Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 22, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoKR/10/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110234505
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5110234505.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany

Nemčekovej, členiek senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
Bourbon Automotive Plastics Dolný Kubín, s.r.o., (v skratke Bourbon AP Dolný Kubín, s.r.o.), so sídlom
M. R. Štefánika 2694, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 44 173 717, právne zastúpeného SKLEGAL s.r.o., so
sídlom Dvořákovo nábrežie 10, 811 02 Bratislava, IČO: 35 973 161, proti žalovanému: HMG Recovery,
k.s., so sídlom Štefanovičova 12, 811 04 Bratislava, IČO: 46 333 908, správcovi úpadcu Key Plastics
Slovakia s.r.o., - v reštrukturalizácii, so sídlom M. R. Štefánika 1831/46, 026 19 Dolný Kubín, IČO: 36
428 523, v konaní o žalobe na vylúčenie vecí zo súpisu vo vedľajšom konkurznom konaní vedenom na

Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 1K/12/2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č.k. 11Cbi/14/2010-448 zo dňa 13.07.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cbi/14/2010-448 zo dňa 13.07.2012 p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Dovolanie proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu j e prípustné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania (t.j. trov

prvostupňového konania) nepriznal. Okresný súd poukázal na žalobu podanú 19.11.2010, ktorou
žalobca (pôvodne s obchodným menom „Automotive Plastics Slovakia, s.r.o."), žiadal uložiť správcovi vo
vedľajšom konkurznom konaní (vyhlásenom a vedenom Okresným súdom Žilina pod sp.zn. 1K/12/2010)
proti dlžníkovi Key Plastics Slovakia, s.r.o., v reštrukturalizácii, povinnosť vylúčiť zo súpisu v tomto
konkurznom konaní hnuteľné veci uvedené pod písmenom a) až h) v petite žaloby (ďalej aj „hnuteľné
veci"). Žalobca podaním z 05.04.2011, doručeným okresnému súdu 08.04.2011, upravil petit žaloby
tak, že žiadal určiť, že predmetné hnuteľné veci sa vylučujú zo súpisu majetku podstát dlžníka Key

Plastics Slovakia, s.r.o., - v reštrukturalizácii, vo vedľajšom konkurznom konaní vedenom na Okresnom
súde Žilina pod sp.zn. 1K/12/2010. Žalovaného žiadal zaviazať povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy
konania.Žalobcažalobuodôvodnilexistenciouskoršiehoreštrukturalizačnéhokonaniaanadväzujúceho
(hlavného) konkurzného konania vyhláseného Obchodným súdom v Alencon vo Francúzsku, ktorý súd
rozhodnutím zo dňa 29.05.2009 schválil Plán celkového prevodu aktív dlžníka v prospech spoločnosti
PLASTIQUES DU VAL DE LOIRE. Uvedená spoločnosť poverila žalobcu, ako svoju dcérsku spoločnosť,
aby ju zastúpila v právach a povinnostiach vyplývajúcich z rozhodnutia. V súlade s rozhodnutím sa

žalobca stal od 01.06.2009 oprávneným k predmetným hnuteľným veciam až do času ich nadobudnutia
do svojho vlastníctva - žalobca ich v súčasnosti oprávnene užíva na svoju podnikateľskú činnosť. Podľa
žalobcu došlo už na základe rozhodnutia Obchodného súdu v Alencon, z 29.05.2009, k speňaženiu v
hlavnom reštrukturalizačnom konaní, preto predmetné hnuteľné veci nemali byť zahrnuté žalovanýmdo súpisu majetkovej podstaty vo vedľajšom konkurznom konaní vyhlásenom Okresným súdom
Žilina uznesením č.k. 1K/12/2010-179 zo dňa 24.05.2010. Žalovaný neoprávnene zapísal predmetné
hnuteľné veci do súpisu majetku podstát, naviac bez poznámky o spornom zápise v prospech žalobcu.

Medzičasom v hlavnom konkurznom konaní bol formálne ukončený plán prevodu aktív dlžníka podľa
rozhodnutia, podpísaním prevodných zmlúv; dňa 19.01.2011 bola medzi dlžníkom ako predávajúcim
a žalobcom ako kupujúcim uzatvorená Zmluva o prevode hnuteľných vecí, tvoriacich predmet tohto
incidenčného sporu. V zmluve bolo konštatované, že hnuteľné veci boli žalobcovi odovzdané v súlade
s rozhodnutím zo dňa 01. júna 2009 a žalobca nadobudol vlastnícke právo k týmto hnuteľným veciam.

Podľa žalobcu niektoré hnuteľné veci, spísané žalovaným v doplnení súpisu všeobecnej podstaty, ani
nemôžu byť predmetom speňaženia z dôvodu, že tvoria nehmotný majetok dlžníka a vlastníctvo k nim
bolo prevedené na žalobcu Zmluvou o prevode nehmotného majetku z 19.01.2011. Ďalšie položky
predstavujú zriaďovacie náklady, resp. technické zhodnotenie. Ďalej sú zapísané tiež položky, tvoriace
majetok vo vlastníctve leasingových spoločností a hnuteľné veci, dlžníkom predané v prospech tretích
osôb a dlžník ani žalobca nie sú ich vlastníkom.

S poukazom na vykonané dokazovanie, z neho zistený skutkový stav, vyvodené závery a za aplikácie
čl. 4 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 o konkurznom konaní (ďalej len „Nariadenie"), čl. 3 ods.
1, 2, 3, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, čl. 18 ods. 1, 3, čl. 25 ods. 1, čl. 27, čl. 28, čl. 31 ods. 1, 2, 3, čl.
33 ods. 1 Nariadenia, § 76 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do

31.12.2011 (ďalej len „ZKR"), § 78 ods. 1, 2, 3, 4 ZKR, § 39 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v
znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „OZ"), okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že predmetom žaloby je vylúčenie predmetných
hnuteľných vecí zo súpisu podstaty úpadcu vo vedľajšom konkurznom konaní. Žalobca žalobu (jej
dôvodnosť) odvodzuje od rozhodnutia francúzskeho súdu, ktorým malo byť rozhodnuté o speňažovaní
majetku úpadcu v rámci hlavného konkurzného konania. V priebehu súdneho konania žalobca doložil
zmluvu o prevode k predmetným veciam, o vylúčenie ktorých z majetkovej podstaty ide a ktorou mal

nadobudnúť vlastnícke právo k týmto veciam, v súlade s rozhodnutím francúzskeho súdu. Okresný súd
konštatoval, že rozsudkom zo dňa 29.05.2009 Obchodný súd v Alencon (Francúzsko) stanovil plán
celkového prevodu aktív spoločnosti Key Plastics Slovakia s.r.o., v rámci reštrukturalizačného konania
v prospech spoločnosti PLASTIQUES DU VAL DE LOIRE - dátum nadobudnutia účinnosti 01.06.2009.
Rozhodnutie sa týka všetkých zložiek hmotného a nehmotného majetku patriaceho tejto spoločnosti,

a to nehnuteľnosti, nehmotný majetok a iné hmotné aktíva. Uvedený francúzsky súd rozhodnutím
zo dňa 17.05.2010 vyslovil súdnu likvidáciu spoločnosti Key Plastics Slovakia, s.r.o., Dolný Kubín v
reštrukturalizácii a zároveň ponechal vo funkcii súdnych správcov, aby vykonali všetky úkony potrebné
na realizáciu prevodu. Podľa Obchodného vestníka Slovenskej republiky č. 202 B/2010 pôvodná
správkyňa úpadcu, JUDr. Anna Machajdová, doplnila súpis všeobecnej podstaty o nové súpisové zložky

majetku. Týmto zápisom bol súpis majetku doplnený o všetky hnuteľné veci s uvedením ich inventúrnych
čísel, ktoré sú predmetom tohto konania. Dňa 19. januára 2011 bola uzatvorená Dohoda o prevode
hnuteľného hmotného majetku, a to medzi predávajúcim Key Plastics Slovakia, s.r.o., v reštrukturalizácii
a kupujúcim Automotive Plastics Slovakia, s.r.o. V mene spoločnosti Key Plastics Slovakia, s.r.o., v
reštrukturalizácii, zmluvu uzatvorili správcovia určení Obchodným súdom v Alencon. S poukázaním

na rozhodnutia uvedeného francúzskeho súdu je predmetom dohody predaj uvedeného hnuteľného
hmotného majetku podľa prílohy č. 2, ktorá obsahuje stroje, náradie a zariadenia, podľa prílohy č. 3,
ktorá obsahuje hmotný majetok nízkej hodnoty a ďalej spotrebný materiál uvedený v prílohe č. 9. Dňa
19. januára 2011 bola medzi rovnakými účastníkmi uzatvorená tiež Dohoda o prevode nehmotného
majetku. Predmetom tejto dohody sú softvérové licencie, iný nehmotný majetok, ktorý zahŕňa zoznam

klientov, obchodné stratégie, pokračujúce obchodné ponuky a tiež ďalší nehmotný majetok. Zoznam
prevádzaného majetku je obsiahnutý v prílohách tejto dohody. Po oboznámení sa s prílohami týchto
dohôd okresný súd konštatoval, že predmetom týchto dohôd bol všetok majetok, ktorý je predmetom
návrhu na začatie konania a ktorý je v týchto dohodách označený uvedením jeho inventúrneho čísla
zhodného s číslami, ktoré sú uvedené v petite návrhu na začatie konania.

Podľa okresného súdu bola dodržaná zákonná lehota na uplatnenie excindačnej žaloby, v zmysle §
78 ods. 3 ZKR. K vecnej legitimácii žalobcu v konaní okresný súd poukázal na tvrdenia poskytnuté
žalobcom, ktorý pri podaní žaloby svoj nárok na vylúčenie predmetných vecí zo súpisu odvodzoval odskutočnosti, že podľa rozhodnutia francúzskeho súdu mali byť predmetné veci speňažované spôsobom
stanoveným v tomto rozhodnutí; v priebehu konania žalobca argumentáciu doplnil o tvrdenie, že je
vlastníkom predmetných vecí. Okresný súd uviedol, že hmotno-právna legitimácia žalobcu v prípade

excindačnej žaloby spočíva na subjektívnom princípe, t.j., že žalobca môže byť v konaní o vylúčenie vecí
zo súpisu úspešný len vtedy, ak preukáže, že mu patrí také subjektívne právo, ktoré vylučuje zapísanie
majetku do súpisu, od ktorého žalobca môže odvodzovať svoj nárok na vylúčenie predmetných vecí
zo súpisu podstaty. Ak samotný žalobca tvrdil, že nie je vlastníkom časti majetku, ktorého vylúčenia
zo súpisu sa domáhal, tak okresný súd konštatoval v tejto časti nedôvodnosť žaloby. Vylúčenia týchto

vecí z majetkovej podstaty sa môže domáhať len ten, kto tvrdí (a preukáže), že mu (subjektívne) právo
vylučujúce zápis patrí. V prípade týchto vecí by sa vylúčenia (oprávnene) mohla domáhať leasingová
spoločnosť, ktorá má byť podľa tvrdenia žalobcu vlastníkom časti týchto vecí, resp. tretia osoba, v
prospech ktorej dlžník predmetné hnuteľné veci previedol. Ohľadom položiek číslo 70070, 70105, 70112,
70111, 133, 134, 70085, 111 a číslo 70071, ktoré majú byť vo vlastníctve leasingových spoločností a u
položiek číslo 00031, 00034, 00121, 00126, 00011 a 70045, ktoré podľa žalobcu patria tretím osobám,

tak okresný súd konštatoval nedôvodnosť žaloby.

Vo vzťahu k ostatným položkám majetku úpadcu, spísaného žalovaným, sa žalobca vylúčenia domáhal
s odkazom na rozhodnutie francúzskeho súdu a na skutočnosť, že sa stal vlastníkom týchto hnuteľných
vecí, resp. nehmotného majetku, na základe prevodných zmlúv (z 19.01.2011). Keďže žalovaný sa

v prvostupňovom konaní bránil tým, že samotné rozhodnutie francúzskeho súdu neznamená vznik
takého práva na strane žalobcu, ktoré by bránilo zapísaniu tohto majetku do súpisu vo vedľajšom
konkurznom konaní, vo väzbe na tvrdenie žalovaného o absolútnej neplatnosti zmlúv o prevode majetku
do vlastníctva žalobcu, sa okresný súd zaoberal (prejudiciálne) otázkou (ne)platnosti uzatvorených
zmlúv a v tejto súvislosti tiež otázkou vzťahu hlavného a vedľajšieho konkurzného konania v zmysle

Nariadenia. Pritom konštatoval, že ak bolo začaté (vyhlásené) vedľajšie konkurzné konanie, tak priame
právomoci správcu v hlavnom konkurznom konaní už ďalej nezasahujú na územie štátu, kde bolo
vedľajšie konkurzné konanie začaté. Vedľajšie konkurzné konanie podľa okresného súdu možno
charakterizovať ako konanie, ktoré je územne obmedzené, a to na územie štátu, kde bolo zahájené.
Pri výkone svojich právomocí je správca vo vedľajšom konkurznom konaní obmedzený len na ten

majetok, ktorý je možné považovať za majetok dlžníka, ktorý sa nachádza na území daného štátu, teda
majetok, ktorý sa v dobe začatia vedľajšieho konkurzného konania nachádzal v štáte tohto vedľajšieho
konkurzného konania. V dôsledku toho je v okamihu začatia vedľajšieho konkurzného konania všetok
majetok, ktorý sa na území tohto štátu nachádza, vyňatý z podstaty patriacej k hlavnému konkurznému
konaniu a podlieha ďalej výlučne režimu vedľajšieho konkurzného konania. Výlučné oprávnenie správcu

nakladať s takýmto majetkom vo vedľajšom konkurznom konaní vyplýva podľa okresného súdu aj z čl.
18 ods. 2 Nariadenia, v zmysle ktorého môže správca vo vedľajšom konkurznom konaní požadovať, aby
sa majetok, ktorý sa nachádza mimo územia vedľajšieho konkurzného konania, vrátil na toto územie.

Vedľajšie konkurzné konanie nemá subsidiárny charakter k hlavnému konkurznému konaniu, ide o

samostatné konanie, ktoré nemožno považovať za pomocné či podporné vo vzťahu k hlavnému
konkurznémukonaniu.Pocelúdobupriebehuvedľajšiehokonkurznéhokonaniamávovzťahu kmajetku
úpadcu, ktorý sa nachádza na území štátu vedľajšieho konkurzného konania, vedľajšie konkurzné
konanie prednosť pred hlavným konkurzným konaním. Ak má byť rozhodnuté o tom, či bude majetok
dlžníka zahrnutý v konaní vedľajšom alebo hlavnom, vždy má prednosť konanie vedľajšie, a to vo

vzťahu k majetku, ktorý sa nachádza na území tohto vedľajšieho konania. Podľa okresného súdu
tak vedľajšie konanie do určitej miery predstavuje obmedzenie hlavného konkurzného konania. Vzťah
správcu vo vedľajšom a hlavnom konkurznom konaní je upravený tiež v čl. 31 a nasl. Nariadenia. V
zmysle týchto ustanovení je vedľajšie konkurzné konanie do určitej miery podriadené fungovaniu a
požiadavkám hlavného konkurzného konania. Správca podstaty v hlavnom konkurznom konaní má k

dispozícii prostriedky, ktorými môže vedľajšie konkurzné konanie ovplyvňovať. Oprávnením správcu v
hlavnom konkurznom konaní je možné navrhnúť pozastavenie vedľajšieho konkurzného konania podľa
čl. 33. Správca v hlavnom konkurznom konaní tak bez obmedzenia môže rozhodovať aj o majetku
nachádzajúcom sa na území iného členského štátu, avšak len do okamihu zahájenia vedľajšieho
konkurzného konania. Ak aj pred zahájením vedľajšieho konkurzného konania boli prijaté určité

rozhodnutia alebo opatrenia v hlavnom konkurznom konaní, po začatí vedľajšieho konkurzného konania
správca v hlavnom konkurznom konaní nedisponuje žiadnou priamou právomocou ani oprávnením vo
vzťahu k majetku, ktorý podlieha vedľajšiemu konkurznému konaniu a musí sa obmedziť výlučne na
koordináciusvojejčinnostisosprávcomvovedľajšomkonkurznomkonaní.Významspoluprácesprávcovvyplýva aj z čl. 31 a nasl. Nariadenia. Správca vo vedľajšom konaní musí predovšetkým chrániť záujmy
veriteľov, ktorí prihlásili svoje pohľadávky do tohto konania. Vo vzťahu k správcovi v hlavnom konaní
je podľa čl. 31 ods. 3 Nariadenia - správca vo vedľajšom konaní povinný dať správcovi v hlavnom

konaní príležitosť na predloženie návrhov na likvidáciu alebo použitie majetku vo vedľajšom konaní.
Toto ustanovenie do istej miery zvýrazňuje prednosť hlavného pred vedľajším konkurzným konaním.
Nariadenie však neobsahuje žiadne ďalšie ustanovenie, ktoré by riešilo otázku, v akej miere by takéto
návrhy mali byť zohľadnené zo strany správcu vedľajšieho konania. Ak by takéto návrhy, resp. pokyny
mali byť záväzné, nariadenie by to určite stanovilo výslovne. Čl. 31 ods. 3 Nariadenia však neobsahuje

žiadnu povinnosť správcu vo vedľajšom konaní podrobiť sa návrhom správcu hlavného konania. Z
Nariadenia tak nevyplývajú žiadne oprávnenia ani prostriedky, ktorými by správca v hlavnom konaní
mohol svoju požiadavku, napr. na právo na informácie alebo na spoluprácu, vynútiť od správcu vo
vedľajšom konaní.

Vzťah hlavného a vedľajšieho konania možno vyvodiť aj z ust. čl. 17 ods. 2 Nariadenia. Toto ustanovenie

potvrdzuje obmedzenie účinkov hlavného konania a prekrytie týchto účinkov účinkami vedľajšieho
konkurzného konania, ktoré tak majú teritoriálnu prednosť a možno hovoriť o tom, že účinky hlavného
konkurzného konania sú vedľajším konkurzným konaním suspendované. Účinky hlavného konkurzného
konania tak nastupujú len vtedy, pokiaľ nie sú prekryté účinkami teritoriálne obmedzeného vedľajšieho
konkurzného konania. Účinky tohto hlavného konkurzného konania boli suspendované okamihom

začatia vedľajšieho konkurzného konania na území Slovenskej republiky. Od tohto okamihu tak
oprávnenie nakladať s majetkom, ktorý podlieha vedľajšiemu konkurznému konaniu, prechádza výlučne
na správcu v tomto vedľajšom konkurznom konaní. Toto oprávnenie správcu vo vedľajšom konkurznom
konaní sa dotýka všetkého majetku úpadcu, ktorý sa nachádza na území Slovenskej republiky. Z
jednotlivých zmlúv, ktoré upravujú prevod tohto majetku, aj zo všetkých ďalších vykonaných dôkazov

pritom vyplýva, že majetok, ktorý je predmetom vylučovacej žaloby žalobcu, sa počas celej doby tak
hlavného konania ako aj po začatí vedľajšieho konkurzného konania, nachádzal na území Slovenskej
republiky. Je teda zrejmé, že tento majetok spadá pod výlučnú právomoc vedľajšieho konkurzného
konaniaavňomustanovenéhosprávcu.Pôvodnásprávkyňapodstatypretopostupovalasprávne,akten
majetok, ktorý sa nachádzal na území Slovenskej republiky, zapísala do podstaty úpadcu vo vedľajšom

konkurznom konaní. V zmysle čl. 4 ods. 1 Nariadenia pritom treba poukázať na to, že konkurzné
konanie a jeho účinky sa riadia právom toho členského štátu, na území ktorého sa konanie začalo. Táto
kolízna norma platí tak pre hlavné, ako aj pre vedľajšie konkurzné konanie. Povinnosť dodržiavať zákony
štátu, na území ktorého príslušný správca chce vykonávať svoju právomoc, vyplýva aj z čl. 18 ods. 3
Nariadenia. Možno preto dospieť k záveru, že vedľajšie konkurzné konanie, začaté na území Slovenskej

republiky, sa podľa čl. 4 ods. 1 spravuje slovenským právnym poriadkom, predovšetkým Zákonom o
konkurze a reštrukturalizácii. Tento zákon ustanovuje, akým spôsobom správca zapisuje majetok do
podstaty a upravuje tiež jednoznačným spôsobom, kto a za akých podmienok je oprávnený s týmto
zapísaným majetkom nakladať.

Po začatí vedľajšieho konkurzného konania s majetkom, ktorý sa nachádzal na území Slovenskej
republiky, bol oprávnený disponovať výlučne správca vo vedľajšom konkurznom konaní, a to podľa
predpisov slovenského právneho poriadku, teda podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V zmysle
ust. § 76 ods. 1 ZKR po zápise majetku do súpisu iná osoba ako správca nesmie majetok previesť,
prenajať, zriadiť na ňom právo k cudzej veci, alebo inak zmenšiť jeho hodnotu. Tieto právne účinky

sa týkajú tak majetku úpadcu ako aj majetku tretích osôb bez ohľadu na to, či bol majetok do súpisu
zapísaný oprávnene alebo neoprávnene. Teda po tom, čo správkyňa vo vedľajšom konkurznom konaní
spísala predmetný majetok, ktorý je predmetom tohto konania, vo forme doplnenia súpisu všeobecnej
podstaty, bol výlučne správca vo vedľajšom konkurznom konaní oprávnený s týmto majetkom nakladať.
Iná osoba odlišná od správcu vo vedľajšom konkurznom konaní, nesmela tento majetok prevádzať.

Právny úkon, ktorý je vykonaný v rozpore s týmto zákonným zákazom, je pre rozpor so zákonom
absolútne neplatným, a to bez ohľadu na to, či správca vo vedľajšom konkurznom konaní predmetný
majetok zapísal do súpisu oprávnene alebo neoprávnene. K zverejneniu doplnenia súpisu majetku
v Obchodnom vestníku došlo ku dňu jeho vydania dňa 20.10.2010. Po tomto dátume tak výlučne
správca vo vedľajšom konkurznom konaní bol oprávnený uskutočniť právny úkon, ktorým došlo k zmene

vlastníckeho práva ohľadom zapísaného majetku. Napriek tomuto zákonnému zákazu došlo ku dňu
19. januára 2011 k podpisu zmlúv, ktoré sú uvedené vyššie, na základe ktorých mal byť tento majetok
prevedený do vlastníctva žalobcu. Dohody, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva,
sú pre rozpor s uvedeným zákonným zákazom absolútne neplatnými právnymi úkonmi podľa ust. § 39Občianskeho zákonníka. Na základe uvedených dohôd sa tak žalobca nestal vlastníkom týchto vecí,
ktorých vylúčenie z podstaty žiada. Pôvodné rozhodnutie francúzskeho súdu určilo len spôsob, akým sa
má majetok úpadcu prevádzať a v prospech koho má byť prevedený. Nejedná sa teda o žiaden právny

úkon, s ktorým by boli spojené účinky prevodu vlastníckeho práva. Jedná sa o rozhodnutie, ktorým
francúzsky súd konštatoval, akým spôsobom sa s majetkom bude nakladať, avšak k tomu, aby došlo
k prevodu vlastníckeho práva, sú nevyhnutné ďalšie právne úkony. Oprávnenie nadobudnúť majetok
podľa rozhodnutia francúzskeho súdu nepredstavuje žiadne majetkové právo vo forme subjektívneho
práva, ktoré by odôvodňovalo vylúčenie majetku zo súpisu podstaty.

Na strane žalobcu okresný súd nezistil existenciu takého subjektívneho práva, ktoré by vylučovalo
zapísanie predmetného majetku do podstaty úpadcu vo vedľajšom konkurznom konaní. Rozhodnutie
francúzskeho súdu je na území Slovenskej republiky priamo vykonateľné a uznané a je potrebné ho
aplikovať. Otázkou potom zostáva len skutočnosť, kto na území Slovenskej republiky toto rozhodnutie
bude realizovať, teda či ho bude realizovať správca v hlavnom konkurznom konaní, ktorý bude predávať

tento majetok, alebo či naopak toto rozhodnutie bude realizovať vo forme uzatvorenia kúpno-predajných
zmlúv správca vo vedľajšom konkurznom konaní. Okresný súd bol názoru, že po začatí vedľajšieho
konkurzného konania je oprávnený s majetkom na území Slovenskej republiky, ktorý bol v súlade so
Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii zapísaný do podstaty, oprávnený nakladať výlučne správca
vo vedľajšom konkurznom konaní. Zmluvy o prevode tohto majetku na žalobcu tak mal uzatvárať

správca vo vedľajšom konkurznom konaní, ktorý by tým zároveň rešpektoval, uznal a v praxi realizoval
rozhodnutie francúzskeho súdu o spôsobe speňaženia tohto majetku. Konanie správcu, ktorý vo
vedľajšom konkurznom konaní predmetný majetok zapísal do súpisu podstaty, tak nebolo v rozpore
s týmto rozhodnutím francúzskeho súdu. O trovách konania (t.j. o trovách prvostupňového konania)
okresný súd rozhodol za aplikácie ust. § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca (č.l. 464-471 spisu).
Namietol, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
205 ods. 2 písm. d) OSP) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f) OSP). Podľa žalobcu okresný súd urobil nesprávne skutkové a právne závery ohľadom

rozhodnutia francúzskeho obchodného súdu v Alencon „zo dňa 02. júna 2009", keď dospel k záveru,
že rozhodnutie určilo len spôsob, akým sa má majetok úpadcu prevádzať a v prospech koho má byť
prevedený; nejedná sa teda o žiaden právny úkon, s ktorým by boli spojené účinky prevodu vlastníckeho
práva. Podľa žalobcu bol okresný súd povinný pri posudzovaní účinkov rozhodnutia francúzskeho súdu
aplikovať francúzske hmotné právo, obsah tohto cudzieho práva nie je predmetom dokazovania (iura

novit curia) a okresný súd ho mal zistiť sám z úradnej povinnosti. Žalobca zdôraznil, že rozhodnutím
francúzskeho súdu majetok úpadcu už bol speňažený a má práva k nemu. Ak by bol okresný súd
aplikoval príslušné ustanovenia francúzskeho Obchodného zákonníka (citované žalobcom v odvolaní
v anglickom jazyku a s vlastným komentárom), tak by dospel k záveru, že samotné rozhodnutie
francúzskeho súdu priamo spôsobuje prevod určitých zmlúv a písomné dohody o prevode majetku,

zamestnancov, leasingových zmlúv a pod., sú len formálnym dovŕšením skoršieho prevodu a slúžia
najmä pre účtovníctvo príslušných strán transakcie. Podľa žalobcu rozhodnutím francúzskeho súdu
zo dňa „02. júna 2009" už bol speňažený majetok úpadcu. Poukázal na to, že v zmysle čl. 25
Nariadenia mal okresný súd rešpektovať predmetné rozhodnutie francúzskeho súdu; momentom jeho
vyhlásenia nadobudlo právne účinky aj na území Slovenskej republiky. Na rozhodnutie francúzskeho

súdu, že aktíva úpadcu sa považujú za predané v prospech žalobcu, mal okresný súd prihliadať tak,
akoby bolo vydané tuzemským orgánom. Okresný súd však v napadnutom rozsudku konštatoval, že
rozhodnutie francúzskeho súdu nepredstavuje žiadne majetkové právo žalobcu. Pod majetkové práva
však okrem vlastníckeho treba zahrnúť aj ďalšie práva, napr. záložné právo, práva zodpovedajúce
vecným bremenám, zádržné právo a pod. Keďže okresný súd vôbec neskúmal obsah francúzskeho

práva, tak podľa žalobcu nemal podklad pre záver, že francúzske rozhodnutie neposkytlo žiadne
subjektívne právo žalobcovi k majetku úpadcu, pritom absolutizoval vlastnícke právo ako jediný znak,
ktorý určuje subjektívne právo strán k majetku a za rozhodujúcu pre vznik tohto subjektívneho práva
k majetku úpadcu považoval len existenciu právneho úkonu, ktorého účinkom je prevod vlastníckeho
práva a nezaoberal sa právnymi skutočnosťami, ktoré žalobcovi poskytli iné ako vlastnícke právo k

majetku úpadcu. V tomto smere žalobca poukázal na návrhy generálnej advokátky Európskeho súdneho
dvora, Juliane Kokott, prednesené 24. mája 2012 v obdobnej veci C 116/11 - Bank Handlowy a Ryszard
Adamiak, proti Christianapol sp.z. o.o. pred Európskym súdnym dvorom, z ktorých zdôraznil najmä
ods. 69 a 70 návrhov o povinnosti rešpektovať ciele hlavného konania a o účinkoch hlavného konania.Žalobca uviedol, že majetok úpadcu bol speňažený francúzskym súdom v prospech žalobcu („považuje
sa za predaný") takmer jeden rok pred vyhlásením vedľajšieho konkurzného konania na Slovensku.
Rozhodnutie francúzskeho súdu síce neviedlo k prevodu vlastníckeho práva k majetku úpadcu na

žalobcu (ku ktorému dôjde v deň uzavretia zmlúv o prevode), ale žalobca nadobudol iné majetkové
práva (právo užívania a právo nadobudnúť vlastníctvo) k hnuteľným veciam vo vlastníctve úpadcu na
základe právnej skutočnosti - rozhodnutia francúzskeho súdu, ktoré je podľa čl. L642-5 francúzskeho
Obchodného zákonníka záväzné pre všetkých.

Odpoveď na otázku, komu svedčí lepšie právo - ktoré právo k majetku úpadcu je silnejšie, či vlastnícke
právo alebo majetkové právo žalobcu podľa francúzskeho rozhodnutia, mal okresný súd dať až po
zistení francúzskeho práva. Žalobca bol názoru, že mu svedčí lepšie právo k tomuto majetku, keďže je
nelogické, aby už raz speňažený majetok bol zapísaný do súpisu majetku za účelom jeho opakovaného
speňažovania vo vedľajšom konaní na Slovensku. Žalobca nesúhlasil so záverom okresného súdu, že
otázka majetku, ktorý je súčasťou konkurznej podstaty, sa riadi slovenským právom, ak podľa čl. 4 ods.

1 Nariadenia konkurzné konania a ich účinky sa riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto
konaniezačne.Podľačl.4ods.2písm.b)Nariadeniatotoprávostanovínajmämajetok,ktorýjesúčasťou
konkurznej podstaty. Už pred začatím vedľajšieho konkurzu došlo k speňaženiu majetku úpadcu v
prospech žalobcu, čo predstavuje definitívnu a nemennú právnu skutočnosť podľa francúzskeho práva.
Predchádzajúce speňaženie majetku v hlavnom konkurznom konaní logicky vylučuje jeho zapísanie do

súpisu majetku vo vedľajšom konkurznom konaní, keďže jediným účelom súpisu je podľa § 76 ods. 1
ZKR oprávnenie správcu na opätovné speňaženie tohto majetku. Podľa žalobcu vedľajšie konkurzné
konanie nie je možné vyhlásiť na akýkoľvek majetok dlžníka nachádzajúci sa na území druhého
členského štátu. Podľa čl. 3 ods. 2 Nariadenia môže byť vedľajšie konkurzné konanie vedené len na taký
majetok, ktorý má povahu podniku, avšak v dobe začatia vedľajšieho konkurzného konania a takmer rok

predtým už úpadca nevykonával žiadnu hospodársku činnosť a nedisponoval ľudskými zdrojmi, nespĺňal
teda podmienku existencie podniku v zmysle Nariadenia.

Ani skutočnosť, že v dobe začatia vedľajšieho konkurzu bol úpadca „formálnym vlastníkom" majetku,

nemá podľa žalobcu na posúdenie právnej kvalifikácie žiaden vplyv. Nie je dostačujúca iba samotná
prítomnosť majetku dlžníka v štáte zamýšľaného začatia sekundárneho konkurzného konania, ale
je potrebná existencia kvalifikovaného podniku. Súčasný stav môže konkurzný súd vyriešiť tým, že
konkurzné konanie zastaví, pretože úpadca nemá podnik. V tomto smere žalobca poukázal na závery
v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43CoKR/30/2010.

V prípade, ak by sa majetok podliehajúci vedľajšiemu konkurzu mal posudzovať podľa slovenského
práva, tak podľa žalobcu ust. § 67 ZKR je potrebné vykladať extenzívne a formuláciu, že ide o majetok,
ktorý úpadcovi v danej dobe patrí, v danom prípade vykladať tak, že ak predmetný majetok sa považuje
rozhodnutím obchodného súdu za predaný k 01.06.2009, tak v momente vyhlásenia vedľajšieho

konkurzného konania dňa 27.05.2010 už tento majetok nepatril úpadcovi, ale žalobcovi. Vzhľadom na
to, že majetok v momente vyhlásenia vedľajšieho konkurzu úpadcovi nepatril, nemôže podľa § 67 ZKR
podliehať konkurzu a nemôže byť súčasťou podstaty vo vedľajšom konkurznom konaní. Preto podľa
názoru žalobcu správca v hlavnom konkurznom konaní nestratil svoje právomoci voči majetku úpadcu
ani po vyhlásení vedľajšieho konkurzného konania na Slovensku a bol oprávnený dovŕšiť prevod podľa

francúzskeho rozhodnutia aj podpisom zmlúv, na základe ktorých bolo prevedené aj vlastnícke právo k
tomuto majetku na žalobcu; tieto zmluvy podpísala oprávnená osoba a dôvod ich absolútnej neplatnosti
nie je daný. Žalobca mal za to, že mu svedčí aj vlastnícke právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu.

Podľa žalobcu okresný súd nesprávne interpretoval aj čl. 18 ods. 1 Nariadenia o prechode právomocí

správcu hlavného konkurzného konania na správcu vo vedľajšom konkurznom konaní k majetku úpadcu
aj v prípade, ak majetok bol už v hlavnom konkurznom konaní speňažený, ale hlavný správca nestihol
skompletizovať zmluvy o prevode, t.j. dovŕšiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa majetku.

Žalobca žiadal, aby odvolací súd požiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o

predbežnejotázkepodľačl.267ZmluvyofungovaníEurópskejúnieaprerušilpodľa§109ods.1písm.c)
OSP odvolacie konanie. Predmetom prejudiciálnej otázky malo byť stanovisko, či majetok úpadcu, ktorý
už raz bol speňažený v hlavnom konkurznom konaní na základe rozhodnutia francúzskeho obchodného
súdu, môže byť opätovne zahrnutý do súpisu majetku podstát vo vedľajšom konkurznom konaní,pričom tento súpis je podľa práva Slovenskej republiky listinou oprávňujúcou správcu vo vedľajšom
konkurznomkonaníopätovnespeňažiťtamzapísanýmajetok.Ďalejideovýkladčl.18ods.1Nariadenia,
či vyhlásením vedľajšieho konkurzného konania dochádza k zániku právomocí správcu v hlavnom

konkurznom konaní aj v tých prípadoch, keď hlavný správca tento majetok na území druhého členského
štátuužskôrspeňažil,aleeštenepreviedolnanadobúdateľaajvlastníckeprávoknemu.Stýmtosúvisíaj
otázka, pokiaľ príslušné kúpne zmluvy na dovŕšenie prevodu majetku uzatvára vedľajší správca, či musí
správca v hlavnom konkurznom konaní previesť správcovi vo vedľajšom konkurznom konaní peňažné
prostriedky, ktoré získal skorším speňažením tohto majetku.

Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Žilina zrušil a vrátil mu vec
na ďalšie konanie, alebo prerušil odvolacie konanie a požiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev
o rozhodnutie o položených predbežných otázkach podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
vyjadrených pod bodom 1. - 4. (č.l. 470-471 spisu).

K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní jeho právneho zástupcu (č.l.
475-483 spisu). S dôvodmi podaného odvolania žalovaný nesúhlasil. Podľa žalovaného sa prevodné
účinky speňažovania neposudzujú podľa francúzskeho práva. Nariadenie nestanovuje právo rozhodné

pre posúdenie vzniku práva nakladať s hnuteľnými vecami, alebo tieto veci užívať. Rozhodným je
podľa lex fori slovenský právny poriadok; v danom prípade ustanovenia § 5, § 6 zák. č. 97/1963
Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „ZMPS") sú kolíznymi normami pre
určenie práva rozhodného na posúdenie vzniku práva nakladať s vecou. Keďže hnuteľný majetok sa
nachádza na území Slovenskej republiky, je potrebné účinky, ku ktorým rozhodnutie Obchodného súdu

v Alencon, Francúzsko, z „02.06.2009", malo smerovať, posudzovať v intenciách slovenského právneho
poriadku; nebolo relevantné skúmať účinky predmetného rozhodnutia francúzskeho súdu z pohľadu
francúzskeho Obchodného zákonníka, ale z pohľadu slovenskej právnej úpravy. Čl. 25 Nariadenia
je potrebné aplikovať a interpretovať v kontexte paralelne prebiehajúcich hlavného a vedľajšieho
konkurzného konania. S poukazom aj na čl. 17 ods. 2 a čl. 27 Nariadenia žalovaný uviedol, že nie

je možné prijať záver o automatickom uznaní rozhodnutia Obchodného súdu v Alencon, Francúzsko,
z „02.06.2009" bez toho, aby sa zároveň nerešpektovali účinky vyvolané vedľajším konkurzným
konaním, a to, že nie je možné napadnúť účinky vedľajšieho konkurzného konania v iných členských
štátoch, a že momentom začatia vedľajšieho konkurzného konania je všetok majetok dlžníka vyňatý
z podstaty prislúchajúcej k hlavnému insolvenčnému konaniu a podlieha výlučne režimu vedľajšieho

insolvenčného konania. Tento režim podlieha priamo aplikovateľnej úprave Nariadenia a v súlade s
jeho čl. 4 tiež slovenskému právnemu poriadku. Podľa žalovaného, ak v zmysle Nariadenia sú začatím
vedľajšieho konkurzného konania suspendované účinky hlavného konkurzného konania voči nemu,
platí to isté aj vo vzťahu ku všetkým rozhodnutiam prijatým v jeho rámci. Aj v prípade akceptácie
právneho záveru, že jediným možným spôsobom realizácie speňaženia majetku úpadcu vo vedľajšom

konkurznom konaní je speňaženie spôsobom stanoveným súdnym rozhodnutím vydaným v hlavnom
konkurznom konaní, tak platí, že tak nemožno urobiť bez toho, aby priamym realizátorom speňaženia,
z hľadiska samotných právnych úkonov k nemu smerujúcich, bol práve správca ustanovený príslušným
súdom vo vedľajšom konkurznom konaní. Podľa žalovaného, oprávnenie nadobudnúť hnuteľný majetok,
založené rozhodnutím Obchodného súdu v Alencon, Francúzsko, nemá povahu práva vylučujúceho

zapísanie hnuteľného majetku zo súpisu majetku a takéto oprávnenie nevylučuje majetok úpadcu z jeho
podliehania vedľajšiemu konkurznému konaniu úpadcu. Samotné nadobudnutie vlastníckeho práva k
hnuteľnému majetku nie je možné ponímať len ako formálne ukončenie plánu prevodu aktív, pretože
pre posúdenie momentu vzniku oprávnenia disponovať s hnuteľnosťou je relevantná právna úprava v
zmysle ust. § 5 a 6 ZMPS. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu

ako skutkovo i právne správne rozhodnutie potvrdil.

Osobitne k návrhu žalobcu na prerušenie odvolacieho konania žalovaný návrh označil za nedôvodný
i nehospodárny. Uviedol, že navrhované sú predbežné otázky, ktorých predmetom je výklad
sekundárneho únijného práva v situácii, keď hranice aplikovateľnosti tohto práva nie sú vôbec sporné a

priamo vyplývajú z textu úpravy. Súčasne žalobca navrhuje rozhodnutie o predbežných otázkach, ktoré
nemajú žiaden vplyv na posúdenie, či v danom prípade existuje právo žalobcu, vylučujúce hnuteľný
majetok zo súpisu majetku úpadcu a nesmerujú k vyriešeniu predmetu dotknutého sporového konania.Žalobca dňa 28.01.2013 doručil Krajskému súdu v Žiline žiadosť o postúpenie veci miestne príslušnému
Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Po postúpení odvolacej veci na Krajský súd v Banskej Bystrici v
zmysle námietky žalobcu (najmä z dôvodu právnej istoty vzhľadom na úpravu v § 9 zák. č. 371/2004

Z.z. o sídlach a obvodoch súdov SR a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v
znení neskorších predpisov a viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných
prípadoch), o nesúhlase Krajského súdu v Banskej Bystrici s postúpením veci rozhodoval Najvyšší súd
Slovenskej republiky, ktorý uznesením sp.zn. 4Ndob 7/2013 zo dňa 30. apríla 2013 rozhodol, že vecne
a miestne príslušným súdom na prejednanie veci je Krajský súd v Žiline. Toto uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky nadobudlo právoplatnosť dňom 27. mája 2013 a vytvorilo procesný základ
v rovine splnenia danej podmienky konania, spochybňovanej žalobcom, pre ďalšie konanie Krajského
súdu v Žiline ako súdu odvolacieho. Spisový materiál bol Krajskému súdu v Žiline následne predložený
Krajským súdom v Banskej Bystrici na ďalšie konanie a rozhodnutie dňom 31.05.2013 (pod sp.zn.
14CoKR/10/2013).

Keďže odvolanie žalobcu obsahovalo i výslovný procesný návrh na prerušenie odvolacieho konania
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP, odvolací súd sa primárne zaoberal posúdením dôvodnosti
predmetného návrhu. Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že
požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy. Odvolací súd napokon dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na prerušenie konania

požadovaného žalobcom a samostatným uznesením sp.zn. 14CoKR/10/2013 zo dňa 22.04.2014 návrh
žalobcu zamietol. Keďže išlo o procesné rozhodnutie krajského súdu ako súdu odvolacieho, nebolo
proti nemu odvolanie prípustné (§ 201 veta prvá OSP) a právoplatnosť nadobudlo doručením obom
účastníkom konania (na adresy ich právnych zástupcov) dňom 02.05.2014.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach odvolacích dôvodov
podľa § 212 ods. 1 OSP, postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a
následne po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené v zákonnej lehote na
úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline, so zverejnením miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku
na internetovej stránke krajského súdu a s upovedomením účastníkov konania písomnosťou zo dňa

22.04.2014, verejne vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu
podľa ust. § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

S odkazom na vyššie citovanú zákonnú úpravu, ktorá tvorila základ rozhodnutia v danej odvolacej veci,
odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu
po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 OSP dospel k

záveru, že nie sú dané dôvody na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého
rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie napadnutého výroku rozsudku súdu
prvého stupňa.

Prejednaním veci podľa ust. § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný
vymedzil v odvolaní, a ktoré mali väzbu na skutočnosti a dôkazy produkované v prvostupňovom konaní,
za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci v zmysle § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd uvádza, že
okresný súd vo veci vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil
správne skutkové závery a rovnako správne ich právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej

správnostimeritórnehovýrokunapadnutéhorozsudkuokresnéhosúduozamietnutížalobyastotožnenie
sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219
ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.Len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu odvolací súd dodáva,
precizuje dôvody zamietnutia žaloby, v nasledovnom.

Nepochybne predmetom tohto občianskeho súdneho konania v danej obchodnej veci je tzv. incidenčná
žaloba žalobcu o vylúčenie hnuteľných vecí zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu vykonaného
žalovaným ako správcom konkurznej podstaty vo vedľajšom konkurznom konaní vyhlásenom Okresným
súdom Žilina uznesením č.k. 1K/12/2010-179 zo dňa 24.05.2010 na majetok dlžníka Key Plastics
Slovakia s.r.o., - v reštrukturalizácii, Dolný Kubín, IČO: 36 428 523. O charaktere predmetného konania

ako incidenčného svedčí i konštatovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp.zn.
4Ndob 7/2013 zo dňa 30. apríla 2013, ktorým potvrdil vecnú a miestnu príslušnosť Krajského súdu v
Žiline v danom odvolacom konaní. Incidenčné konania sú nepochybne konaniami sporovými a procesne
sa konanie o vylúčenie majetku zo súpisu v plnom rozsahu spravuje Občianskym súdnym poriadkom,
zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP"). Zo sporového charakteru tohto
konania potom vyplýva povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť postihujúca oboch účastníkov konania,

u žalobcu vo vzťahu k ním uplatneným excindačným nárokom a u žalovaného vo vzťahu k jeho obrane.
Okresný súd tak v prvostupňovom konaní správne postupoval, ak sa zaoberal dôkazným bremenom
na strane žalobcu v rovine preukázania hmotno-právnych podmienok pre (úspešnú) žalobu o vylúčenie
predmetných vecí zo súpisu vo vedľajšom konkurznom konaní. Medzi tieto hmotno-právne podmienky
v zmysle § 78 ZKR nepochybne patrí existencia práva vylučujúceho zapísanie majetku do súpisu, a to

v rovine existencie vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v danom incidenčnom konaní. Vecná legitimácia
so zreteľom k hmotnému právu ustanovuje, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v
konkrétnom prípade. Stanovujú ju predpisy hmotného práva. Či účastník procesného konania je tiež
vecne legitimovaný (aktívne alebo pasívne), sa ukáže až v konečnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok
vecnej legitimácie znamená, že účastník nebol nositeľom práva, o ktoré v konkrétnom konaní išlo.

Dôsledkom nedostatku vecnej (aktívnej) legitimácie žalobcu v konaní je zamietnutie žaloby.

Základnou spornou otázkou tak v prvostupňovom ako aj v odvolacom konaní bola otázka, či žalobca
bol/je nositeľom práva vylučujúceho zapísanie žalovaných hnuteľných vecí do súpisu vo vedľajšom
konkurznom konaní. Žalobca svoje tvrdené právo odvodzoval od dvoch skutočností preukazovaných v

konaní, a to, že 1/ mu hnuteľné veci „patria" v širšom slova zmysle v dôsledku rozhodnutia Obchodného
súdu Alencon, Francúzska republika, č.k. 2009 001749 zo dňa 29.05.2009 (v preklade do
slovenskéhojazykanač.l.20-31spisu)arozhodnutiaObchodnéhosúduAlencon,Francúzskarepublika,
zo dňa 17.05.2010 (v preklade do slovenského jazyka na č.l. 34-36 spisu) a 2/ že hnuteľné veci
nadobudol do vlastníctva prevodnými zmluvami zo dňa 19.01.2011 (č.l. 326 a nasl. spisu).

K prvej skutočnosti odvolací súd uvádza, že dospel k rovnakým záverom ako súd prvého stupňa,
že relevantným bolo vyhlásenie vedľajšieho konkurzného konania úpadcu, ktorá skutočnosť mala
zásadný vplyv na žalobcom tvrdené právo na excindačnú žalobu. Je zrejmé, že rozhodnutie
francúzskehoobchodnéhosúduz29.05.2009ostanoveníplánucelkovéhoprevoduaktívúpadcuvrámci

reštrukturalizačného konania, a to vrátane vecí, ktoré sú predmetom žaloby o ich vylúčenie zo súpisu
vo vedľajšom konkurznom konaní, v prospech spoločnosti PLASTIQUES DU VAL DE LOIRE (PVL) a
s možnosťou nechať sa zastúpiť žalobcom, s určením začatia užívania od 01.06.2009, stanovilo, že
prevod vlastníctva aktív, ktoré sú predmetom plánu prevodu, sa vykoná v deň uzavretia zmlúv o prevode,
a to do 4 mesiacov od vydania predmetného rozhodnutia. Ani podľa odvolacieho súdu toto oprávnenie

v rámci speňaženia v predchádzajúcom reštrukturalizačnom konaní úpadcu nebolo možné v konečnom
dôsledku vyhodnotiť ako lepšie, silnejšie právo žalobcu oproti vlastníckemu právu k predmetným veciam
svedčiacemu úpadcovi ku dňu podania žaloby i ku dňu rozhodovania súdom prvého stupňa v danej
veci. Tak, ako vysvetlil v dôvodoch napadnutého rozsudku už okresný súd, vedľajšie konkurzné konanie
malo suspenzívny účinok v rozsahu majetku úpadcu na území Slovenskej republiky voči hlavnému

konkurznému konaniu, vrátane opatrení francúzskeho konkurzného súdu a s dopadom i na práva
správcu (správcov) v hlavnom insolvenčnom konaní. V tomto smere a vo všeobecnosti odvolací súd
poukazuje na Nariadenie, ktoré spočíva na troch základných princípoch, a to na okamžitom uznaní
rozhodnutí, na koordinácii hlavného a vedľajšieho konania a na lepšej ochrane záujmov zahraničných
veriteľov, prostredníctvom zavedenia pravidiel určujúcich použiteľné právo aplikovateľné na cezhraničné

spory.

Pokiaľ ide o časovú postupnosť, odvolací súd považuje za vhodné i v kontexte posudzovanej veci
poukázať na judikatúru Súdneho dvora, ktorý vo veci sp.zn. C-341/04 (rozsudok z 02. mája 2006, body28, 34, 37, 40, 41 a 42) uviedol, že čl. 3 Nariadenia stanovuje dva typy konkurzných konaní. Konkurzné
konanie začaté podľa ods. 1 tohto článku príslušným súdom členského štátu, na ktorého území sa
nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka, pomenované ako „hlavné konanie", má univerzálne

účinky, keďže sa uplatní na majetok dlžníka, nachádzajúci sa v ktoromkoľvek členskom štáte, kde je
Nariadenie uplatniteľné. Ak príslušný súd členského štátu, kde má dlžník podnik, môže podľa ods.
2 uvedeného článku začať neskôr konanie, toto konanie pomenované ako „vedľajšie konanie", má
účinky, ktoré sa obmedzujú na majetok dlžníka nachádzajúci sa na území tohto štátu. V zmysle judikátu
Súdneho dvora sp.zn. C-116/11 „pod „konkurzným konaním" čl. 2 písm. a) tohto Nariadenia rozumie

kolektívne konania uvedené v čl. 1 ods. 1 a spresňuje, že ich zoznam je uvedený v prílohe A toho istého
Nariadenia.Ztohovyplýva,žepokiaľjekonaniezapísanédoprílohyANariadenia,musísapovažovaťza
konanie, ktoré patrí do pôsobnosti Nariadenia. Tento zápis má priamy a záväzný účinok, ktorý sa spája
s ustanoveniami Nariadenia". V prípade Francúzka je „liquidation judiciaire" (súdna likvidácia) ako jedno
z konkurzných konaní v uvedenej prílohe. Vzhľadom na uvedené okresný súd správne identifikoval
konkurzné konanie vedené vo Francúzsku ako hlavné konkurzné konanie, ktoré sa v zmysle čl. 4 ods.

1 Nariadenia riadi francúzskym právom (francúzskym Obchodným zákonníkom - Code de commerce).
Nepochybne z čl. 16 ods. 1 a čl. 25 ods. 1 Nariadenia vyplýva, že rozhodnutia francúzskeho súdu
sa bez ďalšieho uznávajú aj na území Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie, čo
správne konštatoval i okresný súd v prvostupňovom rozsudku. K tomu odvolací súd len zdôrazňuje,
že išlo o rozhodnutie vydané v hlavnom konkurznom konaní, pred začatím (vyhlásením) vedľajšieho

konkurzného konania, preto okresný súd, ktorý rozhodoval už v situácii prebiehajúceho vedľajšieho
konkurzného konania, správne konštatoval, že dotknuté rozhodnutie francúzskeho súdu je na území
Slovenskej republiky priamo vykonateľné a uznané a je potrebné ho aplikovať, avšak otázkou len
zostáva, kto na území Slovenskej republiky toto rozhodnutie bude realizovať. V tomto smere sa odvolací
súd stotožnil s názorom okresného súdu, že k veciam na území Slovenskej republiky v podmienkach

vedľajšieho konkurzného konania mal prevodné zmluvy (o prevode vlastníctva) so žalobcom uzatvárať
žalovaný, teda správca ustanovený vo vedľajšom konkurznom konaní, a nie správcovia ustanovení
francúzskym súdom pre účely hlavného konkurzného konania. Rozhodným bol moment vyhlásenia
vedľajšieho konkurzného konania a jeho suspenzívny účinok na hlavné konkurzné konanie.

Vedľajšie konkurzné konanie sa riadi právom štátu, na ktorého území sa začne (čl. 4 ods. 1 Nariadenia).
Účinky takéhoto konania sú obmedzené na majetok dlžníka nachádzajúci sa na území tohto členského
štátu (čl. 3 ods. 2, čl. 27 Nariadenia). Skutočnosť, že veci, ktoré sú predmetom danej excindačnej
žaloby, sa nachádzajú na území Slovenskej republiky, účastníci nespochybňovali. Odvolací súd súhlasil

i s aplikáciou a interpretáciou čl. 18 ods. 1, 3 Nariadenia okresným súdom pri posudzovaní práva
správcu (správcov) ustanovených v hlavnom konkurznom konaní pri uzatváraní prevodných zmlúv v
dobe po vyhlásení vedľajšieho konkurzného konania. V tomto štádiu oboch prebiehajúcich konkurzných
konaní ku dňu 19.01.2011 nepochybne bolo potrebné na právne posúdenie prevodných zmlúv aplikovať
slovenský právny poriadok, keďže vyhlásením vedľajšieho konkurzného konania sa predmetný majetok

úpadcu, nachádzajúci sa na území Slovenskej republiky, dostal do sféry vplyvu právneho poriadku tohto
členského štátu a konania správcu ustanoveného vo vedľajšom konkurznom konaní. Z čl. 28 Nariadenia
vyplýva, že ak v tomto Nariadení nie je stanovené inak, vedľajší konkurz sa riadi právom členského
štátu, na ktorom území sa vedľajšie konanie začne. Ak teda v rámci vedľajšieho konkurzného konania
správca zistil, že predmetný majetok patril úpadcovi (§ 67 ods. 1 písm. a) ZKR), v danom prípade, že je

stále vo vlastníctve úpadcu, čo nepoprel ani žalobca v odvolaní, tak z hľadiska právnej úpravy ZKR (§ 76
ods. 1 ZKR) bol opodstatnený zápis dotknutého majetku správcom do súpisu vo vedľajšom konkurznom
konaní, s prihliadnutím i na povinnosť správcu vo vedľajšom konkurznom konaní v zmysle § 86 ods.
1 ZKR.

K druhej skutočnosti, a to, že žalobca dotvrdzoval existenciu práva vylučujúceho zápis predmetných
vecí do súpisu vo vedľajšom konkurznom konaní prevodnými zmluvami z 19.01.2011, odvolací súd v
plnom rozsahu poukazuje na vecne správne dôvody uvedené v napadnutom rozsudku okresného súdu,
a to v závere o absolútnej neplatnosti týchto zmlúv (§ 39 OZ) pre rozpor s právnym poriadkom
Slovenskej republiky (§ 76 ods. 1 ZKR).

Odvolací súd dodáva, že v podmienkach danej konkrétnej sporovej veci, priebehu a štádií hlavného
konkurzného konania vo vzťahu k predmetnému hnuteľnému majetku žalovaného ani tvrdená okolnosť
splatenia ceny tohto majetku žalobcom v rámci stanoveného plánu celkového prevodu aktív úpadcuv rámci reštrukturalizačného konania, pričom bolo stanovené, že aktíva v rámci reštrukturalizácie „sa
budú považovať za predané" žalobcovi, ak tento postup nebol zavŕšený prevodom vlastníctva aktív
uzavretím platných zmlúv o prevode podľa práva Slovenskej republiky, prednostne aplikovateľného na

tento majetok z dôvodu existencie vedľajšieho konkurzného konania, tak v konečnom dôsledku nemala
vplyv na posudzovanú otázku (ne)existencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v danom konaní.

To, či (ne)boli splnené podmienky pre vyhlásenie vedľajšieho konkurzného konania, nemohlo byť
posudzované v danom incidenčnom konaní - bolo potrebné vychádzať zo stavu už právoplatne

vyhláseného vedľajšieho konkurzného konania a prebiehajúceho i v dobe rozhodovania tak súdu prvého
stupňa, ako aj súdu odvolacieho.

Z hľadiska predmetných účinkov vyhláseného vedľajšieho konkurzného konania na majetok úpadcu
na území Slovenskej republiky podľa Nariadenia bolo dôvodné, ak okresný súd vychádzal z právneho
poriadku Slovenskej republiky a pri ustálení, že vlastníctvo predmetných vecí svedčí i ku dňu

rozhodovania v danej veci úpadcovi, bolo dôvodné, že žalobu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného
bremena na preukázanie aktívnej legitimácie v spore, v rovine nepreukázania takého práva (oproti
zistenému vlastníckemu právu úpadcu), ktoré vylučuje zápis predmetných vecí do súpisu vo vedľajšom
konkurznom konaní.

Z vyššie uvedeného tiež vyplýva, že v štádiu po začatí (vyhlásení) vedľajšieho konkurzného
konania nebol daný dôvod pre aplikáciu francúzskeho právneho poriadku na zodpovedanie otázky
vlastníckeho práva k predmetnému majetku. Naviac otázka uznania a rešpektovania dotknutých
rozhodnutí francúzskeho obchodného súdu vydaných v predchádzajúcom reštrukturalizačnom a
následne vyhlásenom hlavnom insolvenčnom konaní, nebola sporná a okresný súd sa i k tejto

otázke správne a dostatočne vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku. Nie je však možné
spájať, či zamieňať argumentáciu smerujúcu k postupu správcu vo vedľajšom konkurznom konaní
(pri speňažovaní majetku), čo podlieha kompetencii konkurzného súdu, s otázkami riešenými v rámci
daného incidenčného konania. V tomto smere odvolací súd zvýrazňuje samostatnosť vedľajšieho
konkurzného konania a jeho vzťah k hlavnému konkurznému konaniu, ako vysvetlil okresný súd v

napadnutom rozsudku.

Osobitne k nosnej námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že pri námietke
nesprávneho právneho posúdenia veci pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace
prejudiciálneotázky.Podnesprávnymprávnymposúdenímtrebarozumieťpochybeniesúduspočívajúce

vtom,ženazistenýskutkovýstavneaplikovalpríslušnúprávnunormu,aleboaplikovalnesprávnuprávnu
normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu
normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Preskúmaním
veci odvolací súd nezistil uvedenú vadu prvostupňového konania.

Pokiaľ ide o aplikáciu výhradne práva platného v Slovenskej republike, vrátane Nariadenia, je potrebné
uviesť, že univerzálnosť konkurzného konania zabezpečuje Nariadenie tým, že s výnimkou taxatívne
vymenovanýchprípadovsaúčinkyhlavnéhokonkurznéhokonaniariadiaprávomštátu,naúzemíktorého
sa konkurzné konanie začne. Rovnako to však platí i pre vedľajšie konkurzné konanie. Čl. 4 Nariadenia
určuje, že právom štátu, v ktorom sa začalo konkurzné konanie, sa riadia podmienky začatia konania,

vedenia konania a skončenia konania, pričom bod 2 písm. a) až m) príkladmo stanovuje prípady, ktoré
sa spravujú týmto právom. „Z uvedeného výpočtu vyplýva, že právom štátu je potrebné rozumieť len
konkurzné právo, aj keď neplatnosť a odporovateľnosť právnych úkonov upravuje aj príslušné hmotné
právo. Ustanovenia o odporovateľnosti a neplatnosti právnych úkonov podľa práva tohto štátu sa budú
aplikovať len vtedy, ak sú aj predmetom úpravy konkurzného práva. Určením práva členského štátu

Nariadenie vylučuje aplikáciu kolíznych ustanovení Medzinárodného práva súkromného" (konkurzné
právo na Slovensku a v Európskej únii/Milan Ďurica - 3. vydanie - Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2012.
s 711).

K žalobcom poukazovanej veci sp.zn. C-116/11 odvolací súd uvádza, že v uvedenom konaní už Súdny

dvorrozhodolrozsudkomzodňa22.novembra2012,pričomjepotrebnéuviesť,žejehopredmetsatýkal
možnosti súdu prejednávajúceho vedľajšie konkurzné konanie (konkurzného súdu) posúdiť platobnú
neschopnosť dlžníka, a to pre účely posúdenia začatia ďalšieho (hlavného) konkurzného konania v inom
členskom štáte (Poľsko), než hlavného konkurzného konania prebiehajúceho vo Francúzsku. Ide tedao skutkovo i právne odlišný prípad, než v posudzovanej odvolacej veci, kde bolo súdom prvého stupňa
rozhodované za situácie už vyhláseného a prebiehajúceho vedľajšieho konkurzného konania.

Keďže vedľajšie konkurzné konanie bolo vyhlásené uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa
24.05.2011, išlo o konanie začaté pred 01. januárom 2012, ktoré je potrebné dokončiť podľa doterajších
predpisov (§ 206a ods. 1 ZKR), preto okresný súd správne vychádzal z konkurzného práva v znení
platnom a účinnom na území Slovenskej republiky do 31.12.2011. Keďže ZKR otázku (ne)platnosti
zmluvy o prevode vlastníctva hnuteľných vecí z hľadiska okolností posudzovaných vo veci osobitne

neupravuje, okresný súd správne aplikoval hmotné právo Občianskeho zákonníka v § 39 vo väzbe na
§ 76 ods. 1 ZKR. Prevodné účinky zmlúv uzavretých ohľadom majetku, na ktorý sa vzťahuje vedľajšie
konkurzné konanie, okresný súd dôvodne posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
Odvolací súd pritom nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že na opatrenia nariadené (reštrukturalizačným)
plánom záchrany stanoveným francúzskym súdom, je potrebné prihliadať z procesno-právneho i
hmotno-právneho hľadiska, pričom v podmienkach hlavného konkurzného konania sú relevantné účinky,

ktoré plánu záchrany pripisuje francúzska právna úprava, avšak v danom prípade bolo potrebné
vychádzať z konkrétnej situácie už vyhláseného vedľajšieho konkurzného konania a situácie zápisu
hnuteľného majetku vo vlastníctve úpadcu žalovaným do súpisu majetku pri aplikácii právneho poriadku
Slovenskej republiky.

Odvolací súd zdôrazňuje, že vyššie uvedené nič nemení na potrebe spolupráce správcov v hlavnom
konkurznom konaní a vedľajšom konkurznom konaní práve v podmienkach danej veci; uvedené
konkurzné konania musia z pohľadu uspokojenia veriteľov tvoriť jeden celok.

Z vyššie uvedených dôvodov bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne

rozhodnutie (§ 219 ods. 1, 2 OSP). Z titulu aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP nie je potrebné, aby
krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré už vyplývajú
z napadnutého rozsudku okresného súdu, a preto je postačujúce vo väzbe k odvolacím dôvodom
žalovaného, aby boli uvádzané len tie okolnosti a právne stanoviská zo strany krajského súdu ako súdu
odvolacieho, ktoré sú zamerané k zvýrazneniu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia okresného

súdu. Tento postup krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 350/09
zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového

súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania". Krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005,
v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní sa potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa, tak odvolací
súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu".

Odvolací súd považuje za potrebné k precizovaniu dôvodov rozhodnutia poukázať i na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého,
odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho
rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol
vlastnú argumentáciu.

Podľa ust. § 238 ods. 3 OSP, dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade odvolací súd pripustil dovolanie proti svojmu rozsudku, ktorým potvrdil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu, že toto rozhodnutie považuje po právnej stránke za rozhodnutie
zásadného významu v celom jeho obsahu, a to i v spojení s prvostupňovým rozsudkom, s ktorým

tvorí potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu celok (§ 219 ods. 1, 2 OSP). Zásadný význam
tohto rozhodnutia tkvie v právnom posúdení okolností daného incidenčného sporu v podmienkach
konkurencie hlavného konkurzného konania vyhláseného vo Francúzsku a vedľajšieho konkurzného
konania vyhláseného v Slovenskej republike, ak totožné (hnuteľné) veci, nachádzajúce sa na územíSlovenskej republiky, tvorili predmet rozhodnutí a opatrení o aktívach úpadcu v hlavnom konkurznom
konaní podľa Nariadenia a francúzskeho právneho poriadku a po vyhlásení vedľajšieho konkurzného
konania boli (opätovne) zapísané správcom vedľajšieho konkurzného konania do konkurznej podstaty

úpadcu podľa Nariadenia a slovenského právneho poriadku. Išlo konkrétne o situáciu, kedy rovnaký
hnuteľný majetok úpadcu bol predmetom schváleného plánu celkového prevodu aktív úpadcu
francúzskym obchodným súdom, za konštatovania, že aktíva v rámci reštrukturalizácie sa budú
považovať za predané, avšak so stanovením, že prevod vlastníctva aktív sa vykoná v deň uzavretia
zmlúv o prevode a s určením, že kúpno-predajné zmluvy musia byť podpísané do 4 mesiacov od dátumu

rozsudku (z 29.05.2009), pričom k podpísaniu zmlúv o prevode predmetného majetku úpadcu, vylúčenia
ktorého zo súpisu vo vedľajšom konkurznom konaní sa žalobca domáha, došlo až v dobe po vyhlásení
vedľajšieho konkurzného konania a zápise týchto vecí do súpisu majetku správcom, ktorý však prevodné
zmluvy nepodpísal, keďže so žalobcom ich uzavreli správcovia ustanovení v hlavnom konkurznom
konaní (19.01.2011). Uvedené bolo z hľadiska právneho posúdenia relevantné pre zodpovedanie otázky
aktívnej legitimácie žalobcu - či mu v podmienkach vyhláseného vedľajšieho konkurzného konania

svedčí subjektívne právo vylučujúce zápis predmetných vecí do súpisu vo vedľajšom konkurznom
konaní v zmysle úpravy ZKR. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa posúdil prioritne existenciu
vlastníckeho práva k predmetným veciam v prospech úpadcu, ak po vyhlásení vedľajšieho konkurzného
konania nebolo rešpektované právo správcu podľa § 76 ods. 1 ZKR výlučne disponovať s vecami
zapísanými do súpisu. Bez dovŕšenia plánu celkového prevodu aktív podľa rozhodnutia francúzskeho

obchodného súdu (platnými) prevodnými zmluvami žalobca v danom incidenčnom konaní nepreukázal
(svoje subjektívne) právo vylučujúce predmetné veci zo súpisu vo vedľajšom konkurznom konaní, ak
proti nemu stojí vlastnícke právo úpadcu k veciam na území Slovenskej republiky v režime právneho
posúdenia podľa slovenského právneho poriadku (lex fori). Ide aj o premietnutie účelu vedľajšieho
konkurzného konania, ktorým je lepšia ochrana (menších) veriteľov, pre ktorých by mohlo byť značne

problematické uplatňovať svoje pohľadávky v štáte hlavného konkurzného konania. Pokiaľ ide o práva
žalobcu k predmetným aktívam, za ktoré mal už zaplatiť cenu stanovenú v reštrukturalizačnom konaní
podľa plánu celkového prevodu aktív v zmysle rozhodnutia francúzskeho obchodného súdu, tie by
predmetným rozhodnutím o zamietnutí jeho vylučovacej žaloby dotknuté byť v konečnom dôsledku
nemali, za vychádzania z princípu spolupráce správcov v hlavnom a vedľajšom konkurznom konaní

a ponímania hlavného konkurzného konania a vedľajšieho konkurzného konania pri základnom účele
týchto cezhraničných insolvenčných konaní ako jedného celku, ktorým je zabezpečenie kolektívneho
uspokojenia pohľadávok veriteľov, pomerné uspokojenie veriteľov úpadcu.

Keďže problematika cezhraničných konkurzov v judikatúre súdov Slovenskej republiky nie je zatiaľ

frekventovaná, o to viac je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné, aby i do budúcna pri postupoch
správcov v cezhraničných (hlavných a vedľajších) konkurzných konaniach mal i Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd dovolací vytvorenú možnosť svojím rozhodnutím nastoliť právnu istotu pri riešení
obdobných vecí. V tomto smere odvolací súd pri pripustení dovolania primerane poukazuje i na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.07.2011, sp.zn. 7Cdo 50/2011, podľa ktorého

„rozhodnutie zásadného právneho významu ako pojem nie je definovaný pozitívnym právom. Judikatúra
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky približuje jeho podstatu tým, že uvádza, že rozhodnutie
odvolacieho súdu má zásadný význam z hľadiska svojho všeobecného dopadu na právne pomery iných
(podobných sporov), ale aj tým, že dotknuté právne posúdenie veci je významné pre vec samú".

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1
OSP, § 151 ods. 1, 2 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý nepodal návrh na náhradu
trov odvolacieho konania, preto mu ich náhrada nebola priznaná.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.