Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 9, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/194/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203774
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203774.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a

sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova
4,protižalovanej:Slovenskárepublika,konajúcaprostredníctvomMinisterstvaspravodlivostiSlovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 620 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 23. februára 2015 č. k. 18C 71/2013 - 47, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy sumami 125 eur a 495 eur
(okrem náhrady trov konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci
samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica v
exekučnom konaní vedenom takýmto súdom pod sp. zn. 11Er/541/2010 s následným vyvodzovaním
z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/ a ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/,
§ 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
(ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“) , § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 E.p. (Z.č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „E.
p.“), avšak pred jeho novelizáciou s účinnosťou od 1. júna 2011, resp. aj ust. § 41 ods. 2 písm. c/ a
d/ E. p. po 1. júni 2011; vecne potom o. i. tým, že vo vyššie označenom konaní senického okresného
súdu nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu, ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu
(predstavovaného rozhodcovským rozsudkom) so zákonom, preto došlo aj k čiastočnému

zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následnému
zastaveniu exekučného konania v tejto časti ( v časti zmenkového úroku 0,25% denne zo sumy 996
eur od 29. júna 2009 do zaplatenia) a v časti o vymoženie sumy 996 eur s príslušenstvom k vydaniu
poverenia dňa 14. decembra 2010 a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo vydané
až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil lehotu len pre prípad nezistenia
rozporutitulusozákonomaudeleniapovereniaanavyšejetuiosobitnáúpravaskúmaniavykonateľnosti
rozhodcovských rozsudkov (najmä preto, že sa týkajú vzťahov spadajúcich pod režim spotrebiteľských

zmlúv). Žalobkyňa navyše neuniesla ani dôkazné bremeno na preukázanie skutočnej škody a žalobe
tak nešlo vyhovieť ani z tohto dôvodu, argumentoval tiež okresný súd, ktorý napokon rozhodnutie o
trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskehosúdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalovanej,
ktorá nepreukázala, žeby jej vôbec nejaké trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd

prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právnehovzťahu,niejemožná.Uplatnenímopačnéhonázorudeiureajdefactodošlokaplikáciiprincípu

priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty, pričom súdu neprislúcha ani polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.
Súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).
Zodpovednosť štátu podľa takejto judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, avšak dĺžku
konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát,
ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú
vec (pretože bez ohľadu na faktor napadnutia rozsudku ako celku od rozhodnutia vo veci samej

bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania
(pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo
nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania
ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo
veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden

dôležitý verejný záujem), keďže dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam
žalobkyne považovať za vecne správny, ak súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere postačujúcej
pre rozhodnutie a vec predovšetkým správne posúdil po právnej stránke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť (až na v tejto veci nevýznamné úvahy

o nevedení žiadneho disciplinárneho ani iného obdobného konania, ktorého výsledkom by bolo
konštatovanie nesprávneho úradného postupu) s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na
podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia tak ako táto vyplynula z odôvodnenia napadnutého
rozsudku. U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by
tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods.

2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci v záujme splnenia si povinnosti vysporiadať
sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom
prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné:

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť

pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie. Práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich vztiahnutia
aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom
rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé
súdne konanie. Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého použitia

novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre zjavne
paušálne uplatnenie rovnakých odvolacích dôvodov ako v takmer všetkých ostatných tunajšiemu súdu
známych druhovo totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, muselo uniknúť, že súd prvého
stupňa v tejto veci ustanovením § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012Z. z. vôbec neargumentoval (v tejto súv. por. i str. 8 - 12 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods.
2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase
a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.). Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy

o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad
nárokovuplatňovanýchvprejednávanejveci)nevznikolstavprávnejneistoty,nebolivprejednávanejveci
relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté platilo aj v prípade tu uplatnenej námietky údajným
nevykonaním dostatočného dokazovania oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom (ktoré
môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva,

pričom akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné
predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku
konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo
účastníkov súdnych konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v
primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni však zrejme uniklo, že podmienky realizácie takýchto
práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej

veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 časti prvej vety pred bodkočiarkou E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné
konanie tvoriace základ pre nárok uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 102/2011 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich novelizácií E. p.) súd preskúma

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/
a d/ (veta druhá); pričom ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne (veta tretia) a proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie (veta posledná).

Podľa čl. I § 41 ods. 2 E. p. vo vyššie priblíženom znení podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená

osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/) a to isté (o vykonateľnosti) platí v prípade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a
schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (písm. i/).

Napokon podľa čl. I § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní tuzemský
rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej
republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (odkaz poznámkou č. 15 v tu citovanom zákone aj
na § 41 ods. 2 E. p.).

