Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 2, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/312/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7513203203
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7513203203.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň

JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Andrey Galdunovej, vo žalobcu mBank SPÓLKA AKCYJNA so sídlom
Senatorska 18, Warszawa, 00-950, Poľská republika, IČO: 001254524, podnikajúceho na území
Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky mBank S.A., pobočka zahraničnej banky,
Bratislava, Pribinova 10, IČO 36 819 638, zast. Bartošík Šváby s.r.o., Bratislava, Plynárenská 7/A, IČO:
35 929 049, proti žalovanému Ľ. I., U. R. G. U. R., E. XXX/XX, toho času na neznámom mieste, zast.
opatrovníkom C.. M.U. F., zamestnancom Okresného súdu Košice I, o zaplatenie 3.254,90 € s prísl., o
odvolaní žalobcu proti rozsudku 10C/467/2013-136 z 12.2.2015 Okresného súdu Košice-okolie

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej zamietavej časti o zaplatenie 3.074,57 € a zákonného úroku z
omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 1.1.2012 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol a rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov
konania.

Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia istiny 3.254,90 € spolu so

zmluvnými úrokmi 16,50 % ročne od 22.5.2009 až do zaplatenia a zákonných úrokov z omeškania
vo výške 9 % ročne od 22.5.2009 až do zaplatenia tvrdiac, že s ním uzavrel zmluvu o poskytnutí
hotovostného úveru „mPôžička“, na základe ktorej mu poskytol hotovostný úver vo výške 3.319,39 €,
ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach po 81,61 € po dobu 60 mesiacov, avšak svoje
povinnosti riadne neplnil a už k 21.5.2009 bol v omeškaní so zaplatením istiny 3.254,90 €. Keďže pobyt
žalovaného sa zistiť nepodarilo, bol mu ustanovený opatrovník a tento vzniesol námietku premlčania
celého nároku tvrdiac, že že ide o spotrebiteľský spor, kde je potrebné uplatniť ustanovenia Občianskeho

zákonníka, Zákona o ochrane spotrebiteľa a Zákona o spotrebiteľských úveroch s prihliadnutím na to, že
samotný žalobca uznáva, že žalovaný sa do omeškania dostal už 21.5.2009. Vykonaným dokazovaním
zistil, že účastníci uzavreli zmluvu o poskytnutí hotovostného úveru, pričom žalovaný si svoje povinnosti
neplnil, dostal sa do omeškania a z predloženej histórie vyplýva, že k 21.5.2009 bol v omeškaní so
zaplatením istiny vo výške 3.254,90 €. Citoval bod 8.2 zmluvy č. 520700-4200987602/8360 ako aj
§ 506 Obchodného zákonníka a ďalej vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1, 2, 4 a 5 Občianskeho
zákonníka a bol toho názoru, že predmetná zmluva má charakter zmluvy spotrebiteľskej. Vznesenú

námietku premlčania posudzoval preto podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, konkrétne podľa §
100 ods. 1, 2, § 101 a § 103 a mal za to, že nárok bol uplatnený oneskorene. Nárok na súde bol totiž
uplatnený dňa 1.3.2013, pričom pohľadávka sa stala splatnou najneskôr k 21.5.2009, ako to uviedol aj
samotný žalobca v žalobe. Žaloba bola teda podaná na súde po uplynutí trojročnej premlčacej doby apre vznesenú námietku premlčania ju musel zamietnuť. V súvislosti s aplikáciou Občianskeho zákonníka
poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/20/2009. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Rozsudok v jeho zamietavej časti a to len v rozsahu sumy 3.074,57 € a zákonných úrokov z omeškania
vo výške 9 % ročne z tejto sumy napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho v tejto časti
zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Bol toho názoru, že rozhodnutie okresného
súdu je zjavne arbitrárne, je v rozpore so slovenským právom a celkom zásadným spôsobom ovplyvňuje

schopnosťamožnosťbánkposkytovaťúveryspotrebiteľom.Vyčítalsúduprvéhostupňa,ževôbecnebral
do úvahy jeho odstúpenie od zmluvy listom zo dňa 4.10.2011. Nesúhlasil tak s názorom súdu, podľa
ktorého dátum posledného záznamu na účte je dňom vyhlásenia splatnosti úveru, nakoľko vtedy nemal
úmyselaaninevykonalžiadnyúkon,ktorýmbysplatnosťúveruvyhlásil.Akbyžalovanýpodni21.5.2009
vykonával úhrady, posledný záznam úverového účtu by bol z iného dátumu. Nebolo mu jasné, prečo
súd považoval posledný záznam na výpise z úverového účtu za deň, kedy mal byť úver zosplatnený

a následné odstúpenie od zmluvy už nebral do úvahy. Nesúhlasil ani s tým, ako prvostupňový súd
posúdil vznesenú námietku premlčania, pretože do dňa podania žaloby podľa neho neuplynula ani
subjektívna dvojročná a ani objektívna trojročná premlčacia lehota. Všeobecná trojročná premlčacia
lehota začala plynúť totiž dňom nasledujúcim po nadobudnutí účinnosti odstúpenia. Zdôraznil, že právna
úprava odstúpenia od zmluvy o úvere v Obchodnom zákonníku je úpravou komplexnou a teda nebolo

možné na posudzovaný vzťah aplikovať právnu úpravu odstúpenia od zmluvy obsiahnutú v Občianskom
zákonníku. K začatiu plynutia subjektívnej premlčacej lehoty mohlo prísť najskôr dňa 23.4.2014, kedy
vstúpil do platnosti zák. č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri zmluvách uzavretých na diaľku,
nakoľko až tento stanovil, že s účinnosťou od 1.4.2015 budú spotrebiteľské zmluvy posudzované
podľa ustanovení občianskeho práva. Keďže k premlčaniu jeho práva dôjsť nemohlo, je zamietnutie

žaloby v celom rozsahu nedôvodné. S prihliadnutím na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je
nepostačujúce, došlo podľa neho aj k porušeniu práva na súdnu ochranu.

Žalobca odvolaním napadol rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietavej časti len v rozsahu sumy
3.074,57 € a 9 % ročných úrokov z omeškania z tejto sumy, a to zrejme od 1.1.2012 do zaplatenia

(viď podanie žalobcu z č. l. 94-98) a preto rozsudok v prevyšujúcej zamietavej časti nebol predmetom
odvolacieho prieskumu.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda
senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b)súdprvéhostupňarozhodolpodľa§115aO.s.p.beznariadeniapojednávaniaajepotrebnézopakovať
alebo doplniť dokazovanie,
c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa odseku 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže v posudzovanej veci nejde ani

o z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p., za dodržania podmienok podľa § 156 ods. 3 O.s.p.,
keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní
pred jeho vyhlásením, prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel
k záveru, že rozsudok v jeho napadnutej zamietavej časti je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na správnosť ktorých
poukazuje.Žalobca podané odvolanie odôvodnil okrem iného odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. c/,
d/ a f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

Podľa ustálenej súdnej praxe, neúplnosť zistenia skutkového stavu (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných
skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz,
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre
vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom
konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní

tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť
právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že
ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené
už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky
dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr
súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok

uvedených v § 205a.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení, sa
týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval

správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne ak zo skutočností dostatočne preukázaných
vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolanie žalobcu z hľadísk týchto uplatnených dôvodov nie je opodstatnené, lebo súd prvého stupňa
úplne zistil skutkový stav, na zistený skutkový stav správne aplikoval relevantné právne predpisy a

správne tak posúdil nárok žalobcu.

Neobstojí ani názor žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný.

Žiada sa predovšetkým zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd), nepatrí právo účastníka, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi
názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru, nepatrí ani právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
súdom ním navrhnutých dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom predpisov
tak, ako to prekladá účastník. Ani rozhodnutie súdu, ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s

očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať požiadavky zákonného rozhodnutia
podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré musí dať účastníkovi odpoveď na podstatné (zásadné) otázky v
danej veci. Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie nemusí dať odpoveď na všetky účastníkom nastolené
otázky, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam pre vec, prípadne dostatočne objasňujú skutkovýa právny význam rozhodnutia. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu o nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia, lebo súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku postačujúco a jasne vysvetlil,
ktoréskutočnostivprejednávanejvecipovažovalzarozhodujúce,kakým záveromnaichzákladedospel

a prečo nebolo možné vyhovieť námietkam žalobcu. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek
žalobcu. Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť a ani
taká aplikácia príslušných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Súd prvého stupňa žalobu zamietol z jedného a to podstatného dôvodu majúc za to, že nárok žalobcom
na súde bol uplatnený oneskorene dňa 1.3.2013 a teda sa premlčal. Bral do úvahy, že žalovaný sa do
omeškania dostal k 21.5.2009 a tomuto jeho záveru nemožno nič vyčítať. Prvostupňový súd správne
na danú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, keďže medzi účastníkmi išlo o vzťah
zo spotrebiteľskej zmluvy, čo nespochybnil ani odvolateľ a správne prvostupňový súd kalkuloval aj s
trojročnou premlčacou dobou.

Súdu prvého stupňa nemožno vytknúť ani ustálenie dátumu, od kedy sa žalovaný dostal do omeškania
s úhradou dlžnej istiny (21.5.2009), keďže tento údaj v podstate prevzal z textu žaloby, formulovanej
nepochybnežalobcom.Občianskesúdnekonaniejeovládanédispozičnouzásadou,pričomžalobcaako
dominus litis (pán sporu) v procesnoprávnej rovine má zodpovednosť za ochranu a uplatňovanie svojich

práv. Táto zodpovednosť sa okrem iného premieta aj do jeho povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti
tak, ako tieto vyplývajú z ust. § 79 ods. 1 a § 120 O.s.p. Realizáciou tejto povinnosti zo strany žalobcu v
rovinepovinnostitvrdeniajepredovšetkýmvyjadreniežalobnéhonárokuvžalobe,pričomvymedzujúcimi
kritériami sú také skutočnosti, ktorými sa definuje skutkový stav, na základe ktorého je nárok uplatňovaný
(skutkový dej), keď nevyhnutnou podmienkou je, aby popis skutku bol v žalobe individualizovaný tak,

aby bola vylúčená jeho zámena s iným skutkom či nárokom. Rozhodujúcimi skutočnosťami (§ 79 ods.
1, 2 O.s.p.), ktoré sú spoluurčujúcimi kritériami pre vymedzenie predmetu konania sú tiež také údaje,
ktoré sú nevyhnutné pre úvahu o tom, o aký nárok sa jedná a na akom podklade má súd rozhodnúť.
Pre vymedzenie predmetu konania (tzn. pre záver, čoho sa žalobca domáha a na základe akých
rozhodujúcich skutočností) je podstatné nielen žiadané peňažné plnenie ako také, ale aj poskytnutie

údajov o jeho splatnosti (zročnosti), aby bolo možné urobiť napr. aj závery o tom, či nejde o nárok
premlčaný.

V danej veci žalobca (ktorý sa pojednávania 12.2:2015 po ospravedlnení nezúčastnil) v žalobe z
28.2.2013 výslovne uviedol, že „k 21.5.2009 je žalovaný v omeškaní so zaplatením istiny vo výške

3.254,90 €“ - str. 2 spisu. Aj z „Histórie operácií na účte“ žalovaného, z 23.2.2012, ktorú priložil žalobca
k žalobe je zrejmé, že žalovaný poslednú platbu uskutočnil 17.2.2009 a potom 24.3.2009, 31.3.2009
a 20.4.2009 telefonicky bol vyzývaný na plnenie, a tiež aj formou listu zo 7.4.2009 a 28.4.2009 bol
vyzvaný na plnenie, pričom písomne 21.5.2009 mu bola adresovaná posledná výzva na úhradu. Pri
takto formulovanom skutkovom deji možno len súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, ak tento za

začiatok omeškania žalovaného, v súlade s tvrdeniami žalobcu pokladal 21. máj 2009.

Premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101
Občianskeho zákonníka). Berúc do úvahy citované zákonné ustanovenie a nespochybnené tvrdenie
samotného žalobcu, že žalovaný bol v omeškaní so zaplatením istiny vo výške 3.254,90 € k 21.5.2009

mohol súd prvého stupňa urobiť len ten záver, že žalobca svoj nárok 1.3.2013 uplatnil oneskorene.
Žalobca až v rámci odvolania svoju argumentáciu zmenil a tvrdil, že žalovanému povinnosť plniť vznikla
až 15.10.2011 (po účinnosti odstúpenia) a že až potom sa dostal zrejme i do omeškania s plnením, čo je
však v príkrom rozpore s jeho pôvodným tvrdením obsiahnutým v žalobe. Skutočnosti (a dôkazy), ktoré
boli - existovali už v čase konania pred súdom prvého stupňa a účastník ich neuplatnil, nemôžu byť v

sporom konaní odvolacím dôvodovom.

Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa o premlčaní nároku
žalobcu.

V odvolacom konaní žalobca úspech nemal a preto nemá právo ani na náhradu jeho trov (§ 224 ods.
1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.).Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.