Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, November 22, 2013

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 6C/268/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233931
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2013:5112233931.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpená
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi:
Slovenská republika, v jej mene koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, 813
11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody
sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 440,- eur, zamieta.

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti navrhovateľa zo dňa 25.07.2013 pre porušenie práva navrhovateľa na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 9NcC/224/2013-18
zo dňa 19.02.2013 zamieta.

Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

NávrhompodanýmnaOkresnomsúdeŽilinadňa27.09.2012sanavrhovateľdomáhalvydaniarozsudku,
ktorým by odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z

titulu nemajetkovej ujmy sumu 440,- eur a nahradiť mu trovy konania.
Návrh navrhovateľ skutkovo odôvodnil tak, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na
základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov. Ako oprávnený subjekt v exekučnom konaní navrhol písomným podaním, a to postupom podľa
ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu
navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o
úvere č.: XXXXXXX dlžníkom I. G.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil

registráciou exekučnej veci číslo I.. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní jeho
pohľadávky efektívne a účinne, predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom
miestne a vecne príslušnému okresnému súdu (Okresný súd Žilina) a požiadal ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú
súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať
sa danou žiadosťou a rozhodnúť onej v rámci priznanej právomoci, a to v zákonom ustanovenej
dobe. Súčasne navrhovateľ citoval znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení zákona č.

102/2011 Z. z. účinného od 01.06.2011. S poukazom na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011 dôvodil, že v exekučnom
konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručeniatakejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. S poukazom
na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení zákona č. 32/2002 Z. z. účinného od 01.02.2002
do 31.05.2010 uviedol, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil

rozdiel medzi exekučnými titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti,
a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie
všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom
bola napr. notárska zápisnica. V ďalšom navrhovateľ poukázal na to, že exekučný súd napriek tomu,

že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 19.11.2010, a to rozhodnutím o poverení po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie
viac ako 8 mesiacov). Opísaný postup exekučného súdu tak hodnotí ako nesprávny a v rozpore so
zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť,

ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že
k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Poukazuje na skutočnosť, že sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý
vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu si tak uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej

ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne: A) Pokiaľ ide o majetkovú škodu, táto predstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, pričom v tomto období vynaložil na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu

70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur a na spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Celkovo tak vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného
súdu márne sumu 125,- eur. Výšku hmotnej škody stanovil na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.
Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného
tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp.

pracovné a obchodné zmluvy. B) Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
navrhovateľ tento uplatnený nárok odôvodnil tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na
rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v
spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6

ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný
postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových
práv. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie

podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 440,- eur. Napokon navrhovateľ
uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal

odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Odporca však do podania návrhu
na žiadosť pozitívne nereagoval.
Navrhovateľ na výzvu súdu v ďalšom podaním doručeným súdu dňa 30.10.2012 oznámil, že v návrhom
na začatie konania súčasne nepodal námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p. Uviedol len
skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a mieste príslušný okresný súd nemôže vo veci konať,

pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania
a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O.s.p.). Preto mal súd postupovať podľa ust. § 12 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ust. § 12 ods. 3 O.s.p. a požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu
toho istého stupňa.Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 9NcC/224/2013-18 zo dňa 19.02.2013 rozhodol o podaní
navrhovateľa, ktoré považoval podľa jeho obsahu za námietku zaujatosti, že sudca Okresného súdu
Žilina JUDr. Peter Hrnčiar je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci a ostatní sudcovia

Okresného súdu Žilina nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Uznesenie bolo
právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 12.06.2013.
Na výzvu súdu navrhovateľovi na predloženie písomného podania (žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, ktorý si v konaní uplatňuje a spôsobu jej vybavenia) navrhovateľ uviedol, že
nedisponuje rovnopisom tohto návrhu, originál návrhu založil odporca do svojho príslušného spisu, a

preto navrhuje, aby súd ako dôkaz oboznámil príslušný spis odporcu.
Odporca vo svojom podaní zo dňa 27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde
Žilina pod spis. zn. 18C/249/2012 súdu potvrdil, že mu bolo v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012
doručených viac ako 43.000 žiadostí navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Ministerstvo spravodlivosti SR neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť, ale nakoľko
tieto žiadosti bodli doručené so sprievodnými listami v dňoch 23.04.2012, 27.04.2012, 30.04.2012,

