Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 11, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/43/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214219524
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214219524.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724
803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária,
Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. R. XXX, R., o zaplatenie
510,34 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo
dňa 17. septembra 2015, č.k. 16C/151/2014-62, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e a v časti náhrady
trov konania m e n í tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
sumy 519,25 eur spolu s úrokom z omeškania 9,15% ročne od 13.08.2014 do zaplatenia a žalobcovi
nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 39, § 52 ods. 3
a 4, § 53 ods. 2 a ods. 5, § 525 ods. 1, § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), §
27, § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, vecne rozhodnutie odôvodnil záverom o tom,

že žalobca nepreukázal riadne nadobudnutie žalovanej pohľadávky platným a účinným postúpením
predmetnej pohľadávky a teda nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. Súd mal z
vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje z úverovej
zmluvy č. 5039522538 zo dňa 06.03.2013, ktorú žalovaný uzavrel so Slovenskou sporiteľňou, a.s., teda
bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, pričom tieto nároky mal získať postúpením
pohľadávky od banky. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného
také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom

treba považovať za takýto druh pohľadávok, keďže s každou pohľadávkou banky sú neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasledujúcich
Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách ako aj obsiahle bankové tajomstvo podľa § 91 a nasledujúcich
citovaného zákona. Tieto povinnosti vyplývajú banke priamo zo zákona, pričom postúpením pohľadávky
na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho
vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom
(bankou) a dlžníkom. Nový veriteľ už nebude zo zákona povinný takéto obsiahle tajomstvo zachovávať,

keďže nie je bankou. Preto ustanovenie § 92 ods. 8 citovaného zákona dovoľuje banke postúpiť jej
pohľadávky voči klientovi len za splnenia určitých podmienok. Predpokladom postupiteľnosti pohľadávky
banky na inú osobu bez súhlasu klienta je v zmysle citovaného ustanovenia, aby bol ohľadom tejto
pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala, inakpohľadávka banky nie je postupiteľná a v takom prípade jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v
priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a to nielen
medzi stranami zmluvy o postúpení ale aj voči dlžníkovi. Účelom § 525 Občianskeho zákonníka je totiž

okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh v prípadoch uvedených v citovanom ustanovení
prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému pôvodne vznikol. Na rozpor postúpenia s § 525
Občianskeho zákonníka, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia prihliada súd z úradnej
povinnosti a to o to viac, ak ide o právny vzťah, ktorého stranou je spotrebiteľ (§ 5b Zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Postupca, ktorý si v súdnom konaní takúto postúpenú pohľadávku

uplatňuje, je povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie
teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia, t.j., že pred postúpením pohľadávky
banka klienta písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so
splatením svojho záväzku aspoň 90 dní, čo sa však žalobcovi v tomto spore preukázať nepodarilo,
keďže nebolo preukázané s čím a ako dlho bol žalovaný ku dňu postúpenia v omeškaní s plnením
svojho záväzku, ani to, že by bol písomne vyzvaný bankou na splnenie svojho záväzku zo zmluvy

zo 06.03.2013. Žalobca tak nepreukázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia
naňho spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., a že by postúpenie
bolo platné. Nie je teda preukázané, že žalobca sa stal majiteľom (veriteľom) pohľadávky, a teda že
je aktívne legitimovaný na jej uplatňovanie pred súdom. Žalobca poukazoval na ustanovenie odseku
19.16 všeobecných obchodných podmienok banky v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, v ktorých je

obsiahnutý súhlas klienta s postúpením pohľadávok banky, takže splnenie podmienok, predpokladaných
ustanovením § 91 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. nie je potrebné. Označené ustanovenie všeobecných
obchodných podmienok obsahuje túto klauzulu „Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená
kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné,
podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú ako aj bez ohľadu

na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie, voči
Klientovi na tretiu osobu...“. Súd však takéto ustanovenie vyhodnotil ako neplatné a to vychádzajúc
zo skutočnosti, že predmetná zmluva o splátkovom úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a
nasl. O.z. (nakoľko Slovenská sporiteľňa, a.s., konala pri uzatváraní zmluvy v rámci svojej obchodnej a
podnikateľskej činnosti a žalovaný nekonal na tento účel, čím spĺňajú definíciu dodávateľa a spotrebiteľa

podľa§52ods.3a4O.z.vzneníúčinnomk06.03.2013),pričomvzmysle§53ods.1O.z.spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho
dvora EÚ treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu
pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov t.j. ako by danú situáciu

upravovali dispozitívne zákonné normy, pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V prejednávanej
veci je zrejmé, že ak by ustanovenie odseku 19.16 nebolo obsiahnuté vo VOP, aplikoval by sa zákonný
zákaz postúpenia pohľadávok bankou, bez splnenia osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. a podľa názoru súdu tak ustanovenie odseku 19.16 VOP spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným

spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky. Postúpením pohľadávky pritom
dochádza k zmene dlžníkovho ( spotrebiteľovho) partnera, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s
bankou práve preto, že je to banka teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania,
obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s

dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp.
že každé ich sprístupnenie tretej osobe sa bude diať s jeho súhlasom a ustanovenie odseku 19.16 VOP
ho o túto ochranu oberá. Toto ustanovenie je obsiahnuté vo VOP, čo je vopred formulovaný dokument,
ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok cez článok III ods. 6 Zmluvy o splátkovom úvere, odmietnuť
ho mohol jedine odmietnutím celej zmluvy, čiže toto ustanovenie nebolo individuálne dojednané v

zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a treba ho tak považovať za neprijateľnú podmienku v
predmetnej úverovej zmluve, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v citovanom znení
neplatná, čo má za následok, že v ňom obsiahnutý súhlas s postúpením pohľadávok z banky na žalobcu
nemožno považovať za daný. K postúpeniu pohľadávky tak mohlo dôjsť len v prípade, ak by boli splnené
podmienky predpokladané v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., ktoré však ako vyplýva z vyššie

uvedeného preukázané neboli, čím žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu a jeho žalobu
bolo treba zamietnuť. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalobca si
trovy uplatnil, avšak bol neúspešný, preto súd o jeho návrhu na ich priznanie rozhodol tak, že mu ichnepriznal,zatiaľčožalovanýžiadnetrovynežiadal,takžetunebolnávrh,oktorombysamalorozhodovať
podľa § 151 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm.h)
O.s.p. a navrhol, aby ho odvolací súd zmenil tak, že návrhu na začatie konania vyhovie v plnom
rozsahu resp. rozsudok zruší a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca si splnil svoju
povinnosť tvrdenia existencie úverovej zmluvy, nevrátenia peňažných prostriedkov zo strany dlžníka ako

aj postúpenia pohľadávky na žalobcu a toto podložil aj dôkazmi, pričom žalovaný nikdy nespochybnil
poskytnutie peňažných prostriedkov, ani to, že by vymáhané splátky bol zaplatil, ani nespochybnil
platnosť postúpenia pohľadávky. Žalobca bol toho názoru, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách
nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného
ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávok ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.

Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť
právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca sa pritom odvolával na názor Doc. JUDr. K. E. PhD.,
LLM., publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015 a na názor iného odvolacieho súdu v podobnej
veci. Poukázal na skutočnosť, že oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s
podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu

legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia
vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení,
pričom sa žalobca odvolal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Obo 210/01 zo dňa 11.06.2003. Žalovaný
navyše nenamietal aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní, ani nerozporoval doručenie oznámenia o
postúpení pohľadávky. Podľa názoru žalobcu rozhodnutie je nespravodlivé, pretože ak súd nemal z

predložených listinných dôkazov za preukázané, že pri postúpení pohľadávky boli splnené náležitosti
vyžadované ust. § 92 ods. 8 ZoB, mohol na uvedenú hypotézu v konaní poukázať a vyzvať žalobcu
( resp. aj jeho právneho predchodcu) na objasnenie týchto skutočností. V takom prípade by žalobca
predložil súdu výzvu Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 13.05.2014 ( tvoriacu prílohu tohto odvolania),
ktorá by bez akýchkoľvek pochybností preukázala, že právny predchodca žalobcu neporušil bankové

tajomstvo, nakoľko splnil všetky povinnosti, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB ukladá, a že žalovaný
bol v mene banky vyzvaný na úhradu dlžnej sumy a zároveň bol v omeškaní so splnením čo len
časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Keďže súd
žalobcu nevyzval na preukázanie tejto skutočnosti, mal žalobca za to, že súd považuje skutkový stav
podložený dôkazmi za nesporný a preto súhlasil s rozhodnutím veci v zmysle § 115a O.s.p. aby nedošlo

k zbytočnému navyšovaniu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania

(§ 214 ods. 2 O.s.p.) zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156
ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie
je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 16C/151/2014 je zaplatenie sumy
510,34 eur s príslušenstvom titulom záväzkov z úverovej zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným dňa 06.03.2013.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,

ktorým bol návrh žalobcu v celom rozsahu zamietnutý a správnosti aj závislého výroku o náhrade trov
konania.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého spisového materiálu dospel odvolací súd k
záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na

základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Odvolací súd sa čo do rozhodnutia vo veci samej v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami
a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričomv podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.), avšak pre celkovú úplnosť nad rámec už
uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa k odvolacím námietkam žalobcu nasledovné:

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd však takéto pochybenie v postupe prvostupňového súdu nezistil, keď po vykonanom
dokazovaní v dostatočnom rozsahu, prvostupňový súd dospel k právnym záverom súladným s jeho
skutkovými zisteniami, svoje závery jednoznačne a presvedčivo vyložil a argumentáciu oprel o správne
právne normy, ktoré aj správne a dostatočne zrozumiteľne vyložil. Odvolací súd sa stotožňuje aj s
výkladom ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách predostretým prvostupňovým súdom a jeho právnym
názorom čo do posúdenia jeho významu pri skúmaní naplnenia základných predpokladov platného

postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt bez súhlasu klienta s tým, že nesplnenie tam
ustanovených podmienok vedie k neplatnosti takéhoto postúpenia s následným logickým záverom,
ktorým je nepreukázanie vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. Odvolací súd sa nestotožnil s
názorom žalobcu, že nebol dôvod skúmať ako prejudiciálnu otázku existenciu resp. platnosť zmluvy o
postúpení s odôvodnením, že relevantným oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi je

bez ďalšieho založená aj aktívna legitimácia postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd ju
bez ďalšieho má akceptovať ( názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod
sp. zn. 4Obo 210/01). Odvolací súd k tomuto uvádza, že treba mať na zreteli, že v prejednávanej veci sa
na rozdiel od prípadu, na ktorý sa žalobca odvoláva, jedná o spotrebiteľský vzťah, v ktorom spotrebiteľ
vystupuje ako slabšia strana sporu a požíva osobitnú ochranu zo strany súdu. Pokiaľ potom v zmysle

ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase rozhodovania súdu,
prvostupňový súd ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadol aj bez návrhu
na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránili priznať plnenie žalobcu

voči spotrebiteľovi, postupoval správne a námietka žalobcu v tomto smere nie je dôvodná, čím súčasne
odvolací súd reagoval aj na výhradu žalobcu, v zmysle ktorej nemal súd dôvod zaoberať sa otázkou
platnosti postúpenia, keďže žalovaný platnosť postúpenia pohľadávky nespochybňoval.

S ohľadom na obsah podaného odvolania sa odvolací súd zaoberal tiež skúmaním, či konanie nebolo

postihnuté procesnou vadou spočívajúcou v odňatí účastníkovi konania postupom súdu možnosti konať
pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., vadou naznačenou v odvolaní, ktorá mala podľa
odvolateľa spočívať v porušení procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom
konaní a to tým, že súd mal zanedbať svoju povinnosť oznámiť žalobcovi, že postúpenie pohľadávky
považuje za sporné a vyzvať ho na preukázanie splnenia náležitostí v zmysle § 92 ods. 8 ZoB.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zákon
určujedôkaznébremenoakoprocesnúzodpovednosťúčastníkazavýsledokkonania,pokiaľjeurčovaný
výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom

zmysle,žesúdhonepovažujezapravdivé)aninazákladenavrhnutýchdôkazov,aninazákladedôkazov,
ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Odvolací súd bol tohto názoru,
že nakoľko v prejednávanej veci ide o sporové konanie, súd nebol povinný dôkazy vyhľadávať z vlastnej
iniciatívy(zvlášť,akbytýmvprejednávanejvecikonalprotiúčastníkovivpozíciispotrebiteľa,uktoréhoje
naopak namieste aktivita súdu spôsobilá vyvážiť stav faktickej nerovnosti oboch strán spotrebiteľského

