Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 10, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoE/160/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6608204199
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6608204199.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací vo veci exekúcie začatej na návrh oprávneného
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribnova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
Advokátskou kanceláriou, Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 36 864
421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. Branislav Fridrich PhD. proti povinnej U. Y., nar. XX. XX.
XXXX, bytom XXX XX J. XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, Exekútorský úrad, 821

08 Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 1857/08, na odvolanie oprávneného zo dňa 12. 03. 2012
proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k. 14 Er 305/2008-18 zo dňa 24. 02. 2012 takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 1857/08 za neprípustnú a zastavil ju.

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu -
rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR 8594/07 zo dňa 28.11.2007, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd
zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO:

35 822 761 na základe V. o úvere č.XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX uzatvorenej medzi oprávneným
a povinným, neoddeliteľnou súčasťou ktorej sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len
obchodné podmienky).

Uvedené obchodné podmienky v bode 17 ustanovili, že všetky spory medzi zmluvnými stranami, ktoré
vzniknúzozmluvyoúvere,vrátanesporovojejplatnosť,výkladalebozrušeniebudúriešenépredStálym

rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské
rameno 8, Bratislava alebo pred všeobecným súdom, pričom právo výberu bolo dané žalujúcej zmluvnej
strane.

V prebiehajúcom konaní exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie aj v dôsledku
nejednotného výkladu ustanovení Exekučného poriadku vzťahujúcich sa k rozsahu preskúmavacieho

oprávnenia súdu vo fáze exekučného konania pred vydaním poverenia. V dôsledku toho k preskúmaniu
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu prikročil až po vydaní poverenia a to v zmysle § 45 z.č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.

Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. V
zmysle § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom ku dňu uzavretiu zmluvy spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna

zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa
§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemoholindividuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ
je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Zpovahyzmluvnýchstrán(podnikateľvs.fyzickáosobanepodnikateľ),predmetupodnikateľskejčinnosti
oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu

a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom na strane druhej v zmysle § 52
a nasl. OZ.

V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z
článku 144 ods. 1 Ústavy SR, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t. j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva,

ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie.

Význam ochrany spotrebiteľov viedol zákonodarcu Spoločenstva okrem iného k tomu, že v článku 6
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288, ďalej len "smernica") stanovil, aby nekalé podmienky

uvedené v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom "neboli záväzné pre
spotrebiteľa". Ide o kogentné ustanovenie, ktoré s ohľadom na nerovné postavenie jednej zo zmluvných
strán smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú (spotrebiteľská) zmluva nastoľuje medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi

nimi sa bod 1 písm. q) tejto prílohy týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je "neposkytnúť
spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek
iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu
povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na

inej zmluvnej strane".

V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ďalej ESD) "povaha a význam verejného
záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, teda odôvodňujú to,
že vnútroštátny súd je povinný posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým

vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Systém
ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom
alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano

Grupo Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až C 244/98, Zb. s. I 4941). Ochrana, ktorú smernica
priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje aj na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo
dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto
podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania
z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, C 473/00, Zb. s. I

10875)".

Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení smernica je priamo vykonateľným prameňom
komunitárneho práva aj v dôsledku nedostatočnej alebo neúplnej transpozície do právneho poriadku
Slovenskejrepubliky(viďustanoveniaObčianskehozákonníkav§52anasl.včaseuzatvoreniaúverovej

zmluvy medzi účastníkmi konania s prihliadnutím na súčasný stav upravený v zmysle judikatúry ESD).
Exekučný súd je preto povinný aplikovať jej ustanovenia na prebiehajúce exekučné konanie ex offo
zohľadňujúc ich prioritu pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku,
resp. zákone o spotrebiteľských úveroch.Európsky súdny dvor v rozsudku Océano Grupo Editorial (citovaný už vyššie) judikoval, že "podmienka,
ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej jurisdikcii, kde

má predajca alebo dodávateľ svoje hlavné obchodné sídlo, zaväzuje spotrebiteľa podrobiť sa výhradne
jurisdikcii súdu, ktorý môže byť ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska. To mu sťažuje predložiť
obhajovací spis súdu. V prípade sporov s obmedzenými finančnými čiastkami by náklady spojené s
obhajovacím spisom spotrebiteľa mohli byť prekážkou a spôsobiť mu právnu nápravu alebo ochranu.
Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú cieľ alebo účinok vylúčiť alebo

zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z písmena q) bodu 1 Prílohy ku Smernici.
Na druhej strane táto podmienka uľahčuje predajcovi alebo dodávateľovi pripraviť sa na proces a robí
mu to menej obtiažnym.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa

(ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov,
súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka
konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia

alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa §-u 57 ods.1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v platnom znení (ďalej len "EP"), exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 EP exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Rozhodcovská doložka v zmluve o úver nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia
do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob akým
bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v citovanom písm. q)
bodu 1 Prílohy ku smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný

prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere (viď
aj ustanovenie § 53 ods. 9 OZ v súčasnom znení) je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať
v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy
veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka,
zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie

žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc z uvedených ustanovení je zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval
takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto
vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov
a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou teda
napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi

zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom
na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá právo
relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania či už pred rozhodcovským
súdom alebo v občianskosúdnom konaní. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu
rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že

spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom
súde (nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti od bydliska odporcu), domáhať sa možnosti
uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní.
Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva naúčinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v
demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom

Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd v zmysle výkladu smernice v rozsudku Océano Grupo
Editorial za to, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného v čase
uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto

konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry ESD je
povinnosťoučlenskýchštátovaichorgánovzabezpečiť,abynekalépodmienkyvzmluváchnezaväzovali
spotrebiteľov a prihliadajúc ex offo k ich neplatnosti dosiahnuť odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu ich používania zo strany predajcov alebo dodávateľov. V dôsledku toho súd považoval
exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku
brániacu vo vykonaní exekúcie. Na základe toho súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a zároveň zastavil.

Nakoľko súd exekúciu zastavil, o podaní súdneho exekútora, ktoré predložil v zmysle § 30 ods. 3 EP,
nebude rozhodovať.

O trovách konania súd rozhodne osobitným uznesením.“

Proti uzneseniu podal oprávnený rozsiahle odvolanie v niekoľkých bodoch, ktoré v skutočnosti by
mohlo dobre slúžiť ako seminárne cvičenie na vysokej škole, ale nie ako podklad resp. odvolanie

proti konkrétnemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Podané odvolanie sa totiž nezaoberá skutkovou
podstatou a právnym rozborom rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale používa výklad práva, ktorý je v
danej situácii šikanózny so zameraním zaťažiť odvolací súd nepodstatnými otázkami.

Navrhovateľ svojvoľne interpretujúc rozhodnutie súdu prvého stupňa použil tvrdenie, že exekučný

súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade
pasívneho správania účastníkov v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd
naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

V tejto súvislosti navrhovateľ uvádza, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou

interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej
argumentácii, žalobca žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil
konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie v súlade s ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. I ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný

súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44
ods. 2 EP a to bez akejkoľvek časovej limitácie.

Toto tvrdenie navrhovateľa vychádza buď z absolútneho nepochopenia podstaty rozhodnutia súdu

prvého stupňa, či už z nedostatku dispozícii, alebo ako už bolo vyššie naznačené zo snahy o šikanózny
postup voči odvolaciemu súdu.

Prvostupňový súd totiž vôbec neposudzoval vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu.

Z rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej konal
rozhodcovský súd je z hľadiska posúdenia platného práva a zásad spravodlivosti, ako aj smerníc
európskej únie doložkou neplatnou a preto ako taká nezmocňovala rozhodcovský súd na vydanie
rozhodnutia vo veci a keď už takéto rozhodnutie bolo vydané nie je rozhodnutím, ktoré by mohlo byť

záväzné.

Odvolací súd považuje na tomto mieste za dôvodné zdôrazniť.Rozhodnutie - decisio v občianskom súdnom konaní je výrok súdu, ktorý má záväzné právne následky
stanovené objektívnym právom.

Rozhodnutie z hľadiska možnosti spôsobiť ďalšie právne následky a teda viesť na jeho základe aj
exekúciu, treba skúmať, či nejde o decisio nullum (neplatné rozhodnutie), alebo non decisio (zdanlivé
rozhodnutie), teda decisio putatívum. V tomto prípade ide o zdanlivé rozhodnutie, teda rozhodnutie
neexistujúce.

Decisio nullum, k neplatnému rozhodnutiu dochádza iba na základe právoplatného súdneho
rozhodnutia, ktoré vyslovuje neplatnosť iného rozhodnutia (obyčajne rozhodnutie vyššieho súdu, ktorým
sa ruší rozhodnutie nižšieho súdu, prípadne pri inej revízií súdneho rozhodnutia).

Non decisio, teda putatívne rozhodnutie je zdanlivé rozhodnutie, teda rozhodnutie neexistujúce.

K zdanlivému rozhodnutiu prichádza všade tam, kde na vydanie riadneho rozhodnutia neboli splnené
všetky zákonom predpokladané a požadované podmienky a v takom prípade nemožno hovoriť o
rozhodnutí vôbec. Za takých podmienok, rozhodnutie nebolo vôbec vydané a preto nemožno skúmať
jeho správnosť.

Ide o rozlíšenie medzi decisio nullum (neplatným rozhodnutím), ktoré sa stane neplatným, len čo ho
právoplatne za neplatné vyhlási súd. Iná je situácia, ak ide o non decisio - decisio putatívum - (zdanlivé
rozhodnutie, teda neexistujúce rozhodnutie).

V predmetnom konaní súd prvého stupňa správne konštatoval z hľadiska všetkých okolností, že

rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodoval rozhodcovský súd a vydal rozhodnutie bola
neplatná. Rozhodcovský súd preto nemal oprávnenie, ani zmocnenie rozhodovať na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky. Ak napriek tomu rozhodol, je rozhodnutie vydané nespôsobilým orgánom a
rozhodnutie je iba zdanlivé a teda neexistuje.

Prvostupňový súd teda nerušil ani nemenil rozhodnutie, ktoré by bolo exekučným titulom, neskúmal jeho
správnosť, ale konštatoval, že takéto rozhodnutie neexistuje.

Nie je teda žiadny dôvod na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu na rozhodovanie
o otázke, ktorá je nie je podstatou riešenia skúmanej veci.

Na pochopenie veci stačí byť uzrozumený so základnými zásadami OSP.
Naviac samotný návrh navrhovateľa v svojej podstate je pochybný, pretože ťažko možno navrhovať
konanie o súlade s ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1veta prvá
Ústavy SR, pretože zmienený článok znie „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani na náboženstvo“.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa uvádzal aj ďalšie dôvody.

Ako prvý dôvod uviedol: Ako prvý dôvod uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci

podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O.s.p.“). Všeobecný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces
zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených
právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 45 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie
je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci
s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný súd zrušený, zdôrazňujúc, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom

s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že
z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto,že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje.
Ochrana práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna
oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné

využiťdodatočnepotom,čotakýtoprostriedokužnemožnouplatniťatocestoukontrolyrozhodcovského
rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca v
rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl.
Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva
spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia

ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom
rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu. Uviedol s poukazom na rozhodnutia Ústavného
súdu, konkrétne uznesenie sp. zn. I. ÚS 331/09, I. ÚS 212/06, že v prípade dvojakého výkladu právneho
predpisu, je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
V súvislosti s plynutím času z pohľadu ochrany princípov právneho štátu poukázal na skutočnosť, že
ak ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania

môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom
smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností
rozhodnutia rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez
časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozsudkom. Všeobecný súd vo veci
žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského

súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase
keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a
preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou

rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka
v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a
nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavnou interpretáciou ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, mal prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
konanie o súlade predmetného ustanovenia s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

Ako druhý dôvod uviedol, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný
v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.. Všeobecný
súd podľa jeho názoru interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní tak, ako akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v
rozsahu rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o

rozhodcovskom konaní. Oprávnený však tvrdí, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka.
Ako ďalší dôvod uviedol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred
súdom v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p..

Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku
č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Žalobca, aj keď výkon a ochrana

jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil

a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu
prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú
záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom
postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnej

dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie
s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdnehokonania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia
merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu,
ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Ako štvrtý dôvod uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie. Podľa oprávneného exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie, pričom
rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak súd nemá dostatočný
podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli.
Ako posledný dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právnehoposúdeniavecivzmysleust.§205ods.2písm.f/O.s.p..Poukázalnaustanovenie§45Zákona
o rozhodcovskom konaní a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského
rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom
konaní uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu
svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky
uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom

je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby
spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná
možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť
voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s
názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe

spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil
anisprávnymposúdenímpredmetnejzmluvyakozmluvyospotrebiteľskomúvere.Oprávnenýposkytuje
svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. §
497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami
Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť

dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient
má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých
úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinná podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila svoj súhlas
so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania,

dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je
neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje
úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko.
Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné

podmienky.Oprávnenýďalejpoukázalnaskutočnosť,žeanizozákona,anizinýchprepisovniejemožné
odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné
vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej
povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola
začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní

prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové
okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.
Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, ktoré bolo vydané súdom
prvého stupňa, preto sa v odôvodnení obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov (§ 219 ods.
2 O.s.p.).

Z predloženého spisu mal odvolací súd potvrdený skutkový stav tak, ako to uviedol súd prvého stupňa.

Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti,
že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a
svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Odvolací súd navyše zdôrazňuje, že snaha dodávateľa použiť
pri spotrebiteľskej zmluve podporne Obchodný zákonník, naráža na prednosť ustanovení Občianskehozákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy a vykonávacích predpisov k nemu. Túto zmluvu možno
považovať za spotrebiteľskú aj v zmysle 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného
v čase uzavretia zmluvy. Podľa tohto ustanovenia, odseku 1, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy

uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku odvolací súd zdôrazňuje

vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd nielen v
procesnomštádiuexekučnéhokonania,vktoromposudzujesplneniezákonomstanovenýchprocesných
predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, je oprávnený a zároveň povinný
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy
(doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného

zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnychpredpisovideorozhodnutievykonateľnétakpostránkeformálnejakoajmateriálnej(vyslovené
stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp.zn. 6

Cdo 122/2011 zo dňa 18. januára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012). Či ide o
rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a
presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene
vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať

exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení
okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj

v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania, uznesením ktorým bola exekúcia zastavená,
mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, sa zaoberal
Ústavný súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23.

novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť
exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v
tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí

sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinnej, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §

37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením
odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,
že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základeplatne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc.
Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci

Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých
podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má
podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade

kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani
predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne
rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí
preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len

na návrh účastníka.

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej
úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice
Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1

Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
podľa ktorého členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá

nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým
sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva
z čl. 6 cit. smernice je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné

pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,

kde povinným je spotrebiteľ, judikačná prax ale vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo
tohto považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a
exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti
oboch strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa
s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú,

štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text a text pripojených Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je nečitateľný a neprehľadný.

V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom
okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach

ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinnou spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta
Občianskeho zákonníka.

Zo zmluvy o úvere, ktorú uzavreli zmluvné strany dňa 30. 06. 2006 (č.l. 16 spisu) vyplýva, že oprávnený

poskytol povinnej úver vo výške 14 000,- Sk (vtedy platnej mene). V zmluvných dojednaniach, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere si zmluvné strany v bode 17 „dohodli“ na spôsobe riešenia
sporov - rozhodcovskú doložku (č.l. 17 spisu) tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú
riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.
so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri

Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právnehopredpisu (zákon č. 99/1963 Zb. OSP). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy vrátane sporu o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu

podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu.

Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel k
záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Rozhodcovská
doložka sa nijak neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa
nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej

zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinná ju mohla prijať
ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť
ako celok. Je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby
v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho
sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže

rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§
53 ods. 4 OZ). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku svojej
nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je
nevyhnutné,abyspotrebiteľmalmožnosťpožiadaťvšeobecnýsúdoochranu,okrem,aksirozhodcovský

súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilýmexekučnýmtitulom,nazákladektoréhobyoprávnenémuvočipovinnejvznikolnárok,ktorého

vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože odvolateľovi jednak
ušlo pozornosti, že okresný súd danými skutočnosťami ani nedôvodil (ohľadne neprimerane vysokých
úrokoch z omeškania) a pretože vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu na zastavenia

exekúcie nie sú právne relevantné.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. Okresný súd ale musí ešte
rozhodnúťonáhradetrovexekúcieatopreddoručenímuzneseniaodvolaciehosúdu(§166ods.1OSP).

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.