Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, April 23, 2015

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14C/59/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213243975
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2015:1213243975.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Žiline, v konaní pred samosudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom, v právnej veci

navrhovateľa:T..B.M.,nar.XX.XX.XXXX,bytomJ.,O.XXXX/XX,právnezastúpený:JUDr.JurajSträhle,
advokát so sídlom Žilina, Dolný Val 21/180, proti odporcovi: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

Súd z r u š u j e rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, vydaný rozhodcom JUDr. Miroslavom
Rácom, sp. zn. SR 04641/13 vo veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava,
proti žalovanému Ing. B. M., v konaní o zaplatenie 905,97 eur s príslušenstvom.

Po právoplatnosti rozsudku vo veci samej rozhodne všeobecný súd.

Odporca j e p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 255,22 eur a tieto zaplatiť na
účet právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok z podaného návrhu vo výške 331,50 eur do troch

dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 20.12.2013 doručenom na Okresný súd Bratislava II domáhal zrušenia
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so
sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava sp. zn. SR 04641/13 zo dňa 20.11.2013, a to vo veci
žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Advocate
s.r.o., advokátska kancelária, proti žalovanému: Ing. B. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., O. XXXX/XX,
o zaplatenie 905,97 eur s príslušenstvom.

Návrh odôvodnil tým, že v decembri 2013 bol navrhovateľovi doručený Rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s, Karloveské rameno 8, Bratislava,
spisová značka: SR 04641/13 zo dňa 20.11.2013. V zmysle § 41 ods. l a § 40 ods. 1 písm. c)
Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v zákonnej lehote podávam túto žalobu. Vo svojej
písomnej žalobnej odpovedi uviedol, že nespochybňuje svoj záväzok vo výške 672,- Eur voči odporcovi
a je ochotný ho uhradiť v mesačných splátkach, avšak zmenkový úrok považuje za protizákonný
a výšku právneho zastúpenia za nekorešpondujúcu so zákonným výpočtom na základe Vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655 / 2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb.
Vyjadril svoje presvedčenie, že zmluva o úvere č. 501000521 uzatvorená medzi sporovými stranami
je právny úkon absolútne neplatný a vzhľadom na to je neplatná aj vo všeobecných podmienkachposkytnutia úveru uvedená rozhodcovská doložka. Rozhodcovský súd vo svojom Rozsudku na str. 3
posledný odsek uvádza, že Zmluvu o úvere nemožno posudzovať ako spotrebiteľský úver, nakoľko
kauzálny právny vzťah nie je spotrebiteľským pretože navrhovateľ v Zmluve o úvere vyhlásil, že peňažné

prostriedky si berie na účel, ktorý vylučuje záver o tom, že sa jedná o spotrebiteľa.
Zmluva o úvere č. 5010000521 bola uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obch. zákonníka, avšak podľa
§1 ods. 1 Obchodného zákonníka upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako
aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Navrhovateľ (dlžník) je fyzická osoba- nepodnikateľ,
dôchodca. Zmluvu o úvere uzatvoril v domnienke, že sa jedná o spotrebiteľský úver, nakoľko peňažné

prostriedky potreboval na osobné účely a nie na podnikateľskú činnosť, nakoľko žiadnu nevykonáva.
Predmetná zmluva o úvere je v rozpore s ustanoveniami Zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch ako aj pôvodne platného zák. č. 258/2001 Z.z., ďalej je v rozpore s ustanoveniami Zák.
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Navrhovateľ je v zmysle uvedeného zákona spotrebiteľom,
pretože používa služby pre osobnú potrebu a podľa § 3 ods. 3 má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

Zdôraznil, že zmluva o úvere je vyhotovená na predpísanom tlačive, kde nemal možnosť meniť zmluvné
podmienky.Zmluvaobsahujevetu,kdedlžníkprehlasuje,žefinančnéprostriedkybudúpoužiténavýkon:
zamestnania, povolania, podnikania alebo na iné účely. Takéto možnosti sú pre bežného spotrebiteľa
zavádzajúce, avšak navrhovateľ vzhľadom na jeho postavenie nepodnikateľa bol v domnienke, že sa
jedná o spotrebiteľský úver. V danom prípade ide o prípad, kde druhá strana bola v domnienke, že má

postavenie spotrebiteľa a dodávateľ predstieral, že sa jedná o zmluvu medzi podnikateľmi. Odporca
ako aj Rozhodcovský súd tvrdí, že sa nejedná o spotrebiteľa nakoľko pre posúdenie je dôležitý účel
poskytnutia úveru. Políčko zaškrtnuté v omyle nie je smerodajné pre posúdenie, či sa skutočne jedná
o použitie prostriedkov na účel zamestnania či povolania. Tým odporca predstiera iný právny úkon -
Zmluvu o úvere, ktorá neposkytuje takú formu ochrany ako spotrebiteľská zmluva o úvere. Avšak pre

posúdenie otázky o aký úver sa jedná je smerodajné na aký účel navrhovateľ finančné prostriedky
naozaj použil. Napríklad aj v Rozsudku Krajského súdu Žilina č.k. 14Cob/l 13/2010 v obdobnej veci
však súd v odôvodnení konštatuje, že o úmysle žalobkyne, že uzatvorila zmluvu o úvere ako podnikateľ,
svedčilo aj jej správanie, ktorá poskytnuté prostriedky využila na podnikateľský účel. Z uvedeného
vyplýva, že súd nielen skúma účel na aký boli prostriedky použité, ale aj to, či boli skutočne na

taký účel použité. Na základe ust. § 2 zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch je navrhovateľ
nepochybne spotrebiteľ, nakoľko peňažné prostriedky použil na osobné účely, a nie na podnikanie. V
zmluve o úvere sa uvádza, že v zmysle §262 ods. 1 Obch. zákonníka sa všetky ich právne vzťahy budú
spravovať Obchodným zákonníkom. Toto ustanovenie vylučuje použitie Občianskeho zákonníka, čím
upiera použitie na spotrebiteľský úver, aj v prípade ak oň ide a porušuje tým ust. § 54 ods. l Obč. Zák.

Z uvedených skutočností vyplýva, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah. Zmluva o úvere bola uzavretá v
tiesni a za nevýhodných podmienok a je v rozpore s dobrými mravmi a teda je na základe ust.§39 Obč.
zákonníka neplatná. Zmluva o úvere porušuje ustanovenia §53 ods. 1,2,4 písm. m) a r) Občianskeho
zákonníka. Napádaná zmluva o úvere je tiež v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Vysoký poplatok
za poskytnutie úveru považuje taktiež za neprijateľnú podmienku a zneužívanie tiesňovej situácie

navrhovateľa a požičanie peňazí za jednoznačne absolútne nevýhodných podmienok pre dlžníka t.j.
navrhovateľa. Právny systém nemôže poskytovať ochranu takémuto výkonu a aplikácii práva.
Ďalej navrhovateľ zdôraznil, že podľa ust. §5 ods. 2 Zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní
rozhodcovská doložka je neplatná vtedy, ak sa na ňu vzťahuje dôvod neplatnosti zmluvy. Nakoľko sa na
ňu dôvod neplatnosti Zmluvy o úvere vzťahuje sa na ňu dôvod neplatnosti a preto je neplatná. K vydaniu

rozhodcovského rozsudku došlo na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v úverovej zmluve
uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom. Dôvody, pre ktoré sú splnené podmienky na zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa §40 ods.l Zákona č. 244/2002 písm. c.) aj.) Z.z. sú dané tým, že
1/ dohodnutou rozhodcovskou doložkou dochádza bez ohľadu na jej formuláciu k jednoznačnému
zhoršeniu postavenia spotrebiteľa nakoľko absenciou tejto doložky by bol oprávnený ako veriteľ nútený

svoj nárok vymáhať súdnou cestou na miestne príslušnom súde v obvode podľa bydliska občana
( §84 a §85 Obč. z.)/spotrebiteľa (§87 písm. f.) O.s.p.). Pre každého spotrebiteľa je neporovnateľne
výhodnejšie a hospodárnejšie zúčastniť sa súdneho konania vedeného na súde v jeho obvode, než
pred rozhodcovským súdom vzdialeným od jeho bydliska. Dohodou s takýmto znením si spotrebiteľ
jednoznačne zhoršil svoje zmluvné postavenie (porušenie §54 ods. l Obč. zák. - uvedené vyššie). Bez

rozhodcovskej doložky by sa navyše konanie uskutočnilo podľa príslušných ustanovení O.s.p. v zmysle
medzinárodných zmlúv a záväzkov, ktorého znenie je s ohľadom na stále rastúcu ochranu spotrebiteľa
právom EU omnoho priaznivejšie než vnútorný štatút rozhodcovského súdu. O zjavnú nerovnováhu
medzi podnikateľom a spotrebiteľom (porušenie §53 ods. 1 Obč. zákonníka.) ide aj z dôvodu, že tentodaný rozhodcovský súd si vybral podnikateľ (odporca) podľa ním sledovaného záujmu, a nie spotrebiteľ
(navrhovateľ). Nevýhoda rozhodcovského konania tiež spočíva v nemožnosti podať riadny opravný
prostriedok resp. len v obmedzenej možnosti zrušiť rozsudok rozhodcovského súdu, a to len zo zákonne

taxatívne určených dôvodov. Navyše rozhodcovské konanie prebiehalo pred rozhodcovským súdom,
kde pri výbere rozhodcov a ich rozhodovaní absentuje dodržiavanie základných princípov ústavnosti
pri menovaní a činnosti sudcov všeobecných súdov, nakoľko členom rozhodcovského súdu môže byť
ktokoľvek kto je plnoletý, spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu, má skúsenosti na výkon funkcie
rozhodcu a je bezúhonný (§6 Zák. č. 244/2002 Z.z.).

2/ z dôvodu potreby poskytnúť právnu ochranu spotrebiteľom pred nekalými rozhodcovskými doložkami
svedčí aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Poukázal na výrok rozsudku vo veci Mostaza a
Asturkom: Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom,
ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo

nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom
v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov 5) vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Zdôraznil, že uvedené možno analogicky aplikovať aj na konanie súdu pri rozhodovaní a zrušení
rozhodcovského rozsudku v občianskom súdnom konaní. Poukázal na rozsudok KS Prešov č.k.
19CoE/99/2010 z 15.2.2011 podľa ktorého, rozhodcovská doložka dojednaná bankou znemožňuje
spotrebiteľovi voľbu dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom a núti spotrebiteľa neodvolateľné sa
podrobiť rozhodcovskému konaniu (§53 ods.4písm. r) Obč. zákonníka), rozsudok KS Banský Bystrica

č.k. 17CoE/47/2011 z 24.2.2011 podľa ktorého krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudku vydaného jediným rozhodcom, ktorého vybrala a v zmluve predformulovala nebanková
spoločnosť. Dohoda zmluvných strán o tom, že majetkové spory vzniknuté zo zmluvy bude rozhodovať
len rozhodcovský súd (rozhodca) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a preto je podľa § 53 ods.

5 Občianskeho zákonníka neplatná. Krajský súd ďalej skonštatoval, že oprávnený si mylne vykladá
zákon o rozhodcovskom konaní, kedže zriadenie rozhodcovského súdu neznamená, že je rozhodcovský
súd zriadený zákonom. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je materiálne
vykonateľným exekučným titulom.
Zdôraznil, že vzhľadom na to, že sa na zmluvu vzťahujú ustanovenia Obč. zákonníka, je na mieste aj

aplikácia §53 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka , z čoho vyplýva, že cena plnenia sa nepovažuje za individuálne
dojednanú, pretože aj keď sa s ňou spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť pred podpisom zmluvy, nemohol
ovplyvniť jej obsah. V tomto prípade to navrhovateľ nemohol ovplyvniť, nakoľko podmienky boli už na
predpísanom tlačive.
Ďalej uviedol, že zabezpečovacia zmenka obsahuje úrok z omeškania ako aj zmenkový úrok vo výške

0,25 % denne z dlžnej sumy čo je ročne 91,25 %. Preto je tak zmluva o úvere ako aj jej zabezpečenie
zmenkou sú absolútne neplatné právne úkony a to nie len pre ich zásadný a morálny rozpor s právom.
Výška0,25%denne-jeneprimeranevysokáaodporujeust.§502Obch.z.:Zákonustanovujepovinnosť
platiť úroky v dojednanej výške. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na
základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Teda nie vo výške, ako to

určuje úrok z omeškania 0,25% denne.
Pri výpočtoch dôvodov neplatnosti uviedol, že na základe ust.§ 17 ods. 3 zák. č. 129/2010 o spotrebiteľ,
úveroch nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom v súvislosti s
poskytovaním spotrebiteľského úveru. Nakoľko žalovaný použil Zmenku na zabezpečenie predmetného
úveru, porušil tým vyššie uvedené ustanovenie a preto je takáto zmenka neplatná.

Zdôraznil, že navrhovateľ uhradil odporcovi časť dlhu prostredníctvom splátok zo dňa 28.5. 2013,
26.7.2013, 28.8.2013 a je si vedomý svojej povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 672,-
Eur z takéhoto absolútne neplatného právneho úkonu, čo aj v žalobnej odpovedi uviedol. Zmluva o
úvere č. 501000521 je absolútne neplatný právny úkon a teda je neplatná aj rozhodcovská doložka.

Rozhodcovský súd nebol oprávnený v danej veci rozhodnúť.

Odporca vo vyjadrení uviedol, že odporca je toho názoru, že súd by sa v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku nemal zaoberať argumentmi navrhovateľa, ktoré sa obmedzujú na jehosnahu preskúmať vec z hmotnoprávnej stránky. Preskúmanie veci z hmotnoprávnej stránky v konaní
o zrušenie rozhodcovského rozsudku je vzhľadom na právnu úpravu vylúčené. Účelom konania o
zrušenie rozhodcovského rozsudku je umožniť ešte v inom konaní ako v konaní o výkon rozhodnutia

súdne preskúmanie toho, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci
rozhodcom a či bola dodržaná zákonnosť. Ak by mal súd totiž v rámci konania o zrušenie rozsudku
rozhodcovského súdu preskúmať aj jeho správnosť, právna úprava rozhodcovského konania by stratila
zmysel. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. US 335/2010 „Ústavný súd pripomína, že podstata
rozhodcovskéhokonaniaspočívavmimosúdnomriešenísporov,pričomsamotnérozhodcovskékonanie

je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred
všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto
konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti
rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní") možno tuzemský rozhodcovský
rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov,

ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti."
Zároveň rovnaký názor zaujal aj Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 33 Cdo
2675/2007, kde sa uvádza, že „vychádzajúc z povahy rozhodcovského konania, ktorého zmyslom je
prenesenie prejednania a rozhodnutia určitého druhu sporu zo súdu na rozhodcu a z dôvodov pre
ktoré môže byť rozhodcovský nález zrušený, možno dôvodiť, že úmyslom zákonodarcu bolo vylúčiť

súdny prieskum vecnej správnosti rozhodcovského nálezu, t.j. správnosti skutkových zistení a právneho
posúdenia veci; ak by mal súd v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku preskúmavať jeho
vecnú správnosť, stratila by zmysel právna úprava rozhodcovského konania".

Zdôraznil, že navrhovateľ podal predmetnú žalobu po zákonom stanovenej lehote a teda lehota na

podanie žaloby mu márne uplynula, a to aj napriek skutočnosti, že o možnosti podať žalobu o zrušenie
rozsudku rozhodcovského súdu bol žalobca poučený aj v samotnom rozhodcovskom rozsudku. Takúto
žalobu je však nutné podať na vecne a miestne príslušnom súde. Žalovaný je toho názoru, že v
ustanovení § 41 ods. 1/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je stanovená objektívna
lehota v ktorej má byť žaloba o zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu podaná na súde. Žalovaný je

zároveň toho názoru, že predmetná lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie
je lehotou procesnoprávnou ale je lehotou hmotnoprávnou, nakoľko lehotami procesnoprávnymi nie sú
lehoty na podanie žaloby. Zároveň podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemá povahu
riadneho ani mimoriadneho opravného prostriedku a aj z toho dôvodu nemožno považovať lehotu na
podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku za lehotu procesnoprávnu, aleje potrebné túto

lehotu považovať za lehotu hmotnoprávnu a teda prekluzívnu. Podľa názoru žalovaného teda 30 dňová
lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku uplynula, pričom táto 30 dňová lehota
začala plynúť dňa 06.12.2013 a skončila uplynutím tridsiateho dňa. Žalobca však svoju žalobu zo dňa
20.12.2013 doručil na miestne nepríslušný súd až dňa 30.12.2013, tj. je zrejmé, že žaloba bola na
miestne príslušný súd postúpená až po zákonom stanovenej lehote. Žalovaný tiež uvádza, že aj podľa

Dôvodovej správy vypracovanej k zákonu o rozhodcovskom konaní je v súvislosti s ustanovením § 40,
ktoré taxatívne vymedzuje dôvody na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku uvedená
nutnosť podať takúto žalobu v lehote 30 dní na vecne a miestne príslušný všeobecný súd. Žaloba o
zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je návrhom na začatie civilného konania, a preto v tomto prípade
nemožno aplikovať ustanovenia § 105 ods.4 OSP. Jej kardinálnou funkciou je preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia rozhodcovského súdu. Na jej interpretáciu je potrebné použiť analógiu s ustanoveniami
piatej časti druhej hlavy OSP týkajúce sa správneho súdnictva. Žaloby využívané v správnom súdnictve
nie len preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ale vo svojej podstate
majú črty opravného prostriedku. Z toho dôvodu má žalovaný má za to, že v prípade žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku sa na včasnosť podania prihliada podľa ustanovení o opravných

prostriedkoch, napr. §204 ods.l OSP. V nadväznosti na ustanovenia o správnom súdnictve v spojení s
ustanoveniami o opravných prostriedkoch žalovaný záverom uvádza, že na to, aby žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku vyvolala zmýšľané následky, musí byť včas, t.j. v zákonnej lehote doručená,
resp. postúpená príslušnému súdu. Nestačí, aby žaloba bola v lehote podaná na akomkoľvek súde, ale
do uplynutia lehoty na vykonanie procesného úkonu musí byť doručená príslušnému súdu, ktorý je podľa

zákona oprávnený vec prejednať a rozhodnúť.
K dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní uviedol, že žalobca ako dlžník uzatvoril so žalovaným ako veriteľom dňa
28.11.2011 zmluvu o úvere č. 501000521 (ďalej len „Zmluva"). Žalobcom predložená Zmluva o úverenie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vstúpil do
právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na
výkon povolania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu.

Podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 129/2010 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorý
bol účinný v čase uzavretia Zmlúv o úvere, je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Zdôraznil, že žalobca už len podľa jeho vlastných tvrdení a zmluvných vyhlásení zvláštnej vôle (a v
tomto smere nepreukázal nič iné) vstúpil do zmluvných vzťahov za účelom poskytnutia peňažných

prostriedkovnavýkonpovolania.ŽalobcavZmluveoúverevýslovneprehlásilasvojevyhláseniepotvrdil
osobitne svojím podpisom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania. V Zmluve o
úvere a Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru žalobca vyhlásil, že sa oboznámil a súhlasí s
obsahom zmluvy (vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) a že nemá k nej žiadne výhrady
a zaväzuje sa ju dodržiavať. Žalobca tiež prehlásil, že informácie, ktoré poskytol žalovanému pred
uzavretím zmluvy, sú pravdivé. Žalobca tiež vyhlásil, že zmluvu uzatvoril slobodne, vážne, zrozumiteľne

anievtiesni,anizanápadnenevýhodnýchpodmienok,čopotvrdzujesvojímpodpisom.Žalobcavyhlásil,
že akékoľvek jeho tvrdenie v budúcnosti o tom, že nebol oboznámený s podmienkami zmluvy, bude
na jeho ťarchu a nebude považované za právne relevantné. Poukázal na to, že uvedené skutočnosti
predložil a preukázal súdu sám žalobca. Žalobca toto svoje vyhlásenie potvrdil svojím osobitným
podpisom v zmluve. Zmluva o úvere umožňuje aj iný obsah vyhlásenia v podobe poskytnutia úveru

na účel zamestnania, podnikania alebo iného účelu. Žalovaný so žalobcom uzatvorili dňa 28.11.2011
dodatok ku zmluve o úvere, kde žalobca vlastnoručne vypísal, že poskytnuté finančné prostriedky
použije na úhradu poplatkov spojených s výkonom povolania. Ako už bolo uvedené vyššie, podľa
Zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Dôležité teda je, na aký účel

bol úver poskytnutý, a nie na aký účel dlžník poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použil.
Žalovaný v danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásenia žalobcu, že ide o úver poskytnutý
na výkon povolania. Uviedol, že je potrebné tiež zdôrazniť, že žalobca podľa zmluvných vyhlásení z
vlastnej vôle vstúpil do zmluvných vzťahov za účelom poskytnutia peňažných prostriedkov na výkon
povolania (a tento účel v zmluve vyznačil) a toto vyhlásenie potvrdil svojím podpisom. Žalovaný toto

jeho vyhlásenie akceptoval. Táto skutočnosť je pritom jasne preukázaná Zmluvou o úvere. Záverom
tejto časti treba uviesť, že žalovaný pri poskytovaní peňažných prostriedkov vychádza čo do účelu z
vyhlásenia jednotlivých klientov. Oblasť predmetu podnikania žalobcu je charakterizovaná ako rýchle
„pôžičky", kde nie je žiaden čas na preukazovanie pravdivosti zmluvných vyhlásení klientov. Ak by tieto
vyhlásenia napokon boli nepravdivé, má žalovaný k dispozícii viacero právnych inštitútov na ochranu

svojich práv a oprávnených záujmov (§ 49a zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej
aj „Občiansky zákonník" alebo „OZ") - dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu pre uvedenie
do omylu; § 507 Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov): ak
má dlžník poskytnuté peňažné prostriedky podľa zmluvy použiť iba na určitý účel a dlžník ich použije
na iný účel, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil bez zbytočného

odkladu použité a nevrátené prostriedky s úrokmi. V prípade postavenia žalovaného treba akcentovať
aj jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Argumentácia žalovaného
v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva
na ochranu spotrebiteľa, na ktorú zjavne „zabudol" poukázať žalobca. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je
potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je

spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo
veci Johann Gruber proti Bay Wa AG publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M.
a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentár. 2. vydaní. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 468 - 469).
Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do
omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je

potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného
práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04 publikovaný o.i. v Eliáš, K. a kol.: Občanský
zákoník. Velký akademický komentár. 1. svazek. § 1 - 487. Praha, Linde 2008, s. 324; Selucká, M.
Ochrana spotfebitele v soukromém právu. 1. vydaní. Praha : C. H. Beck 2008, s. 54). Analogicky,
ak žalobca v Zmluve o úvere uviedol a aj podpísal, že poskytované peňažné prostriedky sú na účel

výkonujehozamestnania,trebachrániťdobrúvieružalovanéhoažalobcovinepriznaťprávnepostavenie
spotrebiteľa. Nakoľko žalobca nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie
je spotrebiteľom. Vzájomný právny vzťah účastníkov konania je teda obchodnoprávny a uplatnenie
právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste. Vo vzťahu k účelu poskytnutiapeňažných prostriedkov na výkon povolania (analogicky teda aj na výkon zamestnania) žalovaný
poukázal na rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, sp. zn. P/0355/01/2012 vydané v konaní
proti žalovanému, ktorým bolo toto zastavené z dôvodu, že „nebol preukázaný spotrebiteľský charakter

zmluvy, ktorej všeobecné podmienky boli predmetom kontroly", preto správny orgán dospel k názoru, že
„ v danom prípade nie je možné objektívne vyvodiť zodpovednosť účastníka konania za porušenie § 4
ods.2písm.b)vnadväznostina§3ods.3a§7ods.Jvspojenís§7ods.2a),b)zákonač.250/2007Z.z.
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v
znení neskorších predpisov." Z odôvodnenia rozhodnutia o zastavení konania si žalovaný dovolí citovať:

„Dlžníčka v posudzovanej zmluve nemá právne postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu
spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jej bol úver poskytnutý
na výkon POVOLANIA a dojednaná zmluva uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
sa spravuje ako absolútny obchod jeho právnym režimom. "

K platnosti rozhodcovskej zmluvy uviedol, že pri uzatváraní zmluvy sa súčasne zmluvné strany dohodli,

že pre prípad ak by došlo k sporu vyplývajúceho zo zmluvy, uzatvoria nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu
a nie rozhodcovskú doložku ako sa mylne domnieva žalobca. Žalovaný so žalobcom dňa 28.11.2011
pristúpili k podpisu samostatnej nevýhradnej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je uzavretá
platne, v zmysle ustanovenia § 3 a násl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Ako
žalovanývyššieuviedol,žalobcasožalovanýmuzatvorilisamostatnúRozhodcovskúzmluvu,obsiahnutú

na samostatnom dokumente a nie rozhodcovskú doložku ako sa nesprávne domnieva žalobca.
Rozhodcovská zmluva síce je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, avšak predstavuje samostatný
dokument, ktorý je osobitne podpísaný ako žalobcom tak aj žalovaným. Žalovaný má za to, že žalobca v
čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy nemal k jej obsahu žiadne výhrady. S rozhodcovskou zmluvou sa
riadne oboznámil, jej ustanoveniam porozumel a túto skutočnosť na znak súhlasu potvrdil vlastnoručným

podpisom. Žalobca zároveň vyhlásil, že bol pred uzavretím rozhodcovskej zmluvy osobitne poučený o
dôsledkoch jej uzavretia, k čomu pripojil svoj vlastnoručný podpis. V zmysle rozhodcovskej zmluvy sa
žalobca so žalovaným dohodli riešiť všetky spory vzniknuté z predmetných zmlúv úvere buď pred Stálym
rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len „rozhodcovský súd") alebo
pred príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na

súde. Je zrejmé, že žalobca so žalovaným uzatvorili nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu. Z toho dôvodu
neprichádza do úvahy ani aplikácia ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka podľa
ktorého sa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považuje najmä ustanovenia,
ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko žalobca nie je spotrebiteľom a žalobca so žalovaným

uzatvorili nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, v ktorej ČI. II ods. 1 obsahuje ustanovenie, ktoré hovorí o
tom, že žalujúca zmluvná strana je oprávnená riešiť všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere buď
pred rozhodcovským súdom alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky

Vo veci súd nariadil pojednávanie. Na pojednávanie sa nedostavil odporca, ktorý neúčasť ospravedlnil.

Nakoľko súd nezistil dôvody pre odročenie pojednávania, vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal v
neprítomnosti odporcu.

Navrhovateľ na pojednávaní zotrval na podanom návrhu.

Podľa § 40 ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z.z. účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou
podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak jeden z
účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy.

Podľa § 43 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40

písm. a) a c), pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo
vzájomnej žalobe.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov.

Súd zistil, že Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., vydal
rozsudok č.k. SR 04641/13 dňa 20.11.2013, ktorým v konaní o zaplatenie 905,97 eur vo veci účastníkov
rozhodoltak,ženavrhovateľa,ktorývdanomkonanívystupovalakoodporca,zaviazalzaplatiťžalobcovi,
ktorý v tomto konaní vystupuje ako odporca, sumu vo výške 905,97 eur spolu so zmenkovým úrokomvo výške 0,25 % denne zo sumy 905,97 eur od 30.1.2013 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške
6 % ročne zo sumy 905,97 eur od 4.3.2013 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo
výške 267,679 eur, všetko v mesačných splátkach vo výške 120 eur splatných vždy k poslednému dňu

v mesiaci pod následkom straty výhody splátok.

Podľa potvrdenia o prevzatí fin. prostriedkov odporca potvrdil prevzatie prostriedkov od navrhovateľa vo
výške 30 eur na úhradu záväzkov podľa č. zmluvy 501000521 dňa 28.5.2013, rovnako na zhodný účel
potvrdil dňa 26.7.2013 prevzatie fin. prostriedkov vo výške 25 eur, dňa 28.8.2013 o prevzatie 15 eur.

Súd zistil, že medzi účastníkmi bola dňa 28.11.2011 uzavretá rozhodcovská zmluva, podľa ktorej sa
účastníci dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 501000521 uzatvorenej dňa
28.11.2011vrátanesporovojejplatnosť,výkladalebozrušenieaspory,ktorévzniknúzdohodyovyplnení
zmeniek zabezpečujúcich úverovú zmluvu budú riešené po a/ pred SRS ak žalujúca strana podá
žalobu na SRS, tak rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov SRS a to jedným

rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov SRS, pričom účastník konania môže do 15 dní
od doručenia rozhodcovského rozsudku podľa SRS žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku,
rozhodcovský rozsudok preskúmava iný rozhodca a po b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca strana
podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (O.s.p.), pričom účastníci sa dohodli, že
pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne

z právnych vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku zmluvy vrátane sporu o platnosť, výklad alebo
zrušenie zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej zmluvy, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na
všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou
zmluvou v súlade s vnútornými predpismi SRS založená právomoc SRS.

Účastníci dňa 28.11.2011 uzavreli dodatok k zmluve o úvere č. 501000521 medzi odporcom ako
veriteľom a navrhovateľom ako dlžníkom, v zmysle ktorej navrhovateľ prehlásil, že sumu 350 eur použije
na úhradu poplatkov spojených s výkonom povolania.

Súd v konaní oboznámil aj obsahom pripojeného spisu SRS spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s..
Osobitne zistil, že návrh na začatie rozhodcovského konania bol podaný odporcom dňa 17.3.2013 a
odporca ako veriteľ žiadal, aby rozhodcovský súd vydal rozsudok v znení v akom bol následne vydaný
s tým, že si uplatnil nároky zo zmenky.

Rozhodcovskýsúdlistomzaslanomnaadresunavrhovateľaoznámilnavrhovateľovi,žemuakovdanom
konaní bola uložená povinnosť, ktorú je povinný splniť, rozhodnutie pre účastníkov záväzné a rozsudok
nadobudol právoplatnosť.

Podľa doručenky, súd zistil prijatie zásielky SR04641/13R, ktorou bol doručovaný rozhodcovský

rozsudok dňa 5.12.2013. Na origináli rozsudku SRS bola vyznačená právoplatnosť k 7.1.2014.

Rozhodcovské konanie bolo navrhovateľovi oznámené 4.4.2013. Na žalobnú odpoveď bol vyzvaný
navrhovateľ listom zo dňa 7.5.2013. Výzvou rozhodcovského súdu na adresu navrhovateľa zo dňa
3.10.2013 bol navrhovateľ (v postavení odporcu v rozhodcovskom konaní) vyzvaný na vyjadrenie sa k

návrhu. Navrhovateľ rozhodcovskému súdu uviedol, že súhlasí s nezaplatenou istinou 672 eur avšak
nie tak, ako je uvedená suma 905,97 eur, zmenkový úrok vo výške 91,25 % ročne považuje za neetický
a zmenkový úrok žiada spájať s dlžnou istinou a trovy rozhodcovského konania považuje za neúmerné.

Súdzozmluvyoúvereuzavretejmedzinavrhovateľomaodporcomdňa28.11.2011zistil,žeodporcaako

veriteľ poskytol navrhovateľovi ako dlžníkovi úver vo výške 350 eur, ktorý sa zaviazal zaplatiť zvýšený
o príslušný poplatok vo výške 322 eur a spolu zaplatiť čiastku 672 eur v 12 mesačných splátkach
po 56 eur, pričom bol vyznačený spôsob dôvodu poskytnutia úveru ako na výkon povolania, pričom
neboli vyznačené kolónky zamestnania, podnikania, iný účel, zmluva bola. Súd sa oboznámil aj s
obsahom všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako aj zmenkou vystavenou dňa 28.11.2011 na

rad Pohotovosť s.r.o. na sumu 905,97 eur pri zmenkovom úroku 0,25 % denne od 30.1.2013.

Súd zistil, že navrhovateľ podal 28.11.2011 žiadosť o úpravu splátkového kalendára (spoplatnená), na
základe ktorej bola odporcom za úpravu splátkového kalendára pri úverovej zmluve č. 501000367 privýškeúveru800euroúpravusplátkovéhokalendáraojedenmesiacbolavyúčtovanásumavovýške128
eur. Súd z navrhovateľom predloženej inej úverovej zmluvy zo dňa 19.4.2011 zistil, že na zmluvách zo
dňa 19.4.2011 nie je začiarknutý žiaden spôsob účelového poskytnutia prostriedkov, pričom vo fotokópi

v konaní 21C/228/2013 pred OS Bratislava II je začiarknutý dôvod poskytnutia úveru - povolanie, hoci
v predloženom origináli úplne zhodnom s fotokópiou (pretlačenie písma v samoprepisovacom súbore
strán) žiaden takýto účel začiarknutý nie je.

Podľa § 54 ods. 1 Obč. zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu

odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 54 ods. 2 Obč. zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv piati výklad, ktorý
je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Pokiaľ sa jedná o posúdenie charakteru zmluvného vzťahu, súd zistil, že v návrhu úverovej zmluvy sú
uvedené viaceré možnosti účelu a to poskytnutie úveru na účely zamestnania, povolania, podnikania
a kolónka iný účel. Rovnaké členenie bolo uvedené aj na inej zmluve uzavretej medzi navrhovateľom
a odporcom zo dňa 19.4.2011.

Podľa § 2 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení v čase uzavretia zmluvy, na účely tohto zákona sa
rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Súd vyjadruje presvedčenie, že aj keby sa bolo pravdivé tvrdenie odporcu a vyjadrenie názoru rozhodcu,

že vzhľadom na účelovosť poskytnutia úveru sa nejedná o spotrebiteľský úver, aj tak sa jedná o
spotrebiteľský vzťah, ktorý bol upravený zák. č. 250/2007 Z.z. a Občianskym zákonníkom, nakoľko zák.
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je len špeciálnym zákonom k úprave záväzkových vzťahov
zo zmluvy o úvere (pôžičke).

Súd v konaní nemal preukázané, kto vypisoval údaje o zmluve o úvere, dodatku, ale vzhľadom na
rozdielnosť písma navrhovateľa na ním rukou písaných dokumentoch, rozdielnosť písma na oboch
oboznámených úverových zmluvách, je veľký predpoklad, že obsah zmluvy vypisoval obchodný
zástupca veriteľa, ktorý bol znalý údajov o výške istiny, poplatku, splátkach, čísle zmluvy, ID klienta. Je
len ťažko predstaviteľné, že by si takéto podmienky (aj výšku poplatku za uzavretie úveru) vedel vpísať

dlžník.

Veľmi pochybným sa súdu javí aj dodatok k zmluve, kde v deň podpisu zmluvy, ktorá by mala byť
účelom poskytnutia prostriedkov na výkon povolania (naviac osobe jednoznačne v dôchodkovom veku)
účastníci uzavrú aj dodatok , kde dlžník tvrdí úhradu poplatkov na výkon povolania, avšak neuvedie ani

zamestnávateľa.

Bez ohľadu na uvedené, či takúto možnosť účelovosti úveru označil sám veriteľ alebo dlžník, veriteľ je
pri poskytovaní úverov povinný postupovať obozretne a aspoň všeobecne preveriť tvrdené skutočnosti,
teda či prostriedky majú slúžiť na výkon povolania.

Ak teda úver má byť poskytovaný výslovne účelovo na účely povolania, zamestnania či podnikania,
teda ako prioritné dôvody, poprípade iné dôvody, musí si takýto dôvod verifikovať. Povolaním je najmä
vzťah zo štátnozamestnaneckého či iného služobného pomeru, na rozdiel od zamestnania. Súdu je
vôbec obtiažne si predstaviť existenciu poplatkov, spojených so štátnozamestnaneckým či služobným

pomerom, nakoľko právne prepisy takúto možnosť ani nepripúšťajú (s výnimkou náhrady škody, avšak
to nie je výkon povolania).

Ak má byť teda úver poskytovaný predovšetkým na účely povolania, zamestnania či podnikania, pretože
práve tieto možnosti boli stanovené, je náležité požadovať po veriteľovi, aby overil u dlžníka účel

poskytnutiaúveruatonielenzaškrtnutímmožnostiauzavretiadodatkusdeklarovanímtakejtomožnosti,
najmä ak úver poskytuje osobe, ktoré nie je podnikateľom ani vykonávateľom slobodného povolania
a poskytnutie úveru na takýto účel znamená nižšiu mieru ochrany pre dlžníka. Uvedené je potrebné
aj z dôvodu, aby sa vylúčila skutočnosť, že práve veriteľ využije takýto účel a navedie dlžníka (resp.podmieni poskytnutie úveru vyznačením takéhoto účelu) na takýto postup tak, aby získal pre seba
výhody. Jednoznačne poskytnúť úver na výkon povolania (podnikania či zamestnania) je výhodnejšie
pre veriteľa ako dlžníka.

Nečinnosť veriteľa nemožno ospravedlniť tým, že poskytuje rýchle či ultrarýchle úvery, pretože snaha
o poskytnutie úveru v čo najkratšom čase nemôže prevyšovať pred vykonaním posúdenia účelovosti
úveru, bonity a poučení dlžníka.

Naviac, aj keby napr. bol dlžník presvedčený, že úver požaduje na účely povolania, napr. na úhradu
jazykového kurzu, aby si zlepšil vedomosti, ktoré môže využiť v povolaní, alebo nahradil škodu, napr. zo
schodku či inak spôsobenú škodu, ani takéto plnenie nie je možné považovať na účel výkonu povolania,
pretože je potrebné vychádzať aj z účelu smernice, konkrétne čl. 3 písm. a smernice Rady 87/102/EHS,
kde podľa ktorej je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri operáciách, na ktoré sa vzťahuje smernica,
konaná za účelom nesúvisiacim s jej živnosťou, podnikaním či povolaním. Navyše aj samotný zákon § 2

písm. a/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení v čase uzavretia zmluvy, neoznačoval za spotrebiteľa osobu, ktorej
je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania. Teda u navrhovateľa by sa muselo jednať o výkon povolania, nestačí nároky spojené
s povolaním.

Teda ak sa veriteľ rozhodol poskytnúť účelový úver, ktorý sa mal vyňať spod režimu spotrebiteľských
úverov, naviac bol poskytovaný za výrazne nepriaznivejších podmienok ako boli úverové podmienky
poskytované obchodnými bankami, osobe ktorá bola na starobnom dôvodu a neuviedla žiadneho
zamestnávateľa, účel úhrady - poplatkov súvisiacich s povolaním je skoro nemožný, musí si účel
poskytnutia úveru skutočne preveriť tak, aby skutočný účel poskytnutia nevzbudzoval pochybnosti, inak

súdmusíaplikovaťvýkladzmluvypriaznivejšípredlžníkaaposkytnúťmuochranuvyplývajúcuzozákona
o ochrane spotrebiteľa 129/2010 Z.z., zák. č. 250/2007 Z.z. , Občianskeho zákonníka a pod..
PokiaľodporcapoukazovalajnarozhodnutieSOI,opomenuluviesťajrozhodnutieSlovenskejobchodnej
inšpekcie, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská 32,
zo dňa 27.05.2013, č.: SK/0755/99/2012, SK/0756/99/2012, ktorým podľa § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967

Zb. o správnom konaní Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave,
vo veci odvolania účastníka konania - POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO:
35 807 598, kontrola vykonaná dňa 06.06.2012 v sídle spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, proti rozhodnutiu Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave
pre Bratislavský kraj, č. P/0193/01/2012, zo dňa 14.09.2012, ktorým bola podľa § 24 ods. 1 zákona č.

250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov uložená peňažná pokuta vo výške 15 000 EUR, slovom:
pätnásťtisíc eur, pre porušenie § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/ a písm. b/, vyššie
cit. zákona o ochrane spotrebiteľa a proti rozhodnutiu Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so
sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj, č. P/0194/01/2012, zo dňa 14.09.2012, ktorým bola podľa § 24

ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov uložená peňažná pokuta vo výške 15 000
EUR, slovom: pätnásťtisíc eur, pre porušenie § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/ a písm.
b/ vyššie cit. zákona o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa § 59 ods. 2 správneho
poriadku rozhodol, že tak, že z dôvodu hospodárnosti správneho konania spája do jedného konania

rozhodnutie I. stupňového správneho orgánu č. P/0194/01/2012 evidované na odvolacom orgáne pod
číslom SK/0756/99/2012 a rozhodnutie I. stupňového správneho orgánu č. P/00193/01/2012 evidované
na odvolacom správnom orgáne pod č. SK/0755/99/2012, napadnuté rozhodnutia vo výrokovej časti
zmenil tak, že účastníkovi konania: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35
807 598 (ďalej len „účastník konania“) pre porušenie zákazu nekalých obchodných praktík, realizáciou

obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a podstatne narušuje alebo
môže narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe - pri výkone kontroly
inšpektormi SOI zo dňa 06.06.2012 v spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, ako
aj následným zabezpečením doplňujúcich podkladových materiálov bolo zistené, že účastník konania
pri uzatváraní Zmluvy o úvere č. 601000074 zo dňa 20.09.2011 so spotrebiteľom p. F. J. pri uzatváraní

Zmluvy o úvere č. 203800282 zo dňa 30.06.2011 so spotrebiteľkou p. P. H. postupoval v rozpore
s požiadavkami odbornej starostlivosti, čím podstatne narušil ekonomické správanie spotrebiteľa vo
vzťahu k poskytovanej službe, čo malo za následok značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť
rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil. Zaškrtnutím políčka v zmluve, majúcehosvedčiť o poskytnutí úveru na výkon povolania spotrebiteľa, bez reálneho stotožnenia povolania
spotrebiteľa a zistenia, aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti spotrebiteľa
vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má, účastník konania, ako poskytovateľ úveru, nedodržal úroveň

osobitnejschopnostiastarostlivostizodpovedajúcučestnejobchodnejpraxičivšeobecnejzásadedobrej
viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti, keďže spotrebiteľ p. F. bol v čase podpisu Zmluvy o úvere č.
601000074 zo dňa 20.09.2011 v invalidnom dôchodku a nijakú činnosť majúcu charakter zamestnania,
povolania či podnikania nevykonával a taktiež spotrebiteľka p. P. bola v čase podpisu Zmluvy o úvere č.
203800282 zo dňa 30.06.2011 v invalidnom dôchodku a nijakú činnosť majúcu charakter zamestnania,

povolania či podnikania nevykonávala, čím došlo k naplneniu znakov nekalej obchodnej praktiky v
zmysle § 7 ods. 2 písm. a), b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v znení neskorších
predpisov a k porušeniu
§ 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v znení neskorších predpisov podľa § 24
ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení zákona č. 397/2008 Z.z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

zneníneskoršíchpredpisovukladápokutuvovýške30000EUR,slovom:tridsaťtisíceur.Uloženúpokutu
je účastník konania povinný uhradiť do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia priloženou poštovou
poukážkou alebo príkazom na úhradu na účet: Štátna pokladnica, č. ú.: 7000065068, numerický
kód-8180, VS-01930112.

Súd preto prejudiciálne rozhodol, že sa medzi navrhovateľom ako dlžníkom a odporcom ako veriteľom
sa jednalo o vzťah veriteľa a dlžník - spotrebiteľ, ktorý sa mal spravovať ust. zák. č. 129/2010 Z.z..

Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ust. § 52. Vychádzajúc
z tohto ustanovenia spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné

zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na
jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru
je obsiahnutá v zákone č. 129/2010 Z. z. Tento právny predpis v ust. § 1 ods.2 definoval spotrebiteľský
úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.. Veriteľom v zmysle ust. § 2 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. veriteľom fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej
činnosti, a spotrebiteľom podľa ust. § 2 písm. a/ fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Základnou
črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor
na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku

spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov.
Odporca má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo ním
nepochybne preukázané, že by odporcovi poskytol úver za účelom výkonu povolania.

Súd v konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoju
povinnosť vyplývajúcu zo zákona, zistiť či sa jedná o spotrebiteľský vzťah, či pri rozhodovaní boli
dodržané práva spotrebiteľa a či vôbec mal rozhodca právomoc vec rozhodnúť, teda či bola platná
rozhodcovská zmluva.

Právoplatný rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zák. č. 244/2002 Z.z., má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu
a po uplynutí lehoty na plnenie je v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov.

V danej veci je nepochybné, že dlžník je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pretože nebolo

preukázané, že by pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti. Účel povinnému poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon povolania, tak
ako je vyplnené v predtlači textu zmluvy o úvere, a tak ako to vyplýva z odôvodnenia exekučného
titulu, nie je v konaní preukázaný. Podľa názoru súdu ustanovenie v predmetnej zmluve, že dlžník (tedapovinný) prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania nevylučuje, že ide o
spotrebiteľskývzťah.Súdpritompoukazujenaskutočnosť,žedôkaznébremenonapreukázanietoho,že
úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto

tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský
úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), teda veriteľa. Okrem
toho je súdu z iných obdobných konaní známe, že odporca ako veriteľ subjekty podnikajúce alebo
vykonávajúce činnosť na základe iného ako živnostenského oprávnenia, špecifikuje v zmluvách o
úvere aj ich obchodným menom a prideleným identifikačným číslom, čo v danom prípade v zmluve

o úvere taktiež absentuje. Pritom je zaujímavé, že v zmluvách o úvere uzatváraných minimálne od
roku 2010 je takmer pri všetkých fyzických osobách, ktoré nemajú živnostenské oprávnenie alebo iné
oprávnenie na podnikanie uvedené, že úver berú na výkon povolania, zamestnania alebo podnikania.
Bezpečným preukázaním tejto skutočnosti pritom nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy
o poskytnutí úveru na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie/
povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom činnosti

odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy malo. V uvedenom zmysle však odporca svoju dôkaznú
povinnosť nesplnil, preto súd konštatuje, že vymedzenie účelu poskytnutia úveru v konkrétnej veci "na
výkon povolania" v spojení s nedostatkom akýchkoľvek ďalších dôkazov zo strany oprávneného má
rovnaký dopad, ako keby v zmluve nebol jej účel vymedzený vôbec, t.j. súd na vec musí aplikovať
i ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách

pre spotrebiteľov. Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v
zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ aj
bod 16 VPPÚ obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. že na všetky
právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula

nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť
sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku,
a je preto zo zákona neplatná.

Pri konštatovaní, že medzi oprávneným a povinným zo Zmluvy o úvere zo dňa 28.11.2011 vznikol

zmluvný vzťah spotrebiteľského charakteru, treba predovšetkým poukázať na skutočnosť, že predmetná
zmluva o úvere neobsahuje základnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2
písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov,
ďalej len "RPMN". Tento nedostatok spája zákon s následkom, že poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 psím. a/ zák. č. 129/2010 Z.z.). RPMN má totiž za cieľ

chrániť spotrebiteľa, ktorý umožňuje spotrebiteľovi identifikovať v jednom čísle všetky úroky a poplatky
spojené so spotrebiteľským úverom. Rozhodcovský rozsudok pritom nie je preskúmateľný v tom zmysle,
že z neho nie je možné vyvodiť, čo z priznanej istiny predstavuje nevrátené peňažné prostriedky
a čo nedovolené úroky a poplatky, a to s poukazom na skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol
rozhodcovským súdom odôvodnený výlučne len ako plnenie z vlastnej zmenky dlžníka - navrhovateľa,

ktorá bola vyplnená oprávneným na základe dohody o vyplnení zmenky. Aj právne zdôvodnenie
priznania nároku odporcovi, o ktoré sa opieral rozhodcovský súd, vychádza len zo zákona č. 191/1950
Sb. zmenkový a šekový. Súd pritom považuje zmluvné dojednanie - dohodu o vyplnení zmenky, na
základe ktorej oprávnený vyplnil do zmenky chýbajúce údaje, a to zmenkovú sumu a dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy, za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva

výrazne v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 4 písm. i/, k/, o/ Občianskeho zákonníka) a sleduje
cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Takáto dohoda o vyplnení zmenky a jej
následné použitie je v rozpore s § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné

zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. V zásade je potrebné uviesť, že spotrebiteľské právo v čase uzavretia zmluvy vylučoval
možnosť prijať zmenku od spotrebiteľa. Prechádzajúci zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v § 4 ods. 6 upravoval možnosť prijatia zmenky od dlžníka, avšak len na zabezpečenie
svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, a to len za určitých, presne stanovených podmienok. V

praxi sa však tento inštitút ukázal ako ľahko zneužiteľný v neprospech spotrebiteľa, a preto súčasná
koncepcia spotrebiteľského práva je založená na princípe zákazu splniť alebo zabezpečiť splnenie
dlhu zo spotrebiteľského úveru zmenkou alebo šekom (§ 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z..). Dohoda
uzavretá v článku 13 všeobecných zmluvných podmienok umožňuje vystaviť povinnému zmenku, vktorej nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktoré údaje za
určitých podmienok môže vyplniť oprávnený, ako remitent. Zmenkovú sumu vyplní oprávnený v rozsahu
všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa vzniknú ku dňu

vyplnenia zmenky, pričom oprávnený má dokonca možnosť vyplniť až dve zmenky druhú zmenku v
prípade stratenia alebo zničenia prvej zmenky, kde má veriteľ uviesť zmenkovú sumu, ktorá bude
pozostávať zo všetkých peňažných nárokov veriteľa až ku dňu vyplnenia tejto druhej zmenky. Takéto
zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah, a ktoré zmluvné
dojednanie mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je

zásadne kauzálny a nepožíva žiadnu ochranu spotrebiteľa, musí súd vyhodnotiť ako neprijateľnú, a
tým neplatnú zmluvnú podmienku v súlade s § 54 ods. 5 Občianskeho zákonníka, resp. ako neplatné
dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako i dojednanie, rozporné s § 17 ods. 3
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Takouto dohodou veriteľ jednostranne zmenil
podmienky zmluvy. Uzavretím dohody o vyplnení zmenky pritom dostáva do rúk oprávnenie rozhodnúť
o tom, že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo je taktiež v rozpore s § 53 ods. 4 písm.

o) Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o zmenkový úrok 0,25 % denne z dlžnej sumy, t. j. 91,25 %
ročne, ktorý zrejme predstavuje úrok z omeškania, je zjavné, že tento si oprávnený "pripravil" v zmenke,
ktorú povinný podpísal pri uzavretí zmluvy. Takto špecifikované úroky nie sú dojednané v zmluve. V
čl. 6 VPPÚ zmluvy si účastníci akurát dohodli, že ak sa stane celý dlh splatný naraz v zmysle bodu
4 týchto podmienok, dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania vo výške určenej v §

369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Oprávnený teda v rozpore so zmluvou voči povinnému uplatňuje
"zmenkový" úrok v uvedenej výške. Pokiaľ teda rozhodcovský rozsudok priznal plnenie oprávnenému
na základe zmenky a len na základe zmenky, ktorú vyplnil oprávnený na základe neplatne uzavretej
dohody o vyplnení zmenky, je potrebné konštatovať, že plnenie priznané v rozhodcovskom rozsudku
je v rozpore s § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 4 písm. k), o) Občianskeho zákonníka,

resp. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Je pritom zrejmé, že oprávnený
ako dodávateľ mal znenie tohto zmluvného dojednania vopred pripravené vo všeobecných zmluvných
podmienkach, ktoré používa vo všetkých prípadoch. Súd ďalej dodáva, že rozhodnutie rozhodcu, ktorý
zospotrebiteľskéhovzťahuvytvorilbezkauzálnyvzťahzozmenky,vylučujeakékoľvekinštitútyzamerané
na ochranu spotrebiteľa, čím porušuje kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa a výrazne

preberá len argumenty oprávneného. Z dôvodov uvedených vyššie je potom zrejmé, že veriteľovi
neprináleží ani zákonný úrok v zmysle § 191/1950 Sb. vo výške 6% ročne z dlžnej sumy. Jednoznačne
však je možné tvrdiť, že rozhodcovský súd porušil práva navrhovateľa ako spotrebiteľa, teda zákony na
ochranu práv spotrebiteľov.

V ustanovení § 41 ods. 1) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa uvádza, že „žalobu o
zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského
rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku ".

Podľaust.§41ods.1zák.č.244/2002Z.z.vznenízmienadoplnkov,žalobuozrušenierozhodcovského
rozsudku možno podať v lehote 30 dní od dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi
rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podľa ust. § 51
ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. na vecnú a miestnu príslušnosť súdov a na konanie pred nimi sa vzťahujú
ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi. Všeobecným predpisom v konaní pred súdmi

je Občiansky súdny poriadok. Pre počítanie času predmetnej lehoty platí ust. § 57 ods. 3 O. s. p., podľa
ktorého je lehota zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá
orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Súd preto dospel k názoru, že predmetná lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského

rozsudku súdom, je svojou povahou lehotou procesnoprávnou, ktorá sa vzťahuje na procesný úkon,
urobený podľa vyššie citovaného ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní s podpornou platnosťou
ustanovení O. s. p. V posudzovanom prípade rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený 5.12.2013
a lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 57 ods. 1 O. s. p. začala
plynúť 6.12.2013 a uplynula 5.1.2014. Podľa odtlačku pečiatky podateľne OS Bratislava II, bola žaloba

doručená do podateľne 30.12.2013, teda včas. Zákon pre doručenie žaloby vyžaduje jej podanie na
súde,niejenevyhnutnépodanienamiestnepríslušnomsúdu,nakoľkomiestnepríslušnýsúdvecpostúpi
na príslušný súd.Súd pri svojich úvahách poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15. apríla 2014
č. k. 6Co/382/2013 ktorý judikoval, že lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudkupodľa§41ods.1zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaníjeprocesnoprávna.Ztohto
dôvodupostačí,akžalobcavsúladesnormamiObčianskehosúdnehoporiadku,podážalobuvposledný
deň lehoty na poštovú prepravu. Krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu, ktorý nesprávne právne
posúdil povahu zákonnej lehoty.

Naviac, ak miestna príslušnosť súdu je určená v poslednej vete § 88 ods. 2
O. s. p., podľa ktorého je na
konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku vždy príslušný súd, v obvode ktorého sa nachádza miesto
rozhodcovského konania, prípadné postúpenie žaloby súdu podľa pobytu spotrebiteľa - v jeho prospech,

nemožno považovať za podanie žaloby na miestne nepríslušnom súde.

Pokiaľ sa jedná o rozhodcovskú doložku súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca
2013, sp. zn. 6 Cdo 217/2012 Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom
akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných

strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o
tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej

rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o
tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo
v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

Súd je s poukazom na uvedené názoru, že rozhodcovská zmluva v konaní, kde vystupuje spotrebiteľa
(podľa vtedy platne právnej úpravy), môže byť platná len vtedy, ak je výsledkom individuálneho
dojednania medzi veriteľom a spotrebiteľom a rešpektuje všetky zákonom stanovené podmienky.

Súd súhlasí s tvrdením navrhovateľa, že pre realizáciu práv spotrebiteľa je výhodnejšie konanie
pred všeobecným súdom, kde je mu priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, konanie
je dvojinštančné, je možných viacero opravných a mimoriadnych opravných prostriedkov, v prípade
porušenia práv je možné sa domáhať ochrany aj ústavnou sťažnosťou. Naviac konanie je vedené podľa
procesných predpisov stanovených zákonom, ktoré sú každému známe, o ktorých súd spotrebiteľa

bez náležitého zastúpenia či právnického vzdelania poučuje, naproti tomu konanie pred rozhodcom je
vedené podľa interných predpisov rozhodcovského súdu, ktoré ani nemusia byť spotrebiteľovi známe.

Súd preto považuje za nevyhnutné, nie len aby rozhodcovská zmluva či doložka nebola neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, ale aby predstavovala skutočnú vôľu účastníkov, aby ich prípadný spor mohol

byť rozhodovaný aj v konaní pred rozhodcom, aby aj výber rozhodcovského súdu bol transparentný,
nebol len vôľou veriteľa a pod.. Uzavretiu zmluvy museli v danom čase predchádzať náležité poučenia o
právach a povinnostiach, vedomosť o procesných postupoch pred rozhodcovským súdom (ich obsahu,
výhodách a nevýhodách) a výsledok musí byť prejavom slobodnej a vážnej vôle oboch účastníkov
podrobiť sa prípadnému rozhodcovskému konanie.

V súdenej veci však súd zistil, že síce rozhodcovská zmluva ponúkala možnosť voľby uplatnenia nároku
pred všeobecným a rozhodcovským súdu, avšak rozhodcovská zmluva obsahovala predtlač pripravenú
veriteľom - odporcom, pre prípad možnosti rozhodcovského konania stanovovalo právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., teda rozhodcovský súd

ktorý podľa vedomostí súdu rozhoduje úplne prevažnú väčšinu sporov odporcu, ak nie všetky ním
podané návrhu proti dlžníkom.
Súd nezistil, že by teda odporca, ktorý pripravoval rozhodcovskú zmluvu, sa vôbec venoval informovaniu
navrhovateľa o základných právach a povinnostiach, výhodách a najmä nevýhodách rozhodcovskéhokonania, teda že celé konanie malo aspoň charakter obdobný ako individuálne dojednanej zmluvy a
postupoval čestne, v úcte k právam spotrebiteľa. Celý takýto postup spochybňuje už samotný fakt, že
odporca sa snažil presvedčiť súd o tom, že by odporca nemal mať postavenie spotrebiteľa, nemožnosť

skúmať takúto možnosť odôvodnil snahou o rýchlosť poskytnutia pôžičky, teda ak neskúmal základné
predpoklady dlžníka pre poskytnutie pôžičky, je len obtiažne predpokladať, že iný charakter malo
rokovanie o rozhodcovskej zmluve.
Súd preto konštatoval, že takéto konanie je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zák. a ani
zmluva, ktorá vzišla z takéhoto konania odporcu nemôže byť platným právnym úkonom.

Z uvedeného dôvodu súd musel vyvodiť záver, že rozhodcovská zmluva je neplatným právnym úkonom
z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi podľa § 39 Obč. zák. , neplatné zmluvné ustanovenie nemohlo
založiť právomoc rozhodcovského súdu a preto rozhodca nemohol v rozhodcovskom konaní ani o
návrhu rozhodovať.

Súd teda v konaní zistil dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c/ a j/
zák. č. 244/2002 Z.z. v znení platnom do 31.12.2014, súd zrušil napadnutý rozhodcovský rozsudok a
podľa § 43 ods. 1 cit. zák. rozhodol tak, že sám bude pokračovať v žalobe a vo veci rozhodne.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., tak, že súd úspešnému navrhovateľovi

priznal náhradu trov právneho zastúpenia a to za tri úkony právnej pomoci podľa § 13a ods. 1 písm. a/
zák. č. 655/2004 Z.z. príprava a prevzatie zastúpenia, podľa § 13a ods. 1 písm. c/ zák. č. 655/2004 Z.z.
podanie návrhu na súd a podľa § 13a ods. 1 písm. d/ zák. č. 655/2004 Z.z.. zastupovanie na pojednávaní
vo výške úkonu určeného podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. za dva úkony v roku 2014 vo
výške á 61,84 eur + 8,04 eur paušálne náhrady nákladov podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl., za jeden úkon v

roku 2015 vo výške 64,53 eur + 8,39 eur paušálne náhrady nákladov podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004
Z.z. spolu vo výške 212,68 eur. Súd zároveň priznal navrhovateľovi náhradu DPH podľa § 18 ods. 3
vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške 20%, t.j. 42,54 eur.
Súd podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaviazal odporcu na zaplatenie náhrady trov konania vo výške 255,22
eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa.

Nakoľko navrhovateľ ako spotrebiteľ je oslobodený od platenia súdnych poplatkov, súd podľa § 2 ods.
2 zák. č. 71/1992 Zb. zaviazal odporcu aj na zaplatenie súdneho poplatku z podaného návrhu vo výške
331,50 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O. s. p.), t.j. ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O. s. p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred
súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím
dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Ustanovenie § 205a ods. 1 O. s. p. sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady

súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a
vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).