Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 29, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/554/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233697
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233697.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/259/2012-94 zo dňa 30. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 25C/259/2012-94 zo dňa 30. 04. 2014 návrh na prerušenie konania
zamietol (výrok I.), návrh navrhovateľa zamietol (výrok II.) a odporcovi náhradu trov konania nepriznal
(výrok III.).
Konštatoval, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 eur
a nemajetkovej ujmy vo výške 451,78 eur, ktorá vznikla ako následok nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, Okresného súdu Žilina, ktorý spočíval v nerozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia

v lehote 15 dní od doručenia žiadosti.
Súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné priznať
navrhovateľovi uplatňované peňažné plnenie na ním tvrdenom skutkovom základe. Vychádzajúc zo
zákonného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného po 31. 05. 2010 a uznesenia
Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/4938/2010 zo dňa 06. 05. 2011, právoplatného dňa 01. 06. 2011,
ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, pokiaľ k rozhodnutiu nedošlo v lehote 15 dní,
nešlo o nesprávny postup, pretože zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je viazané na 15-dňovú

lehotu.
Okrem toho súd v súvislosti s postupom exekučného súdu v ďalšom poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira, podľa ktorého smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti
spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom
stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej

predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide
o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, aby sa uistili, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. Pretopokiaľ exekučný súd preskúmaval listiny, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, išlo o činnosť
priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, a takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup,
ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený a so

zbytočnými prieťahmi.
V súvislosti s prieťahmi súd poukázal na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako
zbytočný prieťah. Judikatúra Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 86/2002, IV. ÚS 440/2012, konštatuje, že
pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“
obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len

s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného
štátneho orgánu. Pri posúdení či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale
ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávanaprerokovanieveci
bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať

len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách.
K majetkovej škode súd uviedol, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody ako skutočnú škodu
a ani ako ušlý zisk vo vyčíslenej výške. Z obsahu podaného návrhu a doložených listín navrhovateľom
nemal súd preukázané, že navrhovateľ vynaložil vo veci správy a vymáhania pohľadávok akékoľvek
finančné prostriedky. Uvedené náklady navrhovateľa zároveň nemôže súd automaticky, bez ďalšieho

považovať za škodu spôsobenú súdom nesprávnym úradným postupom v rozhodnom období.
Navrhovateľ nepreukázal ani splnenie podmienok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ je
právnická osoba a pokiaľ odkazuje na pocity uvádzané v návrhu, takéto pocity nemôže prechovávať
právnická osoba. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti pre uplatnenie nároku vo forme
nemajetkovej ujmy v peniazoch nemôžu byť chápané ako pocity navrhovateľa - právnickej osoby. Súd

zároveň nemal preukázané, že by navrhovateľ v konkrétnej exekučnej veci využil akékoľvek právne
prostriedky smerujúce k odstráneniu prieťahov v konaní formou ústavnej sťažnosti, resp. sťažnosti na
prieťah v konaní, podanej do vydania udelenia poverenia, a teda že by chcel zvrátiť ten stav, v ktorom
pociťoval ním uvádzaný stav neistoty, frustrácie a pod.
Vo vzťahu k výroku I., ktorým zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, súd uviedol, že

navrhovateľ návrhom zo dňa 24. 04. 2014 žiadal konanie z dôvodov uvedených v návrhu v zmysle § 109
ods. 1 písm. b/ a ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) prerušiť, a to až do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, ktorej dôsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu vo veci vylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.

Súd mal za to, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania nebol dôvodný, pretože otázka zákonného
sudcu bola vyriešená uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10NcC/212/2013 zo dňa 21. 03.
2013, právoplatným dňa 23. 05. 2013, ktorým súd sudcu Okresného súdu Žilina JUDr. Drahomíra
Mrvu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania preto
zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.
s. p.“). Odporca si ako úspešný účastník konania právo na náhradu trov konania neuplatnil, preto súd
odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.

V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav; súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu
(správne malo byť uvedené navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods.

2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Navrhovateľ však
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v
neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd

nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti

zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí a navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu,
nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o

zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom

za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,

ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu
jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové

úseky tomu nenasvedčujú.
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného

postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého

obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).

Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia

rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej
ujme. Navrhovateľ uviedol, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktoréhovyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo,
navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci
samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.

K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase

a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci

sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd

poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania
domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom
konania alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Vzhľadom na oznámenie navrhovateľa
v návrhu na začatie konania, súd uznesením zo dňa 15. 10. 2012 vyzval navrhovateľa, aby oznámil, či v
konaní uplatňuje námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi alebo voči všetkým sudcom Okresného

súdu Žilina a či žiada prikázať vec inému súdu toho istého stupňa z dôvodu vhodnosti. Navrhovateľ,
kvalifikovane zastúpený advokátom, na výzvu súdu oznámil, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1
O. s. p. nepodal (č. l. 13 spisu). Napriek tomu okresný súd podľa § 16 O. s. p. predložil vec Krajskému
súdu v Žiline ako súdu nadriadenému na rozhodnutie, a to na základe oznámenia sudcov okresného
súdu s poukazom na skutočnosti oznámené navrhovateľom v návrhu na začatie konania. Krajský súd

v Žiline uznesením č. k. 10NcC/212/2013-21 zo dňa 21. 03. 2013 rozhodol, že JUDr. Drahomír Mrva
(ktorému bola vec pridelená náhodným výberom elektronickou podateľňou, a teda je zákonným sudcom
v danej veci) nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania danej veci. Uznesenie krajského súdu bolo
právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 23. 05. 2013 (č. l. 24 p. v.).
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky navrhovateľa, odvolací súd opätovne uvádza, že

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom
na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a
len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,
objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého

sudcusúdanéokolnostivylučujúcehozprejednávaniaarozhodovaniavecieštenezakladábezďalšieho
dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu
nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom
tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.05.2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre
účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho

ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojim nesprávnym
úradnýmpostupomvinejprávnejvecizaložilzodpovednosťodporcuzaspôsobenúškoduanemajetkovú
ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak
subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru opovinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad,
potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup
súdu, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci,

v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je
potrebné uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 30. 04. 2014 (neobstojí preto
námietka navrhovateľa, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania),

kedy bolo pojednávanie i uskutočnené (ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z č. l. 77 spisu).
Splnomocnený zástupca navrhovateľa a navrhovateľ prevzali predvolanie na dané pojednávanie dňa 27.
03. 2014 (č. l. 59 p. v. spisu), napriek tomu sa na pojednávanie nedostavili. Z obsahu spisu nevyplýva,
že by navrhovateľ požiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na
jeho strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.). Navrhovateľ podaním zo dňa
24. 04. 2014 požiadal o zrušenie pojednávania do konečného ústavne konformného rozhodnutia o

otázke nestrannosti a zákonného sudcu. V danom prípade nebol dôvod pre zrušenie pojednávania z
navrhovateľomuvádzanéhodôvodu.Navrhovateľvkonanínámietkuzaujatostivočikonajúcemusudcovi
nepodal (ako je to zrejmé z jeho vyjadrení), pričom o skutočnostiach uvedených navrhovateľom v návrhu
na začatie konania vo vzťahu k nestrannosti sudcu bolo právoplatne rozhodnuté Krajským súdom v
Žilne vyššie citovaným uznesením č. k. 10NcC/212/2013-21 zo dňa 21. 03. 2013. Neobstojí preto

námietka navrhovateľa, že sudcu, ktorému bola predmetná vec pridelená na konanie a rozhodnutie,
bolo potrebné z konania vylúčiť, čím ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní. Aj odvolací súd preto
konštatuje, že boli splnené všetky predpoklady v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. na prejednanie
veci v neprítomnosti navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu. Navrhovateľ a jeho splnomocnený
zástupca si nedostavením sa na riadne nariadené pojednávanie sami zmarili možnosť realizovať na

pojednávaní svoje procesné práva, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom a tvrdeniam protistrany, ako aj právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. a § 120
ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla práve na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol

oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie,
keď boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez
prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní
dôkazy vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie,
okresný súd vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom, prečítaním listín z príslušného

exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/4938/2010, ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

K tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že aj
keby nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O. s. p.,

nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.). Odvolací
súd zároveň poukazuje na to, že vyjadrenie odporcu k meritu veci v tejto konkrétnej veci sa v spise
nenachádza (v spise na č. l. 40 je založená len odpoveď odporcu ohľadom predbežného prerokovania
nároku navrhovateľa podaná vo všetkých veciach vedených v senáte 25C). Pokiaľ navrhovateľ namietol
postup okresného súdu s tým, že tento nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p.,

poukazuje odvolací súd na to, že rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v zmysle § 153b O. s.
p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že skutkový stav tvrdený
navrhovateľom považuje súd za nesporný. Je zrejmé, aj vzhľadom na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,
a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa
v plnom rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre
posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil s poukazom naust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými
otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Okresný súd
prijal správny právny záver, že k nesprávnemu úradnému postupu v danom prípade nedošlo, nakoľko

v exekučnom konaní lehota 15 dní na vydanie poverenia neplatila, keďže exekučný titul predstavoval
rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), pri ktorom má exekučný súd pri
vydávaní poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010) širšiu prieskumnú
právomoc. V rozhodnom čase bolo účinné ust. § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Zb. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej

len "Exekučný poriadok") v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011. Z
uvedeného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie, táto neplatí v prípade,
ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, t. j. ak je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských komisií a zmier nimi schválený. Zmyslom tejto právnej úpravy
bolo konštituovať výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti

exekúcie. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania poukazoval na to, že ust. § 44 ods. 2 v spojení s
citovaným ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku nemožno vykladať tak, že sa vzťahuje aj na
prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, keďže tento nemožno stotožňovať s
rozhodnutím rozhodcovských komisií. Odvolací súd sa však s takýmto právnym názorom navrhovateľa
nestotožnil a naopak vychádzal z toho, že ust. § 44 ods. 2 v spojení s ust. 41 ods. 2 písm. d/

Exekučného poriadku sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského
súdu. Pri tomto závere poukazuje na obsah dôvodovej správy k zákonu č. 102/2011 Z. z., ktorým bolo
s účinnosťou od 01. 06. 2011 novelizované aj ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, kde
už je výslovne ako podklad na vykonanie exekúcie uvedený aj vykonateľný rozsudok rozhodcovského
súdu: "Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku.

Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v
ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom
na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že
exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.".
Odvolací súd v ďalšom poukazuje na to, že ak by vychádzal z výkladu ust. § 41 Exekučného poriadku v

znení účinnom do 31. 05. 2011 prezentovaného navrhovateľom, mohla by nastať situácia, že Exekučný
poriadokbyvôbecakoexekučnýtitulnepoznalvykonateľnýrozsudokrozhodcovskéhosúdu,alebozmier
ním schválený, a to z dôvodu, že ust. § 41 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.
05. 2011 vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu alebo zmier ním schválený ako exekučný titul
explicitne neuvádza.

Odhliadnuc od uvedeného z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zároveň vyplýva (a to vo vzťahu
ku všetkým exekučným titulom), že zákon lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie upravuje vo všeobecnosti pre prípad, že
exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález ÚS SR č. k. II. ÚS

520/2012-39 zo dňa 10. 07. 2013, v ktorom Ústavný súd SR výslovne konštatoval: "Z ust. § 44 ods. 2
Exekučnéhoporiadku nevyplýva,želehota15dníbysamalavzťahovaťnaprípad,akexekučnýsúdzistí
rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon túto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia
exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01. 06. 2010).".

Nakoľko v danom prípade nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), ako to správne konštatoval okresný
súd, nebol dôvod zaoberať sa ďalšími atribútmi, t.j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou. Napriek tomu
sa okresný súd zaoberal aj týmito ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom a svoje rozhodnutie i v tomto smere náležite odôvodnil, majúc zato, že navrhovateľ
nepreukázal ani vznik škody a nemajetkovej ujmy, či príčinný vzťah medzi ním tvrdenou škodou a
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého
rozsudku okresného súdu plne stotožňuje aj v tejto časti a v podstatných bodoch naň odkazuje.

Jenouzodvolacíchnámietoknavrhovateľabolaskutočnosť,žesúdsrozhodnutímvovecisamejzároveň
rozhodol o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie, a proti ktorému odvolanie i podáva. Odvolanie čo do výroku o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania však navrhovateľ bližšie neodôvodnil.Pokiaľ navrhovateľ namietal nemožnosť vydania meritórneho rozhodnutia pred právoplatným
rozhodnutím o návrhu na prerušenie konania, žiadne zákonné ustanovenie takémuto postupu nebráni,

najmä keď otázka, ktorá je dôvodom návrhu na prerušenie konania (otázka nestrannosti sudcu), už
bola právoplatne vyriešená (rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k. 10NcC/212/2013-21 zo dňa 21.
03. 2013). Prerušenie konania prichádza do úvahy v prípade, ak počas konania nastane prekážka
postupu konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Navrhovateľ navrhol
prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (z dôvodu, že rozhodnutie závisí od otázky, ktorú

nie je v tomto konaní oprávnený riešiť), ako aj § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (prebieha konanie, v ktorom
sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie
podnet), s poukazom na podanú ústavnú sťažnosť, ktorej predmetom je rozhodovanie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Navrhovateľ v návrhu na prerušenie
konania, ani v odvolaní, neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať vylúčenie sudcu
(ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie), než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia

nadriadeným súdom. Podanie ústavnej sťažnosti (ktorej podanie navrhovateľ ani nepreukázal, či už
odtlačkomprijímacejpečiatkyÚstavnéhosúduSRnasťažnosti,podacímlístkompreukazujúcimpodanie
sťažnosti na poštovú prepravu alebo potvrdením Ústavného súdu o vedení príslušného konania)
navyše podľa názoru odvolacieho súdu samo o sebe nezakladá zákonný dôvod na prerušenie konania.
Predmetom konania o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky konkrétneho sporu, ale skúmanie, či

nedošlo v danom konaní postupom a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavne zaručených základných
práv alebo slobôd účastníka konania. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany navrhovateľa
podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v ktorom sa
riešiakonkrétnevecnéotázky,ktorémánamysliust.§109ods.1písm.b/O.s.p.(ktoréniejesúdvtomto
konaníoprávnenýriešiť,kedyidepredovšetkýmootázkyuvedenévust.§135ods.1O.s.p.)alebo§109

ods.2písm.c/O.s.p.Vzhľadomnamožnosťuplatnenianámietkyrozhodovaniavecivylúčenýmsudcom
ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu, zároveň okresný súd vhodne uprednostnil požiadavku
hospodárnosti a rýchlosti konania, keď práve na jej (údajnom) nedodržaní v inom konaní je založený aj
meritórny nárok navrhovateľa uplatnený v tomto konaní. V danom prípade, ako je to zrejmé i z vyššie
uvedeného, súdy o otázke nestrannosti a nezaujatosti sudcu právoplatne rozhodli, pričom ide nesporne

o otázku, ktorú sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O. s. p. oprávnené posudzovať. Okresnému
súdu teda nič nebránilo pokračovať v konaní. Skutkové a právne závery okresného súdu nie sú ani vo
vzťahu k zamietnutiu návrhu navrhovateľa na prerušenie konania zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (právo na súdnu ochranu) a odôvodnenie rozsudku aj v tejto
časti spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania, ako
vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224

ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.