Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, September 6, 2013

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 13C/36/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5107204240
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2013:5107204240.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľa:

F. F., I.. XX.XX.XXXX, Z. XXX XX Q. XXX, Š. T. M., právne zastúpený JUDr. Ladislavom Potockým,
advokátom s miestom výkonu činnosti Mydlárska 19, 010 01 Žilina, proti odporcovi: V. W., I..
XX.XX.XXXX, Z. V. XXX/X, XXX XX G. I. O., Š. T. M., právne zastúpený Mgr. Richardom Karkóom,
advokátom s miestom výkonu činnosti Sad na Studničkách 1029/32, 010 01 Žilina, o zaplatenie 4.979,09
eur, takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa o zaplatenie sumy 4.979,09 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 % zo
sumy 4.979,09 eur od 01.06.1998 do zaplatenia z a m i e t a .

O trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom zo dňa 07.09.2001 doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 10.09.2001 sa navrhovateľ voči
odporcovi domáhal vydania rozsudku, ktorým by bolo zrušené a vyporiadané podielové spoluvlastníctvo
účastníkov k motorovému vozidlu značky Ávia - A31.L, EČ: E. XX XX, výrobné č. karosérie G. XX
Y., výrobné č. motora XXXXXXXXXX, ktorým by bol zároveň odporca zaviazaný zaplatiť mu z titulu
vzniknutej finančnej straty sumu 140.000,- Sk (4.647,15 eur) spolu s úrokmi z omeškania vo výške 17,6
% od 01.06.1998 do zaplatenia a ktorým by bol odporca zaviazaný nahradiť mu trovy konania.

Navrhovateľ svoj návrh v časti o zaplatenie sumy 140.000,- Sk s prísl. skutkovo odôvodnil tým, že spolu
s odporcom sú podielovými spoluvlastníkmi predmetného motorového vozidla každý v podiele o veľkosti
1/2. Odporca predmetné motorové vozidlo využíva sám pre svoju potrebu až do podania návrhu, hoci
sa domáhal, aby mu odporca predmetné motorové vozidlo dal užívať v takom časovom horizonte, ako
ju užíval odporca. Odporca to odmietol, a preto si nárokuje, aby mu uhradil za užívanie predmetného
motorového vozidla finančnú stratu vo výške 140.000,- Sk, pretože si musel zabezpečovať dopravu
inými dopravcami, alebo iným spôsobom.

Navrhovateľ podaním zo dňa 03.07.2003 doručeným súdu dňa 04.07.2003 uviedol, že k sume 140.000,-
Sk sa vyjadruje tak, že za spoločnú dobu podnikania je podľa znalca odpis motorového vozidla 50.000,-
Sk, takže jeho zostatková cena je 280.000,- Sk, z čoho polovica je suma 140.000,- Sk. Zo spoločne
zakúpeného motorového vozidla nemá žiadny príjem, ani úžitok, nakoľko od 01.06.1998 mu odporca
naumožňuje prístup k vozidlu a sám na ňom podniká a odmieta akékoľvek finančné vyrovnanie. Takže
si žiada vyplatiť za prenájom predmetného motorového vozidla polovicu čiastky zodpovedajúcej 60
násobku mesačnej sumy vo výške 5.000,- Sk, t. j. sumu 150.000,- Sk (4.979,09 eur).

Súd uznesením č. k. 6C/283/2002-62 zo dňa 23.07.2003 pripustil zmenu návrhu v časti o zaplatenie
finančnej straty v znení žalobného petitu, v zmysle ktorého sa navrhovateľ domáhal zaviazať odporcu
zaplatiť mu sumu 150.000,- Sk spolu s úrokmi z omeškania vo výške 17,6 % od 01.06.1998 do
zaplatenia.Na pojednávaní dňa 23.09.2003 navrhovateľ bližšie špecifikoval žalovanú sumu 150.000,- Sk ako
prenájom predmetného motorového vozidla za obdobie piatich rokov od 03.07.1998 do 03.07.2003 vo
výške 1/2 z tejto sumy, čo činí 150.000,- Sk. Zároveň uviedol, že od mesiaca júl 1998 začalo medzi

účastníkmi dochádzať k nezhodám, pričom mu odporca od tohto času neumožnil užívať predmetné
motorové vozidlo.
Odporca na tomto pojednávaní namietal, že by medzi účastníkmi konania existovalo podielové
spoluvlastníctvo k predmetnému motorovému vozidlu, Keďže výlučným vlastníkom tohto motorového
vozidla je on, a preto žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť.

