Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 30, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/57/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114220752
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114220752.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr.
Jozefa Engela a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: H. S., nar. X.XX.XXXX, bytom Q. XXX,
zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Klimekom, so sídlom Prešov, Sládkovičova 8, proti žalovanému:
Slovenská republika, zast. Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o náhradu
škody, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 9.2.2015 pod č. k.

28C/231/2014-68, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný
na plnenie žalobcovi a na náhradu trov konania.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania na účet jeho právneho
zástupcu vo výške 160,09 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov vyššie označeným rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu

1.442,19 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 29.4.2014 do zaplatenia a nahradiť trovy konania
vo výške 708,45 eur na účet jeho právneho zástupcu, všetko do 15 dní od jeho právoplatnosti. V
prevyšujúcej časti týkajúcej sa úrokov z omeškania návrh zamietol.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým žalobca žiadal, aby súd rozhodol o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tak, aby

zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny vo výške 1.442,19 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od
22.3.2014 do zaplatenia, dôvodiac, že i napriek tomu, že najsamprv označil ako žalovaných Slovenskú
republiku, zast. Generálnou prokuratúrou, a Slovenskú republiku, zast. Ministerstvom spravodlivosti,
nebolo reagované na žiadosť právneho zástupcu žalobcu s poukazom na ustanovenie § 118 ods. 2
O.s.p., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z., s tým, že orgánom, ktorý zastupuje štát v tomto konaní, je
Generálna prokuratúra SR. V zmysle ustálenej judikatúry musí súd ex offo konať s orgánom štátu, a ktorý
je zodpovedný v zmysle označeného zákona, keďže pasívne legitimovaný je štát. Orgán štátu ho iba

zastupuje. Súd si dal pripojiť vyšetrovací spis žalobcu - obvineného H. S. ČVS: Y.-XXX/X-Y.-W.-XXXX,
z ktorého zistil, že v trestnom konaní vyšetrovateľ vzniesol obvinenie voči žalobcovi (č. l. 84) a následne
Okresná prokuratúra W. svojím uznesením zo dňa 18.10.2012 (č. l. 8 tohto spisu) trestné konanie voči
nemu zastavila. Avšak voči vzneseniu obvinenia zo dňa 16.7.2012 zo strany vyšetrovateľa policajného
zboru bola podaná zo strany žalobcu sťažnosť, o ktorej následne rozhodla Okresná prokuratúra W.
uznesením (č. l. 90 vyšetrovacieho spisu), keď sťažnosť H. S. zamietla, pretože nie je dôvodná, a vo

svojom odôvodnení uviedla vyšetrovateľovi, že správne rozhodol o vznesení obvinenia H. S.. Následne
došlo k zastaveniu trestného stíhania v októbri 2012, ale podľa názoru súdu práve tým, že vyšetrovateľ
vzniesol obvinenie, voči ktorému podal žalobca sťažnosť a prokurátor nariadil ďalšie vyšetrovanie voveci s tým, že túto sťažnosť zamietol napriek tomu, že nakoniec okresná prokuratúra zastavila trestné
stíhanie, je v konečnom dôsledku orgánom, ktorý koná v mene štátu (Generálna prokuratúra).

Z pripojeného označeného vyšetrovacieho spisu vyplýva, že voči žalobcovi bolo dňa 16.7.2012
vznesené obvinenie za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona. Voči vzneseniu
obvinenia podal žalobca v zákonnej lehote sťažnosť. Dňa 26.7.2012 vydal prokurátor Okresnej
prokuratúry W. uznesenie, ktorým rozhodol podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, že sťažnosť
obvineného H. S. zamieta, pretože je nedôvodná. Vyšetrovanie naďalej pokračovalo v zmysle uznesenia

okresnej prokuratúry, ktorým sťažnosť obvineného zamietol, kde prokurátor uviedol, že z doposiaľ
zabezpečených dôkazov vyšetrovateľ správne rozhodol o vznesení obvinenia, pretože je odôvodnený
zámer, že svojím konaní naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu ublíženia na zdraví. Na
základe tohto uznesenia vyšetrovateľ vo veci ďalej konal. Dňa 28.9.2012 predložil Okresnej prokuratúre
W. návrh na podanie obžaloby na obvineného H. S.. Následne 18.10.2012 okresná prokuratúra v
zmysle ustanovení § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku trestné stíhanie voči obvinenému H.K. S.

zastavila, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Z odôvodnenia
tohto rozhodnutia vyplýva, že prokurátor nevzhliadol v konaní obvineného naplnenie skutkovej podstaty
trestného činu a jeho konanie nemožno považovať za trestné, pretože v ňom absentuje subjektívna
a objektívna stránka trestného činu. Žalobca ako obvinený si v konaní zvolil obhajcu. Po skončení
vyšetrovania a predložení spisu na prokuratúru, prokurátor uznesením zo dňa 18.10.2012 trestné

stíhanie voči žalobcovi zastavil podľa § 215 písm. b/ Trestného poriadku. Vzhľadom na zastavenie
trestnéhostíhaniavočijehoosobemuvzniklatrestnýmstíhanímškoda,zaktorúzodpovedáštátvzmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., pozostávajúca zo zaplatených trov obhajoby vo výške 1.442,19 eur, ktoré si
uplatňuje v tomto konaní.

Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
štátu za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd prvého stupňa uzavrel, že návrh žalobcu
proti označenému žalovanému je dôvodný. V prvom rade sa opätovne vyjadril k námietke Generálnej
prokuratúry SR, že nie je orgánom štátu, ktorý zastupuje štát v zmysle označeného zákona. Zopakoval,
že v zmysle ustálenej judikatúry musí konať vo veci a musí sám určiť bez ohľadu na to, ktorý orgán

žalobca žaluje. Žalobcovi by plne, v zmysle zaužívanej judikatúry, stačilo podať žalobu v zmysle
označeného zákona len tak, že by žaloval Slovenskú republiku bez zastupujúceho orgánu a súd by
musel sám určiť, ktorý orgán je zastupujúcim štát. Po oboznámení sa s príslušným vyšetrovacím
spisom dospel k záveru, že orgánom, ktorý koná v mene štátu, je Generálna prokuratúra SR, a to v
zmysle § 4 ods. 1 písm. f/. Generálna prokuratúra v konaní namietala, že celé vyšetrovanie skončilo

rozhodnutím prokurátora, že trestné konanie zastavil 18.10.2012. Avšak toto nebolo jediné rozhodnutie
prokurátora vo veci. Dňa 16.7.2012 bolo vznesené obvinenie proti žalobcovi, voči ktorému podal ako
obvinený sťažnosť. Prvé rozhodnutie okresnej prokuratúry bolo uznesenie zo dňa 28.7.2012, kedy túto
sťažnosť zamietol a vrátil vec naspäť na vyšetrovanie veci. V uznesení okresný prokurátor uviedol, že
vyšetrovateľ postupoval správne pri vznesení obvinenia voči žalobcovi. Následne podal vyšetrovateľ

návrh na podanie obžaloby dňa 26.9.2012 a až následne okresná prokuratúra zastavila 18.10.2012
trestné stíhanie voči žalobcovi. Teda súd má za to, že práve Generálna prokuratúra je orgán verejnej
moci, ktorý zastupuje štát v tomto konaní, pretože škodu spôsobila prokuratúra a nie vyšetrovateľ,
pretožeposťažnostižalobcureagovalatak,žetútosťažnosťzamietlaatotorozhodnutiesúdpovažujeza
kľúčové a z tohto odvíja zastupovanie štátu v tomto konaní. Rozhodujúcim je teda uznesenie o vznesení

obvinenia a následné uznesenie okresnej prokuratúry o zamietnutí sťažnosti obvineného - žalobcu. Súd
prvého stupňa uzavrel, že orgánom verejnej moci, ktorý koná v mene štátu v tomto konaní, je Generálna
prokuratúra SR.

