Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/612/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233595
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233595.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/247/2012-63
zo dňa 25. 03. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 6C/247/2012-63 zo dňa 25. 03. 2014 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Súčasne vyslovil,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol a na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil

s obsahom listín založených spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
20Er/4774/2009, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Ďalej uviedol,
že z obsahu Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/4774/2009, že dňa 29.12.2009 bola exekučnému
súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe
exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská,
a.s., sp. zn. SR 15205/09 zo dňa 23.10.2009, právoplatného dňa 16.11.2009 a vykonateľného

dňa 19.11.2009. Okresný súd Žilina listom zo dňa 14.01.2010 vyzval Stály rozhodcovský súd na
zapožičanie jeho spisu sp. zn. SR 15205/09, prípadne predloženie fotokópie zmluvy o úvere
s rozhodcovskou doložkou (resp. všeobecné podmienky s uvedenou rozhodcovskou doložkou) a
fotokópie doručenky potvrdzujúcej doručenie rozhodnutia povinnému za účelom skúmania podmienok s
výkonom rozhodcovského rozsudku v súlade s ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. a súčasne skúmania
podmienok vykonateľnosti exekučného titulu v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to
v lehote 10 dní. Uvedenú výzvu prevzal rozhodcovský súd dňa 18.01.2010. Stály rozhodcovský súd

dňa 22.02.2010 doručil viaceré listiny zo svojho spisu požadované Okresným súdom Žilina. Okresný
súd Žilina však listom zo dňa 08.03.2010 urgoval Stály rozhodcovský súd na predloženie doručenky
potvrdzujúcej doručenie rozhodcovského rozsudku povinnému - úplnú kópiu doručenky - teda aj druhú
stranu nedoručenej poštovej zásielky povinnému, kde by bolo uvedené, z akého dôvodu sa nepodarilodoručiť doporučenú zásielku do vlastných rúk povinnému na účely skúmania podmienok v súvislosti s
výkonom rozhodcovského rozsudku v súlade s ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. a súčasne
skúmania podmienok vykonateľnosti exekučného titulu v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

a to v lehote 10 dní. Urgencia bola rozhodcovskému súdu doručená dňa 12.03.2010. Rozhodcovský
súd dňa 29.03.2010 doručil exekučnému súdu medzi inými aj fotokópiu rubovej strany obálky listovej
zásielky, ktorou bol povinnému v exekúcií zasielaný exekučný titul - predmetný rozhodcovský rozsudok.
Z uvedenej zásielky vyplýva, že poštový doručovateľ vrátil odosielateľovi listovú zásielku s uvedením,
že túto sa adresátovi - povinnému nepodarilo doručiť, lebo adresát zomrel. Následne Okresný súd

Žilina výzvou zo dňa 21.07.2010 vyzval súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, aby v lehote 10 dní
preukázal úmrtie povinného s poukazom na informácie uvedené vyššie. Súdny exekútor dňa 16.08.2010
doručil exekučnému súdu list zo dňa 11.08.2010 adresovaný oprávnenému z exekúcie (navrhovateľovi),
ktorý mal požadovaný doklad doručiť priamo exekučnému súdu. Navrhovateľ ako oprávnený z exekúcie
doručil exekučnému súdu dňa 20.08.2010 list, v ktorom oznámil exekučnému súdu, že úmrtný list
povinného nemôže zaslať, keďže povinný žije, momentálne je na materskej dovolenke a svoj dlh

spláca podľa možnosti, pričom poslednú úhradu vykonal dňa 09.06.2010 vo výške 20,00 Eur. Súčasne
navrhovateľ uviedol, že bol s povinným dňa 17.08.2010 v telefonickom kontakte na udanom telefónnom
čísle. Následne Okresný súd Žilina dňa 10.02.2011 vydal súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému
poverenie na vykonanie exekúcie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom a vzniknutou škodou.

V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 880,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/4774/2009), ktorý nerozhodol o

žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom
konanívzákonomstanovenejlehote(§44ods.2zákonaNRSRč.233/1995Z.z.osúdnychexekútoroch
aexekučnejčinnosti(Exekučnýporiadok)aozmeneadoplneníďalšíchzákonovúčinnéhovčasezačatia
exekučného konania). Podľa názoru prvostupňového súdu k predmetnej exekučnej veci sa exekučný
súd dopustil nesprávneho úradného postupu. Súd sa však zároveň zaoberal tiež naplnením ďalších

predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ
uplatnil, okresný súd konštatoval, že navrhovateľ vznik svojho nárok špecifikoval z pohľadu opísania
rozhodujúcich skutočností (§ 79 ods. 1 O.s.p.), čím si zároveň plnil svoju povinnosť tvrdenia podľa ust.

§ 101 ods. 1 O.s.p., tak, že táto predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, pričom
v tomto období vynaložil 1) na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70,00 Eur, 2) na udržiavanie a správu informačného systému

sumu 40,00 Eur a 3) na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu
15,00 Eur. Celkovo tak vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o

nej,atovýlučnevplyvomnesústredenejčinnostiexekučnéhosúdumárnesumu125,00Eur.Navrhovateľ
v konaní však nekonkretizoval, ktoré s uvedených nákladov v súvislosti s prejednávaným konkrétnym
prípadomvynaložil.Napreukázaniesvojichskutkovýchtvrdenínavrhovateľspolusnávrhomnepredložil,
a ani neoznačil žiaden dôkaz. Súd nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom
tvrdených celkových nákladov na správu jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov

zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, ktoré v kontexteprejednávanej veci navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej sume, ktorá mala pripadať na ten ktorý
konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti každého jednotlivého prípadu. Navyše, navrhovateľ vôbec ani
akýmkoľvek spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil

jediný dôkaz, z ktorého by vznik akýchkoľvek ním tvrdených nákladov v akejkoľvek výške vyplýval.
Pre prípadný záver súdu o vzniku takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť vzniku
takýchto nákladov. Tento vznik musí byť navrhovateľom v konaní nepochybne preukázaný, t. j. musí byť
nepochybne preukázaná skutočná škoda.
Odhliadnuc od uvedeného, okresný súd považoval za potrebné poukázať ešte na to, že predmetné

režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú nepochybne
vynakladané v súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa, ktorou je v prevažnej miere, (ako
to sám navrhovateľ v návrhu konštatoval), poskytovanie krátkodobých úverov. Navrhovateľ tak tieto
náklady vynakladá v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej
činnosti, čo nemožno považovať za škodu mu vzniknutú. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti tak
zo strany navrhovateľa nebolo v prejednávanom prípade preukázané, že by

navrhovateľ zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval akýkoľvek informačný
systém,právezdôvodudotknutéhoexekučnéhokonaniavedenéhonaOkresnomsúdeŽilinapodsp.zn.
20Er/4774/2009. Je možné naopak vychádzať z toho, že ak aj navrhovateľ v dotknutom období vôbec
zamestnával akéhokoľvek zamestnanca, ako aj prevádzkoval akýkoľvek informačný systém, z dôvodu
správy pohľadávok (čo však tiež navrhovateľ nepreukázal), takéhoto zamestnanca by zamestnával,

resp. by prevádzkoval takýto informačný systém, aj v prípade, že by exekučný súd v dotknutej
veci poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonom ustanovenej lehote. Navrhovateľ
rovnako v konaní neprodukoval jediný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že mu v dotknutom období
vznikli akékoľvek náklady spojené s akýmkoľvek podaním, ktoré zaslal exekučnému súdu (urgencia,
či sťažnosť). Z obsahu dotknutého spisu exekučného súdu sp. zn. 20Er/4774/2009 nevyplýva vznik

uvedených nákladov navrhovateľa a ani to, že by vôbec nejaké podanie týkajúce sa urgovania postupu
exekučného súdu v dotknutej exekučnej veci vedenej pod spis. zn. 18Er/4774/2008 exekučnému súdu
zaslal, resp. doručil. Okresný súd tak dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal naplnenie ďalších
dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu a preto návrh navrhovateľa v časti o

zaplatenie sumy 125,00 Eur z titulu majetkovej škody zamietol.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ
uplatnil, okresný súd poukázal na znenie cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2013
Z. z. V uvedenom kontexte následne poukázal na to, že 15-dňová lehota podľa cit. ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení zákona č. 32/2002 Z. z. účinného od 01.02.2002 do

31.05.2010 na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, nezbavuje exekučný
súd povinnosti preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul, či tieto nie sú v rozpore so zákonom (resp. s právnou
normou vyššej právnej sily, akou je Ústava SR, prípadne medzinárodné zmluvy a právne záväzné akty
Európskych spoločenstiev a Európskej únie). Uvedený prieskum je však ťažko vykonať len na základe

predloženého exekučného titulu v tak krátkej lehote, ako je lehota 15 dní. Je nepochybné, že v danom
prípade išlo o rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo navrhovateľovi priznané plnenie voči
povinnému v exekúcii vyplývajúce zo zmluvy o úvere uzavretej medzi navrhovateľom
ako veriteľom a povinným v exekúcii ako dlžníkom. Exekučný súd tak v danom prípade, čo vyplýva z
toho, že si od Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. vyžiadal spis z

rozhodcovského konania, resp. predmetnú zmluvu o úvere, ako aj doručenku potvrdzujúcu doručenie
rozhodcovského rozhodnutia povinnému, plnil svoju vyššie uvedenú povinnosť, teda skúmal, či v danom
exekučnom prípade neexistuje uvedený rozpor so zákonom, teda vykonal úkony
smerujúce k tomuto posúdeniu. Treba poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť,
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a

povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v cit. ust. § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011).
Navyše, rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, ako aj právnou
a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania a napokon aj
činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom

konaní. Uvedené závery prvostupňového súdu sa v ďalšom vývoji právnej úpravy exekučného práva
platného na území SR prejavili v tom, že zákonom č. 144/2010 Z. z. bolo s účinnosťou od
01.06.2010 novelizované znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého
sa už 15-dňová lehota nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)Exekučného poriadku, t. j. medzi iným aj na prípady rozhodcovských rozsudkov (v tom čase použitý
pojem rozhodnutí rozhodcovských komisií).
V súvislosti s uvedeným okresný súd poukázal na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje

vždy a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl.
48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v
konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00).
Ak neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom súdu a porušením základného práva alebo slobody,
treba považovať takú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Samotná dĺžka konania sama o sebe ešte

nemusí bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (I.ÚS 476/2012, IV.ÚS 92/04, III.ÚS
168/05, II.ÚS 93/03). Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
má takú intenzitu, na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k priznaniu
odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto je aj explicitne vyjadrené v cit. ust. § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Exekučný súd v danom prípade aj keď po určitom (nie však dlhom 16
dní) čase po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie dňa 14.01.2010 urobil úkon smerujúci k naplneniu jeho povinnosti vyplývajúcej z
cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - výzva na Stály rozhodcovský súd na predloženie dokladov
a vzhľadom k tomu, že Stály rozhodcovský súd vo svojej odpovedi doručenej súdu dňa 22.02.2010
požadované doklady v plnom rozsahu nepredložil, urobil voči nemu ďalší úkon - urgencia zo dňa
08.03.2010. Po doručení požadovaných písomností od Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti

Slovenská rozhodcovská, a. s. dňa 29.03.2010 exekučný súd zistil, že predmetný exekučný titul nebol
povinnému doručený do vlastných rúk, keďže sa poštová zásielka rozhodcovskému súdu vrátila ako
nedoručená s uvedením, že adresát zomrel. Exekučný súd vykonal listom zo dňa 21.07.2010
adresovaným súdnemu exekútorovi ďalší úkon smerujúci k zisteniu, či povinný z exekúcie zomrel. Po
tom, ako oprávnený oznámil dňa 20.08.2010 exekučnému súdu, že povinný nezomrel a je s povinným v

kontakte, exekučný súd dňa 10.02.2011 rozhodol a poveril súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.
Aj napriek uvedenému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúceho v nevydaní
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a súčasne aj v tom, že v konaní exekučného súdu
došlo k zbytočným prieťahom spočívajúcim v tom, že exekučný súd konal v tomto
prípade do istej miery nesústredene, pokiaľ ide o jeho výzvu súdnemu exekútorovi, či povinný z exekúcie

zomrel (nesústredenosť exekučného súdu spočíva v tom, že je zrejmé, že súdny exekútor požadovanou
informáciou disponovať nemohol) a odhliadnuc od prípadnej správnosti rozhodnutia exekučného súdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, okresný
súd dospel k záveru, že v danom prípade je v súlade s cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy.

Pri tomto závere súd vychádzal jednak prihliadajúc na skutočnosť, že celková dĺžka doby od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia
exekučného súdu o nej sa nevyznačovala absolútnou nečinnosťou exekučného súdu. Exekučný súd,
ako už bolo konštatované, postupoval a robil jednotlivé úkony v súlade so svojou povinnosťou podľa
cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Taktiež súd prihliadal aj na osobu navrhovateľa. Tento

poskytoval v rozhodnom čase úvery vo veľkom objeme v rádovo desiatkach tisíc prípadov (čo vyplýva
aj zo skutočnosti, že navrhovateľ podal viac ako 43.000 obdobných návrhov ako v prejednávanej veci),
pričom z tejto činnosti pri ním poskytovaných úverových podmienkach, dosahoval aj napriek vyššej
miere podnikateľského rizika nepochybne značných ziskov, teda v danom prípade u navrhovateľa bez
najmenších pochybností nešlo o súdne konanie, ktoré by malo pre neho existenčný význam (ako

je to napr. v konaniach vo veciach osobného stavu, či pracovno-právnych). Preto určité, nie však z
pohľadučasupodľanázorusúduosobitnevýznamné,zbytočnéprieťahyvjednotlivomdotknutomkonaní
exekučného súdu tak nemohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať u navrhovateľa ním v návrhu tvrdené a
uplatnený nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy odôvodňujúce následky v podobe vnútorných zásahov
do spoločnosti, ovplyvňovania podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia jeho práv, straty

legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v
právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Z
uvedených dôvodov okresný súd návrh aj v časti o zaplatenie sumy 880,00 Eur titulu nemajetkovej ujmy
ako nedôvodný zamietol.
Čo sa týka vznesenej námietky premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma

premlčanie len u existujúceho a v danom prípade existencia uplatnených nárokov navrhovateľa nebola
preukázaná.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pri aplikácii ust. § 151a ods.
1, 2 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, ich nepriznal, keďže si tieto nevyčíslil a z obsahuspisu mu vznik žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu trov
konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Navrhovateľ

navyše nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že hodlá
vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol
oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa
nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci

vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore

a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených

skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach nvrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ

zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109
ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci

samej je tak predčasné. Navrhovateľ tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k
žalobe, mal okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,

že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie
je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbecnesúvisia,atietookolnostivydávazaodôvodneniesvojhorozhodnutia.Irelevantnésúpretoúvahy
súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu

podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného

systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je
preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súddospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho

pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu

predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo
vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní
Okresného súdu Žilina v exekučnej veci, z ktorej si uplatňuje svoj nárok navrhovateľ žalobou v tomto

súdnom, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia, síce došlo k prieťahom (t.j. nesprávnemu
úradnému postupu), no zároveň neboli naplnené ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu
zaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom,vdôsledkučoho,bynavrhovateľovimalavzniknúť
tvrdená materiálna škoda vo výške 125,00 Eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 880,00 Eur s
poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať

prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
8NcC/237/2013-19 zo dňa 08.03.2013, že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely nie

je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
6C/247/2012, ktoré doručil účastníkom 12.03.2014. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený
súd podrobne uviedol všetky dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného
zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv
na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu

bezpredmetná.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom

konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone

rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom

zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).

Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný aprofesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu Mgr.
Andreja Kekelyho z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu

kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní.Zobsahuspisuvyplýva,žetermínpojednávania(25.03.2014)prvostupňovýsúdvytýčildňa
06.03.2014 a navrhovateľovi bolo toto predvolanie doručené, prostredníctvom jeho právneho zástupcu

dňa 12.03.2014. Ak teda prvostupňový súd pojednával vec bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti
sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v neprítomnosti účastníkov
konania za splnenia tam uvedených procesných podmienok. Iné chápanie predmetného ustanovenia by

viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je
v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.
Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca

akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného
obsahu exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/4774/2009 - ktorý dôkaz výslovne (č.
l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia (č. l. 63 až 78 spisu).

Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania (za stavu, kedy sa odporca nevyjadril k podanej žalobe). V súdenej veci je totiž
nepochybné, že pojednávanie nariadené bolo na deň 25.03.2014, na ktorom súd aj meritórne
rozhodol.

Nedôvodným je aj tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporca svoje
vyjadrenie k návrhu zo dňa 26.08.2013 doručil Okresnému súdu Žilina dňa 04.09.2013, ktoré okresný
súd dňa 07.03.2014 zaslal právnemu zástupcovi navrhovateľa a adresát ho prevzal dňa 12.03.2014. Z
obsahu spisu je tiež zrejmé, že odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril, a preto postup súdu

v zmysle § 153b O.s.p. je vylúčený.

Taktiež nedôvodnou je aj námietka navrhovateľa o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c)

O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že
okresný súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval, keďže v spise sa nenachádza
žiaden procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania.

Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd v predvolaní na pojednávanie

na deň 25.03.2014 aj poučil účastníkov konania o ich procesných právach a povinnostiach, v ktorom
ich okrem iného poučil aj v súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p., a preto tvrdenie odvolateľa o opaku sa
nezakladá na pravde (č. l. 46 spisu). Predmetné poučenie prevzal právny zástupca navrhovateľa dňa
12.03.2014.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd
žalobu zamietol.Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bola absencia ďalších
predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t. j.
pri preukázaní nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľ v konaní nepreukázal

existenciu a výšku tvrdenej majetkovej škody, ktorej príčinnú súvislosť medzi tvrdenou majetkovou
škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu v predmetnej exekučnej veci. Rovnako ako
nedôvodnývyhodnotilajnároknavrhovateľanazaplatenienemajetkovejujmy,atozdôvodovuvedených
v napadnutom rozhodnutí. Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia návrhu, a preto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne

zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia

vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil

(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.