Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, July 25, 2012

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2Er/545/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111206149
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Roman Karkalík
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2012:6111206149.5

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Advocate s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141,
proti povinnému: G. R., X.. XX.XX.XXXX, V. L. V. R. XXXX/XX, L. L., J. L. H..L. XX N. J.. E., L. L., J. pod
obchodným menom MONUMENT - Dušan Spodniak, s miestom podnikania Tajovského 13542, 974 01
Banská Bystrica, IČO: 43 212 603, štátny občan SR, pre vymoženie pohľadávky vo výške 1.707,27 Eur

s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom exekútorského
úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 4578/11, takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu vyhlasuje za neprípustnú a z a s t a v u j e ju.

Súd oprávnenému náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a.

Oprávnený je p o v i n n ý uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur a to v
lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnenýspísalpredsúdnymexekútoromnávrhnavykonanieexekúcieprotipovinnémunavymoženie
pohľadávky vo výške 1.707,27 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, Rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8,

Bratislava, IČO: 35 922 761, v konaní s ustanoveným rozhodcom JUDr. Michal Rašla pod sp. zn.: SR
12741/10 zo dňa 29.12.2010.

Okresný súd Banská Bystrica poverením číslo: 5601 062378 zo dňa 25.03.2011 poveril vykonaním
exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 60,
Bratislava, ktorý ju vedie pod sp. zn. EX 4578/11.

Podľa ustanovenia § 103 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za
ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
"Exekučný poriadok")exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že súd - a to v každom štádiu
vedenia exekúcie - je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre
vedenie exekúcie. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor

žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41
Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučnéhokonania na návrh účastníka konania, alebo aj bez návrhu a ak kedykoľvek v priebehu konania zistí,
že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, rozhodne o zastavení exekúcie. Je tiež
nepochybné, že jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je

možné exekúciu vykonať (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 86/2010). Súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa nesprávne nariadená, musí byť v každom
štádiu konania i bez návrhu zastavená (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 164/1996).

Z pripojených listinných dôkazov, najmä rozhodcovského rozsudku, Zmluvy o úvere a Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru zistil nasledovné:

Oprávnený a povinný uzavreli dňa 29.01.2010 Zmluvu o úvere, variabilný symbol (č. zmluvy)
XXXXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 800 Eur. Poskytnutý
úver sa povinný zaviazal splatiť v 12 mesačných splátkach po 131 Eur, počnúc dňom 05.03.2010.

Zároveň oprávnený a povinný zabezpečili zmluvu o úvere zmenkou vystavenou dňa 29.01.2010 na
sumu 1,707.27 Eur s dátumom začiatku úročenia dňa 19.08.2010. Bod 15. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru upravuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku tak, že :

"Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú

riešené:
a)predStálymrozhodcovskýmsúdomzriadenýmspoločnosťouSlovenskározhodcovská,a.s.sosídlom
Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného
súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len "rozhodcovský súd"), ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných

predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie

akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu."

Nakoľko povinný neplnil riadne svoje povinnosti zo Zmluvy o úvere a bol v omeškaní so splácaním úveru
oprávnený podal u rozhodcovského súdu žalobu.

Rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.707,27 Eur

spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.707,27 Eur od 19.08.2010 do
zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.707,27 Eur od 13.10.2010 do zaplatenia a
nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 417,66 Eur a to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých
prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými
zmluvami je kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto
zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na
uzavretie zmluvy.

Je nesporné, že Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou.
Zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy
predvídané v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ide o osobitný druh zmluvy, priktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah, bez ohľadu na to, podľa akého právneho
predpisu sa zmluva uzavrela. Zmluvnými stranami sú dodávateľ, spoločnosť Pohotovosť s.r.o., ktorej
predmet činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda koná v rámci predmetu svojej

podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd považuje za
preukázané, že povinný má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej Zmluvy o úvere postavenie
spotrebiteľa. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka, alebo označenie Zmluvy o úvere
ako absolútneho obchodu podľa Obchodného zákonníka teda nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu

všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj
ustanovenia § 52 a nasledujúce, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.

Vykonávaním, resp. prevádzkovaním podnikateľskej činnosti osobou treba rozumieť aktívnu činnosť
smerujúcu k dosiahnutiu zisku (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo
109/03 zo dňa 26.novembra 2003, stanovisko trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 5.apríla 2002 publikované pod č. 36/2002). Len samotné oprávnenie na výkon podnikateľskej,
resp. živnostenskej činnosti nemožno ešte považovať za podnikanie, ale rozhodujúci je skutočný
výkon podnikateľskej činnosti na podklade takéhoto oprávnenia. Pre záver o postavení povinného ako
nespotrebiteľa nestačí preto len samotná držba živnostenského oprávnenia. Súd po oboznámení sa
so živnostenským oprávnením povinného konštatuje, že vzhľadom na predmet činnosti povinného a

obsah uzatvorenej zmluvy sa jedná o spotrebiteľský vzťah. Pri povinnom totiž nič nenasvedčuje že
by pri uzatváraní a plnení z uzatvorenej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, nakoľko predmetom jeho činnosti nie je taký predmet, ktorý by zodpovedal
predmetu uzatvorenia zmluvy, teda poskytovanie finančných prostriedkov. Uvedeným exekučný súd
reaguje na tú skutočnosť, že požiadavka na predmet zmluvy v súlade s podnikateľskou činnosťou

druhej zmluvnej strany pre záver o nespotrebiteľskom vzťahu, je odôvodnená predovšetkým tým, že
"podnikateľ" má profesionálne zručnosti viažúce sa k predmetu zmluvy a preto od neho možno očakávať
a aj požadovať vyššiu znalosť predmetu zmluvy a obsahu vzájomných práv a povinností z takto
uzatvorenej zmluvy ako u "bežného spotrebiteľa". Pokiaľ však, ako aj v tomto prípade, ide len o vyplnenie
údajov o identifikačnom čísle povinného, do vopred predtlačeného formulára zmluvy, nemožno mu v

danom prípade nepriznať postavenie spotrebiteľa. Zvlášť, ak pri výkone exekúcie je postihnutý všetok
majetok povinného, nie len majetok súvisiaci s jeho podnikateľskou činnosťou.

Súd vykonaným dokazovaním zistil, že povinný sa v súčasnosti zdržiava na adrese uvedenej orgánmi
polície na č.l. 49 ako aj samotným povinným, t.E.. H. L. XX, L. L. (N. J. E.).

Dňa 05.03.2012 sa povinný bez predvolania dostavil na informačné centrum tunajšieho súdu a uviedol,
že predmetný úver bral ako občan - fyzická osoba, nepodnikateľ. Peniaze potreboval na preklenutie
obdobia pokiaľ nebude mať vyplatené faktúry aby mohol žiť so svojou rodinou. Nie na podnikanie,
nepotrebovalničkupovaťnapodnikanie.Uviedol,žejekamenosochárajeviazanýnastavbu.Potreboval
peniaze na chod domácnosti, na zaplatenie škôlky pre syna, na lístky na dopravu, na nájom, a pod. Úver

brav v januári ako to vyplýva z jemu predloženej predtlačenej zmluvy. Jeho pracovná sezóna začína v
závislosti na počasí a to je apríl, máj.
Zároveň uviedol, že keď prišiel do obchodnej kancelárie oprávneného v Radvani, v budove, kde je
obchod Jednoty, pani už mala prichystanú vypísanú zmluvu, ona ju vypísala vlastnoručne, t.j. aj ona -
teda pracovníčka povinného označila, že fin. prostriedky poskytuje na výkon podnikania. On jej to tak

nepovedal, ona to sama označila, on zmluvu len podpísal, do jej obsahu nezasahoval.

Keďže súd dospel z predložených listinných dôkazov k záveru, že povinný mal vo vzťahu z
uzatvorenej zmluvy postavenie spotrebiteľa, za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54
Občianskeho zákonníka, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv, je namieste pri pochybnostiach (ktoré

by ev. mohol vniesť oprávnený) o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa
dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že dlžník koná pri uzatváraní a plnení z
uzatvorenej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. ťaží toho, kto
bude tvrdiť takúto výnimku.

Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku
pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné
právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a
naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany.Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch
a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Občiansky zákonník zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny

súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

Návrh spotrebiteľskej zmluvy, Zmluvy o úvere, je aj v danom prípade pripravený na predtlačenom
tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom

zmeniť obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej
spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve
odmietnutie návrhu ako celku.

Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j.
ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Značnú
nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo
značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia
zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy.
Vzhľadom na obsah § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je potrebné prijať záver, že neprijateľné

podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa
ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Ochrana, ktorú poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom,
umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku
aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje
práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo.

Neplatnosť takejto podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno
oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy. V ustanovení § 53 ods. 4 Občiansky zákonník obsahuje
demonštratívny výpočet ustanovení v spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za
neprijateľné podmienky. Cieľom takejto úpravy je dosiahnuť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v
záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali.

V tejto súvislosti súd poukazuje aj na to, že na posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský
úver uzatvorený podľa zákona o spotrebiteľských úveroch nie je rozhodujúce akou právnou formou sa
spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech
spotrebiteľa za odplatu.

Pri posudzovaní veci sa veriteľ (oprávnený) úveru nemôže zbaviť povinnosti učiniť zadosť aj
ustanoveniam zákona o spotrebiteľskom úvere to, že v rámci poskytovania úveru je len poskytovateľom
peňažných prostriedkov (a nie aj tovaru alebo služieb majúcich sa takto obstarať) a ani to, že v zmluve
o úvere neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje. Aj za použitia všeobecného interpretačného

ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je totiž namieste
pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru
súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu
za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť

výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), čiže veriteľa (oprávneného).

Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa bola smernica Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.apríla 1993 (ďalej len "smernica").

Podľa čl. 6 ods. 1 smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 7 smernice členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej
súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých
podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov a dodávateľov.Táto smernica bola do nášho právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinného od 1.
apríla 2004 okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení
Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník a okrem toho má smernica

ajtzv.nepriameúčinky,takžejezáväznápreSlovenskúrepublikuaslúžiajakointerpretačnépravidlopre
výkladspotrebiteľskýchprávnychvzťahov.Vspotrebiteľskomprávejeprincípzmluvnejslobodypotrebné
konfrontovať s princípom zmluvnej spravodlivosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát,
podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a
to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktu , s ohľadom na vyššiu profesionálnu

skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a nakoniec
aj so zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových
zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu vychádza spravidla od
dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na toto rokovanie dostatočne pripravený, pri kontrakte je využívaný
moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spotrebiteľ koná právny úkon s dôverou v určitý,
druhou stranou prezentovaný skutkový stav, pretože dôveru je potrebné považovať za elementárnu

kategóriu sociálneho štátu. Spoločným znakom právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa je snaha
prostredníctvomprávavyrovnaťtútofaktickúnerovnosť,atoformouobmedzeniaautonómievôle.Takýto
postup nie je v rozpore z čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Ochrana autonómie vôle totiž
nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp či iný
ústavne aprobovaný verejný záujem, ktoré sú spôsobilé autonómiu vôle proporcionálne obmedziť. V

uvedených prípadoch subjektívne právo jednotlivca (dodávateľa) je obmedzené za účelom presadenia
iného práva (spotrebiteľa), pričom toto obmedzenie je primerané sledovanému cieľu , ktorý má byť
dosiahnutý (ochrana spotrebiteľa) - viď Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 342/09 zo dňa 15. 06. 2009.

Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi

nimi sa bod 1 písm. q) týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je "neposkytnúť spotrebiteľovi
právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne
arbitrážou (rozhodcovským konaním - neoficiálny preklad), nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom
alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah,

malo spočívať na inej zmluvnej strane".

Článok 3 ods. 1 smernice ustanovuje, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom C 40/08, smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý
bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami

potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných
pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného
vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

V bode 34 odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom C-40/08, súd uviedol, že
nutnosť nahradenia formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť, stanovuje
súdu poverenému výkonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu

spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely
uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna
sila rozhodnutej veci.

V bode 34 odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Cofidis C-473/00, súd uviedol, že

ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel
s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter
tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov,
ktoré by súdne konanie predstavovalo.Treba tiež uviesť, že Súdny dvor EÚ v bode 38 rozsudku Mostaza Claro C-168/05 rozhodol, že povaha
a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaručuje spotrebiteľom,

odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

Vnútroštátne právo upravuje spotrebiteľské zmluvy v Občianskom zákonníku v § 52 a nasl..

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31. 12. 2007) spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 01.01.2008) za individuálne dojednané
zmluvné ustanovenia sa považujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom

zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy (vzťah fakticky nerovný a nevyvážený),
niet žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto

neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v
takomto prípade ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu,
ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju
právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c), ods.
2 ZRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice - zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ

nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v čl. 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudok Súdneho dvora
vo veci C-168/05 Elisa maria Mostaza Claro).

Podľa § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul,
znemožňujevoľbuspotrebiteľadosiahnuťrozhodovaniesporuštátnymsúdom,akbyvkonanívystupoval

na strane žalovaného. Už túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku a to
v neprospech spotrebiteľa. Dodávateľ v nej dokonca uviedol konkrétny rozhodcovský súd, ktorý by
výlučne spory rozhodoval, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal
na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako
celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému

konaniu. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný
titul. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred
vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy
uvádzať. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o
objektívnosti rozhodovacieho procesu. Takýto záver podporuje i množstvo exekučných vecí s obdobným

skutkovým základom vedených na tunajšom súde, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly v
závislosti od konkrétneho oprávneného vykazujú značnú dávku podobnosti, čo naznačuje istú väzbu
medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zmluvnou stranou a tiež vedie k pochybnosti o dostatočne
individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

V záujme rešpektovania medzinárodnej zmluvy (č.l. 7 ods. 2 Ústavy) a naplnenia cieľa Európskej
únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch, v záujme vyššej
kvality života bežných ľudí, nevidí súd iné východisko ako záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky,
pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne

vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného
práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. V tomto smere súdu dáva za pravdu aj neskoršie
prijatá novela Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z.z. účinným od 1. januára 2008
zaviedla do § 53 ods. 4 písm. r) v znení: "za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluvesa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní".

Nakoľkoneprijateľnározhodcovskádoložkasapriečidobrýmmravomavýkonprávapovinnostíztakejto
doložky odporuje dobrým mravom, v danej veci boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa §
45 ods. 1 písm. c), ods. 2 ZoKR v spojení s § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok").

Súd si pri rozhodovaní osvojil aj konštatovania a právne závery vyplývajúce z uznesení Krajského
Banská Bystrica č.k. 17CoE/277/2011 zo dňa 29.7.2011 a č.k. 1CoE/502/2011 zo dňa 29.9.2011

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Nakoľko oprávnený v konaní úspech nemal, súd o jeho trovách rozhodol tak ako je uvedené vo výroku

tohto uznesenia.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd
mu môže uložiť nahradenia nevyhnutných trov exekúcie.

Nakoľko oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorého legitimitu
založil na neprijateľnej rozhodcovskej doložke, procesne zavinil, že sa exekúcia musela zastaviť a preto
mu súd v zmysle vyššie citovaného § 203 ods. 1 exekučného poriadku uložil povinnosť uhradiť súdnemu
exekútorovi vzniknuté trovy.

Súdny exekútor si v podaní, ktoré bolo doručené súdu dňa 19.04.2011 vyúčtoval trovy exekúcie spolu
vo výške 40 Eur podľa priloženého vyúčtovania. Z toho odmena súdneho exekútora určená paušálnou
sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti 33,19 Eur a 20 % DPH 6,64 Eur.

Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov
(ďalej len "vyhláška") / v znení platnom od 01.05.2008 /, ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, alebo ak súd exekúciu zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa
určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti, najmenej 33,19 eura.

Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky, paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 eura.

Úkony exekučnej činnosti, ktoré sa odmeňujú paušálnou sumou upravuje § 15 vyhlášky.

Podľa § 22 vyhlášky súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne

vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti, táto náhrada zahŕňa najmä cestovné
náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Cestovné náhrady sa
poskytujú podľa osobitného predpisu.

Po vykonaných úpravách súd z uplatnených trov 40 Eur uložil oprávnenému uhradiť súdnemu

exekútorovi v súlade s vyhláškou a Exekučným poriadkom sumu 39,83 Eur. Z toho odmena súdneho
exekútora určená paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti 33,19 Eur a 20 % DPH 6,64
Eur.

Podľa § 169 ods. 1 vety druhej zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších

predpisov, ak súd rozhodol o vykonateľnosti uznesenia až po jeho právoplatnosti (§171 ods. 3), uvedie
dôvody pre ktoré viazal vykonateľnosť až na právoplatnosť rozhodnutia.Keďže v danom prípade už bola exekúcia zastavená (proces konania už neprebieha), niet žiadneho
dôvodu pre to, aby nebola vykonateľnosť rozhodnutia viazaná až na jeho právoplatnosť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia, na tunajší
súd, písomne v troch vyhotoveniach (§ 202 ods. 2 OSP). Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré
vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie
sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na
rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 OSP).

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť
s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie podľa § 205 ods. 2 OSP možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú podľa § 205a OSP pri
odvolaní proti uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.