zmluvnéhovzťahuakoprivstupovanídotakéhovzťahu,takipriuplatňovaníprávznehovyvodzovaných)
a ani účastníkov - žalobcu nevynímajúc, poučovať o povinnosti tvrdenia preukázať. Postupovanie
bankových pohľadávok je upravené v zákone o bankách a žalobca ako postupník, ktorý nadobúda
pohľadávky od bankových subjektov, by mal byť týchto noriem znalý. Žalobca bol riadne poučený podľa
§ 120 ods. 4 O. s. p., teda o povinnosti všetky dôkazy predložiť alebo označiť skôr, než sa vyhlási

dokazovanie za skončené, ktoré poučenie je obsiahnuté v predvolaní na pojednávanie, doručenom jeho
právnemu zástupcovi. Ak potom žalobca v celom konaní predchádzajúcom rozhodnutiu napadnutým
rozsudkom ostal napriek poskytnutiu tohto poučenia procesne nečinný a nepredložil dôkazy o splnení
podmienok,zaktorýchmoholpostúpenímpredmetnúpohľadávkunadobudnúťvzmysle§92ods.8ZoB,ani takéto dôkazy neoznačil ( hoci o náležitostiach zákonného postúpenia bankových pohľadávok mal
nesporne vedomosť minimálne z iných obdobných súdnych konaní, v ktorých vystupuje ako účastník
konania - postupník, kde súdy tieto podmienky tiež skúmajú), nesie nepriaznivé dôsledky v podobe

takého rozhodnutia súdu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných
dôkazov. V prejednávanej veci súd v priebehu konania vykonal všetky žalobcom navrhnuté dôkazy, ktoré
považoval na zistenie skutkového stavu za postačujúce, tieto dôkazy riadne vyhodnotil a keďže žalobca
až do momentu ukončenia dokazovania neprodukoval žiadne iné dôkazy, vyhodnotenie vykonaných
dôkazov súdom prvého stupňa vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových

tvrdení tohto účastníka. Z obsahu spisu vyplýva, že súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktoré sa nikto
z riadne predvolaných účastníkov neustanovil, pričom žalobca požiadal súd, aby rozhodol o návrhu na
základe predložených dôkazov bez účasti strán s prihliadnutím na skutkový a právny stav veci, čo súd
v zmysle jeho návrhu aj urobil. Ak aj sudca na pojednávaní (na ktoré sa nedostavil žiadny z účastníkov)
nepoužil zákonné ustanovenie § 118 ods. 2 O.s.p., v tomto prípade to nemohlo mať žiaden priamy dosah
na možnosť vylúčenia žalobcu z jeho procesných práv, ktoré mu O.s.p. priznáva, pretože sám sa tohto

pojednávania z vlastného rozhodnutia nezúčastnil.

Vychádzajúc z uvedeného tak podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne rozhodol v
napadnutom výroku, vychádzajúc zo zisteného a preukázaného skutkového stavu a preto ho odvolací
súd potvrdil podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ako vecne správny.

Rozhodnutie o trovách konania však bolo nesprávnym, keď prvostupňový súd rozhodoval o trovách
konania účastníka, ktorý nebol vo veci úspešný (žalobcu) s odôvodnením, že tento si trovy uplatnil,
namiesto účastníka ktorý mal úspech v spore (žalovaný), s odôvodnením, že tento si žiadne trovy
nežiadal a preto podľa názoru okresného súdu tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať. Takéto

rozhodnutie je však výsledkom nesprávnej aplikácie ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods.
1 O.s.p., keďže podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd rozhoduje o trovách konania toho účastníka konania,
ktorému vzniklo právo na náhradu trov konania, čo v uvedenom prípade nebol žalobca, ale žalovaný
a keďže tento ako úspešný účastník sporu návrh na náhradu trov konania nepodal, pričom to bol on,
komu sa mala prisúdiť náhrada trov konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.), správne mal súd rozhodnúť o trovách

konania tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva, zatiaľ čo rozhodovanie o trovách
neúspešného žalobcu nebolo namieste.

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti trov konania za použitia
ust. § 220 O.s.p. zmenil spôsobom uvedeným v prvej vete výroku svojho rozsudku a súčasne o trovách

odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania z rovnakých dôvodov nepriznal, a síce preto, lebo
tento na ich priznanie návrh nepodal (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.