Navrhovateľ na pojednávaní dňa 16.11.2004 opätovne upravil návrh v časti o zaplatenie finančnej ujmy,
atotak,žežiadaododporcuzaplatiťlensumu140.000,-Sk,akotouviedolajvpodanízodňa11.11.2004
doručeným súdu dňa 16.11.2004, pričom tak návrh v časti o zaplatenie sumy 10.000,- Sk berie späť. K
sume 140.000,- Sk sa navrhovateľ v ďalšom vyjadril, že k tejto prišiel odhadom a vychádzal z toho, že
predmetné motorové vozidlo nemohol užívať za obdobie od 01.06.1998 doposiaľ a tým, že predmetné
motorové vozidlo užíval iba odporca, mu vznikla ujma vo výške 140.000,- Sk. Sumu 140.000,- Sk

tak vypočítal tým spôsobom, že vychádzal z toho, že on vyplatil z predmetného motorového vozidla
165.000,- Sk a odporca rovnakú sumu, teda spolu 330.000,- Sk. Spoločne predmetné motorové vozidlo
užívali asi jeden a pol roka až dva roky a pri amortizácii 15.000,- Sk u každého z nich je výsledná suma
280.000,- Sk, z čoho jedna polovica je suma 140.000,- Sk.
Odporca na tomto pojednávaní súhlasil s čiastočným späťvzatím návrhu v časti o zaplatenie sumy

10.000,- Sk.
Súd uznesením vyhláseným na tomto pojednávaní v prítomnosti navrhovateľa a právnych zástupcov
účastníkov konania vec návrhu navrhovateľa o zaplatenie sumy 150.000,- Sk spolu s úrokmi z
omeškania vo výške 17,6 % od 01.06.1998 do zaplatenia vylúčil podľa ust. § 112 ods. 2 O.s.p. na
samostatné konanie.

Súd tak po vylúčení veci na samostatné konanie uznesením č. k. 13C/36/2007-29 zo dňa 08.11.2011
konanie v časti o zaplatenie istiny v sume 331,94 eur (10.000,- Sk) podľa ust. § 96 ods. 1 a 2 O.s.p.
zastavil.
Na pojednávaní dňa 08.03.2013 sa navrhovateľ k uplatnenému nároku vyjadril, že tento si uplatňuje
vzhľadom k tomu, že odporca mu neumožňoval užívať predmetné motorové vozidlo, ktoré bolo v

spoluvlastníctve účastníkov. Musel si tak kúpiť iné motorové vozidlo rovnakej značky - Avia, a to za cenu
37.000,- Sk, ktorú si kúpil niekedy v roku 1996. Dovtedy si musel prenajímať na odvoz a prevoz lešenia,
s ktorým podnikal, iné motorové vozidlá, a to značky Avia, Liaz a Tatra, ako aj traktor, pričom za tento
prenájom platil vo J. - W.Í., v T. a v B.. Už si nepamätá, kedy to bolo. Je to asi 15 až 16 rokov. Pritom
predmetné motorové vozidlo účastníkov stálo na parkovisku u odporcu a tento mu nebol schopný dať

ju do užívania. Svoj nárok si uplatňuje ako nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla približne v období
od roku 1995 do roku 2002, a to vo výške 140.000,- Sk v prepočte na eurá.
Odporca sa na pojednávaní vyjadril, že žalovaný nárok neuznáva čo do výšky, ani čo do základu
a navrhuje návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť. Má za to, že odporca užíval predmetné
motorové vozidlo na základe dohody, ktorá existovala medzi účastníkmi konania, nakoľko boli

podielovými spoluvlastníkmi predmetného motorového vozidla obaja v podiele o veľkosti 1/2. Podľa ust.
§ 139 Občianskeho zákonníka o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou
počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov alebo v prípade, že sa inak nedohodnú, rozhodne
na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd. Pokiaľ teda navrhovateľ nepredloží nejakú písomnú dohodu
o spôsobe používania predmetného motorového vozidla alebo sa nepreukáže, že existovala nejaká iná

ústna dohoda o spôsobe užívania, má za to, že navrhovateľ nemá nárok na zaplatenie ním žiadanej
sumy, či už na základe bezdôvodného obohatenia alebo z dôvodu, že mu vznikla škoda, pretože
pokiaľ nesúhlasil s takýmto spôsobom používania motorového vozidla odporcom, mal sa už v tom čase
domáhať na súde, aby súd určil, akým spôsobom má byť hospodárené s touto vecou. Keďže sa tohto
nedomáhal, má za to, že navrhovateľ s tým súhlasil a teraz sa len spätne domáha vyplatenia či už nájmu

alebo škody, ktorá mu vznikla.
Navrhovateľ po tom, ako bol vyzvaný na odstránenie vád návrhu postupom podľa ust. § 43 ods. 1 O.s.p.,
spočívajúcich v tom, že nie je zrejmé, akých nárokov sa voči odporcovi domáha, na základe akých
skutkových okolností, za aké obdobie a v akej výške a rovnako v tom, že z návrhu nie je zrejmé z
akej istiny si vlastne uplatňuje nárok na zaplatenie úrokov z omeškania a z akých skutkových okolností

vyvodzuje omeškania odporcu s plnením navrhovateľom uplatneného nároku, navrhovateľ v podaní zo
dňa 10.04.2013, doručenom súdu dňa 15.04.2013 žalovaný nárok opätovne špecifikoval nasledovne:
Spolu s odporcom boli podielovými spoluvlastníkmi predmetného motorového vozidla každý v podiele
o veľkosti 1/2. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 6C/283/2002-251, ktorý nadobudol právoplatnosťdňa 22.02.2012, podielové spoluvlastníctvo účastníkov k predmetnému motorovému vozidlu zrušil a
vyporiadal tak, že predmetné motorové vozidlo prikázal do výlučného vlastníctva odporcovi, ktorému
zároveň uložil povinnosť nahradiť mu na vyrovnanie jeho podielu sumu 21.762,- Sk (722,37 eur). Podľa

ust. § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzhľadom na to, že boli s odporcom podieloví spoluvlastníci
každý v podiele o veľkosti 1/2, mali rovnaké práva a povinnosti k predmetnému motorovému vozidlu.
Znamená to, že tak odporca, ako aj on, mali predmetné motorové vozidlo užívať spoločne a rovnakou
mierou. Svoj nárok tak odvodzuje z nasledovných skutkových dôvodov: Ako podielový spoluvlastník
predmetného motorového vozidla v podiele o veľkosti 1/2 v čase okolo 01.06.1998 odporcu viac krát

vyzval, aby mu predmetné motorové vozidlo poskytol do užívania v rozsahu, ktorý zodpovedá jeho
spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 1/2. Na poskytnutie motorového vozidla ho dokonca vyzval aj
písomným podaním zo dňa 20.10.1998. Odporca na jeho výzvy nereagoval, dokonca sa mu úmyselne
vyhýbal, nezdvíhal mu telefón a odmietal mu motorové vozidlo poskytnúť do užívania a tým mu zamedzil
uplatňovať si jeho práva podielového spoluvlastníka. Keďže v dôsledku tohto prístupu odporcu si musel
odobdobiaokolo01.06.1998zabezpečovaťprepravunákladu-materiálunastavbuarôznehovybavenia

prostredníctvom iných dopravcov, poťažme iným spôsobom a nemohol na prepravu používať spoločné
motorové vozidlo, musel iným prepravcom za ich služby uhrádzať, čím mu od obdobia od 01.06.1998
vznikala škoda odhadom 30,36 eur (915,- Sk) mesačne až do zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva, ktorej náhrady sa svojím návrhom domáha. V dôsledku správania sa odporcu, musel
si zakúpiť na prevádzkovanie svojej podnikateľskej činnosti iné nákladné motorové vozidlo výrobnej

značky Avia, rok výroby 1979 za kúpnu cenu okolo 37.000,- Sk. Celková výška jeho nároku na náhradu
škody za obdobie od 01.06.1998 do 22.02.2012 (ako to odporca opravil na pojednávaní dňa 06.09.2013)
predstavuje sumu 4.979,09 eur (164 mesiacov x 30,36 eur). Zo sumy 4.979,09 eur si tak zároveň
uplatňuje úroky z omeškania vo výške 17,6 % až do zaplatenia. Ďalej navrhovateľ poukázal na znenie
ust. § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 a 3 občianskeho zákonníka. Napokon tak navrhovateľ uviedol, že

vzhľadom na skutočnosť, že odporca mu spôsobil škodu porušením právnej povinnosti, keď mu ako
podielovému spoluvlastníkovi odmietal dať na jeho výzvu predmetné motorové vozidlo do užívania,
zodpovedá za ňu podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto navrhuje, aby súd zaviazal
odporcu zaplatiť mu z titulu spôsobenej škody sumu 4.979,09 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške
17,6 % zo sumy 4.979,09 eur od 01.06.1998 do zaplatenia a zároveň nahradiť mu trovy konania.

Súd predmetné podanie navrhovateľa zo dňa 10.04.2013 považoval podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2
O.s.p.) za zmenu návrhu, pričom uznesením č. k. 13C/36/2007-100 zo dňa 19.07.2013 podľa ust. § 95
ods. 2 O.s.p. túto zmenu žalobného návrhu pripustil.
Súd napokon vo veci pojednával dňa 06.09.2013 za účasti oboch účastníkov konania, ako aj ich
právnych zástupcov.

Na tomto pojednávaní navrhovateľ zotrval na svojej skutkovej, ako aj právnej argumentácii v spore
uvedenej v jeho podaní zo dňa 10.04.2013.
Odporca sa na pojednávaní k zmenenému návrhu vyjadril tak, že navrhovateľom uplatňovaný nárok
neuznáva čo do výšky, ani čo do dôvodu a navrhuje návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť a
zaviazať ho nahradiť mu trovy konania. Vo svojej argumentácii uviedol rovnaké dôvody, ako ich uviedol

na pojednávaní dňa 08.03.2013. ďalej doplnil, že ak navrhovateľ v roku 1998 nesúhlasil s takýmto
spôsobom užívania predmetného motorového vozidla, prečo už vtedy nepodal na súde návrh podľa
ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nepodal tento návrh ani súčasne s návrhom na zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva účastníkov v roku 2001. Má teda za to, že navrhovateľ so
spôsobom užívania motorového vozidla, aký nastal, súhlasil. Taktiež poukazuje na to, že počas toho,

ako bolo motorové vozidlo používané, vynaložil finančné prostriedky na udržiavanie tohto motorového
vozidla, na to aby bolo prevádzky schopné a náklady na administratívu, čo sa týka evidencie a ďalších
vecí. Zároveň odporca vzniesol námietku premlčania žalovaného nároku, ktorú odôvodnil tým, že pokiaľ
ide o nárok na náhradu škody, ten sa v zmysle ust. § 106 Občianskeho zákonníka premlčuje v lehote
dvoch rokov odo dňa, kedy sa poškodený o škode dozvedel a kedy sa dozvedel o tom, kto za ňu

zodpovedá a má za to, že uplynula taktiež všeobecná premlčacia lehota troch rokov.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením s listinami produkovanými účastníkmi, ako aj listinami
nachádzajúcimi sa v spise Okresného súdu Žilina spis. zn. 6C/283/2002, pričom zistil nasledovný
skutkový stav.
Z rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/283/2002-251 zo dňa 19.12.2006, ktorý nadobudol podľa

doložky právoplatnosti vyznačenej na tomto rozsudku právoplatnosť dňa 22.02.2012, vyplýva, že súd
týmto rozsudkom zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k predmetnému motorovému
vozidlu a toto vyporiadal tak, že predmetné motorové vozidlo prikázal do výlučného vlastníctva odporcu,
ktorého zároveň zaviazal zaplatiť navrhovateľovi na náhradu jeho spoluvlastníckeho podielu sumu21.762,- Sk. Vychádzajúc z odôvodnenia predmetného rozsudku, súd vychádzal v ďalšom z toho, že
medzi účastníkmi konania vzniklo podielové spoluvlastníctvo k predmetnému motorovému vozidlu, a
to na základe ich dohody v rámci vykonávania majetkového vyporiadania pri rozpustení združenia,

ktoré vzniklo na základe zmluvy o združení zo dňa 03.01.1993. Ďalej súd vychádzal z toho, že podiely
oboch účastníkov konania ako spoluvlastníkov predmetného motorového vozidla boli rovnaké, t. j.
každý z účastníkov disponoval spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1/2. Napokon po právoplatnosti
predmetného rozsudku navrhovateľom tvrdené skutkové okolnosti, že účastníci konania boli v čase od
01.06.1998 až do 22.02.2012 podielovými spoluvlastníkmi predmetného motorového vozidla každý v

podieleoveľkosti1/2,bolimedziúčastníkminesporné,čovyplývaajzkontextuaobsahuobranyodporcu
v spore tak, ako túto odporca prezentoval na posledných dvoch pojednávaniach.
Ďalej súd považoval medzi účastníkmi za nesporné, že počas obdobia od 01.06.1998 do 22.02.2012
navrhovateľ nemal možnosť užívať predmetné motorové vozidlo a toto motorové vozidlo bolo výlučne
vo faktickej držbe odporcu.
Listom zo dňa 20.10.1998 vyzýval navrhovateľ odporcu na zaplatenie finančnej straty vo výške 140.000,-

Sk z dôvodu, že od 01.06.1998 z predmetného spoločného motorového vozidla nemá žiaden príjem,
ani úžitok, pri podnikaní si musí odvoz materiálu, pracovného náradia a lešenia zabezpečovať cez iné
subjekty a vzhľadom k tomu, že odporca odmieta finančné vyrovnanie, je nútený obrátiť sa na súd.
Podľa ust. § 123 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení zákona
č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho

vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
Podľa ust. § 137 ods. 1 OZ, podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a
povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.
Podľa ust. § 137 ods. 2 OZ, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak,
sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké.

Podľa ust. § 139 ods. 2 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, o hospodárení
so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti
hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka
súd.
Podľa ust. § 139 ods. 3 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, ak ide o dôležitú

zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd.
Podľa ust. § 420 ods. 1 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, každý zodpovedá
za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Podľa ust. § 420 ods. 3 zákona OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992,
zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Podľa ust. § 442 ods. 1 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, uhrádza sa skutočná
škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Podľa ust. § 120 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení (ďalej len
„O.s.p.“), účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z
označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak

je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Pokiaľ sa týka právnej kvalifikácie navrhovateľom uplatneného nároku, z opísania rozhodujúcich
okolností navrhovateľom v návrhu vyplýva, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval voči odporcovi
pohľadávku na zaplatenie náhrady škody spočívajúcej v tom, že musel vynaložiť náklady v žalovanej
výške 4.979,09 eur na zabezpečovanie dopravy pri svojom podnikaní, ktoré by mu inak neboli vznikli,

ak by mohol na túto dopravu používať predmetné motorové vozidlo v spoluvlastníctve účastníkov.
Predmetná škoda mu vznikla v príčinnej súvislosti s konaním odporcu (ktoré považoval navrhovateľ za
protiprávne) spočívajúcim v tom, že mu odporca neumožňoval v období od 01.06.1998 do 22.02.20012
užívať predmetné motorové vozidlo. Súd sa tak stotožnil s právnou kvalifikáciou navrhovateľa ním
uplatneného nároku, t. j. že žalovaná povinnosť odporcu by mu mala vyplývať z jeho zodpovednosti za

škodu podľa ust. § 420 ods. 1 OZ.
Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420 ods. 1 OZ je porušenie právnej povinnosti
(uloženej právnym predpisom, príp. zmluvnej povinnosti) povinným subjektom, spôsobená škoda,
príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a spôsobenou škodou a napokon zavinenie
povinného subjektu.

Porušenie právnej povinnosti povinným subjektom spočíva v existencii konania, ktoré je v rozpore s
objektívnym právom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť formou protiprávneho konania alebo
opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané.Pod pojmom škody je z teoreticko-právneho hľadiska nutné rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom.
Rozoznávame skutočnú škodu a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou treba rozumieť zmenšenie majetku

poškodeného, prípadne aj náklady potrebné na to, aby sa dosiahol predchádzajúci stav. Pod ušlým
ziskom treba rozumieť to, čo by poškodený mohol získať, keby nedošlo k vzniku škody.
Existenciu príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody,
je nutné v každom konkrétnom prípade bezpochybne preukázať, teda nemožno ju len predpokladať. Ide
o vzťah príčiny - porušenia právnej povinnosti a následku - vzniku škody.

Na rozdiel od predchádzajúcich predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, ktoré majú objektívny
charakter, má zavinenie výslovne subjektívnu povahu. Predstavuje psychický vzťah škodcu k
protiprávnemu konaniu a ku škode. Zavinenie môže byť vo forme úmyslu, priameho alebo nepriameho
alebo vo forme nedbanlivosti, vedomej alebo nevedomej. Pre splnenie podmienok pre vznik
zodpovednosti za škodu nie je podstatné či ide o úmyselné alebo nedbanlivostné zavinenie. Konštrukcia
zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420 OZ vychádza z prezumpcie (predpokladu, vyvrátiteľnej právnej

domnienky) zavinenia, pričom je na škodcovi, aby preukázal, že škodu nezavinil (exkulpácia, vyvinenie;
ust. § 420 ods. 3 OZ). Nejde tak o objektívnu zodpovednosť. Škodca musí preukázať existenciu takých
okolností, z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré bolo možné od neho objektívne požadovať.
Splnenie všetkých uvedených predpokladov zodpovednosti za vznik škody u škodcu je tak nevyhnutnou

hmotno-právnou podmienkou vzniku jeho pasívnej legitimácie v súdnom konaní z titulu náhrady škody.
Na druhej strane navrhovateľ musí pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody na súde preukázať
naplnenie prvých troch predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu podľa ust. § 420 OZ, t. j. porušenie
právnej povinnosti, spôsobenú škodu a príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a
spôsobenou škodou. Pokiaľ nie je navrhovateľom v súdnom konaní preukázané naplnenie čo i len

jedného z predpokladov, bez skúmania splnenia ďalších predpokladov neostáva súdu nič iné ako návrh
zamietnuť.
Súd sa tak zaoberal tým, či navrhovateľ v konaní preukázal jednotlivé vyššie uvedené predpoklady
vzniku zodpovednosti podľa ust. § 420 ods. 1 OZ.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdeného odporcovho protiprávneho konania, ktoré, ako už bolo uvedené

navrhovateľ opísal tak, že mu odporca neumožňoval v období od 01.06.1998 do 22.02.20012 užívať
predmetné motorové vozidlo, súd dospel k záveru, že takéto konanie odporcu nemožno považovať za
protiprávne, a to z nasledovných dôvodov.
Podielové spoluvlastníctvo predstavuje vlastnícky vzťah rôznych osôb k určitej nezameniteľnej a
nerozdelenej konkrétnej hmotnej veci, vyjadrený určenou výškou podielov (zlomkom alebo percentom),

ktorý je hlavným kritériom miery účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach zo spoluvlastníckeho
vzťahu. Spoluvlastnícky podiel však nemožno chápať tak, že vyjadruje mieru, v akej je spoluvlastník
výlučným vlastníkom reálnej časti veci. U podielových spoluvlastníkov ide o tzv. „ideálny“ podiel na
spoločnej celej hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci. To však nevylučuje, aby sa spoluvlastníci navzájom
dohodli o reálnom podiele na užívaní spoločnej veci. Obsah spoluvlastníckeho práva možno vymedziť

rovnakoakoobsahvlastníckehopráva(§123OZ).Tvoríhojednakoprávnenievecdržať(iuspossidenti),
užívať ju (ius utendi), požívať jej plody a úžitky (ius fruendi) a disponovať vecou (ius disponendi), ale aj
určité obmedzenia či povinnosti (záväzky), ktoré sú takisto súčasťou obsahu vlastníckeho práva.
Vzájomné vzťahy medzi podielovými spoluvlastníkmi navzájom sú upravené v ust. § 139 ods. 2 a 3
OZ. Vo vzájomnom vzťahu medzi spoluvlastníkmi je všeobecne rozhodujúci pomer ich podielov. OZ sa

v tejto súvislosti vracia k prv používanému pojmu „hospodárenie so spoločnou vecou“ (ide napr. o jej
údržbu, opravu, úpravu, používanie, nakladanie a pod.) bez ohľadu na to, či medzi spoluvlastníkmi ide
o bežné, alebo nie bežné veci. O jeho spôsobe rozhoduje predovšetkým dohoda, a keď sa nedosiahne,
potom väčšina spoluvlastníckych hlasov, ktorá sa počíta podľa veľkosti podielov (tzv. majoritný princíp),
a nie podľa počtu spoluvlastníkov (hláv). Ak má byť prijaté určité rozhodnutie týkajúce sa spoločnej

veci, musí sa preň vysloviť nadpolovičná väčšina určená podľa podielov (t.j. nad 50 %). Prehlasovaní
spoluvlastníci sa musia podrobiť rozhodnutiu väčšiny aj bez súdneho rozhodnutia. V prípade, keď sa
takáto väčšina alebo dohoda nedosiahne alebo pri hlasovaní sa dosiahne rovnosť hlasov, ktorýkoľvek zo
spoluvlastníkovmôžepodaťnávrhnasúd,ktorýpodľapovahyaokolnostíkonkrétnehoprípadurozhodne
o hospodárení so spoločnou vecou (§ 139 ods. 2 OZ). Toto rozhodnutie súdu má konštitutívny účinok.

Je tak potrebné konštatovať, že pokiaľ odporca ako jeden z dvoch podielových spoluvlastníkov s
podielom o rovnakej veľkosti 1/2 užíval v dotknutom období od 01.06.1998 do 22.02.2012 predmet
podielového spoluvlastníctva, t. j. v prejednávanej veci hnuteľnú vec - predmetné motorové vozidlo
výlučnesámasúčasnezastavu,kedynedošloanikdohodemedziúčastníkmipodľaust.§139ods.2OZo hospodárení so spoločnou vecou a ani k rozhodnutiu súdu podľa ust. § 139 ods. 2 OZ o určitej forme
úpravy užívania spoločnej veci medzi účastníkmi, nekonal protiprávne, keďže disponoval rovnakým
právom ako navrhovateľ podľa ust. § 123 OZ vec užívať. Súd na doplnenie svojej argumentácie

príkladom udáva, že by ani nebolo možné zo strany súdu stanoviť, v ktorých konkrétnych časových
úsekoch (napr. dňoch) dotknutého obdobia bol oprávnený užívať predmet spoluvlastníctva odporca
a v ktorých navrhovateľ, keďže ako už bolo uvedené nedošlo ani k dohode medzi účastníkmi a ani
rozhodnutiu súdu podľa ust. § 139 ods. 2 OZ, pričom je zrejmé, že odporca, ako aj navrhovateľ z
titulu svojho spoluvlastníckeho práva mali právo predmet spoluvlastníctva užívať. Teda nie je možné

ani stanoviť, kedy odporca užíval predmet spoluvlastníctva v čase, kedy ho bol oprávnený užívať
navrhovateľ.
V ďalšom musel súd konštatovať s poukazom na vyššie uvedené vymedzenie škody, že navrhovateľ
v konaní nepreukázal (neuniesol bremeno dôkazu, § 120 ods. 1 O.s.p.), že mu škoda (ako ujma,
ktorá nastala v jeho majetkovej sfére a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným
ekvivalentom) vznikla. Navrhovateľ, ako vyplýva opätovne z opisu podstatných skutkových okolností

v jeho podaní zo dňa 10.04.2013 si uplatňoval skutočnú škodu (§ 442 ods. 1 OZ). V konaní ho
tak zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania vzniku ním tvrdenej skutočnej škody spočívajúcej v
nákladoch, ktoré musel vynaložiť na zabezpečenie prepravy pri svojom podnikaní inými dopravcami,
resp. iným spôsobom. Ako sám navrhovateľ uviedol, tieto náklady vyčíslil odhadom v sume 30,36
eur mesačne. Súd však nemohol vychádzať v konaní z akéhosi odhadovaného vyčíslenia uvedených

nákladov navrhovateľom, ale navrhovateľa zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že poskytol
konkrétnym subjektom peňažné plnenia v určitej presnej výške z dôvodu zabezpečovania prepravy,
t. j. že mu vznikla skutočná škoda v presnej určitej výške. Takéto dôkazy však navrhovateľ vôbec
neprodukoval a ani len v rovine skutkových tvrdení neopisoval takéto konkrétne skutkové okolnosti.
Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na to, že bol nútený zakúpiť si na prevádzkovanie svojej podnikateľskej

