Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Sp/4/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200585
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200585.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: A. G.,

narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G.Á. H., trvale bytom Y. G. H., bez cestovného dokladu
a zúčastnený maloletý cudzinec, ktorého je účastník konania zákonným zástupcom: 1. X. X., nar.
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. H., bez cestovného dokladu, toho času umiestnení v Ú. F. N.
F. I., W. XX, XXX XX X., zastúpení Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00
Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa kancelárie Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi:
Prezídium Policajného zboru Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej
polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, 852 42

Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-BA6-112-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016,
takto

r o z h o d o l :

I./ Z r u š u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA6-112-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016 podľa § 250q
ods. 3 O. s. p. z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. s použitím § 250 l ods. 2 O. s. p.
a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

II./ N a r i a ď u j e, aby navrhovateľ: A. G., narodený XX.XX.XXXX a maloleté dieťa (označené

ako zúčastnený maloletý cudzinec, ktorého je účastník konania zákonným zástupcom) - 1. X. X., nar.
XX.XX.XXXX, t.č. všetci zaistení v Ú. F. N. F. I. Q. X., boli b e z o d k l a d n e prepustení zo zaistenia.

III./ Navrhovateľ n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-112-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016 podľa § 88
ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) zaistil navrhovateľa na základe skutočnosti, že je
žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu

podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov dňom 30.04.2016 a umiestnil ho v Ú. F. N. F. I. X. (ďalej len „Ú. X.“) a podľa § 88 ods.
4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do 29.10.2016.
V hlavičke rozhodnutia uviedol, že A. G., narodený XX.XX.XXXX je účastníkom konania a konania
je zúčastnený maloletý cudzinec, ktorého je účastník konania zákonným zástupcom - 1. X. X., nar.

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. H., bez cestovného dokladu.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ bol dňa 29.04.2016 kontrolovaný
hliadkou na ul. O. Q. W., pričom počas kontroly sa nevedel preukázať dokladom totožnosti a uviedol, že
má štátnu príslušnosť Y. a ide spoločne s jedným členom svojej rodiny. Toho istého dňa správny orgánoznámil aj Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa medzinárodného právneho predpisu, ktorým sa
stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o

medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov a rovnako bolo požiadané aj o preskúmanie splnenia podmienok na začatie
konaniapodľavyššieuvedenéhonariadenia.Nazákladetejtoskutočnostisprávnyorgándňa29.04.2016
začal konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov
na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a

Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013.
Doplnil, že v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa
29.04.2016 navrhovateľ uviedol, že na územie schengenského priestoru vstúpil spoločne s jedným
členom svojej rodiny loďou do Grécka. Následne vycestoval do Macedónska, Srbska a následne do
Maďarska, kde ho zadržali policajti, ktorí ho umiestnili v tábore a zobrali mu aj odtlačky prstov a kde
požiadal o udelenie azylu, pričom jeho cieľovou krajinou je Rakúsko a za každú cenu sa tam chce dostať

a v prípade, ak by bol prepustený, ihneď by ušiel do Rakúska, keďže do Maďarska sa nechce vrátiť.
Potvrdil, že nemá žiadne finančné prostriedky a ani ubytovanie na území Slovenskej republiky.
Správnyorgánvychádzalzdikcieustanovenia§88ods.1písm.c),vzmyslektoréhonavrhovateľazaistil,
ako aj na možné riziko úteku vyplývajúce z ustanovenia § 88 ods. 2 ZoPC. Mal zato, že navrhovateľ, ako
štátnypríslušníktretejkrajiny,mámedzinárodnýmidohovormi,akoajvnútroštátnymiprávnymipredpismi

na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej
ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajine hrozí, pričom tieto štáty majú zároveň
právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky
na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Tieto prostriedky
slúžia okrem iného na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu a ďalšieho ekonomického

a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru a verejného poriadku. Využívanie
týchto prostriedkov v aplikovanej praxi štátnymi orgánmi členských štátov schengenského priestoru je
potrebné na zachovanie stabilnej a bezpečnostnej situácie na území schengenského priestoru, či už z
pohľadu ochrany zdravia a života, ako aj ochrany životnej úrovne spoločnosti, ktorú si spoločnosť svojim
svedomitým konaním dlhodobo buduje. Má rovnako poskytnuté právo na preskúmanie jeho žiadosti o

medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru, ktorou je Maďarsko.
Napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú
pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny a preto má správny orgán za to, že v prípade účastníka
konania je potrebné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú účastník konania na území
schengenského priestoru žiada na území Maďarska. Príslušné na preskúmanie tejto žiadosti je