Čo sa týka priznaných trov obhajoby žalobcovi vo výške 1.442,19 eur, jednalo sa o tri úkony - ďalšia

porada s klientom 31.7., 25.7. a 15.8.. V tomto smere čo sa týka výšky uplatneného nároku teda
žalobca dôkazné bremeno uniesol. Predložil súdu doklady o tom, že takáto ďalšia porada s klientom
prebehla, žalobca to vo svojej výpovedi aj potvrdil. Účelnosť týchto ďalších porád mal súd za preukázanú
nielen z tvrdení žalobcu, ale aj zo samotného vyšetrovacieho spisu, pretože každá porada s klientom
predchádzala nejakým úkonom vo vyšetrovaní, ktoré na ňu nadväzovali, a znamenala prípravu na tieto

úkony, a to či už po výsluchu svedkov, alebo pred ich výsluchom, alebo pred podaním obžaloby. Teda
pochybnosť o účelnosti týchto právnych úkonov súd nemal.Okrem istiny priznal žalobcovi aj 9,25 % úrok z omeškania ročne od 29.4.2014 do zaplatenia, a to
v zmysle § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Žalobca uplatnil svoj nárok na úrok z omeškania
od 22.3.2014, pretože v tom čase bola doručená Generálnej prokuratúre žiadosť na náhradu škody

spôsobenej pri výkone verejnej moci. Generálna prokuratúra však namietala tú skutočnosť, že nedošlo
k prerokovaniu tohto návrhu, a preto by sa mal úrok z omeškania priznať až po uplynutí šiestich
mesiacov od vybavenia žiadosti. Z vykonaného dokazovania však je zrejmé, že Generálna prokuratúra
postupovala pri vybavovaní tak, že 29.4.2014 postúpila vec Ministerstvu spravodlivosti s tým, že vo veci
je nepríslušná konať a zároveň oznámila, že posiela uvedenú žiadosť Ministerstvu spravodlivosti SR. Z

jeho vyjadrenia zo dňa 4.7.2014 zase vyplýva, že Ministerstvo spravodlivosti vrátilo žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody Generálnej prokuratúre a tá 15.7.2014 oznámila, že vo veci
nebude konať. Preto s poukazom na ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. priznal žalobcovi úroky z
omeškania dňom oznámenia Generálnej prokuratúre, že neuspokojí nárok žalobcu na náhradu škody.
Týmto dňom je deň 29.4.2014. V tejto súvislosti neobstojí tvrdenie Generálnej prokuratúre, že by sa v
tomto prípade mala použiť zákonom stanovená 6-mesačná lehota.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému žalobcovi
priznal ich náhradu v celkovej výške 708,45 eur pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia a súdneho
poplatku z podaného návrhu.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalovaný odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby
návrh žalobcu bol v celom rozsahu zamietnutý, alternatívne zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Rozsudok považuje v celom rozsahu za nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený. I
naďalej zastáva názor, že Generálna prokuratúra SR nie je oprávnená konať v mene štátu v tomto
súdnom konaní. Naopak, má za to, že v danej veci mal súd konať v mene štátu s Ministerstvom

vnútra SR, keďže v predmetnej trestnej veci tvoriacej právny základ nároku žalobcu nebola podaná
obžaloba, a teda nedošlo ku zákonom požadovanému (kumulatívnemu) naplneniu podmienok § 4 ods.
1 písm. b/, bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré jediné by bolo spôsobilé vylúčiť príslušnosť Ministerstva
vnútra SR zastupovať štát v tomto konaní. Okresný súd ustálil príslušnosť Generálnej prokuratúry
SR zastupovať štát v konaní usúdiac, že zodpovedá za vydanie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti

žalobcuprotiuzneseniuovzneseníobvinenia(ďalejlen„rozhodnutieosťažnosti“).Poprivyššiecitovanej
právnej úprave súd prehliadol i to, že sám nie je oprávnený posudzovať zákonnosť ním vyzdvihnutého
rozhodnutia prokurátora. Keďže rozhodnutie o sťažnosti nebolo následne zrušené alebo zmenené,
dodnes ho je potrebné považovať za zákonné. Právna fikcia nezákonnosti zaťažuje v zmysle ustálenej
praxe súdov len uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané v pôsobnosti Ministerstva vnútra

SR. Táto skutočnosť tiež potvrdzuje príslušnosť tohto ministerstva zastupovať štát v tomto konaní. Ďalej
uviedol, že súd sa zákonným spôsobom nevysporiadal ani s problematikou úrokov z omeškania, keď
ignorovalznenie§16ods.4,vetyposlednej,zákonač.514/2003Z.z.,podľaktorého,aksúdrozhodnutím
o náhradu škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému
orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím

šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia na neskôr.
Ak Generálna prokuratúra SR postúpila 29.4.2014 žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku
Ministerstvu spravodlivosti SR, realizovala tým len svoju zákonnú povinnosť danú jej ustanovením
§ 15 ods. 2 citovaného zákona (vrátane vyrozumenia žalobcu). Tento úkon nemožno zamieňať s
vyrozumením o výsledku prerokovania v zmysle § 16 ods. 4, vety prvej, zákona, rovnako ako nemožno

posudzovať postúpenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku príslušnému orgánu s prerokovaním
žiadosti príslušným orgánom. Keďže Generálna prokuratúra SR žiadosť žalobcu neprerokovala, nie je
deň 29.4.2014 dňom oznámenia, že nárok žalobcu neuspokojí. Taktiež súd nemusel žalobcovi priznať
úroky z omeškania vôbec. Ak tak urobil, mohol naviazať začiatok plynutia lehoty z omeškania až na
márne uplynutie lehoty na plnenie stanovenej v rozsudku.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 11.3.2015 žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny a priznať náhradu trov odvolacieho konania. V tomto smere, okrem iného,
zdôraznilapoukázalnasvojepodaniazodňa31.10.2014a7.1.2015,ktorýmbolodoloženéajstanovisko
Ministerstva vnútra SR k uplatnenému nároku. Žiaden ústredný orgán, ani Ministerstvo spravodlivosti

SR, ani Generálna prokuratúra SR a ani Ministerstvo vnútra SR sa nepovažujú za orgány, ktoré by mali
vystupovať v mene štátu - Slovenskej republiky na riešenie uplatneného nároku náhrady škody. Takýto
postoj takýchto orgánov je už šikanózny voči občanovi, pretože ho vystavuje právnej neistote, u ktorého
orgánu si nárok má uplatniť a ktorý orgán v prípade žaloby označiť ako konajúci v mene Slovenskejrepubliky. Preto v danom štádiu už nie je relevantná námietka ohľadne toho, ktoré rozhodnutie orgánu
činného v trestnom konaní je určujúce pre ustálenie, ktorý ústredný orgán má vystupovať v mene
štátu. Rozhodujúce je to, že účastníkom konania a tým, kto znáša dôsledky za spôsobenú škodu, je

štát - Slovenská republika, pričom tento účastník bol aj žalovaný. V súvislosti s priznaným úrokom z
omeškania ohľadom začatia jeho plynutia sa stotožnil so záverom okresného súdu.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 v spojení
s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že jeho odvolaniu nie je možné vyhovieť. Pokiaľ súd prvého

stupňa návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovel, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne
ho aj právne posúdil. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§
219 ods. 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd
dopĺňa:

Podľa názoru odvolacieho súdu, podstatným a základným problémom prejednávanej veci je otázka,
ktorý orgán (či Generálna prokuratúra SR alebo Ministerstvo vnútra SR) je oprávnený konať za štát
v prípade uplatneného nároku žalobcu na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Výšku
uplatneného nároku odvolací súd za spornú nepovažuje a v súvislosti s ňou odkazuje na zdôvodnenie

rozsudku okresným súdom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.
1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil

vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.

Z pripojeného vyšetrovacieho spisu vyplýva nasledujúca chronológia celej trestnej veci:

Na č. l. 84 vyšetrovacieho spisu sa nachádza uznesenie zo dňa 16.7.2012, ktorým bolo vznesené
obvinenie proti H. S. (v tomto konaní žalobcu) za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného

poriadku.

Na sťažnosť obvineného proti tomuto uzneseniu Okresná prokuratúra W. uznesením zo dňa 26.7.2012
(č. l. 90 vyšetrovacieho spisu) jeho sťažnosť zamietla. Vyšetrovanie ďalej pokračovalo v zmysle
uznesenia okresnej prokuratúry, ktorým sťažnosť obvineného zamietol, keď prokurátor uviedol, že z

doposiaľ zabezpečených dôkazov vyšetrovateľ správne rozhodol o vznesení obvinenia, pretože je
odôvodnený zámer, že svojím konaním naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu ublíženia
na zdraví. Na základe tohto uznesenia vyšetrovateľ vo veci ďalej konal. Dňa 28.9.2012 (č. l. 198
vyšetrovacieho spisu) predložil Okresnej prokuratúre W. návrh na podanie obžaloby na obvineného H.
S.. Následne dňa 18.10.2012 Okresná prokuratúra v zmysle § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku

trestné konanie voči obvinenému H. S. zastavila, pretože vytýkaný skutok nie je trestným činom a nie je
dôvod na postúpenie veci. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že prokurátor nevzhliadol v konaní
obvineného naplnenie skutkovej podstaty trestného činu a jeho konanie nemožno považovať za trestné,
pretože v ňom absentuje subjektívna a objektívna stránka trestného činu (č. l. 8 tohto spisu).

Teda ak súd prvého stupňa konštatoval, že po sťažnosti žalobcu reagovala okresná prokuratúra tak, že
jeho sťažnosť zamietla a toto rozhodnutie považoval za kľúčové pre posúdenie otázky, ktorý orgán štátu
zodpovedá za spôsobenú škodu žalobcovi, teda že v mene štátu tak konala Generálna prokuratúra SR,
s týmto jeho záverom sa odvolací súd plne stotožňuje. Z tohto dôvodu neobstojí odvolacia námietkažalovaného, že v danom prípade za škodu žalobcu zodpovedá v mene štátu nie Generálna prokuratúra,
ale Ministerstvo vnútra SR.

Čo sa týka ďalšej odvolacej námietky žalovaného ohľadom začatia plynutia úroku z omeškania z
priznanej istiny od 29.4.2014, v tejto súvislosti odvolací súd taktiež plne odkazuje na zdôvodnenie
rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, ktorou

bol žalovaný zaviazaný na plnenie žalobcovi a na náhradu trov konania ako vecne správny (§ 219 ods.
1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Úspešnému žalobcovi patrí právo na náhradu trov konania, pozostávajúcich z odmeny za poskytnutie
právnych služieb advokátom za tri úkony právnej služby - 1. ďalšia porada s klientom zo dňa 10.3.2015 v

sume 35,68 eur (1/2 sadzba), 2. vyjadrenie zo dňa 11.3.2015 v sume 71,37 eur, 3. účasť na pojednávaní
dňa 30.3.2016 v sume 35,68 eur (1/2 sadzba) + prislúchajúci režijný paušál v sume 25,36 eur (2 x 8,39 +
8,58), spolu 168,09 eur. Vzhľadom na to, že odvolací súd je viazaný návrhom žalobcu a tento si uplatnil
trovy odvolacieho konania iba v sume 160,09 eur, priznal mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho
konania tak, ako si ju žalobca vyčíslil vo vyjadrení zo dňa 11.3.2015 t.j. v sume 160,09 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.