Prvé z práve odcitovaných ustanovení hovorí to, čo správne vyvodil aj súd prvého stupňa a síce, že
zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym exekútorom požadované
poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, vo všeobecnosti ustanovil lehotu 15 dní
od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného titulu
so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku zistenia

zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí
(žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne

najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom
rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci
má za takýto podklad poslúžiť a jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového

aspektu súhrnu takýchto aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu. Kým teda
predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného titulu,
návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o poverenie ukladá súdu poverenie
vydať a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je potrebnési verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne vypodložiť a práve preto nemožno vydanie
uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“.

Takéto závery sú platnými bez ohľadu na to, že pri historickom výklade ďalšej časti rozhodnej úpravy sa
javí prinajmenšom diskutabilným druhý (i súdom prvého stupňa naznačený) dôvod, pre ktorý požiadavka
žalobkyne nebola považovaná za opodstatnenú a síce ten, že s prihliadnutím k špecifickej povahe
exekučného titulu použitého v konaní majúcom vytvoriť podklad nárokov uplatnených v prejednávanej
by exekučný súd nemal byť

v takýchto prípadoch viazaný lehotou inak určenou na udelenie poverenia ani vtedy, ak sa
rozhodne postupovať práve takto (rozumej poverenie udeliť). Vďaka nedôslednosti zákonodarcu, jeho
nesystematickej práci s pojmoslovím používaným v ním vytváraných právnych predpisoch či vďaka
neurobeniu si ním už pred zásahom do E. p. v roku 2005 a ani neskôr až do roku 2011 podrobnej
analýzyzameranejnaokruhpotenciálnychexekučnýchtitulov,majúcichpodliehaťrežimuexekúciípodľa

takéhoto zákona sa totiž javí vysoko pochybnou možnosť dopadu úpravy z ustanovenia čl. I § 44 ods.
2 vety druhej E. p. v spojitosti s čl. I § 41 ods. 2 písm. d/ rovnakého zákona (v čase pred dotknutím
druhého z nich - rozumej čl. I § 41 ods. 2 písm. d/ - ustanovením čl. I bodu 2 a čl. III zákona č. 102/2011
Z. z.) aj na rozhodcovské rozsudky vydávané rozhodcovskými súdmi alebo rozhodcami podľa zákona č.
244/2002 Z. z., ak písmeno d/ pred novelizáciou hovorilo len o rozhodnutiach rozhodcovských komisií, k

spresneniu došlo až po čase rozhodnom pre udelenie poverenia v tejto konkrétnej veci a v skoršom čase
bol značne problematickým (ak nie aj nemožným) extenzívny výklad časti úpravy hovoriacej výslovne
len o rozhodnutiach rozhodcovských komisií, pokiaľ tu bolo aj ustanovenie čl. I § 41 ods. 2 písm. i/
E. p., pokrývajúce všetky v ostatných písmenách výslovne nevymenované exekučné tituly, v tomto
prípade však zjavne bez možnosti usudzovania aj pri záujme na exekučnom vymožení nimi priznaných

povinností na „ochranu“ exekučných súdov reprezentovanú ich neobmedzením pri rozhodovaní žiadnou
lehotou.

Aj v prejednávanej veci tak muselo byť rozhodujúcim iba to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Senica jeho sp. zn. 11 Er 541/2010 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora o

poverenie, došlú mu 15. júla 2010 síce zareagoval „až“ uznesením z 13. decembra 2010 č. k. 11 Er 541/
2010 - 9, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia čiastočne zamietol, takéto rozhodnutie však
pre nedostatok odvolania oprávnenej (totožnej so žalobkyňou z prejednávanej veci) a teda i zjavné jej
uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti vykonania rozhodcovského rozsudku nadobudlo
právoplatnosť (19. januára 2011) a nasledované bolo zastavením exekučného konania (dnes už a to

od 18.februára 2014 taktiež právoplatným uznesením Okresného súdu Senica z 20. novembra 2012 č.
k. 11Er 541/2010 - 21).
Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,

bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie (bez

citácie použitého ustanovenia procesného práva, zakotvujúceho zásadu zodpovednosti účastníkov za
výsledok tzv. sporového konania), aj v tomto prípade však ako po vecnej, tak i po právnej stránke náležite
odôvodneného.

V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a vzniklo jej podľa § 224 ods. 1

a § 142 ods. 1 O. s. p. aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh
na priznanie jej náhrady trov a zo spisu žiadne trovy nevyplývali a tak jej odvolací súd náhradu trov
konania nepriznal.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.