Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 19, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/935/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210580
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3512210580.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudcov JUDr.

Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa: X., s.r.o., so sídlom v B., X.
ul. č. XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpený spoločnosťou G. X., s.r.o., so sídlom v B., U. č. X, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Q. J., zastúpená F. Q. Q., I. námestie XX, B., o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
zo dňa 04. júna 2014, č.k. 7C/339/2012 - 73, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 940,44 eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil poukazom na § 44 ods. 7, 8 Exekučného poriadku, §
3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov. Súd vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona,

považoval návrh navrhovateľa v celom rozsahu za nedôvodný, a to z viacerých dôvodov. Navrhovateľ
sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom v exekučnom konaní. Pokiaľ ide o odporcom namietané nedostatky
návrhu na začatie konania, súd konštatoval, že návrh navrhovateľa v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p.
má všetky náležitosti návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisových značiek exekučných
konaných, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu,
nebola podľa názoru súdu takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať, i keď súd

plne prisvedčil argumentácii odporcu, že navrhovateľ by mal jasným spôsobom identifikovať súdne
konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda, o to zvlášť, že v namietanom súdnom konaní bol
účastníkom konania. Nepravdivé je ďalej tvrdenie navrhovateľa o tom, že priložil prílohu - potvrdenie
MS SR o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody do konaní v žalobách
týkajúcich sa exekučných konaní Ex 12421/2009, Ex 429/2010, Ex 10723/2008, Ex 5050/2011, pretože
súd si zadovážil všetky uvedené exekučné spisy, pričom ani v jednom súdnom spise, ktorý sa týka
uvedeného exekučného konania sa takáto príloha nenachádza. Súd nevidel v podaní predmetného

návrhu pred uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku v konaniach o nárokoch navrhovateľa, pretože
uvedená šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v nasledujúcich dňoch a je zrejmé, že k
uspokojeniu nároku navrhovateľa nedošlo. Navrhovateľ ani v jednom uplatňovanom nároku nepreukázal
splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. V prvom radesúd uviedol, že navrhovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu,
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade
s § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v
súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a
postup súdu. Súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp.

predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie ÚS
SR napr. vo veci I.ÚS 16/02, kde sa okrem iného konštatuje, že pri posúdení či došlo alebo nedošlo
k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na
lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. V tejto súvislosti súd ďalej uviedol, že i keď v niektorých exekučných konaniach nebol

urobený úkon alebo vydané rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote /§ 9 ods. 1 citovaného zákona/,
nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu. V prvom rade súd skúmal, či navrhovateľ podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť
predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Ako vyplýva
z pripojených spisov oddelenia Spr, navrhovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy konaní predsedovi

súdu. V niektorých veciach podal oprávnený žiadosť o informáciu o stave konania namiesto toho,
aby reagoval na výzvu súdu predložiť žiadané listiny. Ďalej súd pre všetky prejednávané veci uviedol,
že navrhovateľ uplatňuje svoj nárok na náhradu škody s poukazom na exekučné konania, v ktorých
navrhol vykonať exekúciu alebo viedol exekúciu na svoj návrh na podklade exekučného titulu, a to
vo väčšine prípadov rozhodcovského rozsudku, ktorý tak ako bol v mnohých súdnych rozhodnutiach

prvostupňových ako i odvolacích súdov a nakoniec i súdu NS SR /napríklad uznesenie NS SR 3Cdo
146/2011 z 13.10. 2011/ vyhodnotený ako nezákonný exekučný titul, tzv. nulitné rozhodnutie, ktoré nikdy
účinky vykonateľného rozhodnutia nemalo, nikdy platne nepriznalo navrhovateľovi žiadne plnenie práve
z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú má navrhovateľ vo všetkých úverových zmluvách
upravenú identicky. V takýchto exekučných konaniach s prihliadnutím na oprávneným predkladané

exekučné tituly preto nemohol vzniknúť nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorým by
navrhovateľovi mohla vzniknúť škoda alebo nemajetková ujma. Okresnému súdu Nové Mesto nad
Váhom boli doručované žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom Okresný súd
Nové Mesto nad Váhom o týchto žiadostiach rozhodoval v zákonom stanovenej lehote. Do úvahy
následne prichádzalo posúdenie dĺžky konania ako nečinnosti alebo zbytočného prieťahu zo strany

súdu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ sa návrhom proti odporcovi domáhal
zaplatenia škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 940,44 eur tvrdiac, že Okresný
súd Nové Mesto nad Váhom v konaní, v ktorom je navrhovateľ oprávneným proti povinnému F. Q.,
EX/1420/2003 nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30 dňovej
lehote, pričom súd bol nečinný viac ako 522 dní. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom,

č.k. 1r/1008/2008, EX/6039/2007 v exekučnej veci oprávneného X. s.r.o B. a povinného F. Q. súd
zistil, že žiadosť o udelenie poverenia súdneho exekútora Bc. F. A. na vykonanie exekúcie bola súdu
doručená dňa 05.12.2003. Dňa 08.12.2003 vydal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom poverenie
č. 5304 009457* na peňažné plnenie 19.350,- Sk s prísl., trov notára 2.532,- Sk a trov právneho
zastúpenia 1.318,- Sk. Oprávnený podaním zo dňa 22.11.2010 žiadal o zmenu súdneho exekútora.

Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 23.04.2012, č.k. 1Er/1008/2008-67 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.05.2013, č.k. 8CoE/8/2013-103 súd vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že s poukazom
na zásadu hospodárnosti konania nepovažuje súd za dôvodné rozhodovať o návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.06.2013. V odôvodnení

rozhodnutiasúduviedol,žezneplatneudelenéhoplnomocenstvanevyplynuliprávneúčinkyvykonaného
právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom,
na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol
v rámci exekúcie domáhať, pričom s poukazom na zásadu hospodárnosti konania nepovažuje súd
za dôvodné rozhodovať o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. I napriek tomu, že v

danej veci súd nerozhodol o zmene exekútora v zákonnej lehote, nemožno v tejto skutočnosti vidieť
nesprávnyúradnýpostup,ktorýmbybolanavrhovateľovispôsobenáškoda,resp.nemajetkováujma.Pre
objektívne dôvody súd nemohol dodržať zákonnú lehotu, pretože súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a exekúciu zastavil. Z uvedeného jezrejmé, že k vymoženiu pohľadávok voči povinnému nedošlo pre neprípustnosť exekúcie. Keďže
navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovedného právneho vzťahu, a to existenciu
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom vo veci 1Er/1008/2008, súd

sa otázkou uplatnenej škody nezaoberal. Nebolo ďalej vôbec preukázané, že v prípade rozhodnutia
súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky
oprávneného, a tým teda naplneniu účelu exekučného konania, pretože súdny exekútor podal návrh na
zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ EP /nemajetnosť povinného/, resp. že navrhovateľovi
by tvrdené náklady na správu pohľadávky, informačného systému, administráciu listín nevznikli. V

súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora v zákonnej lehote nemohlo preto dôjsť k vzniku
žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia navrhovateľa, že mu vznikla majetková škoda v sume 175,- eur a
nemajetková ujma 940,44 eur sú ničím nepodložené a účelové už i s ohľadom na výsledok exekúcie, keď
bol podaný návrh na zastavenie exekúcie, ktorá bola právoplatne zastavená v dôsledku zavinenia na
strane oprávneného, ktorý navrhol vykonať exekúciu na základe nezákonného exekučného titulu. Práve
naopak, vymožením plnenia v prospech oprávneného, a to i po zmene súdneho exekútora by vznikol

stav, kedy by sa oprávnený dostal k plneniu na základe nezákonného exekučného titulu. O náhrade
trov konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku tak, že rozhodnuté bude
z dôvodu väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/
O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení

s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatnené (§ 205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho

právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia
na pojednávanie nedostavil. Žalobca uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je
potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach

verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných
krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.
Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval

žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť
vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy žalobca

ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal

na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd

vykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejevodôvodnenírozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,
či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ
dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými
listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá malasúvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla
z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie

textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je
zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka
chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ
v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými
istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu

pohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,tedapovinný.Pravýmprávnymtitulomjevdanejveci
nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal
v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Namietal, že nebol poučený podľa § 120 ods.
4 O.s.p. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva

žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania

pohľadávky si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika.
Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej
lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej
satisfakcie za porušené práva. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je

potrebné ako vecne správny potvrdiť v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

Pokiaľ sa jedná o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v
tomto smere sa odvolací v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v

priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorým by sa nevysporiadal súd prvého stupňa
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Zodôvodneniarozhodnutiavyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov

konania na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého stupňa ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil
a aj náležite vyhodnotil.

Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o
neodôvodnenosti nároku navrhovateľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je presvedčivé, premisy
zvolené v rozhodnutí rovnako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel
sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a spravodlivé.
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci platí dispozičná a prejednacia zásada.

Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ich preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je
viazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a na to, že súd

nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľa, odvolací súd uvádza,
že súd prvého stupňa postupoval správne pokiaľ nepristúpil na rôzne konštrukcie navrhovateľa, ktoré
sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá prejednanie
veci v neprítomnosti takého účastníka za predpokladu, že sa účastník nedostaví na pojednávanie anepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v danom prípade nepožiadal o odročenie z
dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia nestrannosti
súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto úkonom by navrhovateľ

mohol žiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený dôvod nie je možné v danej
situáciitentovyhodnotiťakodôležitý,nakoľkoonestrannostisúduužrozhodovanévpredmetnomkonaní
bolo.

Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie s tým, že

podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd
nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov konania a všetkých,
ktorých prítomnosť je nevyhnutná. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho
prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť
účastníkovi uplatnenie práva a konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Účastníci konania majú procesno
- dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Za dôkaz môžu

slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,
správy a vyjadrenia orgánov fyzických a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa
ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca)
na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi jej obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p.
súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez

ústneho pojednávania.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred
súdom. Ako vyplýva z uznesenia Ústavného súdu SR, všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

V danej veci bolo nariadené pojednávanie na konkrétny termín. Navrhovateľ bol riadne na toto
pojednávanie, na ktorom sa zároveň mohol oboznámiť s vyjadrením odporcu k návrhu na začatie
konania, predvolaný, pričom tento sa bez ospravedlnenia nedostavil na pojednávanie, hoci podal návrh
na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Krajský

súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle ust. § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní
rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda
právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom. Na pojednávaní sa súd prvého
stupňa oboznámil s obsahom spisu a s obsahom exekučného spisu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa
na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom

zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo k porušeniu princípov
kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé
súdne konanie. Súd prvého stupňa dodržal zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu
zo základných zásad občianskeho súdneho poriadku.

Právo účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť súdu
umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať
zistenie významné pre rozhodnutie. Tento postup bol zo strany okresného súdu postupom podľa ust. §
122 ods. 1 v spojení s ust. § 123 O.s.p. dodržaný. Súd prvého stupňa dodržal zásadu priamosti a ústnosti

vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje
nielenústava(čl.48ods.2),aleajDohovor(čl.6ods.1),keďžetátozásadajesúčasťouprávaúčastníkov
konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň
špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo strany prvostupňového
súdu je dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zhode i

s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho
konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky
dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a
vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo
vzťahu ku princípu rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola poskytnutá obom

účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ súd prvého stupňa v rámci
vykonávanéhodokazovaniavytvorilprocesnýpriestorobomsporovýmstranámnanavrhovaniedôkazov,
oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľovi ako účastníkovi možnosť konať pred
súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom súdu prvého stupňa nedošlo kporušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, k
porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda
zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces, ako ho vykladá

ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňuje v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1
O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval vo veci sp. zn.
4NcC/328/2012-11, a to tak, že sudcu súdu prvého stupňa z prejednávania a rozhodovania tejto veci

nevylúčil, nakoľko nezistil dôvody na jeho vylúčenie. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa nemal dôvod
vyčkávať na ďalšie rozhodnutia súvisiace s otázkou zaujatosti. Odvolací súd pritom v aktuálnom konaní
nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Samotný subjektívny
názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a
rozhodovaniaveci,nezakladábezďalšiehodôvodprelegitímneobavyzjehonestrannéhoanezaujatého
rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť

vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom je sudca a vykonáva súdnictvo.

Okrem toho v prejednávanej veci je podstatné pripomenúť tú skutočnosť, ako správne konštatoval
súd prvého stupňa v odôvodnením napadnutého rozsudku, že lehota 15 dní stanovená § 44 ods.
2 Exekučného poriadku sa vzťahuje iba na udelenie poverenia a nie na iné rozhodnutia vydané v

exekučnom konaní. Z toho vyplýva, že nemožno konštatovať nesprávny úradný postup spočívajúci
v nevydaní rozhodnutia o zmene exekútora v lehote 15 dní stanovenej uvedeným ustanovením
Exekučného poriadku.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, v zmysle ktorej súd prvého stupňa o návrhu na prerušenie

konania nerozhodol osobitne, túto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. O návrhu navrhovateľa na
zrušenie konania, doručenom dňa 04.11.2013, súd prvého stupňa rozhodol samostatným uznesením
č.k. 7C/339/2012-41 zo dňa 04.11.2013 tak, že návrh zamietol a navrhovateľ proti tomuto uzneseniu
podal odvolanie, v nadväznosti na ktoré Krajský súd v Trenčíne napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa uznesením č.k. 19Co/243/2014-63 zo dňa 05.03.2014 potvrdil. V danej súvislosti teda nedošlo

k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom, keď súd prvého stupňa rozhodol o jeho návrhu
na prerušenie konania samostatne a poskytol navrhovateľovi možnosť podať proti tomuto uzneseniu
opravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvého stupňa nestotožňoval, čo navrhovateľ aj urobil,
preto jeho námietka v tomto smere nemôže obstáť.

Vo zvyšku, ako bolo vyššie uvedené, odvolací súd v náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje
v celom rozsahu na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v
celom rozsahu stotožňuje.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.

1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .