Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zastavujúce odvolacie konanie… Judgement was issued on Thursday, November 11, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/272/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211202745
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2211202745.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov Mgr.

Dušana Čima a JUDr. Kataríny Slováčekovej v právnej veci žalobkyne: Československá obchodná
banka, a.s., Bratislava, Michalská 18, IČO: 36 854 140, zastúpenej advokátom: Mgr. Miroslav Rybánsky,
Bratislava, Grösslingova 10, proti žalovaným: 1/ Y. V., nar. XX. C. XXXX, trvalo bytom N. E., t. č.
bytom A. E., E. A. XXXX/X, 2/ D. V., nar. XX. G. XXXX, bytom N. E., zastúpený žalovanou 1/
ako splnomocnenkyňou, o 7.929,03 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda z 19. novembra 2012 č. k. 12C/43/2011-78 a proti dopĺňaciemu
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 3. marca 2014 č. k. 12C/43/2011-110 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd pripúšťa späťvzatie žaloby v časti týkajúcej sa vyčísleného úroku z omeškania v sume
351,29 eur, rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti veci samej v časti týkajúcej
sa vyčísleného úroku z omeškania v sume 351,29 eur r u š í a konanie z a s t a v u j e .

V napadnutej zamietajúcej časti veci samej, v časti týkajúcej sa vyčísleného úroku z omeškania v sume
1.417,42 eur rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

V napadnutej zamietajúcej časti veci samej, v časti týkajúcej sa poplatkov 36,18 eur a úroku z omeškania
9% ročne zo sumy 36,18 eur od 20.1.2011 do zaplatenia, ďalej v časti týkajúcej sa debetného zostatku v
sume53,75eursdebetnýmúrokom25%ročnezosumy53,75eurod1.1.2011dozaplateniaadebetným
úrokom 19% ročne zo sumy 6,48 eur od 1.1.2011 do zaplatenia a v časti trov konania rozsudok súdu
prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Napadnutý dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovaným 1/ a 2/ I. povinnosť spoločne a nerozdielne

zaplatiť žalobkyni 6.063,91 eur s 12,9% úrokom ročne zo sumy 4.272,19 eur od 20.1.2011 do zaplatenia
a 8,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 6.063,91 eur od 20.1.2011 do zaplatenia, do 3 mesiacov od
právoplatnosti tohto rozsudku; II. žalovanej 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 6,48 eur so 6% úrokom
z omeškania ročne od 1.1.2011 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; III. vo zvyšku
súd žalobu zamietol a IV. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni
trovy konania vo výške 305,45 eur na trovách právneho zastúpenia a 133,12 eur na ďalších trovách, k
rukám právneho zástupcu žalobkyne, do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku.

Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 39, § 52 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. k/, § 54 ods. 1,
§ 511 ods. 1, § 517 ods. 2, § 879j O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení); poukazom na ust. § 261 ods. 3 písm. d/, § 497, § 708, § 715 ods. 2 Obch. z. (Obchodného
zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); ust. § 1 ods. 2 písm. a/ zákona č.258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“); § 3 ods.
1 NV SR č. 87/95 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a poukazom

na ust. § 79 ods. 2 a § 120 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení).
Vecne dôvodil, že právna predchodkyňa žalobkyne (Československá obchodní banka, a. s., Praha,
pobočka zahraničnej banky v SR, Bratislava) uzavrela so žalovanými 1/ a 2/ 20. mája 2004 Zmluvu
o ČSOB spotrebiteľskom úvere č. 289286, na základe ktorej poskytla žalovaným úver 200.000 Sk

(6.638,78 eur) za účelom rekonštrukcie bytu s podmienkou doloženia dokladu s tým, že úver sa
bude úročiť pevnou úrokovou sadzbou 12,9% ročne, úrok z omeškania bol stanovený sadzbou 15%
ročne, ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola vyčíslená vo výške 7,1%. Úverové
prostriedky boli žalovaným vyplatené 20.5.2004. Žalovaní sa zaviazali úver splatiť od júna 2004 v 84
splátkach z účtu žalovanej 1/ vo výške 3.627,53 Sk vrátane príslušenstva, avšak úver riadne a včas
nesplácali, preto vyhlásením žalobkyne bola celá pohľadávka z úveru ku dňu 20.1.2008 vyhlásená za

splatnú. Žalobkyňa žalobou uplatnila voči žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne nárok na zaplatenie
7.868,80 eur (z toho 4.272,19 eur istina, 1.791,72 eur úrok, 1.768,71 eur úrok z omeškania a 36,18 eur
poplatky), úroku 12,90% ročne zo sumy 4.272,19 eur od 20.1.2011 do zaplatenia, úroku z omeškania
15% ročne zo sumy 4.272,19 eur od 20.1.2011 do zaplatenia, úroku z omeškania 15% ročne zo sumy
1.791,72 eur od 20.1.2011 do zaplatenia a úroku z omeškania 15% ročne zo sumy 36,18 eur od

