Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/74/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110214289
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6110214289.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v právnej veci navrhovateľa QUATRO, spol. s. r. o., so sídlom v Banskej
Bystrici, Námestie Š. Moyzesa 7, IČO: 31586171,právne zastúpeného JUDr. Bohumilom Novákom,
advokátom, advokátska kancelária so sídlom v Banskej Bystrici, Horná 27, proti odporcom 1/ O. M., nar.
X. X. . XXXX, bytom v W., X. X, . právne zastúpenému JUDr. Jánom Smetanom, advokátom, advokátska
kancelária so sídlom v Banskej Bystrici, Horná 51, a 2/ KURTA, spol. s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici,

Partizánska 89, IČO: 31592490, právne zastúpenému KOVAL & spol., advokátska kancelária, s. r. o.,
so sídlom v Banskej Bystrici, Komenského 3, IČO: 36648892, o určenie podielového spoluvlastníctva,
o odvolaní odporcu 2/ proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 7C/101/2010-214 zo dňa
24.10.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok vo výroku, ktorým okresný súd určil, že navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom v podiele
5/16-in nehnuteľností vedených Správou katastra W. W. pre obec, okres a k. ú. W. W. na LV č. XXXX ako

stavba - dom so súp. č. XX na parcele č. KN XXXX a v rovnakom podiele aj spoluvlastníkom pozemku
parc. č.XXXX- zastavané plochy a nádvoria o výmere 2621 m2, z r u š u j e a vec v tomto rozsahu
v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.
Vo zvyšnom rozsahu ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomokresnýsúdurčil,ženavrhovateľjepodielovýmspoluvlastníkomvpodiele5/16-

in nehnuteľností vedených Správou katastra W. W. pre obec, okres a k. ú. W. W. na LV č. XXXX ako
stavba - dom so súp. č. XX na parcele č. KN XXXX a v rovnakom podiele aj spoluvlastníkom pozemku
parc. č.XXXX-zastavané plochy a nádvoria o výmere 2621 m2 (ďalej aj „sporné nehnuteľnosti" alebo
„predmetné nehnuteľnosti"). Návrh voči odporcovi 1/ zamietol. Vo vzťahu k trovám konania vyslovil, že
o nich rozhodne samostatným rozhodnutím.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ návrhom vo veci samej žiadal určiť, že je

podielovým spoluvlastníkom vo výške 5/16-in k sporným nehnuteľnostiam, ktorý podiel nadobudol na
základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 24. 7. 2001 s predávajúcou správkyňou konkurznej podstaty
úpadcu G.. B. C.. Vo svojom návrhu ďalej uviedol, že mu dňa 3. 11. 2003 právny zástupca odporcu 1/
oznámil, že odporca 1/ sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností na základe rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 20C/80/1992-368 zo dňa 19. 11. 2002, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30. 7.
2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/45/03 zo dňa 22. 5. 2003.

Navrhovateľovi bolo tak odňaté vlastnícke právo, a to bez toho, aby sa zúčastnil akéhokoľvek konania.
Pokiaľ nebol účastníkom konania, ktorého výsledkom je rozsudok, na základe ktorého bol odporca 1/ a
následne i odporca 2/ zapísaný ako vlastník, nevyvoláva tento rozsudok voči nemu právne účinky.
Okresný súd mal z pripojených súdnych spisov za preukázané, že odporca 1/ si v konaní vedenom
Okresným súdom Banská Bystrica pod č. k. 20C/80/1992 uplatnil nárok na vydanie sporných
nehnuteľností. Jednou z odporkýň v tomto konaní bola aj G.. B. C. (osoba, od ktorej kúpil sporné

nehnuteľnosti navrhovateľ), ako právna nástupkyňa osôb, ktorým boli sporné nehnuteľnosti vydané na
základe dohody o vydaní veci zo dňa 17. 10. 1991. V priebehu tohto konania správkyňa konkurznejpodstaty G.. B. C. previedla sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 24. 7. 2001 na navrhovateľa.
Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/80/1992-368 zo dňa 19. 11. 2002 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/45/03 zo dňa 22.5.2003, právoplatným dňa

30. 7. 2003, bolo návrhu odporcu 1/ na vydanie sporných nehnuteľností vyhovené. V čase vydania
tohto rozhodnutia však G.. B. C. (účastníčka konania) nebola evidovaná ako vlastníčka sporných
nehnuteľností, ale ako vlastník bol evidovaný navrhovateľ. V tomto štádiu však navrhovateľ nebol
účastníkom konania. Dovolanie v konaní vedenom pred Okresným súdom v Banskej Bystrici pod sp.
zn. 20C/80/1992 Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 3Cdo/3/2006 zo dňa 24. 5. 2007 zamietol. Po

zamietnutí dovolania odporca 1/, v tom čase na základe súdnych rozhodnutí evidovaný ako vlastník
sporných nehnuteľností, kúpnou zmluvou zo dňa 26. 11. 2007 previedol vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam na odporcu 2/. Na základe ústavnej sťažnosti Ústavný súd SR nálezom zo dňa 15.
5. 2008 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 3/2006 zo dňa 24. 5. 2007 a následne
Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/45/03 zo dňa 22. 5.
2003 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po opätovnom rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici

(č. k. 15Co/6/2009-729 zo dňa 17. 6. 2009), zamietnutí dovolania voči tomuto rozhodnutiu Najvyšším
súdom SR (sp. zn. 3Cdo/328/2009 zo dňa 29. 10. 2010), zrušení rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo/328/2009 zo dňa 29. 10. 2010 Ústavným súdom SR a po zrušení rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/6/2009-729 zo dňa 17. 6. 2009 Najvyšším súdom SR, vo veci
právoplatne rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 15Co/41/2012-897 tak, že rozsudok

Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 20C/80/92-368 zo dňa 19. 11. 2002 zmenil tak, že návrh O.
M. (odporca 1/ v prebiehajúcom konaní) na vydanie sporných nehnuteľností zamietol. V odôvodnení
tohto rozhodnutia uviedol, že oprávnenou osobou na vydanie sporných nehnuteľností a teda osobou,
ktorej boli nehnuteľnosti znárodnené je práve menovaný O. M.. Táto oprávnená osoba však nepochybne
mohla svoj nárok na vydanie sporných nehnuteľností uplatniť len voči osobám, ktorým bola vec vydaná.

Nakoľko však už došlo k prechodu sporných nehnuteľností na inú osobu, návrhu O. M. (v prebiehajúcom
konaní v postavení odporcu 1/) vyhovieť nebolo možné.
Na základe takto zisteného skutkového stavu dospel okresný súd k záveru, že návrhu navrhovateľa
voči odporcovi 2/ je potrebné vyhovieť, pretože navrhovateľ preukázal svoje vlastnícke právo na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 24. 7. 2001 uzatvorenej medzi ním a správkyňou konkurznej podstaty G.. B. C..

Prevodom sporných nehnuteľností pritom nedošlo k uzatvoreniu neplatného právneho úkonu porušením
ust. § 9 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej aj „zákon č. 87/1991 Zb."),
podľa ktorého ustanovenia platí, že „povinná osoba je povinná s vecami až do ich vydania oprávnenej
osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára; odo dňa účinnosti zákona nemôže tieto veci, ich
súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného a ani prenechať inému do užívania. Takéto právne

úkony sú neplatné." V konaní ďalej nebolo preukázané, že by správkyňa konkurznej podstaty G.. C. a
navrhovateľ pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy nekonali v dobrej viere. V rozhodnom čase totiž
boli sporné nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností ako vlastníctvo G.. C., súhlas s predajom
sporných nehnuteľností dal aj Krajský súd v Bratislave opatrením č. k. 4K/109/99-191 zo dňa 2. 7. 2001
a zároveň tu neexistoval dôvod na uplatnenie postupu podľa § 19 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o

konkurze a vyrovnaní (ďalej aj „ZKV"), pretože správkyňa konkurznej podstaty G.. C. nemala vedomosť
o tom, že by si tretie osoby uplatňovali vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Pokiaľ sa jedná o
námietky odporcov, že odporca 2/ vlastnícke právo nadobudol v dobrej viere na základe kúpnej zmluvy
uzatvorenej dňa 26. 11. 2007 od odporcu 1/, a to po tom, ako bol na základe Rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 20C/80/1992-368 zo dňa 19. 11. 2002 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/45/03 zo dňa 22. 5. 2003 zapísaný odporca 1/ ako vlastník sporných
nehnuteľností do katastra nehnuteľností a zároveň skutočnosť, že odporca 1/ bol vlastníkom sporných
nehnuteľností vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/41/2012-897 zo dňa
30. 5. 2012, tieto okresný súd nevyhodnotil ako dôvodné. Konštatoval, že aj keď odporca 1/ predal
sporné nehnuteľnosti odporcovi 2/ v čase, keď bolo právoplatne rozhodnuté, že odporca 1/ má právo

na ich vydanie, v čase vydania rozhodnutia, ktorým bolo o vydaní sporných nehnuteľností odporcovi
1/ rozhodnuté, už G.. C. nebola spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností. Týmto spoluvlastníkom bol
navrhovateľ,ktorývšaknebolúčastníkomkonaniaovydaniespornýchnehnuteľností.Vkonaníovydanie
sporných nehnuteľností teda nebolo a ani nemohlo byť rozhodnuté o právach navrhovateľa. Z tohto
dôvodu odporca 1/ (a následne od neho odporca 2/) nemohol na základe rozsudku vydanom v konaní

o vydanie sporných nehnuteľností nadobudnúť práva patriace navrhovateľovi. V tejto súvislosti okresný
súd poukázal na znenie § 243d ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku z ktorého vyplýva, že práva
nadobudnuté tretími osobami na základe právoplatného súdneho rozhodnutia, nemôžu byť dotknuté
zrušením takéhoto rozhodnutia dovolacím súdom, ak uvedené tretie osoby neboli účastníkom konania.Z vyššie uvedených dôvodov okresný súd návrhu navrhovateľa na určenie spoluvlastníckeho práva k
sporným nehnuteľnostiam voči odporcovi 2/ vyhovel. Pokiaľ sa jedná o určenie spoluvlastníckeho práva
k sporným nehnuteľnostiam aj voči odporcovi 1/, tento návrh okresný súd ako plne nedôvodný zamietol.

