Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 31, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/676/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233937
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233937.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/269/2012-96 zo dňa 22. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 6C/269/2012-96 zo dňa 22. 04. 2014, návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 385,- eur, zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Konštatoval, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24Er/3031/2009 spočívajúcom
v tom, že Okresný súd Žilina nevydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie v lehote

ustanovenej ust. § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučného poriadku“),
pričom k jeho vydaniu došlo až viac ako 7 mesiacov po uplynutí uvedenej lehoty resp. v zbytočných
prieťahoch v jeho konaní.
Súd považoval za potrebné nárok navrhovateľa právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d/ v spojení s ust. § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ďalej

len „zákona č. 514/2003 Z. z.“, pričom, navrhovateľ si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej
škody podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 27. 08. 2009, o tejto žiadosti o vydanie
poverenia v exekúcii bolo rozhodnuté dňa 13. 01. 2010 tak, že exekučný súd poveril súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie. Možno tak konštatovať, že k povereniu súdneho exekútora zo strany

exekučnéhosúdudošlo139dní(cca4apolmesiaca)podoručenížiadostisúdnehoexekútoraoudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie dňa 27. 08.2009. Je možné konštatovať vzhľadom na znenie ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010, že exekučný súd formálnevzaté vychádzajúc izolovane zo znenia ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa dopustil nesprávneho
úradného postupu.
Súd sa tak v ďalšom zaoberal naplnením ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil,
súd konštatoval, že navrhovateľ vznik svojho nároku špecifikoval z pohľadu opísania rozhodujúcich
skutočností (§ 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „ O. s. p.“), čím si zároveň plnil
svoju povinnosť tvrdenia podľa ust. § 101 ods. 1 O. s. p., nasledovne, a to, že táto predstavuje náhradu

účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutí o nej, pričom v tomto období vynaložil 1/ na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, 2/
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur a 3/ na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií

adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Celkovo tak vynaložil vo veci správy
a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej
činnosti exekučného súdu márne sumu 125 eur. Navrhovateľ v konaní však nekonkretizoval, ktoré z

uvedených nákladov v súvislosti s prejednávaným konkrétnym prípadom vynaložil. Na preukázanie
svojich skutkových tvrdení navrhovateľ spolu s návrhom nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz.
Až tesne pred pojednávaní navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že zadal
objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v dôsledku
v návrhu opísaných skutočností, za ktoré zodpovedá odporca. Vypracovaný znalecký posudok po

jeho vyhotovení predloží súdu, pričom žiada, aby o obsah tohto znaleckého posudku bolo doplnené
dokazovanie. Súd nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom tvrdených celkových
nákladov na správu jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonom zamestnanca pomocou
informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií

adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde, ktoré v kontexte prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril
v paušalizovanej sume, ktorá mala pripadať na ten ktorý konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti
každého jednotlivého prípadu. Navyše navrhovateľ vôbec ani akýmkoľvek spôsobom nepreukázal
vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil jediný dôkaz, z ktorého by vznik

akýchkoľvek ním tvrdených nákladov v akejkoľvek výške vyplýval. Pre prípadný záver súdu o vzniku
takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť vzniku takýchto nákladov. Tento vznik
musí byť navrhovateľom v konaní bezpochyby preukázaný, t. j. musí byť bezpochybne preukázaná
skutočná škoda. Odhliadnuc od uvedeného, súd považoval za potrebné poukázať ešte na to, že
predmetné režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú

nepochybne vynakladané v súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa, ktorou je v prevažnej
miere, ako to sám navrhovateľ v návrhu konštatoval, poskytovanie krátkodobých úverov. Navrhovateľ
tak tieto náklady vynakladá v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej činnosti,
čo nemožno považovať za škodu mu vzniknutú. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti tak zo strany
navrhovateľa nebolo v prejednávanom prípade preukázané, že navrhovateľ zamestnal akéhokoľvek

zamestnanca, resp. že by prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, práve z dôvodu dotknutého
exekučného konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 24Er/3031/2009. Je možné
naopak vychádzať z toho, že ak aj navrhovateľ v dotknutom období vôbec zamestnával akéhokoľvek
zamestnanca, ako aj prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, z dôvodu správy pohľadávok (čo
všakopätovnenavrhovateľnepreukázal),takéhotozamestnancabyzamestnával,resp.byprevádzkoval

takýto informačný systém, aj v prípade, že by exekučný súd v dotknutej veci poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie v zákonom ustanovenej lehote. Navrhovateľ rovnako neprodukoval jediný dôkaz,
z ktorého by vyplývalo, že v dotknutom období vynaložil akékoľvek náklady spojené so zaslaním
akéhokoľvek podania (urgencie, či sťažnosti) exekučnému súdu. Ani z obsahu dotknutého spisu
exekučného súdu sp. zn. 24Er/3031/2009 vynaloženie takýchto akýchkoľvek nákladov nevyplýva.

Súd v tomto prípade konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní
podľa ust. § 120 ods. 1 O. s. p. zaťažovalo na preukázanie ním produkovaných skutkových tvrdení,
ktorými odôvodňoval vznik ním tvrdenej majetkovej škody. Pokiaľ ide o dôkaz - znalecký posudok, ktorý
navrhovateľ len všeobecne označil tesne pred pojednávaní dňa 22. 04. 2014, súd v zmysle ust. §120 ods. 1 veta druhá O. s. p. rozhodol o nevykonaní tohto dôkazu, keďže tento mal len špecifikovať
navrhovateľom uplatnenú a paušálne určenú výšku škody, ako navrhovateľ napokon aj sám v návrhu
uviedol, avšak nemohol preukázať základ samotného nároku.

Súd tak musel ďalej konštatovať, že pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu majetkovej
škody, navrhovateľ nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu
za škodu. Preto súd návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 125 eur z titulu majetkovej škody
zamietol.

Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ
uplatnil, súd v prvom rade poukázal na znenie ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. podľa ktorého v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. V uvedenom kontexte súd poukázal
na to, že ustanovenie 15-dňovej lehoty podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení

zákona č. 32/2002 Z. z. účinného od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010 na udelenie poverenia súdnemu
exekútorovinavykonanieexekúcie,nezbavovaloexekučnýsúdpovinnostipreskúmaťžiadosťoudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, či tieto nie sú v rozpore
so zákonom resp., právnou normou vyššej právnej sily, ako je Ústava SR, prípadne medzinárodné
zmluvy a právne záväzky akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie). Uvedený prieskum je však

ťažko vykonať v tak krátkej lehote, ako je lehota 15 dní. Je nepochybné, že v danom prípade išlo
o rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo navrhovateľovi priznané plnenie voči povinnému v exekúcii
vyplývajúce zo zmluvy o úvere uzavretej medzi navrhovateľom ako veriteľom a povinným v exekúcii ako
dlžníkom. S poukazom na to, že podstata podnikateľskej činnosti navrhovateľa spočíva/la v poskytovaní
krátkodobých úverov na základe zmlúv o spotrebiteľskom úvere (podľa v tom čase platného zákona č.

258/2001 Z. z.) bolo potrebné považovať činnosť exekučného súdu v danej exekučnej veci smerujúcu
k posúdeniu, či v danom prípade neexistovali okolnosti podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ďalej len „zákona o rozhodcovskom konaní“ v spojení s
doktrínou ochrany spotrebiteľa, ako bola táto formulovaná v rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora,
za legitímnu sledujúc dosiahnutie účelu implicitne predpokladaného práve ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku. Poznamenal, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Taktiež súd považoval za potrebné uviesť, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne
podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním

účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré
sa zúčastňujú na súdnom konaní.
Ďalej súd uviedol, že exekučný súd v danom prípade vykonal úkony smerujúce k zabezpečeniu
podkladov pre svoje rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie (výzvy exekučného súdu zaslané Stálemu rozhodcovskému súdu zo dňa 02. 09. 2009 a zo

dňa 15. 10. 2009) rešpektujúc svoju povinnosť podľa ust. § 44 ods. 2 v spojení s ustanovením § 45 ods.
1 Exekučného poriadku. Tento postup exekučného súdu sa nemohol prejaviť v jeho rozhodnutí, a to
vzhľadom k tomu, že exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi dňa
13. 01. 2010, t.j. ešte pred doručením požadovaných listín Stálym rozhodcovským súdom dňa 22. 02.
2010, zrejme z toho dôvodu , že Stály rozhodcovský súd v určenej lehote nereagoval na výzvy zaslané

mu exekučným súdom. Aj napriek uvedenému však súd v prejednávanej veci nedospel k záveru, že by
len samotná dĺžka konania exekučného súdu od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na exekučnom súde do rozhodnutia exekučného súdu o tejto žiadosti (27. 08. 2009 - 13. 01.
2010) bola dôvodom pre priznanie požadovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľovi. Súd
túto okolnosť v prejednávanej veci totiž nemohol vziať do úvahy izolovane bez prihliadnutia na ďalšie

okolnosti prejednávanej veci. Súd tak v ďalšom objeme v rádovo desiatkach tisíc prípadov (čo vyplýva
aj zo skutočnosti, že navrhovateľ podal viac ako 43.000 obdobných návrhov ako v prejednávanej veci),
pričom z tejto činnosti pri ním poskytovaných úverových podmienkach, dosahoval aj napriek vyššie
miere podnikateľského rizika nepochybne značných ziskov. Súčasne v danom prípade u navrhovateľa
bez najmenších pochybností nešlo v dotknutom konaní exekučného súdu súdne konanie, ktoré by malo

pre neho existenčný význam (ako je napr. v konaniach vo veciach osobného stavu a či pracovno-
právnych). Zhrnúc vyššie uvedené okolnosti prejednávanej veci viedli súd k záveru, že určité, nie
však z pohľadu času podľa názoru súdu osobne významné, zbytočné prieťahy v jednotlivom dotknutom
konaníexekučnéhosúdunemohliakýmkoľvekspôsobomvyvolaťunavrhovateľanímtvrdenénásledkyvpodobevnútornýchzásahovdospoločnosti,ovplyvňovaniapodnikateľskéhoplánovaniaarozhodovania,
porušenia jeho práv, straty legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, straty dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné

vymoženie pohľadávky. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že samotné konštatovanie
porušenia práva v predmetnom prípade je pre navrhovateľa dostatočným zadosťučinením bez potreby
priznania nemajetkovej umy.
Pokiaľ ide o navrhovateľom opätovne len označený, avšak do rozhodnutia súdu nezabezpečený,
znalecký posudok znalca z odboru - právne vzťahy k cudzine, odvetvia európske právo, ktorý mal

zodpovedať na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993
v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ, súd takýto znalecký posudok
nepovažoval za dôkazný prostriedok podľa ust. § 125 v spojení s ust. § 120 ods. 1 O. s. p., keďže takouto
listinou by nebolo možné nijakým spôsobom prispieť k zisteniu skutkového stavu. Takáto listina by mohla
azda len podporiť právnu argumentáciu.
V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi teda vzniklo podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.

právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. § 151 ods.
1 O. s. p. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že
z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.

V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa - poznámka
odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o

zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho

manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne

totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;

- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne

pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého

dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľtrvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a

zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnejsituáciedošlokdegradáciizásadykontradiktórnosti,kporušeniuprávanavrhovateľanasúdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že

ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).

Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.

Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria

exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti súd sa v
odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnostisúduaopisujejuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostiskonanímdlžníka(povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a

správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o

tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Navrhovateľ tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa
nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby

tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom

stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby

odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania

(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutomrozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd
poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania
domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom
konania alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Vzhľadom na oznámenie navrhovateľa
v návrhu na začatie konania, súd uznesením zo dňa 15. 10. 2012 vyzval navrhovateľa, aby oznámil, či v
konaní uplatňuje námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi alebo voči všetkým sudcom Okresného

súdu Žilina a či žiada prikázať vec inému súdu toho istého stupňa z dôvodu vhodnosti. Navrhovateľ,
kvalifikovane zastúpený advokátom, na výzvu súdu oznámil, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1
O. s. p. nepodal (č. l. 11 spisu). Napriek tomu okresný súd podľa § 16 O. s. p. predložil vec Krajskému
súdu v Žiline ako súdu nadriadenému na rozhodnutie, a to na základe oznámenia sudcov okresného
súdu s poukazom na skutočnosti oznámené navrhovateľom v návrhu na začatie konania. Krajský súd v

