Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 5, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/172/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219406
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812219406.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Emílie Zimovej v právnej veci navrhovateľa: T., s.r.o., so sídlom F., T. ul. č. XX,
IČO: 35 807 598, právne zastúpený S. T., s.r.o. so sídlom v F., J. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
L. C., zastúpená Y. L. so sídlom v F., A. W. XX, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. septembra 2013, č.k.
16C/228/2012 - 45, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd
zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 1.617,54 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 323,51 Eur z
titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania a zároveň zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie
konania. Súd prvého stupňa v prvom rade preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom
dospel k záveru, že tento nie je dôvodný. Uviedol, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa ust. § 109
ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť a možnosť súdu prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 2
písm. c) O.s.p. vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže podľa jeho názoru byť len rozhodnutie o takej skutočnosti,
ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti
rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci. V danej súvislosti poukázal na to, že v predmetných veciach bolo rozhodnuté odvolacím súdom
o nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto podanie
sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky nepovažoval za dôvod na prerušenie
konania, pretože rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v uvedenom konaní
sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Pripomenul, že
samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez
ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky
odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu.
Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva len v prípade podanej námietky zaujatosti, o ktorej nebolo
rozhodnuté nadriadeným súdom /§ 16 ods. 3 O.s.p./, pričom o túto situáciu nejde. V tejto súvislosti
poukázal aj na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 102/2013 zo dňa 11.03.2013 a konštatoval, že súdu v
predmetnej veci len subjektívne pochybnosti navrhovateľa o zákonnom sudcovi nebránili vo veci ďalej
konať a z uvedených dôvodov návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 23.12.2010. Súd uznesením č.k. 9Er/3479/2010 zo
dňa 07.01.2011, právoplatným dňa 13.07.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 23.05.2011, sp. zn. 6CoE/191/2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
celosti zamietol, z dôvodu neplatnosti zmluvného dojednania v spotrebiteľskej zmluve - dohody o
vyplnení zmenky. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, §
16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z o zodpovednosti za škody spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.), ako aj ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
návrh navrhovateľa je nedôvodný, nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo
zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Navrhovateľ namietal nesprávny úradný
postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, svoje
nároky oprel o tvrdenie, že súd rozhodli o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po zákonnej lehote,
pričom v dobe bezdôvodnej nečinnosti súdu mu vznikla škoda a nemajetková ujma. Poukázal na to,
že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011 platila uvedená
právna úprava s tým, že lehota na vydanie poverenia neplatila ak išlo o exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. S účinnosťou od 01.06.2011 do citovaného ustanovenia
bola zavedená len úprava ohľadom exekučných titulov podľa zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci
v platnom znení. Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. s účinnosťou od
01.06.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ ide
o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. V zmysle ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.05.2011 exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Z dôvodovej správy k tejto novele mu vyplynulo, že
účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy
mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky,
zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného
poriadku, mal za to, že sa vzťahuje na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Doplnil, že následne novelou Exekučného
poriadku č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2011 bolo ust. §41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
doplnené aj o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, pričom táto novela procesného charakteru
neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k
01.06.2011 nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na vyššie
uvedené dospel k záveru, že v zmysle jednoznačnej právnej úpravy po 01.06.2011 neexistovala v
exekučnom konaní žiadna zákonná lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o
rozhodcovské rozsudky. Zastával názor, že i pred 01.06.2011 sa súdnou praxou rozhodcovské rozsudky
považovali za exekučné tituly podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Navrhovateľ ani
v exekučných konaniach nikdy nespochybňoval začlenenie rozhodcovského rozsudku pod citované
ustanovenie Exekučného poriadku. Podľa jeho názoru vychádzajúc z výslovného znenia ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy
len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.
Pokiaľ teda navrhovateľ považoval za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza v
exekučných konaniach, v ktorých súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po
zákonnej 15 -dňovej lehote, toto jeho tvrdenie označil za nepravdivé, pretože na zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia zákon lehotu neupravuje. Ďalej poukázal na to, že vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom
Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn. 27 Er 539/2010 a sp. zn. 22 Er 915/2010
Ústavný súd Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu SR ( Pohotovosť) II. ÚS 520/2012-39 z
10. júla 2013 o sťažnosti navrhovateľa) rozhodol, že základné práva navrhovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov porušené neboli. Hoci konania na okresnom súde trvali ku dňu podania
sťažnosti 20, resp. 24 mesiacov (súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho exekútora na
vyhovenie exekúcie), ústavný súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová, skutočnosť,
že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní, pričom je
nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme
ochrany práv a slobôd iných. K námietke, že okresný súd nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote 15
dní, ústavný súd konštatoval, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje
procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného

titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
ust. § 41 ods. 2 písm. c) a d). Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej
existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Navyše, z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva,
že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá,
čo platilo aj pred 1. júnom 2010 (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Súd prvého stupňa ďalej dôvodil,
že k rozhodnutiu súdu došlo do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, pričom súd podrobne a precízne vo svojom sedemstranovom rozhodnutí uviedol v čom
konkrétne vidí nezákonnosť exekučného titulu, poukázal na príslušnú právnu úpravu týkajúcu sa povahy
prisúdeného plnenia, neplatnosti uzavretej dohody o vyplnení zmenky, preto rozhodnutie vyžadovalo
isté prvky zložitosti a náročnosti. Zopakoval, že doba na rozhodnutie o zamietnutie žiadosti v prípade,
keď zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom, neplynula, pričom vzhľadom na potrebu posudzovať
povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky, uvedené
vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, považoval rozhodnutie v uvedenej lehote za rozhodnutie
v primeranej lehote so záverom, že súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných
konaní vyvolaných navrhovateľom plynule a s osobitnou rýchlosťou. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení
navrhovateľa s poukazom na citované ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
v spojitosti s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nepovažoval návrh navrhovateľa za dôvodný.
V tejto súvislosti dal do pozornosti výklad pojmu nesprávneho úradného postupu, ktorý uviedol NS
SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným č. Rc 23/2011, podľa ktorého
pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu definíciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov ho
možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu,
resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosti štátneho
orgánu alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Z uvedeného
mu vyplynulo, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci, skutočnosť, že súd je oprávnený v
exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť skutkový stav, vybrať, aplikovať
zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo vydanom rozhodnutí, nemožno
považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a zodpovednosť štátu za
takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Doplnil, že už vôbec neprichádza do úvahy zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie z tohto druhu nebolo
zrušené pre nezákonnosť. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul -
rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia pritom vyplýva nielen z citovaných zákonných
ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej i rozsudkami Súdneho
dvora Európskej únie, a to najmä vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira /C-40/08/. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z
toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou
doložkou viazaný. Zároveň poukázal i na uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10. 2011,
uverejnené pod Rc 46/2012. V zmysle uvedeného rozhodnutia je správnosť postupu exekučného súdu,
ktorý „vstupuje“ do rozsudku rozhodcovského súdu a posudzuje platné uzavretie rozhodcovskej doložky,
potvrdená, pričom pripomenul, že i pred vydaním tohto uznesenia NS SR bola súdna prax v exekučných
konaniach v tomto smere takmer jednotne ustálená. Za nesprávny považoval názor navrhovateľa, že
vydaný rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej, pretože rozhodcovský rozsudok ako
tzv. paakt, nikdy nemal účinky právoplatného a vykonateľného rozsudku /ÚS IV. 78/2011/. Na podporu
toho poukázal na ust. § 106 ods. 1 O.s.p., v ktorom je upravený postup súdu na prejednanie veci
aj vtedy, ak sa zistí, že vec nemôže byť podľa práva SR podrobená rozhodcovskej zmluve, alebo že
rozhodcovská zmluva je neplatná. Pokiaľ teda rozhodcovská zmluva alebo doložka je neplatná, nebráni
to veriteľovi uplatňovať svoje právo na súde bez hrozby prekážky veci rozsúdenej v prípade vydania
rozhodcovského rozsudku. Na tomto mieste poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 291/2010
z 29.03.2011, ako aj uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV.ÚS 60/2011 zo dňa 03.03.2011. V zmysle
uvedeného považoval tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súdu za neopodstatnené.
Mal za to, že navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp.
nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne a precízne posudzoval či rozhodcovský rozsudok
nepriznáva plnenie, ktoré je plnením nemožným, nedovoleným alebo v rozpore s dobrými mravmi
a vyvodil právny záver, že plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je práve takýmto plnením,
bol tento jeho postup legitímny. Okrem toho považoval za potrebné zdôrazniť, že exekučné súdy
oprávnenému /navrhovateľovi/ zamietali žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
predkladaných rozhodcovských rozsudkov už od roku 2009, preto nemohol odôvodnene očakávať aj

v nasledujúcich rokoch, že súd bude na základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a
vydávať poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený pritom neustále predkladal tieto exekučné tituly
na vykonanie exekúcie napriek už dlhšiu dobu ustálenej súdnej praxi. Za takéhoto stavu sa teraz nemôže
odvolávať na nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom v dôsledku veci
rozsúdenej. Tento stav zapríčinil jedine oprávnený a pokiaľ mu vznikla škoda alebo nemajetková ujma,
zodpovedá si za ňu sám. Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že návrh navrhovateľa
nebol podaný dôvodne, a preto ho v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté
podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a nakoľko odporca ako úspešný účastník náhradu trov konania neuplatnil
a nešpecifikoval, o jeho trovách súd prvého stupňa ani nerozhodoval. Náhradu trov konania uplatnil
navrhovateľ, ktorý však v konaní úspešný nebol, jeho návrh zamietol, preto mu náhrada trov konania
neprináleží.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah
a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Žiadal preto, aby krajský súd ako súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 17.02.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo
dňa 28.10.2010, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 112 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podáva prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie
poverenia dňa 23.12.2010, pričom uznesením č.k. 9Er/3479/2010 zo dňa 07.01.2011, právoplatným dňa
13.07.2011 v spojení s uznesením odvolacieho súdu zo dňa 23.05.2011, exekučný súd žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15
dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekúciu,
aby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy
na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno preto v
žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej
stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti nemožno v žiadnom prípade považovať za
prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 05.11.2012 pod sp.zn. 19NcC/658/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného
súdu Prievidza JUDr. R. L. je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci a sudcovia Okresného súdu
Prievidza JUDr. V. U., JUDr. M. Z., JUDr. F. J., JUDr. H. N., JUDr. U. T., JUDr. M. U., JUDr. V. A., JUDr.
C. Y., JUDr. I. F., Mgr. V. R., JUDr. X. V., JUDr. C. U., PhD., JUDr. T. F., JUDr. W. M., Mgr. U. Z., JUDr. Y.
V., PhD. nie sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci, pričom následne bola Opatrením predsedu
súdu Spr 2/2012 vec pridelená náhodným výberom sudkyni JUDr. F. J., teda o ktorej bolo právoplatne
rozhodnuté. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd
zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a
nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných
súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd
prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek
tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili a riadne odôvodnil z akých
dôvodov zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. V tomto smere odvolací súd v celom
rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa na strane 5-6
napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 21.08.2013, pričom
prvý termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 11.09.2013, teda navrhovateľovi nebola
súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na
dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v ust. § 205a. Poučenie súdu prvého stupňa
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 21.08.2013, ako
to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .