Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/77/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2203898865
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Stovičková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2203898865.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., Bratislava, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grősslingova 4, IČO: 36 864
421, proti povinnému O. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. M., X. XX, o 513,51 eur s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 30. januára 2012 č. k.
6Er/270/2003-27, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením napadnutým odvolaním vyhlásil exekúciu vedenú u súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX/12959/2011 neprípustnou a zastavil ju.

Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a tým, že exekučný titul,
ktorým je v danom prípade notárska zápisnica, nie je spôsobilým exekučným titulom schopným
vyvolať účinky exekučného titulu z dôvodu, že jeho vydanie bolo založené na neprijateľnej zmluvnej
podmienke, ktorá je neplatnou, ktorou považoval splnomocnenie dlžníka udelené spoločnosti PDSS,
s. r. o., Bratislava, Závodná 30 na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v

mene dlžníka uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným
titulom. Vychádzal z toho, že zmluva o úvere z 27.11.2002 č. 1300003, na základe ktorej poskytol
oprávnený povinnému finančné prostriedky a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky vrátiť
v dohodnutých splátkach je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a § 2 zákona č. 258/2001 Z. z., nakoľko zmluvnými stranami sú dodávateľ - oprávnený,
ktorého predmetom činnosti bolo poskytovanie pôžičiek a úverov, ktorý konal v rámci predmetu

svojho podnikania a povinný je spotrebiteľom, nakoľko pri uzatvorení a plnení zmluvy nekonal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom nerozhodným považoval,
akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, rozhodným považoval, že ide o poskytnutie
peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu dodávateľom. Zmluvnú podmienku, ktorou je
v danom prípade splnomocnenie, považoval v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovením
spotrebiteľskej zmluvy, spôsobujúcim značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa, ktorú považoval v súlade s § 54 ods. 1 odchyľujúcou sa od zákona v
neprospech spotrebiteľa, pretože sa ňou spotrebiteľ vopred vzdal svojich práv, ktoré mu priznáva
Občiansky zákonník, ktorá sa prieči dobrým mravom. Použitie dodávateľom zmluvnej podmienky
v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo
spotrebiteľskej zmluvy, ktorou je plnomocenstvo, považoval výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi.
Splnomocnenie, ktoré malo založiť legitimitu exekučného titulu, znemožnilo spotrebiteľovi voľbu jeho

zástupcu, ktorý by ho zastupoval vo vzťahu k veriteľovi, prípadne v sporoch, ktoré by medzi nimi vznikli,
si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jeho súčasť s ostatnými štandardnýmipodmienkami zmluvy. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným
podmienkam, t. j. aj splnomocneniu a následnému vyhláseniu o uznaní záväzku formou notárskej
zápisnice. Poukázal na aplikáciu článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách z 5.4.1993, ktorá bola do nášho právneho poriadku implementovaná
zákonom č. 15/2004 Z. z., v zmysle ktorého nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné, ktoré
je kogentným ustanovením, smerujúcim k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu
zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, bod 36 a Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25).

Splnomocnenie Mgr. Tomáša Kušníra v úverovej zmluve považoval neurčitým, koncipovaným široko a
všeobecne a uznanie dlhu v mene povinného a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
neplatným. Neplatným právnym úkonom splnomocnenie považoval aj z dôvodu, že v čase udelenia
splnomocnenia žiadny záväzok neexistoval, i keď do budúcna bolo možné predpokladať jeho vznik,
nie však jeho výšku. Udelením splnomocnenia sa dlžník vzdal vopred svojho práva záväzok (ne)uznať.
Zástupca povinného tiež určil lehotu zaplatenia dlhu zjavne bez splnomocnenia povinným. Pri uzatváraní

zmluvy o úvere povinný nemal možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva obsahovala predtlač
mena splnomocnenca PDSS, s. r. o., čím je spochybnený základný predpoklad, že splnomocnene
bude hájiť záujmy povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere
bola v kontakte s oprávneným a mala hájiť jeho záujmy v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v
budúcnosti. Vzhľadom k tomu, že v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka existuje rozpor záujmov

zástupcu a zastúpeného, je splnomocnenie v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym
úkonom. Následne potom aj notárska zápisnica obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase
s vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré za povinného urobila spoločnosť PDSS, s. r. o. je absolútne
neplatná, na ktorú ex offo súd musí prihliadať.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal odvolanie oprávnený, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa rozhodol
nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), svojim postupom odňal účastníkom
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.),
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Namietal
prekročenie právomoci exekučným súdom, nakoľko komplexne preskúmal exekučný titul vydaný podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku následne po preskúmaní exekučného titulu v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Podľa odvolateľa exekučný súd je
pri prieskume exekučného titulu - notárskej zápisnice limitovaný ustanovením § 36 zákona č. 323/1992

Zb. o notároch a notárskej činnosti, ktorý vyjadruje verejnoprávny charakter výkonu notárskeho úradu
a nadväzuje na generálne ustanovenie § 2 ods. 2 Notárskeho poriadku s tým, že štát v zmysle § 40
Notárskeho poriadku prevzal na seba zodpovednosť za škodu pri výkone notárskej činnosti. Notár pri
výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s
vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi (§ 36 ods. 1 Notárskeho poriadku). Vyslovil názor,

že odvolávať sa na nezákonnosť v štádiu výkonu práva na účely približovania sa k idei spravodlivosti
nesmie viesť k oslabovaniu ochrany subjektívnych občianskych práv ustanovených zákonom, a tým k
narušovaniu istoty v občianskoprávnych vzťahoch. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná
tak, že vykonáva činnosti smerujúce k uskutočneniu úkonu náležiacemu notárovi tým, že posudzuje
súlad so zákonom a dobrými mravmi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu nepatrí. Preto, ak notár neodmietne

v zmysle § 36 Notárskeho poriadku vykonať úkon, zanikne, podľa oprávneného, právomoc všeobecného
súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Argumentoval tiež tým, že v súlade s
ustanovením § 43 ods. 1 Notárskeho poriadku všeobecný súd nedisponuje právomocou umožňujúcou
mu zasahovať do garancie dodatočnej nezmeniteľnosti právneho úkonu, ovplyvňovaním výkonu práva
vyplývajúceho z obsahu notárskej zápisnice. Poukázal na to, že exekučný súd pri výklade a aplikácii

podmienok pripustenia revízie exekučného titulu zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania
za účelom posilňovania pozície spotrebiteľa, ktorý účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych
práv účastníkov konania. Odvolateľ uviedol, že postup exekučného súdu, ktorým zasiahol do platných
notárskych listín (keďže úkon notára nebol napadnutý, platí, že úkon notára je platný a správny),
ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určených adresátov (fyzických

alebo právnických osôb), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný. Pokiaľ povinný dlžník
nevyužil možnosť domáhať sa opravy cestou zrušenia zápisnice de iure alebo možnosť domáhať sa
náhrady škody, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice. Z uvedeného vyplýva, že exekučný
súd je notárskou zápisnicou viazaný rovnako ako rozsudkom všeobecného súdu. Namietal, že v štádiuposudzovania zákonných predpokladov pre poverenie na vykonanie exekúcie, ani v prípade pasívneho
správania účastníka v konaní, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové
a právne závery), nakoľko nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je

exekučným titulom. Navrhol prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a podať Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a čl.
1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Podľa odvolateľa exekučný súd porušil princíp
legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý

procesadvojinštančnosťsúdnehokonania.Namietal,žeexekučnýsúdzaobchádzalodlišnespovinným,
ktorý mal zaručený výkon všetkých práv, ktoré sú v súhrne obsahom práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivý proces a boli mu taktiež poskytnuté všetky záruky spravodlivého prerokovania pred súdom,
oproti oprávnenému, s ktorým zaobchádzal odlišne, ktorý postup je vylúčený priamo Ústavou Slovenskej
republiky i Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa oprávneného
exekučný súd porušil zásadu rovnosti zbraní, zásadu kontradiktórnosti súdneho konania a práva na

rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy spôsobom nezlučiteľným s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl.
6 ods. 1 Dohovoru. Uviedol, že exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu
normu, ktorou boli ustanovenia § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a právne normy § 44 ods. 2, §
57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom.
Rozhodnutie odôvodnil tiež normatívnou úpravou, nemajúcou v Slovenskej republike povahu prameňa

práva, ktorou je smernica 93/13/EHS, ktorá bola implementovaná do nášho právneho poriadku zákonom
č. 150/2004 Z. z. a ktorá nemá priamy účinok a všeobecnú záväznosť nariadenia a navyše rozhodnutie
založil neprípustne na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie. Oprávnený namietal,
že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, nebol oboznámený s tým, že exekučný súd

vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov,
argumentovatvrdení.Odňatiemožnostiúčastníkomsúdomkonaťpredsúdomvidelvtom,žesúdprvého
stupňazaložilsvojerozhodnutienanelegálnevykonanomdokazovaní,nakoľkoúčastnícikonanianemali
možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť. Nesprávne právne posúdenie videl v tom, že súd prvého
stupňa posúdil plnomocenstvo neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Uvedeným dojednaním povinný

neprevzal na seba žiaden nové povinnosti či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či
výhody.Udelenímplnomocenstvapovinnýpreniesolnatretiuosobu,ktorouniejeoprávnený,oprávnenie
uznať svoj dlh formou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Povinný však mohol v zmysle § 33b
ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek plnomocenstvo odvolať. Uviedol, že v zmysle §
31 Občianskeho zákonníka, plnomocenstvo je jednostranný právny úkon, adresovaný tretím osobám,

ktorým sa osvedčuje existencia a rozsah oprávnenia zástupcu konať v mene zastúpeného, nie je však
zmluvným ustanovením, na ktoré možno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok
podľa § 53 Občianskeho zákonníka. Plnomocenstvo nie je neurčitým právnym úkonom, nakoľko z
neho vyplýva prejav vôle povinného a generálne plnomocenstvo je tiež prípustné. Podľa odvolateľa,
právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne

z uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vznikol, pretože nešlo o budúce právo, t. j. právo,
ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom
na ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ust. § 39 Občianskeho zákonníka.
Udelenie plnomocenstva neznamená stratu možnosti povinného sám dlh uznať vo forme notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t. j. možnosti výkonu určitého práva. Uviedol tiež, že povinný udelil

plnú moc vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu tak, aby uvedené
právne úkony vykonal zákonom predpísaným spôsobom, t. j. aby v notárskej zápisnici bol určený aj
čas plnenia. Zástupca povinného konal pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice v rámci svojho
oprávnenia, ktoré neprekročil. Udelenie plnej moci advokátovi, ktorý nie je bežnou civilnou osobou, je v
súladesust.§2ods.2zákonač.586/2003Z.z.oadvokácii,nakoľkoadvokátjepriposkytovaníprávnych

služieb nezávislý, viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi klienta.
Napokon uviedol, že notárska zápisnica pre neprítomnosť oprávneného nie je v rozpore s ust. § 41 ods.
2 písm. c) Exekučného poriadku, nakoľko uvedená požiadavka nevyplýva zo zákona a nemožno ju do
citovaného ustanovenia doplniť ani výkladom.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal vec v medziach odvolania, bez
pojednávania, pretože nešlo o vec samu a ani o žiaden zo zákonom ustanovených prípadov potrebyprejednania veci na pojednávaní (§ 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Predmetom konania je zastavenie exekúcie v danej veci.

Predovšetkým bolo potrebným zodpovedať otázku viazanosti exekučného súdu notárskou zápisnicou,
ktorú oprávnený namietal.

Podľa § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu,
ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Podľa odseku 2 písm. c) citovaného
ustanovenia podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré
obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,
predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že exekučnými titulmi sú, okrem notárskej zápisnice, vykonateľné
rozhodnutia. Vo všeobecnosti sa pod vykonateľnosťou rozumejú účinky rozhodnutia štátneho orgánu
umožňujúce núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú
vo výroku rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne. Prejavom materiálnej stránky vykonateľnosti

podľa interpretovaného ustanovenia je to, že vykonateľné rozhodnutie priznáva právo na peňažné
plnenie, ukladá povinnosť na nepeňažné plnenie alebo postihuje majetok, prípadne obmedzuje
vlastnícke právo v dôsledku predovšetkým vecných práv k cudzím veciam. Vykonateľnosť notárskej
zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej v tejto
zápisnici, prípadne dňom, po ktorom povinný súhlasil s vykonaním exekúcie. Pri notárskych zápisniciach

sa vykonateľnosť skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach. Súd preverí materiálnu aj
formálnu stránku vykonateľnosti. Formálna stránka spočíva v dodržaní notárskej zápisnice tak, ako je
táto upravená v § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je predpísaná priamo zákonom v § 41 ods.
2 písm. c) O. s. p. Formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená
v § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná zákonom. Notárska zápisnica má

obsahovať právny záväzok, oprávnenú osobu a povinnú osobu, právny dôvod, predmet a čas plnenia,
ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

V preskúmavanej veci správne preto postupoval súd prvého stupňa, ktorý skúmal formálnu i materiálnu
stránku vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica. Správne preto skúmal, či

notárska zápisnica zo 6.3.2003 sp. zn. N 665/2003, NZ 16535/2003 obsahuje prejav vôle povinného o
uznaní právneho záväzku a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.

Uvedené preskúmanie nie je možným bez skúmania úverovej zmluvy z 27.11.2002 č. 1300003, nakoľko
záväzok, ktorý mal povinný uznať a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného

titulu, vyplýva práve z tejto zmluvy.

Z preskúmavanej notárskej zápisnice vyplýva, že v mene povinného konal PDSS, s. r. o., Bratislava,
Závodná 30 na základe plnej moci, nachádzajúcej sa v zmluve o úvere. Zo zmluvy o úvere z 27.11.2002
č. 1300003 vyplýva, že na jej základe poskytol oprávnený povinnému úver vo výške 331,94 eur (10

000 Sk), ktorý sa povinný zaviazal oprávnenému vrátiť zvýšený o poplatok v celkovej výške 513,51 eur
(15 470 Sk) v 13 dvojtýždňových splátkach po 39,50 eur (1 190 Sk) od 11.12.2002. Súčasťou uvedenej
zmluvy o úvere je plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý mal preukázať existenciu
právneho vzťahu zastúpenia dlžníka - povinného spoločnosťou PDSS, s. r. o., Bratislava, Závodná 30
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene splnomocnená spoločnosť

ako zmluvný partner veriteľa povereného evidenciou splatných pohľadávok uznala záväzok z úveru tak,
aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm.
e) O. s. p. alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice. Rozhodujúcim však je, či plnomocenstvo osvedčuje právny vzťah zastúpenia.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu, alebo na základe dohody o plnomocenstve. Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“) pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelíza týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho
oprávnenia.

Právny vzťah zastúpenia, pokiaľ ide o dôvody jeho vzniku, vzniká buď priamo zo zákona, na základe
rozhodnutia súdu alebo iného orgánu, alebo na základe zmluvy. Podľa toho rozlišujeme : 1. zákonné
zastúpenie, ktoré vzniklo priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu či iného štátneho orgánu,
2. zmluvné zastúpenie (splnomocnenie). Pri zmluvnom zastúpení rozlišujeme: a) zmluvu, ktorou sa
zakladá právny vzťah zastúpenia. Občiansky zákonník nazýva takúto zmluvu dohodou o plnomocenstve

(§ 23). Za najfrekventovanejšie zmluvy, ktoré zakladajú právny vzťah zastúpenia, možno považovať
zmluvy, týkajúce sa právnej pomoci uzavreté medzi klientom a advokátom, b) právny vzťah zastúpenia
ako vzťah medzi zástupcom a zastúpeným, ktorý je daný predmetom a obsahom (vzájomnými právami a
povinnosťami) zastúpenia; c) plnomocenstvo ako osvedčenie o existencii právneho vzťahu zastúpenia.

V súdenom prípade plnomocenstvo (ako jednostranný právny úkon preukazujúci existenciu právneho

vzťahu zastúpenia) bolo spísané priamo v zmluve o úvere (v strede textu), bez ďalšej prezentácie
prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom. Z celého kontextu zmluvy
a jej podpisovania je nejasné, akú vôľu mienil dlžník prejaviť podpísaním zmluvy. Zmluvu podpísal
27.11.2002 s tým, že vyhlásil, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy a zároveň tieto spolu so zmluvou prevzal. Dohoda o

plnomocenstve je dvojstranný právny úkon a zo zmluvy o úvere nevyplýva, že takáto zmluva bola aj
platne uzavretá, ktorej existenciu malo prezentovať plnomocenstvo uvedené v zmluve. Podľa názoru
odvolacieho súdu nie je možné odstrániť rozpor, čo mienil podpisom úverovej zmluvy, okrem súhlasu
s prijatou sumou a s jej vrátením v navýšenom rozsahu a súhlasu so všeobecnými podmienkami
zmluvy (ktoré zmluva o plnomocenstve neobsahuje), dlžník prejaviť. S uvedeného vyplýva, že existencia

dohody o plnej moci z predmetnej úverovej zmluvy nevyplýva a jej uzavretie v písomnej forme v inej
zmluve, resp. samostatnej, než spomínaná úverová zmluva, oprávnený ani netvrdil, pričom v zmysle §
31 ods. 4 OZ, ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme - písomnej forme notárskej
zápisnice, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne, pričom v prípade, ak právny úkon nebol urobený
v písomnej forme, ktorú vyžaduje zákon, je neplatný (§ 40 ods. 1 OZ). Z uvedeného preto vyplýva,

že skúmaná notárska zápisnica, predložená exekučným titulom, je neplatným právnym úkonom, ktorý
nemá vlastnosti exekučného titulu, nakoľko v mene povinného konal advokát bez dohody o plnej moci
s povinným.

Platným právnym úkonom podľa § 37 Občianskeho zákonníka je taký právny úkon, v ktorého prípade

prišlo k prejavu vôle slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, s možným plnením. Sloboda a vážnosť
sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utvárania vôle konajúceho subjektu.
Vôľa bez jej prejavu nie je poznateľná. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v
skutočnostineexistuje,resp.existuje,avšakvinejkvalitenežtoukazujeprejav.Zrozumiteľnosťprávneho
úkonu značí, že jeho adresát je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie

právneho úkonu. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah, alebo keď
prípadný rozpor možno odstrániť výkladom.

Slobodná voľba splnomocnenca v skutočnosti mohla byť obmedzená, ak v predtlači úverovej zmluvy, v
textovejčastinarovnakejstrane,naktorejsauzatvárajúzmluvnépodmienkypreposkytnutúvýškuúveru

a podmienky jej vrátenia, sa v samostatnej časti textu uvádza konkrétna obchodná spoločnosť, ktorá
má na základe plnomocenstva obhajovať záujmy splnomocniteľa. Odvolací súd dospel k záveru, že nie
je možné jednoznačne vysloviť právny záver, že dlžník podpísaním úverovej zmluvy mienil uzavrieť aj
zmluvu o plnomocenstve a už vonkoncom nie, že tým mal možnosť prejaviť svoju slobodnú vôľu pri
výbere splnomocnenca, ktorý obhajuje jeho záujmy.

Okrem už uvedeného, zo zmluvy o úvere vyplýva, že plnomocenstvo je začlenené do uvedenej úverovej
zmluvy tak, aby dlžník - povinný v prípade svojho prvoradého záujmu o poskytnutie úveru od veriteľa
- oprávneného, súčasne súhlasil s prezentovaním aj plnomocenstva pre práve s veriteľom vopred
vybraným splnomocnencom, ktorá skutočnosť vyplýva z toho, že úverovú zmluvu ako celok mal veriteľ

vopredpripravenúadopisovaldonejlenúdajetýkajúcesapovinného.Uvedenéustanovenietaksplývas
ostatnými štandardne dojednanými ustanoveniami zmluvy a z preskúmavanej zmluvy vyplýva, že dlžník
- povinný si uvedené ustanovenie vopred nedojednal, ale bol nútený odmietnuť uvedenú zmluvu ako
celokalebosapodrobiťvšetkýmjejustanoveniam,t.j.ajprezentáciiplnomocenstvaodohodeoprávnomzastupovaní práve veriteľom vopred vybraným splnomocnencom. Okrem uvedeného, je potrebné si
uvedomiť dosah právnych úkonov, na ktoré by právne zastupovanie, pokiaľ by existovalo, oprávňovalo
splnomocnenca, ktorým bolo uznanie záväzku a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Zuvedenéhopretovyplýva,žepokiaľbyajdlžníkmalvúmysleprezentovaťpodpísanímúverovejzmluvy,
do nej veriteľom včlenené plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon preukazujúci existenciu
právneho vzťahu zastúpenia, vzhľadom k tomu, že právny vzťah zastúpenia neexistoval, nemohol
domnelý zástupca povinného zastupovať povinného pri vyhlásení o uznaní právneho záväzku a v

notárskej zápisnici súhlasiť s jej vykonateľnosťou.

V danom prípade právny vzťah účastníkov je založený na zmluve o úvere, uzavretej 27.11.2002.

Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formuláru mal
oprávnený už pripravený a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný

obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť a ani neovplyvnil.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zákone č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ustanovenie
§ 23a, účinné v období od 1.1.2000 do 24.11.2004, zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa

citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú
nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu
predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby,

2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby
spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo
podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.6.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy

ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy,
ktorýchcharakteristickýmznakomje,žesauzavierajúvoviacerýchprípadochajeobvyklé,žespotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nadväzne dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z., ktorý

v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka, alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa

primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie
zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 1.11.2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007
Z. z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ustanovení § 52 rozdielne v období
od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znení v
období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva
o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými
stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne

ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ustanovenia je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná

v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit.
ustanovenia je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.Vychádzajúc z uvedených právnych predpisov je nesporné, že zmluva uzatvorená medzi účastníkmi
konania je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zák. č. 634/1992 Zb., keďže jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy

podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi jej účastníkmi je v zmysle právneho poriadku
Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou, preto je potrebné pri jej skúmaní aplikovať normy
spotrebiteľského práva.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení do 31.12.2007 vzhľadom k uzavretiu

zmluvy 27.11.2002) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi
a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu ustanovení

uvedených v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú z cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol
uvedenou doložkou viazaný.

Podľa vnútroštátneho práva, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa v zmysle § 54
ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1
prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka obsahuje príkladný, teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách.Tentovýpočetjezostranyzákonodarcudopĺňanýaprecizovaný.Lenzosamejskutočnosti,že
sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala, nemožno
vyvodiť, že nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádzal z

príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy
spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike ako
členskom štáte minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica 93/13/EHS.

Plnomocenstvo je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej

činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru
odvolaciehosúdujevšakdojednanieplnomocenstvavtakejformevspotrebiteľskejzmluveneprijateľnou
podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor odvolací súd
opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na

podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich
obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej
zmluvy ovplyvniť. Obsah zmluvy bol vopred daný a spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo
odmietnuť. Rovnako obsah plnomocenstva bol dodávateľom vopred pripravený.
Odvolací súd dospel k záveru, že exekúcia je v danom prípade nedôvodná v celom rozsahu, nakoľko

sa v predmetnej exekučnej veci vymáha plnenie zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy,
ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy neovplyvní, na
základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica (pričom plnomocenstvo si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal).

Uvedené skutočnosti sú zrejmé zo zmluvy o úvere a viedli odvolací súd k tomu, že podrobil súdnej
kontrole plnomocenstvo berúc do úvahy kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej
podmienky a teda, či plnomocenstvo začlenené v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobujehrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť
spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj
vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby
bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
otom,žetakátozmluvnápodmienkasapriečidobrýmmravom.Zároveňtýmvznikázákladpredocielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu.

Odvolací súd považoval výkon práv oprávneného podľa plnomocenstva s normami na ochranu
spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval za dôvodné aplikovať ust. § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha plnomocenstva dopadá na celé
exekučné konanie vyvolané oprávneným. Dojednanie plnomocenstva a následné konanie pred notárom

viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného
odvolací súd dospel k názoru, že dojednanie plnomocenstva v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je
neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a je v rozpore príslušnými ustanoveniami
najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS.

Ak bola vydaná notárska zápisnica na základe plnomocenstva, ktoré je vyhodnotené ako neprijateľná
zmluvná podmienka a ktorú odvolací súd považuje ako celok za neprijateľnú a neplatnú, tak v zmysle
ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa správne exekúciu zastavil v zmysle §
57 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko poverením zo 16.6.2003 č. 5201017695 poveril Okresný súd

Dunajská Streda vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. Vladimíra Cipára.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
z dôvodu vecnej správnosti v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil, keď povinnosťou súdu prvého stupňa bude
rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O. s. p.).

Dodatočne 9.8.2012predložilodvolateľpodanieoprávnenéhooznačené:„Návrhnaprerušeniekonania

postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej
argumentácie k podanému odvolaniu“, v rámci ktorého podania poukázal na skutočnosť, že exekučný
súd pri skúmaní formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti notárskej zápisnice je oprávnený skúmať
len dodržanie formy notárskej zápisnice v zmysle § 47 Notárskeho poriadku a vyznačenie oprávnenej
a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou

s tým, že žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z
Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Uviedol, že podstatným je posúdiť splnomocnenie z hľadiska
jeho koncipovania široko a všeobecne, z hľadiska obmedzenia zmluvnej voľnosti povinného pri výbere
advokáta, z hľadiska vzdania sa povinným práva uznať prípadný záväzok a z hľadiska, či zástupca
povinného, ktorý určil lehotu splnenia dlhu tak urobil bez splnomocnenia povinným. V závere svojho

podania uviedol, že považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet
rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa
výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho
spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva,
aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a

Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne
otázky v znení : 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny
úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú
osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámcizmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť
exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy a 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv
EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne

ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi?

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázkepodľačlánku267ZmluvyofungovaníEÚ(ďalejaj„ZFEÚ“)mápovahuosobitnéhonesporovéhoa

medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu

a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o
prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako
predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci
aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových

právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom
povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, je v
zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva
týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii

súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí

mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvouotázkou,ktorámalabyťpodľaodvolateľaSúdnemudvoruEÚpredložená,jeotázka,čijemožnéza
neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa. Uvedenú otázku

považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú
ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že súd prvého stupňa nevyslovil v napadnutom
uznesení právny názor o tom, že jednostranný právny úkon je vždy neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
ale naopak k uvedenému záveru dospel až po dôslednom posúdení uvedeného ustanovenia zmluvy
z hľadiska, či bolo alebo nebolo so spotrebiteľom individuálne dojednané. Až na základe uvedeného

skúmania potom dospel k záveru, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K
rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že
nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bol platne
uvedený jednostranný právny úkon plnomocenstva na základe dohody o plnej moci. Z uvedených
dôvodov je prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ

v prejednávanom spore.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúcvnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom

bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k

ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci

Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol,ževnútroštátnysúdmáajvofázevýkonurozhodnutiapovinnosť(ajbeznávrhu)posúdiťnekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z

toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúciepodľa§57ods.1a2Exekučnéhoporiadku,obespočívajúcevtom,žepohľadávkuveriteľavoči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že

postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto

jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa

neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.