Žiline uznesením č. k. 5NcC/340/2013-22 zo dňa 30. 04. 2013 vylúčil z prejednávania a rozhodovania
danej veci JUDr. Petra Hrnčiara, ktorý prejednával a rozhodoval exekučnú vec, v ktorej malo dôjsť k
navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu súdu. Druhým výrokom predmetného
uznesenia krajský súd zároveň rozhodol o nevylúčení ostatných sudcov Okresného súdu Žilina, teda
vrátane konajúceho sudcu, ktorý je zákonným sudcom v danej veci. uznesenie krajského súdu bolo

splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 03. 04. 2014 (č.l. 45 spisu).
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky navrhovateľa, odvolací súd opätovne uvádza, že
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom
na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a

len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,
objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcusúdanéokolnostivylučujúcehozprejednávaniaarozhodovaniavecieštenezakladábezďalšieho
dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu
nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na

ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.05.2010 sp. zn. 3Nc/14/2010).
Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez
ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojim
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za spôsobenú škodu a
nemajetkovúujmuvzmyslezákonač.514/2003Z.z.AplikačnápraxNajvyššiehosúduSRprizohľadnení

tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru
o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad,
potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup
súdu, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci,
v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s
podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez
oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p.

a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľa trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak
na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil

na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,
k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom,
odvolací súd k týmto uvádza:Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 22. 04. 2014 pojednávanie. Splnomocnený
zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie dňa 03. 04. 2014 (č. l. 45 spisu). Dňa 17. 04. 2014 o
16.44 hod. doručil navrhovateľ zo strany splnomocneného zástupcu návrh na zrušenie pojednávania z

dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, pričom poukázal na ust. § 15 ods.
1 O. s. p. Nakoľko (ako už bolo uvedené vyššie) neboli v prejednávanej veci zistené okolnosti, ktoré
by predstavovali relevantné dôvody na vylúčenie konajúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania
v súdenej veci, odvolací súd uvedené odvolacie námietky navrhovateľa vyhodnotil ako nedôvodné.
Pokiaľ teda okresný súd vec na pojednávaní dňa 22. 04. 2014 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým

navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti nedostavením na pojednávanie
sám zbavil. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že okresný súd vo veci rozhodol
bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci, nakoľko neúčasťou
na pojednávaní si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať svoje
procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a
tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120

ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď
boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejedanie veci bez prítomnosti

navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy
vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie, okresný súd
vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného
exekučného spisu sp. zn. 24Er/3031/2009, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu, toto bolo doručené okresnému súdu dňa 04. 09. 2013, ktorý ho
doručil splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa spolu s predvolaním na pojednávanie a to dňa 03. 04.
2014. Nie je preto pravdivé tvrdenia navrhovateľa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu.

Nebolo preukázaným ani tvrdenie navrhovateľa v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci. Jeho

uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č. l. 82 spisu).

Čo sa týka vytýkania navrhovateľa v odvolaní, že okresný súd nerozhodol rozsudkom pre zmeškania
podľa§153bO.s.p.odvolacísúdpoukazujenato,žerozhodnúťvecrozsudkomprezmeškaniavzmysle
§ 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že skutkový stav

tvrdenýnavrhovateľompovažujesúdzanesporný.Jezrejmé,ajvzhľadomnaodôvodnenienapadnutého
rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí

návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Táto námietka navrhovateľa je nepravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice
o pojednávaní zo dňa 22. 04. 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva
navrhovateľom tvrdená skutočnosť. Okresný súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania lebo navrhovateľ v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred
súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. §

157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami,
ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné, pričom odvolací súd sa s
dôvodmi ním uvádzanými stotožnil. Námietka navrhovateľa v odvolaní, sa súd dopustil viacerých omylov
keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, však v odôvodneníprezentované časové úseky tomu nenasvedčujú, je nedôvodná. Okresný súd konštatoval, že vzhľadom
na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010 sa
exekučný súd formálne vzaté vychádzajúc izolovane zo znenia ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z. z. dopustil nesprávneho úradného postupu. V tejto súvislosti odvolací súd, rovnako ako okresný
súd, poukazuje na to, že so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS
471/2012, I.ÚS 86/200, I.ÚS 70/2002, I.ÚS 16/2002, I.ÚS 63/2000) samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania
(na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno

totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a
významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné
okolnosti prípadu, ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd. Tento sa dostatočne zaoberal
aj ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t. j. vznikom
škody a príčinnou súvislosťou. Pokiaľ ide preukázanie majetkovej škody, ak navrhovateľ chcel v
konaní pred prvostupňovým súdom predložiť dôkazy vo vzťahu k jej výške prostredníctvom znaleckého

posudku, v realizácii tohto procesného práva mu nič nebránilo.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .