Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 17, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/156/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210210628
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7210210628.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a členiek senátu

JUDr. Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v právnej veci žalobcu Y. W., B.. XX.XX.XXXX, X. P. W.,
X. XX, zastúpeného JUDr. Martinom Salokom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Zvonárska 8, proti
žalovanému: HC Košice, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Nerudova 12, IČO: 36 198 072, zastúpenému
JUDr. Ladislavom Scholczom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, v konaní o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu odmeny, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Košice II zo 14.10.2014 č.k. 24C/50/2010-384 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu
Okresného súdu Košice II z 12.11.2014 č.k. 24C/50/2010-403 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia v sume 657,36 eur na účet advokáta JUDr. Ladislava Scholcza do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

M e n í uznesenie z 12.11.2014 č.k. 24C/50/2010-403 tak, že žalobca je povinný zaplatiť súdny poplatok

3.036,- eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II (ďalej iba „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 14.10.2014 zamietol žalobný návrh,
ktorým sa žalobca domáhal určenia, že výpoveď daná mu žalovaným zo dňa 28.01.2010 je neplatná
a ktorým žiadal zaplatenie sumy 58.600,- eur titulom nevyplatenej odmeny za mesiace február 2010 až
október 2010.

Ďalším výrokom uložil súd prvého stupňa žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v
sume 6.573,28 eur, z toho 365,- eur na účet žalovaného a 6.208,28 eur na účet právneho zástupcu

žalovaného, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa rozsudok odôvodnil tým, že účastníkmi konania uzavreli dňa 01.05.2009 zmluva
označená ako „Profesionálna hráčska zmluva uzavretá podľa § 51 Občianskeho zákonníka a § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka“. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 01.05.2009 do 30.04.2012.
Podľa článku I ods. 2 zmluvy bolo dojednané, že žalobca ako hráč vykonáva svoju športovú činnosť
profesionálneho hokejistu ako svoju hlavnú činnosť v postavení osoby samostatne zárobkovo činnej.

Podľa článku II. ods. 3 zmluvy sa žalobca zaviazal rešpektovať a riadiť sa pokynmi trénera a jeho
asistentov, ako aj osôb oprávnených vystupovať za klub (žalovaný) a podriadiť svoje osobné záujmy
reprezentácie klubu a dosahovaniu čo najlepších výsledkov. V súlade s článkom III ods. 1 a 3 zmluvy
patrí hráčovi mesačná odmena uvedená v Dodatku č. 1 k zmluve. Podľa článku IV ods. 2. písm. b),d), e) a h) zmluvy, je hráč povinný dodržiavať riadnu životosprávu, nepožívať alkoholické nápoje a
nastúpiť v dobrej fyzickej a psychickej kondícii a pripravenosti zodpovedajúcej úrovne extraligy ľadového
hokeja do klubového tréningového tábora v mieste a čase stanovenom klubom a v dobrej fyzickej i

psychickej kondícii sa udržiavať po celú dobu platnosti zmluvy, chovať sa pri športovej činnosti i v
občianskom živote podľa najvyšších princípov cti, morálky a športového ducha fair play a zdržať sa
akéhokoľvek chovania a konania, ktoré by bolo na ujmu klubu, neustále zlepšovať svoje fyzické a
psychické, ako i hokejové schopnosti a zručnosti. Hráč sa zaviazal vystupovať a konať vo svojom
občianskom živote spôsobom, ktorý zodpovedá všeobecne platným zásadám slušného správania a

ktoré zlepšuje postavenie hráča ako zmluvného partnera klubu a napomáha zvyšovaniu dobrého mena
klubu. V zmysle písm. u) uvedeného ustanovenia klub je oprávnený podrobnejšie upraviť správania
sa hráča, ktoré sú súčasťou zmluvy ako dodatok č. 2 a zároveň stanoviť sankcie za ich porušenie.
V dodatku č. 1 k zmluve sa zmluvné strany dohodli, že hráč má nárok a klub sa zaväzuje zaplatiť
mu počas platnosti hráčskej zmluvy základnú mesačnú odmenu od 1.5.2009 do 30.04.2010 v sume
8.000,- eur, od 1.5.2010 do 31.8.2010 v sume 6.650,- eur a od 1.9.2010 do 30.4.2011 sumu 8.000,- eur.

