dôvod na
rozhodnutie o základe veci medzitýmnym rozsudkom.
O náhrade trov rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 2 O.s.p. Pri vyhlásení rozsudku

súd síce žalovanej náhradu trov priznal, pretože mala vo veci plný úspech, no keďže si ich náhradu v
trojdňovej lehote nevyčíslila a zo spisu žiadne trovy nevyplývajú, v písomnom vyhotovení rozsudku jej
žiadne trovy nepriznal (bod II výroku).

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým sa

domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím
rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa

súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo
zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek úvahy de lege ferenda

sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Štrasburgský
súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú
náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah nevybavenej súdnej
agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Poukázal na to, že predložil ako dôkaz o
vzniku škody žalobcovi znalecký posudok č. 1/2014. Ak okresný súd konštatuje, že žalobca nepreukázal,

že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda s tým, že bližšie nešpecifikoval jednotlivé
náklady, nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. To,
že žalobca predložil znalecký posudok až po roku a pol od podania žaloby na súde bolo spôsobené tým,
že hoci ho zadal už 01.03.2013, jeho vypracovanie bolo zložité a trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je
objektívna, ktorú žalobca nevie ovplyvniť. Pre prípad, že bol súdu doručený návrh žalobcu na prerušenie

konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na
Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne
rozhodnúť. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli

splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Z obsahu spisu vyplýva, že spor sa týka exekučných konaní vedených pred Okresným súdom Galanta.

V pôvodnej veci 10C/175/2014: Žalobkyňa uzavrela zmluvu o úvere s dlžníkom O. F., r.č. XXXXXX/

XXXX, ku ktorej dlžník žalobkyni vystavil vlastnú zmenku. Keďže dlžník svoj záväzok neplnil, žalobkyňa
uplatnila svoje nároky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s.
Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom vydal rozhodcovský rozsudok č.
SR 05593/10, ktorým zaviazal dlžníka zaplatiť žalobkyni sumu 804,- Eur so zmenkovým úrokom 0,25%
denne a zákonným úrokom 6% ročne z tejto sumy a trovami konania. Žalobkyňa následne 20. septembra

2010 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie exekúcie, ku ktorému priložila
tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere. Na základe toho súdny exekútor 8. decembra 2010
doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú súd po
vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č.k. 12Er/1282/2010-29 z 9. júna 2011
zamietol.Totouznesenienadobudloprávoplatnosť9.júla2011potom,čoprotinemužalobkyňanepodala

odvolanie.

V pôvodnej veci 10C/199/2014: Žalobkyňa uzavrela zmluvu o úvere s dlžníčkou A. D., r.č.
XXXXXX/XXXX, ku ktorej dlžníčka žalobkyni vystavila vlastnú zmenku. Keďže dlžníčka svoj záväzok
neplnila, žalobkyňa uplatnila svoje nároky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti Slovenská

rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom vydal
rozhodcovský rozsudok č. SR 15718/09, ktorým zaviazal dlžníčku zaplatiť žalobkyni sumu 348,- Eur
so zmenkovým úrokom 0,25% denne a zákonným úrokom 6% ročne z tejto sumy a trovami konania.
Žalobkyňa následne 20. apríla 2010 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanieexekúcie, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok. Na základe toho súdny exekútor 7. júna
2010 doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú súd
po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č.k. 26Er/535/2010-17 z 10. januára

2011 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 6. apríla 2011 potom, čo proti nemu žalobkyňa
nepodala odvolanie.

V pôvodnej veci 10C/215/2014: Žalobkyňa uzavrela zmluvu o úvere s dlžníkom U.X., r.č. XXXXXX/
XXXX, ku ktorej dlžník žalobkyni vystavil vlastnú zmenku. Keďže dlžník svoj záväzok neplnil, žalobkyňa

uplatnila svoje nároky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s.
Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom vydal rozhodcovský rozsudok
č. SR 22909/09, ktorým zaviazal dlžníka zaplatiť žalobkyni sumu 914,- Eur so zmenkovým úrokom
0,25% denne a zákonným úrokom 6% ročne z tejto sumy a trovami konania. Žalobkyňa následne
8. júna 2010 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie exekúcie, ku ktorému
priložila tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere. Na základe toho súdny exekútor 15. júla 2010

doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú súd po
vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č.k. 20Er/674/2010-25 z 21. decembra
2010zamietol.Totouznesenienadobudloprávoplatnosť24.marca2011potom,čoprotinemužalobkyňa
nepodala odvolanie.

V pôvodnej veci 10C/360/2014: Žalobkyňa uzavrela zmluvu o úvere s dlžníkom A. A., r.č. XXXXXX/
XXXX. K.eďže dlžník svoj záväzok neplnil, žalobkyňa uplatnila svoje nároky na Stálom rozhodcovskom
súde pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr.
Michalom Rašlom vydal rozhodcovský rozsudok č. SR 19163/09, ktorým zaviazal dlžníka zaplatiť
žalobkyni sumu 139,50 Eur s úrokom z omeškania 0,25% denne a trovami konania. Žalobkyňa

následne 15. marca 2010 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie exekúcie,
ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok. Na základe toho súdny exekútor 27. apríla 2010
doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré mu súd po
vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu 6. septembra 2010 udelil pod sp. zn. 17Er/390/2010.

V pôvodnej veci 11C/200/2014: Žalobkyňa uzavrela zmluvu o úvere s dlžníčkou X. P., r.č.
XXXXXX/XXXX, ku ktorej dlžníčka žalobkyni vystavila vlastnú zmenku. Keďže dlžníčka svoj záväzok
neplnila, žalobkyňa uplatnila svoje nároky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom vydal
rozhodcovský rozsudok č. SR 03399/11, ktorým zaviazal dlžníčku zaplatiť žalobkyni sumu 206,- Eur

so zmenkovým úrokom 0,25% denne a zákonným úrokom 6% ročne z tejto sumy a trovami konania.
Žalobkyňa následne 14. júla 2011 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie
exekúcie, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok. Na základe toho súdny exekútor 6.
septembra 2011 doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č.k. 23Er/1234/2011-31 z

21. decembra 2011 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. apríla 2012 potom, čo proti
nemu žalobkyňa nepodala odvolanie.

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky

jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo
veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i
správne vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne,
presvedčivé a vyčerpávajúce písomné odôvodnenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na

odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť
a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

Vzhľadom na to, že prvostupňový súd sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku vyčerpávajúcim
spôsobom vysporiadal so všetkou relevantnou argumentáciou účastníkov predostretou v konaní včítane

argumentácie odvolateľa, ktorého odvolacie námietky v podstatnej časti nereflektujú na argumentáciu
súdu prvého stupňa odôvodňujúcu zamietnutie žaloby, pričom odvolací súd je odvolacími dôvodmi
viazaný, odvolací súd ani nemá čo podstatné k odôvodneniu prvostupňového rozsudku dodať.S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne

nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.