Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, February 27, 2015

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 10C/431/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219916
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Hatala

ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2015:4212219916.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky samosudcom Mgr. Mariánom Hatalom v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti odporcovi: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Odporcovi súd n e p r i z n á v a náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy vo výške 125,- eur z titulu

majetkovej škody a sumy vo výške 274,76 eur z titulu nemajetkovej ujmy, keď poukázal na skutočnosti,
v zmysle ktorých ako oprávnený mal navrhnúť zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie exekúcie
pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s dlžníkom,
pričom exekúcia bola vedená pod spisovou značkou EX 17417/2010. Súdny exekútor podľa procesnej
úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku, najmä podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku mal
predložiť návrh navrhovateľa (oprávneného) na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne
a vecne príslušnému exekučnému súdu - Okresnému súdu Komárno (ďalej aj „ exekučný súd “)

spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd túto žiadosť prijal na
ďalšie konanie, čím malo dôjsť k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a
rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Navrhovateľ poukázal
na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 a tiež v znení
účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011. Poukázal na skutočnosť, že disponuje exekučnými titulmi
a to rozsudkami Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Podľa odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie resp. zmierom

ňou schváleným sa rozumeli rozhodnutia o pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v
rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. s tým, že prejednávanie
a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991 zrušené, avšak rozhodnutia rozhodcovských
komisií a nimi schválené zmiery ostali i naďalej vykonateľné, je to úplne iný právny inštitút ako rozsudok
Rozhodcovského súdu, ktorý je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku ( ďalej aj „ O.s.p. “ ) a neskôr Exekučného poriadku ( ďalej aj „ ExP “ ). Poukázal, že v exekúcii
vedenej podľa označených procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Napokon
navrhovateľ označil ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.02.2002 do
31.05.2010, podľa ktorého v tomto prípade sa nemal robiť rozdiel medzi exekučnými titulmi a exekučnýsúd mal mať zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom
bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo napríklad notárska

zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nemala vykazovať prvky nadmernej
právnej zložitosti a nemala vyžadovať takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať
svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 28.04.2011 a to rozhodnutím o poverení po
uplynutí zákonom stanovenej lehoty - omeškanie viac ako 149 dní, pričom nemala existovať okolnosť,

ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak,
že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho
konania mal nachádzať, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR.
Poškodený sa mal dozvedieť o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do

spôsobenej škody po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorú vyčíslil nasledovne:
- majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi

doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a to vo výške 70,-
eur (správa pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému), 40,- eur (udržiavanie a správa informačného systému), 15 eur (administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou

stavu konania na exekučnom súde). Celkove mal vynaložiť poškodený vo veci správy a vymáhania
svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej sumu 125,- eur, ktorá by nezaťažila poškodeného, ak by
exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by
dodržal zákonnom stanovenú dobu.

- nemajetková ujma v peniazoch predstavuje sumu 274,76 eur, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemá byť

dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý má
byť dôsledkom nesústredenej činnosti súdu takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v
konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym plynutím času mali byť
reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky a taktiež malo dôjsť k vyvolaniu rizík - zánik povinného, zmarenie účelu konania pre

stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vníma ako
spravodlivú satisfakciu za údajné konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov. Nezákonným zásahom
vyvolaná situácia mala ovplyvniť ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobiť neistotu v
plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. V ďalšom navrhovateľ poukázal na nálezy Ústavného
súdu SR týkajúce sa primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia vo veci porušovania

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si uplatnil ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania sumu 274,76 eur. Navrhovateľ uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,- eur
za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie doktríny
Ústavného súdu SR, teda 660,- eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac. Navrhovateľ

napokon uviedol, že v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou
požiadal odporcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, do podania žaloby však odporca
na žiadosť pozitívne nereagoval.

Odporca vo vyjadrení k návrhu doručenému tunajšiemu súdu dňa 08.01.2014 poukázal na zmätočnosť

podania navrhovateľa, keď v návrhu nie je uvedená spisová značka exekučného konania, chýbajú
relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej
veci, dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody, keď odkazuje na exekučný spis, čím
dôkaznú povinnosť prenáša na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Ďalej odporcapoukázal na skutočnosť, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keď nie je zrejmé, či si
uplatňuje z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov alebo z dôvodu nerozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, navrhovateľ neuviedol,

aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu, v druhom rade má za to, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má
iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. V podmienke uplatnenia nároku na súde poukázal na
to, že dňa 23.4.2012 boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo dňa 23.4.2012 a vzhľadom na to, že dňa 28.9.2012 bol okresnému súdu doručený

návrh vo veci, je zrejmé, že navrhovateľ ho nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Ide
o predčasne uplatnený nárok na súde. Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo navrhovateľovi po
doručení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody výzvy na doplnenie žiadostí,
napriek tomu navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí
a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovaní
sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č.

514/2003 Z.z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný. Ďalej odporca uviedol,
že ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. ustanovujú všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to nezákonné
rozhodnutia, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti

štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu uviedol
odporca, že prax ukázala dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) z.č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čo sa prejavilo vo veľkom počte nezákonných exekúcií a

zbytočného vzniku trov exekučného konania. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ (AsturcomC-
40/08),ktorýnevylučujeposúdeniezmluvnejpodmienkyajvexekučnomkonaní.Ďalejodporcapoukázal
na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 resp. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Vzhľadom na túto právnu úpravu, ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Ďalej poukázal odporca

na znenie ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku pred dňom 1.6.2011. V dôvodovej
správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. b) Exekučného poriadku je uvedené, že
správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila
svojim autentickým výkladom aj NR SR ako zákonodarný zbor SR. Ustanovenie § 41 ods. 2 písm. b)
Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudku aj pred dňom 1.6.2011. Ďalej

odporca poukázal na judikatúru ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 16/02, z ktorého vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. V

otázke existencie prieťahov v konaní poukázal odporca tiež na § 9 ods. 2 z.č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom od 1.1.2013 a konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či Ústavného súdu
SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

preto nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Ako vyplýva zo
skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom, navrhovateľ sa v niektorých prípadoch o škode musel
dozvedieť v období pred dňom 23.4.2009, teda v prípade, ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda práve
nesprávnym úradným postupom spočívajúcim vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí
15 dňovej lehoty, lehota na uplatnenie tohto nároku začala plynúť od 1. dňa po uplynutí zákonnej lehoty

na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a uplynula po troch rokoch od tohto dňa. Vzhľadom na
uvedené odporca vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku pri ktorom došlo k
uplynutiu 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009, t.j. tri
roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.
Pokiaľ ide o materiálnu škodu vo výške 125,- eur, poukázal odporca na ustanovenie § 17 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ vyčíslil výšku škody na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčnýchvýdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca a to bez ohľadu na
dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uviedol navrhovateľ správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie

a správu informačného systému a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje,
poštovné. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku má odporca za to, že
navrhovateľ doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú
škodu alebo ušlý zisk, pričom na preukázanie vzniku škody by musel navrhovateľ produkovať dôkazy
preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Požadovať paušálne sumy za navrhovateľom

všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Pokiaľ sa navrhovateľ domáha aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 274,76 eur, čo predstavuje pomernú výšku k sume 663,88 eur
za rok prieťahov (suma, ktorú v niektorých nálezoch priznal Ústavný súd SR), podľa toho, ako dlho trvalo
domnelé omeškanie, odporca vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že s poukazom na judikatúru
Ústavného súdu SR je potrebné uviesť, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické
a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany Ústavného súdu SR. Každé prípadové okolnosti sú

osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov je
nesprávna úvaha. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Ak
navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy.
Ďalej je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je
odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe "frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery"

sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Odporca uvádza aj "zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov" ale
tieto bližšie nekonkretizoval a tiež neupresnil v čom a ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa". V ďalšom poukázal odporca na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez

právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi a teda nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za
škodu. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje odporca za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči

štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej
podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Taktiež odporca poukázal na neexistenciu príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a prípadnou škodou. Vzťah príčiny a následku musí byť preto
priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej
charakteristikypríčinnejsúvislosti,akopriamehoabezprostrednéhovzťahupríčinyanásledku,nemožno

tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Na pojednávanie konané dňa 27.02.2015 sa účastníci konania a právny zástupca navrhovateľa
nedostavili. Odporca mal doručenie predvolania riadne vykázané, svoju neprítomnosť ospravedlnil
elektronickým podaním zo dňa 20.02.2015, ktorým zároveň súhlasil, aby sa pojednávalo v jeho

neprítomnosti. Právny zástupca navrhovateľa elektronickým podaním zo dňa 19.02.2015 požiadal o
odročenie pojednávania z dôvodu, že v tomto konaní navrhovateľ podal návrh na prerušenie konania do
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhol položiť odporca
v 1. rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR v konaní o náhradu škody
pre porušenie práva Európskej únie vedenom na Okresnom súde Prešov pod spisovou značkou

7C/6/2010. Súd žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania vyhodnotil za
bezdôvodnú. Dôvodom na odročenie pojednávania nie je návrh na prerušenie konania, ktorý je v
podrobnostiach špecifikovaný vyššie. V tejto súvislosti sa poukazuje na právny názor vyslovený v
uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Ndc 6/2011 zo dňa 15.04.2011, podľa ktorého je
nutné každé podanie urobené elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným elektronickým

podpisom doplniť písomne alebo ústne do zápisnice podľa § 42 ods. 1 O.s.p. najneskôr do troch
dní s tým, že v opačnom prípade sa neprihliada na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené.
V súdenej veci podanie navrhovateľa - návrh na prerušenie konania zo dňa 19.02.2015, ktoré bolo
vykonané v elektronickej forme bez podpísania zaručeným elektronickým podpisom, nebolo v lehote
troch dní doplnené zákonným spôsobom a preto súd naň neprihliada a tým pádom nebol ani dôvod o

ňom rozhodovať. Z vyššie uvedených dôvodov súd pojednával v neprítomnosti účastníkov a právneho
zástupcu navrhovateľa podľa § 101 ods. 2 O.s.p..Súd vykonal dokazovanie oboznámením pripojených správ a dokladov, oznámenia Európskej komisie,
novinového článku, znaleckých posudkov, spisu Okresného súdu Komárno 5Er/53/2011 a ďalších a
zistil tento skutkový a právny stav:

Listom s nečitateľným dátumom Európska komisia, Generálne riaditeľstvo pre spravodlivosť adresovalo
Stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii oznámenie, podľa ktorého útvary
Komisie dostali v súvislosti s podnikateľskými praktikami nebankových inštitúcií pôsobiacich na trhu
spotrebiteľských úverov sťažnosti od Slovenských spotrebiteľov a Slovenského združenia na ochranu

spotrebiteľov. Útvary Komisie majú obavy, že mnohí spotrebitelia sú nútený v praxi uhradiť nebankovým
poskytovateľom úverov značné sumy, hoci podľa existujúcich pravidiel na ochranu spotrebiteľa príslušné
sumy nedlžia. Pričom subjekty pôsobiace na trhu spotrebiteľských úverov môžu ďalej pokračovať vo
svojich podnikateľských praktikách. Útvary Komisie preto chceli vedieť, aké kroky doposiaľ podnikli
orgány v súvislosti s týmito prípadmi a či na Slovensku existujú problémy v oblasti presadzovania
pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Odporca k svojmu vyjadreniu pripojil aj novinový článok denníka SME

zo dňa 16.07.2012, ktorý článok poukazuje na postup spoločnosti POHOTOVOSŤ a jej podnikateľské
aktivity v súvislosti s poskytovaním úverov.

Dňa 30.11.2010 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo forme
zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62 (ďalej aj

exekútor), keď oprávneným je POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, povinným Gyula Berzaj,
exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 01.10.2010 SR 08850/10 a
predmetom exekúcie bolo vymoženie 1 444,51 eur s príslušenstvom. Dňa 14.01.2011 bola exekučnému
súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. K žiadosti bol pripojený
návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo udelené oprávneným pre Advocate s.r.o., Bratislava,

Pribinova 25, Bratislava, zmluva o úvere, všeobecné podmienky poskytnutia úveru, zmenka, ako aj
vyššie citovaný rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a výpis oprávneného z obchodného registra.
Uznesením exekučného súdu 5Er/53/2011-10 zo dňa 28.02.2011, doručené právnemu zástupcovi
oprávneného dňa 05.04.2011 (doručenka), právoplatné dňa 21.04.2011 bola žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Následne uznesením

exekučného súdu 5Er/53/2011-18 zo dňa 25.01.2012, právoplatné dňa 05.04.2012 bolo exekučné
konanie zastavené (spis Okresného súdu Komárno 5Er/53/2011).

Navrhovateľ v priebehu konania predložil súdu dva znalecké posudky, ktoré si dal vypracovať.
Znaleckým posudkom č. 1/2014 Ekonomickej univerzity v Bratislave Znaleckého ústavu, Dolnozemská

cesta 1, Bratislava, zo dňa 17.01.2014 (ďalej aj „znalecký posudok č. 1/2014“) bola daná odpoveď
na otázku zadávateľa - navrhovateľa o určenie výšky majetkovej škody, ktorá mala byť spôsobená
nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov SR v exekučných
konaniach a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými
prieťahmi v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora s tým, že na základe
vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné služby, tlač a úpravu
informačného systému znalecký kolektív realizoval výpočet majetkovej ujmy vzniknutej navrhovateľovi,
pričom táto je diferencovaná podľa jednotlivých typov žalôb nasledovne: žaloby NZP a NP, pri ktorých
exekučné okresné súdy mali neskoro rozhodnúť, resp. nerozhodnúť o žiadosti o nevydaní poverenia

na vykonanie exekúcie - 30,76 eur, žaloby, pri ktorých exekučné okresné súdu mali neskoro rozhodnúť,
resp. nerozhodnúť o žiadosti o zmene exekútora - 31,68 eur (citovaný znalecký posudok). Ďalším
znaleckým posudkom č. 1/2013 vypracovaného znalcom Doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom
PhD., Paneurópska vysoká škola, Tomášikova 20, Bratislava zo dňa 24.06.2013 (ďalej aj „znalecký
posudok č. 1/2013“) bola zodpovedaná otázka zadávateľa, teda navrhovateľa tak, že jednotlivé záväzné

pramene práva Európskej únie a súvisiace nezáväzné pramene práva EÚ, ktoré obsahujú alebo
odkazujú na ustanovenie o rozhodcovskom konaní v tzv. spotrebiteľských sporoch, vrátane súvisiacej
judikatúry Súdneho dvora EÚ k 01.júlu 2013 neobsahujú výslovný zákaz rozhodcovského konania
v spotrebiteľských sporoch, tzn. právo EÚ všeobecne a bez plnenia osobitných podmienok ochrany
spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť

rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní (označený znalecký
posudok). Znalecký posudok č. 1/2014 bol doručený navrhovateľovi dňa 26.02.2014, čo je zrejmé
zo sprievodného listu označeného ako predloženie originálu znaleckého posudku žalovanej a ktorý
obsahuje podaciu pečiatku s dátumom 26.02.2014.Podľa§4ods.1písm.a)bod1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a zmene niektorých zákonov v znení od 1.1.2011 do 31.12.2012 ( ďalej aj „ citovaného

zákona “ ) vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v
mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v občianskom súdnom
konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2. škodu spôsobil notár pri výkone
verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia
súdu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 a 2 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 veta prvá citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011, súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.

Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2011, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 Zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.9.2005 do 31.5.2011, podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2011, podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.Podľa § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení do 31.12.2014
súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka
konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia

alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b) alebo c).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom,
je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu

zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez
zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti
je jednak nesprávny úradný postup súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných

predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu,
nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak čo i len jeden z predpokladov
nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu nie je v konaní zistený a preukázaný, nedochádza k
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci

pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom a súd preto aj s prioritou na hospodárnosť
konania ďalšie predpoklady neskúma.
Citovaný zákon neobsahuje pojem nesprávneho úradného postupu, ktorým je porušenie pravidiel
predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup,
ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu
zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú
a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát

podľa uvedených ustanovení zodpovedá za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v
príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda, ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu a teda nesprávny
úradný postup bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody. V § 19 ods. 1 veta prvá citovaného

zákona je upravená subjektívna premlčacia doba na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, ktorá je 3 ročná a začína plynúť odo dňa keď sa poškodený o škode dozvedel. Citovaný
zákon však neupravuje objektívnu premlčaciu dobu pre náhradu škody spôsobnej nesprávnym úradným
postupom. Objektívnu premlčaciu dobu upravuje Občiansky zákonník. Podľa § 106 ods. 1, 2, OZ právo
na náhradu škody sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu

zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky a ak ide o škodu spôsobenú
úmyselne, za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, to neplatí, ak ide o škodu na
zdraví. Citovaný zákon nič nemení na všeobecnej podstate premlčania, ktorá účastníkovi, v neprospech
ktorého bola vznesená dôvodná námietka premlčania, prináša nepriaznivý dôsledok v podobe zániku
nároku. Ustanovenie § 19 ods. 1 vety prvej citovaného zákona neuvádza ako predpoklad počiatku

plynutia premlčacej doby vedomosť poškodeného o tom, kto sa škodu zodpovedá, prípadne ktorý orgán
štátu škodu spôsobil (na rozdiel od ustanovenie § 106 ods. 1 OZ ) a to z toho dôvodu, že subjektom
zodpovedným podľa citovaného zákona je vždy štát. U nárokov zodpovednosti za nesprávny úradný
postup sa uplatňuje iba jediná a to subjektívna premlčacia doba podľa ustanovenia § 19 ods.
1 veta prvá citovaného zákona, ktorá začína plynúť okamihom, kedy sa poškodený o vzniku škody

dozvedel, teda kedy zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a orientačne aj jej
rozsah. Predbežné prejednanie nároku na náhradu škody sa vyžaduje aj pri nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa § 15 a nasledujúci citovaného zákona.V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ požaduje od odporcu
náhradu majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 274,76 eur,
a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie pre

súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom
súd vychádzal z tej skutočnosti, že exekúcia bola začatá dňa 30.11.2010, žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 14.01.2011, exekučný súd
vydal citované uznesenie dňa 28.02.2011, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi oprávneného

dňa 05.04.2011. Trojročná subjektívna premlčacia doba uvedená v § 19 ods. 1 citovaného zákona
začala plynúť dňa 06.04.2011, teda dňa, ktorý nasleduje po dni, kedy bolo citované uznesenie
doručené právnemu zástupcovi oprávneného, pretože dňom doručenia citovaného uznesenia právnemu
zástupcovioprávnenéhooprávnenýnadobudolvedomosťovznikuprípadnejškody,ktozaňuzodpovedá
a ktorý orgán štátu ju spôsobil a aký je jej orientačný rozsah. Návrh na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody si navrhovateľ uplatnil u odporcu dňa 23.04.2012, odkedy premlčacia doba počas

6 mesiacov neplynula a návrh na začatie konania podal na súde dňa 27.09.2012, takže nedošlo k
márnemu uplynutiu premlčacej 3 ročnej lehoty podľa § 19 odsek 1 citovaného zákona. Z uvedeného je
zrejmé, že námietka premlčania vznesená odporcom je bezdôvodná.
K podmienke uplatnenia nároku na súde a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody
príslušným orgánom v zmysle § 15 a nasledujúci citovaného zákona súd poukazuje, že v zmysle

vyjadrenia odporcu mu boli dňa 23.04.2012 doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Je pravdou, že už dňa 27.09.2012 bol tunajšiemu súdu doručený návrh vo veci samej
a teda nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, súd však poukazuje, že je nepochybné,
že ku dňu rozhodovania súdu vo veci samej v tejto právnej veci rozsudkom vyhláseným na pojednávaní
dňa 27.02.2015 , lehota 6 mesiacov už uplynula.

Citovaný zákon ustanovuje predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia
byť splnené všetky 3 podmienky súčasne. V tejto konkrétnej veci súd zistil, že dňa 14.01.2011 bola
exekučnému súdu doručená súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu. Exekučný súd o žiadosti
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého rozhodol uznesením 5Er/53/2011 -10 zo dňa 28.02.2011.
Súd konštatuje, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný
súd posudzoval na základe ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase
začatia exekúcie. Hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu, o ktorej navrhovateľ tvrdí,

že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa však vzťahuje iba na rozhodnutie súdu, ktorým udelí
poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri zohľadnení jazykového-
gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým rozhodnutia súdu, ktorými
tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V opačnom prípade by aj v prípade naplnenia
podmienokprerozhodnutiesúdu,ktorýmzamietolžiadosťoudeleniepoverenia(§44ods.2Exekučného

poriadku, druhá veta) uviedol, že súd je povinný/súd rozhodne v určitej konkrétnej lehote. Neuvedením
konkrétnej lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju vôľu, že súd v prípade, ak zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako
v prípade „poverenia“, pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia sa jedná o náročnejšie
rozhodnutie,priktoromsúdpodrobuježiadosť,návrhaexekučnýtitulvlastnémuskúmaniu.Zuvedeného

jednoznačne vyplýva, že v prípade ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku zákonodarca
nestanovil lehotu 15 dní na vydanie rozhodnutia, ale iba na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
na vykonanie exekúcie (to neplatí v prípade, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)
Exekučného poriadku ). Vzhľadom k uvedenému súd môže len konštatovať, že exekučným súdom
nedošlo k porušeniu povinnosti rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote.

Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce
prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2
Ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci.
Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy
nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom

ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem
„zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I.ÚS 70/02). V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský
rozsudok a s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní v znení do 31.12.2014 aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský

rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie
poverenia uvedená v § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods.2 písm. d) Exekučného poriadku v znení do 31.05.
2011 je extrémne krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal
z hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu.

Pokiaľ oprávnený označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej
zmluvy (uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo 143/2011 z 18. 01. 2012). Je oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného
titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa

(uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo1/2012 z 21. 03. 2012). Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska
týchto kritérií je významné, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa
14.01.2011, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, a preto v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol o žiadosti exekútora
o udelenie poverenia dňa 28.02.2011 s ohľadom na okolnosti danej veci nie sú vôbec žiadne prieťahy.

Z aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenej v predchádzajúcej
časti odôvodnenia vyplýva oprávnenie exekučnému súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, pri ktorej si exekučný súd vyhodnocuje jej prípadnú
neplatnosť. Súčasťou exekučného spisu Okresného súdu Komárno 5Er/53/2011 je aj zmluva o úvere
uzatvorená medzi oprávneným (navrhovateľom) a povinným, keď exekučný súd bol oprávnený skúmať

exekučný titul aj vo vzťahu k zmluve o úvere a zároveň brať do úvahy ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní v znení do 31.12.2014. Z vyššie uvedených dôvodov súd uvádza, že postup
exekučného súdu vzhľadom na osobitný charakter exekučného konania, nie je možné považovať za
nesprávny úradný postup. Súd tiež dodáva, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným
titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinného vyplývajúcemu mu z

úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa
ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie.
Premieta sa tu tak zásada, podľa ktorej „na nepráve nemožno stavať právo“. Tým pádom nie je splnený
ani ďalší predpoklad, ktorým je existencia škody. Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad,
ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný

postup a škoda zistené neboli. Znalecký posudok č. 1/2013 a znalecký posudok č. 1/2014, ktorý si v
priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako
dôkazného prostriedku, sú pre súdenú vec bez väčšieho významu. Znalecký posudok č. 1/2013 rieši
otázkurozhodcovskéhokonaniavspotrebiteľskýchsporochvpráveEurópskejúnie.Akbolnavrhovateľv
procesnom postavení oprávneného v exekúcii špecifikovanej vyššie toho názoru, že citované uznesenie

exekučného súdu , ktorým bola zamietnutá žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, vecne nesprávne, nič mu nebránilo, aby podal odvolanie, v ktorom mohol podrobne rozviesť
svoju argumentáciu. Navrhovateľ však týmto spôsobom pre súd z neznámych dôvodov nepostupoval
a preto citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť a následne na jeho základe exekučný súd ďalším
uznesením exekúciu zastavil v súlade s Exekučným poriadkom. Ďalší znalecký posudok č. 1/2014

stanovuje výšku majetkovej škody navrhovateľa. Tento znalecký posudok pre súdenú vec nie je
dôležitýmdôkaznýmprostriedkom,pretožepredpokladškodyjebezpredmetnývzhľadomnaskutočnosť,
že navrhovateľ nedisponoval riadnym exekučným titulom a zároveň aj z toho dôvodu, že v konaní nebol
zistení ani jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
t.j. škoda, nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a

škodou.

O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi úspešnému v konaní
nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňajeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Nitre.

Podľa § 205 ods. 1, 2 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku
alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní
došlo k vadám uvedeným v §221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávnerozhodnutievoveci,c)súdprvéhostupňaneúplnezistilskutkovýstavveci,pretoženevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a
O.s.p.), f)rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.