Konštatoval, že navrhovateľ nemal naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva voči subjektu,
ktorý spoluvlastníkom sporných nehnuteľností v čase podania návrhu nebol. Vo vzťahu k trovám konania
okresný súd vyslovil, že o nich rozhodne samostatným uznesením.

Proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým tento určil, že navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom

sporných nehnuteľností, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca 2/. Uviedol, že ako
odporca 2/ počas celého súdneho konania preukazoval svoje vlastníctvo v súlade s ust. § 243 ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku. Sporné nehnuteľnosti nadobudol od odporcu 1/ v čase, keď bol
odporca 1/ vlastníkom nehnuteľností na základe Rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
20C/80/1992-368 zo dňa 19. 11. 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 12Co/45/03 zo dňa 22. 5. 2003. Kúpnu zmluve teda uzatváral v dobrej viere, nakoľko mal

za to, že odporca 1/ je vlastníkom sporných nehnuteľností na základe rozhodnutia súdu. V tejto
súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 143/2007, ktorý judikoval, že
vlastnícke právo ďalších nadobúdateľov, pokiaľ nadobudli svoje právo v dobrej viere, požíva ochranu
a nezaniká. Opačná interpretácia, podľa ktorej dodatočným odpadnutím právneho dôvodu, na základe
ktorého nadobudol vlastnícke právo ktorýkoľvek z právnych predchodcov vlastníka, tento vlastník stráca

vlastnícke právo, hoci mu článok 11 Listiny základných práv a slobôd a § 123 Občianskeho zákonníka
poskytujú ochranu, narušuje celý koncept právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Akceptácia
výkladu, že zánikom kúpnej zmluvy, ktorá bola uzavretá ako prvá v rade, by si vlastník, ktorý nadobudol
vlastníctvo derivatívne, nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, zjavne nezodpovedá poňatiu
materiálneho právneho štátu. Konajúci súd sa počas celého konania nedostatočne zaoberal otázkou

dobrej viery odporcu 2/ pri nadobúdaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam a zaoberal sa
len dobromyseľnosťou navrhovateľa. Ak teda dospel k záveru, že navrhovateľ bol dobromyseľný, mal
sa zaoberať právnym vyhodnotením konkurencie dvoch dobromyseľných účastníkov (t. j. navrhovateľa
ako aj odporcu 2/). Ďalej uviedol, že pri nadobúdaní veci od nevlastníka proti sebe stoja v zásade
dva právne princípy - ochrana vlastníckeho práva pravého vlastníka a dobromyseľnosť nadobúdacej

tretej osoby. V prejednávanom prípade existujú viacerí dobromyseľní nadobúdatelia, a z tohto dôvodu
súd nemôže rozhodnúť na základe princípu dobrej viery, ktorý by mala len jedna strana. Súd by
teda vec mal vyhodnotiť v kontexte ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a za vlastníka
považovať toho z dobromyseľných nadobúdateľov, ktorý vec nadobudol v línii od pravého vlastníka
veci a nie toho, ktorý vec nadobudol od osôb, ktoré nikdy jej vlastníkmi neboli. Okresný súd teda

nadobúdateľovu dobromyseľnosť uprednostnil bez akéhokoľvek odôvodnenia svojho názoru, jeho
rozhodnutie je arbitrárne a neprimerane stručne odôvodnené. Navyše okresný súd zjavne nesprávne
interpretoval závery Ústavného súdu SR a Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní pod sp. zn.
15Co/41/2012, keď bolo ustálené, že oprávneným vlastníkom sporných nehnuteľností od počiatku bol
odporca 1/. Súdy jednoznačne konštatovali jeho vlastníctvo a neplatnosť titulu, ktorým nehnuteľnosti

prevádzal na osoby, od ktorých navrhovateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo. Meritórne rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 15Co/41/2012 je, tak ako to vyplýva z jeho
odôvodnenia, len dôsledkom zmien, ktoré sa udiali od podania žaloby odporcom 1/ v konaní pred
Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 20C/80/1992 až do súčasnosti. To, že vlastníkom
sporných nehnuteľností bol odporca 1/ súd považoval za preukázané. Odvolateľ sa rovnako nestotožnil

ani s názorom okresného súdu, že správkyňa konkurznej podstaty G.. B. C. nemala vedomosť o tom,
že si tretia osoba, konkrétne odporca 1/, uplatňoval vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam.
Úpadkyňa G.. C. totiž v čase uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 24. 7. 2001 musela mať vedomosť, že
si odporca 1/ vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam uplatňuje, a to preto, že úpadkyňa bola
účastníčkou konania, v ktorom sa tak dialo. Navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo od správkyne

konkurznej podstaty úpadkyne, ktorá síce bola evidovaná ako vlastníčka sporných nehnuteľností v
katastri nehnuteľností, avšak v danom čase prebiehalo súdne konanie o vydanie týchto nehnuteľností,
o čom úpadkyňa vedomosť mala a správkyňa to zistiť mohla dotazom na príslušnom súde. Naproti
tomu odporca 2/ nadobúdal vlastnícke právo od osoby, ktorá bola v tom čase vlastníkom sporných
nehnuteľností a konanie, v ktorom bolo vlastníctvo spochybňované, bolo nie len právoplatne skončené,

ale bolo skončené i konanie dovolacie. Poukázal pritom na to, že s poukazom na § 243d ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku akékoľvek ďalšie pokračovanie konania, ktorého účastníkom odporca
2/ nielen nebol, ale na základe svojej aktivity sa ani nemohol stať, a nemohol teda ovplyvniť jeho priebeh
a výsledky, nemôže negatívne zasiahnuť do jeho dobromyseľne nadobudnutých práv. Na základe vyššieuvedeného odvolateľ navrhol rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti zmeniť a návrh
navrhovateľa zamietnuť, prípadne zrušiť a vec vrátiť v tomto rozsahu okresnému súdu na ďalšie konanie.
Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu považoval dôvody podaného odvolania za právne irelevantné

pretože v nich absentuje rozhodujúca skutočnosť, že navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou, ku ktorej dal predtým Krajský súd v Bratislave súhlas opatrením č.
k. 4K 109/99-191 zo dňa 21. 7. 2001. Tým, že navrhovateľovi bol daný súhlas rozhodnutím verejného
orgánu - súdu, uzavretím kúpnej zmluvy došlo k nadobudnutiu vlastníctva originálnym spôsobom.
Navyše vlastnícke právo nadobudol navrhovateľ v konkurznom konaní. V rámci už ukončeného

konkurzného konania je vylúčené aby došlo k integrálnej reštitúcii, teda navráteniu do stavu pred
začatím konkurzného konania. Na základe uvedeného navrhol odvolaciemu súdu rozsudok okresného
v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p."), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok
okresného súdu vo výroku, ktorým určil, že navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom sporných

nehnuteľností, podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa v tomto rozsahu
na ďalšie konanie.
Vo zvyšku (teda vo výroku, ktorým bol návrh voči odporcovi 1/ zamietnutý a vo výroku, ktorým okresný
súd vyslovil, že o trovách bude rozhodnuté samostatným uznesením) zostal rozsudok okresného súdu
podľa § 206 ods. 2 O. s. p. nedotknutý.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. tento zákon sa vzťahuje na zmiernenie následkov
niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli občianskoprávnymi a pracovnoprávnymi úkonmi a
správnymi aktmi, urobenými v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné
obdobie") v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené
Chartou Organizácie Spojených národov, Všeobecnou deklaráciou ľudských práv a nadväzujúcimi

medzinárodnými paktmi o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.
Zmiernenie následkov majetkových a iných krívd spôsobených občianskoprávnymi úkonmi, správnymi
aktmi alebo inými protiprávnymi postupmi, ku ktorým došlo v rozhodnom období, spočíva vo vydaní veci
alebo v poskytnutí finančnej náhrady alebo v zrušení niektorých správnych aktov, prípadne v úpravách
v oblasti sociálneho zabezpečenia,

a) ak je to v zákone výslovne ustanovené,hhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhhh
b) ak k nim došlo na základe ustanovení právnych predpisov, ktoré tento zákon zrušuje, alebo
c) ak bol dôsledkom politickej perzekúcie alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské
práva a slobody (§ 2 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.).
Podľa § 3 ods. 1 tohto zákona oprávnenou osobou je fyzická osoba, ktorej vec prešla do vlastníctva

štátu v prípadoch uvedených v § 6 zákona, pokiaľ je štátnym občanom Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky a má trvalý pobyt na jej území.
Povinnými osobami sú štát alebo právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona vec držia, s
výnimkou-----------------------------------------------------------------------------
a) podnikov so zahraničnou majetkovou účasťou a obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi alebo

účastníkmi sú výhradne fyzické osoby. Táto výnimka však neplatí, ak ide o veci nadobudnuté od
právnických osôb po 1. októbri 1990,----------------------------------------
b) cudzích štátov. Povinnými osobami sú tiež fyzické osoby, ktoré nadobudli vec od štátu, ktorý získal
oprávnenie s ňou nakladať za okolností uvedených v § 6 zákona, a to v prípadoch, keď tieto osoby
nadobudli vec buď v rozpore s vtedy platnými predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia

osoby nadobúdateľa, ďalej aj osoby blízke týmto osobám, pokiaľ na ne tieto osoby vec previedli (§ 4
zákona č. 87/1991 Zb.).
Podľa § 5 ods. 1 prvá veta, ods. 3, 4 a 5 zákona č. 87/1991 Zb. povinná osoba vydá vec na písomnú
výzvuoprávnenejosobe,ktorápreukážesvojnároknavydanieveciauvediespôsobjejprevzatiaštátom.
Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou dohodu o vydaní veci a vec jej vydá najneskôr do tridsiatich

dnípouplynutílehotyuvedenejvodseku2.Akjepredmetomdohodyovydanívecinehnuteľnosť,použije
sa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak povinná osoba nevyhovie výzve podľa odseku 2, môže
oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona.
Ak bola vec vydaná, môžu osoby, ktorých nároky uplatnené v lehote uvedenej v odseku 2 neboli
uspokojené, tieto nároky uplatniť na súde voči osobám, ktorým sa vec vydala, do jedného roka odo dňa

účinnosti tohto zákona.
Podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojim
obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.Podľa § 6 ods. 1, 2 ZKV majetok podliehajúci konkurzu tvorí konkurznú podstatu (ďalej len „podstata").
Podstatu tvoria veci, byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty (ďalej len „majetok"),
ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako

aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok.
Veci, ktoré majú byť vydané oprávneným osobám podľa zákonov upravujúcich zmiernenie niektorých
majetkových krívd, sa zahŕňajú do podstaty len vtedy, ak nároky neboli v zákonom ustanovených
lehotách uplatnené alebo boli zamietnuté (§ 68 ods. 1 ZKV).
Podľa § 19 ods. 1, 2 ZKV ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty

s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré
spochybňujú zaradenie veci do súpisu. Súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu
zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V
prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.
Podľa § 159 ods. 2 O. s. p. výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány;
ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o
veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne
súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania. Právne vzťahy niekoho iného než
účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté (§ 243d ods. 1, 2 O. s. p.).
Okresný súd odvolaním napadnutým výrokom rozsudku určil, že navrhovateľ je podielovým

spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. Svoje rozhodnutie pritom založil na skutočnosti, že
navrhovateľ preukázal svoje vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy zo dňa 24. 7. 2001 uzavretej v
dobrej viere, prevodom sporných nehnuteľností nedošlo k porušeniu ust. § 9 ods. 1 zákona č. 87/1991
Zb. a neexistoval dôvod na uplatnenie postupu podľa § 19 ods. 1 ZKV. Navrhovateľ svoje vlastnícke
právo nadobudnuté uvedenou kúpnou zmluvou zo dňa 24. 7. 2001 nemohol stratiť na základe Rozsudku

Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/80/1992-368 zo dňa 19. 11. 2002 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/45/03 zo dňa 22. 5. 2003, keď v čase vydania týchto
rozhodnutí napriek skutočnosti, že navrhovateľ bol zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností v
katastri nehnuteľností, nebol účastníkom tohto konania.
Uvedené právne závery okresného súdu však odvolací súd považuje za predčasné.

Účelom reštitučných zákonov (t. j. i účelom zákona č. 87/1991 Zb.) je zmiernenie majetkových a iných
krívd na oprávnených osobách, ku ktorým krivdám došlo v rozhodujúcom období od 25.2.1948 do
1.1.1990, teda v pomerne dlhom období neslobody a perzekúcie. Reštitučné zákony z obdobia po roku
1989 potom otvorili pre oprávnené osoby priestor na to, aby sa domáhali inter alia navrátenia vlastníctva
k nehnuteľným a hnuteľným veciam. Vychádzali pritom zo skutočnosti, že oprávnenými osobami na

navrátenie vlastníckeho práva sú po splnení ďalších podmienok osoby, ktoré boli vlastníkmi vecí, ktoré
prešli v rozhodnom období do vlastníctva štátu. Týmto osobám sa potom, ak už konkrétne hovoríme o
zákone č. 87/1991 Zb., umožnilo s poukazom na § 5 tohto zákona požiadať tzv. povinné osoby (bližšie
definovanév§4tohtozákona)ovydanievecí.Akpovinnéosobyvýzvenavydanievecivyhoveliajednalo
sa o vec nehnuteľnú, vlastnícke právo oprávnenej osoby k nehnuteľnej veci sa „obnovilo" vkladom

do katastra nehnuteľností podľa § 28 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (§ 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak však povinné
osobyvýzvenavydanievecínevyhoveli,resp.vydaliveciinejosobe,mohlisaoprávnenéosobydomáhať
svojho práva s poukazom na § 5 ods. 4 a 5 zákona č. 87/1991 Zb. súdnou cestou. Osobitne potom
citovaný zákon riešil prípady odškodnenia, ak vec, ktorá prešla do vlastníctva štátu v rozhodnom období,

nebolo možné vydať, a to formou finančnej náhrady podľa § 13 tohto zákona. Okresný súd vychádzal
pri svojom rozhodovaní zo záverov konštatovaných všeobecnými súdmi i Ústavným súdom SR v konaní
pred Okresným súdom Banská Bystrica vedeným pod sp. zn. 20C/80/1992, že osobou oprávnenou v
zmysle zákona č. 87/1991 Zb., t. j. osobou, ktorej patrilo vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
predtým ako toto v rozhodnom období prešlo na štát, bol O. Herritz (odporca 1/). Zároveň okresný

súd zdôraznil, že v konaní vedenom pred Okresným súdom Banská Bystrica vedeným pod sp. zn.
20C/80/1992 bolo právoplatne rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/41/2012 zo
dňa 30. 5. 2012 rozhodnuté, že napriek tomu, že O. M. je oprávnenou osobou, sporné nehnuteľnosti mu
vydané byť nemohli. V tomto rozsahu sa odvolací súd s názorom okresného súdu stotožnil. Nemožno
však opomenúť viaceré aspekty, ktoré okresný súd následne pri svojom rozhodovaní nezohľadnil tak,

ako na to poukazoval odvolateľ, čo robí rozhodnutie okresného súdu čiastočne nepreskúmateľným.
Okresný súd pri posudzovaní platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 24. 7. 2001 uzatvorenej medzi správkyňou
konkurznej podstaty G.. B. C. a navrhovateľom (ktorá zmluva sa stala nadobúdacím titulom navrhovateľa
k sporným nehnuteľnostiam) nedôvodne skúmal, či u G.. B. C. ako povinnej osoby nedošlo k porušeniuust. § 9 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. (v zmysle ktorého platí, že „povinná osoba je povinná s vecami
až do ich vydania oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára; odo dňa účinnosti
tohto zákona nemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného ani prenechať

inému do užívania s výnimkou dohôd o odovzdaní a prevzatí bytu, uzavretých na podklade dohôd o
výmene bytu. Také právne úkony sú neplatné.") Povinné osoby totiž zákon č. 87/1991 Zb. definuje
tak, že týmito sú v prvom rade štát alebo právnické osoby. Fyzické osoby môžu byť povinnou osobou
len za predpokladu, že nadobudli vec od štátu, ktorý získal oprávnenie s vecou nakladať za okolností
uvedených v § 6 tohto zákona, a to v prípade, keď tieto osoby nadobudli vec v rozpore s vtedy platnými

predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia osoby nadobúdateľa; ďalej sú nimi osoby blízke
týmto osobám, pokiaľ na ne tieto osoby vec previedli. Ako však už bolo uvedené vyššie, G.. B. C. ako
fyzická osoba nadobudla sporné nehnuteľnosti od svojich právnych predchodcov, ktorí predchodcovia
ich nadobudli na základe dohody o vydaní veci zo dňa 17. 10. 1991 uzatvorenej s Mestom Banská
Bystrica. Uvedené nehnuteľnosti teda neboli G.. B. C. nadobudnuté od štátu a ani od osoby blízkej,
ktorá by ich nadobudla od štátu. Preto G.. C. nebola povinnou osobou, z tohto dôvodu nemohla porušiť

povinnosť stanovenú v § 9 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. a uvedené skúmanie okresným súdom bolo
teda nadbytočné.
Následne okresný súd nedostatočným spôsobom odôvodnil svoj záver platnosti citovanej kúpnej
zmluvy len skutočnosťou, že : „sporné nehnuteľnosti podľa údajov z katastra nehnuteľností patrili v
čase vyhlásenia konkurzu úpadkyni, dôvod na uplatnenie postupu podľa § 19 ods. 1 ZKV nebol,

pretože správkyňa nemala vedomosť o tom, že by si tretie osoby uplatňovali vlastnícke práva k
spoluvlastníckemu podielu úpadkyne" a poukázal na ust. § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z., ktorý
stanovuje, že kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj
vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia
osoba,ktorejmajetokzabezpečujezáväzokúpadcu,niejevlastníkomveci.Vtejtosúvislostiodvolacísúd

uvádza, že pokiaľ prvostupňový súd konštatoval, že pri zápise sporných nehnuteľností do konkurznej
podstaty úpadkyne G.. B. C. nebol dôvod na postup podľa § 19 ods. 1 ZKV z dôvodu neexistencie
vedomosti správkyne konkurznej podstaty úpadkyne o uplatnených právach tretích osôb k sporným
nehnuteľnostiam,okresnýsúdopomenulvysvetliť,nazákladeakýchskutočnostídospelktomutozáveru,
ak samotná úpadkyňa bola v rozhodnom čase účastníckou konania, v ktorom si O. M. (odporca 1/)

vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam uplatňoval a uvedené nebolo ani medzi účastníkmi konania
sporné.
Okresný súd sa Žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkami odporcu 2/, ktorý tvrdil, že navrhovateľ
kúpil predmetné nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo dňa 24. 7. 2001 uzatvorenej so správkyňou
konkurznej podstaty úpadkyne G.. B. C., napriek tomu, že úpadkyňa nebola ich vlastníčkou (keďže

vlastnícke právo platne nenadobudli už jej právni predchodcovia), a teda nemohla na navrhovateľa
previesť viac práv, ako sama mala. Odkázal len na § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. ktorý nahradil
zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, a to napriek skutočnosti, že priamo aplikovateľný zákon
č. 328/1991 Zb. v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy v rámci ust. § 18
a 19 ods. 2 obsahoval použiteľnú právnu úpravu ( k uvedenému pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn.

3 Obo/53/2009 a pod.).
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zákon č. 87/1991 Zb. umožňoval navrátenie vlastníckeho práva k
veciam, ktoré prešli v rozhodnom období do vlastníctva štátu, oprávnenej osobe. Táto osoba bola pritom
v § 3 ods. 1 tohto zákona definovaná ako fyzická osoba, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu v prípadoch
uvedených v § 6 zákona, pokiaľ je štátnym občanom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a

má trvalý pobyt na jej území. V konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica vedeným pod sp. zn.
20C/80/1992 bolo preukázané, že oprávnenou osobou na vydanie sporných nehnuteľností bol O. M.
(odporca 1/), nie právni predchodcovia G.. B. C. ako osoby, od ktorých svoje vlastnícke právo odvodzuje
navrhovateľ. Uvedenú skutočnosť pritom nespochybňovali ani účastníci konania. Z rozsudku okresného
súdu vyplýva, že sporné nehnuteľnosti G.. B. Furdová nadobudla po svojich právnych predchodcoch

na základe dohody o vydaní veci zo dňa 17. 10. 1991 podľa § 5 ods. 3 zákona č. 87/1991, ktorá
dohoda bola registrovaná Štátnym notárstvom v Banskej Bystri dňa 17. 2. 1992. Z uvedeného potom
vyplýva, že na základe dohody o vydaní veci zo dňa 17. 10. 1991 malo dôjsť k vzniku vlastníckeho
práva k sporným nehnuteľnostiam u osoby, ktorá nespĺňa pojmové znaky oprávnenej osoby definované
v § 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.. Uvedená skutočnosť môže mať podľa názoru odvolacieho súdu

vplyv na platnosť dohody o vydaní veci, ako titulu, na základe ktorého mala G.. C. vlastnícke právo k
sporným nehnuteľnostiam po svojich predchodcoch nadobudnúť. Pokiaľ totiž účelom zákona č. 87/1991
Zb. je zmiernenie následkov majetkových a iných krívd spočívajúce o odškodnení osôb, ktoré boli
vlastníkmi týchto vecí a svoje vlastnícke právo stratili v rozhodnom období v prospech štátu, uvedenýúčelmožnonaplniťlenvydanímuvádzanýchvecí(prípadneposkytnutímfinančnéhoodškodnenia)práve
tým osobám, ktorých vlastnícke právo bolo odňaté. Ak však veci znárodnením boli na základe dohody o
vydanívecivydanéinejosobe,vprejednávanomprípadeprávnympredchodcomG..C.(anieoprávnenej

osobe O. M.), uvedená skutočnosť môže mať podľa názoru odvolacieho súdu vplyv na platnosť tohto
úkonu z hľadiska toho, či tento úkon neodporuje zákonu, prípadne zákon neobchádza s poukazom na
§ 39 Občianskeho zákonníka. Aj keď zákon č. 87/1991 Zb. ako lex specialis neobsahuje právnu úpravu
absolútnej a relatívnej neplatnosti právnych úkonov a zároveň ani osobitne nerieši otázku platnosti
právneho úkonu vydania veci podľa § 5 tohto zákona, uvedené ešte neznamená, že sa neplatnosti

takéhoto úkonu nemožno dovolávať v zmysle všeobecnej úpravy platnosti právnych úkonov obsiahnutej
v Občianskom zákonníku, resp. že tu neexistuje povinnosť konajúceho súdu ex offo prihliadať na
absolútnu neplatnosť právnych úkonov. Absolútne neplatný právny úkon pritom nenadobúda účinnosť,
a to ani v prípade, že bolo kladne rozhodnuté o jeho registrácii, prípadne o jeho vklade do katastra
nehnuteľností.
Vyššie prezentované úvahy odvolacieho súdu, že úpadkyňa G.. B. C. nebola v čase uzavretia kúpnej

zmluvy s navrhovateľom vlastníčkou sporných nehnuteľností, budú však pre prejednávaný prípad
rozhodnéasúdsanimibudezaoberaťlenzapredpokladu,žeprvostupňovýsúdponáležitomzohľadnení
všetkých okolností prípadu a za použitia hmotnoprávnej úpravy platnej a účinnej v čase uzatvorenia
kúpnej zmluvy zo dňa 24. 7. 2001 (najmä § 6 ods. 2, § 18, § 19 a § 68 ods. 1 ZKV) , dospeje k záveru, že
zásada „nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet" (nikto nemôže previesť viac práv,

než má sám) je aplikovateľná aj v prípadoch, ak malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k veci, ktorá
bola zahrnutá do konkurznej podstaty úpadcu na tretiu osobu, ktorá tretia osoba nadobudla vec v dobrej
viere. V danom prípade pritom nejde o nadobudnutie vlastníckeho práva rozhodnutím štátneho orgánu
tak, ako to uviedol vo vyjadrení k odvolaniu odporcu 2/ navrhovateľ. O uvedený spôsob nadobudnutia
by totiž mohlo ísť len vtedy, ak by štátny orgán meritórnym rozhodnutím rozhodol o vlastníckom

práve k nejakej veci a toto vlastnícke právo by účastníkovi konania vzniklo odo dňa uvedenom v
tomto rozhodnutí, resp. odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. V prejednávanom
prípade konkurzný súd dal súhlas s prevodom vlastníckeho práva na základe zmluvy uzatvorenej medzi
správcom konkurznej podstaty G. B.. C. a navrhovateľom a k nadobudnutiu vlastníckeho práva (za
predpokladu, že boli splnené ďalšie podmienky naznačené už vyššie) došlo na základe tejto zmluvy, a

to okamihom vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
OkresnýsúdsaŽiadnymspôsobomnevysporiadalanisnámietkamiodporcu2/,žespornénehnuteľnosti
nadobudol od odporcu 1/ v dobrej viere a v čase, keď bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 20C/80/1992-368 zo dňa 19. 11. 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 12Co/45/03 zo dňa 22.5.2003 ako vlastník zapísaný odporca 1/ , a ani ďalšou

jeho námietkou, že jeho práva nemohli byť dotknuté následným rozhodnutím dovolacieho súdu s
poukazom na § 243d ods. 2 O. s. p. nakoľko nebol účastníkom konania. Z rozsudku okresného súdu
totiž vyplýva len zistenie, že odporca 2/ skutočne nadobudol vlastnícke právo od odporcu 1/ v čase,
keď toto vlastnícke právo odporcovi 1/ svedčalo na základe vyššie citovaných právoplatných rozhodnutí,
nie však, ako sa okresný súd vysporiadal s aplikáciou § 243d ods. 2 O. s. p. vo vzťahu k odporcovi 2/.

Ustanovenie § 243d ods. 2 O. s. p. sa pritom vzťahuje aj na osoby, ktoré nadobudli práva na základe
právoplatných rozhodnutí, a po zrušení uvedených právoplatných rozhodnutí dovolacím súdom boli ich
práva neskoršími rozhodnutiami dotknuté napriek skutočnosti, že tieto osoby neboli účastníkmi súdneho
konania. Okresný súd ale ust. § 243d ods. 2 O. s. p. aplikoval na právne postavenie navrhovateľa,
a to napriek skutočnosti, že tento nadobudol sporné nehnuteľnosti ešte v čase, keď vo veci nebolo

právoplatne rozhodnuté, čo aplikáciu citovaného zákonného ustanovenia priamo vylučuje.
Vzhľadom na vyššie uvedené možno zhrnúť, že vo všeobecnosti je správny názor okresného súdu,
že rozsudok súdu má účinky len voči účastníkom konania. Pokiaľ teda určitá osoba účastníkom
konania nebola napriek tomu, že sa rozhodovalo o jej právach ( resp. rozhodnutie sa týka jej právneho
postavenia), rozsudok nemá voči takejto osobe žiadne právne účinky. S poukazom na § 159 O. s. p. je

totiž výrok rozsudku, ktorým sa nerozhodlo o osobnom stave, záväzný len pre účastníkov konania a pre
všetky orgány. Navyše, postupom súdu, pokiaľ konal bez takejto osoby, sa tejto osobe odňala možnosť
konať pred súdom. Pokiaľ teda navrhovateľ, ako osoba zapísaná ako vlastník sporných nehnuteľností
v čase vydania rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/80/1992-368 zo dňa 19. 11. 2002
a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/45/03 zo dňa 22.5.2003 nebola účastníkom

tohto konania, čo okrem iného vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS. 303/07 zo dňa 15.
5. 2008, nemohlo dôjsť k odňatiu jej vlastníckeho práva citovanými rozhodnutiami, keď tieto rozhodnutia
voči navrhovateľovi nemali žiadne právne účinky. Uvedená skutočnosť však bude v prebiehajúcom
súdnom konaní rozhodná len v prípade, ak okresný súd (po náležitom vysporiadaní sa s obranouodporcu 2/) dospeje k záveru, že navrhovateľ bol v čase vydania citovaných rozhodnutí vlastníkom
sporných nehnuteľností.
V prípade, ak okresný súd po vykonanom dokazovaní a následnom právnom posúdení zohľadňujúc

vyššie uvedené závery odvolacieho súdu, dospeja k záveru, že navrhovateľ platne vlastnícke právo
od G.. B. C. nadobudol, bude jeho úlohou dôsledne posúdiť existenciu podmienok vlastníckeho práva
na strane odporcu 2/ (najmä s poukazom na následky aplikácie ust. § 243d ods. 2 O. s. p. na
osobu odporcu 2/) a súčasne aj vyriešiť kolíziu vlastníckeho práva oboch nadobúdateľov sporných
nehnuteľností. Zohľadní pritom skutočnosti, akými sú najmä a/ dobromyseľnosť oboch nadobúdateľov

(najmä) z hľadiska objektívnych okolností, za ktorých sporné nehnuteľnosti nadobúdali a s prihliadnutím
na zachovanie bežnej opatrnosti pri samotnom prevode, b/ (prípadné) opomenutie povinností alebo
úmyselné konanie v rozpore so zákonom, s dobrými mravmi u právnych predchodcov navrhovateľa a
odporcu 2/, prípadne u iných osôb (správkyňa konkurznej podstaty, a pod.) v rámci procesu uzatvárania
kúpnych zmlúv, c/ kvalitu vlastníckeho práva právnych predchodcov navrhovateľa a odporcu 2/ aj s
prihliadnutím na skutočnosť, ktorí z nich boli oprávnenými osobami na vydanie sporných nehnuteľností

podľa zákona č. 87/1991 Zb. (t. j. osobami, ktorých veci prešli v rozhodnom období do vlastníctva štátu).
Bude pritom postupovať tak, aby výsledok jeho posudzovania vyjadrený v podobe súdneho rozhodnutia
bol pokiaľ možno čo najviac zlučiteľný so všeobecnou predstavou spravodlivosti.
Na záver odvolací súd uvádza, že nemohol pri svojom rozhodovaní vychádzať zo skutočností, ktorými
sa súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nezaoberal bez toho, aby účastníkovi konania umožnil sa k

novým právnym záverom vyjadriť, prípadne predložiť dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými. Aj na základe zachovania zásady dvojinštančnosti
súdneho konania preto odvolací súd bol nútený rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vrátiť mu vec na
ďalšie konanie.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom

hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.