Maďarsko. V prípade, ak sa zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany účastníka konania, je
potrebné účastníkovi konania takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým mu umožniť zdržiavať sa na
území Maďarska, prípadne iných území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi.
Zdôraznil, že navrhovateľ bol zadržaný počas jeho nelegálnej migrácie z územia Maďarska cez územie

Slovenskejrepubliky(ďalejlen„SR“)naúzemieRakúskejrepubliky.Týmtosvojimkonanímneoprávnene
opustil Maďarsko a túto skutočnosť potvrdil aj v spísanej zápisnici. V jeho prípade teda existuje riziko
úteku, nakoľko sa chce dostať do Rakúskej republiky za každú cenu a nechce sa vrátiť do Maďarska,
pričom na území schengenského priestoru nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov a z
jeho vyjadrenia jednoznačne vyplýva značné riziko jeho úteku.

Podotkol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia v zmysle
ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC a konštatoval, že navrhovateľ nespĺňa podmienky, za ktorých
by mu mohla byť uložená niektorá v ňom uvedených povinností z dôvodu, že prípadným uložením
uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa, a to návratu do Maďarska, nakoľko
SR je v prípade účastníka konania iba tranzitnou krajinou, na ktorej území nechce zotrvať. Doplnil, že v

jeho prípade je potrebné zabezpečiť prípravu alebo výkon jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, na čo slúži inštitút zaistenia v zmysle § 88 ods. 1
písm. c) ZoPC.
Pokiaľ sa týka dĺžky doby zaistenia, túto stanovil do 29.10.2016 podľa § 88 ods. 4 ZoPC, počas ktorej
doby vykoná správny orgán všetky úkony potrebné na odovzdanie do Maďarska, pričom pôjde hlavne

o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany maďarských úradov, ako aj samotná príprava prevozu,
jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie, pričom po celý čas zaistenia štátneho
príslušníka tretej krajiny bude skúmať, či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC. Doplnil,
že presnú dĺžku doby, nutnú k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania, nie je možné predbežnepresne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe a z tohto dôvodu dĺžka zaistenia závisí od
množstvapodstatnýchfaktorov,medziktoré,okreminého,patríkomunikáciamedzištátnymiorgánmiSR
a Maďarska, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu,

ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné
okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť.
Správny orgán ďalej poukazoval aj na to, že vzhľadom na správanie účastníka konania nie je možné
aplikovať postup v zmysle článku 7 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo
16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov

tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, kde je uvedené, že ak existuje riziko úteku,
alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo
ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské
štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu
ako sedem dní.
Záverom konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu, vedenému Dublinským strediskom o

prevoze podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 je zaistenie
účastníka konania v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práva a slobôd,
nakoľko je preukázané, že účastník konania je v súčasnej dobe žiadateľ o udelenie azylu na území
Maďarska. Samotný základ pre začiatok konania o zaistení na účel výkonu jeho prevozu z územia
SR na územie Maďarska je skutočnosť, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území

Maďarska, čo účastník konania sám potvrdil v zápisnici o podaní vyjadrenia, pričom k výkonu prevozu
podľa osobitného predpisu priamo slúži inštitút zaistenia.
-
V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ, prostredníctvom svojho zástupcu (Centrum právnej pomoci),
podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok a domáhal sa jeho zrušenia v celom rozsahu. Mal

za to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie odporcu vychádza z neprávneho právneho
posúdenia veci a rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné.
Zdôraznil, že odporca napadnutým rozhodnutím rozhodol len o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods.
1 písm. c/ ZoPC, hoci sa tento nachádza v zariadení pre cudzincov spolu s maloletým dieťaťom (1.