20.1.2011 do zaplatenia. Zmluvu o úvere, z ktorej žalobkyňa vyvodzuje svoj nárok posúdil súd prvého
stupňa ako zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia § 52 a nasl. O. z., avšak s tým, že
sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere s poukazom na § 1 ods. 2 písm. a/ ZoSÚ.
Ďalej dôvodil, že dňa 20. mája 2004 uzavrela právna predchodkyňa žalobkyne so žalovanou 1/ aj Zmluvu
o bežnom účte, podľa ktorej zriadila žalovanej 1/ bežný účet, žalovaná 1/ sa zaviazala čerpať finančné

prostriedky a vystavovať platobné príkazy len do výšky voľných peňažných prostriedkov na účte resp.
do výšky zmluvne povoleného prečerpania s tým, že v prípade zmluvne nepovoleného prečerpania
vzniknutý debetný zostatok bude úročený debetnou úrokovou sadzbou vyhlasovanou bankou (od
21.5.2010debetnýúrokprinepovolenomprečerpaní25%).Žalobkyňažalobouvočižalovanej1/uplatnila
sumu 60,23 eur (nepovolený debet k 31.12.2010) a 25% úrok (debetná úroková sadzba) ročne od

1.1.2011 do zaplatenia.
Súd prvého stupňa mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že zmluva o úvere bola uzavretá
platne, oboma žalovanými v rovnakom postavení dlžníkov, žalovaná 1/ nárok žalobkyne ani po skutkovej
(vecnej) ani po právnej stránke nesporovala, avšak vzhľadom k spotrebiteľskému charakteru zmluvného
vzťahu súd z úradnej moci preskúmal oprávnenosť jednotlivých nárokov.

S poukazom na platné uzavretie zmluvy o úvere vyhovel žalobe v časti uplatnenej istiny 4.272,19 eur,
úroku dohodnutého v úverovej zmluve a vyčísleného sumou 1.791,72 eur, aj určeného percentuálnou
sadzbou pre ďalšie obdobie a zaviazal žalovaných spoločne k zaplateniu zostatku úveru vrátane
zmluvných úrokov. V časti uplatneného úroku z omeškania (15% ročne) mal za to, že ide o dojednanie
v neprospech spotrebiteľa (žalovaných), pretože v zmysle § 54 ods. 1 O. z. sa zmluvné podmienky

upravené (akoukoľvek) spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od ustanovení O. z. napriek tomu,
že zákonnú úpravu úrokov z omeškania obsahuje aj Obch. z.. V rozhodnom období k prvému dňu
omeškaniapredstavovalaúrokovásadzbaECB1%ročne,prekročenietaktozákonomstanovenejhornej
hranice úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch (1% + 8%) nie je prípustné a ak si účastníci
konania dohodli úrok z omeškania vyšší, od 1.1.2008 je toto dojednanie v rozpore so zákonom (§ 39

O. z.) v časti, v ktorej dojednanie presahuje kogentne stanovenú hornú hranicu úrokov z omeškania,
toto plnenie - nad rámec 9% ročne je právom nedovolené. Preto priznal žalobkyni úrok z omeškania
len vo výške limitovanej zákonom, vo zvyšku nad tento rámec žalobu zamietol, rovnako zamietol aj úrok
z omeškania vyčíslený v sume 1.768,71 eur, keďže preukázateľne (nakoľko si v zákonom neprípustnej
výške uplatnil úrok z omeškania aj v nasledujúcom období) nebol vyčíslený v súlade so zákonnou

úpravou(žalobcatupoužilvyššiusadzbu,nežpripúšťaustanovenie§54ods.1a§517ods.2Obč.zák.).
Žalovaná 1/ nesporovala ani nárok žalobkyne vyplývajúci zo zmluvy o bežnom účte, súd prvého
stupňa však vzhľadom k spotrebiteľskému charakteru zmluvného vzťahu z úradnej moci aj v tejto
časti žalobného nároku preskúmal jeho oprávnenosť. Žalovaná 1/ účet podľa žalobkyňou predloženého
výpisupreukázateľneod31.12.2005nepoužívala,ktomutodňubolnaúčtezostatokmínus6,48eur.Súd

prvého stupňa mal za to, že žalobkyňa nepostupovala náležite so starostlivosťou riadneho hospodára
a mala dostatok časového priestoru pristúpiť oveľa skôr k výpovedi zmluvy, tak ako jej to umožňuje
§ 715 ods. 2 Obch. zák. a nenavyšovať zbytočne dlhú dobu na úkor žalovanej 1/ mínusový zostatok
poplatkami a debetným úrokom. Tento postup nie je v súlade so záujmami spotrebiteľa. Nárok žalobkynena „debetnom úroku“ ako určitej formy sankcie, ktorý termín nie je zákonu známy, súd prvého stupňa
zamietol. Debetný úrok je sankciou za nedodržanie zmluvných podmienok, táto sankcia je neprimerane
vysoká v zmysle na § 53 ods. 4 písm. k/ O. z., okrem toho „dojednanie“ o tzv. debetnom úroku súd

prvého stupňa považoval za obchádzanie zákona (§ 39 O. z.), aby nemusela žalobkyňa uplatňovať úrok
z omeškania v zákonom limitovanej výške.
V časti o trovách konania rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na § 142 ods. 2 O. s. p., vecne
úspechom žalobkyne v konaní 76%, z ktorého dôvodu jej priznal proti žalovaným (úspešným v rozsahu
24%) náhradu trov konania, a to na zaplatenom súdnom poplatku 256 eur a na trovách právneho

zastúpenia za 2 úkony právnej služby (1. prevzatie a príprava zastúpenia, 2. podanie žaloby) v tarifnej
odmene po 237,34 eur, paušálne výdavky 2x 7,41 eur a DPH, v rozsahu 52%.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, a to iba v jeho zamietajúcej časti veci samej,
s výnimkou odvolaním nenapadnutého nepriznania úroku z omeškania 6,50% zo sumy 6.063,91 eur

od 20.1.2011 do zaplatenia (žalobou bol požadovaný úrok z omeškania 15% ročne zo súm 4.272,19 +
1.791,72=6.063,91od20.1.2011dozaplatenia,ktorémunárokubolonapadnutýmrozsudkomvyhovené
len do výšky 8,50% ročne; 15% - 8,50% = rozdiel 6,50%, pričom zamietnutie tohto rozdielu nebolo
napadnuté odvolaním), nepriznania úroku z omeškania 6% ročne zo sumy 36,18 eur od 20.1.2011 do
zaplatenia (žalobou bol požadovaný úrok z omeškania 15% ročne zo sumy 36,18 eur od 20.1.2011 do

zaplatenia,vtejtočastibolažalobazamietnutá,odvolanímsanapádalennepriznanieúrokuzomeškania
do výšky 9%; 15% - 9% = rozdiel 6%, pričom zamietnutie tohto rozdielu nebolo napadnuté odvolaním)
a nepriznania debetného úroku 6% ročne zo sumy 6,48 eur od 1.1.2011 do zaplatenia (žalobou bola
požadovaná debetná úroková sadzba/úrok 25% ročne zo sumy 60,23 eur od 1.1.2011 do zaplatenia, v
tejtočastibolažalobazamietnutá,súdprvéhostupňarozhodolnadnávrhkeďpriznalnepožadovanýúrok

z omeškania 6% ročne zo sumy 6,48 eur od 1.1.2011 do zaplatenia, odvolaním sa napáda nepriznanie
debetného úroku 25% ročne zo sumy 53,75 eur a debetného úroku 19% zo sumy 6,48 eur; 25% - 19% =
rozdiel6%zosumy6,48eur,pričomzamietnutietohtorozdielunebolonapadnutéodvolaním),snávrhom
na jeho zmenu (rozsudku) vyhovením žalobe aj v súdom prvého stupňa zamietnutej časti veci samej
s uvedenými výnimkami.

K nepriznaniu vyčísleného úroku z omeškania (1.768,71 eur) uviedol, že súd prvého stupňa síce
vyslovil, že časť úroku z omeškania dohodnutú nad rámec kogentne stanovenej hornej hranice úrokov
z omeškania nie je možné priznať, avšak napriek tomu bez bližšieho odôvodnenia zamietol žalobkyňou
vyčíslený úrok z omeškania v celom rozsahu. Z k odvolaniu predloženej špecifikácie č. 1 je možné vidieť,
že žalobkyňa najprv úročila splátky, so zaplatením ktorých boli žalovaní v omeškaní úrokom z omeškania

vo výške 15% ročne tak, ako to bolo dohodnuté v úverovej zmluve, následne po zmene právnej úpravy
a prijatí zákona č. 654/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Obchodný zákonník s účinnosťou od 15.
januára 2009, ktorý obmedzil použitie ust. § 369 ods. 1 Obch. z. v prípade záväzkov vzniknutých zo
spotrebiteľských zmlúv tak, že úroky z omeškania možno v takýchto prípadoch dohodnúť najviac do
výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva, zosúladila aj žalobkyňa výšku úrokovej sadzby

