Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 15, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/652/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213038
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6412213038.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov

JUDr.JaroslavaGallaaJUDr.KlaudieKoskovej,vprávnejvecižalobcuPOHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlom
v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo
dňa 20. 02. 2014, č. k.: 6 C/117/2012-94, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh o náhradu majetkovej škody vo výške 125 € a
nemajetkovej ujmy vo výške 275 € zamietol. Taktiež zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania zo
dňa 17. februára 2014. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca podal na Okresný súd Žiar nad Hronom dňa 27. 09.
2012 žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku

nesprávneho úradného postupu okresného súdu v exekučných veciach. Tvrdil, že súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so značným časovým odstupom. Nesprávny
úradný postup videl v nevydaní rozhodnutia v zákonnom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase
a bez zbytočných prieťahov, ako aj vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Tvrdil, že k rozhodnutiu o poverení tak došlo až 15. 12. 2010 po uplynutí zákonom stanovenej doby
(omeškanie viac ako 5 mesiacov).

Žalovaný žiadal návrh zamietnuť s poukazom na to, že žalobca nepreukázal splnenie základných
zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody podľa zákona číslo 514/2003 Z.
z. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať
prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky.

K nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou
toho,abysúdymohliobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnica

alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípade existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písmena
c) zákona číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo vekom v počte
nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. Poukázal na rozsudok Súdneho
dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní.Podľa § 44 ods. 2 exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2011 15 dňová lehota na vydanie poverenia
neplatíprirozhodnutierozhodcovskéhosúduakoexekučnomtitule.Akbolažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie podaná na súd po 01. 06. 2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Či v

konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať ústavný súd.
Zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.: 30 Cdo/675/2011, v zmysle
ktorého odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní
nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom

zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo.

Prvostupňový súd ďalej konštatoval, že konal podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a
rozhodol v neprítomnosti žalobcu a jeho zástupcu, ktorý podaním doručeným okresnému súdu dňa
17. 02. 2014 požiadali o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, keď žalobcom označené skutočnosti v podanom návrhu

sú takého charakteru, že predpokladajú vylúčenie všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a
rozhodovania vo veci. Zároveň žiadal konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci.

Súd žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania neakceptoval s poukazom na to,
že o námietke zaujatosti rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 08. 10. 2012, č. k.:
13 NcC/94/2012 - 8, pričom zákonná sudkyňa Mgr. Milena Fegyesová nebola vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci, pretože nebola zákonnou sudkyňou v exekučnej veci. Zdôraznil, že podľa § 109

ods. 2 O. s. p. prerušenie konania nie je obligatórne. Podľa § 109 ods. 2 písmena c) O. s. p. dôvodom
na prerušenie konania musí byť, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši prejudiciálna otázka, pričom
poukázal aj na § 135 ods. 2 O. s. p. Keďže žalobca si uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť
súduaojehonámietkeužbolozákonnýmpostupomrozhodnuté, nevideldôvodynaprerušeniekonania.

Vo veci samej zistil, že súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
09. 12. 2010. Súd vo veci vydal dňa 15. 12. 2010 poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie.

Prvostupňový súd poukázal na dikciu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 9

ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2009 Z. z. Zdôraznil, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci teda po splnení troch podmienok, ktoré musia byť
splnené súčasne, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť. Žalobca nepreukázal
nesprávny úradný postup, vznik škody ani výšku škody. Taktiež nepreukázal nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Dospel k záveru, že nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť

štátu, pretože okresný súd rozhodol o vydaní poverenia v zákonom stanovenej lehote, preto žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu, kedy žalovaný
mal vo veci plný úspech, trovy konania mu nevznikli, preto mu ich súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a
vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p,
pretože sa mu odňala možnosť konať pred súdom ( § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.), vo veci rozhodoval
vylúčený sudca ( § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.), súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a) O.
s. p.), súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností ( § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.) a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.).

Konkrétneuviedol,žeokresnýsúdvecprejednalvjehoneprítomnosti avneprítomnostijeho
právneho zástupcu. V tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol
dôležité dôvody a súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi, preto okresný súd nemohol
postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a tým mu odňať právo na konanie pred súdom.Ďalej uviedol, že v návrhu na začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na

prejednaniearozhodnutie,jepotrebnézkonaniavylúčiť.Ajkeďnatútookolnosťkrajskýsúdneprihliadol,
v jeho očiach a objektívne i v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov
v skutkovo a právne totožných veciach. Keďže podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na
nestranný súd, nebolo prípustné, aby konanie pokračovalo pojednávaním, v ktorom vykonával úkony

a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v ten istý deň rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa
ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu
o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania preto podáva odvolanie. V čase podania odvolania o
zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Namietal,
že meritórne rozhodnutie je predčasné, pretože ním predbehol účinky právoplatného rozhodnutia o

prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu.

Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom na
pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil, že trvá na osobnej účasti svojho

právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené nestranným sudcom na nestrannom
súde.

Ďalej uviedol, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k

porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Okrem
toho namietal, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Okresný súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k
skutkovým a právnym otázkam. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť

sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Preto súd
nemohol založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela.

V konkrétnosti uviedol, že sudca dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované

časové úseky tomu nenasvedčujú.

Namietal, však odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu podľa §
114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153 b O. s. p. Tvrdil,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa

§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Prvým odvolacím dôvodom, na ktorý poukázal žalobca, bolo, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O. s. p., teda účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom. Namietal, že okresný súd rozhodol v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti účastníkov

konania, pričom z citovaného ustanovenia je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka
je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody
a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods.
2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo konať pred

súdom.Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakúčastníkmoholpredsúdomuplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.

p. dáva súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak
urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,
ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník
nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v
tom bráni, vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom

ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle
účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v
danej situácii najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka považovať za
dôležité.

Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania

(§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred
dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu)
treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že

zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka konania, a to v
každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník
trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu
prejednať vec v neprítomnosti účastníka.

Účastníci konania boli na pojednávanie vytýčené na deň 20. 02. 2014 riadne a včas písomne predvolaní.
Právnemu zástupcovi žalobcu bolo doručené predvolanie na pojednávanie dňa 27. 01. 2014.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. je jedným z prejavu princípu arbitrárneho poriadku a princípu
oficiality. Sporové konanie je ovplyvňované princípom dispozičným, ktorý predvída aktivitu účastníkov

konania. Aj v prípade procesnej pasivity účastníkov konania je súd povinný uskutočniť konanie a
rozhodnúť. V prípade, ak účastník konania však požiadal odročenie pojednávania, súd zváži dôležitosť
dôvodov, pričom zároveň posúdi, či nejde zo strany účastníka konania o obštrukčnú žiadosť o odročenie
pojednávania, ktoré by zbytočne predlžovalo prebiehajúce konanie.

Žiadosť o odročenie pojednávanie je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo
všeobecnosti vtedy, ak účastník uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé
jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť,
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z
hľadísk objektívnych i subjektívnych (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/122/2010).

Žalobca doručil na Okresný súd Žiar nad Hronom dňa 17. 02. 2014 návrhy na zrušenie nariadených
pojednávaní, pričom z e-mailovej správy vyplýva, že prílohou mailu boli návrhy na zrušenie pojednávaní
a ústavné sťažnosti.

Súčasťou prílohy bol návrh na zrušenie nariadeného pojednávania a návrh na prerušenie konania, v
ktorej veci súd nariadil pojednávanie, z dôvodu podanej sťažnosti na Ústavný súd SR podľa čl. 127
Ústavy SR pre porušenie zásady nestrannosti súdu a sudcu. Zároveň bola pripojená aj ústavná sťažnosť
proti rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 13 NcC/94/2012.Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho

prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 a 16 O. s. p.). Okolnosť, že o veci napriek tomu
rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej
prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Obsahom základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť

návrhu oprávnených osôb (v danom prípade žalobcu, ktorý podal námietku zaujatosti voči sudcom
okresného súdu) a vylúčením označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre
zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto
prípade návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť)
a rozhodnúť o ňom (pozri uznesenie Ústavného súdu SR I.ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13. 02. 2013).

O námietke zaujatosti vznesenej žalobcom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn.
13NcC/94/2012 z 08. 10. 2012 tak, že sudcovia Okresného súdu Žiar nad Hronom neboli vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, okrem sudcu JUDr. Ivana Spurného, teda ani Mgr. Milena
Fegyesová.

O nevylúčení konajúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci bolo riadne rozhodnuté
nadriadenýmsúdomvzmysle§16ods.1O.s.p.Ztohtohľadiskapoukazžalobcunaskutočnosťohľadne
nedostatku nestrannosti sudcu nie je dôvodný. Odvolací súd zároveň odkazuje na webovú stránku
Ústavného súdu SR, kde z jeho mnohých rozhodnutí vyplýva, že sťažnosť žalobcu v obdobných veciach,
aj vo vzťahu k rozhodnutiam Krajského súdu v Banskej Bystrici, bola odmietnutá, napr. II.

ÚS 443/2013 - 11 zo dňa 12. 09. 2013, IV. ÚS 632/2013-9 z 10. 10. 2013.

Zároveňodvolacísúddodáva,žeoústavnýchsťažnostiachžalobcurozhodolÚstavnýsúdSRvstovkách
(tisíckach) rozhodnutí, ktorými sťažnosti navrhovateľa odmietol, pričom zaujal principiálne názory napr.
napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája

2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra
2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS 483/2013
z 15. augusta 2013, preto okresný súd dospel k správnemu názoru, že neexistuje dôvod na prerušenie
konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., pretože neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa
riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.

Žalobca v odvolaní tiež namietal, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v ten istý deň rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Procesná teória hovorí o tzv. obligatórnom
a fakultatívnom prerušení konania. Ust. § 109 ods. 2 O. s. p. upravuje tzv. fakultatívne
prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné.
Pod uvedený prípad spadá aj rozhodovanie o návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm.

c) O. s. p. Pokiaľ zo strany žalobcu bol podaný na prvostupňový súd návrh na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, takýto návrh automaticky
nezakladá povinnosť súdu prerušiť konanie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že Ústavný
súd SR o obdobných ústavných sťažnostiach žalobcu, z dôvodu podania ktorej navrhoval prerušiť

prvostupňového konanie, rozhodol napr. uznesením I. ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13. 02. 2013 a
inými. V danom prípade nenastali dôvody, pre ktoré by súd musel konanie prerušiť, pretože rozhodnutie
nezáviselo od otázky, ktorú konajúci súd nie je oprávnený riešiť.

Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že v danom prípade neboli splnené obligatórne ani fakultatívne

podmienky pre prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1, 2 O. s. p., preto okresný
súd postupoval správne, keď návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. Skutočnosť, že okresný
súd v jeden deň rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a následne
rozhodol vo veci samej (vzhľadom na neodôvodnenosť návrhu na prerušenie konania a vecnú správnosťrozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania), nemožno v žiadnom
prípade hodnotiť (s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania) ako procesný postup okresného
súdu, ktorý by založil vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Je

plne v súlade s požiadavkou hospodárnosti konania, aby súd o návrhu na prerušenie konania rozhodol
tým istým rozhodnutím, ktorým rozhoduje vo veci samej alebo samostatným uznesením aj v ten istý deň.
Okrem procesnej ekonómie je uvedený postup v súlade i s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím
v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi stav právnej istoty.

Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca už dňa 03. 04. 2013 podal návrh na prerušenie konania podľa §
109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s .p. Okresný súd uznesením zo dňa 2.
júla 2013, č. k.: 6 C/117/2012 - 48 tento návrh na prerušenie konania zamietol. Krajský súd v Banskej
Bystrici po odvolaní žalobcu voči nemu toto potvrdil uznesením zo dňa 30. 10. 2013, č. k.: 14 C/667/2013
- 66. Vzhľadom na to, že žalobca podal opakovane návrh na rozhodnutie o prerušení konania, hoci o
ňom bolo právoplatne rozhodnuté, je zjavné, že u žalobcu ide o šikanózny postup, ktorý je v rozpore

s ust. § 2 O. s. p.

K námietke nerešpektovania požiadavky žalobcu na osobnú účasť právneho zástupcu žalobcu na
pojednávaní treba uviesť, že nie je možné považovať za nesprávnu aplikáciu ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
Rovnako nie je možné ani prihliadnuť na to, že žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu,

z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Substancovať svoje skutkové tvrdenia je žalobca povinný už v žalobe. Civilný proces sa uberá
trendom koncentrácie civilného súdneho konania, preto nie je možné uvažovať o degradácii zásady
kontradiktórnosti, na ktorú poukazuje žalobca. Žalobca sám svojou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré

bolriadneavčaspredvolaný,zmarilsvojumožnosťvlastnýmzavinenímdôsledneuplatňovaťsvojepráva
a chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok (§ 101 ods. 2 O. s. p.) umožňuje v rámci
princípu arbitrárneho poriadku uskutočniť konanie tak, aby bolo vydané meritórne rozhodnutie i bez
súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu práva
účastníkov na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť priebehu súdneho

konania. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané žalobcom nebolo možné považovať za
dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., preto žalobca
a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia
(napr. navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k tvrdeniam protistrany). Súčasne v
tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.

Žalobca v odvolaní vymenoval odvolacie dôvody uvedené v § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., že účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p., že
rozhodoval vylúčený sudca, § 205 ods. 2 písm. c) a § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., pričom posledné
odvolacie dôvody uvedené žalobcom (súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), len
vymenoval bez toho, aby špecifikoval, v čom konkrétne vidí namietané pochybenie.

Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, na súdený prípad
správne aplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z., pričom po vykonaní
dôkazov oboznámením sa s pripojeným exekučným spisom dospel k záveru, že nedošlo k namietanému
nesprávnemu úradnému postupu a zo strany žalobcu bola žaloba podaná bezdôvodne. Okresný súd
disponoval spisovým materiálom dostatočne preukazujúcim skutkový stav veci. Žalobca v návrhu na

začatie konania označil konkrétne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom z ním označených
dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil konkrétny exekučný spis, oboznámil sa s jeho obsahom,
preto neobstojí námietka žalobcu, že nemal možnosť sa vyjadriť k dôkazom a tvrdeniam odporcu, z
ktorých pri rozhodnutí súd vychádzal a založil na nich svoje rozhodnutie. Prvostupňový súd založil
svoje rozhodnutie len na dôkazoch relevantných pre rozhodnutie vo veci, ktoré sám navrhol žalobca.

Svoje rozhodnutie nezaložil na iných tvrdeniach odporcu, pretože ich neakceptoval, čo v rozhodnutí aj
odôvodnil. Odvolací súd nezistil, že by záver prvostupňového súdu o dodržaní lehôt nebol správny,
pretože svoje zistenia riadne a konkrétne odôvodnil, pričom žalobca len všeobecne namietal správnosť
týchto zistení, avšak nekonkretizoval, v čom boli nesprávne.Je nepochybné, že žalobca nepreukázal, že by prvostupňový súd o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol do 15 dní od doručenia jeho žiadosti, pretože

súd o vydaní poverenia rozhodol v tejto lehote.

Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal, ani možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré sú vykonával a založil na nich svoje
rozhodnutie,odvolacísúduvádza,žeprvostupňovýsúdprirozhodovanívychádzalztvrdenížalovaného,

dokazovanie vykonal v súlade s návrhom žalobcu a vykonal dôkazy, ktoré priamo navrhoval v žalobe.
Pretože nič žalobcovi nebránilo zúčastniť sa na pojednávaní, nemohlo dôjsť k tejto nadácii zásady
kontradiktórnosti ak k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj možnosti konať pred súdom.

Námietky žalobcu v tomto smere sú preto právne irelevantné. Žalobcovi nič nebránilo zúčastniť sa
pojednávania. Pokiaľ namieta, že nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, odvolací súd

uvádza, že prvostupňový súd rozhodol na riadne nariadenom pojednávaní. Námietka žalobcu, že súd
rozhodol na základe dôkazov získaných z vlastnej iniciatívy, nie je pravdivá, pretože svoje rozhodnutie
založil na dôkazoch navrhnutých žalobcom.

Pokiaľ žalobca namietal, prečo súd nevysvetlil, respektíve prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu

práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, treba konštatovať, že prvostupňový súd
na to nemá právomoc, naviac, ani by to nemohol konštatovať, pretože rozhodol v zákonom určenej
lehote. Rozhodnutie prvostupňového súdu nie vnútorne rozporné, pretože nezistil porušenie práva.
Rozhodnutie nie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu.

Pokiaľ v odvolaní žalobca tvrdí, že vo veci nebolo možné rozhodnutia bez zariadenia pojednávania, vo
svojom odvolaní si odporuje, keď v úvode uvádza, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a následne
tvrdí, že sa neuskutočnilo ústne pojednávanie, pretože vo veci súd nariadil riadne pojednávanie a aj
vec pojednával.

Za dôvodnú nepovažoval ani námietku, že súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, pretože
odporca sa k návrhu riadne vyjadril, svoju neúčasť na pojednávaní riadne ospravedlnil, pričom ust.
§ 153b O. s. p. upravuje možnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie pri splnení všetkých
predpokladaných podmienok, nie však povinnosť.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto potrebné považovať za vecne správne.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O.
s. p. v spojení s ust. § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalovaný trovy odvolacieho konania nenavrhol nahradiť.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.