Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/206/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233533
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233533.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13C/251/2012-56 zo dňa 12. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, v ktorom sa navrhovateľ domáhal
uložiť odporcovi zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľovi tvrdením
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresný súd Žilina. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia v exekučnej veci navrhovateľa ako oprávneného vedenej súdnym exekútorom pod
sp. zn. Ex 6850/2009 (výrok II). Okresný súd zamietol aj návrh navrhovateľa na prerušenie konania do

právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd (výrok I).

Okresný súd mal z pripojeného exekučného spisu preukázané, že k vydaniu poverenia došlo
po zákonom stanovenej lehote. Avšak túto skutočnosť nepovažoval za nesprávny úradný postup.
Rozhodnutia exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti o vydanie poverenia a skúmanie
materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku (ktorý bol exekučným titulom), nekalej povahy

rozhodcovskejdoložky,nemožnopodľanázoruokresnéhosúdupovažovaťzanesprávnyúradnýpostup.
Zdôraznil,žesúdniejeadministratívnyorgán,ktorýautomatickyudeľujepoverenianažiadosťexekútora.
Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia. Vzhľadom na
to, že pre také rozhodnutie nemal k dispozícii všetky potrebné podklady a vzhľadom aj na závažnosť
a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej) pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľov nebolo možné, aby
súd rozhodol v zákonnej 15-dňovej lehote o udelení poverenia. Okresný súd tak dospel k záveru, že
vydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote bolo síce porušením zákona, ale z objektívnych

dôvodov prihliadajúc na zvýšenú ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na všetky skutočnosti ako je dĺžka
porušenia, vykonávanie úkonov súdu počas tej doby na zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie s
poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľov okresný súd ustálil, že konštatovanie takéhoto porušenia je
dostatočným zadosťučinením. Zároveň zdôraznil, že navrhovateľ vystupuje ako podnikateľský subjekt,ktorý uzatvára obdobné zmluvy s množstvom dlžníkov - spotrebiteľov. Príjmy navrhovateľa z týchto
úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu mať na
neho veľký ekonomický dopad, ako aj na jeho existenciu. Okresný súd nezistil, že by v predmetnej

exekučnej veci navrhovateľ využil nejaké právne prostriedky do vydania udelenia poverenia a teda, že
chcel zvrátiť ten stav, v ktorom pociťoval podľa jeho uvedenia neistotu a frustráciu. Zároveň zdôraznil,
že navrhovateľ ničím hodnoverným nepreukázal majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu. Ním tvrdená
škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu a tvrdenými
prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, a bez tvrdených

prieťahov by nebolo došlo k vzniknutej škode. Teda navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jednej z
podmienok, preto okresný súd žalobný návrh zamietol.
Za nedôvodnú považoval žiadosť navrhovateľa na prerušenie konania. Dospel k záveru, že nie je daný
žiaden zo zákonných dôvodov, či už podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ alebo 109 ods. 2 písm. c/ na
takýto procesný postup. Otázka zákonného sudcu bola vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je
rozhodnutím konečným a teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd

nebol v prejednávanej veci oprávnený riešiť.
O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému
odporcovi náhradu trov nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil a z obsahu spisu ani nevyplýva ich vznik.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že okresný súd vec prejednal
v jeho neprítomnosti napriek tomu, že elektronicky podal návrh na zrušenie pojednávania spolu s
prílohou ústavnou sťažnosťou. Ak okresný súd napriek tomu vo veci konal, odňal mu týmto postupom
právo na konanie pred súdom. Ďalej poukázal na to, že urobil podanie obsiahnuté v texte žaloby,
ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená

na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne
aj v očiach verejnosti nemožno takéhoto sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti považoval
rozhodnutie krajského súdu o nevylúčení zákonného sudcu v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
iných krajských súdov, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské

práva. Konečné meritórne rozhodnutie neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, nakoľko v ten istý
deň súd rozhodoval aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, proti ktorému podal odvolanie.
Dôsledkom správania súdu, ktorý predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného
rozhodnutia o prerušení konania, zakladá tiež porušenie jeho práva na súdnu ochranu. Namietal,
že postupom okresného súdu došlo k porušeniu práva na kontradiktórne konanie, nakoľko z dôvodu

svojej neprítomnosti na pojednávaní nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi
a stanoviskami a k týmto sa následne vyjadriť.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. ), rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo

byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa
o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil

vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu
vyjadriť a bol by poučený aj o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku odvolateľa, že vo veci nerozhodoval zákonný
sudca. Zákonná sudkyňa správne postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu

ojejnevylúčení.Odvolateľvposudzovanomodvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymali
zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý
záveronevylúčenírešpektujeaktuálnurozhodovaciupraxNajvyššiehosúduSR(napr.uzneseniasp.zn.3Nc 14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo 201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.
Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS

88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných
prípadoch.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími

dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ v odvolaní rezignoval na
akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom, ktorý okresný súd viedli k zamietnutiu
návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania, ktoré sú len opakovaním žalobného
návrhu a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia, ktoré sa s
vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej a konkrétnej rovine.
V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať

nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi,
ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd
pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“ nekorešponduje s

právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd
preto nemá právny dôvod, resp. možnosť zaoberať sa predmetnou odvolacou námietkou, nakoľko nemá
podklad v napadnutom rozhodnutí, takéto tvrdenie okresný súd nevyvodil a ide o zjavné pochybenie
odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Navrhovateľ v úvode odvolania uvádzal, že rozsudok okresného súdu napáda „v celosti“, teda aj vo
výroku, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti na prerušenie konania. Aj v tomto prípade je súd viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ však v súvislosti s touto časťou
rozhodnutia, napriek tomu že ho napadol, neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré ho považuje za nesprávne.
Krajský súd preto v tejto časti rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom

rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia na ktoré v podrobnostiach v zmysle § 219 ods.
2 O.s.p. poukazuje.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu

v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ nebol v
tomto štádiu konania úspešný, preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho

konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v súvislosti s odvolaním nezvykli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.