úroku z omeškania a začala žalovanými nesplatenú sumu úročiť úrokom z omeškania vo výške 9%
ročne, aby to bolo v súlade so zákonnou úpravou. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že minimálne
časť vyčísleného úroku z omeškania za obdobie od 21. júna 2009 do 19. januára 2011 bola vyčíslená
v súlade s predpismi občianskeho práva.
K odvolaniu ďalej doložila žalobkyňa špecifikáciu č. 2, kde zosúladila sadzbu úroku z omeškania na 9%

ročne. Pri takomto úročení predstavuje vyčíslený úrok z omeškania sumu 1.417,42 eur, t. j. sumu, ktorú
mal prvostupňový súd žalobkyni priznať, keďže sám konštatuje, že úroky z omeškania je možné priznať
len do výšky, ktorej dojednanie nepresahuje rámec 9% ročne. Súd prvého stupňa dospel evidentne na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď žalobkyni nárok v časti sumy vo
výške 1.417,42 eur nepriznal.

K nepriznaniu sumy poplatkov 36,18 eur žalobkyňa uviedla, že táto suma pozostáva z nároku na
zaplatenie poplatku za správu úveru vo výške 1% za mesiac november 2007, december 2007 a január
2008, z výzvy č. 2 na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 16,60 eur a poslednej výzvy na zaplatenie vo
výške 16,60 eur, ktoré boli účtované v súlade s obchodnými podmienkami v spojení so Sadzobníkom
žalobkyne platným od 1.1.2008. Týmto nárokom žalobkyne sa súd v odôvodnení vôbec nezaoberal ani

neuviedol, z akého dôvodu tento čiastkový nárok žalobkyne zamietol, v tejto časti je rozsudok súdu
prvého stupňa nepreskúmateľný a teda ohľadom tejto časti žalovaného nároku došlo v konaní k vade,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.K nepriznaniu nepovoleného debetného zostatku na bežnom účte žalovanej 1/, ktorý žalobkyňa
uplatňovala vo výške 60,23 eur a bol súdom priznaný len vo výške 6,48 eur, žalobkyňa uviedla,
že úroková sadzba 25% ročne, na ktorú si uplatňovala nárok, je úroková sadzba za nepovolené

prečerpanie bežného účtu, pričom sa nejedná o úrok z omeškania. Súd jej priznal z vyčísleného
nepovoleného debetného zostatku len 6,48 eur, nakoľko podľa jeho názoru žalovaná 1/ bežný účet
dlhší čas nepoužívala a žalobkyňa mala pristúpiť k výpovedi zmluvy. Žalobkyňa uviedla, že vypovedanie
zmluvy o bežnom účte je jej právom a nie jej povinnosťou. Žalovaná 1/ mala vykonávať prostredníctvom
bežnéhoúčtuajpravidelnémesačnésplátkyzaposkytnutýúverapretožalobkyňanevideladôvod,prečo

by mala pristúpiť k výpovedi zmluvy. Navyše žalovaná 1/ bola pri uzatváraní zmluvy riadne oboznámená,
že za vedenie účtu žalobkyňa účtuje poplatok za vedenie bežného účtu a rovnako bola oboznámená o
možnosti vypovedania zmluvy. V nadväznosti na uvedené súd prvého stupňa pochybil a vec nesprávne
právne posúdil, keď žalobkyni nárok na debetný zostatok priznal iba čiastočne (60,23 - 6,48 eur =
nepriznaná suma 53,75 eur).
V časti o trovách konania dôvodil, že v prípade vyhovenia odvolaniu vo veci samej bude mať žalobkyňa

vo veci 96%-ný úspech, t. j. neúspech žalobkyne bude iba v nepatrnej výške a preto má žalobkyňa za
to, že má nárok na trovy konania v plnej výške.
V závere odvolania žalobkyňa uviedla, že žiada, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že
jej prizná nárok na zaplatenie sumy 1.453,60 eur (vyčíslený úrok z omeškania 1.417,42 eur + poplatky
36,18 eur), úrok z omeškania 9% ročne zo sumy 36,18 eur od 19.1.2011 do zaplatenia, a to žalovanými

1/ a 2/ spoločne a nerozdielne a nárok na zaplatenie sumy 53,75 eur spolu s debetným úrokom vo výške
25% zo sumy 53,75 eur od 1.1.2011 do zaplatenia a debetný úrok 19% ročne zo sumy 6,48 eur od
1.1.2011 do zaplatenia od žalovanej 1/.

Žalovaní sa k odvolaniu žalobkyne proti rozsudku nevyjadrili.

Dopĺňacím rozsudkom súd určil, že zmluvná podmienka upravená v Zmluve o ČSOB spotrebiteľskom
úvere č. 289286 zo dňa 20.5.2004 v bode VI v znení: „V prípade, že klient nedodrží termíny a výšku
splátok,alebonesplatíostatnépeňažnézáväzkyvyplývajúceztejtozmluvy,dohodlasaČSOBsklientom
naúrokuzomeškaniasosadzbouvovýške15%p.a.zosúm,ktoréjeklientpovinnýzaplatiťzpeňažných

záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy a ktoré neboli zaplatené v dohodnutých termínoch ich splatnosti.“
je ako neprijateľná neplatná. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 52 ods. 1 O. z. v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy aj v znení po 1.1.2008, § 39, § 53a ods. 1, § 54 ods. 1, § 879j O. z. a § 153
ods. 3 a 4 a § 166 ods. 1 O. s. p.. Dôvodil, že žalovaní uzavreli predmetnú zmluvu ako spotrebitelia, na
daný právny vzťah sa preto vzťahujú od 1.1.2008 aj ust. § 52 nasl. O. z. o spotrebiteľských zmluvách.

Medzi žalovanými a žalobkyňou vznikol zmluvný vzťah zo zmluvy o úvere, ide o spotrebiteľskú zmluvu,
ktorá podlieha právnemu režimu ustanovení O. z. o spotrebiteľských zmluvách a pokiaľ sa zmluvné
strany „dohodli“ na úroku z omeškania vo výške 15% ročne, táto zmluvná podmienka bola upravená
v neprospech spotrebiteľa, nakoľko neprihliada na ochranu spotrebiteľa, preto ju súd prvého stupňa s
poukazom na § 53 ods. 4 písm. k/ a § 54 ods. 1 O. z. nepovažoval za platnú.

Proti dopĺňaciemu rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na
jeho zmenu určením zmluvnej podmienky za prijateľnú a platnú. Dôvodila, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Vytkla súdu prvého stupňa, že označil zmluvu o ČSOB spotrebiteľskom úvere
č.289286z20.mája2004akospotrebiteľskúzmluvu,nakoľkoúverovázmluvabolauzatvorenávzmysle
§§ 497 - 507 Obch. z., ktoré sa týkajú zmluvy o úvere. Zmluva o úvere je považovaná za absolútny
obchod na základe § 261 ods. 6 písm. d/ Obch. z. a to bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového
vzťahu. Úverovú zmluvu teda nemožno posudzovať ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 O. z.,

keďže v čase uzavretia tejto zmluvy bolo je znenie nasledovné: „Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa
§ 55, zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.“ Poukázala
aj na § 879j O. z. a § 369 ods. 1 Obch. z. účinného ku dňu 20. mája 2004. Vzhľadom na uvedené trvala na

tom, že zmluvná podmienka týkajúca sa úroku z omeškania vo výške 15% ročne bola medzi účastníkmi
zmluvy dojednaná v súlade s právnymi predpismi, t. j. je platná.K odvolaniu žalobkyne proti dopĺňaciemu rozsudku sa vyjadrila žalovaná 1/ tak, že s dopĺňacím
rozsudkom súhlasí, dostala sa do veľmi zlej finančnej situácie zo zdravotných dôvodov a z tohto titulu
nevedela, ani nevie splácať ďalej poskytnutú pôžičku, je ochotná splácať len tú sumu, čo si zobrala, čiže

istinu + štandardné úroky. O žiadnej sadzbe vo výške 15% z omeškania z úroku sa nedohodla, aspoň o
tom informovaná pri podpise zmluvy nebola a nakoľko jej finančná situácia nedovolí, aby v plnej výške
uhradila túto alebo vlastne bankou žiadanú sumu, bude sa domáhať, aby to mohla splácať mesačne
sumou 10 eur, nakoľko viac nevie zaplatiť z jej dôchodku, čo je 126 eur a pritom sa stará o mentálne
chorého syna.

Odvolací súd posúdil odvolací petit odvolania žalobkyne proti rozsudku podľa obsahu (§ 41 ods. 2 O.
s. p.) ako čiastočné spävzatie žaloby v časti o 351,29 eur, týkajúcej sa vyčísleného úroku z omeškania
(žalobou požadovaný, napadnutým rozsudkom zamietnutý, odvolaním napadnutý vyčíslený úrok z
omeškania 1.768,71 - odvolaním požadovaný vyčíslený úrok z omeškania 1.417,42 = rozdiel 351,29
eur).

Odvolanie obsahujúce čiastočné späťvzatie žaloby bolo žalovanej 1/, ktorá v konaní zastupuje aj
žalovaného 2/, znovu doručené 26.10.2015 spolu s výzvou odvolacieho súdu z 22.10.2015, aby sa do
7 dní za oboch žalovaných vyjadrila či súhlasí s čiastočným späťvzatím žaloby (obsiahnutým v odvolaní
žalobkyne proti rozsudku) s tým, že v prípade ak sa nevyjadrí, bude súd predpokladať, že žalovaní

nemajú námietky, bola tiež poučená v zmysle § 101 ods. 3 a § 208 O. s. p.. Žalovaná 1/ sa nevyjadrila v
stanovenejlehoteanidorozhodnutiaodvolaciehosúdu,atoanikodvolaniuanikčiastočnémuspäťvzatiu
žaloby.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. v medziach odvolania
žalobkyne (keď 1. rozsudok bol odvolaním napadnutý v jeho zamietajúcej časti veci samej čiastočne,
2. čiastkový výrok takéhoto rozhodnutia o trovách konania bol na tom prvom závislým a 3. v prípade
dopĺňacieho rozsudku o určení neplatnosti zmluvnej podmienky pre jej neprijateľnosť šlo aj o špecifický
prípad možnosti rozhodnutia v tzv. sporovom konaní o niečom i bez návrhu) a to podľa § 214 ods. 2 O. s.

p. bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého
stupňa prejednal a i rozhodol túto vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný
záujem), pričom dospel k záveru, že rozsudok v čiastočne napadnutej zamietajúcej časti veci samej
možno považovať za správny len vo vzťahu k čiastkovému rozhodnutiu, týkajúcemu sa vyčísleného

úroku z omeškania a dopĺňací rozsudok v celom rozsahu. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne
vyhlásený dňa 11. novembra 2015 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.).

Podľa § 208 a § 79 poslednej vety O. s. p. ak je žaloba vzatá späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa,

ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd
späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší
rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Ak v prejednávanej veci žalobkyňa vzala žalobu späť v časti vyčísleného úroku z omeškania v sume

351,29 eur po doručení písomného vyhotovenia rozsudku, avšak ešte pred uplynutím jej odvolacej
lehoty, teda až v čase, kedy na toto súd prvého stupňa už nemal príležitosť akokoľvek zareagovať;
šlo tu o prípad čiastočného späťvzatia žaloby pred právoplatnosťou rozhodnutia majúceho inak skončiť
konanie v takejto časti (ktorá právoplatnosť by mohla nastať buď márnym uplynutím príslušnej lehoty
účastníkom alebo vecným rozhodnutím o prípadnom odvolaní). Príslušným podaním (čiastočným

späťvzatím žaloby) takto žalobkyňa privodila aj stav potreby zaoberania sa (odvolacím súdom) otázkou
prípustnosti čiastočného späťvzatia žaloby. Jedinou zákonom ustanovenou prekážkou postupu podľa §
208vetyprvejatretejO.s.p.bybolnesúhlasžalovaných,tentuvšaknebol,nakoľkožalovanísprejavom
nezáujmu žalobkyne v konaní v takejto časti pokračovať vyjadrili konkludentne súhlas. Čiastočnému
zastaveniu konania na základe čiastočného späťvzatia žaloby tak v prejednávanej veci nič nebránilo a

odvolací súd preto rozhodol spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho rozsudku.

Správnou nebola izolovaná interpretácia žalobkyne ustanovenia § 52 ods. 1 O. z. v znení platnom v
čase uzavretia zmluvy právnej predchodkyne žalobkyne a žalovaných, ktorej cieľom bolo presvedčiťo vymanení sa vzťahu z prejednávanej veci z rámca úpravy noriem spotrebiteľského práva v širšom
slova zmysle. Takáto interpretácia totiž opomínala to, na čo tunajší súd upozornil už vo svojej skoršej
rozhodovacej praxi z minulosti a síce, že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky

kompaktnosti (sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto
predpisov). Aj v tomto prípade to malo za následok, že primárnu úpravu vzťahu, o ktorý tu šlo,
v Obchodnom zákonníku dopĺňal nad rámec Občianskeho zákonníka už v čase uzavretia zmluvy
predchodkyňou žalobkyne a žalovanými aj niekdajší zákon o ochrane spotrebiteľa - z. č. 634/1992 Zb.
(neskôr nahradený zákonom č. 250/2007 Z. z.) a z neho predovšetkým jeho § 23a ods. 1. Práve ten

bol ustanovením, ktoré do právneho poriadku Slovenskej republiky zanieslo pojem tzv. typovej (mimo
akúkoľvek pochybnosť vždy spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo
viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje;
pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané
podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie

inéhovýrobkualebonaprevzatieinejslužbya2.podmienky,ktorýmisapodmieňujepredajvýrobkualebo
poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa,
ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými
mravmi.

Práve toto ale znamenalo, že už v čase uzavretia zmluvy právnou predchodkyňou žalobkyne a
žalovanými z prejednávanej veci muselo byť vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než
na zmluvu spotrebiteľskú. I tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere inak odstránila novelizácia
zákona o ochrane spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 616/2004 Z. z., nahradzujúca s účinnosťou od
25. novembra 2004 skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej

už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj zmluvy uzavreté podľa Obch.
z. (čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník spotrebiteľa v prípadnom spore nemohol ťažiť z istý
čas trvajúceho stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak tu paralelne existovala ďalšia úprava
pojmovo zaraďujúca do rámca spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy obdobné tej z prejednávanej veci).

V prejednávanej veci teda ide o spotrebiteľský právny vzťah zo zmluvy o úvere, v prípade uzavierania
spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54 O. z.),
podľa § 54 ods. 1 a 2 O. z. v rozhodnom znení, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie a

v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že pokiaľ si účastníci zmluvne dojednali úrok z omeškania vo vyššej
výške než to umožňuje príslušný občianskoprávny predpis, takáto zmluvná podmienka je v neprospech
spotrebiteľa. Odvolací súd pre stotožnenie sa so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa
napadnutý dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny

potvrdil, tak ako je to uvedené vo štvrtej vete výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu.

Žalobkyňa namietala voči tomu, že jej súd prvého stupňa nepriznal vyčíslený úrok z omeškania, ktorý
si vyčíslila pôvodne v žalobe sumou 1.768,71 eur a v ktorej časti bola jej žaloba zamietnutá, odvolaním
už požadovala iba vyčíslený úrok z omeškania 1.417,42 eur a v zostávajúcej časti vyčísleného úroku

z omeškania v sume 351,29 eur vzala žalobu späť, o ktorom späťvzatí bolo rozhodnuté tak ako je
vyššie a v prvej vete výroku tohto rozsudku uvedené. Až v odvolaní žalobkyňa dôvodila, že od účinnosti
novely Obch. z., týkajúcej sa výšky úrokov z omeškania v spotrebiteľských zmluvách, t. j. od 15.1.2009
zosúladila výšku úrokovej sadzby úroku z omeškania a začala žalovaným nesplatenú sumu úročiť
úrokom z omeškania vo výške 9% ročne, aby to bolo v súlade so zákonnou úpravou, na základe čoho

minimálne časť vyčísleného úroku z omeškania za obdobie od 21.6.2009 do 19.1.2011 bola vyčíslená v
súladespredpismiobčianskehoprávaatedasúdprvéhostupňajejmalpriznaťaspoňúrokyzomeškania
do výšky, ktorej dojednanie nepresahuje rámec 9% ročne

V prejednávanej veci predstavuje zmluvné dojednanie úrokov z omeškania neprijateľnú zmluvnú

podmienku v spotrebiteľskej zmluve, sankcionovanú neplatnosťou (viď vyššie).

Vo veci C-618/10 zo 14.6.2012 (Banco Espanol de Crédito SA proti Joaquín Calderón Camino) Súdny
dvor Európskej únie skonštatoval, že smernici odporuje španielska právna úprava, ktorá poskytujevnútroštátnemu súdu v prípade, že rozhodne o neplatnosti nekalej (neprijateľnej) zmluvnej podmienky
možnosť zmeniť obsah tejto podmienky. Súdny dvor vyslovil názor, že taká možnosť, ak by sa
vnútroštátnemu súdu priznala, by mohla odstrániť odstrašujúci účinok pre dodávateľov spočívajúci v

tom, že sa takéto nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnia. Preto taká možnosť
zaručuje menej účinnú ochranu spotrebiteľov než je ochrana, ktorá vyplýva z neuplatňovania týchto
podmienok. Pokiaľ by totiž vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých (neprijateľných) podmienok,
predajcovia alebo dodávatelia by sa mohli pokúšať dotknuté podmienky používať s vedomím, že aj
keby bolo rozhodnuté o ich neplatnosti, mohol by súd zmeniť zmluvu tak, že by týmto spôsobom ostali

ich záujmy zabezpečené. V dôsledku toho sú vnútroštátne súdy pri konštatovaní existencie nekalej
(neprijateľnej) zmluvnej podmienky povinné takúto podmienku iba neuplatniť, aby nebola záväzná pre
spotrebiteľa, avšak nemôžu zmeniť jej obsah. Zmluva, do ktorej sa vložila zmluvná podmienka totiž
musí v zásade existovať ďalej bez akejkoľvek inej zmeny, okrem odstránenia neprijateľných podmienok,
pokiaľ je jej ďalšia existencia možná v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak uplatnený vyčíslený úrok z omeškania 1.768,71 eur
nepriznal v celom rozsahu, pretože nemohol uplatniť „moderačné právo“ a priznať úrok z omeškania
„len“ v zákonnej výške, ako by neprijateľná zmluvná podmienka v zmluve nebola.

Odvolací súd pri riadení sa týmito úvahami a pre stotožnenie sa aj so skutkovými i právnymi závermi

súdu prvého stupňa preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej,
týkajúcej sa vyčísleného úroku z omeškania v sume 1.417,42 eur podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako
vecne správny potvrdil, ako je to uvedené v druhej vete výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu, keď v
časti vyčísleného úroku z omeškania v sume 351,29 bolo konanie zastavené (prvá veta výroku).

V zamietajúcej časti o poplatkoch 36,18 eur s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 36,18 eur od
20.1.2011 do zaplatenia, ktorá časť bola napadnutá odvolaním, treba prisvedčiť námietke žalobkyne
o nepreskúmateľnosti rozsudku v takejto časti. Odvolací súd je toho názoru, že takouto vadou trpelo
napadnuté rozhodnutie aj v časti o debetnom zostatku a debetnej úrokovej sadzbe/debetnom úroku, na
ktorú vadu bol odvolací súd povinný prihliadať.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písm. h/ rovnakého
paragrafu, odseku i zákona potom rovnako rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení základného
predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods.
1 písm. g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom)
je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces

(inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46
a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992
Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr.

uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 alebo z 30. novembra 2010
sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci
Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko
vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky

(nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27.
apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského

civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa prihodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore

nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné

a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením

práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek (nieto ešte

zmysluplnej) diskusie fakt, že práve opísanou vadou bol postihnutý i rozsudok súdu prvého stupňa z
prejednávanejvecivnapadnutejzamietajúcejčastivecisamej,týkajúcejsapoplatkovaichpríslušenstva
(toho napadnutého iba do výšky 9% ročne), nakoľko jeho zdôvodnenie v takejto časti neposkytuje žiadne
dôvody na podporu spôsobu rozhodnutia zvoleného súdom prvého stupňa a je tak i nepreskúmateľné
predovšetkým preto, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil ani právne neodôvodnil, prečo bola

žaloba zamietnutá aj v takejto časti. Rovnako v napadnutej zamietajúcej časti veci samej, týkajúcej sa
debetného zostatku a debetného úroku (odvolaním napadnutý debetný zostatok v sume 53,75 eur s
debetným úrokom 25% ročne zo sumy 53,75 eur od 1.1.2011 do zaplatenia a debetným úrokom 19%
ročne zo sumy 6,48 eur od 1.1.2011 do zaplatenia) zdôvodnenie rozsudku neposkytuje dostatočne
zrozumiteľné dôvody na podporu spôsobu rozhodnutia zvoleného súdom prvého stupňa a je tak i

nepreskúmateľné predovšetkým preto, že súd prvého stupňa právne ani vecne neodôvodnil či ide o
zmluvne povolený alebo nepovolený debetný zostatok.

Súd prvého stupňa tak v tejto časti zaťažil konanie jednou z variácií na postup odnímajúci účastníkom
konania reálnu možnosť konať pred súdom (nedostatkom odôvodnenia rozsudku v takejto časti) a

odvolaciemu súdu za takéhoto stavu vecí ani neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníkov
na dvojinštančný proces (zahŕňajúci i vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v
prvom stupni súdov) rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti veci samej, týkajúcej
sa poplatkov 36,18 eur a úroku z omeškania 9% ročne zo sumy 36,18 eur od 20.1.2011 do zaplatenia,
ďalej v časti týkajúcej sa debetného zostatku v sume 53,75 eur s debetným úrokom 25% ročne zo sumy

53,75 eur od 1.1.2011 do zaplatenia a debetným úrokom 19% ročne zo sumy 6,48 eur od 1.1.2011 do
zaplatenia, a aj v závislom rozhodnutí o trovách konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. zrušiť
a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, ako
je to uvedené v tretej vete výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v prípade potreby doplniť dokazovanie, výsledky konania v časti ktorá
zostala predmetom konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť
o veci v zostávajúcej časti, o trovách konania a tiež o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O. s. p.), to samozrejme i s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim patričné

odpovede na všetky relevantné otázky (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.