Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 13, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/401/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233931
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233931.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa -
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Ul. Gr?sslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, v mene ktorej
koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ proti odporcovi - Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Okresného súdu Žilina č. k. 6C/268/2012-77 zo dňa 22.11.2013

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 440 eur
titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu v exekučnej veci vedenej podľa spisovej značky
súdneho exekútora Ex 8096/2010 (povinná I. G. - dlžník zo zmluvy o úvere č. 5740565). Navrhovateľ v
návrhu tvrdil, že okresný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie až 19.11.2010, keď poverenie vydal, stalo sa tak po uplynutí 15 dňovej lehoty, konkrétne s
omeškaním súdu viac ako 8 mesiacov. Postup exekučného súdu je v rozpore s ustanovením § 44 ods.
2 Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010, pritom v exekučnej veci neexistovala a
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia súd pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľ si uplatnil náhradu majetkovej

škody v celkovej výške 125 eur, podľa neho predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. V dotknutom
období vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur.

Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval
tým, že nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti jetakej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu
majetkových práv navrhovateľa (poškodeného). Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené
jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a

taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík - neskorým ukončením procedúry k zániku povinného, k
zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného. Akúkoľvek náhradu
nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a
základných práv. Neexistencia akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku nápravy v spojení s absolútnou
nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov

spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v
právo a rovnosť spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj
zánik už vytvorených podnikateľských plánov, hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na
strane ich majiteľov, ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ videl v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutia adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za

porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si
uplatňoval sumu 440 eur (vychádzal z alikvotného pomeru nároku 55 eur za každý mesiac omeškania
v činnosti exekučného súdu). Pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na závery v nálezoch
Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi
v civilnom konaní.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu
sp. zn. 24Er/3218/2010 ( spis. zn. u súdneho exekútora Ex 8096/2010) zistil, že žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa

5.8.2010, oprávneným v dotknutej exekúcii je Pohotovosť s.r.o. a povinná I. G., exekučným titulom je
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. sp. zn. SR 01812/10
zo dňa 12.4.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 3.5.2010 a vykonateľnosť 6.5.2010. Okresný súd
Žilina uznesením č.k. 24Er/3218/2010-9 zo dňa 8.11.2010 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v časti o vymoženie sumy 404 (poplatok

za poskytnutie úveru 392 eur a poplatok za upomienky 12 eur) zmenkového úroku vo výške 0,25%
denne zo sumy 404 eur od 10.11.2009 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy
404 od 25.1.2010 do zaplatenia a trov rozhodcovského konania, súčasne, exekučné konanie v časti o
vymoženie: sumy 404 eur (poplatok za poskytnutie úveru 392 eur a poplatok za upomienky 12 eur),
zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 404 eur od 10.11.2009 do zaplatenia, úroku z

omeškania vo výške 6% ročne zo sumy 404 eur od 25.1.2010 do zaplatenia a trov rozhodcovského
konania zastavil a 19.11.2010 vydal poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie na
vymoženie sumy 400 eur (nezaplatená časť poskytnutého úveru) s úrokom z omeškania vo výške 6%
ročne zo sumy 400 eur od 25.1.2010 do zaplatenia a trov exekúcie. Exekučný súd pri svojom rozhodnutí
vychádzal z § 45 ods. 1,2 zákona č. 244/2002 v spojení s § 44 ods. 2 veta prvá a tretia a z ustanovenia

§ 57 ods. 2,3 Exekučného poriadku s aplikáciou článku 6.1. a 7.1 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa
5.4.1993 konštatujúc, že v časti zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia na exekúciu sú uplatnené
dotknuté nároky v rozpore s právnymi normami na ochranu spotrebiteľa. Proti uzneseniu Okresného
súdu Žilina 24Er/3218/2010-9 zo dňa 8.11.2010 podal oprávnený odvolanie, avšak svoje odvolanie
následne podaním 15.12.2011 zobral späť a Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 6CoE/97/2011-44 zo

dňa 29.4.2011 odvolacie konanie zastavil.

Okresný súd vec právne posúdil z pohľadu ustanovenia § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9
ods. 1,2, § 15 ods. 1,2 § 16 ods. 1,4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, aplikoval

zároveň i ustanovenia § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej Exekučný poriadok) v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v účinnom znení od 1.6.2010
do 31.5.2011. Prioritne zvýraznil, že uplatnený nárok navrhovateľa je potrebné posúdiť ako nárok
vyplývajúci zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 písm.
d/ v spojení s § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., pritom navrhovateľ si uplatnil tak nárok na náhradu

skutočnej škody podľa § 17 ods. 1 označeného právneho predpisu, ako aj náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 17 ods. 2 právneho predpisu. Navrhovateľ je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie
a odporca je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie.Bolinaplnenéajpodmienkykonaniapredsúdom,keďženavrhovateľ(vyplynulozozistenéhoskutkového
stavu) požiadal príslušný orgán štátu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s §15 ods. 1
zákonač.514/2003Z.z.,avšakjehonárokuspokojenývpredbežnomkonanínebol.Odporcomvznesenú

námietku o predčasnosti návrhu navrhovateľa vyhodnotil súd za nedôvodnú.

Okresný súd uvádza základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, ktorými sú: porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva
v nesprávnom úradnom postupe, vznik a existencia škody (resp. nemajetkovej ujmy) spôsobenej

nesprávnym úradným postupom, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (nesprávnym
úradným postupom) a škodou (resp. nemajetkovou ujmou), ktorá porušením povinností vznikla.

Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 5.8.2010. O tejto žiadosti o vydanie
poverenia v exekúcii bolo rozhodnuté dňa 8.11.2010 tak, že čiastočne žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd zamietol, exekučné konanie v tejto časti zastavil
a zároveň vydal poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti dňa 19.11.2010.
Medzi doručením žiadosti súdneho exekútora a rozhodnutím súdu o nej tak prešlo 95 dní, resp. do
vydania poverenia 106 dní (teda cca 3 mesiace). V rozhodnom čase však bolo účinné ustanovenie §
44 ods. 2 EP. V tomto ustanovení Exekučný poriadok lehotu 15 dní na vydanie poverenia stanovuje

pre prípad, že súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Zákon lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
neustanovuje pre prípad zamietnutia (čiastočného zamietnutia žiadosti). Exekučný súd v exekučnom
konaní je zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených
v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. (uznesenie NS SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011).

Exekučný súd konštatoval výkon práv oprávneného podľa posudzovanej rozhodcovskej zmluvy za
nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a považoval za dôvodné aplikovať
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. Okresný súd cituje aj rozhodnutie Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Ak ide o
neprimeranú doložku, prináleží exekučnému súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa

vnútroštátnehopráva,abysauistil,žetentospotrebiteľnebudeuvedenoudoložkouviazaný.Vexekučnej
veci exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje
zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. V dotknutom období nebola zákonom stanovená lehota na

udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, resp. zamietnutia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, preto neprichádza do úvahy nesprávny úradný postup exekučného
súdu v podobe porušenia povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Samotné
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný
postup, pretože postup exekučného súdu našiel svoje vyjadrenie v rozhodnutí. V dotknutej exekučnej

veci postup exekučného súdu sa nevyznačoval takými okolnosťami, ktoré by bolo možné hodnotiť
ako zbytočné prieťahy v konaní. Dĺžku konania od podania žiadosti o udelenie poverenia do vydania
rozhodnutia o zamietnutí tejto žiadosti pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre vydanie takéhoto
rozhodnutia, v trvaní cca 4 a pol mesiaca nepovažoval súd vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za
neprimeranú, a preto nekonštatoval v danom prípade ani nesprávny úrad postup exekučného súdu

spočívajúci v zbytočných prieťahoch v jeho konaní.

Súhrnnom vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať
uplatňované peňažné plnenie (náhradu majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo
výške 440 eur) na ním tvrdenom skutkovom základe, pretože nebol preukázaný základný predpoklad

pre vznik zodpovednosti odporcu podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to nesprávny
úradný postup. Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne
a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej podmienky, súd považoval za nadbytočné a nehospodárne
dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok, a to k vzniku škody ako majetkovej či
nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Okresný súd v samostatnom výroku rozhodoval aj o procesnom návrhu navrhovateľa, ktorým sa
domáhal prerušenia konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej
sťažnosti zo dňa 25.7.2013 namietajúc porušenie práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súduznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 9NcC/224/2013-18 zo dňa 19.2.2013. Uvedený procesný návrh
navrhovateľa okresný súd zamietol, nezistil dôvod na prerušenie konania ani z pohľadu ustanovenia §
109 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p. a ani z pohľadu ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

Z pohľadu § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ide o obligatórny dôvod prerušenia konania a to v prípade,
ak rozhodnutie súdu závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený v danom konaní riešiť ani ako otázku
predbežnú. Ide predovšetkým o otázky uvedené v § 135 ods. 1 O.s.p. O otázke nestrannosti sudcu
už právoplatne rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 9NcC/224/2013-18 zo dňa 19.2.2013,
rozhodovanie krajského súdu podľa § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 O.s.p. je v zmysle judikatúry NS SR

rozhodovaním mimo inštančný postup, teda krajský súd v takomto prípade nerozhoduje ani ako súd
prvého stupňa a ani ako súd druhého stupňa (odvolací súd). Teda o otázke nestrannosti sudcu bolo už
zákonom predpokladaným spôsobom rozhodnuté. Pokiaľ navrhovateľ k svojmu návrhu na prerušenie
konania pripojil kópiu predmetnej sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu SR zo dňa 25.7.2013,
bez ohľadu na to, že nepreukázal doručenie tejto sťažnosti Ústavnému súdu SR, súd poukázal na
ustanovenie § 52 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR a o konaní pred ním a

o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 124/2002 Z.z. účinnom od 20.3.2002, v zmysle označeného
ustanovenia podanie sťažnosti nemá odkladný účinok. Napokon do meritórneho pojednávania nebolo
okresnému súdu doručené žiadne rozhodnutie Ústavného súdu SR o vydaní dočasného opatrenia, resp.
súd nemal o takomto rozhodnutí Ústavného súdu SR žiadnu vedomosť.
Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. má charakter fakultatívny, kreuje len prípadnú možnosť (teda

nie povinnosť) rozhodnutia procesného súdu o prerušení konania, ak dospeje k záveru, že prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie, alebo ak dal na takéto
konanie podnet. Súd mal za to, že ak aj prebieha konanie na Ústavnom súde SR o predmetnej sťažnosti
navrhovateľa, nejde o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu
vo veci. Ak by aj Ústavný súd SR konštatoval nálezom namietané porušenie práva navrhovateľa a

zruší súčasne uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 9NcC/224/2013-18 zo dňa 19.2.2013, pričom
následne by Krajský súd v Žiline novo rozhodol o vylúčení sudcu, ktorému vec bola pridelená na
prejednanie a rozhodnutie, navrhovateľovi zostáva zachovaná možnosť namietať v podanom odvolaní
proti rozhodnutiu prvostupňového súdu dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1
písm. g/ O.s.p., teda, že v konaní prvostupňového súdu došlo k vade spočívajúcej v tom, že vo veci

rozhodoval vylúčený sudca.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd aplikoval § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, vychádzal z princípu úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pritom konštatoval úspech
odporcu, ktorému vznikol nárok na náhradu trov od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa.

Odporca náhradu trov konania v lehote podľa § 151 os. 1 O.s.p. nevyčíslil, a ani z obsahu spisu
nevyplynulo, že by mu boli nejaké trovy vznikli, z týchto dôvodov odporcovi náhradu trov konania okresný
súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia

rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Namietal, že postupom súdu
mu bola odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený
sudca, súd nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

Podrobne argumentoval ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. tvrdiac, že okresný súd nemal splnené
podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov. Navyše on (navrhovateľ) riadne a včas
požiadal súd o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s
označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu
tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo

požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom dôkazov.
On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie

sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Tento jeho právny
názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, Nitre, Prešove v zmysle ktorých boli vylúčenív právne zhodných veciach všetci sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej
argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným
sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I.ÚS

27/98, III.ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na

prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.; proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,

zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred
súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.
Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo

k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa
jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov na konanie bez

neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Súd
porušil jeho právo (právo odvolateľa) na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť
nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so
všetkými predloženými dôkazmi, sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav. Odvolateľ

vytýkal ďalej okresnému súdu, že vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo
k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd predsa sám zistil,
že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, avšak pre túto nečinnosť a nesprávny
úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Rozhodnutie súdu je
vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe

postavilsvojerozhodnutieonepriznanínemajetkovejujmy.Rozhodnutiezaloženénaskutkovejaprávnej
chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený
účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v
rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania, aplikáciou
postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného
súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 i
nasl. O.s.p., a vec aj správne právne posúdil. Pri vykonaní dôkazov vychádzal z procesných návrhov

navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania. Krajský
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len na
zvýraznenie správnosti vecného záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k
podstatným odvolacím argumentáciám vzneseným navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné krajský súd hodnotil odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť súdu
a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonný sudca,
ktorémuvecbolapridelenánaprejednaniearozhodnutieMgr.AndrejKekelyneboluznesenímKrajského
súdu v Žiline (nadriadený súd) sp. zn. 9NcC/224/2013-18 zo dňa 19.2.2013 vylúčený z prejednania
a rozhodovania veci. O uvedenom závere nadriadeného súdu navrhovateľ získal vedomosť z obsahu
dotknutého uznesenia, ktoré mu okresný súd doručil 12.6.2013. Ďalej z obsahu spisu vyplynulo, že

navrhovateľ na písomnú výzvu okresného súdu, odpovedal v podaní zo dňa 26.10.2012 (č.l. 11 spisu),
keď výslovne uviedol, že on námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. nepodal. Uvedené vyhlásenie
navrhovateľ opakuje i v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým mu súd vyrubil súdny poplatok
za vznesenú námietku zaujatosti. Za tejto procesnej situácie je plne opodstatnený záver, že neexistuje
rozhodnutie, ktorým by zákonný sudca Mgr. Andrej Kekely, ktorý meritórne rozhodnutie vo veci vydal,

bol/mal byť vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, naviac námietka navrhovateľa vytýkajúca
nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho
odvolaní. Treba preto uzavrieť, že z tohto pohľadu súd prvého stupňa mal splnené všetky procesné
podmienky, aby vec v neprítomnosti účastníkov aplikáciou postupu podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal
a vo veci meritórne rozhodol.

Podľa názoru odvolacieho súdu odvolateľ mal vytvorený súdom prvého stupňa procesný priestor na to,
aby sa meritórneho pojednávania zúčastnil, argumentoval či už k rozsahu vykonaného dokazovania,
ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany. Navrhovateľovi boli známe i vecné argumentácie
odporcu k prejednávanému prípadu, vedomosť o týchto argumentáciách navrhovateľ získal z obsahu

písomného vyjadrenia odporcu, ktoré súd doručil právnemu zástupcovi navrhovateľa 7.11.2013. Bolo na
navrhovateľovi či využije súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania, argumentovať
priamo na pojednávaní, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ako je zrejmé, o uvedenú
procesnú účasť a procesné prostriedky sa navrhovateľ svojou bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní
obral sám.

