Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 18, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/253/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233616
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233616.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku
a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 13C/257/2012-76 zo dňa 7. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým žiadal zaviazať odporcu na
zaplatenie náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 431,50 Eur,
ktorá mu mala vzniknúť ako následok nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní vedenom
na Okresnom súde v Žiline. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania namietal, že k rozhodnutiu o
žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 234
dní). V prejednávanej veci nariadil pojednávanie na deň 07.01.2014, na ktorý predvolal účastníkov
konania. Na nariadené pojednávanie sa účastníci konania nedostavili, doručenie predvolania mali riadne
vykázané (navrhovateľ dňa 12.11.2013, odporca dňa 12.11.2013). Navrhovateľ e-mailovým podaním
doručeným súdu dňa 20.12.2013 žiadal zrušenie nariadeného pojednávania a zároveň podal návrh
na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre
porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd. Dospel k záveru, že podmienky
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie sú dané. Navrhovateľovi
bolo totiž doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 5NcC/225/2013-19 zo dňa 7. marca 2013,
ktorý rozhodol o tom, že zákonná sudkyňa JUDr. Beáta Svediaková nie je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania predmetnej veci. Uvedené rozhodnutie je konečným rozhodnutím, proti ktorému nie
je zákonom prípustné oprávnenie podať žiadne opravné prostriedky. Z pripojeného spisu Okresného
súdu Žilina sp. zn. 18Er/516/2011 mal preukázané, že exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 28.01.2011 doručenú súdu dňa 11.02.2011 zamietol.
Vychádzajúc zo zákonných podmienok uvedených v § 3 ods. 1 písm. a/, d/, ods. 2, § 5 ods. 1, § 6
ods. 1, § 9 ods. 1 a 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 dospel k záveru,
že navrhovateľ predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom nepreukázal. Nemal preukázaný základný predpoklad vzniku nároku na náhradu škody
- nesprávny úradný postup, keďže je zrejmé, že predmetom rozhodovania exekučných súdov bolo
skúmanie žiadostí o vydanie poverenia a skúmanie správnosti Rozhodcovského rozsudku, nekalej

povahy rozhodcovskej doložky, pričom posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za
nesprávny úradný postup. Oprávnenosť takéhoto skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej Únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina
Rodríguez Nogueira. V takom prípade nedodržania 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku neznamená nesprávny úradný postup súdu v zmysle Zákona č. 514/2003
Z. z.. Vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu sa nezaoberal, keďže nárok navrhovateľa
na náhradu škody nebol preukázaný.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne konanie
a v danej spojitosti prvostupňovému súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť dôkaz na
podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.
Riadne a včas požiadal o odročenie pojednávania. Súd sa však nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol
pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že
trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.
Zároveň poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s
ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozporoch
s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na
nestranný súd. Tiež poukázal na ust. § 15 O.s.p..
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti tomuto rozhodnutiu podáva odvolanie.
Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Ak odporca nereagoval na
výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
Okrem toho, súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladne“ uviedol konštatovanie
súdu, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Za nepochybne preukázaný považoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol
o jeho návrhu v zákonnej lehote. Nesprávny úradný postup súdu spočíval hneď v niekoľkých
skutočnostiach, nielen v jednej z nich, konajúci sudca sa musí preto vysporiadať so všetkými vytýkanými
zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie
nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.
V odôvodnení rozhodnutia sa súd zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka
(povinného). Nesúhlasí s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil
dlžník, keď pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu. Hodlal
predložil dôkazy o výške majetkovej ujmy prostredníctvom znaleckého posudku, súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonané ex offo. Ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej
škode, preto je v tejto časti rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že
majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z
vykonaného dokazovania. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky
si navrhovateľ zvolil, o podstatne a rozsahu podnikateľského rizika a o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
proti rozsudku proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 201, § 204 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1 O.s.p., ktorý podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako správny potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Táto zásada
však predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie ich procesných práv je
pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou
neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o ich bezprostredne naplnenie sám obral. V prípade jeho
účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie,
respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a bol by poučený aj o predbežnom právnom posúdení
veci (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom jeho ďalšie tvrdenia i námietky dotýkajúce sa
odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezpredmetné. Nedôvodná je
odvolacia námietka, že nebolo možné vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, keď okresným
súdom bolo vo veci nariadené pojednávanie, o čom bola spísaná aj zápisnica.

Vyjadrenie odporcu k veci bolo navrhovateľovi (respektíve jeho právnemu zástupcovi) doručené dňa
20.11.2013 spolu s predvolaním na pojednávanie určeným okresným súdom na deň 07.01.2014 .
Pokiaľ navrhovateľ žiadal zrušiť nariadené pojednávanie s odôvodnením, že je potrebné rozhodnúť o
nestrannosti zákonného sudcu a zároveň trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti
je dôvodná, okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1
O.s.p.), čo zodpovedá ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie
predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.
Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s
uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené
však nie je vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a v konkrétnych
okolnostiach súdeného prípadu. Nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie relevantného
porušenia procesného práva účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na
odročenie pojednávania, ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné (ďalšie) okolnosti, ktoré by
mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň
dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad
uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania
inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k neúspešným ústavným
sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že uznesením Krajského súdu Žilina č. k. 5NcC/225/2013-19 zo dňa
07.03.2013 o nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. Beáty Svediakovej z prejednávania a rozhodnutia
predmetnej veci. Pokiaľ by aj neexistovalo žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca
je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto
otázku samostatne. Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom
okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie
zákonného sudcu z prejednávania aj rozhodovania veci.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo
zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.
1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný
a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania
je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z
prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu
okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo
odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Dôvody na prerušenie konania v zmysle ust.
§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. nie sú dané. Ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne
prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.
Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto
zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení slúžiacich účelu
racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania využije, je ale potrebné
podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6
O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a
účinnejšia. V súdenej veci okresný súd správne konštatoval, že krajský súd ako nadriadený posudzoval
opodstatnenosť možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke teda súdy
právoplatne rozhodli, pričom ide o otázku, ktoré sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O.s.p.
oprávnené posudzovať. Predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky
konkrétneho sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavou
zaručených základných práv alebo slobôd účastníka. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany
žalobcu podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v
ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p..
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V tom prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. V súdenej veci sa nejedná o takýto prípad. Okresný súd
postupoval vecne správne, keď návrh na prerušenie konania zamietol.
Hoc aj okresný súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí) spolu s vydaním
rozhodnutia vo veci samej, vzhľadom na nedôvodnosť tohto návrhu a vecnú správnosť tohto rozhodnutia,
nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť
rozhodnutia vo veci samej.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať

namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než
účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca
v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod, respektíve možnosť zaoberať sa touto
odvolacou námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí. Takéto tvrdenie okresný súd
nevyvodil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov. Pokiaľ navrhovateľ
v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky nenasvedčujú“ konštatovaniu
okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, okrem vyššie uvedeného záveru ide z dôvodu absencie
bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať o nepreskúmateľnú námietku. Ide výlučne na
ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov, na ktorých okresný súd založil svoje
meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek protiargumentáciu.
Okresný súd konštatoval nielen neexistenciu nesprávneho úradného postupu, ale aj nepreukázanie
výšky škody a dôvodnosti nemajetkovej ujmy uplatnenej navrhovateľom. K týmto otázkam odvolateľova
argumentácia vôbec nesmerovala, teda pokiaľ by aj bolo preukázané, že k nesprávnemu úradnému
postupu došlo, okresný súd pri zamietnutí žaloby vychádzal aj z nenaplnenia ďalších kumulatívnych
podmienok vzniku nároku na náhradu škody, ktorých nesplnenie navrhovateľ vôbec nenamietal.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.