Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 17, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/115/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2304899094
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2304899094.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., 811 09 Bratislava, Pribinova
25, zast. splnomocnenkyňou: Advocate s. r. o., 811 09 Bratislava, Pribinova 25 a splnomocnenkyňou:
Fridrich Paľko, s.r.o., 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému: J. B., nar. XX. R. XXXX,
bytom XXX XX U. H. č. XXX/XX, o vymoženie 348,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 7. júna 2012, č. k. 7Er/670/2004-20, EX 391/04 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania, postúpenie návrhu Ústavnému súdu
Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie z a m i e t a .
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie
p o t v r d z u j e .

V časti vyhradzujúcej rozhodnutie o trovách exekučného konania samostatnému uzneseniu napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením (v spojení s tzv. opravným uznesení zo dňa 9. decembra 2013, č. k.
7Er/670/2004-45) súd prvého stupňa vo výroku v bode I/ vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 391/04 za neprípustnú a na základe toho ju aj zastavil a vo výroku

v bode II/ vyslovil, že o trovách exekučného konania súd rozhodne samostatným uznesením. V časti
zastavenia exekúcie rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 a §
240 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z., čiže Exekučného poriadku) a poukazom na ustanovenia § 39
a § 574 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.). Vecne mal za to, že primárny právny vzťah
medzi účastníkmi vznikol na základe úverovej zmluvy č. 1440146 uzatvorenej dňa 28. januára 2004,
ktorú povinný riadne a včas neplnil. V tejto úverovej zmluve povinný pre prípad neplnenia si zmluvných

podmienoksplnomocniladvokátaMgr.TomášaKušníranaspísanienotárskejzápisniceakoexekučného
titulu, t. j. aby v jeho mene uznal záväzok vyplývajúci z úverovej zmluvy tak, aby sa táto notárska
zápisnica mohla stať vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia. Súd prvého stupňa dospel k
záveru, že povinným udelené splnomocnenie advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi je neplatné, keďže
okolnosti, za ktorých bola notárska zápisnica spísaná sú v ostrom rozpore s ustanoveniami týkajúcimi
sa základných predpokladov zastúpenia. Záväzok totiž za povinného uznal Mgr. Tomáš Kušnír, ktorého

splnomocnenie povinným akceptovateľné nie je, keďže toto bolo udelené v čase, keď dlh povinného ešte
neexitoval, nebola známa jeho výška a povinný sa tak dopredu vzdal svojich práv. V poradí druhý výrok
napadnutého uznesenia vyhradzujúci rozhodnutie o trovách exekučného konania (správne exekúcie
- pozn. odvolacieho súdu) samostatnému uzneseniu potom súd prvého stupňa neodôvodnil žiadnym
ustanovením zákona, keď v príslušnej časti odôvodnenia uznesenia iba zopakoval obsah druhej vety
jeho výroku.Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená, ktorá ho navrhla zrušiť a vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila použitím ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/,
teda že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi

možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie
a tak jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že všeobecný súd
ako exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je popretie splnomocnenia daného
zákonom príslušnému notárovi, ktorý pri spísaní notárskej zápisnice nezistil rozpor so zákonom. V

danom prípade preskúmaniu právneho vzťahu došlo už dvakrát, a to najprv pred notárom, ktorý nezistil
rozpor plnomocenstva začleneného do Zmluvy so zákonom, a druhýkrát pri posudzovaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia (a teda aj návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu) súdom, kde tento uznal exekučný titul za súladný a následne aj vydal poverenie na vykonanie
exekúcie. Odvolateľka má za to, že plnomocenstvo (začlenené do Zmluvy) nie je možné považovať za
neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., nakoľko povinný sa pri podpise Zmluvy

nevzdal svojich práv na uznanie záväzku, ale len rozšíril možnosť uznania záväzku za jeho osobu
na osobu advokáta uvedeného v Zmluve. Takéto splnomocnenie príslušná právna úprava dovoľovala,
pričom jeho formulácia bola určitá a dlžník mohol toto aj kedykoľvek po uzatvorení zmluvy v zmysle
§ 33b O. z. odvolať, čo však neučinil. Exekučný titul - notárska zápisnica, bol vydaný v súlade s
právnym poriadkom a spĺňal všetky požadované náležitosti. Postup súdu prvého stupňa tak ide nad

rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu a môže mať pre veriteľa
nepriaznivé následky, pričom takýmto postupom dochádza aj k porušeniu princípu právnej istoty a
odňatiu možnosti konať pred súdom. Odvolateľka dôvodila, že plnomocenstvo nie je možné považovať
za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., keď to nie je zmluvným ustanovením a
nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok.