Za účelové a mylné hodnotil krajský súd odvolacie tvrdenie navrhovateľa o zamietnutí jeho návrhu na
prerušenie konania. Okresný súd rozhodoval v meritórnom rozhodnutí o jeho procesnom návrhu na
prerušeniekonania.Vrámciodvolaciehoprieskumukrajskýsúdkonštatujevecnúsprávnosťrozhodnutia
súdu prvého stupňa i v tejto procesnej otázke. Je evidentné, že neboli splnené zákonné podmienky pre

prerušenie konania ani z pohľadu ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., ani z pohľadu ustanovenia
§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Svoje závery súd prvého stupňa k týmto otázkam v písomnom odôvodnení
rozhodnutia podrobne rozoberá, argumentácie súdu prvého stupňa majú zákonný rámec a s nimi sa
odvolací súd i stotožňuje a na ne poukazuje.

Okresný súd bol dôsledný i v dôkaznom konaní, keď vychádzal z podstatného dôkazu, ktorým bol
obsah exekučného spisu, tento dôkaz v podstate navrhovateľ označil priamo v návrhu na začatie
konania. Okresný súd exekučný spis pre účely konania pripojil a oboznámil sa s jeho obsahom.
Skutkové zistenia súdu prvého stupňa korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v dotknutom
exekučnom spise. Je preukázané, že okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

akceptoval čiastočne, v čiastočnom rozsahu poverenie exekútorovi i vydal, čiastočne žiadosť exekútora
zamietol. Následne v čiastočnom rozsahu exekúciu zastavil, vychádzajúc z konštatovanej neprijateľnosti
a následnej neplatnosti podmienok plnenia v spotrebiteľskej veci, ktoré neboli zohľadnené v exekučnom
titule ( v rozhodcovskom rozsudku). Navrhovateľom vymedzené skutkové tvrdenie o trvaní omeškania
súdu nemá svoj základ vo vykonanom dokazovaní a bolo preukázané ako nepravdivé. Napokon všetky

procesné úkony súdu prvého stupňa, ktoré boli v exekučnej veci vykonané, sa uskutočnili priebežne,
odzrkadlili sa v posúdení opodstatnenosti/čiastočnej opodstatnenosti exekúcie. V dôvodoch rozhodnutia
okresný súd dáva účastníkom konania relevantné odpovede na všetky skutkovo i právne významné
otázky, z ktorých vychádzal, uviedol, ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanúvec aplikoval. Odôvodnenie rozhodnutia po obsahovej stránke je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2
O.s.p. a garantuje právo účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

Odvolací argument navrhovateľa poukazujúci na aplikáciu § 114 ods. 3 O.s.p. a na spôsob rozhodovania
rozsudkom pre zmeškanie (§ 153b O.s.p.) svoje opodstatnenie nemá. V súdenej veci odporca sa k
návrhu na začatie konania totiž vyjadril, uvedené vyjadrenie okresný súd i navrhovateľovi doručoval,
navyše žalovaný nárok navrhovateľa bol výsledkom dokazovania preukázaný ako neopodstatnený.

Okresný súd pri právnom posúdení správne aplikoval súvisiace ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.
na riešenú problematiku. Jednoznačne ide o zodpovednostný vzťah, ktorý prioritne si vyžaduje splnenie
základnej podmienky - musí existovať nesprávny úradný postup, ktorý v súdenej veci preukázaný
nebol. Na tomto základe bolo nadbytočné a nehospodárne hodnotiť a zaoberať sa ďalšími zložkami
zodpovednostného vzťahu, keďže vyžaduje sa pri tejto forme zodpovednosti kumulatívne splnenie
všetkých zákonných znakov zodpovednostného vzťahu. V danom prípade nebol naplnený základný

zodpovednostný predpoklad, nebola preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu.

Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa neboli spôsobilé vyvrátiť vecnú správnosť rozhodnutia súdu
prvého stupňa

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu má oporu v aplikovanom
ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodoval podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. l
O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca síce

bol v odvolacom konaní úspešný a ako úspešná procesná strana by mal právo aj na náhradu trov tohto
odvolacieho konania, tie si však neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli vznikli v
súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .