Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, December 18, 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 17C/32/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115203585
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. René Milták
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1115203585.2

Uznesenie

Okresný súd Bratislava I v právnej veci žalobcu: E.. J. J., X.. XX.XX.XXXX, L. M. Č.. XX, J., štátny
občan SR, proti žalovanému: Slovenská republika-Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova
č. 2, 812 72 Bratislava, o návrhu na povolenie obnovy konania Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.
19C/70/2012, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh na povolenie obnovy konania z a m i e t a.

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Nazákladenávrhuzodňa04.02.2015,doručenéhosúdudňa05.02.2015,sažalobcadomáhalpovolenia
obnovy konania Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 19C/70/2012 (ďalej aj ,,konanie 19C"), a to s
poukazom na ustanovenie § 228 ods. 1 písm. a) Obč. súd. por., nakoľko na pojednávaní dňa 14.11.2014,

ktorého sa z dôvodov na strane súdu nezúčastnil a na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, mal záujem
ozrejmiť skutočnosti, týkajúce sa trestného stíhania pre trestný čin podplácania, ktoré viedol Špeciálny
súd v Pezinku, pod sp. zn. PK 2Tš 15/2005, pretože dňa 11.11.2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozsudku sp. zn. 1 TdoV/24/2011 vyslovil porušenie zákona v neprospech obvineného E.. J. J., pričom
súčasne zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Toš 2/2007 zo dňa 09. 11. 2008, ktorým došlo
k zamietnutiu odvolania obvineného E.. J. J. proti rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku, č.k. PK 2Tš

15/2005-627, zo dňa 30.11.2008, ktorý bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podplácania.
Súd v konaní 19C v odôvodnení rozsudku poukázal práve na konanie Špeciálneho súdu v Pezinku,
sp. zn. PK 2Tš 15/2005 v tom zmysle, že mu bol uložený trest dva roky so skúšobnou dobou v trvaní
štyri roky. Ďalej súd v odôvodnení rozsudku poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým bolo
rozhodnuté, že došlo k porušeniu základných práv žalobcu. Na strane 11 rozsudku sp. zn. 19C/70/2012
je uvedené: ,,Vzhľadom na trestné konanie, vedené pred Špeciálnym súdom v Pezinku a jeho charakter,

niejemožnépríčinnúsúvislosťmedzitrestnýmkonanímvedenýmpreprečinohováraniaaniuvádzanými
dôsledkami, ktorými odôvodňuje vznik a výšku nemajetkovej ujmy ani konštatovať". Z vyššie uvedeného
je podľa žalobcu zrejmé, že stav rozhodnutí v konaní pred Špeciálnym súdom v Pezinku sp. zn. PK 2Tš
15/2005 bol jedným z dôkazov pri rozhodovaní vo veci samej v konaní 19C. Rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR o dovolaní žalobca nevedel predložiť skôr, ako mu bolo doručené, a to pred dňom 30. 12. 2014.
Ak by mal súd v konaní 19C možnosť oboznámiť sa s obsahom rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 1 TdoV/24/2011 zo dňa 11.11.2014, mohlo mu takého rozhodnutie privodiť priaznivejšie rozhodnutie
o jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

Žalovanývpísomnomvyjadrenízodňa27.07.2015(č.l.30-33)uviedol,že vkonaní19C,súd
rozhodol rozsudkom zo dňa 14. 11. 2014 tak, že nepripustil zmenu skutkového základu žaloby označenú
v podaní žalobcu zo dňa 29. 10. 2014, doručeného súdu dňa 30. 10. 2014, žalobný návrh zamietol

a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V predmetnom konaní sa žalobca domáhal náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 300 000,- Eur, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku trestného stíhania preprečin ohovárania, ku ktorému malo dôjsť dňa 18. 04. 2008. Žalobca si svoj nárok uplatnil titulom
nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. V návrhu
na obnovu konania žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1

TdoV/24/2011 zo dňa 11. 11. 2014. Toto rozhodnutia sa však vzťahuje k trestnému konaniu vedenému
voči žalobcovi pre trestný čin podplácania. V konaní, ktoré je predmetom návrhu na povolenie obnovy
konania, sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s iným trestným konaním a to pre
trestný čin ohovárania. Ide teda o dve samostatné trestné konania, a preto výsledok iného trestného
konania, než toho, v súvislosti s ktorým si žalobca uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy, nie je podľa

žalovaného dôvodom na obnovu konania. Pokiaľ ide o trestné konanie pre trestný čin ohovárania,
podľa názoru žalovaného sa súd v konaní 19C vysporiadal s trestným stíhaním žalobcu pre trestný
čin podplácania tak, že v rozsudku uviedol: ,, ... Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná opäť o "živé
konanie", súd nemohol vykonať dokazovanie pripojením aktuálneho obsahu spisového materiálu tohto
trestného konania, vzhľadom na predmet sporu sa však mohol uspokojiť so všeobecne dostupnými
tlačovými informáciami ...". Ak sa žalobca nestotožňoval s rozsudkom prvostupňového súdu v právnej

veci 19C/70/2012, mal možnosť podať voči uvedenému rozsudku opravný prostriedok (odvolanie), čo
však neurobil. Podľa názoru žalovaného, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 11. 2014 je v
prípade návrhu na obnovu konania nedostatočným argumentom, nakoľko nemôže privodiť priaznivejšie
rozhodnutie pre žalobcu. Povolenie obnovy konania je dôvodné len v prípadoch, keď dôvodom obnovy
konania je vydanie rozhodnutia iného orgánu a nie skutočnosť z tohto rozhodnutia vyplývajúca. Môže ísť

o prípad, že súd bol pri pôvodnom vyhlásení rozsudku viazaný rozhodnutím iného orgánu a neskoršie
túto otázku príslušný orgán riešil inak, alebo súd posúdil otázku patriacu do právomoci iného orgánu.
Subjektívne musí byť preukázané, že žalobca bez svojej viny nemohol použiť skutočnosť, rozhodnutia,
alebo dôkazy v pôvodnom konaní. Nemohol ich použiť preto, že ich nepoznal, alebo ich nemohol
označiť. K týmto dôvodom nemožno zahrnúť prípady, keď žalobca síce tieto skutočnosti alebo dôkazné

prostriedky označil, ale súd nepovažoval za potrebné takéto dokazovanie vykonať.

Z obsahu žaloby zo dňa 09.08.2012, vedenej Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 19C/70/2012
vyplýva, že E.. J. J. (ako žalobca) sa domáhal voči Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky (ako žalovanému) náhrady nemajetkovej ujmy v sume 300 000,- Eur a to
v súvislosti s trestným stíhaním pre trestný čin ohovárania, ktorého sa mal dopustiť na základe skutku
zo dňa 18.04.2008.

Z obsahu žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva,

že žalobca si podaním zo dňa 28.07.2011 uplatnil u žalovaného nárok na zaplatenie ujmy v sume 300
000,- Eur a to titulom vydania nezákonného rozhodnutia - uznesenia Prezídia policajného zboru, Úrad
boja proti korupcii, Odbor boja pro korupcii, ČVS: PPZ-94/BPK-S-2010, zo dňa 02.12.2010, o vznesení
obvinenia voči E.. J. J. pre prečin ohovárania.

Zobsahuzápisniceopojednávanízodňa14.11.2014,vkonaní19Cvyplýva,žežalobcasapojednávania
nezúčastnil, a to aj napriek tomu, že termín pojednávania vzal na vedomie dňa 10.10.2014. Súd
konštatoval, že pojednávanie začalo o 13.00 hod. (namiesto o 12.45 hod.) z dôvodu potreby nevyhnutnej
prestávky. Časový sklz vznikol v doobedných hodinách z dôvodu poruchy tlačiarne, pre ktorú bolo
potrebné privolať pracovníka IT.

Z výroku rozsudku zo dňa 14.11.2014, vyhláseného v konaní 19C vyplýva, že súd nepripustil zmenu
skutkového základu žaloby označenú v podaní žalobcu zo dňa 29. 10. 2014, doručeného súdu dňa
30. 10. 2014, žalobný návrh zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V súvislosti
s uplatnenou nemajetkovou ujmou súd dospel k záveru, že žalobca podmienky na jej priznanie v

peniazoch súdu nepreukázal. V čase, keď prebiehalo trestné stíhanie pre trestný čin ohovárania, už
bol právoplatne odsúdený pre trestný čin podplácania, a to na základe rozsudku Špeciálneho súdu v
Pezinku sp. zn. PK-2Tš/15/2005. V súvislosti s uvedeným trestným konaním musel žalobca ukončiť
činnosť advokáta, priebeh tohto trestného konania bolo masívne mediálne prezentovaný, vrátane osoby
žalobcu, čo mohlo mať bezpochyby negatívny dopad na rodinu žalobcu, zdravotný stav členov

rodiny, ako aj na samotného žalobcu. Súd bol toho názoru, že ujma o ktorej žalobca tvrdil, že nastala
v profesijnom a súkromnom živote, zjavne súvisí s týmto súdnym konaním. V kontexte s
uvedeným bolo potrebné zdôrazniť, že práve na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 129/2010-33 zo dňa 09.03.2011, a následne najmä v dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súduSR zo dňa 14.11.2014, ktorým bolo vyhovené dovolaniu žalobcu, nastal zvrat v predmetnom trestnom
konaní. Otázku, či budú splnené predpoklady nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
v súvislosti s týmto konaním preto možno posúdiť až po jeho právoplatnom skončení. Vzhľadom na

skutočnosť, že sa jedná opäť o "živé konanie", súd nemohol vykonať dokazovanie pripojením
aktuálneho obsahu spisového materiálu tohto trestného konania, vzhľadom na predmet sporu sa však
mohol uspokojiť so všeobecne dostupnými tlačovými informáciami. V súvislosti s konaním vedeným voči
žalobcovi pre prečin ohovárania, ČVS: PPZ-94/BPK-S-2010 bolo potrebné dodať, že konanie skončilo
jeho zastavením pred podaním obžaloby. Nedostalo sa tak do sféry verejného prejednania veci pred

súdom. Žalobca v konaní neprodukoval žiadny dôkaz, z ktorého by bolo možné jednoznačne ustáliť,
že mu v príčinnej súvislosti s týmto trestným konaním vznikla skutočná ujma v jeho osobnostnej sfére,
následky a ich závažnosť, ktoré by mu v súvislosti s trestným konaním vznikli v súkromnom živote,
v spoločenskom uplatnení, resp. v profesijnej sfére, predmetné konanie nebolo medializované. Svoje
tvrdenie založil len svojom osobnom presvedčení a svojich pocitoch. Z výpisu zo živnostenského registra
vyplýva, že žalobca podniká od 24.01.2005 ako živnostník v rôznych oblastiach (výroba hroznových vín,

ovocných vín a burčiaku, sprostredkovanie predaja, prenájmu a kúpy nehnuteľnosti, poradenská činnosť
v oblasti obchodu a zákaziek, atď.). Vzhľadom na jeho právoplatné odsúdenie Špeciálnym súdom v
Pezinku pre trestný čin podplácania žalobca nemal čistý register trestov, preto sa nemohol uchádzať
o štátnozamestnanecký pomer na Ministerstve vnútra SR, Ministerstve spravodlivosti SR
podľa zákona o štátnej službe č. 400/2009, kde bezúhonnosť je jedným zo základných predpokladov

prijatia do služby (§19 ods. 1 zákona) a preukazuje sa odpisom z registra trestov. Skutočnosť, že
tak nemohol urobiť z dôvodu prebehnuvšieho trestného konania pre prečin ohovárania tak nemalo
pravdivý základ. Vzhľadom na trestné konanie, vedené pred Špeciálnym súdom v Pezinku a jeho
charakter, nebolo možné príčinnú súvislosť medzi trestným konaním vedeným pre prečin ohovárania
ani uvádzanými dôsledkami, ktorými odôvodňuje vznik a výšku nemajetkovej ujmy ani konštatovať.

Žalobcom namietané dielčie rozhodnutia a úkony, ktoré boli vykonané v rámci trestného konania boli,
podľanázorusúdu,vsúladesustanoveniamiTrestnéhoporiadku.Nečinnosťorgánovčinnýchvtrestnom
konaní, nesprávnosť jednotlivých postupov, resp. prieťahy v konaní neboli konštatované. Vzhľadom
na zistený skutkový a právny stav veci, súd zamietol návrhy žalobcu na dokazovanie výsluchom
príslušníkov Policajného zboru a prokurátorov Generálnej prokuratúry SR, resp. Špeciálnej prokuratúry,

ktorí za orgány činné v trestnom konaní na prípade pracovali. Súd za účelom dokazovania vo vzťahu k
uplatnenej nemajetkovej ujme predvolal žalobcom navrhnutú svedkyňu JUDr. Jarmilu Polakovičovú na
súdne pojednávanie konané dňa 14.11.2014. Žalobca ani predvolaná svedkyňa sa po vyvolaní veci do
pojednávacej miestnosti nedostavili, súd nakoniec od výsluchu svedkyne upustil. Písomné vyhotovenie
rozsudku bolo doručené žalobcovi dňa 29.12.2014 a žalovanému dňa 29.12.2014. Vzhľadom na to, že

žiaden z účastníkov nepodal voči rozsudku odvolanie, tento nadobudol právoplatnosť dňa 14.01.2015.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1 TdoV/24/2011 zo dňa 11.11.2014 (č.l.4-13)
vyslovil porušenie zákona v neprospech obvineného E.. J. J., pričom súčasne zrušil uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Toš 2/2007 zo dňa 09. 11. 2008. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že

žalobca bol rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku č. k. PK 2Tš 15/2005 - 627 zo dňa 30. 11. 2006
uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podplácania, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody
v trvaní dva roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní štyri roky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2To 2/2015 zo dňa 04. 11. 2015 (č.l. 42-47)

zrušil rozsudok Špeciálneho súdu sp. zn. PK 2Tš 15/2015 zo dňa 30. 11. 2006 a súčasne oslobodil
obžalovaného E.. J. J. spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
SR, sp. zn. VII Gv 96/04 zo dňa 20. 10. 2005, podľa ktorej sa mal dopustiť trestného činu podplácania,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný. Z odôvodnenia rozsudku
vyplýva, že odsudzujúci rozsudok špeciálneho súdu vychádzal z dôkazov absolútne neúčinných a ako

takých neexistujúcich, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jednej z najdôležitejších zásad trestného
konania - zásady stíhania zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom.

Žalobca na pojednávaní uviedol, že súd v konaní 19C vyslovil právny názor, že ide o
vec ktorá súvisí s predchádzajúcim trestným konaním, vedenom na špecializovanom súde pod sp. zn.

PK 2Tš 15/2005 a požadoval od neho, aby predložil odsudzujúce rozsudky Špecializovaného súdu v
Pezinku. Tieto rozsudky súdu aj predložil. V čase, keď predchádzajúci civilný súd bol ukončený, mu
nebolo doručené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1TdoV 24/2011 zo dňa 11. 11. 2014, kde
Najvyšší súd SR rozhodol, že bol porušený zákon v neprospech jeho osoby. Týmto rozhodnutím bolozrušené iné rozhodnutie najvyššieho súdu a vyslovené že je nezákonné. Ide o rozhodnutie, v ktorom
bol odsúdený pre prečin ohovárania sudcu Klimenta rod. Koza. Tento rozsudok mu bol doručený až po
právoplatnosti civilného rozhodnutia a preto žalobca mal za to, že tento dôkaz nemohol použiť v rámci

civilného konania, pričom tento dôkaz je veľmi dôležitý pre rozhodnutie o nemajetkovej ujme. Poukázal
na to, že súd v spojení s trestným konaním vo veci podplácania vyhodnotil, že mu bola spôsobená ujma,
ale táto ujma nemôže byť uplatňovaná v konaní 19C. V konaní 19C si neuplatňoval škodu spojenú
s trestným činom podplácania, ale si uplatňoval ujmu v spojení s trestným činom ohovárania.

Podľa § 228 ods. 1 písm. a) Obč. súd. por., právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na
obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť
v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Podľa § 229 Obč. súd. por., obnova nie je prípustná proti rozsudkom

a) ktorými sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že tu nie je;

b) ktorých zrušenie alebo zmenu možno dosiahnuť inak.

Dôvodom obnovy konania podľa ust. § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. môžu byť len také nové skutočnosti,

rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré účastník pôvodného konania bez svojej viny nemohol použiť v
pôvodnom konaní, ak môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie a len také dôkazy, ktoré sa z
objektívnych príčin nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu pre účastníka pôvodného konania
privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy
bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní

alebo nemožnosť označiť, či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania
voči súdu, pričom nejde o prípady nevykonania možného dokazovania súdom o tých skutočnostiach,
rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce,
a preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 1. 2010, sp. zn. 3 Obo
138/2009).

V konaní o povolení obnovy konania nesie dôkazné bremeno vždy žalobca a to jednak pokiaľ ide o
dôvody povolenia obnovy a jednak aj v súvislosti s preukázaním včasnosti podania návrhu. Nie je
povinnosťou súdu zisťovať dôvody pre povolenie obnovy konania - tie má zistiť, preukázať a predložiť

súdu účastník konania. Súd po podaní návrhu má len posudzovaciu povinnosť, teda preskúmava a
posudzuje, či dôvody uvádzané žalobcom sú dôvodmi v zmysle Občianskeho súdneho
poriadku a zároveň, či bol návrh podaný včas. V súvislosti s dôvodom v zmysle § 228 ods.
1 písm. a) Obč. súd. por. je súd tiež povinný posúdiť, či boli splnené aj ďalšie súvisiace podmienky pre
povolenie obnovy konania a to, či tvrdená skutočnosť mohla mať vplyv na rozhodnutie vo veci a či ju

žalobca skutočne nemohol uplatniť v súdnom konaní bez vlastného zavinenia.

Súd po preskúmaní opodstatnenosti návrhu na povolenie obnovy konania zistil, že Okresný súd
Bratislava I v konaní sp. zn. 19C/70/2012 disponoval informáciou o tom, že žalobca v súvislosti s
policajným vyšetrovaním pre trestný čin ohovárania, bol podrobený psychologickému posúdeniu. Pokiaľ

ide o skutočnosť, že najvyšší súd v kauze podplácania vyslovil porušenie zákona v neprospech žalobcu
a zrušil s tým súvisiace rozhodnutia, táto skutočnosť nie je sama o sebe relevantná privodiť priaznivejšie
rozhodnutie vo veci 19C. Nielen zo žiadosti o predbežné prerokovanie, ale aj z obsahu žaloby, či
rozsudku zo dňa 14.11.2014 bez pochybností vyplýva, že žalobca si uplatnil nemajetkovú ujmu v
súvislosti s trestným stíhaním pre trestný čin ohovárania, a teda nie v súvislosti s trestným stíhaním pre

trestný čin podplácania. Súd vo veci 19C, na strane 10 rozsudku, uviedol, že ujma o ktorej žalobca tvrdil,
že nastala v profesijnom a súkromnom živote, nesúvisela s trestným konaním pre trestný čin ohovárania,
ale mohla súvisieť jedine s trestným konaním pre trestný čin podplácania. To znamená, že ak žalobcovi
mala vzniknúť ujma, táto mohla vzniknúť iba v súvislosti s trestným konaním pre trestný čin podplácania.
Ak by súd v konaní 19C považoval za dôležité oboznámiť sa výsledkom v kauze podplácania, vyčkal by

za rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.11.2014. Naproti tomu súd v rozsudku 19C výslovne
uviedol, že rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 129/2010-33 zo dňa 09.03.2011, a následne
najmä v dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.11.2014 (súd mal zrejme na mysli
dátum 11.11.2014), ktorým bolo vyhovené dovolaniu žalobcu, nastal zvrat vpredmetnom trestnom konaní. To znamená, že súd v konaní 19C mal vedomosť o tom, že v kauze
podplácania bolo najvyšším súdom rozhodnuté v prospech žalobcu, čo však ostalo bez vplyvu na
konanie o nemajetkovej ujme v súvislosti s kauzou ohovárania. Súd v rozsudku v nadväznosti na

to uviedol, cit.: ,,Otázku, či budú splnené predpoklady nároku na náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z. v súvislosti s týmto konaním preto možno posúdiť až po jeho právoplatnom skončení."
Ak by si žalobca žalobou zo dňa 09.08.2012, vedenou Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.
19C/70/2012 uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu titulom nezákonných rozhodnutí, vydaných nielen v
kauze ohovárania, ale aj v kauze podplácania a teda vyslovene by žiadal priznať nemajetkovú ujmu

z dôvodu nezákonného trestného stíhania pre trestný čin podplácania, vtedy by bolo možné uvažovať
o opodstatnenosti návrhu na povolenie obnovy konania. Žalobca taktiež na pojednávaní v konaní o
návrhu na povolenie obnovy konania výslovne potvrdil, že v konaní 19C si neuplatňoval škodu spojenú s
trestným činom podplácania, ale si uplatňoval ujmu v spojení s trestným činom ohovárania. Pokiaľ
ide o konštatovanie súdu, uvedené v rozsudku, cit.: ,, ...Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná opäť o
"živé konanie" súd nemohol vykonať dokazovanie pripojením aktuálneho obsahu spisového materiálu

tohtotrestnéhokonania,vzhľadomnapredmetsporu savšakmoholuspokojiťsovšeobecnedostupnými
tlačovými informáciami ...", ako bolo vyššie uvedené, súd v konaní 19C vzhľadom výsledky dokazovania
(neopodstatnenosť nemajetkovej ujmy spojenej s trestným činom ohovárania), nemal dôvod sa bližšie
oboznámiť s výsledkom konania na najvyššom súde ohľadom trestnej veci v kauze podplácania a to bez
ohľadu na skutočnosť, že súd v konaní 19C pojednávanie nariadené na deň 14.11.2014 riadne nezačal

o 12.45 hod., ale až o 13.00 hod., v dôsledku čoho sa ho žalobca nezúčastnil, a teda nemohol ozrejmiť
vplyv trestného stíhania pre trestný čin podplácania na konanie o nemajetkovej ujme. Ak by si bol
žalobca vedomý toho, že písomné vyhotovenie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 TdoV/24/2011
zo dňa 11.11.2014 by mohlo zvrátiť konanie o nemajetkovej ujme, mal možnosť napadnúť prvostupňový
rozsudok konaní 19C (ktorý mu bol doručený do vlastných rúk dňa 29.12.2014) odvolaním, nakoľko ako

uviedol v návrhu na povolenie obnovy konania, rozhodnutie najvyššieho súdu nemohol predložiť skôr
ako pred dňom 30.12.2014.

Vychádzajúc zo zistených skutočností a s poukazom na citované zákonné ustanovenia, žalobca v
konaní o návrhu na povolenie obnovy konania nepreukázal také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by

boli spôsobilé privodiť mu priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Súd v konaní 19C sa žalobcom
tvrdenými skutočnosťami zaoberal a vysporiadali sa s nimi. Ak by bola predmetom konania 19C náhrada
nemajetkovej ujmy pre trestný čin podplácania, bolo by možné uvažovať o tom, že rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV/24/2011 zo dňa 11.11.2014 by mohol privodiť priaznivejšie
rozhodnutie pre žalobcu. Ak si však žalobca uplatňoval nemajetkovú ujmu v súvislosti trestným stíhaním

pre trestný čin ohovárania, nebolo možné dôjsť k záveru, že vo veci vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré
v čase konania 19C neboli súdu známe.

Neprípustnosť návrhu na obnovu konania je odôvodnená aj ust. § 229 písm. b) Obč. súd. por., nakoľko
žalobca mohol zrušenie alebo zmenu prvostupňového rozsudku dosiahnuť inak a to podaním odvolania

(§ 201 Obč. súd. por.). Z tohto dôvodu sa súd ďalej neskúmal, či žalobca podal návrh na povolenie
obnovy konania v zákonnej lehote (§ 230 ods. 1, ods. 2 Obč. súd. por.).

V zmysle § 142 ods. 1 Obč. súd. por., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Vzhľadom k tomu, že žalovaný mal vo veci plní úspech, vzniklo mu právo na náhradu trov konania.
Keďže žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti uzneseniu je možné podať odvolanie, v lehote 15 dní od doručenia,

Krajskému súdu v Bratislave, písomným podaním na tunajšom súde
v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa

toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho saodvolateľ domáha(§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo

veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p.).