25.05.2012, 30.05.2012 a 25.09.2012 (dva sprievodné listy), riešilo osobitne jednotným postupom objem
žiadostí doručených spoločne k tomu istému dňu. V prílohe tohto podania odporca zaslal tabuľku,
ktorá obsahuje zoznam žiadostí doručených Ministerstvu spravodlivosti SR. Z uvedeného zoznamu
vyplýva, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, uplatneného v
prejednávanej veci, bola odporcom zaevidovaná pod č. 4192.

Odporca sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 19.09.2013, v ktorom žiadal návrh
navrhovateľa v plnom rozsahu zamietnuť a súčasne si uplatnil právo na náhradu trov konania. Vo
všeobecnosti odporca namietal, že ide o predčasne uplatnený nárok, keď prvá žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku bola doručená Ministerstvu spravodlivosti SR až dňa 23.04.2012 a už dňa
27.09.2012 boli podané návrhy na súd. Navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné

prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok
na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, a preto žiaden z uplatnených nárokov
navrhovateľa uspokojený nebol. K uplatnenému nároku na náhradu škody vo všeobecnosti uviedol, že k
nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ doposiaľ dôkazy pre posúdenie tejto otázky nepredložil.

Ďalej považoval za potrebné uviesť, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora
je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným
titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov
podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo
veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere

je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej
podmienkyajvexekučnomkonaní.Unáhlenékonaniezostranysúdov,bymohloviesťknedostatočnému
a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria
zákonnosti. Ďalej odporca s odkazom na znenie ust. § 44 ods. 2 v spojení s ust. § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 uviedol, že z týchto ustanovení jednoznačne

vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského
súdu ako exekučnom titule. Akýkoľvek nárok navrhovateľa vychádzajúceho z nesprávneho úradného
postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach nemá
žiadnu oporu v zákone. Ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na
súd po 01.06.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Vo všeobecnosti odporca považoval za

potrebné taktiež i na tomto mieste poukázať na judikatúru Ústavného súdu spis. zn. I. ÚS 16/02,
ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty,
ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu spis. zn.
II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje

automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S
ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho
orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“ Z uvedeného vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä sohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
Súčasne odporca uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ na viacerých miestach svojich
žalobných návrhov namieta prieťahy v konaní a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje svoje právo

na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody, odporca aj vo vzťahu k otázke existencie
zbytočných prieťahov v konaní odkazuje na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Považuje tak
za potrebné podotknúť, že podľa jeho názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený

preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR
na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy
podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. K záveru
o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný
súd v konaní o náhrade škody), dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (spis. zn. 9Co 285/2011). Odporca
taktiež v súvislosti s uplatnenou náhradou škody navrhovateľom „nesprávnym úradným postupom“ vo

všeobecnosti vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu
15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009 (t.j. tri roky pred
dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Pokiaľ ide o
samotnú uplatnenú náhradu materiálnej škody, navrhovateľ v konaní na preukázanie vzniku škody má
produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Navrhovateľ však nijako

túto škodu nepreukázal. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odporca poukázal
na znenie ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. V prvom rade poukazuje na viacero nálezov
Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých je potrebné uviesť, že poskytovanie finančného zadosťučinenia
nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti
sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660,- eur, ktorý musí byť priznaná za každý rok prieťahov,

je nesprávna úvaha. Navyše je potrebné vychádzať aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom
v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. V druhom rade, je
potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný.
Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť

ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR
spis. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti
právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj
„zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež

navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Navrhovateľ
zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že
konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov
nevyplýva a z toho dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že
by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Súčasne odporca namietal aspekt dobrých mravov s

prihliadnutím na poškodenú osobu s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odporca
akcentuje na potrebu zohľadnenia tohto ustanovenia, ako aj ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto
náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolností, na ktoré poukazuje,
podľa neho nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V
tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí,
ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom

je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na
trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov
je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu. V tejto súvislosti odporca upozorňuje na list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi

Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti
s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj
sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Odporca tak konštatoval, že navrhovateľ je
vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí

pozornejšie skúmať akékoľvek podanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie
exekúcie, kde v prípade navrhovateľa automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia
práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného
posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa
na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod.,

s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na
popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s
dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda
malažalobcovivzniknúťpráveprispornejanegatívnevnímanejpodnikateľskejaktivitežalobcu.Súčasne
v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv
musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu

na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.
Na súdom nariadené pojednávanie dňa 22.11.2013 sa účastníci konania, ani právny zástupca
navrhovateľa neustanovili. Od predvolania navrhovateľa súd upustil v zmysle ust. § 49 ods. 1 O.s.p.,
pričom na pojednávanie predvolal len jeho právneho zástupcu. Tento, ako aj odporca mali predvolanie
na pojednávanie riadne doručené so zachovaním lehoty podľa ust. § 115 ods. 2 O.s.p.

Právny zástupca navrhovateľa do začatia pojednávania svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil
podaním zo dňa 15.11.2013, pričom žiadal pojednávanie zrušiť až do konečného ústavne konformného
rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu, pričom súčasne navrhol konanie v zmysle
ust. § 109 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. c) O.s.p. prerušiť do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti navrhovateľa zo dňa 25.07.2013 pre porušenie práva

navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd uznesením Krajského súdu v Žiline č.
k. 9NcC/224/2013-18 zo dňa 19.02.2013 s odôvodnením, že má za to, že jeho objektívna námietka
porušenia nestrannosti konajúceho súdu je v danom prípade dôvodná. Ak totiž nedôjde k ústavne
konformnému prerokovaniu objektívnej námietky vznesenej navrhovateľom skôr, ako vo veci otvorí súd
pojednávanie, dopustí sa odmietnutia spravodlivosti v zmysle čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) veta prvá O.s.p, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky,
ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak

súd dal na takéto konanie podnet.
Podľa ust. § 52 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 124/2002 Z. z. účinnom od 20.03.2002,
podanie sťažnosti nemá odkladný účinok.
Podľa ust. § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona č. 124/2002 Z. z. účinnom od
20.03.2002, ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť
vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je
v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo
iného zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri

odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo
iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Súd má za to, že v danom prípade návrhu navrhovateľa na prerušenie konania sa nejedná o dôvod

predpokladaný ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Podľa tohto cit. ustanovenia O.s.p. má súd povinnosť
prerušiť konanie v prípade, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený
riešiť ani ako otázku predbežnú. Ide predovšetkým o otázky uvedené v ust. § 135 ods. 1. O.s.p. Súd
poukazuje na to, že o namietanej otázke nestrannosti sudcu už právoplatne rozhodol Krajský súd v Žiline
uznesením č. k. 9NcC/224/2013-18 zo dňa 19.02.2013. Rozhodovanie krajského súdu podľa ust. § 15

ods. 1 a § 16 ods. 1 O.s.p. je v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR rozhodovaním mimo inštančný
postup, teda krajský súd v takomto prípade nerozhoduje ani ako súd prvého stupňa a ani ako súd
druhého stupňa (odvolací súd). Teda o otázke nestrannosti sudcu bolo už zákonom predpokladaným
spôsobom rozhodnuté. Navrhovateľ k svojmu návrhu na prerušenie konania pripojil kópiu predmetnejsťažnosti adresovanej Ústavnému súdu SR zo dňa 25.07.2013. Bez ohľadu na to, že navrhovateľ
nepreukázaldoručenietejtosťažnostiÚstavnémusúduSR,súdpoukazujenacit.ust.§52ods.1zákona
č. 38/1993 Z. z., v zmysle ktorého podanie sťažnosti na Ústavnom súde SR nemá odkladný účinok.

Aj keď navrhovateľ v ústavne sťažnosti adresovanej Ústavnému súdu SR zároveň požiadal o vydanie
dočasného opatrenia, ktorým by bola odložená vykonateľnosť napadnutého uznesenia Krajského súdu
v Žiline č. k. 9NcC/224/2013-18 zo dňa 19.02.2013, do pojednávania nebolo súdu doručené žiadne
rozhodnutie Ústavného súdu o vydaní takéhoto dočasného opatrenia, resp. súd nemal o takomto
rozhodnutí Ústavného súdu SR žiadnu vedomosť.

Pokiaľ sa jedná o ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., toto kreuje len prípadnú možnosť (teda nie povinnosť)
rozhodnutia procesného súdu o prerušení konania, ak dospeje k záveru, že prebieha konanie, v ktorom
sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie, alebo ak dal na takéto konanie podnet.
Súd má za to, že, ak aj prebieha konanie na Ústavnom súde SR o predmetnej sťažnosti navrhovateľa,
nejde o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci.
Napokon, ak by aj Ústavný súd SR konštatoval nálezom namietané porušenie práva navrhovateľa a

zrušil súčasne uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 9NcC/224/2013-18 zo dňa 19.02.2013, pričom
následne by Krajský súd v Žiline novo rozhodol o vylúčení sudcu, ktorému vec bola pridelená na
prejednávaniearozhodnutie,navrhovateľovizostávazachovanámožnosťnamietaťvpodanomodvolaní
proti rozhodnutiu prvostupňového súdu dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. g) O.s.p., teda, že v konaní prvostupňového súdu došlo k vade spočívajúcej v tom, že vo

veci rozhodoval vylúčený sudca.
Odporca svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil a o odročenie pojednávania nepožiadal.
Súdtakvzmysleust.§101ods.2O.s.p.vecprejednalavovecirozhodolnapojednávanídňa17.12.2013
v neprítomnosti účastníkov konania, ako aj právneho zástupcu navrhovateľa a súčasne rozhodol na
základe vyššie uvedených dôvodov a úvah aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania.

Súd tak vykonal dokazovanie účastníkmi produkovanými listinnými dôkazmi (navrhovateľ pri tom v
návrhu označil len jeden dôkaz, a to príslušný spis exekučného súdu), pričom zistil nasledovný skutkový
stav.
Ako už bolo vyššie uvedené, zo zoznamu predloženého odporcom spolu s jeho podaním zo dňa
27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 18C/249/2012 v

spojení s týmto podaním vyplýva skutočnosť, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, uplatneného v prejednávanej veci, bola Ministerstvom spravodlivosti SR zaevidovaná
pod č. 4192 a bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená niekedy v rozmedzí od 23.04.2012 do
25.09.2012. Keďže z vykonaného dokazovania nevyšiel najavo opak, súd vychádzal z toho, že k
uspokojeniu nároku navrhovateľa v lehote 6 mesiacov od prijatia žiadosti Ministerstvom spravodlivosti

SR ku dňu rozhodnutia súdu nedošlo.
Z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina spis. zn. 24Er/3218/2010 vyplýva:
Dňa 05.08.2010 doručil súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý Okresnému súdu Žilina pod spis. zn.
exekútora I. XXXX/XX žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému I. G. na
základe návrhu navrhovateľa zo dňa 21.06.2010 na vykonanie exekúcie, a to na základe exekučného

titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. č. k. SR
01812/10 zo dňa 12.04.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03.05.2010 a vykonateľnosť dňa
06.05.2010.
OkresnýsúdŽilinauznesenímč.k.24Er/3218/2010-9zodňa08.11.2010,ktorénadobudloprávoplatnosť
dňa 03.01.2013 (voči uzneseniu sa oprávnený odvolal podaním doručeným exekučnému súdu dňa

17.12.2010, avšak toto zobral navrhovateľ následne späť podaním zo dňa 15.02.2011; na to Krajský
súd v Žiline v konaní o odvolaní oprávneného proti napadnutému uzneseniu uznesením č. k.
6CoE/97/2011-44 zo dňa 29.04.2011 odvolacie konanie zastavil), žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenú Okresnému súdu Žilina dňa
05.08.2010 zamietol v časti o vymoženie: sumy 404,- eur (poplatok za poskytnutie úveru 392,- eur a

poplatok za upomienky 12,- eur), zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 404,- eur od
10.11.2009 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 404,- eur od 25.01.2010 do
zaplatenia a trov rozhodcovského konania zamietol, súčasne exekučné konanie v časti o vymoženie:
sumy 404,- eur (poplatok za poskytnutie úveru 392,- eur a poplatok za upomienky 12,- eur), zmenkového
úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 404,- eur od 10.11.2009 do zaplatenia, úroku z omeškania vo

výške 6 % ročne zo sumy 404,- eur od 25.01.2010 do zaplatenia a trov rozhodcovského konania zastavil
a napokon rozhodol o vydaní poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 400,- eur (nezaplatená časť poskytnutého úveru) s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne zo
sumy 400,- eur od 25.01.2010 do zaplatenia a trov exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazomna ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. v spojení s ust. § 44 ods. 2 veta prvá a tretia a
ust. § 57 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku, ako aj na ust. čl. 6.1. a 7.1. Smernice Rady 93/13/EHS zo
dňa 05.04.1993 z dôvodu, že v exekučnom konaní uplatnené dotknuté nároky sú v rozpore s právnymi

normami na ochranu spotrebiteľa.
Okresný súd Žilina dňa 19.11.2010 vydal poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému na
vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 400,- eur s úrokom z omeškania vo výške
6 % ročne zo sumy 400,- eur od 25.01.2010 do zaplatenia a trov exekúcie pod č. XXXXXXXXXX*.
Podľa ust. § 21 ods.4 veta prvá O.s.p., za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti

ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného
predpisu.
Podľa ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, vo
veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľaust.§4ods.1písm.a)bod1.zákonač.514/2003Z.z.vznenízákonač.412/2012z.z.účinnomod

01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná
v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia
vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.
Podľa ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.

Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.
Podľa ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je
tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného.
Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
Podľa ust. § 16 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán

neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu

škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri
uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne
prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné

prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Podľa ust. § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), exekučným titulom je vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.Podľa ust. § 41 ods. 2 EP v znení zákona č. 466/2009 Z. z. účinného od 15.12.2009 do 31.05.2011, podľa
tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na rozhodnutí orgánov Európskej únie, [čl. 110 ods. 2, čl. 225a,
čl. 244 a 256 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002)], b) rozhodnutí

osvedčených ako európsky exekučný titul, [Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004
(Ú.v. EÚ L 143, 30.4.2004)] c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná
osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých

štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy
a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov,
výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených týmito orgánmi, h)
vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia, i) iných
vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.

Podľa ust. § 44 ods. 2 EP v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Navrhovateľ si tak v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 24Er/3218/2010 spočívajúcim

nevydaním rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej lehote, resp. v zbytočných prieťahoch v jeho konaní. Tento nárok je tak potrebné
právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom
navrhovateľ si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej škody podľa cit. ust. § 17 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z. z. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa cit. ust. § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Aktívna vecná legitimáciu navrhovateľa v spore (že je nositeľom ním
uplatneného práva) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a pasívna vecná
legitimácia odporcu (že je nositeľom povinnosti zodpovedajúcej navrhovateľom uplatnenému právu) by
tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V ďalšom sa súd zaoberal tým, či došlo k naplneniu podmienky konania (§ 104 O.s.p.) spočívajúcej v
tom, že navrhovateľ požiadal odporcu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. §
15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Z vyššie zisteného skutkového stavu súd vyvodil, že navrhovateľ požiadal príslušný orgán štátu písomne
o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., avšak jeho

nárok nebol v lehote podľa cit. ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uspokojený. Došlo teda k
naplneniu uvedenej podmienky konania a súčasne treba konštatovať, že odporcom vznesená námietka
predčasnosti návrhu navrhovateľa nie je dôvodná.
Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu
(odporcu) konať, súd vychádzajúc z cit. ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení

zákona č. 412/2012 z. z. účinnom od 01.01.2013 dospel k záveru, že príslušným orgánom konajúcim v
mene odporcu je Ministerstvo spravodlivosti SR, teda navrhovateľ správne označil v návrhu príslušný
orgán.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je
osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (cit. ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.).

Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení
čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa
zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
sú:

1) porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nesprávnom úradnom postupe
[cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.].
2) vznik a existencia škody (resp. nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom,3) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou
(resp. nemajetkovou ujmou), ktorá porušením povinností vznikla.
Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide

o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu resp. o porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s
ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný postup je
vymedzený v cit. ust. § 9 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. ako porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu

verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 05.08.2010; o tejto žiadosti o vydanie
poverenia v exekúcii bolo rozhodnuté dňa 08.11.2010 tak, že súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v časti zamietol, exekučné konanie v tejto časti zastavil a zároveň

rozhodol, že vydá poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti, ktoré poverenie bolo
vydané dňa 19.11.2010. Medzi doručením žiadosti súdneho exekútora a rozhodnutím súdu o nej tak
prešlo 95 dní, resp. do vydania poverenia 106 dní (teda cca 3 mesiace).
Súd má za to, že k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
spočívajúcemu v nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote v tomto exekučnom konaní

nedošlo. V rozhodnom čase bolo účinné vyššie cit. ust. § 44 ods. 2 EP. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora
na jeho vydanie, súd konštatuje, že z cit. ust. § 44 ods. 2 EP vyplýva, že zákon upravuje túto lehotu vo
všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota však výslovne v zmysle zákona

neplatí ani v prípade, ak súd síce nezistí uvedené rozpory, ak ide o exekučný titul podľa cit. ust. § 41 ods.
2 písm. d) EP, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských komisií a zmier nimi
schválený. Zmyslom tejto právnej úpravy je konštituovať výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej
existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Navrhovateľ v návrhu poukazoval na to, že cit. ust. § 44
ods. 2 v spojení s cit. ust. 41 ods. 2 písm. d) EP nemožno vykladať tak, že sa vzťahuje aj na prípad, keď

exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, keďže tento nemožno stotožňovať s rozhodnutím
rozhodcovských komisií. Súd sa však s takýmto právnym názorom navrhovateľa nestotožnil a naopak
vychádzalztoho,žecit.ust.§44ods.2vspojeníscit.ust.41ods.2písm.d)EPsavzťahujeajnaprípad,
keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu a zmier ním schválený. Pri tomto závere sa
súd stotožnil s argumentáciou odporcu, pričom súd rovnako ako odporca poukazuje na obsah dôvodovej

správy k zákonu č. 102/2011 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 01.06.2011 novelizované aj ust. § 41
ods. 2 písm. d) EP, kde už je výslovne ako podklad na vykonanie exekúcie uvedený aj vykonateľný
rozsudok rozhodcovského súdu: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej

republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje
sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a
zmiery nimi schválené.“. Súd v ďalšom poukazuje na to, že ak by vychádzal z výkladu produkovaného
navrhovateľom ust. § 41 EP v znení účinnom do 31.05.2011, mohla by nastať situácia, že EP by vôbec
ako exekučný titul nepoznal vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, alebo zmier ním schválený,

a to z dôvodu, že v cit. ust. § 41 ods. 1 a 2 EP v znení účinnom do 31.05.2011 sa vykonateľný
rozsudok rozhodcovského súdu, alebo zmier ním schválený explicitne neudáva. Napokon odhliadnuc
od uvedeného súd poukazuje na nález ÚS SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013, v ktorom
Ústavný súd SR výslovne konštatoval: „Z ust. § 44 ods. 2 EP nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala
vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so

zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon
takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred
01.06.2010).“. Ak teda súd rozhodol podľa právnej úpravy platnej v čase podania dotknutej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučnom súde dňa 05.08.2010
o tejto žiadosti tak, že túto uznesením v časti zamietol, lehota 15 dní podľa cit. ust. § 44 ods. 2 EP

sa vo všeobecnosti na takéto rozhodnutie exekučného súdu nevzťahovala, a to bez ohľadu na to, či
išlo o exekučný titul podľa cit. ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP v znení účinnom do 31.05.2011, alebo išlo
o iný exekučný titul. Rovnako s poukazom na vyššie uvedené sa lehota 15 dní v dotknutom prípadenevzťahovala ani na vydanie čiastočného poverenia na vykonanie exekúcie na základe žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučnom súde dňa 05.08.2010.
Treba v ďalšom poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie,

ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v cit. ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011). Exekučný súd v
rámci dotknutého konania konštatoval výkon práv oprávneného podľa posudzovanej rozhodcovskej
zmluvy za nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a považoval za dôvodné

aplikovať ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira, v zmysle ktorého smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 treba vykladať v tom
zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné
informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky

obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na
základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude
uvedenou doložkou viazaný.

Taktiež súd považuje za potrebné uviesť, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne
podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním
účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré
sa zúčastňujú na súdnom konaní.
Je nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, v ktorej

sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je po skutkovej aj právnej
stránke, práve s poukazom na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, kde je potrebné venovať
osobitnú pozornosť vzhľadom na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v spojitosti s rozhodcovskými

konaniami, nevyhnutne zložitejšie a náročnejšie, a to aj po časovej stránke. Ako vyplýva z vykonaného
dokazovania, exekučný súd v danom prípade postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 05.08.2010 v súlade so svojou povinnosťou preskúmať
rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) v kontexte vyššie uvedených intencií. Treba opätovne zdôrazniť,
že v danom prípade nebola zákonom stanovená lehota na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi

na vykonanie exekúcie, resp. zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a preto
neprichádza do úvahy nesprávny úradný postup exekučného súdu v podobe porušenia povinnosti
exekučným súdom vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Samotné rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože postup
exekučného súdu našiel svoje vyjadrenie v rozhodnutí. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že

súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne
musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný súd hodnotil listiny predložené zo strany
oprávneného, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a preto
takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny
a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny. Postup exekučného súdu v danom prípade

sa tak podľa názoru súdu nevyznačoval takými okolnosťami, ktoré by bolo možné hodnotiť ako zbytočné
prieťahy v konaní. Dĺžku konania od podania žiadosti o udelenie poverenia do vydania rozhodnutia o
zamietnutí tejto žiadosti pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre vydanie takéhoto rozhodnutia,
v trvaní cca 4 a pol mesiaca nepovažoval súd vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za neprimeranú,
a preto nekonštatoval v danom prípade ani nesprávny úrad postup exekučného súdu spočívajúci v

zbytočných prieťahoch v jeho konaní.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dotknuté konanie exekučného súdu nebolo postihnuté
jeho nesprávnym úradným postupom, ako to má na mysli cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom podľa ust. § 153 ods. 2 O.s.p. ale aj
viazaný skutkom t. j. žalobnými tvrdeniami (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.), o právne významných

skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok, po vyhodnotení vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať uplatňované peňažné
plnenie (náhradu majetkovej škody v celkovej výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 440,-
eur) na nim tvrdenom skutkovom základe. Súd nemal za preukázaný základný predpoklad pre vznikzodpovednosti odporcu podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to nesprávny úradný postup.
Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na
nesplnenie prvej základnej podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a

vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok, a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej
ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Preto súd návrh
navrhovateľa v celom rozsahu bez ďalšieho zamietol.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existentného nároku a v danom prípade existencia nároku navrhovateľa na náhradu

škody nebola preukázaná.
Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ust. § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd
munáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady
trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi teda vzniklo podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. § 151 ods.
1 O.s.p. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že
z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo

obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého

stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.