X. X., nar. XX.XX.XXXX) a zo záhlavia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca síce považoval
maloleté dieťa za účastníka konania resp. osobu zúčastnenú na konaní, avšak odporca ani v záhlaví
napadnutého rozhodnutia, ani vo výroku či odôvodnení rozhodnutia nešpecifikoval, v akom vzťahu je k
navrhovateľovi a rovnako ani vo výroku napadnutého rozhodnutia ani v jeho odôvodnení nie je žiadna
právna úvaha odporcu ohľadom následkov napadnutého rozhodnutia na osobnú slobodu maloletého

dieťaťa. Predovšetkým v napadnutom rozhodnutí chýba samotný výrok o umiestnení maloletého v
zariadení pre cudzincov spolu s navrhovateľom. Maloleté dieťa sa teda nachádza v zaistení bez
právneho titulu.
Pokiaľ policajný útvar rozhoduje o zaistení cudzinca s jeho maloletými deťmi, výrok musí byť v znení a
zvyčajne aj v tomto znení je: „spolu s účastníkom konania X. Z. sa v zariadení pre cudzincov umiestňujú

aj jeho maloleté deti X.Y. a Z.Y. ...“. V napadnutom rozhodnutí odporcu teda absentuje takýto výrok,
čo spôsobuje neurčitosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. V tejto súvislosti
poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp/78/2015 z 28.08.2015 a Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 5Sp/49/2015 zo dňa 11.11.2015.
Teda napadnutým rozhodnutím odporcu boli dotknuté aj práva a záujmy maloletého dieťaťa s poukazom

na článok 3 bod 1, článok 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa
musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, pričom z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé a teda aj nepreskúmateľné, či sa odporca zaoberal
dopadom svojho rozhodnutia na záujmy maloletého dieťaťa a či sa vysporiadal s príslušnými právnymi
predpismi, týkajúcimi sa ochrany maloletých detí, ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte

cudzincov. V tejto súvislosti poukazoval na článok 13 Dublinského nariadenia, článok 24, ako aj bod 20
jeho úvodných ustanovení.
Odporca sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal v opravnom prostriedku s citovanými
článkami Dohovoru o právach dieťaťa, keďže v prejednávanom prípade ide o pozbavenie osobnej
slobody navrhovateľa a maloletého dieťaťa a teda napadnutým rozhodnutím a postupom odporcu boli

dotknuté aj práva maloletej osoby, bolo povinnosťou odporcu v konaní aplikovať Dohovor o právach
dieťaťa a následne zaujať stanovisko, ako sa s nimi v konaní vyporiadal. Tým, že to nespravil, vážne
pochybil a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Mal rovnako zohľadniť aj tú skutočnosť, či
predmetné zariadenie, kde bol navrhovateľ spolu s maloletým dieťaťom umiestnený, je uspôsobené kprijatiu a pobytu detí, pričom poukazoval na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) vo veci Popov proti Francúzsku a Muskhadzhiye a ďalší proti Belgicku.
Ohľadne tejto námietky záverom uviedol, že odporca dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu,

nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu k možnosti uplatnenia alternatívy zaistenia v podobe
tábora pre žiadateľov o azyl s ohľadom na najlepšie záujmy maloletého dieťaťa a následne vec
nesprávne právne posúdil, pričom zaistenie pre účely takzvaných Dublinských transferov totiž nie
je nevyhnutné a medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa musí byť aplikovaný v každom
správnom, či súdnom konaní, ktoré sa môže dotýkať dieťaťa.

Ďalej v odvolaní poukazoval na to, že z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ako aj Ústavného
súdu SR vyplýva, že pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody cudzinca musí správny orgán
skúmať, či takýmto rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu jeho práv chránených aj inými právnymi
predpismi. Mal za to, že jeho vrátením na územie Maďarska v zmysle Dublinského nariadenia dôjde
k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aj keď
definitívny záver o jeho návrate na územie Maďarska padne až v konaní o odovzdaní pred Migračným

úradom MV SR. Dodal, že slovenské súdy už viackrát judikovali, že medzi zaistením a účelom zaistenia,
t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune (v tomto prípade o odovzdaní v zmysle Dublinského
nariadenia) je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania.
Správny orgán dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, nedostatočne zistil skutkový stav vo
vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Maďarsku a nedostatkom jeho azylového systému,

ktoré sú pritom všeobecne známe. Odporca nezisťoval ako Maďarsko aplikuje právo v otázkach
azylového konania a aké podmienky je skutočne schopné zabezpečiť navrhovateľovi v prípade jeho
transferu. Z napadnutého rozhodnutia nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal odporca za účelom
zistenia, že transferom navrhovateľa na územie Maďarska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru
a článku 16 ods. 12 Ústavy SR, hoci Ústavný súd SR už viackrát zdôraznil, že medzi zaistením a

jeho účelom (t.j. konaním o odsune) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno
hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomnej súvislosti a dôsledkov (nález Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013). Doplnil, že správny orgán je v zmysle daného nálezu pri
rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia,
trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o

zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo.
Rovnako poukazoval aj na to, že koncom septembra 2015 vydala Európska rada pre utečencov a
emigrantov (ECRE) na základe svojho monitoringu vykonaného v zariadeniach pre žiadateľov o azyl
a cudzincov v Maďarsku správu v ktorej skonštatovala, že uzatvorením prístupu k medzinárodnej
ochrane prostredníctvom fyzických a právnych bariér dochádza v maďarskom azylovom systéme

k porušovaniu medzinárodného utečeneckého práva a európskeho azylového práva. V Maďarsku
dochádza ku kriminalizovaniu osôb hľadajúcich medzinárodnú ochranu a zodpovednosť za ochranu
utečencov je presúvaná na iné krajiny v regióne. Za obzvlášť problematickú sa považuje nová procedúra
na hraniciach zavedená 15. septembra, nakoľko žiadosť o udelenie azylu sa posudzuje v extrémne
rýchlom konaní počas zaistenia a so slabým prístupom k právnej pomoci, ktorá prakticky popiera

žiadateľom právo vyvrátiť domnienku o bezpečnosti s ohľadom na ich individuálne okolnosti prípadu.
Nedostatky boli identifikované aj v procese identifikovania zraniteľných žiadateľov o azyl v azylových
detenčných zariadeniach a v procese súdneho prieskumu zákonnosti zaistenia.
Vpodanomopravnomprostriedkudopozornostidávalaskutočnosť,žeEurópskakomisiazačalakonanie
voči Maďarsku pre nedávno schválený zákon týkajúci sa azylového procesu. Podľa agentúry MTI

Európska komisia vo vyhlásení vyjadrila znepokojnenie nad tým, že pri odvolaní sa v azylovom konaní
v Maďarsku nie je možné poukázať na nové skutočnosti a okolnosti a tiež sa jej nepáči, že odvolanie
automaticky nezastavuje platnosť zamietnutia žiadosti o azyl. Žiadatelia sú nútení opustiť maďarské
územie ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na podanie odvolania proti zamietavému rozhodnutiu a
pred samotným prerokovaním odvolania. Komisia tiež kritizuje skutočnosť, že pri trestnom konaní,

ktoré sa týka ilegálneho prekročenia štátnych hraníc, nie sú rešpektované únijné predpisy poskytujúce
obvineným, ktorí nepoznajú jazyk, v ktorom je riadenie vedené, právo na tlmočníka a na preklady
dôležitých dokumentov, vrátane rozsudkov. Takisto poukazoval na aktuálnu správu Úradu Vysokého
komisára OSN pre utečencov o situácii žiadateľov o azyl a azylovom konaní a jeho závažných
nedostatkov v Maďarsku.

Mal za to, že napadnutým rozhodnutím odporcu a jeho následným transferom bude navrhovateľ
a maloleté dieťa vystavené podmienkam, ktoré predstavujú ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s
článkom 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy SR, keďže odporca nedostatočne zistil skutkový stav
veci a následne vec nesprávne právne posúdil.Podotkol, že k porušovaniu Dohovoru v súvislosti s tzv. dublinskými transfermi sa viackrát vyjadril aj
Európsky súd pre ľudské práva, napr. v prípade M.S.S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09,
rozhodnutie z 21.01.2011). Poukazoval aj na prepracované znenie tzv. Dublinského nariadenia, ktoré

vyslovene počíta so situáciou, kedy transfer žiadateľa do iného členského štátu nebude prípustný, a to
napríklad pre nedostatky azylového systému alebo nevyhovujúce prijímacie podmienky pre žiadateľov
(článok 3 ods. 2 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013, nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 110/2011-39 z
31.05.2011).
Odvolával sa aj na článok 3 Dohovoru, ktorý bol štrasburgskými orgánmi ochrany práva interpretovaný

tak, že zabezpečuje ochranu ľudských práv vo väčšom rozsahu ako národné právo. V porovnaní
s ostatnými právami a slobodami, ktoré zakotvuje Dohovor, sa článok 3 vyznačuje absolútnosťou a
kolektívnougaranciou.Zabsolútnostitohtoľudskéhoprávavyplýva,žesavzťahujenavšetkýchľudíanie
je ničím limitované. To znamená, že s výkonom tohto práva nemožno spájať žiadne výnimky, napríklad
z dôvodu zachovania verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu alebo z dôvodu predchádzania
dôsledkov nelegálnej migrácie. Preto ani tvrdením o prevahe všeobecného záujmu nad striktným

dodržiavaním všeobecne záväzných právnych predpisov, v danom prípade dokonca medzinárodných
dohovorov o ochrane ľudských správ, nemožno ospravedlňovať porušovanie práv absolútnej povahy.
Podľa jeho názoru odporca teda nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí
absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia navrhovateľa do Maďarskej republiky s ohľadom
na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V čase

vydania rozhodnutia muselo byť odporcovi známe, s ohľadom na doterajšiu prax v procese vrátenia
žiadateľov o azyl do Maďarska, že orgány Maďarskej republiky si nezvládajú plniť svoje povinnosti
tak, ako to ukladá Dublinské nariadenie, či medzinárodné zmluvy (obzvlášť chrániace základné ľudské
práva a slobody žiadateľov o azyl). Maďarsko nemožno v súčasnej dobe považovať automaticky za
bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci Dublinského konania bez toho, aby bola

individuálne posúdená jeho situácia, pričom tieto závery vyplývajú aj z rozsudku Správneho súdneho
dvora Rakúska zo dňa 08.09.2015. Preto za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu navrhovateľa
podľa Dublinského nariadenia je potrebné, aby odporca zaujal stanovisko jednak k tomu, či je Maďarsko
ochotné a schopné navrhovateľa prijať, pretože od postoja Maďarska závisí samotný účel zaistenia,
nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež

jepovinnosťouodporcuskúmaťajpodmienky,doakýchmábyťtaktozaistenáosobavrátenáačitakýmto
vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulement najmä ak je zjavné, že
podmienky, v ktorých bude takáto osoba po vrátení do Maďarska držaná, najmä vzhľadom k preplnenosti
tamojších stredísk pre utečencov, ktoré môžu tiež dosiahnuť intenzitu neľudského alebo ponižujúceho
zaobchádzania v zmysle článku 3 Dohovoru, rovnako tak aj v prípade, že by hrozilo, že hoci daná

osoba požiadala v Maďarsku o azyl, bude z Maďarska vrátená do ďalšej krajiny, kde by jej takéto
nebezpečenstvo vážnej ujmy hrozilo. Preto bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam
nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, či by v prípade zistenia takýchto skutočností
nešlo o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom
by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné

realizovať (rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sza/25/2015 zo dňa 10.01.2016). Z týchto dôvodov považoval
napadnuté rozhodnutie odporcu za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu odporcu ohľadom
viacerých závažných skutkových okolností v danej právnej veci. V napadnutom rozhodnutí aj absentuje
odôvodnenie efektívnosti, respektíve účelnosti zaistenia navrhovateľa, a to aj vzhľadom na uvádzané
všeobecne známe skutočnosti o situácii v Maďarsku a nedostatkoch jeho azylového systému.

V ďalšom poukazoval na článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia a to, že ak iba existuje značné riziko
úteku,možnoaplikovaťkonanieoodovzdaníatolenvtedy,akniejemožnéúčinneuplatniťinémiernejšie
alternatívne donucovacie opatrenia. Mal za to, že rozhodnutie odporcu trpí taktiež vadou riadneho
odôvodnenia rozhodnutia keď sa tento vo svojom rozhodnutím podrobnejšie nezaoberá skúmaním
podmienok uloženia alternatívneho opatrenia voči zaisteniu, hoci mu túto povinnosť ukladá priamo

Dublinské nariadenie majúce prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi a rovnako mu to ukladá
aj zákon o pobyte cudzincov. V napadnutom rozhodnutí chýba akákoľvek právna úvaha v tomto smere
keď odporca len konštatuje, že navrhovateľ si nevie sám zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej
republiky, pričom akoby opomenul existenciu špecializovaných ubytovacích centier a zariadení pre
žiadateľov o azyl. Zaistenie navrhovateľa teda nespĺňa požiadavky na zásah do osobnej slobody

jednotlivca v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Saadi proti
Spojenému kráľovstvu), ani Ústavného súdu SR (napríklad nález ústavného súdu II. ÚS 147/2013-50),
ani pre účely tzv. Dublinských transferov nie je zaistením nevyhnutné a aj tu platí základný princíp,
respektíve prezumpcia proti zaisteniu žiadateľov o azyl, respektíve utečencov.Navrhovateľ takisto nesúhlasil s tvrdením odporcu o riziku jeho úteku, ktoré vyvodil na základe tej
skutočnosti, že nezotrval na území Maďarska do ukončenia azylovej procedúry, pričom je všeobecne
známou skutočnosťou, že vzhľadom na nedostatočné prijímacie podmienky pre žiadateľov o azyl

v Maďarsku dochádzalo k ich ďalšiemu presunu do iných krajín a tieto nedostatočné podmienky
preukazujú aj vyššie citované správy. Záverom len dodal, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav
veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho
následne vec aj nesprávne právne posúdil.
-

Zadministratívnehospisuodporcuč.PPZ-HCP-BA6-112/2016-AV,týkajúcehosanavrhovateľa,súdzistil
nasledovné:

Žiadosťou zo dňa 30.04.2016 adresovanú Ministerstvu vnútra SR, Migračný úrad, Dublinské stredisko
odporca požiadal o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa čl. 5 ods. 2 nariadenia
Rady ES č. 604/2013 z 26.06.2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu

zodpovedného za posúdenie žiadosti podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských
štátov u 32 osôb (medzi nimi aj navrhovateľa a vyššie uvedené maloleté dieťa).

Zo Zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 z.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zo dňa
29.04.2016 súd zistil, že navrhovateľ popísal svoju cestu z domovskej krajiny až na Slovensko.

Potvrdil, že po tom, čo sa dostal do Maďarska, požiadal tam o azyl a boli mu aj odobraté odtlačky prstov.
Cestuje spolu so svojou rodinou, bratrancom - 1. X. X., nar. XX.XX.XXXX. Rovnako potvrdil, že jeho
cieľovou krajinou je Rakúsko, kam by aj ušiel, ak by ho polícia prepustila, pričom do Maďarska sa v
žiadnom prípade nechce vrátiť. Takisto uviedol, že nemá žiadne finančné prostriedky a nevie si ani
zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky.

-
Na základe súhlasu účastníkov konania krajský súd podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku
rozhodol bez nariadenia pojednávania ako miestne a vecne príslušný súd na pojednávaní konanom dňa
31.05.2016.
§

Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie
f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so
zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je
štátnymobčanomSlovenskejrepublikyaniobčanomÚnie;štátnympríslušníkomtretejkrajinysarozumie
aj osoba bez štátnej príslušnosti.

Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho

príslušníka tretej krajiny, ak
b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny

c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje
značné riziko jeho úteku.

K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za

posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie
stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník

tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený
pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže
byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas

zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci
administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť
povinnosť

a) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.

Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný
d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je
existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených
právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba
bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom:
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, Každý má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia
a korešpondencie.

Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Pri všetkých akciách týkajúcich sa detí, či
už podniknutých verejnými alebo súkromnými inštitúciami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi
orgánmi alebo zákonodarnými zbormi, najlepšie záujmy dieťaťa musia byť prvoradé.
+
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento

zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo

zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených
záujmochalebopovinnostiachsamákonaťalebokohopráva,právomchránenézáujmyalebopovinnosti

môžubyťrozhodnutímpriamodotknuté;účastníkomkonaniajeajten,ktotvrdí,žemôžebyťrozhodnutím
vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času,
kým sa preukáže opak.

Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, Účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje

zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho práv, správny
orgán mu ustanoví opatrovníka.Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
*
Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa, súd právne uzatvára:

Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal
odvolacími námietkami navrhovateľa špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku, v ktorých
namietal to, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, čím je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-
BA6-112-008/2016-AV zo dňa 30.04.2016, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil
navrhovateľa a umiestnil ho v Ú. X. na základe skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na

území Maďarska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na
určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym
príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Dĺžku doby
jeho zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC stanovil do 29.10.2016.

Predpokladom zaistenia navrhovateľa v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia,
ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom
prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa
stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o

medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013), ktorým aj odporca účelnosť zaistenia
zdôvodňoval.

V prípade navrhovateľa tento správnemu orgánu oznámil, že požiadal o udelenie azylu na území

Maďarskej republiky, kde mu aj boli odobraté odtlačky prstov. Danú skutočnosť oznámil správny
orgán Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa vyššie uvedeného medzinárodného
právneho predpisu. Potvrdil, že nemá žiadne finančné prostriedky, ani možnosť zabezpečiť si ubytovanie
na území SR, pričom jeho cieľovou krajinou je Rakúsko a za každú cenu sa tam chce dostať a v prípade,
ak by bol prepustený, ihneď by ušiel do Rakúska, keďže do Maďarska sa nechce vrátiť.

Z konania správneho orgánu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ prvýkrát požiadal o azyl na území
Maďarska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia -
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Súd má za to, že počas
samotného zaistenia účastníka konania migračný úrad zistí dostupné skutočnosti a potrebné preverenia

na území Maďarska.

Vtejtosúvislostisúdzdôrazňuje,žepodstatouDublinskéhonariadeniajeurčeniekritériíazodpovednosti
niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnostipožiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na
územiach iných krajín, zabezpečiť jej odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku
7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa

určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú
ochranu v členskom štáte, pričom je nespochybniteľné, že touto krajinou je Maďarsko, kde mu boli
aj odobraté odtlačky prstov a kde požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na území Maďarska, počas
azylovejprocedúryanemalopustiťjehoúzemieavycestovaťnaúzemieinéhoštátuúniebezpríslušných
oprávnení.

-
V prvom rade sa však súd považoval za potrebné vysporiadať s označením účastníkov konania a k
danému sa viažucej odvolacej námietky - absencia výroku o zaistení maloletého dieťaťa, ktoré sa v
súčasnosti nachádza spolu s navrhovateľom v Ú. X..

Súd poukazuje nato, že v zmysle § 250m ods. 3 O. s. p. účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní

na správnom orgáne a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Z obsahu administratívneho
spisu odporcu vyplýva, že A. G., narodený XX.XX.XXXX bol účastníkom konania o zaistení a v konaní
pred súdom vystupuje ako navrhovateľ, keďže voči napadnutému rozhodnutiu odporcu podal opravný
prostriedok. V konaní pred odporcom, konkrétne v zápisnici zo dňa 29.04.2016 uviedol, že cestuje spolu
so svojou rodinou, bratrancom - 1. X. X., nar. XX.XX.XXXX.

Vo výroku napadnutého rozhodnutia odporca uviedol okrem navrhovateľa aj osobu - 1. X. X., nar.
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. H., označenú ako zúčastnený maloletý cudzinec, ktorého
je účastník konania zákonným zástupcom. Postavenie tejto osoby však správny orgán vo vzťahu
k účastníkovi konania (navrhovateľovi) nijako nešpecifikoval ani ju už ďalej vo výroku samotného
rozhodnutia neuvádza.

Vovýrokunapadnutéhorozhodnutiavšakuviedol,žezaisťujelennavrhovateľabezuvedenia,žezaisťuje
aj nejaké maloleté dieťa. Súd má za to, že toto maloleté dieťa malo mať v konaní pred odporcom
postavenie účastníka konania a v konaní pred súdom postavenie zúčastnenej osoby zastúpenej jeho
zákonným zástupcom. Z toho dôvodu súd osobu A. G., označuje ako navrhovateľa a maloleté dieťa ako

zúčastnená osoba.

Podľa názoru súdu táto námietka absencie výroku v napadnutom rozhodnutí týkajúca sa maloletého
dieťaťa je dôvodná a preto súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.
Vychádzajúc zo všeobecne platnej právnej teórie, ako aj zo znenia citovaného ustanovenia § 1

Správneho priadku (a následne aj z ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podobne ako aj z
ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), výrok každého rozhodnutia - teda aj správneho
rozhodnutia, je jadrom a najdôležitejšou časťou každého rozhodnutia. Teda jedine výrok rozhodnutia je
tou jeho časťou, ktorá je záväzná a za splnenia prípadne ďalších predpokladov aj vykonateľná. Musí byť
preto jasný, určitý a zrozumiteľný, nakoľko iba výrokom rozhodnutia môže dôjsť k vzniku, zmene alebo

k zániku určitej povinnosti, respektíve iba ním môže byť rozhodnuté o otázke, ktorá bola predmetom
správneho konania. Pokiaľ sa výrok správneho rozhodnutia týka určitej osoby, musí výrok obsahovať
aj nespochybniteľnú identifikáciu takejto osoby a nepochybne musí obsahovať aj skutočnosti, ktoré má
na mysli ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Povinnosť (aj nutnosť) aby výrok rozhodnutia
o zaistení v zmysle zákona o pobyte cudzincov obsahoval identifikáciu zaisťovanej osoby vyplýva aj z

ustanovenia § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktoré výslovne uvádza, že „Policajt je oprávnený
zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny...“. Ak sa má účastník tretej krajiny zaistiť, logicky musí výrok o
jeho zaistení obsahovať jeho čo najpresnejšiu identifikáciu.

Z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca za použitia v ňom citovaných právnych

ustanovení zaistil účastníka konania - pána A. G.. Možno teda konštatovať, že tento bol náležite vo
výroku napadnutého rozhodnutia identifikovaný.

Z výroku napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, aby s účastníkom konania boli zaistené aj iné
osoby z administratívneho spisu vyplývajúci rodinný príslušník, ktorému podľa odporcu je navrhovateľ

zákonným zástupcom. Z výroku rozhodnutia odporcu teda nie je vôbec zrejmé, kto okrem navrhovateľa
mal byť, či bol spolu s navrhovateľom zaistený a následne spolu s ním umiestnený do Ú. X.Č.. Na
danej skutočnosti nemôže nič zmeniť ani to, že odporca v napadnutom rozhodnutí v jeho záhlaví uviedol- zúčastnený maloletý cudzinec, ktorého je účastník konania zákonným zástupcom - 1. X. X., nar.
XX.XX.XXXX.

Teda z výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že odporca zaistil riadne identifikovaného
navrhovateľa, pokiaľ sa týka zaistenia rodinných príslušníkov, týchto však žiadnym spôsobom
neidentifikoval. Preto možno konštatovať, že výrok uvedený v napadnutom rozhodnutí je neurčitý a z
toho dôvodu aj nepreskúmateľný. Navyše odporca sa existenciou osoby - 1. X. X., nar. XX.XX.XXXX,
nezaoberal žiadnym spôsobom ani v odôvodnení rozhodnutia.

Pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky prezentované navrhovateľom v opravnom prostriedku tieto
nemohol súd náležite vyhodnotiť a preskúmať z dôvodu vyššie uvedenej skutočnosti, ktorou je absencia
výroku týkajúceho sa maloletého dieťaťa a dopad zaistenia na jeho osobu, nakoľko v prípade, ak
by z napadnutého rozhodnutia vyplývalo, že bolo týmto rozhodnutím zaistené aj vyššie uvedené
maloleté dieťa bolo by povinnosťou odporcu sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadať aj s touto

skutočnosťou. Teda zohľadniť jeho postavenie a posudzovanie jeho prípadu zo strany odporcu z
hľadiska medzinárodných dohovorov týkajúcich sa práv dieťaťa, zohľadnenie jeho postavenia ako
zraniteľnej osoby v zmysle § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov ako aj zdôvodnenie týkajúce sa
možných alternatív zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia vzhľadom na daný nedostatok nevyplýva,
že sa odporca aj zaoberal dopadom svojho rozhodnutia na záujem maloletého dieťaťa a ako tento vo

svojom rozhodnutí zohľadnil.

Keďžedanýnedostatok,akoajnedostatokvtom,žeodporcaanivodôvodnenínapadnutéhorozhodnutia
sa nevyporiadal s otázkou zaistenia maloletého dieťaťa, bude povinnosťou správneho orgánu v ďalšom
konaní v prípade ak zváži, že je potrebné zaistenie navrhovateľa v zmysle príslušných zákonných

ustanovení, aby dané náležite aj odôvodnil a jasne a zrozumiteľne vo výroku nového rozhodnutia
identifikoval aj osoby, ktorých sa zaistenie týka.

Zhrnúc súd má zato, že preskúmavané rozhodnutie odporcu, vzhľadom na absenciu výroku, týkajúceho
sa zaistenia maloletého dieťaťa z dôvodov uvedených vyššie je nepreskúmateľné a preto ho súd podľa

§ 250q ods. 3 O.s.p. za použitia § 250l ods. 2 O.s.p. a z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. d/
O.s.p. zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu
vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd poukázal.

Zároveň v súlade s § 250sa ods. 7 O.s.p. súd rozhodol o bezodkladnom prepustení navrhovateľa

a maloletého dieťaťa - označeného ako zúčastnený maloletý cudzinec, ktorého je účastník konania
zákonnýmzástupcom-1.X.X.,nar.XX.XX.XXXX,ktorýbolzaistenýspolusnavrhovateľomnapadnutým
rozhodnutím a spolu s ním sa v súčasnosti zdržiava v Ú. X..

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením §

250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ, aj keď bol v konaní úspešný, si náhradu trov konania neuplatňoval a
preto mu súd túto náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti výroku I./ a II./ rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 250s O. s. p.).

Proti výroku III./ rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR
v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (§205 ods. 1 O. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.