Podľa Dodatku č. 2, ktorý je označený „Pravidlá pre správanie sa hráčov HC Košice s.r.o. v športovej
činnosti a občianskom živote,“ sa žalobca ako hráč zaviazal okrem iného počas vykonávania svojej
športovej činnosti, ako aj v príprave na jej vykonávanie nebyť pod vplyvom alkoholu a iných omamných
látok, nekonzumovať alebo inak neprijímať omamné látky alebo alkohol počas alebo pred výkonom
svojej činnosti a v priestoroch klubu, nevodiť do priestorov klubu bez jeho súhlasu návštevy, udržiavať

čistotu a poriadok v priestoroch klubu. Žalobca listom zo dňa 28.01.2010 označeným ako Ukončenie
profesionálnejhráčskejzmluvyvýpoveďou,ukončilplatnosťzmluvyspoukazomnačl.X.bod1písm.c)a
bod 2 z dôvodu podstatného porušenia povinností zo strany žalobcu. K tomu malo dôjsť dňa 10.01.2010
po ukončení extraligového zápasu s tímom Slovan Bratislava, keď sa žalobca zdržiaval v priestoroch
hráčskej šatne A tímu hotelového klubu HC Košice s.r.o. v priestoroch Steel arény do skorých ranných

hodín 11.01.2010. Počas jeho prítomnosti bol umožnený vstup cudzím osobám (2 osoby ženského
pohlavia). Žalobca priestory Steel arény opustil o 03.30 hodine dňa 11.01.2010. Jeho prítomnosť v
priestoroch hráčskej šatne bola sprevádzaná požívaním alkoholických nápojov a aktivitami, na ktoré
poukázal stav v šatni, ktorý bol zdokumentovaný v raňajších hodinách dňa 11.01.2010. Išlo o množstvo
prázdnych plechoviek od alkoholického piva, poháre s nedopitým alkoholom, rozbité sklenené fľaše od

alkoholu, otvorenú fľašu s alkoholom, množstvom cigaretových ohorkov, to všetko porozhadzované
po hráčskej šatni. Naviac boli zničené časti zariadenia a na rôznych miestach šatne boli zanechané
prezervatívy. Týmto konaním malo dôjsť zo strany žalobcu k podstatnému porušeniu jeho povinností
uvedených v článku IV. bod 2 písm. b), d), h) a o) zmluvy, ako aj pravidiel uvedených v Dodatku č. 2
zmluvy pod bodom 3. Žalovaný považoval konanie žalobcu za závažné, berúc do úvahy jeho pozíciu

asistenta kapitána v tíme, preto ukončil platnosť zmluvy výpoveďou. Podľa článku VII. bod 1 zmluvy,
výpovedná lehota je dvojmesačná a začala plynúť dňom doručenia výpovede. Zároveň žalovaný v
zmysle článku IX. bod 2 a 4 zmluvy z dôvodu podstatného porušenia článku IV. bod 2 si uplatnil zmluvnú
pokutu vo výške 50 % odmeny počas trvania výpovednej lehoty. Žalobca listom z 26.03.2010 oznámil
žalovanému, že považuje skončenie pracovného pomeru za neplatné a trvá na ďalšom prideľovaní

práce v súlade so zmluvou a vyzval žalovaného na doplatenie časti odmeny, ktorá podľa jeho názoru
bola bezdôvodne krátená. Žalobca poprel. žeby čokoľvek z toho, čo bolo vytknuté vo výpovedi zmluvy
skutočne robil a preto považoval výpoveď za nedôvodnú. Po hodinovom zápase dňa 11.01.2010 mali
všetci hráči voľno, nemali žiadne povinnosti a mali deň určený na regeneráciu. Tvrdil, že počas 10 rokov,
kedy vykonával športovú činnosť pre žalovaného nebol upozornený na porušenie pracovnej disciplíny.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu
žalovaného, výsluchom spoluhráčov žalobcu, ktorí sa mali v uvedený večer rovnako zdržiavať v šatni
klubu a ďalších svedkov. Ďalej súd vykonal dokazovanie na okolnosti uzavretia Profesionálnej hráčskej
zmluvy, jej obsahu a postavenia hráča vo vzťahu ku klubu.

Súd prvého stupňa vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý bol vyslovený v jeho uznesení
z31.05.2013č.k.3Co/76/2012-292. Uviedol,že hráčskazmluvabolapodľatextuuvedenéhonazmluve
uzavretá podľa § 51 Občianskeho zákonníka (OZ) a § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako zmluva
nepomenovaná. Pokiaľ žalobca tvrdil, že ide o pracovnú zmluvu, skúmal súd prvého stupňa vôľu oboch

účastníkov pri jej uzatváraní. Z výsluchu žalobcu a štatutárnych zástupcov žalovaného, predovšetkým
z výpovede Y. X. vyplýva, že žalobca ani konatelia žalovaného pri podpisovaní profesionálnej hráčskej
zmluvy neriešili tú okolnosť, akým zákonom sa bude reálny vzťah medzi zmluvnými stranami riadiť. Ide
o vzorovú zmluvu, ktorú vyhotovilo právne oddelenie spoločnosti PRO-HOKEJ, a.s. ktorej akcionármisú všetky extraligové tímy, vrátane žalovaného. Takéto zmluvy uzatvárali všetci hráči hokejovej extraligy
v Slovenskej republike. Žalobca už dlhší čas hral u žalovaného, zmluvu v takomto znení neuzatváral
prvýkrát, čiže jej obsah poznal. Pri uzatváraní zmluvy sa dohadovali len o výške odmeny, o dĺžke času na

ktorý bude zmluva uzatvorená. Ostatné okolnosti vyplývajúce zo zmluvy boli stranám známe. Žalobca
vypovedal, že bol samostatne zárobkovo činnou osobou, sám odvádzal dane aj odvody na nemocenské
a sociálne poistenie. Rovnako aj ostatní hráči pôsobili ako samostatne zárobkovo činné osoby, pričom za
svoju činnosť vykonávanú pre žalovaného fakturovali a žalovaný faktúry preplácal. Súd prvého stupňa
uzavrel, že minimálne zo strany žalovaného nebola vôľa uzavrieť pracovnú zmluvu, čo žalovaný počas

celého konania deklaroval. Žalobca síce tvrdil, že ide o pracovnú zmluvu, avšak z obsahu jeho výpovede
rovnako nevyplýva, žeby mal vôľu uzavrieť pracovnoprávnu zmluvu keď tvrdil, že pôsobil vo vzťahu k
žalovanému ako samostatne zárobkovo činná osoba plniaca si všetky daňové a odvodové povinnosti.
Súd prvého stupňa preto s poukazom na § 35 ods. 2 OZ, podľa ktorého právne úkony vyjadrené slovami
treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia a najmä podľa vôle toho, kto právny úkon urobil,
ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom, dospel k záveru, že ani jedna zo zmluvných strán

nemala v úmysle uzatvoriť pracovnú zmluvu. Súd prvého stupňa preto podľa § 491 OZ uviedol, že
záväzky vznikajú aj z iných zmlúv v zákone neupravených (§ 51), zo zmiešaných zmlúv obsahujúcich
prvky rôznych zmlúv. Na záväzky vznikajúce zo zmlúv sa v zákone neupravených treba ustanovenie
zákona, ktoré upravujú záväzky najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak. Z uvedeného vyvodil,
že analógia zákona je prípustná iba v tom rozsahu, v akom zmluva neobsahuje vlastnú právnu úpravu.

Súd prvého stupňa sa preto riadil samotnou profesionálnou hráčkou zmluvou uzavretou účastníkmi
konania dňa 01.05.2009. Súd prvého stupňa poukázal na článok VIII ods. 1 a 2 Profesionálnej zmluvy,
podľa ktorého pri podstatnom alebo pri opakovanom porušení povinností podľa zmluvy, ak druhá
zmluvná strana porušuje svoje povinnosti napriek tomu, že bola na ich plnenie písomne vyzvaná a na
možnosť výpovede výslovne upozornená, sú zmluvné strany oprávnené jednostranne vypovedať a to

písomne. Výpovedná doba je dvojmesačná. Podstatným porušením záväzkov sa rozumie porušenie
akýchkoľvek povinností uvedených v článku IV alebo článku V zmluvy. Súd prvého stupňa uviedol,
že žalovaný listom zo dňa 28.01.2010 vypovedal profesionálnu hráčsku zmluvu z dôvodu, že žalobca
porušil svoje povinnosti vyplývajúce z čl. IV bodu 2 písm. b), d), h) a o) hráčskej zmluvy. Zo znenia zmluvy
vyplýva, že ide o podstatné porušenie zmluvy zo strany hráča, čo je dôvodom na výpoveď zo strany

klubu. Argumentácia žalobcu, že aj pri podstatnom porušení zmluvy bol žalovaný povinný pred daním
výpovedenatútookolnosťhopísomneupozorniťpodľanázorusúduprvéhostupňaneobstojí,pretožezo
samotného znenia čl. VIII ods. 1 vyplýva, že text rozlišuje podstatné a opakované porušenie povinností
hráča (zrejme nepodstatné opakované porušenie), pričom predchádzajúce písomné upozornenie sa
viaželenkopakovanémuazrejmenepodstatnémuporušeniupovinnostízostranyhráča.Pripodstatnom

porušení sa predchádzajúce písomné upozornenie nevyžaduje. Súd prvého stupňa mal za preukázané,
že žalobca porušil svoje povinnosti týkajúce sa dodržiavania riadnej životosprávy a nepožívania
alkoholických nápojov. Vykonaným dokazovaním mal za jednoznačne preukázané, že v sporný večer
sa žalobca zdržiaval v priestoroch hráčskej šatne do ranných hodín a požíval alkoholické nápoje, čo
nepochybne je porušením čl. IV ods. 2 písm. b) zmluvy bez ohľadu na množstvo a druh požívaných

nápojov. Tréner mužstva vo výpovedi potvrdil, že po domácom zápase a v hráčskej šatni mali hráči
prísne zakázané požívať alkohol v akomkoľvek množstve z čoho vyplýva, že žalobca aj keby šlo len o
jedno alebo dve pivá, porušil ustanovenie čl. IV ods. 2 písm. b), čo sa považuje za závažné porušenie
pracovnej disciplíny s možnosťou výpovede. Preto súd prvého stupňa považoval výpoveď za dôvodnú a
návrh v časti o určenie neplatnosti výpovede zamietol. Pokiaľ ide o krátenie odmeny za čas výpovednej

lehoty, dospel súd prvého stupňa k záveru, že v prípade porušenia ustanovenia čl. IV bodu 2 zmluvy si
hráč a klub dohodli zmluvnú pokutu až do výšky 50 % odmeny. Hráč súhlasil s tým, aby mu bola odmena
v takýchto prípadoch znížená o sumu pokuty, ktorej výšku stanoví klub. Aj v tomto prípade žalovaný
postupoval v súlade s uzavretou zmluvou a krátenie odmeny o zmluvnú pokutu považoval súd prvého
stupňa za dôvodné, keďže došlo k porušeniu čl. IV bodu 2 zmluvy. Zamietol tiež návrh na zaplatenie

celkovej sumy 58.600,- eur titulom doplatku odmeny za mesiace február a marec 2010 a vyplatenia
celej odmeny za mesiace apríl až október 2010.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalovanému náhradu
trov pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia advokátom.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý napadol rozsudok vo všetkých jeho výrokoch z
dôvodov,ževkonanídošlokvadámuvedenýmv§221ods.1písm.f)O.s.p.,tedaúčastníkovikonaniasa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom tým, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľnépre nedostatok dôvodov. Ďalej namieta, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a súčasne súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, čo zakladá odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.

Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
alebo ho zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie.

Odvolateľtvrdí,ženapadnutérozhodnutiejenepreskúmateľnézdôvodu,žesúdnedostatočneodôvodnil
napadnuté výroky rozhodnutia vo veci samej. Uvádza, že právna kvalifikácia závažného porušenia

pracovnej disciplíny nie je presne definovaná Zákonníkom práce, pretože je povinnosťou súdu, aby
skúmal konanie vždy individuálne v závislosti všetkých okolností konkrétneho prípadu. Prvostupňový
súd vzal na zreteľ rýdzo pozitivistické vnímanie práva a vychádzal iba zo striktnej požiadavky určitosti
právneho úkonu bez toho, aby sa pokúsil o skúmanie a posúdenie závažnosti konania žalobcu, v
dôsledku ktorého s ním zamestnávateľ skončil pracovný pomer výpoveďou. Tvrdí, že ak má byť
porušenie pracovnej disciplíny dôvodom skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa,

musí byť zavinené aspoň z nedbanlivosti a súčasne musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Hodnotenie
intenzity porušenia pracovnej disciplíny pritom závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho osoba
zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, situácia v ktorej došlo k porušeniu
a dôsledky pre zamestnávateľa. Z napadnutého rozhodnutia podľa názoru odvolateľa nie je možné
predvídať, akým spôsobom súd dospel k záveru pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny,

že ide o také porušenie, ktoré je vzhľadom na intenzitu možné považovať za závažné. Poukazuje na
okolnosti, že šlo o stretnutie takmer celého mužstva a že postih, ktorý zamestnávateľ zvolil sa dotkol
iba trojice hráčov, že šlo o stretnutie v hráčskej šatni po absolvovaní majstrovského zápasu po splnení
pracovných povinností v osobnom voľne hráčov a že intenzívnejšie požívanie alkoholických nápojov, či
neprístojné správanie u žalobcu nebolo preukázané. Súd prvého stupňa neskúmal ani osobu žalobcu,

jeho postoj k plneniu si pracovných povinností a situáciu, ktorej malo dôjsť k porušeniu. S takýmto
právnym posúdením žalobca vyslovuje absolútny nesúhlas z dôvodov už spomínaných a podrobnejšie
rozvedených v ďalšej časti odvolania. Súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
ak posúdil konanie žalobcu ako konanie závažne porušujúce jeho pracovné povinnosti. Odvolateľ tvrdí,
že zmluvné strany si dohodli dva rôzne typy porušenia povinností. Súd prvého stupňa však v rozpore

s textom zmluvy prehliadol, že oba typy porušenia majú spoločný mechanizmus ukončenia zmluvného
vzťahu, teda že aj pre podstatné porušenie zmluvnej povinnosti je potrebná výzva. Výklad článku VIII.
ods. 1 zmluvy zo strany súdu prvého stupňa považuje odvolateľ za nesprávny. Pokiaľ by žalobca
prijal hypotetický záver, že zmluvný vzťah účastníkov konania sa spravuje Obchodným zákonníkom,
poukazuje na ust. § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého prejav vôle, ktorý obsahuje výraz

pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ho ako prvá použila.
Odvolateľ je ďalej toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia evokuje dojem, že súd prvého
stupňa rozhodoval na podklade vlastných vnútorných pocitov, resp. niektorými právne významnými
skutočnosťami sa nijako nezaoberal. Nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia porušil
súd prvého stupňa základné právo žalobcu na spravodlivý proces. Jeho odôvodnenie neobsahuje

náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p.

Pokiaľ sa týka namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci je žalobca toho názoru, že
súd prvého stupňa nesprávne právne kvalifikoval vzťah účastníkov konania ako vzťah, ktorý nie
je pracovnoprávny. S takýmto právnym posúdením žalobca vyslovuje absolútny nesúhlas, a to aj

napriek rozhodnutiu odvolacieho súdu. Žalobca považuje právnu argumentáciu v otázke právneho
posúdenia vzťahu žalobcu a žalovaného za nesprávnu. Žalobca namieta, že názor súdu, podľa
ktorého ak si zmluvné strany dohodnú, že ich právny vzťah sa spravuje ustanoveniami Obchodného
alebo Občianskeho zákonníka sa nemôže spravovať ustanoveniami Zákonníka práce, vychádza z
nepochopenia právnej úpravy a nerešpektovania ochrannej funkcie poskytovanej pracovnoprávnym

vzťahom prostredníctvom Zákonníka práce. Súd prvého stupňa skúmal vôľu účastníkov pri uzatváraní
zmluvy. K ustáleniu posúdenia, že účastníci prejavili vôľu uzavrieť zmluvu nie podľa Zákonníka práce
nijako nemohol dospieť. Vykonávanie dokazovania v tomto smere bolo dubiózne. Súd prvého stupňa
na základe účastníckych výpovedí nemohol ustáliť názor, aký prezentuje. Zákonník práce kogentne
vymedzuje kvalifikačné znaky závislej práce s tým, že kogentne stanovuje, že závislá práca sa môže

vykonávať len v pracovnom pomere a výnimočne aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Zákonník práce
neumožňuje zmluvným stranám pre úpravu ich vzťahov voľbu iného zákona než Zákonníka práce.
Poukazuje na ust. § 1 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce. Z toho vyvodzuje bezpodmienečný zákonný príkaz
vykonávať závislú prácu v pracovnom pomere a výnimočne aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislápráca nesmie byť vykonávaná v občianskoprávnom alebo obchodnoprávnom vzťahu. Žalobca nie je
samostatne zárobkovo činná osoba a dojednanie, že žalobca si má sám plniť záväzky voči orgánom
sociálneho, dôchodkového a nemocenského poistenia a daňové povinnosti je v rozpore s platným

právom. Poukazuje tiež na ust. § 3 ods. 2 Zákonníka práce a ďalej na ust. § 61 ods. 2 Zákonníka práce,
podľa ktorého zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto
zákone. V prípade porušenia pracovnej disciplíny platí ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne

správny a uplatnil si náhradu trov dovolacieho konania.

Žalovanýmázato,žesúdprvéhostupňasprávneposúdil,ževzťahžalobcuažalovanéhonebolvzťahom
pracovnoprávnym ale vzťahom, ktorý sa spravoval právnym režimom Občianskeho a Obchodného
zákonníka. Žalovaný poukazuje na znenie § 1 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého závislou prácou
nie je podnikanie alebo iná zárobková činnosť založená na zmluvnom občianskoprávnom alebo

obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. Preto je vylúčené použitie Zákonníka práce na
riešenie právneho vzťahu založeného hráčskou zmluvou. Poukazuje na náležitosti právneho úkonu
vyplývajúceho z ust. § 34 Občianskeho zákonníka a uvádza, že právny úkon musí byť interpretovaný tak,
aby sa zistila skutočná vôľa účastníkov konkrétneho právneho úkonu. V prípade výslovného právneho
úkonu platí interpretačné pravidlo uvedené v § 35 ods. 2 OZ, podľa ktorého právne úkony vyjadrené

slovami treba vykladať nielen podľa jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny
úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Aplikáciou tohto pravidla je evidentné,
že v prípade hráčskej zmluvy ide o nepomenovaný zmluvný typ. V ďalšej časti vyjadrenia poukazuje
na kontraktačný proces podľa § 44 OZ a uvádza, že žalobca nijako nenamietal, že by sa malo jednať
o pracovnú zmluvu a tým, že ju podpísal, deklaroval svoju vôľu. Sám žalobca tvrdil, že pri uzatváraní

zmluvy jednal iba o výške odmeny a o jej trvaní, pričom ďalšie ustanovenia boli účastníkom konania
známe. Okolnosťou, potvrdzujúcou fakt, že žalobca si musel byť vedomý, že nešlo o pracovnú zmluvu,
je status profesionálneho hráča ako SZČO, zakotvený v čl. I bod 2 hráčskej zmluvy. Profesionálni hráči
si plnia svoje záväzky voči orgánom sociálneho, dôchodkového a nemocenského poistenia aj daňové
povinnosti, čo je akceptované aj zo strany príslušných štátnych orgánov.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. preskúmal rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a v
súlade s ust. § 156 ods. 1 a 3 O.s.p. rozsudok verejne vyhlásil.

Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v celom rozsahu nedôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne a úplne zistil skutkový stav veci, z takto
zisteného skutkového stavu vyvodil správne skutkové závery, ktoré podradil pod relevantné ustanovenia
hmotnéhopráva.Súdprvéhostupňarešpektovalprisvojomrozhodovaníprávnynázorodvolaciehosúdu

vyjadrený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení a po doplnení dokazovania je skutkový stav zistený
dostatočným spôsobom na to, aby vo veci rozhodol.

Odvolací súd nezistil existenciu takých vád, ktoré by boli dôvodom na zrušenie rozsudku podľa § 221
ods. 1 O.s.p. Odôvodnenie rozsudku je dostatočné, je jasné a logické, zrozumiteľné a presvedčivé. Preto

odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť a úplnosť odôvodnenia rozsudku, s ktorým
sa v celom rozsahu stotožňuje.

K jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:

Žalobca vytýka rozhodnutiu súdu prvého stupňa jeho nepreskúmateľnosť, čo podľa jeho názoru zakladá
dôvod na zrušenie rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., teda tvrdí, že týmto sa účastníkovi
konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Náležitosti odôvodnenia rozsudku sú upravené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V predchádzajúcom období

boli zastávané zo strany Najvyššieho súdu SR rozdielne názory na otázku, či nepreskúmateľnosť
rozhodnutia z dôvodu nedostatočného odôvodnenia zakladá procesnú vadu konania z pohľadu
prípustnosti dovolania proti takémuto rozhodnutiu podľa § 237 písm. f) O.s.p. V rozhodnutí R/111/1998
Najvyšší súd SR skonštatoval, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávnerozhodnutie vo veci vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok
zostal nepreskúmateľný. Z tohto rozhodnutia vyplýva názor, že nepreskúmateľnosťou rozhodnutia sa
neodníma účastníkovi možnosť konať pred súdom, čo má dopad na dovolacie konanie v tom zmysle, že

nepreskúmateľnosť nezakladá prípustnosť dovolania. V neskorších rozhodnutiach niektorých senátov
Najvyššieho súdu SR sa vychádzalo zo záveru, že nepreskúmateľnosťou rozhodnutia sa účastníkovi
konania odníma možnosť pred súdom konať, čo zakladá procesnú vadu podľa § 237 písm. f) O.s.p.
Za účelom zjednotenia rozdielnych názorov prijalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR
dňa 03.12.2015 stanovisko, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania

v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadu na vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p. Toto stanovisko bolo prijaté pod číslom R2/2016.

Aj keď sa uvedené stanovisko aplikuje primárne na účely dovolacieho konania, odvolací súd dlhodobo
zastáva názor, že v prípade preskúmavania odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska

existencie odvolacích dôvodov tvrdená nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá iba inú vadu konania,
ktorá síce je odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p., nie je však dôvodom na zrušenie
rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 O.s.p., pretože iba existencia tohto odvolacieho dôvodu sama o sebe
nenapĺňa ani jeden z dôvodov, pre ktorý je možné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť.

Navyše odôvodnenie napadnutého rozsudku je v plnom rozsahu postačujúce, pretože dáva odpoveď
na všetky podstatné okolnosti, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie prejednávaného sporu (porovnaj
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Garcia Ruiz proti Španielsku, Ruiz Torija
proti Šapnielsku).

Z hľadiska odvolaním namietaného neúplného skutkového zistenia veci a nesprávneho právneho
posúdenia je rozhodujúca otázka, akú povahu má vzťah medzi účastníkmi konania, ktorý bol založený
profesionálnou hráčskou zmluvou uzavretou dňa 01.05.2009.

Odvolací súd vo svojom uznesení z 31.05.2013 č.k. 3Co/76/2012-292 jasne vyslovil svoj právny

názor, podľa ktorého bolo úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní zaoberať sa interpretáciou
profesionálnej hráčskej zmluvy ako písomného právneho úkonu tým spôsobom, aby sa dospelo
jednoznačne k právnemu záveru o tom, aká bola vôľa zmluvných strán pri uzatváraní profesionálnej
hráčskej zmluvy.

Z obsahu doplneného dokazovania súd prvého stupňa jednoznačne vyvodil, že minimálne zo strany
žalovaného neexistovala vôľa uzavrieť pracovno-právnu zmluvu. Rovnako aj žalobca subjektívne chápal
svoje postavenie športovca ako samostatne zárobkovo činnej osoby. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sa
jedná o zmluvu uzavretú v písomnej forme, bolo potrebné interpretovať právny úkon vyjadrený slovami
v súlade s vôľou, ktorá bola prejavená vo forme jazykového prejavu. Súd prvého stupňa preto správne

dospel k záveru, že právny vzťah z profesionálnej hráčskej zmluvy nie je vzťahom pracovnoprávnym.

Nad rámec odôvodnenia súdu prvého stupňa, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, uvádza odvolací
súd („obiter dictum“), že vo vzťahu profesionálnych športovcov a klubu v kolektívnych športoch existujú
určité prvky závislej práce, čo však v žiadnom prípade nevylučuje možnosť, že medzi športovcom a

klubom môže existovať aj iné právne vzťahy než vzťahy pracovnoprávne. Odvolací súd poznamenáva,
že neexistencia konkrétneho riešenia právneho postavenia športovcov viedla k prijatiu zákona č.
440/2015 Z.z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento osobitný zákon upravuje vzťah
profesionálneho športovca v kolektívnom športe a jeho klubu tým spôsobom, že ak výkon jeho činnosti
spĺňa znaky závislej práce, vykonáva profesionálny športovec šport na základe zmluvy o profesionálnom

vykonávaní športu. Tento zmluvný vzťah sa považuje za tzv. iný pracovnoprávny vzťah (§ 46 ods.
1 citovaného zákona), pričom na právne vzťahy sa iba primerane vzťahujú niektoré ustanovenia
Zákonníka práce.

Podľa § 102 ods. 4 zákona, ktorý obsahuje prechodné ustanovenia, športové kluby, v ktorých športovci

21.12.2015 vykonávajú šport spôsobom, ktorý spĺňa znaky závislej práce upravia svoje zmluvné vzťahy
so športovcami v súlade s týmto zákonom do 31.12.2018.Z uvedeného odvolací súd len na ilustráciu existujúceho stavu vyvodzuje, že zákonodarca si uvedomil
faktickú situáciu, že vzťahy profesionálnych športovcov a klubu sa riadia v súčasnosti zmluvami, ktorých
obsah neumožnil posudzovať vzťah športovca a klubu ako vzťah pracovnoprávny.

Tento argument však odvolací súd uvádza výlučne ako argumentačnú podporu svojho už vysloveného
záväzného právneho názoru.

Súd prvého stupňa preto správne vyvodil, že vzťah medzi účastníkmi konania je potrebné posudzovať

výlučne podľa ustanovení uzavretej zmluvy.

K samotnému ukončeniu zmluvy výpoveďou a platnosti tohto ukončenia žalobca namietal, že súd prvého
stupňa neposudzoval jeho konanie v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce a navyše aj nesprávne
vyložil čl. VIII zmluvy.

Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na právne posúdenie vzťahu ako takého, ktorý nie je
pracovnoprávnej povahy tu nebol dôvod posudzovať porušenie povinností vyplývajúcich z hráčskej
zmluvy spôsobom, ako to vyžaduje Zákonník práce pri porušení pracovnej disciplíny.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne vyložil gramaticky ustanovenie čl. VIII bod 1

hráčskej zmluvy. Z jeho logického a gramatického výkladu jednoznačne vyplýva, že toto ustanovenie
rozlišuje jednak podstatné porušenie zmluvy a rovnako opakované porušenie povinnosti podľa zmluvy,
ak druhá zmluvná strana porušuje svoje povinnosti i napriek tomu, že bola na ich plnenie písomne
vyzvaná a na možnosť výpovede výslovne upozornená. Prvá časť vety totiž obsahuje výrokovú spojku
„alebo“,ktorásapoužívanavyjadrenietzv.logickejdisjunkcie.Toutospojkousaspájajúdvavýroky,ktoré

spolu tvoria výrok, ktorého pravdivosť nastáva práve vtedy, ak je pravdivý aspoň jeden zo spájaných
výrokov.

V uvedenej veci je spojkou „alebo“ spájaný prvý výrok, ktorým je slovo „podstatnom“ a druhý výrok, ktorý
znie: „opakovanom porušení povinnosti podľa tejto zmluvy, ak druhá zmluvná strana porušuje svoje

povinnosti i napriek tomu, že bola na ich plnenie písomne vyzvaná a na možnosť výpovede výslovne
upozornená“. Druhou časťou ustanovenia, ktorá tvorí dispozíciu zmluvného dojednania je záver, že v
jednom alebo druhom prípade sú zmluvné strany oprávnené zmluvu jednostranne vypovedať písomne
doručením výpovede zmluvy druhej zmluvnej strane.

Výklad tohto ustanovenia je preto zo strany súdu prvého stupňa správny.

Pokiaľ sa napokon týka posúdenia porušenia povinnosti ako podstatného, odvolací súd sa stotožňuje so
záverom súdu prvého stupňa, že došlo k porušeniu základných hráčskych povinností hráča, čo vyplynulo
z výpovedí vypočutých svedkov. Spôsob a rozsah porušenia je podrobne odôvodnený v rozsudku.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok ako vecne správny.

Uznesením zo dňa 12.11.2014 č.k. 24C/50/2010-403 súd prvého stupňa uložil žalobcovi aby v lehote 3
dníodprávoplatnostiuzneseniazaplatilsúdnypoplatokvovýške3.615,50eur.Uznesenieodôvodniltým,

že medzi účastníkmi konania nejde o vzťah pracovnoprávny, preto sa na žalobcu nevzťahuje osobné
oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov. Súd prvého stupňa preto uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na
začatie konania vo výške 3.615,50 eur, čo predstavuje 6 % zo sumy 58.600,- eur, ktoré zaplatenie
žalobca požadoval titulom odmeny a sumu 99,50 eur z časti žaloby o určenie neplatnosti skončenia

vzťahu založeného na základe profesionálnej hráčskej zmluvy.

Proti uzneseniu podal žalobca včas odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

Žalobca je toho názoru, že súd prvého stupňa nesprávne kvalifikoval vzťah účastníkov konania ako
vzťah, ktorý nie je pracovnoprávny. Poukazuje na znaky pracovnoprávneho vzťahu podľa § 1 Zákonníka
práce a na § 3 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa jeho názoru, v danom prípade ide o konanie porušenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného zo dňa 28.01.2010. Podľaust. § 4 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch je navrhovateľ v konaní o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru od poplatku oslobodený.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu a dospel k záveru, že je čiastočne dôvodné,
aj keď z iných dôvodov, než bolo v odvolaní namietané.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že nárok uplatnený žalobou
nie je oslobodený od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Podľa uvedeného
ustanovenia od poplatku je oslobodený navrhovateľ v konaní o náhradu škody z pracovného
úrazu a choroby z povolania, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo
štátnozamestnaneckého pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru
alebo štátnozamestnaneckého pomeru.

Keďže vzťah medzi zmluvnými stranami nevyplýva z pracovného pomeru, toto oslobodenie sa na
žalobcu nevzťahuje.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je však nesprávne z toho dôvodu, že podľa § 13 ods. 1 Zákona o
súdnychpoplatkoch,poplatokalebodoplatokpoplatkunemožnovyrúbiťpouplynutítrochrokovodkonca

kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným.

Keďže žalobca je poplatníkom ako navrhovateľ poplatkového úkonu podľa § 2 ods. 1 písm. a) Zákona o
súdnychpoplatkoch,vzniklamupovinnosťzaplatiťpoplatokznávrhudňomjehopodania.Skutočnosť,že
súd prvého stupňa až neskôr právne posúdil povahu nároku ako takého, ktorý nepodlieha oslobodeniu,

nemôže mať vplyv na okamih vzniku poplatkovej povinnosti.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) Zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu
ak je poplatníkom navrhovateľ.

V prejednávanej veci teda vznikla žalobcovi poplatková povinnosť na zaplatenie poplatku za návrh na
vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu odmeny v sume 8.000,- eur dňa
05.05.2010. To znamená, že súd prvého stupňa bol oprávnený vyrubiť súdny poplatok za túto žalobu
najneskoršie do konca roka 2013, pokiaľ tak urobil, došlo k preklúzii práva.

Dňa 06.09.2011 žalobca rozšíril žalobný návrh o zaplatenie ďalších peňažných súm, pričom rozšírená
časť žaloby predstavuje sumu 50.600,- eur. Poplatková povinnosť z rozšíreného návrhu vznikla
pripustením zmeny žalobného návrhu, kedy sa rozšírená suma stala predmetom tohto konania. V tejto
časti uplatneného nároku bol súd prvého stupňa oprávnený poplatok vyrubiť do konca roka 2014, pričom
bol poplatok vyrubený uznesením z 12.11.2014.

Keďže však súd prvého stupňa nesprávne vyrubil poplatok aj z tej časti, kde došlo k jeho prekludovaniu,
odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť poplatok iba
z rozšírenej uplatnenej časti istiny v sume 50.600,- eur. Pri percentuálnej sadzbe poplatku 6 % z
uplatňovanej sumy je výška poplatku 3.036,- eur.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím § 224
ods. 1 O.s.p.

V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto je neúspešný žalobca povinný nahradiť mu

trovy odvolacieho konania pozostávajúce z náhrady trov právneho zastúpenia za podanie písomného
vyjadrenia k žalobe. Výška trov právneho zastúpenia je 657,36 eur.

Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. žalobca je povinný zaplatiť trovy na účet právneho zástupcu žalovaného.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.