Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 18, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/138/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114205071
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114205071.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátu:JUDr.DašaKontríkováačlenieksenátu:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpená: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: A. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/
XX, G. E. Z., zastúpená opatrovníčkou: Mgr. O. Y., pracovníčka Okresného súdu Piešťany, o zaplatenie
835,01 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k.
11C/18/2014-60 zo dňa 4. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Trnava, č. k.
17Ro/73/2014-34 zo 06.03.2014, žalobu zamietol a žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie po citácii § 497, § 499 Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), § 1 ods. 1, § 2
písm. a), b), § 3 ods. 1, 2, zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 23a ods. 1 zák. č.
634/1992 Zb o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 103
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 2 písm. a), b), § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane

spotrebiteľa, skutkovo odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že
Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli 23.01.2006 zmluvu o splátkovom
úvere, na základe ktorej poskytla Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovanej úver 100.000,- Sk (3.319,39
eur). Žalovaná sa zaviazala splatiť poskytnutý úver s príslušenstvom v mesačných splátkach po 2.287,-
Sk (75,91 eur). Zmluvou o postúpení pohľadávok zo 04.11.2009 došlo k postúpeniu pohľadávky zo
zmluvy o splátkovom úvere z 23.01.2006 vo výške 6.434,21 eura s príslušenstvom zo spoločnosti
Slovenská sporiteľňa, a.s., ako postupcu na žalobkyňu ako postupníka, preto je žalobkyňa v spore

aktívne legitimovaná. Pred postúpením pohľadávky na žalobkyňu, a to najneskôr 04.11.2009, bola
Slovenskou sporiteľňou, a.s. vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, čím sa stal splatným celý dlh.
Uvedená skutočnosť mimoriadneho zosplatnenia vyplývala z pokusu o zmier z 24.01.2014, v ktorom
túto skutočnosť uvádza sama žalobkyňa, i keď neuvádza deň, kedy sa tak stalo. Z úradnej činnosti však
súdu bolo známe, že toto opomenutie nie je ojedinelé, pričom žalobkyňa v pokusoch o zmier aj v iných
konaniach buď neuvádzala žiaden deň vyhlásenia mimoriadnej splatnosti alebo uvádzala zmätočnú
informáciu (zhluk číslic), z ktorej dátum nebol zrejmý. Uvedené súd vyhodnotil ako zámer žalobkyne, aby

nebol zrejmý dátum splatnosti celého dlhu, a tým očividné, že je uplatňovaná premlčaná pohľadávka.
Mimoriadne zosplatnenie úveru však považoval súd za preukázané aj na základe prílohy č. 1 k zmluve
o postúpení pohľadávok, ako aj z oznámenia Slovenskej sporiteľne, a.s. z 20.11.2009, kde bola ako
zostatok pohľadávky ku dňu postúpenia uvedená suma 6.434,21 eur, z ktorej s ohľadom na početsplátok úveru a príslušenstva 60 a výšku splátky 75,91 eur vyplývalo, že nešlo o splátky splatné do dňa
postúpenia, ale o celý zosplatnený dlh. Tento záver podporoval aj uvedený počet dní omeškania ku dňu
postúpenia pohľadávky 1294. Vychádzajúc z uvedeného považoval súd za preukázané, že najneskôr

04.11.2009 (keď 04.11.2009 bola uzavretá zmluva o postúpení) sa stali splatnými aj splátky, ktoré sa mali
stať splatnými až po tomto dátume. Žalobkyňa si tak mohla uplatniť svoj nárok na súde už 05.11.2009,
pričom dňa 05.11.2012 uplynula všeobecná trojročná premlčacia doba. Súd pritom poukázal tiež na
to, že aj v prípade, že by k okamžitému zosplatneniu neprišlo, z dôvodu konečnej splatnosti úveru
20.01.2011 by začala plynúť premlčacia doba 21.01.2011 a uplynula by 21.01.2014. Žalobkyňa podala

žalobu na súde 21.02.2014, teda v čase, keď bol celý jej nárok zo zmluvy o splátkovom úvere premlčaný.
Súd prvého stupňa aplikoval § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ako procesnú právnu
normu s poukazom na absenciu prechodného ustanovenia k tejto úprave, a teda prihliadol na premlčanie
nároku voči spotrebiteľovi ex offo. Z dôvodu premlčania nároku žalobkyne jej nebolo možné uplatnený
nárok priznať, preto súd žalobu zamietol. Za premlčané považoval súd aj uplatnené úroky z omeškania,
keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud, z čoho bolo možné usúdiť, že vedľajší úrokový

záväzok sa premlčal najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok. O náhrade trov konania
rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) s poukazom na §
151 ods. 1 O.s.p., keď plne úspešnej žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože si ho
neuplatnila a ani jej v konaní žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
a nedostatočného zistenia skutkového stavu, čo odôvodnila poukazom na § 387 ods. 1 a 397
ObZ a tým, že zastáva názor, že súd nesprávne aplikoval ustanovenia OZ týkajúce sa premlčacej doby,
nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia ObZ, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda o absolútny
obchodnoprávny vzťah. Ďalej poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 z

28.04.2011 a 6 M Cdo 4/2012 z 27.03.2013, ako aj na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 15 Co/132/2013 z 21.11.2013 a 15Co/28/2013 z 30.10.2013 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co
138/2013 z 20.02.2014, z ktorých vyplýva, že v danom prípade je potrebné aplikovať ustanovenia ObZ,
pretože aj keď je úverová zmluva zmluvou spotrebiteľskou, všeobecná právna úprava má základ v ObZ,
podľa ktorého je potrebné posudzovať i otázku premlčania, pretože premlčacia doba v OZ nesmeruje

na ochranu spotrebiteľa, ale jej odlišná úprava oproti ObZ nemá nič spoločné s ochranou spotrebiteľa,
ale je iba výsledkom dvoch rôznych legislatívnych procesov, ktoré vyústili do dvoch kódexov. Podľa
komentára k § 52 OZ k spotrebiteľským zmluvám od profesora JUDr. Petra Vojčíka je dôležité posúdiť
akého charakteru je spotrebiteľská zmluva, či ide o zmluvu občianskoprávneho charakteru alebo
obchodnoprávneho charakteru, čo má zásadný význam pri uplatňovaní práv spotrebiteľa. Žalobkyňa

tiež nesúhlasila s tým, že súd na daný prípad aplikoval § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť 01.05.2014. Poukázala na článok 1 ods. 1 Ústavy SR, nálezy
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24.05.1995, PL. ÚS36/95 z 03.03.1996, ako aj na čl. 125
ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Aplikáciou § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa došlo k
značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu

zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd, k porušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa
článku 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania
garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Právna úprava
platná v Slovenskej republike do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke
uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany
spotrebiteľa prijala Národná rada SR § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, v ktorom prikázala orgánom

rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva,
na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku a
to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili
plynulý prechod z doposiaľ platného účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou §
5b zákona o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho

stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu
na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu,
ktoréhosúčasťoujeajpožiadavkapredvídateľnostikonaniaorgánovverejnejmocia závažnémuzásahu
do majetkových práv veriteľa. Priamym aplikovaním § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa súd porušilzásadustanovenúvčlánku152ods.4ÚstavySR,podľaktorejvýkladauplatňovanieústavnýchzákonov,
zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR. Žalobkyňa
si v konaní uplatnila svoj nárok žalobným návrhom 04.02.2014, pričom predmetné ustanovenie § 5b

zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až 01.05.2014. Žalobkyňa preto nemôže súhlasiť
s rozhodnutím súdu a právnym posúdeným veci. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. aby ho zrušil
a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania a právneho
zastúpenia v prvostupňovom i odvolacom konaní.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§
205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania

(§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

V prejednávanej veci súd žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia 835,01 eura s
príslušenstvom žalovanou zamietol. Medzi účastníkmi nebolo sporným, že ide o spotrebiteľský právny

vzťah, pretože žalobkyňa uplatňuje svoje nároky zo zmluvy o splátkovom úvere, ktorú uzavrela pôvodne
Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovaná 23.01.2006, pričom žalobkyňa nadobudla pohľadávku voči
žalovanej na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1105/2009/CE zo 04.11.2009.

Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvého stupňa nemal aplikovať pri posudzovaní premlčania

žalovaného nároku ustanovenia OZ, podľa ktorých posúdil premlčaciu dobu v prejednávanej veci ako
trojročnú, ale príslušné ustanovenia ObZ, pričom nárok by bol v takom prípade dôvodný (nebol by
premlčaný) a tiež to, že súd nemal aplikovať § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý oprávňuje
súdy aj bez návrhu skúmať otázku premlčania uplatneného nároku, pretože toto ustanovenie nemožno
aplikovať na prípady, keď žalobca nadobudol pohľadávku pred účinnosťou tohto ustanovenia zákona.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo v danej veci posúdiť, či súd prvého stupňa postupoval
správne, keď žalobu žalobkyne zamietol z dôvodu, že si nárok uplatnila po uplynutí premlčacej lehoty.

Podľa § 397 ods. 1 ObZ, ktorého aplikácie sa dovolávala žalobkyňa v odvolaní, ak zákon neustanovuje

pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. V prejednávanej veci súd prvého stupňa
uzavrel, že žalobkyňa si mohla uplatniť svoj nárok na súde už 05.11.2009, pričom dňa 05.11.2012
uplynula všeobecná trojročná premlčacia doba. Žalobkyňa podala žalobu na súde 21.02.2014, teda v
čase, keď bol celý jej nárok zo zmluvy o splátkovom úvere premlčaný. Uvedené skutkové závery súdu
prvého stupňa žalobkyňa v odvolaní nenamietala, nespochybňovala začiatok plynutia premlčacej lehoty

s poukazom na akýkoľvek listinný dôkaz, preto tieto závery neboli predmetom odvolacieho konania
(odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania). Ak by potom odvolací súd aj pripustil, že dĺžka
premlčacej doby mala byť posúdená podľa § 397 ods. 1 ObZ a premlčacia doba by tak neuplynula
05.11.2012, ale až 05.11.2013, táto okolnosť nie je spôsobilá nič zmeniť na správnosti právneho záveru,
že dňa 21.02.2014, keď si žalobkyňa uplatnila svoje nároky na súde, tieto už boli premlčané. Odvolacia

námietka žalobkyne o nesprávnej aplikácii ustanovení OZ týkajúcich sa dĺžky premlčacej doby súdom
prvého stupňa, namiesto aplikácie § 397 ods. 1 ObZ je nedôvodná. Bez prehodnotenia skutkových
záverov (ktoré žalobkyňa odvolaním nenamietala) nemožno pochybovať o správnosti rozhodnutia v
prejednávanej veci. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že z vykonané dokazovanie súd prvého stupňa
vyhodnotil správne. Splatnosť celej pohľadávky žalobcu vyplýva aj z oznámenia Slovenskej sporiteľne

a.s. zo dňa 20.11.2009 (č. l. 21), ktorým bolo oznámené žalovanej, že celá pohľadávka pôvodného
veriteľa bola postúpená na žalobcu.

Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý nadobudol účinnosť 01.05.2014)
orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia

práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.Podľa § 52 ods. 2 OZ (v znení účinnom od 01.05.2014) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,

ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

V preskúmavanom prípade je (aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka o tom, že

premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení ObZ a nie OZ) zrejmé, že ak by odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový
súd vziať na zreteľ § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie
požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu OZ, podľa ktorého všetky právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak

mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 01.05.2014 a právne
predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa
vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa totiž upravuje (procesný) postup orgánu rozhodujúceho

o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (ktorým je aj súd), má teda charakter procesnoprávny a to
bez ohľadu na to, že je obsiahnuté v hmotnoprávnom predpise. Táto norma neobsahuje žiadne
prechodné ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, ktorá ju zaviedla, musí platiť pravidlo jej okamžitej
aplikovateľnosti. Ak platí, že ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter
a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim jej aplikácie, má súd prihliadať na premlčanie ex offo

vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich pod
hypotézu tejto právnej normy. Vzhľadom na uvedené, prvostupňový súd, ktorý vo veci preskúmavaným
rozsudkom rozhodol po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, správne
ex offo citované ustanovenie zohľadnil a v konaní aplikoval.

Tieto právne závery potvrdil Krajský súd v Trnave už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr.
sp. zn. 23Co/550/2014 z 21.09.2015, 23Co/775/2014 zo 07.12.2015, 23Co/28/2015 z 05.10.2015,
23Co/29/2015 z 05.10.2015, 23Co/51/2015 z 05.10.2015, 23Co/92/2015 z 05.10.2015, 23Co/155/2015
z 19.10.2015, 23Co/157/2015 z 19.10.2015).

Odvolací súd tiež poukazuje na rovnaké právne závery, ktoré zaujal Najvyšší súd SR napr. v
rozhodnutiach sp. zn. 3 MCdo 14/2014 z 21.04.2015, 8 MCdo 13/2014 z 21.05.2015 a 4 MCdo 17/2014 z
26.11.2015. Odvolací súd preto odkazuje aj na právne závery v cit. rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR,
ktoré sú všeobecne dostupné, pričom ich ústavnú udržateľnosť potvrdil už aj Ústavný súd SR v uznesení
sp. zn. II. ÚS 729/2015 zo 04.11.2015, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľky ako neopodstatnenú.

Pretože žalobkyňou v konaniach, v ktorých boli vydané cit. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a
sťažovateľkou v konaní sp. zn. II. ÚS 729/2015 vedenom na Ústavnom súde SR bola tá istá obchodná
spoločnosť, ktorá je žalobkyňou aj v prejednávanej veci, možno konštatovať, že tieto skutočnosti a
právne závery sú žalobkyni dobre známe.

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správne potvrdil.

V odvolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

právo na náhradu trov odvolacieho konania. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila a ani jej
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.