činnosti iné motorové vozidlo značky Avia, nemožno zaplatenie kúpnej ceny 37.000,- Sk predávajúcemu
tohto motorového vozidla považovať za škodu -ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére navrhovateľa, a
to vzhľadom k tomu, že za peňažnú sumu 37.000,- Sk navrhovateľ dostal ekvivalent v podobe hodnoty
zakúpeného motorového vozidla. Teda v majetkovej sfére navrhovateľa došlo len k zmene jej hmotnej
podstaty. Navyše súd opätovne poukazuje na to, že navrhovateľ zaplatenie kúpnej ceny vo výške

37.000,- Sk ani nepreukázal.
Súd považuje za potrebné dať do pozornosti, že sa mu rovnako javí vzhľadom na množstvo zmien
návrhu, ktoré navrhovateľ počas celého konania produkoval (jednak išlo zmeny návrhu ohľadom výšky
žalovaného plnenia, ale aj ohľadom skutkových dôvodov, z ktorých navrhovateľ vyvodzoval vznik svojho
uplatneného práva), že v podaní zo dňa 10.04.2013 len účelovo udával odhadované mesačné náklady,

ktoré mali predstavovať jeho škodu, vo výške 30,36 eur tak, aby sa výsledná suma škody za obdobie
od 01.06.1998 do 22.02.2012 rovnala uplatňovanej sume 4.979,09 eur, ktorá má zodpovedať sume
150.000,- Sk, ako sa zaplatenia tejto sumy navrhovateľ domáhal podaním zo dňa 03.07.2003. Účelovosti
poslednej zmeny návrhu nasvedčuje to, že navrhovateľ si takto skutkovo vymedzený nárok uplatnil
už pôvodným návrhom zo dňa 07.09.2001 aj keď iba do výšky 140.000,- Sk, teda mal za to, že mu

tento nárok vznikol už ku dňu 07.09.2001. Toto vyplýva súčasne aj z argumentácie navrhovateľa proti
odporcom vznesenej námietke premlčania na pojednávaní dňa 06.09.2013, kedy sa právny zástupca
navrhovateľa vyjadril, že predmetný žalovaný nárok bol uplatnený v súdnom konaní už súčasne s
podaním pôvodného návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva medzi účastníkmi
konania v konaní pod spis. zn. 6C/283/2002, a to ešte v roku 2001. V neposlednom rade uvedenej

účelovosti nasvedčuje aj uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania so žalovanej sitiny 4.979,09
eur, ktorých splatnosť mala podľa navrhovateľa nastať dňa 01.06.1998, teda prvého dňa obdobia, v
ktorom mu mala škoda vzniknúť. Je teda zrejmé, že odporca sa nemohol dostať do omeškania s
náhradou škody navrhovateľovi skôr, ako mu tvrdená škoda mala vzniknúť.
Vzhľadom k tomu, že súd nemal preukázanú existenciu prvých dvoch predpokladov vzniku

zodpovednosti odporcu podľa ust. § 420 ods. 1 OZ, návrh navrhovateľa bez ďalšieho (teda napr. bez
posudzovania dôvodnosti vznesenej námietky premlčania, ako aj bez zaoberania sa ďalšími skutkovými
okolnosťami veci, čo by bolo nadbytočné, keďže by to nemohlo nič zmeniť na záveroch a dôvodoch
rozhodnutia súdu) v celom rozsahu (čo do istiny, ako aj príslušenstva - úrokov z omeškania) zamietol.
Podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p., v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov

konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách
konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa
nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. tak, ako je to uvedené vo výroku tohto
rozsudku vzhľadom k zložitosti prípadu spočívajúcom v tom, že navrhovateľ počas konania menil svoj
návrh a rovnako bral návrh čiastočne aj späť.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo

obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého

stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.