Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, February 9, 2016

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 19Cpr/2/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212204015
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Fakanová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2016:1212204015.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave, pred sudkyňou JUDr. Katarínou Fakanovou, v právnej veci

navrhovateľky Q.. A. Q., K.. XX.XX.XXXX, O. S. XXX/X/ Č., proti odporcovi ČESMAD Slovakia, Levická
1, Bratislava, IČO 30 779 553, zastúpený advokátom JUDr. Mgr. Jurajom Kindlom, AK Krížna 21,
Bratislava, o návrhu na určenie neplatnosti výpovede a určenie, že pracovný pomer navrhovateľky u
odporcu stále trvá, rozhodol

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi trovy konania v sume 951,56 €, do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom podaným na tunajší súd dňa 28.02.2012 sa domáhala navrhovateľka vydania rozhodnutia,
ktorým by súd určil, že výpoveď daná jej navrhovateľovi listom zo dňa 09.12.2011, ktorý jej bol
doručený na pracovisku dňa 28.12.2011, označeným ako Oznámenie o skončení pracovného pomeru
dohodnutého na dobu určitú, je neplatná. Ďalej uviedla, že po doručení tohto oznámenia jej v ten istý deň
bolo prikázané pod hrozbou absencie nastúpiť do práce dňa 31.12.2011, pričom táto nočná zmena mala
byť ukončená ráno 01.01.2012, túto zmenu aj odpracovala. Mala za to, že výpoveď zo dňa 09.12.20111
je neplatná a jej pracovný pomer preto trvá aj naďalej, ako pracovný pomer na dobu neurčitú. Súčasne si

uplatnila náhradu trov konania, ktorú nešpecifikovala. Navrhovateľka je v konaní oslobodená od súdnych
poplatkov podľa § 4 ods. 2, písm. d/ Zákona č. 71/1992 Zb..

Odporca žiadal zamietnuť žalobu ako nedôvodnú, uplatnil si náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa čiastočným rozsudkom č. k. 19Cpr/2/2002-311 zamietol návrh navrhovateľky v časti,
ktorou sa domáhala určenia, že výpoveď, ktorá jej bola daná listom zo dňa 09.12.2011 je neplatná

a zároveň určil, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu od 01.01.2012 trvá aj naďalej, keď mal
vykonaným dokazovaním preukázaný vznik pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu, na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 24.02.2010 v znení Dodatku číslo 1 zo dňa 10.12.2010 na dobu určitú od
01.03.2010do31.12.2011stým,žeodporcalistomzodňa09.12.2011dalnavrhovateľkeibanavedomie,
že jej pracovný pomer
končí tak, ako bolo dohodnuté v pracovnej zmluve a v Dodatku k nej, pričom zo strany odporcu nešlo
o pokus doručiť navrhovateľke výpoveď z pracovného pomeru, keďže vedela, že pracovný pomer bol

dohodnutý na dobu určitú, bola osobne prítomná na porade, na ktorej sa rozhodovalo o tom, s kým
bude pracovný pomer predĺžený a zároveň vedela, že odporca nemal záujem jej pracovnú zmluvu
predĺžiť a preto predmetný list neposúdil ako právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru
výpoveďou. Rozhodnutie v časti výroku, ktorým určil, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu od01.01.2012 trvá aj naďalej odôvodnil vecne tým, že odporca napriek tomu, že si bol vedomý skutočnosti,
že pracovný pomer navrhovateľky je uzavretý iba do 31.12.2011, navrhovateľku zaradil do nočnej
zmeny, ktorá začala 31.12.2011 o 19: 00 hod. a skončila dňa 01.01.2012 o 7: 00 hod. ráno s tým,

že navrhovateľka na zmenu riadne nastúpila a odpracovala ju, z dôvodu ktorého sa jej pracovný
pomer zmenil od 01.01.2012 na pracovný pomer dohodnutý na neurčitý čas. K námietke odporcu,
že navrhovateľka v tejto zmene nič nerobila, porovnaním výkazov jej spolupracovníkov Q. Z. U. Q.
D. dospel k záveru, že ani oni po polnoci pre zamestnávateľa nevykonávali žiadne práce, iba čakali
nakoniec zmeny, keďže ani jeden z nich od polnoci do ukončenia zmeny ráno 01.01.2012 nevybavil ani

jedného zákazníka s tým, že zo strany odporcu nezistil akúkoľvek činnosť, ktorou by sa snažil vytvoriť
navrhovateľke podmienky na to, aby svoj pracovný pomer ukončila do polnoci dňa 31.12.2011. Poukázal
na skutočnosť, že z článku 4 Dohody o hmotnej zodpovednosti, ktorú odporca s navrhovateľkou uzavrel
vyplýva, že v deň ukončenia pracovného pomeru navrhovateľky mala byť vykonaná aj inventarizácia
hodnôt zverených jej na vyúčtovanie, avšak namiesto inventarizácie a vybavenia výstupných formalít v
súvislosti s ukončením pracovného pomeru, ju určil do nočnej zmeny a nakoľko išlo o zmenu na prelome

kalendárneho roka 2011 a 2012, mal odporca prijať účinné opatrenia a zabezpečiť prostredníctvom
vedúceho zmeny ním riadenú zmenu tak, aby navrhovateľka svoj pracovný pomer riadne ukončila pred
polnocou 31.12.2011. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že nakoľko
navrhovateľka po polnoci 01.01.2012 vykonávala so súhlasom zamestnávateľa a na pokyny svojho
vedúceho Q. Z. práce vyplývajúce jej z jej pracovného zaradenia, jej pracovný pomer preto trval od

01.01.2012, avšak už ako pracovný pomer uzavretý na dobu neurčitú s tým, že nezaraďovanie do
pracovných zmien po 01. 01. 2012 nemohla navrhovateľka žiadnym spôsobom ovplyvniť. Rozhodnutie
o trovách konania súd odôvodnil ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne neúspechom navrhovateľky
v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a neúspechom odporcu v časti
určenia trvania pracovného pomeru po 01.01.2012, z dôvodu ktorého žiadnemu z účastníkov právo na

náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie o povinnosti odporcu zaplatiť na účet súdu prvého stupňa
súdny poplatok za návrh v sume 99,50 € odôvodnil ustanovením § 2 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 2 písm.
b) Zákona č. 71/1992 Zb. a vecne tým, že navrhovateľka bola v konaní od platenia súdnych poplatkov
oslobodená.

Proti tomuto čiastočnému rozsudku podal odporca v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z
dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), ako i z dôvodu, že súd prvého stupňa nezohľadnil a
nevyhodnotil všetky dôkazy správne a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a
vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že svoj úmysel ukončiť pracovný vzťah s
navrhovateľkou v súlade s uzavretou pracovnou zmluvou jej dal najavo vážne, určite a zrozumiteľne
listom zo dňa 09.12.2011 s tým, že nikdy neskôr neurobil úkon on ani jeho zamestnanci, ktorý by sa
dal vykladať ako jeho vôľa pokračovať v pracovnom vzťahu s navrhovateľkou. Poukázal na článok 2

Základných zásad pracovného práva definované v úvodnej časti Zákonníka práce, z ktorých vyplýva
slobodná voľba na strane zamestnávateľa a zamestnanca vstúpiť do pracovného vzťahu, ktorá síce
nie je absolútna a je obmedzená viacerými ustanoveniami, avšak § 71 ods. 2 chráni postavenie
zamestnanca s tým, že aby nastala dispozícia tejto právnej normy musí byť naplnená hypotéza, ktorá
predpokladá samotný výkon práce a vedomie zamestnávateľa, avšak v danom prípade navrhovateľka

nevykonávala po skončení riadnej pracovnej zmeny (po 24 hodine) žiadne práce a na vykonávanie
práce nedostala pokyn zamestnávateľa, pričom samotná skutočnosť, že odporkyňa zostala (odporca
mal pravdepodobne na mysli navrhovateľku) po skončení zmeny na pracovisku nie je možné vykladať
ako výkon práce s vedomím zamestnávateľa. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka v spornej
dobe (01. 01. 2012 od 00:00 do 7:00 hod.) nevykonávala prácu v čase určenom zamestnávateľom

ani podľa jeho pokynu a vytkol súdu prvého stupňa, že si osvojil iba účelové a meniace sa tvrdenia
navrhovateľky, keďže raz uviedla, že jej mal vedúci Q. Z. povedať, že má čakať po polnoci, kým
nespraví uzávierku, potom jej mal zase dávať pracovné úlohy a podobne, snažila sa vymýšľať si práce
ako upratovacie práce, napriek tomu, že v konaní vyšlo najavo, že upratovacie práce zabezpečuje
tretia firma a navrhovateľka pracovala na pozícii referent, pričom nebola ani schopná povedať aké

úlohy podľa pracovnej zmluvy vykonávala. Namietol, že navrhovateľka pri výsluchu nebola schopná
povedať, aké úlohy podľa pracovnej zmluvy vykonávala a vytkol súdu prvého stupňa, že do jej výsluchu
neprimerane zasahoval a jej výpoveď vyhodnotil v kontexte ostatných dôkazov nesprávne. Odporca vo
svojom odvolaní ďalej uviedol, že pracovný čas navrhovateľky bol určený na 31.12.2013 do 24:00 hod.,pričom jej povinnosťou pred skončením pracovnej zmeny bolo vyúčtovať zverené hodnoty (hotovosť,
ktorú prijala v mene zamestnávateľa a vygenerovať z PC zoznam úkonov za zmenu, keď do polnoci
v ten deň urobila iba 2), pričom túto si povinnosť nesplnila napriek tomu, že mala na to dostatok

času, počas celého dňa vybavila dvoch zákazníkov, pričom uzávierka cez počítačový systém trvá
iba pár sekúnd a na jej vykonanie bola opakovane upozornená s tým, že navrhovateľka uvedené
úmyselne nestihla. Poukázal na skutočnosť, že povinnosťou odporkyne (odporca mal zrejme na mysli
navrhovateľku) bolo po skončení odstávky najmä vo vlastnom záujme urobiť uzávierku, nakoľko mala
podpísanú dohodu o hmotnej zodpovednosti a zodpovedala zamestnávateľovi za prijatú pohotovosť

a nesúhlasil s vyhodnotením vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom, ktorý sa nevysporiadal s
výpoveďou svedka Mareka Hlavu, ktorý potvrdil, že všetci zamestnanci o plánovanej odstávke systému
vedeli a že k nej dôjde až 23:45 hod., keďže bola ohlásená o 23:30 hod., zároveň potvrdil, že uzávierka
trvá 2 až 5 minút z čoho vyplýva, že by ju navrhovateľka stihla, aj keď by ju začala robiť o 23:30 hod.
s tým, že povinnosťou navrhovateľky bolo pracovať do 24:00 hod. Poukázal na výpoveď svedkyne S.
Z., ktorá potvrdila, že všetci zamestnanci o plánovanej odstávke vedeli a nemala vedomosť o tom, že

niektorý zamestnanec plánovanú uzávierku nestihol vykonať a zároveň na výpoveď navrhovateľky, z
ktorej vyplýva, že o povinnosti vykonať uzávierku, ako i o odstávke systému vedomosť mala, avšak ju
nevykonalatvrdiac,ženestihla,keďžemalainúprácu.Zaabsurdnúoznačilargumentáciunavrhovateľky,
s ktorou sa súd prvého stupňa stotožnil, že bola z objektu vykázaná bezpečnostnou službou, nakoľko,
ak by bola vykázaná, došlo by k zmareniu vyúčtovania hotovosti a k nesplneniu si jej povinnosti riadne

vyúčtovať. Poukázal na skutočnosť, že po polnoci, dňa 01. 01. 2012 jej žiadne pracovné úlohy nedával,
nakoľko vedúci zmeny iba od nej požadoval vydanie prevzatej hotovosti, ktorú odovzdať bez uzávierky
nemohla, čo však za pridelenie pracovnej úlohy považovať nie je možné a namietol, že navrhovateľka
úmyselne alebo minimálne z hrubej nedbanlivosti uzávierku včas neurobila, napriek tomu, že vedela,
že počas plánovanej odstávky ju urobiť možné nebude a svojvoľne zostala na pracovisku do rána z

čoho vyplýva, že sa domáha práv v súvislosti s porušením vlastnej pracovnej disciplíny, čo je v rozpore
s dobrými mravmi. Uviedol, že nemal vôľu, aby pracovný pomer s navrhovateľkou pokračoval, o čom
mala vedomosť a zároveň namietol záver prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku,
že jej nevytvoril podmienky na riadne ukončenie pracovnej zmeny, resp. pracovného vzťahu, nakoľko
nie je zrejmé, na základe akých skutočností, resp. vykonaných dôkazov k tomuto skutkovému záveru

dospel, keď naopak podmienky na ukončenie poslednej zmeny a tým aj ukončenie pracovného pomeru
jej vytvoril. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľke nič nebránilo riadne splniť pokyn zamestnávateľa
a vykonať uzávierku najneskôr do 23:30 hod., nakoľko všetkým zamestnancom, vrátane navrhovateľky
bolo oznámené, že plánovaná odstávka bude od 23:30 hod., pričom systém mal v tomto rezervu 15
minút, t. j. k odstávke systému došlo až okolo 23:45 hod s tým, že všetci zamestnanci uzávierku stihli

urobiť včas, t. j. cca o 23:13 hod.

Odvolací súd uznesením č. k. 2CoPr/11/2013-256 zo dňa 18.02.2015 odvolanie odporcu proti výroku
čiastočného rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh v časti určenia neplatnosti výpovede
danej navrhovateľke listom zo dňa 09.12.2011 odmietol a vo zvyšku čiastočný rozsudok súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka
sa návrhom zo dňa 28.02.2012 domáhala určenia, že výpoveď, ktorá jej bola daná odporcom listom
zo dňa 09.12.2011 je neplatná z dôvodu, že napriek oznámeniu o skončení pracovného pomeru

dňom 31.12.2011 jej bolo prikázané pod nátlakom absencie, nastúpiť do práce dňa 31.12.2011 a dňa
01.01.2012, kedy odpracovala celú zmenu, pričom na pojednávaní dňa 20.09.2012 uviedla, že žiada
zároveň určiť, že jej pracovný pomer u odporcu naďalej trvá. Podľa odvolacieho súdu v posudzovanej
veci nebolo sporným, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu vznikol uzavretím pracovnej zmluvy
dňa 24.02.2010 a zároveň nebolo sporným, že tento pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú od

01.03.2010 do 31.12.2010, pričom Dodatkom č. 1 zo dňa 10.12.2010 bola dĺžka pracovného pomeru
upravená tak, že pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú od 01.03.2010 do 31.12.2011.

Podľa § 71 ods. 2 Zákonníka práce, ak zamestnanec pokračuje po uplynutí dohodnutej doby s vedomím
zamestnávateľa ďalej vo výkone práce, platí, že sa tento pracovný pomer zmenil na pracovný pomer

uzatvorený na neurčitý čas, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak.

Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že, ak pri pracovnom pomere na určitú dobu obaja
účastníci už pri uzavieraní pracovnej zmluvy súhlasili s tým, aby pracovný pomer trval len po určitú,zmluvne dohodnutú dobu, vopred si dohodli aj okamih jeho skončenia a preto uplynutím tejto doby sa
pracovný pomer skončí, pričom v prípade, keď po uplynutí dohodnutej doby trvania pracovného pomeru
zamestnanec pokračuje s vedomím zamestnávateľa v práci bez toho, že by sa s ním dohodol na ďalšom

trvaní pracovného pomeru, zmení sa tento pracovný pomer na pracovný pomer uzavretý na neurčitý
čas. Z uvedeného vyplýva, že základnou podmienkou zmeny pracovného pomeru dohodnutého na
určitú dobu na pracovný pomer uzavretý na neurčitý čas je skutočnosť, že zamestnanec, aj po uplynutí
dohodnutej doby pokračoval vo vykonaní prác, avšak za predpokladu, že zamestnávateľ o tom vedel. Ak
zamestnanec túto prácu vykonával aj po uplynutí dohodnutej doby, avšak bez vedomia zamestnávateľa,

prípadne napriek jeho zákazu, k zmene pracovného pomeru nedôjde. Na pokračovanie v práci s
vedomím zamestnávateľa stačí, aby o ďalšom výkone práce zamestnanca vedel jeho nadriadený vedúci
zamestnanec, nemusí o ňom vedieť aj štatutárny orgán zamestnávateľa.

Odvolací súd záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľka pracovala u odporcu aj dňa 01. 01. 2012 od
00: 01 hod. s jeho vedomím a plnila jeho pracovné pokyny a preto sa jej pracovný pomer zmenil na

pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú, keďže že zo strany odporcu nezistil žiadnu činnosť, ktorou
by sa snažil vytvoriť navrhovateľke podmienky na ukončenie pracovného pomeru ku dňu 31. 12. 2011 do
polnoci, vyhodnotil tak, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keď dané konštatovanie je naopak v
úplnom rozpore so skutkovým stavom, ktorý z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, a to, že vedúci zmeny
Q. Z. navrhovateľku včas upozornil na jej povinnosť uzávierku urobiť z dôvodu odstávky systému, avšak

svoju povinnosť predložiť uzávierku nestihla z dôvodu plnenia si iných, nekonkretizovaných pracovných
povinností, pričom aj z výpovede navrhovateľky vyplýva, že vedomosť o tom, že systém bude odstavený
pred polnocou dňa 31. 12. 2011 mala, avšak svojou výpoveďou na prvostupňovom pojednávaní dňa
20. 09. 2012, napriek zrozumiteľne položenej otázke vôbec nevysvetlila dôvod, pre ktorý uzávierku
neurobila, nakoľko iba uviedla, že aj iným kolegom sa stávalo, že uzávierku urobiť nestihli, avšak prečo

ju nestihla ona v deň, kedy jej končil pracovný pomer u odporcu, neuviedla vôbec.

Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania v civilnom
procese posudzoval iba splnenie povinností odporcom ako zamestnávateľom, avšak z odôvodnenia
jeho rozhodnutia vôbec nevyplýva právne posúdenie splnenia pracovných povinností navrhovateľky ako

zamestnankyne, ktorá si bola vedomá toho, že jej pracovný pomer končí dňa 31.12.2011 o 24:00 hod.,
keďže bol uzavretý na dobu určitú a o tom, že jej pracovná zmluva predĺžená nebude mala vedomosť
od 09.12.2011 a zároveň v odôvodnení napadnutého rozsudku úplne absentuje právne posúdenie
svedeckej výpovede S. Z. (vypočutej dožiadaným súdom, Okresným súdom Čadca dňa 26. 11. 2012),
z ktorej vyplýva, že navrhovateľka vedomosť o tom, že zmena určená na deň 31.12.2011 jej končí o

polnoci mala, pričom o tejto skutočnosti informovala aj vedúceho zmeny Q. Z..

Zamestnanciazamestnávateliasúpovinníriadneplniťsvojepovinnostivyplývajúcezpracovnoprávnych
vzťahov, pričom Zákonník práce upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom
závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne
vzťahy. Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 1 ods. 1, 4 Zákonníka práce). Výkon práv a povinností

vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie
tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo
spoluzamestnancov (§ 13 ods. 3 veta prvá, druhá Zákonníka práce). Prejav vôle treba vykladať tak, ako
to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom (§ 15 Zákonníka práce).
Podľa § 132 O. s. p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane
toho, čo uviedli účastníci.

Požiadavka, že v občianskom súdnom konaní musí súd vychádzať zo skutočného stavu veci je
vyslovená tak v Ústave SR ako i v jednotlivých ustanoveniach O. s. p. (§ 120 ods. 1 a 2, § 125, § 153 a

pod.) a vyjadruje základnú zásadu občianskeho súdneho procesu, t. j. zásadu materiálnej pravdy. Pojem
skutočný stav veci je totožný s pojmom objektívna realita, ktorá s prejednávanou vecou súvisí a tvorí
predmet konania. Zásada materiálnej pravdy teda znamená to isté ako zásada objektívnej pravdy. Je
totiž procesnou požiadavkou, aby poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade s objektívnou realitou,pričom pojem skutočný stav veci je totožný s výrazom rozhodné skutočnosti (§ 79 ods. 1, § 101 ods. 1 a
§ 157 ods. 2, § 133 O. s. p.). Pre poznávaciu činnosť súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie,
teda i pre procesné dokazovanie sú vždy nutné tvrdenia o takých skutočnostiach. To vyplýva z toho,

že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá
z prednesov účastníkov, z vykonaného dokazovania ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon
účastníkom ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné
prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú). V prípade, ak žalovaný obranou uplatňuje
nejaký nárok alebo námietky, ktoré činia žalobu žalobcu právne nedôvodnou, dostáva sa žalovaný do

rovnakej pozície ako žalobca (reus excipiendo fit actor) a má povinnosť tvrdenia i dôkaznú a v tomto
rozsahu i dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno totiž pojmovo môže zaťažovať iba toho, koho môže
postihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné tvrdenie nebolo dokázané.

Odvolací súd mal za to, že z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa totiž vyplýva, že všetci
zamestnanci odporcu stihli urobiť uzávierku do 24:00 hod., resp. do 23:45 hod. dňa 31.12.2011, avšak

okrem navrhovateľky, nakoľko o odstávke zákazníckych služieb EMS z dôvodu plánovanej údržby
systému (okrem výpovedí svedkov, túto skutočnosť preukazuje aj listinný dôkaz nachádzajúci sa na
č. l. 293 spisu) boli vopred informovaní všetci užívatelia dňa 31.12.2011 o 22:50 hod. zobrazením
odstávkového okna na svojom počítači s tým, že k odstávke dôjde o 23:30 hod. dňa 31.12.2011 a bude
trvať do 01.01.2012 do 5:30 hod. ráno.

Odvolací súd považoval za potrebné dať súdu prvého stupňa do pozornosti, že všeobecný súd je pri
hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a nie je prípustný
eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného
hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu

získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi
závermi.

Podľa § 46 Zákonníka práce, pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve
ako deň nástupu do práce.

Podľa § 47 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnanec je
povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom
pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.

Podľa§48ods.2,vetaprváZákonníkapráce, pracovnýpomernaurčitúdobumožno dohodnúťnajdlhšie
na dva roky.

Podľa § 59 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť výpoveďou.

Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj
zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

Podľa § 62 ods. 1 Zákonníka práce, ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím
výpovednej doby. Výpovedná doba je rovnaká pre zamestnávateľa aj zamestnanca a je najmenej dva

mesiace. Ak je daná výpoveď zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej päť rokov,
je výpovedná doba najmenej tri mesiace.

Podľa § 71 ods. l Zákonníka práce, pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú sa skončí uplynutím
tejto doby.

Podľa § 71 ods. 2 Zákonníka práce, ak zamestnanec pokračuje po uplynutí dohodnutej doby s vedomím
zamestnávateľa ďalej vo výkone práce, platí, že sa tento pracovný pomer zmenil na pracovný pomer
uzatvorený na neurčitý čas, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak.

Podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce, vedúci zamestnanci zamestnávateľa sú zamestnanci, ktorí
sú na jednotlivých stupňoch riadenia zamestnávateľa oprávnení určovať a ukladať podriadeným
zamestnancom zamestnávateľa pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im
na ten účel záväzné pokyny.Podľa § 79 ods. l Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak
s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd

rozhodne o skončení pracovného pomeru.

S poukazom na záveru rozhodnutia odvolacieho súdu súd opätovne prehodnotil vykonané dokazovanie,
ako aj právne posúdenie dôkazov vykonaných v tomto konaní a dospel k záveru, že návrhu
navrhovateľky nie je možno vyhovieť. V časti určenia neplatnosti výpovede zo dňa 09.12.2011
prvostupňový súd rozhodol rozsudkom zo dňa 28.02.2013, č. k. 19Cpr/2/2012-311, pričom v tejto časti

návrh zamietol, odvolací súd odvolanie odporcu v tejto časti návrhu odmietol, preto v tejto časti už
bolo právoplatne súdom rozhodnuté. V časti návrhu, ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia, že
jej pracovný pomer od 01.01.2012 trvá aj naďalej s poukazom na právny názor odvolacieho súdu a
vykonané dokazovanie mal súd za preukázané, že medzi navrhovateľkou a odporcom bol pracovnou
zmluvou zo dňa 24.02.2010 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 10.12.2010 uzavretý pracovný pomer na

dobu určitú od 01.03.2010 do 31.12.2011. Odporca listom zo dňa 09.12.2011 dal navrhovateľke len
na vedomie, že jej pracovný pomer končí tak, ako bolo dohodnuté v pracovnej zmluve a dodatku k
pracovnej zmluve, teda k 31.12.2011. Navrhovateľka vedela, že jej pracovný pomer bol dohodnutý na
dobu určitú, bola osobne prítomná na porade, na ktorej sa rozhodovalo o tom, s kým bude pracovný
pomer predĺžený a vedela, že zamestnávateľ nemal záujem jej pracovnú zmluvu predĺžiť. Jej zaradenie

do nočnej smeny do 31.12.2011 preto nemalo za následok vznik pracovného pomeru od 01.01.1012,
nakoľko navrhovateľka mala vedomosť o tom, že jej zmena končí 31.12.2011 o polnoci a preto jej
zotrvanie na pracovisku nemohlo mať za následok vznik pracovného pomeru. S poukazom na uvedené
súd návrh zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. l Občianskeho súdneho poriadku, podľa zásady
úspechu, navrhovateľka v konaní nebola úspešná, preto súd priznal náhradu trov konania odporcovi,
trovy právneho zastúpenia súd vyčíslil v súlade s ustanovením § 151 ods. 1 OSP a Vyhláškou MS
SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov, podľa § 18 ods. 4 citovanej vyhlášky nasledovne:

-príprava a prevzatie zastúpenia v sume 58,69 €,
-vyjadrenie k žalobe zo dňa 26.04.2012 v sume 58,69 €,
-vyjadrenie k veci v priebehu konania v sume 58,69 €,
-účasť na pojednávaní 5 x 58,69 € = 293,45 €,
-podanie odvolania v sume 60,07 €,

-účasť na pojednávaní dňa 09.02.2016 v sume 66,- €.
K uvedeným úkonom právnej pomoci súd priznal právnemu zástupcovi náhradu režijného paušálu a
náhradu za stratu času. Režijný paušál za rok 2012 v sume 9 x 7,63 €, spolu v sume 68,67 €; režijný
paušál 1 x 8,58 € za rok 2016. Náhradu za stratu času 9 x 12,71 €, 1 x 14,30 €, spolu v sume 128,69 €.
Poradu s klientom 2 x 58,69 = v sume 117,38 € súd právnemu zástupcovi odporcu nepriznal, nakoľko

ničím uvedenú skutočnosť o porade s klientom k vyúčtovaniu trov konania súdu nepredložil. Trovy
právneho zastúpenia súd preto priznal v celkovej sume
792,97 € bez DPH, s daňou z pridanej hodnoty platnej v čase rozhodovania súdu v sume 951,56 €.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde,

písomne v dvoch vyhotoveniach. Ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada
trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. V odvolaní
sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 OSP ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané - každý rovnopis vlastnou rukou, pri právnických
osobách opatrený popisom osoby oprávnenej konať za subjekt, ako aj odtlačkom razítka a datované)

tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom satoto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti
rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu
ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného

zákona (§ 251 ods. 1 veta prvá O. s. p.), podľa Zákona č. 233/95 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti
v platnom znení.