Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, July 20, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/652/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204558
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204558.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a členiek

senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpená: Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trnava č.k. 8C/88/2013-43 zo dňa 18. augusta 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia
náhrady majetkovej škody v sume 175 eur a nemajetkovej ujmy v sume 940,44 eur, ktorá mala žalobcovi
vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica vo veci 2Er/2045/2008 tým, že súd
nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v primeranej lehote ale až po viac ako
539 dňoch. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods.
2, § 4 ods. 1 písm. a) § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zák. č.

514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i § 44 ods. 7 zák.
č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Súd vychádzal z obsahu spisu Okresného súdu Senica sp.zn. 2Er/2045/2008 a zistil, že dňa 07.04.2006
bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť súdnej exekútorky Bc. Ivony Babuškovej o udelenia
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci žalobcu ako oprávneného proti povinnému H. G., r.č. XXXXXX/

XXXX, bytom L. X, P., pre vymoženie pohľadávky 9.800 Sk s príslušenstvom, a trov exekúcie. Okresný
súdSenicapoverilpoverenímč.5205021701zodňa24.04.2006vykonanímexekúciesúdnuexekútorku
Bc. Ivonu Babuškovú. Žalobca ako oprávnený podaním doručeným súdu dňa 10.09.2010 navrhol zmenu
súdnej exekútorky JUDr. Ivony Babuškovej, a žiadal poveriť vykonaním exekúcie súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého. Výzvou zo dňa 01.12.2010 vyzval Okresný súd Senica súdnu exekútorku
JUDr. Ivonu Babuškovú aby sa v lehote 15 dní vyjadrila k návrhu na zmenu súdneho exekútora v
predmetnom konaní - vyjadrenie došlo súdu dňa 13.12.2010. Výzvou zo dňa 18.04.2011 a urgenciou zo

dňa 18.05.2011 vyzval Okresný súd Senica súdnu exekútorku JUDr. Ivonu Babuškovú aby v lehote 15
dní preukázala vymoženie pohľadávky a jej výšky - vyjadrenie došlo súdu dňa 13.06.2011. Okresný súd
Senica vyzval žalobcu (ako oprávneného v exekučnom konaní) aby opravil vady podania - vyjadrenie
žalobcu došlo súdu dňa 08.02.2012. Okresný súd Senica Uznesením č. 2Er/2045/2008-25 zo dňa23.02.2012, v spojení s Uznesením Krajského súdu v Trnave č. 11CoE/84/2012-46 zo dňa 28.03.2013
vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a exekúcie zastavil (súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného
konania nepriznal).

Vecne súd argumentoval tým, že po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrhu žalobcu
nie je možné vyhovieť. Podľa citovaného § 9, ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej

moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V praxi sa vychádza z toho, že ide o prípady
vzniku škôd ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodovacou. Uvedené
ustanovenie zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá
splnenie súčasne troch podmienok, a to 1/ nesprávny úradný postup príslušného orgánu verejnej moci,

2/ vznik škody poškodenému a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Úradný postup nie je možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané
dielčie kroky, ktoré je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť úradného postupu
musí byť hodnotená i hľadiskom účelu, ku ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejnej moci smeruje. S
prihliadnutím na znenie intertemporálneho ustanovenia § 240, ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného

poriadku sa na exekučné konanie v prejednávanej veci vzťahovala právna úprava ktorá ustanovovala
povinnosť exekučného súdu rozhodnúť do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora. O prípadnom prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na
prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Objektívne nie
je možné vždy rozhodnúť v zákonnej lehote, nakoľko je potrebné skúmať aj dôležitosť rozhodnutia

pre ďalšie vzťahy účastníkov konania a priebeh konania. Rozhodovanie o zmene súdneho exekútora
nijako vzťahy medzi účastníkmi konania nemení a jeho vplyv na priebeh konania nebol preukázaný.
Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby od podania žiadosti na zmenu súdneho
exekútora bol v neistote a že by mu hrozila akákoľvek škoda. Účinky pôvodného návrhu oprávneného
na vykonanie exekúcie zostávajú zachované aj v prípade žiadosti oprávneného o zmenu súdneho

exekútora. Rovnako žalobca nepreukázal, že doba od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora
viedla k strate jeho legitímnych očakávaní že nastane zákonom predpokladaný stav, a že vyvolala riziko
ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko pojem zbytočné prieťahy je pojem autonómny, ktorý nemožno

vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S poukazom na konkrétne okolnosti prípadu sa postup
Okresného súdu Senica nevyznačuje takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy vzhľadom na objektívne dôvody (vykonanie potrebných úkonov zo strany súdu nevyhnutných
pre rozhodnutie súdu). Navyše aj po podaní návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora mal
a mohol pôvodný súdny exekútor v záujme zachovania kontinuity konania pokračovať vo vymáhaní

pohľadávky od povinného, na ktoré mal poverenie. V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené
žiadne také pochybenia, ktoré by viedli ku konštatovaniu že sa dopustil nesprávneho úradného postupu,
a z pohľadu súdnictva vzhľadom na dôležitosť rozhodnutia sa o dobe rozhodovania súdu sa dá hovoriť
ako o prijateľnom časovom intervale. Vzhľadom k uvedeným konštatovaniam je zrejmé, že absentuje
prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci,

ktorý nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd žalobu považoval za
neopodstatnenú.

Protitomutorozsudkupodalprostredníctvom právnehozástupcuodvolaniežalobca,ktorýmsadomáhal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods.
1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím

rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá
existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súdignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne

rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah
nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ak okresný
súd v odôvodnení konštatuje, že žalobca nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla

akákoľvekškodastým,ženešpecifikovaljednotlivénákladyvynaloženénasprávuavedeniepohľadávky
počas omeškania exekučného súdu, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva ktoré konkrétne náklady boli
žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Ak bol súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu,
že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke (k čomu v danom prípade nedošlo), bol súd povinný pred

samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej O.s.p.), po

zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez

nariadeniaodvolaciehopojednávania(§214 ods.2O.s.p.),zverejnenímvyhláseniatermínurozhodnutia
na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu
nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval
správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom

na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne vyhotovenie rozsudku. Odvolací
súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

Pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti oprávneného o zmenu exekútora je potrebné poukázať na to,

že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z.
z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci
neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti
žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku
rozhodnutiavydanéhovdisciplinárnomkonanísudcu,prípaderozhodnutímEurópskehosúdupreľudské

práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní
o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom
kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol

hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný
záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by
mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie
sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské

súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR
jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje,
že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány.
Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len ztakýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne
zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 01.01.2013. Odvolací sud poukazuje
na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012). Súd vo svojej rozhodovacej
činnosti na zákonom stanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky konkrétne okolností posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny
orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I ÚS 86/02). Z obsahu
exekučného spisu v prejednávanej veci vyplynulo, že Okresný súd Senica konal plynulo (konanie je
vyššie popísané), bez zbytočných prieťahov.

Základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci (vznik

škody, nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným
postupom) musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka existencie nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola,
nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani nadväzne nemôžu byť splnené podmienky
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy.

Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti
občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by
bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá je
vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania. Odvolací súd tiež
nezistil z obsahu spisu, že by žalobca podal návrh na prerušenie konania do rozhodnutia o prejudiciálnej

otázke, preto aj námietka žalobcu v odvolaní o nedodržaní procesného postupu súdu pravého stupňa
je neopodstatnená.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.