Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 11, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/24/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214219608
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214219608.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724
803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária,
Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: I. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, J. L., o zaplatenie
3.114,21 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo
dňa 11.septembra 2015, č.k. 16C/103/2014-68, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e
a v časti náhrady trov konania m e n í tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
sumy 3.114,21 eur spolu s úrokom z omeškania 8,15% zo sumy 3.114,21 eur od 13.08.2014 do
zaplateniaažalobcovinepriznalnáhradutrovkonania.Svojerozhodnutieprávneodôvodnilustanovením
§ 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 2 a ods. 5, § 525 ods. 1, § 526 ods. 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej len OZ), § 27, § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, vecne rozhodnutie
odôvodnil záverom o tom, že žalobca nepreukázal riadne nadobudnutie žalovanej pohľadávky platným

a účinným postúpením predmetnej pohľadávky a teda nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v
tomto spore. Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca svoje nároky voči žalovanému
odvodzuje z úverovej zmluvy č. 5019963758 zo dňa 03.11.2011, ktorú žalovaný uzavrel so N. N.,
a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, pričom tieto nároky mal získať
postúpením pohľadávky od banky. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť
okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči
svojim klientom treba považovať za takýto druh pohľadávok, keďže s každou pohľadávkou banky sú

neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle §
27 a nasledujúcich Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách ako aj obsiahle bankové tajomstvo podľa §
91 a nasledujúcich citovaného zákona. Tieto povinnosti vyplývajú banke priamo zo zákona, pričom
postúpením pohľadávky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným
spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní
so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom. Nový veriteľ už nebude zo zákona
povinný takéto obsiahle tajomstvo zachovávať, keďže nie je bankou. Preto ustanovenie § 92 ods.

8 citovaného zákona dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi len za splnenia určitých
podmienok. Predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu bez súhlasu klienta je v
zmysle citovaného ustanovenia, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a
aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala, inak pohľadávka banky nie je postupiteľná a v takomprípade jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je
neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení ale aj
voči dlžníkovi. Účelom § 525 Občianskeho zákonníka je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým,

aby jeho dlh v prípadoch uvedených v citovanom ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa,
voči ktorému pôvodne vznikol. Na rozpor postúpenia s § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má za
následok absolútnu neplatnosť postúpenia prihliada súd z úradnej povinnosti a to o to viac, ak ide o
právny vzťah, ktorého stranou je spotrebiteľ (§ 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa).
Postupca, ktorý si v súdnom konaní takúto postúpenú pohľadávku uplatňuje, je povinný v zmysle §

120 ods. 1 O.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie teda okrem iného aj splnenie
podmienokplatnéhopostúpenia.Postupca,ktorémubolapohľadávkapostúpenábankou,jetakvzmysle
uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta písomne vyzvala
na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň
90 dní, čo sa však žalobcovi v tomto spore preukázať nepodarilo. I keď možno považovať za dokázané,
že žalovaný bol v čase postúpenia 90 dní v omeškaní s plnením svojho záväzku, nebolo preukázané,

že by bol aj písomne vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy z 03. novembra 2011. Žalobca
tak nepreukázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia naňho spôsobilá na
postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., súd teda nemá preukázané, že postúpenie je
platné, a že žalobca sa stal majiteľom (veriteľom) pohľadávky, a teda že je aktívne legitimovaný na jej
uplatňovanie pred súdom. Žalobca poukazoval na ustanovenie odseku 19.16 všeobecných obchodných

podmienok banky v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, v ktorých je obsiahnutý súhlas klienta s
postúpením pohľadávok banky, takže splnenie podmienok, predpokladaných ustanovením § 91 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. nie je potrebné. Označené ustanovenie všeobecných obchodných podmienok
obsahuje túto klauzulu „Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť
akékoľvek svoje Pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo

nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú ako aj bez ohľadu na to, či Banka
vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie voči Klientovi na tretiu
osobu...“. Súd však takéto ustanovenie vyhodnotil ako neplatné a to vychádzajúc zo skutočnosti, že
predmetná zmluva o splátkovom úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. (nakoľko N.
N., a.s., konala pri uzatváraní zmluvy v rámci svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti a žalovaný

nekonal na tento účel, čím spĺňajú definíciu dodávateľa a spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom k 03.11.2011), pričom v zmysle § 53 ods. 1 O.z. spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora
EÚ treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu pozíciu,

v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov t.j. ako by danú situáciu
upravovali dispozitívne zákonné normy, pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V prejednávanej
veci je zrejmé, že ak by ustanovenie odseku 19.16 nebolo obsiahnuté vo VOP, aplikoval by sa zákonný
zákaz postúpenia pohľadávok bankou, bez splnenia osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. a podľa názoru súdu tak ustanovenie odseku 19.16 VOP spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným
spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky. Postúpením pohľadávky pritom
dochádza k zmene dlžníkovho ( spotrebiteľovho) partnera, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s
bankou práve preto, že je to banka teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania,

obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s
dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp.
že každé ich sprístupnenie tretej osobe sa bude diať s jeho súhlasom a ustanovenie odseku 19.16 VOP
ho o túto ochranu oberá. Toto ustanovenie je obsiahnuté vo VOP, čo je vopred formulovaný dokument,
ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok cez článok III ods. 5 Zmluvy o splátkovom úvere, odmietnuť

homoholjedineodmietnutímcelejzmluvy,čižetotoustanovenieneboloindividuálnedojednanévzmysle
§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie tak treba považovať za neprijateľnú podmienku
v predmetnej úverovej zmluve, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v citovanom znení
neplatná, čo má za následok, že v ňom obsiahnutý súhlas s postúpením pohľadávok z banky na žalobcu
nemožno považovať za daný. K postúpeniu pohľadávky tak mohlo dôjsť len v prípade, ak by boli splnené

podmienky predpokladané v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., ktoré však ako vyplýva z vyššie
uvedeného preukázané neboli, čím žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu a jeho žalobu
bolo treba zamietnuť. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalobca si
trovy uplatnil, avšak bol neúspešný, preto súd o jeho návrhu na ich priznanie rozhodol tak, že mu ichnepriznal,zatiaľčožalovanýžiadnetrovynežiadal,takžetunebolnávrh,oktorombysamalorozhodovať
podľa § 151 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu a navrhol, aby ho odvolací súd zmenil tak,
že návrhu na začatie konania vyhovie v plnom rozsahu resp. rozsudok zruší a vráti vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Žalobca bol toho názoru, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách
nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného

ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávok ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.
Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť
právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca sa pričom odvolával na názor Doc. JUDr. H. U. PhD.,
LLM., publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015 a na názor iného odvolacieho súdu v podobnej
veci. Poukázal na skutočnosť, že oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s

podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia
vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení,
pričom sa žalobca odvolal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Obo 210/01 zo dňa 11.06.2003.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.) zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156
ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných

rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 16C/103/2014 je zaplatenie
sumy 3.114,21 eur s príslušenstvom titulom záväzkov z úverovej zmluvy uzavretej medzi právnym

predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 03.11.2011.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh žalobcu v celom rozsahu zamietnutý a správnosti aj závislého výroku o náhrade trov
konania.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru,
že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa čo do rozhodnutia vo veci samej v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami
a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v
podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.), keďže prvostupňový súd sa už bol vo svojom
odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré v odvolaní namietal žalobca.

Iba na doplnenie k odvolacej námietke žalobcu, že nebol dôvod skúmať ako prejudiciálnu otázku
existenciu resp. platnosť zmluvy o postúpení, pretože relevantným oznámením postupcu o postúpení
pohľadávky dlžníkovi je bez ďalšieho založená aj aktívna legitimácia postupníka na vymáhanie
postúpenej pohľadávky a súd ju bez ďalšieho akceptuje (názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 4Obo 210/01) odvolací súd uvádza, že treba mať na zreteli, že

v prejednávanej veci sa na rozdiel od prípadu, na ktorý sa žalobca odvoláva, jedná o spotrebiteľský
vzťah, v ktorom spotrebiteľ vystupuje ako slabšia strana sporu a požíva osobitnú ochranu zo strany
súdu. Pokiaľ potom v zmysle ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení účinnom
v čase rozhodovania súdu, prvostupňový súd ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej

zmluvy prihliadol aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránili priznať plnenie žalobcu voči spotrebiteľovi, postupoval správne a námietka žalobcu v tomto smere
nie je dôvodná.Rozhodnutie o trovách konania však bolo nesprávnym, keď prvostupňový súd rozhodoval o trovách
konania účastníka, ktorý nebol vo veci úspešný (žalobcu) s odôvodnením, že tento si trovy uplatnil,

namiesto účastníka, ktorý mal úspech v spore (žalovaný), s odôvodnením, že tento si žiadne trovy
nežiadal, a preto podľa názoru prvostupňového súdu tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať.
Takéto rozhodnutie je však výsledkom nesprávnej aplikácie ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p., keďže podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd rozhoduje o trovách konania toho účastníka konania,
ktorému vzniklo právo na náhradu trov konania, čo v uvedenom prípade nebol žalobca, ale žalovaný

a keďže tento ako úspešný účastník sporu návrh na náhradu trov konania nepodal, pričom to bol on,
komu sa mala prisúdiť náhrada trov konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.), správne mal súd rozhodnúť o trovách
konania tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva, zatiaľ čo rozhodovanie o trovách
neúspešného žalobcu nebolo namieste.

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti trov konania za použitia

ust. § 220 O.s.p. zmenil spôsobom uvedeným v prvej vete výroku svojho rozsudku a súčasne o trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania z rovnakých dôvodov nepriznal, a síce preto, lebo
tento na ich priznanie návrh nepodal (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.