Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 19, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/426/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714211971
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6714211971.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom s predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľky Q. E., nar.
XX. XX. XXXX, bytom M. R. B. XXX/XX, P., právne zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár
s. r. o. so sídlom Ľudová 14, Košice, IČO: 47 234 466, proti odporcovi POHOTOVOSŤ s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie 484,- € s príslušenstvom, o odvolaní
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/127/2014-64 zo dňa 20. 02. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporca je povinný nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia vo výške 41,59 € na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár,
s. r. o., v mene ktorej koná JUDr. Peter Rybár, advokát, do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 484 €
spolu s 8,15% úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 15. 08. 2014 až do zaplatenia, titulom vydania
bezdôvodného obohatenia.

V napadnutom rozhodnutí okresný súd konštatoval, že po zistení, že nárok navrhovateľky nie je

premlčaný, pristúpil k preskúmaniu zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania v zmysle zák. č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplneníniektorýchzákonov(ďalejvtexte„Zákonospotrebiteľskýchúveroch“).Nakoľkozmluvaoúvere
neobsahovala úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru nákladov, považoval
okresný súd poskytnutý úver v zmysle § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a
bez poplatkov. Navrhovateľka odporcovi zaplatila nielen úver - istinu, ktorý jej bol poskytnutý, teda sumu
500 €, ale zaplatila odporcovi sumu 984 €, teda o 484 € viac, v ktorom rozsahu došlo na strane odporcu

k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinný vrátiť navrhovateľke spolu s príslušenstvom v zmysle §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie
odporca. Namietal, že rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za nepreskúmateľné, nespĺňajúce

predpoklady ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. K posúdeniu zmluvy o úvere konštatoval, že nejde v
prípade zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania o zmluvu spotrebiteľskú, ak navrhovateľke bol
predmetný úver poskytnutý na účel povolania. Navrhovateľka svojím podpisom na dodatku k zmluve
o úvere sa zaviazala akceptovať účel poskytnutého úveru a musela si byť vedomá skutočnosti, žeporušením prejaveného účelu použitia úveru ide o podstatné porušenie zmluvy. Navrhovateľka teda nie
je spotrebiteľkou, zmluva o úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou, preto nie je dôvodná ani aplikácia
Zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzájomný právny vzťah účastníkov konania je obchodnoprávny a

uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je na mieste. Z týchto dôvodov zmluva o
úvere nemusela obsahovať údaj o RPMN a preto mu vzniká nárok na vrátenie istiny spolu s dohodnutým
poplatkom za jeho poskytnutie. Odmietol, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu, preto
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že pri uzatváraní zmluvy o
úvere vystupovala ako spotrebiteľka a v tejto súvislosti poukázala nielen na ustanovenia Zákona o
spotrebiteľských úveroch, ale i na ustanovenia Občianskeho zákonníka najmä na § 52 ods. 1, podľa
ktorého je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom
zmluvou spotrebiteľskou. Zdôraznila, že zmluva o úvere obsahuje väčšie množstvo ustanovení, ktoré
možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky, ako aj ustanovení, ktoré sú v rozpore so

zákonom a dobrými mravmi. Aj keby sa úver neposudzoval podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch,
je nevyhnutné posudzovať zmluvu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom dohodu o výške
poplatku v miere prevyšujúcej 96,8% ročne z poskytnutých finančných prostriedkov treba považovať
za dohodu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a ktorá je ustanovením, ktoré spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukázala aj na

nekalú obchodnú praktiku zo strany odporcu, ktorý sa snaží dosiahnuť, aby sa ako účel úveru vyznačil
účelnazamestnaniealebopovolaniealebopodnikanie,teda,abysavyznačovalakoinýúčelúveru,ktorý
nie je pravdivý, aby nebolo možné aplikovať Zákon o spotrebiteľských úveroch. Navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., preskúmal konanie, ktoré mu predchádzalo, a bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil
podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie odôvodnil v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolaciemu súdu
nie je zrejmé, v čom je rozhodnutie prvostupňového súdu podľa tvrdenia odporcu nepreskúmateľným v
zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., ak ho spája s ust. § 167 ods. 2 O. s. p., pričom zo strany okresného súdu
nedošlo k vydaniu uznesenia. Odporca v odvolaní poukazuje len na všeobecnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, resp. ust. § 157 ods. 2 O. s. p., avšak konkrétne neuvádza, v čom považuje
rozhodnutie za nepreskúmateľné.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu o charaktere zmluvy uzavretej
medzi účastníkmi konania ako zmluvy spotrebiteľskej, napriek tomu, že ide o zmluvu o absolútnom

obchode v zmysle ust. § 261 ods. 1 písm. d) Obchodného zákonníka. Tento právny záver vyplýva
najmä z toho, že odporca ako dodávateľ vystupoval pri jej uzavretí jednoznačne v rámci predmetu
svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti a navrhovateľka vystupovala ako spotrebiteľka, keď táto
pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti nekonala. V
zmysle § 52 Občianskeho zákonníka ods. 1 platného v čase uzavretia tejto úverovej zmluvy sa za

spotrebiteľskú zmluvu považovala každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatváral dodávateľ
so spotrebiteľom. Uvedené ustanovenie výslovne konštatuje, koho považuje za dodávateľa a koho
za spotrebiteľa, keď v tomto prípade účastníci konania túto charakteristiku spĺňajú. Pre posúdenie či
zmluva o úvere je zmluvou, ktorá má spotrebiteľský charakter nie je podstatné, či bola uzavretá aj v
zmysle ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch, ak spĺňa charakteristiku zmluvy spotrebiteľskej

v zmysle ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odvolací súd taktiež nemohol prihliadať na námietku
odporcu, ak tento tvrdí, že navrhovateľka pri uzatváraní zmluvy nevystupovala ako spotrebiteľka,
keďže v prípade pochybností o tom, či ide alebo nejde o spotrebiteľskú zmluvu má dôkazné bremeno
dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, spôsobom
nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nie je len všeobecný údaj o

uzavretí zmluvy na účel povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je postavenie odberateľa
a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej
zmluvy má. „Zaškrtnutie“ možnosti použitia úveru sama o sebe neumožňuje vyvodiť záver, že nejde
o zmluvu spotrebiteľskú. Naviac, v zmluve je navrhovateľka označená menom, priezviskom, rodnýmčíslom a bydliskom, číslom občianskeho preukazu, a teda z uvedených údajov nevyplýva, že by
navrhovateľka ako fyzická osoba pri uzatváraní predmetnej zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na judikatúru

ESD, napr. rozhodnutie Johann Gruber proti Bay VaAG, vec C-464/01, rozsudok Súdneho dvora zo dňa
20. 01. 2005. Uvedené právne závery sa vzťahujú i na zmluvu uzavretú, resp. „zaškrtnutú“ za účelom
výkonu povolania.

K vylúčeniu zmluvy o úvere spod režimu právnej úpravy spotrebiteľských úverov môže dôjsť

len v prípade, keď je jednoznačne preukázané, že podnikanie spotrebiteľa patrí do skupiny
povolaní vykonávaných v tzv. podnikateľskom režime (resp. do skupiny iných povolaní), ako aj po
náležitom vyhodnotení zhody zmluvou proklamovanej okolnosti - poskytnutia úveru naozaj na výkon
povolania so skutočnosťou. V prípade predmetnej zmluvy nedošlo k takémuto vyhodnoteniu a úver
poskytnutý spotrebiteľovi bol bez ďalšieho subsumovaný pod úpravu Obchodného zákonníka, čím bolo
zhoršené postavenie spotrebiteľa vo vzťahu k zvýšenej právnej ochrane právnym režimom Zákona o

spotrebiteľských úveroch, resp. Občianskeho zákonníka, predovšetkým vo vzťahu k informáciám, s
ktorýmijepovinnýveriteľoboznámiťspotrebiteľapreduzavretímzmluvy,aleajvovzťahuknáležitostiam,
ktoré zmluva musí obsahovať, prípadne k výške zákonom regulovanej odplaty a pod.. V konaní však
odporca nepreukázal, že by navrhovateľka pri uzatváraní predmetnej zmluvy konala v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a uvedené nie je možné vyvodiť len z toho, že

v zmluve je konštatované, že predmetný úver je poskytnutý na výkon povolania. Aj z rozhodnutia
Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1930/11 vyplýva, že je porušením práva na spravodlivý proces taká
interpretácia ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a to i vo vzťahoch podriadených režimu Obchodného
zákonníka, ktorá vedie k odmietnutiu ich aplikácie na vzťahy, v ktorých vystupuje fyzická osoba, ktorá
má podnikateľské oprávnenie, avšak v týchto vzťahoch sa ako podnikateľ nechová. Dôkazné bremeno

na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon povolania úverového dlžníka, ťaží toho, kto
tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, a teda nespotrebiteľský
úver majúci sa riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku, teda odporcu. Preukázaním
tejto skutočnosti nemôže byť len všeobecný údaj v zmluve o poskytnutí úveru - „na výkon povolania“,
ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s predmetnou činnosťou odberateľa, teda

navrhovateľky vôbec uzavretie príslušnej zmluvy malo. Uvedené možno vyvodiť aj zo skutočností,
že predmetná zmluva o úvere má povahu značne jednostranne adhéznej zmluvy obsahujúcej veľké
množstvo ustanovení znevýhodňujúcich dlžníka, ktorej obsah rozhodne nenasvedčuje tomu, že by jej
uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Jej forma na
predtlačenom formulári skôr svedčí o skutočnosti, že bola uzatváraná bez hlbšej vzájomnej súčinnosti

zmluvných strán. Nemožno teda opomenúť, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej
formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla
jej obsah nemôže meniť vzhľadom na formulárovú predtlač, čo znamená, že spotrebiteľ podmienky,
ktoré si však poskytovateľ úveru sám v predstihu a v kľude bez časového stresu podľa svojich predstáv
naformuloval, prijme alebo zmluvný vzťah následne nevznikne. Za takéhoto stavu je spotrebiteľ v tomto

prípade z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu, pričom
aj z predmetnej zmluvy o úvere jednoznačne vyplýva, že jednotlivé časti vrátane uvedenia, že finančné
prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania, sú vypĺňané odporcom. V prejednávanej veci ide o
spor zo spotrebiteľskej zmluvy, odporca pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti, preto je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného v čase

uzavretia zmluvy, považovať za dodávateľa. Navrhovateľka ako fyzická osoba pri uzatváraní predmetnej
zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, preto je potrebné
považovať ju v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy za
spotrebiteľku a predmetnú zmluvu o úvere posúdiť ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy.

Hmotno-právnym dôvodom pre vyhovenie návrhu navrhovateľky a jej uplatneného nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia bol právny záver okresného súdu, podľa ktorého zmluva o úvere
neobsahovala náležitosti v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. V dôsledku uvedeného správne
považoval okresný súd úver za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd dostatočným spôsobom

odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že spotrebiteľská zmluva vyššie uvedené údaje neobsahovala. V tomto
rozsahu odporca rozhodnutie prvostupňového súdu nespochybnil. Okresný súd naviac konštatoval,
že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania bola vopred pripravená na formulári bez možnosti
navrhovateľky ako spotrebiteľky zasiahnuť do znenia jej obsahu, t. j. vzájomných práv a povinnostíúčastníkov zmluvy, preto bol súd ex offo povinný podrobiť daný zmluvný vzťah prieskumu a zisťovať, či
zmluva obsahuje náležitosti vyžadované zákonom. Okresný súd preto správne vyhodnotil, že v prípade,
ak navrhovateľke bol poskytnutý úver vo výške 500,00 €, a táto uhradila odporcovi sumu 984,00

€, zaplatila o 484,00 € viac, v dôsledku čoho odporca prijal uvedené finančné plnenie odporkyne v
zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bez právneho dôvodu a následne aplikujúc ust. §
456 Občianskeho zákonníka správne rozhodol, aby sa predmet bezdôvodného obohatenia, teda suma
484,00 € s príslušenstvom vydala tomu, na úkor koho bola získaná - navrhovateľke.

Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov prvostupňového konania, ak rozhodol podľa § 142 ods.

1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní a súčasne trovy právneho zastúpenia vyčíslil v súlade
s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej v texte len „Vyhláška“), preto odvolací súd potvrdil i tento súvisiaci výrok napriek tomu,
že odvolaním nebol napadnutý.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. V odvolacom konaní bola v celom rozsahu
úspešná navrhovateľka, preto jej súd priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho
zastúpenia, a to za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu odporcu - podanie vo veci samej
v zmysle § 13a ods. 1 písm. c) Vyhlášky vo výške 33, 20 € + 1 x režijný paušál vo výške 8,39 € v

zmysle § 16 ods. 3 Vyhlášky. Spolu tak trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní predstavujú
sumu 41,59 €, ktoré trovy odvolacieho konania je odporca povinný nahradiť navrhovateľke na účet jej
právneho zástupcu v zmysle ust. § 149 ods. 1 O. s. p.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.