Následne potom oprávnená navrhla s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo
publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) konanie
prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky v
nasledujúcom znení :

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy ?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?
V odvolaní oprávnená v prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími dôvodmi takisto

podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a podanie Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E.
p. s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pre údajný rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
subjektov práva v právny poriadok, a to v tom smere, či je možné opakované uskutočňovanie revízneho
postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E. p bez akejkoľvek časovej limitácie.

Povinný ani súdny exekútor odvolacie návrhy nepodali, pričom súdny exekútor sa k odvolaniu odmietol
vyjadriť vecne, nakoľko posúdenie tejto otázky je podľa neho vo výlučnej kompetencii exekučného súdu.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú

vec (zastavenia exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne. Súd prvého stupňa
si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii zodpovedal správne, svoje závery
podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených

oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovaťnávrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti splnomocnenia zakomponovaného
do úverovej zmluvy na SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p.), resp. aj o prenesenie problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods. 2 E. p. v

ktoromkoľvek štádiu exekučného konania na ÚS SR (§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje skonštatovaním exekučným súdom
rozporuvšeobecnezáväznéhoprávnehopredpisutýkajúcehosaprejednávenejvecisústavou,zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom rozhodnutie vo veci

exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru. Inak povedané,
postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných pochybností o súlade
určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými právnymi aktmi, pričom k
takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor účastníka konania, keď tu zákon
v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť konanie a predložiť vec ÚS SR).

V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky snažiacej sa presvedčiť súd
o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného opakovaného uskutočňovania
revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle skoršej rozhodovacej praxe
odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka aplikácie dotknutého ustanovenia
sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a nie účastníčky tvrdiacej opak). K

tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na značný počet konaní kde táto
vystupuje na strane oprávnenej osoby) notoricky známe, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie
exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch
listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia,
2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy

(napr. zamietnutie žiadosti o poverenie či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie
príslušného nesúladu už i len u jednej z nich, kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným
súdom nerozhodné či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť
odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu ktorý odporuje zákonu.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o

založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred

vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov

spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym

postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky

SD,čorovnakoplatíomožnostivnútroštátnehosúdukonanieprerušiťanaSDsaobrátiť,akvnútroštátny
súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento
je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,
resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky

sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
predbežnejotázkejeprerozhodnutievnútroštátnehosúdunevyhnutné(čižežebeztakéhotorozhodnutia
hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy
členských štátov Európskej únie jednotný). O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo a ani ísť
nemohlo.

Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu
Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len to,
že súd prvého stupňa v prejednávanej veci pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvného dojednania
neaplikovalSmernicu(aaniChartu)avtejtokonkrétnejvecižiadenztakýchtopredpisovaninepoužil(ani

ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom
je úprava ochrany spotrebiteľa, ako sa to stalo v iných druhovo totožných veciach tej istej oprávnenej
prejednávaných inými súdmi).

Vyriešenie si vnútroštátnym súdom otázky nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp.

Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci
by bolo potom potrebné len v prípade, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve
takývýkladSmernicečiinéhopredpisukomunitárnehopráva,akýnaznačovalipredbežnéotázkymajúce
sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného
prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj

mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa
výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci naplnený
nebol.

Bolo to preto, že prvou z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou sa podsúval výklad, ktorý

súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal. Prvou otázkou, ktorá mala byť
podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je možné za neprijateľnú zmluvnú
podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať
a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej

príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy. Uvedenú
otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú a nespôsobilú ovplyvniť výsledok prejednávanej
veci, nakoľko je zrejmé, že v danom prípade advokát (konajúc prostredníctvom svojho splnomocnenca
- koncipienta) zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru v notárskej zápisnici neplatne, čím
nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2 E. p. predpisujúceho povinný obsah

notárskychzápisnícakopodmienkypreuznanienotárskejzápisniceakoexekučnéhotitulu.Zuvedených
dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú, nemajúcu
základ v prejednávanej veci.
Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María
Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores(C240/98ažC244/98)uviedol,že systémochranyzavedenýSmernicouvychádzazmyšlienky,
že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,

pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah.
Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný
iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmaťex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie
výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto

preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a
význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem
toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu
rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či
sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade
kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa

vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už
z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa
aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým,
že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť
z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.

Uvedeným následkom v zmysle práva SR je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods.
2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 E. p., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku
veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.
Na základe prezentovaného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že
vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím

rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v
rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Ozrejmené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez
potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.

Návrhy oprávnenej na prerušenie konania, postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky
na zaujatie stanoviska a predloženie prejudiciálnych otázok SD neboli (nemohli byť) opodstatnenými a
odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.
Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z výroku I. napadnutého uznesenia potom
podstatným bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou

akceptovateľnosti splnomocnenia obsiahnutého v úverovej zmluve účastníkov konania. Práve táto
otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou,
keď tu platilo, že neplatné splnomocnenie obsiahnuté v úverovej zmluve malo za následok vznik
nespôsobilého exekučného titulu. Súd prvého stupňa si tak otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho
postupu v exekúcii zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne

presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom
nemohla nič zmeniť.

Predovšetkým totiž treba naďalej trvať na tom, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie
je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín

súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2)
návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy
(napr. zamietnutie žiadosti o poverenie či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie
príslušného nesúladu už i len u jednej z nich, kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným
súdom nerozhodné či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd tak nemôže rezignovať na možnosť

odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu ktorý odporuje zákonu a na uvedenom závere nič
nemení ani skutočnosť, že v konaní už došlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie v ňom
uvedenej súdnej exekútorke, keďže existencia rozporu jednej z troch vyššie uvedených listín tu bola aj
v čase posudzovania žiadosti o udelenie poverenia, keď tu k udeleniu poverenia došlo z dôvodu nie
dostatočného posúdenia veci, daného aj tým, že exekučný súd svoje rozhodovanie v rozhodnom čase

nemohol oprieť o tak rozsiahlu judikatúru (nie len) slovenských súdov ako je tomu v súčasnosti.

Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého
uznesenia odvolací súd ešte uvádza, že vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutiesúdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 E. p.). Ustanovenie
§ 41 ods. 2 E. p. ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu.
Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny

záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ E.
p.). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je
upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových
náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 E. p.. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie

povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v predmetnej notárskej
zápisnici, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané Mgr. Tomášom
Kušnírom, ktorého plná moc bola udelená povinným v predmetnej zmluve o úvere. Uvedená Zmluva
pritom bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z
čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybral slobodným výberom a na základe vlastného
uváženia, ale tento bol vopred určený oprávnenou. Odvolací súd zastáva názor, že zástupca povinného

(ak tu vôbec o zástupcovi možno hovoriť) v skutočnosti v danej veci nehájil jeho záujmy v súvislosti s
návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávnenej ako veriteľky. Záujmy takto
určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 O. z. a každý jeho
právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá tu má
byť exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 O. z. a notárska zápisnica z 1. septembra

2005 preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd je kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať
spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie
exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie exekúciu zastaviť.

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci

exekúciu ako celok zastavil (otázka potreby súbežného vyhlásenia exekúcie za neprípustnú bola pritom
otázkou, ktorá spadá do roviny akademických diskusií na poli procesného purizmu) a odvolací súd preto
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v tejto časti podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.
potvrdil.

Napokon podľa § 251 ods. 4 a § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a tiež podľa odseku 2 druhého z tu
spomenutých ustanovení muselo dôjsť k zrušeniu toho čiastkového výroku napadnutého uznesenia,
ktorým došlo k vyhradeniu rozhodnutia o trovách exekúcie samostatnému uzneseniu, a k následnému
vráteniu veci súdu prvého stupňa v takejto časti na ďalšie konanie. Takéto rozhodnutie (predpokladané
priamo ustanovením § 151 ods. 3 O. s. p., resp. i odsekom 4 rovnakého ustanovenia pre tzv. sporové

konanie) totiž zákon ustanovuje len ako výnimku z pravidla, podľa ktorého o trovách konania sa
rozhoduje spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 151 ods. 1 O. s. p.). Použitie takejto
výnimky je však podmienené zložitosťou prípadu (s príkladmým výpočtom v ust. § 151 ods. 3 O. s. p., v
čom by takáto zložitosť mohla spočívať), ktorú treba i riadne odôvodniť. Práve to sa však v prejednávanej
veci nestalo (na ujmu zachovania práva účastníkov konania na spravodlivý proces vrátane práva na

náležite odôvodnené súdne rozhodnutie) a daný tým bol nielen zákonný dôvod zrušenia rozhodnutia
súdu prvého stupňa (čo aj len sčasti), ale takto i presun povinnosti rozhodnúť aj o trovách odvolacieho
konania na súd prvého stupňa (ktorá povinnosť by tu však napokon bola i vtedy, ak by dôvod odkladu
rozhodnutia o trovách exekúcie skutočne jestvoval a bol i v uznesení náležite vyargumentovaný, tu por.
i § 224 ods. 3 a 4 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.